Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/175/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201326 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013201326.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: DYNERGO, s.r.o., IČO: 35 784 245, Sedmokráskova 2, Bratislava, zastúpený: JUDr. Eugen Kostovčík, advokát, Gelnická 33, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/130140/2013/5248 zo dňa 26.03.2013, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného č. 1100302/1/130140/2013/5248 zo dňa 26.03.2013 a prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 9102309/5/22952/2013 zo dňa 18.01.2013 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 331,12 eur titulom trov právneho zastúpenia a 70 eur titulom náhrady súdneho poplatku, na účet jeho právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania a následného zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/130140/2013/5248 zo dňa 26.03.2013 (ďalej aj len napadnuté rozhodnutie), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 9102309/5/22952/2013 zo dňa 18.01.2013 (ďalej aj len prvostupňové rozhodnutie), ktorým bol podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len daňový poriadok) priznaný žalobcovi úrok zo sumy daňového preplatku 13.247,69 eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2001 v sume 25,34 eur. Uviedol, že požiadal o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania, keďže na základe rozhodnutia DÚ Bratislava II č. 601/230/10064/08/Petl zo dňa 28.01.2008 zaplatil dňa 26.06.2008 dodatočne vyrubenú daň z príjmov v sume XXX.XXX,- Sk. Toto rozhodnutie však bolo súdom zrušené, na základe čoho bola žalobcovi dňa 18.05.2012 vrátená suma XX.XXX,XX eur (XXX.XXX,- Sk). Žiadosť odôvodnil s poukazom na § 165 ods. 1 daňového poriadku a tiež tým, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa podľa § 165 ods. 7 daňového poriadku považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Daňový úrad Bratislava však žalobcovi prvostupňovým rozhodnutím priznal úrok len v sume XX,XX eur podľa § 79 ods. 2 daňového poriadku, podľa ktorého bol povinný vrátiť preplatok do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, t.j. do 11.05.2012, a keďže tento bol vrátený až dňa 18.05.2012, išlo o omeškanie 7 dní. Správca dane neposudzoval vznik neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov, nakoľko daňový poriadok takúto úpravu nemá a neobsahuje ani prechodné ustanovenia k neoprávnene zadržiavaným peňažným prostriedkom. V odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu žalobca namietal, že sankčný úrok bol upravený v § 35b až 35d zákona č. 511/1992 Zb., pričom sankčný úrok podľa doterajších predpisov (zákon č. 511/1992 Zb.) sa považuje za úrok z omeškania podľa daňového poriadku. Žalovaný však jeho odvolaniu nevyhovel s poukazom na to, že v daňovom poriadku v porovnaní so zákonom o správe daní, chýba definícia pojmu sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky. Žalobca v žalobe opätovne poukázal na § 165 ods. 7 daňového poriadku, z ktorého vyplýva, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. V dôvodovej správe k § 165 daňového poriadku sa uvádza, že „v navrhovanom ustanovení sa navrhuje ponechať sankčný systém, ktorý bol zavedený zákonom, počnúc rokom 2004.“ Sankčný úrok zavedený zákonom č. 609/2003 Z.z. je teda aj po 01.01.2012 súčasťou existujúcich daňových vzťahov daňového subjektu a štátu. Tento sankčný úrok bol zavedený s účinnosťou od 01.01.2004 zákonom č. 609/2003 Z.z.. Z ustanovenia § 165 ods. 7 daňového poriadku nevyplýva, že sankčný úrok upravený v § 35 ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. sa nepovažuje za úrok z omeškania podľa daňového poriadku. Z tohto ustanovenia vyplýva presný opak. K poukazu žalovaného, že do účinnosti daňového poriadku nebolo začaté daňové konanie vo veci neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov v zmysle zákona o správe daní a teda nie je možné aplikovať ustanovenia o priznaní sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky v zmysle § 35b zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 ods. 2 daňového poriadku, žalobca uviedol, že zákon č. 511/1992 Zb. neobsahoval osobitné ustanovenie o začatí daňového konania vo veci neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov. Ak bolo zrušené právoplatné a vykonateľné rozhodnutie správcu dane a odvolacieho orgánu, na základe ktorého bola daň alebo rozdiel dane zaplatený, správca dane bol povinný vrátiť sumu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti nového rozhodnutia a do 15 dní od poukázania neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov mal zaplatiť aj sankčný úrok. Žalobca poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR (III. ÚS 341/07 zo dňa 01.07.2008, I. ÚS 306/2010 zo dňa 08.12.2010), podľa ktorej sa súd môže, ba dokonca musí odchýliť od doslovného znenia zákona, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákona. Účelom daňového poriadku nebolo vylúčiť sankčný úrok zavedený zákonom č. 609/2003 Z.z., ale naopak cieľom a zmyslom novej právnej úpravy bolo ponechať sankčný úrok ako súčasť existujúcich daňových vzťahov daňového subjektu a štátu vo forme úroku z omeškania podľa daňového poriadku. Poukázal na problém interpretácie a aplikácie ustanovenia § 165 ods. 1 a 7 daňového poriadku vo vzťahu k článku 152 ods. 4 Ústavy SR a to najmä problém posúdenia súladu týchto ustanovení z pohľadu zákazu retroaktivity právnych noriem s ústavou. S poukazom na princípy právneho štátu je v prípade hmotnoprávnych ustanovení akákoľvek retroaktivita právnej normy vylúčená. Citoval tiež právne závery ústavného súdu Slovenskej republiky vyplývajúce z rozhodnutí PL.ÚS 38/99, PL.ÚS 3/00, PL.ÚS 3/09, PL.ÚS 11/2010, I.ÚS 238/04. Zdôraznil, že napriek tomu, že v dôvodovej správe k § 165 daňového poriadku je explicitne vyjadrený verejný záujem ponechať sankčný systém zavedený od roku 2004, v skutočnosti nepravá retroaktivita obsiahnutá v § 165 ods. 1, 7 daňového poriadku mení pro futuro právne postavenie a práva daňových subjektov tak, že zásadne mení režim právnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti, takým spôsobom, že odníma právo daňových subjektov na sankčný úrok uvedený v § 35b ods. 5 - 7 zákona č. 511/1992 Zb. Žalobca ustanovenia § 165 ods. 1, 7 daňového poriadku považuje za neústavné, keďže sú v rozpore s ochranou nadobudnutých práv a ochranou legitímnych očakávaní. Poukázal na názor ústavného súdu, podľa ktorého z pohľadu retroaktivity právnych noriem je podstatná otázka ochrany nadobudnutých práv, ktoré by preto neskoršia právna úprava už nemala rušiť, prípadne zhoršovať, ale len zlepšovať (PL.ÚS 38/99). Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť. Uviedol, že správca dane neposudzoval vznik neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov, nakoľko daňový poriadok takúto zákonnú úpravu neobsahuje a nemá ani žiadne prechodné ustanovenia. Do účinnosti daňového poriadku nebolo začaté daňové konanie vo veci neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa zákona o správe daní a teda nie je možné aplikovať ustanovenia o priznaní sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky v zmysle § 35b zákona o správe daní v nadväznosti na § 165 ods. 2 o prechodných ustanoveniach daňového poriadku. V daňovom poriadku, v porovnaní so zákonom o správe daní, chýba definícia pojmu sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky a ustanovenie § 79 ods. 3 daňového poriadku určuje správcovi dane povinnosť rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ktorý bol vrátený po lehote. Aj v prípade uplatnenia ustanovení zákona o správe daní platí, že v prípade, ak právoplatné a vykonateľné rozhodnutie správcu dane zaniklo napríklad zrušením rozsudkom súdu, vzniká situácia, v ktorej zaplatená daň už nemá svoj právny základ v platobnom výmere, zaniklo rozhodnutie, od ktorého zaplatená daň odvodzovala svoju platnosť a preto sa zaplatená daň, u ktorej zanikol titul, stala daňovým preplatkom. Za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov nemožno považovať zaplatenú daň na základe právoplatného a vykonateľného platobného výmeru v období od zaplatenia dane do zrušenia platobného výmeru rozsudkom súdu, pretože v tomto období bol platobný výmer platným rozhodnutím správcu dane a k jeho zrušeniu došlo s účinkami ex nunc. Žalobca v reakcii na toto vyjadrenie žalovaného poukázal na rozhodnutie DÚ Bratislava č. 9103305/5/280251/2013 zo dňa 22.01.2013, ktorým správca dane za takmer identických podmienok priznal podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku úrok zo sumy daňového preplatku za rok 1998 vo výške 10%. Vydaniu tohto rozhodnutia predchádzal rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/55/2011 zo dňa 19.07.2012, na závery ktorého žalobca poukázal. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že tak napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a preto ich podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žalobca zaplatil dňa 26.06.2008 na základe právoplatného rozhodnutia Daňového úradu Bratislava II dodatočne vyrubenú daň z príjmov v sume XXX.XXX,- Sk. Toto rozhodnutie však bolo spolu s rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 19.05.2008 zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S 126/2008-122 zo dňa 13.10.2011. Žalobca následne požiadal o vrátenie daňového preplatku na dani z príjmov právnickej osoby, a keďže zaplatená suma spĺňala definíciu preplatku, tento mu bol správcom dane vrátený dňa 18.05.2012 podľa ustanovení daňového poriadku. Žiadosťou zo dňa 03.12.2012 žalobca požiadal o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania. Daňový úrad Bratislava prvostupňovým rozhodnutím podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku priznal žalobcovi úrok v sume 25,34 eur za 7 dní omeškania s vrátením preplatku XX.XXX,XX eur. Žalovaný napadnutým rozhodnutím na odvolanie žalobcu prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Správne orgány aplikovali ustanovenia § 79 ods. 2,3 daňového poriadku, keďže suma 13 247,69 eur spĺňala definíciu preplatku, ktorý bol žalobcovi na základe jeho žiadosti vrátený dňa 18.05.2012. Podľa § 79 ods. 2 daňového poriadku, ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na daňovú pohľadávku alebo nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako tri eurá; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu tri eurá. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. Podľa § 165 (prechodné ustanovenia) daňového poriadku platí, že: (ods.1) Právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. (ods.2) Daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov... (ods.7) Sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Predchádzajúci zákon č. 511/1992 Zb (o správe daní) obsahoval ustanovenie § 35b (sankčný úrok), pričom podľa ods. 5 tohto ustanovenia platilo, že rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím sa považuje za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Rovnako za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu sa považuje aj rozdiel medzi zaplateným sankčným úrokom vyrubeným rozhodnutím správcu dane a sankčným úrokom zníženým podľa odseku 4 novým rozhodnutím. Ak bol právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet alebo na jeho neodpočítanú časť, považuje sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu; ak bol právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na vrátenie uplatneného vrátenia dane, považuje sa priznaný vyšší rozdiel dane za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Správca dane vráti sumu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti nového rozhodnutia. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na vrátenie sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov použije túto sumu alebo jej časť podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt. Podľa ods. 6 správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v lehote podľa osobitného zákona alebo spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte sankčného úroku sa namiesto štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 15 %. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, najskôr však odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení tejto dane, alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného zákona alebo nárok na vrátenie spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona, do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane. Podľa ods. 7 správca dane do 15 dní od poukázania neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa odseku 6 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok. O zaplatení sankčného úroku vydá správca dane daňovému subjektu rozhodnutie. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na jeho zaplatenie sumu sankčného úroku alebo jeho časť použije podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt. Je pravdou, že v daňovom poriadku v porovnaní so zákonom o správe daní chýba definícia pojmu sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky a samotné ustanovenie § 79 ods. 3 daňového poriadku určuje správcovi dane povinnosť rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku vráteného po lehote stanovenej v ods. 2. Je tiež pravdou, že do účinnosti daňového poriadku nebolo začaté daňové konanie vo veci neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov v zmysle predchádzajúceho zákona o správe daní a preto by striktne teoreticky nebolo možné aplikovať ustanovenia o priznaní sankčného úroku z neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov v zmysle § 35b zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 ods. 2 o prechodných ustanoveniach daňového poriadku. Je pritom jednoznačné, že z § 165 ods. 7 daňového poriadku vyplýva, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov (zákon o správe daní) sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona (daňový poriadok). Uvedené logicky znamená, že ak sa odkazuje na sankčný úrok podľa doterajších predpisov, musí sa mať na mysli aj sankčný úrok platený správcom dane