Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Sp/57/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201390 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr Janka Richterová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013201390.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, sudca JUDr. Janka Richterová, v právnej veci navrhovateľa: V.. C.. P. Ď., O.. XX. X. XXXX, V. V., H.. B. Č.. XX, proti odporcovi: Centrum právnej pomoci- Kancelária Bratislava, Nám. Slobody č. 12, o priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci, o preskúmanie rozhodnutia odporcu zo dňa 2. júla 2013, sp. zn. 5517/2013, takto r o z h o d o l : Súd rozhodnutie odporcu zo dňa 2. júla 2013, sp. zn. 5517/2013, z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie Navrhovateľovi sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím odporca podľa § 10 ods. 5 Zák. č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi (ďalej len ZPPP) nepriznal navrhovateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci podľa § 6 ods. 1 písm. b/. V odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že navrhovateľ sa v konaní pred Okresným súdom v Pezinku, vedenom pod sp. zn. 5C 962/2008, domáha uloženia povinnosti odporcovi, aby mu počas trvania kampane k voľbám do samosprávnych orgánov obcí v r. 2002 poskytol vysielací čas na zverejnenie odpovede. Inak požaduje zverejnenie ospravedlnenia a zaplatenie 49.500,- €. S poukazom na citované ustanovenia Zák. č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii i na ustanovenie § 30 ods. 9 Zák. č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí i výsledok správneho konania pred Radou pre vysielanie a retransmisiu, dospel k záveru o zrejmej bezúspešnosti sporu, keď právo na odpoveď trvá výlučne počas volebnej kampane, ktorá bola ukončená v r. 2002, v dôsledku čoho uplatnené peňažné plnenie treba považovať za premlčané. Vo včas podanom odvolaní sa navrhovateľ domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Mal za to, odporca prejudikoval rozhodnutie súdu. Záverom o tom, že nemožno vylúčiť zrejmú bezúspešnosť, odporca pripúšťa, že výsledok sporu môže byť pre navrhovateľa úspešný. Odporca navrhol napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. Poukázal na argumentáciu, obsiahnutú v preskúmavanom rozhodnutí. Zdôraznil, že v predmetnej veci už raz navrhovateľ požiadal o poskytnutie nároku s negatívnym výsledkom, pričom rozhodnutie zo dňa 12.9.2010, sp. zn. 5N 2857/2012 nenapadol opravným prostriedkom. Súd po zistení, že nie sú dané predpoklady pre postup podľa § 250p O.s.p., preskúmal napadnuté rozhodnutie i konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie bolo podané dôvodne. Podľa § 6 ods. 1 písm. b/ ZPPP fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodol, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Z preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že svoju pozornosť zameral na splnenie podmienky existencie zrejmej bezúspešnosti sporu, v ktorom navrhovateľ uplatňuje práva zo zákona o voľbách do samosprávnych orgánov obcí, konaných ešte v r. 2002 i zo zák. č. 308/2000 Z.z. Z jeho odôvodnenia nevyplýva, k akým záverom dospel ohľadom existencie stavu materiálnej núdze na strane navrhovateľa. Súdu, ako aj odporcovi, je z rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ uplatnil priznanie nároku na právnu pomoc od roku 2010 v cca 100 prípadoch. Navrhovateľ nie je poberateľom dávok v hmotnej núdzi ( podľa vyjadrenia navrhovateľa ). V zmysle zmenkového platobného rozkazu má vymáhateľnú pohľadávku v rozsahu cca 100.000,- € ( konanie na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 8 Cb 2/2003 ). Na súkromnej vysokej škole študuje v odbore právo, pričom zložil všetky postupové skúšky pre magisterské štúdium. Za tohto stavu veci súd, rešpektujúc trojdelenie moci a v dôsledku toho i záväznosť dôvodov, na ktorých správny orgán založil preskúmavané rozhodnutie, pre nedostatok dôvodov v otázke splnenia zákonných predpokladov pre poskytnutie právnej pomoci v zmysle § 6 ods. 1 písm. a/ a § 4 ods. 1 písm. i/ ZPPP, napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie ( § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. ). Aj keď pre vydanie negatívneho rozhodnutia postačí absencia čo i len