Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/157/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201147 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petra Príbelská, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013201147.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a členiek senátu JUDr. Judity Kokolevskej a JUDr. Soni Langovej, v právnej veci žalobcu: GGT a.s., so sídlom Prístavná 1, 821 09 Bratislava, IČO: 35 791 829, zast. advokátom JUDr. Dušan Repák, so sídlom Krížna 47, 811 07 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100902/16782/2011/Ne zo dňa 6.6.2013 a rozhodnutia Colného úradu Bratislava č. 10028/2011-5238 zo dňa 14.2.2011, takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 1100902/16782/2011/Ne zo dňa 6.6.2013 a rozhodnutie Colného úradu Bratislava č. 10028/2011-5238 zo dňa 14.2.2011 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 401,12, € k rukám právneho zástupcu žalobcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
o d ô v o d n e n i e :
1.
Žalobca sa žalobou doručenou krajskému súdu dňa 13.6.2013 domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného a prvostupňového orgánu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, ako aj náhrady trov konania.
Z dôvodov žaloby vyplýva, že prvostupňový správny orgán podľa § 35 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „ZSDP“) uložil žalobcovi pokutu v sume XXX.XXX,XX,- eur za dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie december 2010 podané dňa 28.1.2011, ktoré žalobca podal podľa § 13 ods. 8 zákona č. 106/2004 Z.z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov (ďalej len „zákon o spotrebnej dani“). Žalovaný rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.
Žalobca podal daňové priznanie k spotrebnej dani v zmysle § 13 ods. 2 zákona o spotrebnej dani v zákonom stanovenej lehote. Podľa § 13 ods. 8 zákona o spotrebnej dani, ak daňový dlžník zistí, že podané daňové priznanie je nesprávne alebo neúplné a jeho oprava má za následok zvýšenie dane, je povinný podať colnému úradu dodatočné daňové priznanie bezodkladne po zistení nesprávnosti alebo neúplnosti daňového priznania s uvedením obdobia, ktorého sa dodatočné daňové priznanie týka a zaplatiť daň do desiatich pracovných dní odo dňa podania dodatočného daňového priznania. Žalobca podal dodatočné daňové priznanie k spotrebnej dani za mesiac december 2010 dňa 28.1.2011, teda ani nie 3 dni po uplynutí obdobia.
Žalobca poukázal na ustanovenia § 35 ods. 1 a 2 ZSDP, pričom prvostupňový orgán mu uložil sankciu za podanie dodatočného daňového priznania v sume XXX.XXX,XX,- eur. Prvostupňový orgán nesprávne právne posúdil vec, keď uložil sankciu v sadzbe, ktorá mala byť uložená, ak by omeškanie trvalo celý bankový rok, t.j. 365 dní. V dôsledku nesprávneho právneho výkladu nastáva situácia, že nie je relevantné kedy daňový dlžník podá dodatočné daňové priznanie, nakoľko sankcia je stále rovnaká a nemá stúpajúcu (sankčnú) tendenciu. Prvostupňový orgán postupoval nesprávne, keď pri výpočte výšky pokuty použil absolútne číslo základnej úrokovej sadzby pre určenie paušálnej sumy. Správne mal 10% použiť ako úrokovú mieru prepočítanú na rozhodujúce obdobie od termínu pre podanie riadneho priznania do termínu, kedy bolo dodatočné priznanie podané, t.j. 3 dní.
Žalobca poukazuje tiež na informáciu zverejnenú na Ústrednom portáli daňovej správy SR, kde je uvedené, že podľa § 35 ods. 2 sa pri ukladaní pokuty uplatňuje základná sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia rozhodnutia. Taktiež ako daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie, uplatní sa základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň podania dodatočného daňového priznania. V súčasnosti je trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky 3% a je pre daňové subjekty výhodnejší ako úrok v banke z pôžičky. Preto sa stanovilo, že ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte pokuty sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije sadzba 10%. Ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie, správca dane uloží pokutu v polovičnej výške, t.j. vo výške 5%.
Žalobca poukázal aj na ustanovenia § 35 ods. 4 ZSDP, kde je riešená situácia podania daňového priznania po lehote, pričom správca dane uloží daňovému subjektu pokutu do 16.596,95,- eur, najmenej 33,19,- eur, ak ide o fyzickú osobu a najmenej 66,38,- eur ak ide o právnickú osobu. V zmysle uvedeného, ak daňový subjekt v určenej lehote daňové priznanie nepodá vôbec, je sankcia maximálne v sume 16.596,95,- eura, na druhej strane ak podá dodatočné daňové priznanie, sankcia bude prevyšovať v absolútnom vyjadrení sankciu ak by zákonnú povinnosť vôbec nesplnil.