za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu tak, ako bol tento definovaný v predchádzajúcom zákone o správe daní v § 35b ods. 5 až 7. Aj keď úprava daňového poriadku priamo nedefinuje pojem neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov, bolo by naivné sa domnievať, že takéto prípady nevznikajú, teda že by nevznikali situácie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov. Žalobca správne poukázal na dôvodovú správu k § 165 daňového poriadku, v ktorej sa uvádza, že sa navrhuje ponechať sankčný systém zavedený zákonom č. 609/2003 Z.z. od 01.01.2004. Súd v tomto smere len dopĺňa, že inštitút sankčného úroku bol zavedený novelou zákona o správe daní účinnou od 01.01.2004, z ktorej vyplýva, že do nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení SR k EÚ sa ustanovenie § 35b ods. 1 až 9 zákona o správe daní uplatní na všetky dane s výnimkou dane z pridanej hodnoty a spotrebných daní. Skutočnosť, že do účinnosti daňového poriadku nebolo začaté daňové konanie vo veci neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov v zmysle zákona o správe daní, nemôže ísť na ťarchu žalobcu. Zákon o správe daní pritom neobsahoval osobitné ustanovenia o začatí daňového konania vo veci neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov, pričom platilo, že ak bolo zrušené pôvodné právoplatné a vykonateľné rozhodnutie správcu dane alebo odvolacieho orgánu, na základe ktorého bola zaplatená daň, správca dane bol povinný vrátiť sumu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti nového rozhodnutia a do 15 dní od poukázania neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov mal zaplatiť aj sankčný úrok. Súd je názoru, že ak by sa sankčný úrok upravený v § 35b ods. 5 až 7 zákona o správe daní nepovažoval za úrok z omeškania podľa § 156 daňového poriadku, muselo by to byť v daňovom poriadku výslovne uvedené. Z § 165 ods. 7 daňového poriadku však vyplýva, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. V danom prípade je zrejmé, že rozhodnutie správcu dane, na základe ktorého žalobca zaplatil rozdiel dane z príjmov, bolo zrušené právoplatným rozsudkom súdu ako nezákonné a teda vznikla situácia, keď zaniklo rozhodnutie (bolo zrušené), od ktorého zaplatená daň odvodzovala svoju splatnosť, čiže zanikol platobný výmer a zaplatená daň sa stala daňovým preplatkom. Súd odmieta názor žalovaného, že za neoprávnené zadržiavanie peňažných prostriedkov nemožno považovať zaplatenú daň na základe právoplatného a vykonateľného platobného výmeru v období od zaplatenia dane do zrušenia platobného výmeru súdom, pretože v tomto medziobdobí bol platobný výmer platným rozhodnutím správcu dane. Súd nespochybňuje, že do zrušenia predmetného rozhodnutia správcu dane bolo toto platné, avšak podstatné je, že bolo ako nezákonné zrušené a peňažné prostriedky zaplatené na základe nezákonne vydaného platobného výmeru, ktorý bol súdom zrušený, treba považovať za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky. Z § 165 ods. 1 verejného poriadku vyplýva, že právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Je teda možné prijať záver, že zachované zostávajú aj práva vyplývajúce pre žalobcu a povinnosti vyplývajúce pre správcu dane z rozhodnutí zrušených po 01.01.2012 a z vrátenia zaplatenej dane alebo priznania nadmerného odpočtu. Žalobca správne poukázal aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorú súd nebude v tomto rozsudku opisovať, keďže je účastníkom konania známa. Z vyššie uvedeného podľa názoru súdu vyplýva, že účelom daňového poriadku nebolo vylúčiť sankčný úrok zavedený zákonom č. 609/2003 Z.z., ale tento naopak ponechať ako súčasť existujúcich daňových vzťahov daňového subjektu a štátu vo forme úroku z omeškania podľa daňového poriadku. Je pritom potrebné zdôrazniť, že právny poriadok tvorí jednotný celok, má povahu systému, ktorý je ďalej diferencovaný na subsystémy rôznych úrovní (právo súkromné a verejné, právne odvetvia a právne inštitúty), ktoré v sebe zlučujú prvky podľa rôznych kritérií. Zo systémovej povahy právneho poriadku vyplýva, že jeho jednotlivé súčasti (subsystémy a prvky) vstupujú do určitých funkčných väzieb. Z toho vyplýva prirodzená požiadavka, aby interprét určitého ustanovenia právneho predpisu neobmedzoval svoj rozhľad len na jedno či niekoľko ustanovení, ale aby ho chápal ako súčasť celku (systému), ktoré s ohľadom na princípy jednotnosti a bezrozpornosti právneho poriadku vytvárajú s ostatnými časťami logický, resp. logicky súladný významový celok. Súčasťou systémového chápania právneho poriadku je aj rešpektovanie toho, že rôzne právne predpisy upravujú inštitúty, ktoré sú spoločné celému právnemu poriadku, príp. aspoň niekoľkým jeho odvetviam. Rovnaké právne inštitúty môžu patriť