Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/185/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201379 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Šebestová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013201379.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Šebestovej a členiek senátu JUDr. Dáši Filovej a JUDr. Anny Peťovskej, PhD., v právnej veci žalobcu: P.. H. A., bytom F. XX/ B, XXX XX B., proti žalovanému: Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova 5, 817 82 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MF/022162/2013-23-17 zo dňa 23.05.2013, takto r o z h o d o l : Žaloba sa z a m i e t a. Žalobcovi sa trovy konania nepriznávajú. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 23.07.2013 sa žalobca domáhal postupom podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MF/022162/2013-23-17 zo dňa 23.05.2013 a rozhodnutia prvostupňového orgánu zn. 5333/2012-SZ zo dňa 04.07.2012 vo veci zníženia výsluhového dôchodku žalobcu s účinnosťou od 01.07.2012 s návrhom na ich zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie s uplatnením si náhrady trov konania. Z dôvodov žaloby vyplýva, že žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým bol žalobcovi znížený výsluhový dôchodok, ktorého výška bola určená rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR, Útvar sociálneho zabezpečenia zo dňa 04.07.2012, zn.: XXXX/XXXX-SZ podľa právnych predpisov účinných v čase vydania tohto rozhodnutia. Prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí zo dňa 04.07.2012 na zníženie výsluhového dôchodku žalobcu použil ustanovenie § 105 ods. 7 v spojení s § 68 ods. 13 zák. č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ( ďalej iba „zákon“). Žalobca tvrdí, že výsluhový dôchodok mu bol priznaný rozhodnutím zo dňa 05.06.2012 právoplatne, v správnej výške, spôsobom a postupom uvedeným v ustanovení § 68 ods. 1 zákona, právne účinnom v čase tohto pôvodného rozhodovania. Podľa uvedeného zákonného ustanovenia sa výsluhové dôchodky priznané a vyplácané do 30. júna príslušného kalendárneho roka zvyšujú od 1. júla príslušného kalendárneho roka. Žalobca uvádza, že prijatie neskoršej novely zákona, ktorá zásadným spôsobom zmenila rozhodné skutočnosti pre zvýšenie výsluhového dôchodku, nemôže byť dôvodom na zníženie dôchodku, pretože by išlo o retroaktivitu zákona. Ďalej žalobca rozhodnutiam vytýka, že prvostupňový správny orgán bez akejkoľvek správnej úvahy odcitoval ust. § 68 ods. 13 zákona, ktoré v čase rozhodovania vo veci zvýšenia výsluhového dôchodku nebolo účinné. Toto ustanovenie nadobudlo účinnosť až dňa 30.06.2012. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový správny orgán odcitoval tiež § 5 ods. 3 zákona č. 511/2011 Z.z., s poukazom na to, že zákonom č. 185/2012 Z.z. sa valorizácia dôchodkov prepojila s valorizáciou dávok výsluhového dôchodku. Z hľadiska nároku na valorizáciu je to právne irelevantné, pretože tento valorizačný mechanizmus bude môcť byť použitý do budúcnosti. Obdobne tak postupoval i sám žalovaný. Rozhodnutie žalovaného je potom nepreskúmateľné, pretože žalovaný ho nepodložil žiadnou správnou úvahou, nezaoberal sa žiadnou námietkou uvedenou v odvolaní žalobcu, čo je v rozpore s ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Žalobca sa ani z jedného rozhodnutia nedozvedel, na základe čoho usudzuje žalovaný a prvostupňový správny orgán, že žalobcovi bol priznaný výsluhový dôchodok vyšší ako mu patrí. Toto tvrdenie vyvracia právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktorým bol žalobcovi od 01.07.2012 zvýšený výsluhový dôchodok o sumu 3,05 % v súlade s právnymi predpismi upravujúcimi valorizáciu, a to od 01.07.2012, pretože v roku 2011 nastali rozhodujúce skutočnosti, ktoré zakladali žalobcovi zákonný