Žalobca podal dodatočné daňové priznanie bez zbytočného odkladu po preukázaní administratívnej chyby dňa 28.1.2011, t.j. 3 dni po termíne na podanie riadneho daňového priznania a daň aj riadne v stanovenej lehote zaplatil. Prvostupňový orgán uložil žalobcovi pokutu podľa nasledovného vzorca: 10% z X.XXXXXX,XX,- eur * 0,5=XXX.XXX,XX,- eur. Správne mal uložiť pokutu podľa nasledovného vzorca: 10% p.a. z X.XXX.XXX,XX,- eur /365 * 3 * 0,5= XXX,XX,- eur.
Ak by sa aplikovala úroková miera tak, ako prezentuje prvostupňový orgán, tak zhodnotenie finančných prostriedkov zodpovedá miere úročenia cca X.XXX,XX p.a..
2.
Žalovaný sa k žalobe písomne vyjadril a navrhol v celom rozsahu žalobu zamietnuť. Uviedol, že námietky žalobcu považuje za právne irelevantné. Poukazuje na ustanovenia § 13 ods. 2, 8 zákona o spotrebnej dani a § 35 ods. 1 písm. a), § 35 ods. 2, § 35 ods. 3 ZSDP. Žalobca nenamieta skutkovo, že sa nestal správny delikt, namieta len, že mu mala byť uložená pokuta vo výške XXX,XX,- eur. Žalovaný sa stotožňuje s právnym názorom prvostupňového orgánu, čo sa týka vyrubenia pokuty. Pokiaľ správca dane zistí rozdiel medzi daňou priznanou a daňou, ktorú mal daňový subjekt skutočne zaplatiť, z toho rozdielu musí správca dane ex lege uložiť daňovému subjektu pokutu vo výške súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky a zisteného rozdielu dane, pričom v zmysle § 35 ods. 2 ZSDP ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10% tak pri výpočte pokuty sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije sadzba 10%. V § 35 ods. 3 ZSDP sa potom zmierňuje postih daňového subjektu v prípade, že svoju chybu zistí sám a výšku daňovej povinnosti opraví podaním dodatočného daňového priznania, v takom prípade správca dane uloží daňovému subjektu pokutu v polovičnej výške. To sa stalo aj v tomto prípade, prvostupňový orgán postupoval pri ukladaní sankcie podľa § 35 ods. 3 ZSDP a uložil pokutu podľa § 35 ods. 1 a 2 ZSDP v polovičnej výške. K takto zákonom stanovenému výpočtu danej sankcie nemožno už nič pridávať ani si domýšľať. Žalovaný považuje prvostupňovým orgánom vypočítanú sumu pokuty za správnu, nakoľko príslušné zákonné ustanovenia neustanovujú pri výpočte pokuty použitie základnej úrokovej sadzby, resp. sadzby 10% prepočítanej na rozhodujúce obdobie, t.j. ako argumentuje žalobca počet dní medzi posledným dňom na podanie riadneho daňového priznania a
dňom podania dodatočného daňového priznania. Takýto algoritmus sa používa pri výpočte sankčného úroku, pri ktorom sa súčin dlžnej sumy, násobku základnej úrokovej sadzby a počtu dní omeškania vydelí príslušným počtom dní kalendárneho roka, pričom však takýto výpočet je výslovne a striktne daný príslušnou zákonnou normou upravujúcou právny inštitút sankčného úroku v daňovom konaní. Príslušné ustanovenia upravujúce sankčný úrok nemožno ani analogicky použiť pri výpočte pokuty za správny delikt, ktorý je predmetom tohto konania. Námietku žalobcu, keď poukazuje na § 35 ods. 4 ZSDP, keď žalobca poukazuje že pre daňový subjekt je výhodnejšie nepodať daňové priznanie vôbec, nakoľko mu hrozí pokuta len do výšky XX.XXX,XX,- eur, žalovaný považuje za bezpredmetnú, nakoľko správny delikt podľa § 35 ods. 4 ZSDP je svojou skutkovou podstatou úplne odlišný od prejednávaného správneho deliktu, pričom aj sankcie sú nastavené odlišne. Išlo o úmysel zákonodarcu a nepatrí to do kompetencií správcu dane. Pokiaľ ide o námietku nie dostatočného odôvodnenia, žalovaný sa striktne ohradzuje, keď žalobca evidentne ním uvedené citované vety neuvádza v úplnej a kontextovo presnej citácii, ale vytrhol ich z kontextu a spojil akoby do jednej tak, ako mu to najlepšie vyhovuje.