do niekoľkých rôznych právnych odvetví (napr. premlčanie, úroky z omeškania, príslušenstvo ale aj právoplatnosť, zastúpenie, absolútna neplatnosť právneho úkonu alebo dôkazné bremeno, ručenie), a to preto, lebo tak kľúčové inštitúty akým sú napr. premlčanie, úroky z omeškania, príslušenstvo, preklúzia, sa uplatňujú nielen v práve súkromnom, ale aj v práve verejnom, a to ako v hmotnom tak aj procesnom. Pre každý systém je charakteristické, že na strane jednej sa elementy, z ktorých je tvorený, prispôsobujú štruktúre, ktorej sú súčasťou, na strane druhej na túto štruktúru sami pôsobia. V dôsledku prispôsobovania elementov štruktúre tak môže dôjsť a zákonite dochádza k tomu, že pôvodne identický element sa môže v dôsledku pôsobenia štruktúry líšiť od rovnakého elementu, ktorý sa stal súčasťou inej štruktúry, resp. jej inej úrovne. To isté platí aj pre právo. Každý právny inštitút ovplyvňuje právne odvetvie, ktorého je súčasťou, avšak zároveň toto právne odvetvie prispôsobuje právny inštitút svojim funkciám a svojej povahe. Preto sa môže právny inštitút, ktorý sa uplatňuje v rôznych právnych odvetviach, obsahovo odlišovať, nemôže však ísť o odlišnosti obsahovo tak veľké, aby tým boli popreté základné pojmové znaky konkrétneho právneho inštitútu, nakoľko potom by už nešlo o ten istý ale o iný právny inštitút. Vyššie uvedené platí aj pre úroky. S inštitútom úrokov sa stretávame v práve súkromnom ale aj v práve verejnom. Úroky sú sankciou, ktorá nastupuje v rozmanitých situáciách. V danom prípade za to, že žalobca nemohol po určitý čas disponovať s peňažnými prostriedkami, ktoré zaplatil na základe neskôr zrušeného rozhodnutia (nezákonného) správcu dane a to až do ich vrátenia. Podľa názoru súdu je tiež podstatná aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Úlohou súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Keďže podľa čl. 144 ods. 2 ústavy môžu súdy namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, sú tým viac zaviazané k ústavne súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich rozhodovacej činnosti. Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01). Ústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 uviedol, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne konformným spôsobom, „môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd“. Podľa právneho názoru ústavného súdu preto ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01). Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. októbra 2007 uviedol, že „orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).“. Záverom súd zdôrazňuje, že vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych skutkových zisteniach založených rozmeroch každej súdom prejednávanej veci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť značne komplikované a netypické; to však nezbavuje súd povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže zdať zložité. Spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Nad každým vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie dvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu je práve rozpoznať cez zákon spravodlivosť. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že nakoľko správne orgány posúdili vec po právnej stránke nesprávne, bolo potrebné ich rozhodnutia ako nezákonné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym názorom súdu viazaný. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na plný úspech žalobcu v konaní mu priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie práva, vyplývajúce zo súdneho spisu a uplatnené právnym zástupcom. Trovy konania pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za žalobu vo výške 70,- eur a z trov právneho zastúpenia advokátom, ktorý vo veci vykonal 2 úkony právnej služby v roku 2013 - prevzatie a príprava zastúpenia a podanie žaloby na súd (podľa § 14 ods. 1 písm. a/, c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.) t.j. 2x 130,16 eur, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 eur a DPH predstavuje sumu 331,12 eur, ktorú je žalovaný povinný podľa § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu. Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené v súlade s § 11 ods. 4 , § 14 ods. 1 písm. a/, c/, § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. Súd nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby - vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného, nakoľko tento úkon nebol súdom žiadaný, nejedná sa o účelne vynaložené trovy konania a napokon toto vyjadrenie nijako neovplyvnilo rozhodnutie súdu vo veci. Žalobné dôvody, v medziach ktorých súd napadnuté rozhodnutie preskúmal, boli dané žalobou. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.