nárok na zvýšenie dôchodku. Z procesného hľadiska teda neexistoval dôvod na začatie konania o znížení výsluhového dôchodku. Žalobca ďalej namieta, že nebolo možné ani použiť ust. § 105 ods. 7 zákona, pretože v danom prípade sa nerozhoduje o priznaní dávky, ale o priznaní valorizácie za príslušný rok. A už vôbec, že sa jednalo o dávku vo vyššej sume, ako mu prináleží. Z týchto dôvodov potom žalobca žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie žalovaného a jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe navrhoval žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť a žalobcovi nepriznať náhradu trov konania. Uviedol, že vychádzajúc z dikcie ust. § 68 ods. 1 zákona môže konštatovať, že právnou skutočnosťou, s ktorou sa spájajú právne účinky vzniku subjektívneho práva na zvýšenie konkrétnej dávky (resp. práva na zvýšenú dávku), je zákon samotný - konštitutívne účinky teda nastávajú priamo zo zákona. Momentom, kedy tieto účinky nastávajú je 01. júl príslušného kalendárneho roka. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením žalobcu, že v roku 2011 nastali rozhodujúce skutočnosti, ktoré zakladali žalobcovi nárok na zvýšenie výsluhového dôchodku. V záujme zabezpečenia právnej istoty zákonodarca uložil príslušnému útvaru sociálneho zabezpečenia vydávať v každom prípade aj individuálne správne akty - rozhodnutia, tie však majú len deklaratórnu povahu, t.j. len konštatujú existenciu právneho vzťahu, ktorý vznikol na základe zákona. Deklaratórna povaha rozhodnutí o zvýšení výsluhového dôchodku nevyplýva len zo samotnej dikcie ust. § 68 ods. 1 zákona, ale aj z iných jeho ustanovení. Vzhľadom na periodicitu vyplácania predmetných dávok a na skutočnosť, že opakujúce sa dávky výsluhového zabezpečenia sa vyplácajú na bežný kalendárny mesiac (§ 100 ods. 2 zákona ) na jednej strane a na určený výplatný termín (15. deň v kalendárnom mesiaci) a čas potrebný na vydanie a oznámenie rozhodnutia na strane druhej, prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie o zvýšení výsluhového dôchodku v predstihu s tým, že k zvýšeniu dôjde od 01.07.2012 (tak ako to ustanovoval v tom čase platný a účinný zákon), čomu zodpovedal výrok tohto rozhodnutia. Medzi vydaním rozhodnutia o zvýšení výsluhového dôchodku a 01.07.2012 (t.j. pred momentom, kedy mala nastať hmotnoprávna skutočnosť, s ktorou sa spája vznik subjektívneho práva na zvýšenie dávky), však došlo k zmene právnej úpravy. S účinnosťou od 30.06.2012 bol do zákona vložený § 68 ods. 13, z ktorého vyplynulo, že dávky výsluhového zabezpečenia sa nezvyšujú. Príslušná hmotnoprávna skutočnosť teda nenastala a žalobcovi nevzniklo právo na zvýšenie jeho výsluhového dôchodku. Napriek tomu existovalo rozhodnutie, ktoré deklarovalo právny stav, ktorý ku dňu, keď sa mohli hmotnoprávne účinky rozhodnutia uplatniť, nenastal. Zákon č. 328/2002 Z.z. takéto situácie predvída v § 105 ods. 7. K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaný uvádza, že dôvodom zrušenia pôvodného rozhodnutia o zvýšení výsluhového dôchodku neboli žiadne skutkové okolnosti, ktoré by bolo potrebné označiť, bližšie rozobrať, či dokázať. Rozhodnutie nebolo ani výsledkom akejkoľvek správnej úvahy, keďže išlo o kategorické riešenie situácie explicitne upravenej v zákone. Rozhodnutie o znížení dávky vyplývalo zo zmeny relevantnej právnej úpravy, ktorá bola v rozhodnutí náležitým spôsobom citovaná, a to v nadväznosti na pôvodné rozhodnutie útvaru sociálneho zabezpečenia, na ktoré sa v rozhodnutí odvoláva. Preto poukázal na logickú axiomu, že správny orgán môže uviesť len existujúce dôvody, ktoré s vydaným rozhodnutím súvisia a potom má za to, že v napadnutom rozhodnutí boli uvedené všetky kauzálne prepojené a právne relevantné dôvody jeho vydania. Potom ani túto námietku žalobcu žalovaný