3.
Krajský súd ako súd vecne príslušný preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj konanie ktoré mu predchádzalo, podľa § 244 ods. 1, 2 O.s.p., v spojení s §247 a nasl. O.s.p. bez pojednávania za splnenia podmienok podľa § 250f ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, keďže žalovaný ako aj prvostupňový orgán vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 250j ods. 2 písm. a) O.s.p.). Krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vec prejednal bez pojednávania, nakoľko žalovaný sa nevyjadril k výzve, či súhlasí s prejednaním veci bez pojednávania, pričom bol súdom poučený, že ak sa uvedenej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že k prejednaniu veci bez pojednávania nebude mať námietky. Právny zástupca žalobcu pôvodne vyjadril svoj nesúhlas s prejednaním veci bez pojednávania, podaním osobne podaným krajskému súdu dňa 24.1.2014 však súdu oznámil, že netrvá s prejednaním veci na pojednávaní. Nakoľko už bol daný dňa 15.1.2014 zo strany predsedníčky senátu kancelárii pokyn na vytýčenie pojednávania na deň 14.3.2014, súd oznámil dňa 5.2.2014 žalovanému prostredníctvom e-mailovej správy (č. l. 23), že v tento deň - 14.3.2014 bude vo veci vyhlásený rozsudok a pojednávať sa nebude z dôvodu splnenia podmienok podľa § 250f ods. 1 O.s.p.. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo v zákonnej lehote zverejnené na úradnej tabuli súdu a na internete.
Predmetom súdneho preskúmania bolo rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu o uložení pokuty vo výške XXX.XXX,XX,- eur žalobcovi podľa § 35 ods. 3 ZSDP za podané dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie december 2010 zo dňa 28.1.2010 v zmysle § 13 ods. 8 zákona o spotrebnej dani, čím si zvýšil daňovú povinnosť za zdaňovacie obdobie december 2010 o X.XXX.XXX,XX,- eur.
Podľa § 244 ods. 1, 2, 3 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov, zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie a postup správneho orgánu“). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Podľa § 247 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.
Podľa § 13 ods. 2 zákona o spotrebnej dani z tabaku vo vtedy platnom znení, ak je daňovým dlžníkom prevádzkovateľ daňového skladu, prevádzkovateľ tranzitného daňového skladu, prevádzkovateľ
daňového skladu pre zahraničných zástupcov alebo ak je daňovým dlžníkom oprávnený príjemca, ktorý v rámci podnikania opakovane prijíma tabakové výrobky v pozastavení dane z iného členského štátu, je povinný najneskôr do 25. dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom mu vznikla daňová povinnosť, podať colnému úradu daňové priznanie vyhotovené podľa vzoru ustanoveného všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným podľa § 42 ods. 3 a v rovnakej lehote zaplatiť daň. Daňové priznanie je povinný podať aj za zdaňovacie obdobie, v ktorom mu daňová povinnosť nevznikla.
Podľa § 13 ods. 8 zákona o spotrebnej dani z tabaku vo vtedy platnom znení, ak daňový dlžník zistí, že podané daňové priznanie je nesprávne alebo neúplné a jeho oprava má za následok zvýšenie dane, je povinný podať colnému úradu dodatočné daňové priznanie bezodkladne po zistení nesprávnosti alebo neúplnosti daňového priznania s uvedením obdobia, ktorého sa dodatočné daňové priznanie týka, a zaplatiť daň do desiatich pracovných dní odo dňa podania dodatočného daňového priznania. Dodatočné daňové priznanie musí byť označené ako "Dodatočné". V dodatočnom daňovom priznaní sa uvedú iba rozdiely oproti pôvodne podanému daňovému priznaniu.
Podľa § 35 ods. 1 ZSDP vo vtedy platnom znení, správca dane uloží daňovému subjektu pokutu v sume rovnajúcej sa súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky a a) kladného rozdielu medzi daňou zistenou správcom dane a daňou uvedenou v daňovom priznaní alebo hlásení, alebo v dodatočnom daňovom priznaní, alebo dodatočnom hlásení, b) dane alebo rozdielu dane určenej dohodou medzi daňovým subjektom a správcom dane (§ 29 ods., c) dane alebo rozdielu dane určenej správcom dane podľa pomôcok (§ 29 ods. 6), d) kladného rozdielu medzi vlastnou daňovou povinnosťou zistenou správcom dane a vlastnou daňovou povinnosťou uvedenou v daňovom priznaní alebo v dodatočnom daňovom priznaní, e) kladného rozdielu medzi nadmerným odpočtom uvedeným v daňovom priznaní alebo v dodatočnom daňovom priznaní a nadmerným odpočtom zisteným správcom dane, f) súčtu vlastnej daňovej povinnosti zistenej správcom dane a nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní alebo v dodatočnom daňovom priznaní, g) kladného rozdielu medzi uplatneným vrátením dane v daňovom priznaní alebo v dodatočnom daňovom priznaní, alebo v žiadosti o vrátenie dane, alebo v dodatočnej žiadosti a nižšou daňou zistenou správcom dane podľa osobitného zákona, h) kladného rozdielu medzi daňou, ktorá mala byť podľa osobitného zákona zaplatená bez podania daňového priznania alebo hlásenia, zistenou správcom dane a daňou, ktorá bola zaplatená podľa osobitného zákona bez podania daňového priznania alebo hlásenia, i) dane zistenej správcom dane, ktorá mala byť podľa osobitných zákonov zaplatená bez podania daňového priznania alebo hlásenia.
Podľa § 35 ods. 2 ZSDP vo vtedy platnom znení, pri ukladaní pokuty podľa odseku 1 sa uplatňuje základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia rozhodnutia. Ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie, uplatní sa základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň podania dodatočného daňového priznania. Ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte pokuty sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije sadzba 10%.
Podľa § 35 ods. 3 ZSDP vo vtedy platnom znení, ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie alebo dodatočné hlásenie z rozdielu medzi daňou uvedenou v daňovom priznaní alebo hlásení a vyššou daňou uvedenou daňovým subjektom v dodatočnom daňovom priznaní, alebo v dodatočnom hlásení, správca dane mu uloží pokutu podľa odseku 1 v polovičnej výške. Rovnako sa postupuje, ak daňový subjekt dodatočným daňovým priznaním zvýši vlastnú daňovú povinnosť alebo zníži nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní; tento postup sa uplatní aj pri podaní daňového priznania, ktorým sa zníži uplatnené vrátenie dane. Ak daňový subjekt podal dodatočné daňové priznanie, ktorým si znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní, pred vrátením nadmerného odpočtu alebo pred započítaním nadmerného odpočtu, správca dane pokutu neuloží. Ak daňový subjekt opraví dodatočným daňovým priznaním nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní na vlastnú daňovú povinnosť, správca dane mu uloží pokutu podľa odseku 1 v polovičnej výške zo súčtu vlastnej daňovej povinnosti uvedenej v dodatočnom daňovom priznaní a nadmerným odpočtom uvedeným v daňovom priznaní; ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie pred vrátením nadmerného odpočtu alebo pred započítaním nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, správca dane mu uloží pokutu podľa
odseku 1 v polovičnej výške z vlastnej daňovej povinnosti uvedenej v tomto dodatočnom daňovom priznaní.
Podľa § 35 ods. 4 ZSDP vo vtedy platnom znení, ak daňový subjekt podá daňové priznanie po lehote ustanovenej osobitným zákonom, správca dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad, mu uloží pokutu do 16 596,95 eura, najmenej 33,19 eura, ak ide o fyzickú osobu a najmenej 66,38 eura, ak ide o právnickú osobu. Ak je správcom dane obec, môže uložiť pokutu, ak ide o fyzickú osobu najmenej 6,63 eura a ak ide o právnickú osobu najmenej 66,38 eura.
4.
Krajský súd na základe vyššie uvedeného dospel k nasledovnému právnemu záveru:
V predmetnom spore nie je sporné, že skutok sa stal, t.j. že žalobca spáchal správny delikt tým, že síce podal daňové priznanie včas, avšak v nesprávnej výške a toto pochybenie napravil o tri dni podaním dodatočného daňového priznania, kde uviedol správnu výšku svojej daňovej povinnosti a túto daň aj riadne zaplatil.
V predmetnom spore je sporným len výška pokuty, ktorá bola uložená žalobcovi zo strany žalovaného, pričom obaja účastníci sa nezhodnú na právnom výklade zákonných noriem.
Podľa článku 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho štátu vyjadril v právnom názore: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jeho úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané.“ (I.ÚS 17/1999, nález zo dňa 22.9.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365, zhodne I.ÚS 44/1999, nález zo dňa 13.10.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382).