neuznal dôvodnou. Žalobca doručil súdu podanie dňa 24.11.2014, v ktorom s vyjadrením žalovaného zásadne nesúhlasí, žalovaný síce rozoberá v teoretickej rovine jednotlivé druhy individuálnych správnych aktov ale nezaoberá sa dôvodmi žaloby, kde sú popísané konkrétne skutkové okolnosti od ktorých žalobca odvodzuje nezákonnosť rozhodnutia, spolu s právnou argumentáciou. Napriek tomu, že žalobcovi sú známe rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu SR na žalobe trvá z dôvodu, že vyčerpanie všetkých zákonných možností na národnej úrovni je predpokladom domáhania sa svojich práv aj na Európskom súde pre ľudské práva. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie (§246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach námietok vznesených žalobcom (§249 ods. 2 O.s.p.) a po jeho preskúmaní dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. Predmetom preskúmania v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu vydané v intenciách § 105 ods. 7 v spojení s § 68 ods. 13 zákona a zákona č. 511/2011 Z.z. o štátnom rozpočte na rok 2012 v kontexte námietok žaloby, a to či správne orgány vec vecne správne posúdili a či v danom prípade boli splnené podmienky a bolo možné po novele zákona účinnej od 30.06.2012 rozhodnúť o znížení výsluhového dôchodku žalobcu vzhľadom na skoršie právoplatné rozhodnutie o jeho zvýšení vydané v znení zákona platného v čase pôvodného rozhodnutia a rovnako s účinnosťou od 01.07.2012. Tiež, či napadnuté rozhodnutia sú súladné s požiadavkami preskúmateľnosti. Podľa § 244 ods. 1, 2, 3 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov, zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie a postup správneho orgánu“). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 247 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. Podľa § 68 ods. 1 zákona do účinnosti novely č. 185/2012 Z.z. (do 29.06.2012), výsluhové dôchodky, invalidné výsluhové dôchodky, vdovské výsluhové dôchodky, vdovecké výsluhové dôchodky a sirotské výsluhové dôchodky priznané a vyplácané do 30. júna príslušného kalendárneho roka sa zvyšujú od 1. júla príslušného kalendárneho roka v závislosti od priemerného medziročného rastu spotrebiteľských cien a od medziročného rastu priemernej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky vykázaných Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý predchádza príslušnému kalendárnemu roku, ktorým je rok, v ktorom sa zvýšenie týchto dávok vykonáva; výsluhové dávky sa zvyšujú od 1. júla príslušného kalendárneho roka o percento určené ako súčet jednej polovice percenta medziročného rastu spotrebiteľských cien a jednej polovice percenta medziročného rastu priemernej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky zisteného za predchádzajúci kalendárny rok. Podľa § 68 ods. 13 zákona po účinnosti novely č. 185/2012 Z.z. (od 30.06.2012), dávky výsluhového zabezpečenia sa zvyšujú podľa odsekov 1 až 7 v tom kalendárnom roku, v ktorom sa funkčné platy príslušníkov Policajného zboru, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Slovenskej informačnej služby, Národného bezpečnostného úradu, stupnica platových taríf príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, Horskej záchrannej služby, funkčné platy colníkov alebo hodnostné platy profesionálnych vojakov zvyšujú na základe zákona o štátnom rozpočte viac ako o 0%. Ak sa funkčné platy, stupnica platových taríf alebo hodnostné platy v príslušnom kalendárnom roku zvyšujú len u niektorého zo subjektov podľa predchádzajúcej vety, dávky výsluhového zabezpečenia podľa odsekov 1 až 7 sa zvyšujú iba poberateľom, ktorí ukončili posledný služobný pomer v zbore, štátnom orgáne alebo v ozbrojených silách, v ktorom sa uvedené platové náležitosti zvyšujú, a pozostalým po nich. Podľa § 5 ods. 3 