Povinnosťou všeobecného súdu je interpretovať jednotlivé ustanovenia jednoduchého práva vždy z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavou garantovaných základných práv a slobôd. Krajský súd bol teda v tomto prípade povinný dbať na princípy právneho štátu a nevykladať príslušné ustanovenia zákonov iba formalisticky, aby tak nedošlo k neprimeranej tvrdosti zákona voči daňovému subjektu - žalobcovi. Je predsa nemysliteľné, aby daňový subjekt, ktorý daňové priznanie nepodá vôbec, prípadne po lehote bol sankcionovaný podľa § 35 ods. 4 ZSDP, ak ide o právnickú osobu do 16.596,95 eura ( takže existuje tu strop udelenej pokuty), avšak ak daňový subjekt podá daňové priznanie včas, ale v nesprávnej výške, následne si to bezodkladne uvedomí a učiní dodatočné daňové priznanie, pričom správnu daň aj zaplatí bol sankcionovaný paušálnou pokutou neodvíjajúcou sa od počtu dní omeškania. Vyjadrenie žalovaného, že išlo o úmysel zákonodarcu a nie je v jeho kompetencii zákon vykladať inak neobstojí.
Ústavný súd už v rozhodnutí sp. Zn. III ÚS 274/07 zo dňa 11.10.2007 uviedol, že „orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojim výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou ktorá je pri tom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR).“
Krajský súd zaoberajúc sa všeobecnou ideou spravodlivosti, v súlade s prirodzeno - právnymi princípmi musel prisvedčiť žalobcovi, že žalovaný nesprávne aplikoval právny predpis, keď uložil sankciu žalobcovi v sadzbe, ktorá mala byť uložená v prípade omeškania za celý rok, t.j. 365 dní. Je nesporné, že sankcia za omeškanie nemá podľa názoru žalovaného stúpajúcu tendenciu, t.j. daňový subjekt nie je motivovaný zaplatiť daň čo najskôr, resp. podať dodatočné daňové priznanie čo najskôr, pretože podľa výkladu žalovaného, počet dní omeškania nehrá pre určenie pokuty žiadnu úlohu. Aký má potom zmysel ustanovenie § 13 ods. 8 zákona o spotrebnej dani z tabaku, kde sa uvádza, že daňový subjekt je
povinný podať colnému úradu dodatočné daňové priznanie bezodkladne po zistení nesprávnosti .... a zaplatiť daň do 10 pracovných dní odo dňa podania dodatočného daňového priznania? Daňový subjekt sa potom dostane do absurdnej situácie, keď napriek tomu, že bezodkladne (v tomto prípade omeškanie trvalo len 3 dní) napraví nesprávnosť včas podaného daňového priznania (v nesprávnej výške) podaním dodatočného daňového priznania a riadnym zaplatením dane v správnej výške a je v nepriaznivejšej situácii ako daňový subjekt, ktorý: - dodatočné daňové priznanie bezodkladne nepodá a nezaplatí daň do 10 pracovných dní odo dňa podania dodatočného daňového priznania - daňové priznanie nepodá vôbec - daňové priznanie podá po lehote (vtedy je chránený, pokiaľ ide o právnickú osobu stropom sankcie 16.596,95,- eura)
Krajský súd má za to, že nemožno pripustiť výklad právneho predpisu tak, ako uvádza žalovaný, pretože by išlo o diskrimináciu žalobcu a narušenie zásady rovnosti daňových subjektov vyjadrenej v § 2 ods. 7 ZSDP.
Podľa § 250j ods. 6 O.s.p., správne orgány sú viazané právnym názorom súdu.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1, žalobcovi priznal náhradu trov konania, nakoľko mal vo veci úspech. Trovy konania boli vyčíslené a priznané v zmysle § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov vo výške 401,12,- € a to za zaplatený súdny poplatok vo výške 70,- a za dva úkony právnej služby á 130,16 € a 2x režijný paušál á 7,81 € - (za prvú poradu a prevzatie zastúpenia, za spísanie a podanie návrhu vo veci samej)+ 20% DPH. Súd nepriznal advokátovi žalobcu trovy právneho zastúpenia za trovy, ktoré vznikli pred správnym orgánom v správnom konaní, pretože súd môže priznať len trovy, ktoré vznikli začatím konania pred správnym súdom.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou podpísaného súdu na Najvyšší súd SR.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje sa nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.