zákona č. 511/2011 Z.z. o štátnom rozpočte na rok 2012 funkčné platy príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Železničnej polície, Národného bezpečnostného úradu a colníkov sa v roku 2012 zvýšia o 0 % od 01. januára 2012. Podľa § 105 ods. 7 zákona, dávka nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového zabezpečenia sa zníži, ak sa zistí, že sa táto dávka priznala vo vyššej sume, ako patrí. Z obsahu predloženého administratívneho spisu súd zistil, že rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR, útvaru sociálneho zabezpečenia zn. 5333/2012-SZ (za účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. v znení do 29. júna 2012) bol žalobcovi zvýšený výsluhový dôchodok podľa § 68 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. odo dňa 1. júla 2012 na sumu 1 013,58 eur mesačne. Následne z dôvodu prijatej novely č. 185/2012 Z. z. zákona č. 328/2002 Z. z., účinnej odo dňa 30. júna 2012, vydal rozhodnutie č. 5333/2012-SZ dňa 04.07. 2012, ktorým podľa § 68 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z. z. (účinného odo dňa 30. júna 2012) znížil žalobcovi výsluhový dôchodok odo dňa 1. júla 2012 na sumu 983,58 eur mesačne. Na odvolanie žalobcu z dôvodov zhodných so žalobnými námietkami, žalovaný dňa 23.05.2013 vydal rozhodnutie č. MF/022162/2013-23-17, ktorým odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil ako zákonné rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa. Žalobca sa podanou žalobou domáha zrušenia oboch týchto rozhodnutí z dôvodu, že k zníženiu výsluhového dôchodku o zvýšenie, o ktorom bolo rozhodnuté v súlade s právnymi predpismi, došlo bez právneho dôvodu. S týmto právnym názorom sa súd nestotožňuje. Rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo odôvodnené tým, že dňa 30. júna 2012 nadobudol účinnosť čl. IV zákona č. 185/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bolo doplnené ustanovenie § 68 zákona č. 328/2002 Z. z. odsekom 13 (naviazané na štátny rozpočet). Pre rozhodnutie vo veci bolo potrebné posúdiť, či v súvislosti so zmenou podmienok valorizácie vykonanej zákonom č. 185/2012 Z. z. (účinným odo dňa 30. júna 2012), bolo možné už priznané (zvýšené) dávky výsluhového zabezpečenia podľa § 68 ods. 1 zákona č. 382/2002 Z. z. (účinného do dňa 29. júna 2012), znížiť. V danom prípade súd nepovažujú zmenu žalobcovi priznanej valorizácie dávky výsluhového zabezpečenia za neprípustnú z dôvodu všeobecnej zásady zákazu pravej retroaktivity právnych noriem. Ústavný súd Slovenskej republiky sa vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát zaoberal časovou pôsobnosťou právnych noriem a aj v náleze PL. ÚS 16/09-51 zo dňa 27. októbra 2010 konštatoval, že.: „náhle zmeny pravidiel súvisia s kategóriami retroaktivity, ochrany nadobudnutých opráv a legitímnym očakávaním vychádzajúcim z tradície (pôvodne nemeckej) administrativistiky (porov. Tiež Hendrych, D.: Správní právo, obecná část. 7. Vydání. Praha: C.H.Beck 2009, s. 813). Takéto legitímne očakávanie, účelom ktorého je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci, je potrebné metodicky odlišovať od konceptu legitímneho očakávania, ktorým Európsky súd pre ľudské práva definuje predmet ochrany, a teda aplikovateľnosť čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Podľa citovaného nálezu ústavného súdu tiež je „...nepochybne nadobudnutým právom nárok na konkrétnu dávku, ktorá bola splatná podľa predchádzajúceho predpisu. K zásahu do takého nároku však nedošlo a taký zásah nebol ani namietaný. Technicky je nadobudnutým právom aj právo na príspevok vo výške nie nižšej, ako vo výške vypočítanej na základe pôvodného vzorca v tom zmysle, že ak by nebol zmenený zákon, tak by bol štát povinný plniť zodpovedajúcu povinnosť. V okolnostiach danej veci však nejde o nadobudnuté právo hodné momentálnej špeciálnej ústavnej ochrany, čo vyplýva hlavne s charakteru samotného príspevku a kontextu jeho modifikácie...“. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť rozdiel medzi nepravou a pravou retroaktivitou, ktorým sa zaoberá napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Szd 1/2010 zo dňa 29. septembra 2011: „K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať). Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy“. Okrem toho v právnom štáte platí princíp prezumpcie ústavnosti - len Ústavnému súdu Slovenskej republiky prislúcha vysloviť, či určitá norma alebo jej časť, či ustanovenie, je ale nie je v dôsledku obsiahnutej pravej - neprípustnej - retroaktivity - protiústavná a teda v právnom štáte neprípustná. Podľa názoru súdu prijatá novela zákona č. 185/2012 Z. z. s účinnosťou odo dňa 30.06.2012 nevykazuje znaky pravej retroaktivity, v našom právnom poriadku neprípustnej, ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá je prípustná. Dotknutou novelou boli uznané právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti a účinnosti skoršieho zákona (výsluhový dôchodok žalobcovi naďalej patrí), no zároveň boli zmenené isté práva do budúcnosti. Prvostupňový orgán mal za to, že dňa 1. júla 2012 vznikne právo na vyplácanie výsluhového dôchodku vo vyššej sume, a preto vydal dňa 05.06.2012 rozhodnutie o zvýšení výsluhovej dávky; toto jeho rozhodnutie bolo vydané v súlade s právnym predpisom, v tom čase platným a účinným, takže išlo o rozhodnutie zákonné. Avšak právna úprava sa následne ku dňu 30.06.2012 zmenila a naviazala zvýšenie výsluhového dôchodku na zvýšenie funkčných platov. Podľa platnej právnej úpravy odo dňa 30.06.2012 teda žalobcovi nevzniklo právo na zvýšenie výsluhového zabezpečenia. Preto aj rozhodnutie o znížení výsluhového dôchodku zo dňa 04.07.2012 bolo vydané na základe platného a účinného právneho predpisu, preto je tiež zákonné, a nebolo vydané bez existencie právneho dôvodu, ako sa domnieva žalobca. Navyše žalovaný postupoval aj v súlade s ustanovením § 105 ods. 7 zákona č. 382/2002 Z. z., podľa ktorého dávka výsluhového zabezpečenia sa zníži, ak sa priznala vo vyššej sume, ako patrí. K námietke žalobcu týkajúcej sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného súd uvádza, že odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu (ako to vyplýva zo všeobecného procesného predpisu, t.j. § 47 ods. 3 Správneho poriadku) má plniť niekoľko funkcií, predovšetkým presvedčiť účastníkov o správnosti postupu správneho orgánu a o zákonnosti jeho rozhodnutia. Ďalšou funkciou odôvodnenia je kontrolná funkcia predovšetkým tých orgánov, ktoré budú rozhodnutia prípadne preskúmavať, keď napokon riadne a presvedčivé odôvodnenie môže zamedziť i zbytočnému uplatňovaniu opravných prostriedkov. Súd uvádza, že dôvodom zrušenie rozhodnutia neboli žiadne skutkové okolnosti, rozhodnutie o znížení dávky vyplývalo zo zmeny relevantnej právnej úpravy. Po preskúmaní napadnutého prvostupňového rozhodnutia, tak i rozhodnutia žalovaného predovšetkým je treba uviesť, že tieto sa požiadavkami preskúmateľnosti riadili. Ohľadom na vyššie uvedené, súd preskúmal rozhodnutia oboch správnych orgánov v medziach žaloby a dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správnych orgánov sú v súlade so zákonom a preto žalobu je potrebné v zmysle ust. § 250j ods. 1 O.s.p. zamietnuť. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že vo veci neúspešnému žalobcovi nepriznal trovy právneho konania, nakoľko si ich v žalobe ani neuplatnil. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou podpísaného súdu na Najvyšší súd SR. Podľa § 205 ods. 1 O.s.p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje sa nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.