jednej z troch kumulatívnych podmienok, uvedených v ustanovení § 6, ods. 1, v prípade navrhovateľa s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti nemožno akceptovať odporcom zvolený postup. Bez ujasnenia si základnej skutočnosti, či navrhovateľ je v stave materiálnej núdze, a teda či sa naň osobne vôbec vzťahuje zákon o poskytovaní právnej pomoci, odporca vydáva početné negatívne rozhodnutia z dôvodu zrejmej bezúspešnosti veci, v ktorej navrhovateľ právnu pomoc uplatňuje. Podľa názoru súdu danosťou tejto podmienky je potrebné zapodievať sa až po tom, ako bude mať správny orgán v konaní nepochybne preukázané, že pomoc uplatňuje navrhovateľ ako osoba v stave materiálnej núdze. Nemožno totiž opomenúť, že samotná právna úprava bola prijatá pre umožnenie reálneho prístupu k súdu osobám materiálne znevýhodneným. Pri prioritnom skúmaní podmienky absencie zrejmej bezúspešnosti, ktorá je v niektorých prípadoch povahou veci vylúčená ( skutočnosti, na ktoré súd prihliada ex offo ), ako aj na skutočnosť, že pod zrejmou bezúspešnosťou treba chápať bezúspešnosť jednoznačnú, už na základe zbežného posúdenia veci, nemožno vylúčiť stav, kedy by k priznaniu nároku na poskytnutie právnej pomoci dochádzalo u osôb, na strane ktorých nie sú splnené subjektívne predpoklady. Nutno tiež zdôrazniť, že skúmanie podmienky podľa § 6 ods. 1 písm. b/ je proces, vyžadujúci od odporcu správne uváženie v nepomerne širšej miere, než pri skúmaní stavu materiálnej núdze. V tejto súvislosti sa správny orgán bez náležitého opodstatnenia vystavuje riziku, že v negatívnom rozhodnutí z dôvodu absencii zrejmej bezúspešnosti sporu dospeje k záverom, obmedzujúcim právo na prístup k súdu spôsobom, ktorý je v rozpore s čl. 13 ústavy. Preto podľa názoru súdu skúmanie subjektívnych predpokladov na strane navrhovateľa pre rozhodnutie o žiadosti musí mať prioritu. Odporca preto v ďalšom konaní musí doplniť dokazovanie tak, aby bolo možné dôjsť k jednoznačnému záveru, či navrhovateľ je alebo nie je osobou v stave materiálnej núdze. Pre náležité posúdenie tejto veci bude potrebné skúmať, aký príjem navrhovateľ dosahuje, či je alebo nie je poberateľom dávok v hmotnej núdzi. Ak aj poberá dávky v hmotnej núdzi, bude potrebné skúmať majetkové pomery navrhovateľa, vyplývajúce tiež z činnosti odporcu, ako napr. či navrhovateľ prijal plnenie zo zmenkového platobného rozkazu, v akej časti, resp. z akých dôvodov toto plnenie v rozsahu cca 100.000,-€ neprijal alebo ďalšie skutočnosti, ktoré v tejto súvislosti zistí. Ak odporca dospeje k záveru o danosti stavu materiálnej núdze u navrhovateľa, v novom rozhodnutí sa vyporiada aj so skutočnosťou, či u navrhovateľa, pokiaľ získal magisterské vzdelanie v odbore právo, prichádza priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci vôbec do úvahy. I keď zákonodarca výslovne túto otázku v žiadnom ustanovení ZPPP nerieši, súd zastáva názor, že osoby, ktoré získali právnické vzdelanie v druhom stupni, sú dostatočne kvalifikované na to, aby relevantným spôsobom uplatňovali/ bránili svoje práva v súdnom, resp. správnom konaní. Svedčí o tom tiež skutočnosť, že v dovolacom konaní i v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. sa zastúpenie fyzickej osoby advokátom vyžaduje len za predpokladu, že nemá právnické vzdelanie ( § 241 ods. 1, § 250a O.s.p. ). Priznanie právnej pomoci zo strany štátu u právnicky vzdelaných osôb nemá ( s výnimkou konania pred ústavným súdom ) preto žiadne opodstatnenie. Napokon bude úlohou odporcu v novom rozhodnutí zaujať stanovisko tiež k otázke, či navrhovateľ, uplatňujúci právnu pomoc od r. 2010 v cca 100 prípadoch, inštitút právnej pomoci nezneužíva. Účelom zákona je umožniť minimálny štandard právnej ochrany nemajetným osobám. Navrhovateľova požiadavka, aby štát znášal náklady na právnu pomoc v takomto enormnom rozsahu sa podľa názoru súdu vymyká stanovenému účelu zákona a znaky zneužitia práva jednoznačne vykazuje. Ak má odporca potrebu riešenia svojich životných situácií prostredníctvom súdu v takejto neprimeranej miere, nič mu v tom samozrejme nebráni. Takéto vysoko neštandardné správanie jednotlivca však podľa názoru súdu nemôže ísť na ťarchu štátu. Pre odčerpanie možných finančných zdrojov by v konečnom dôsledku znemožňovalo poskytovanie právnej pomoci tým osobám, pre ktoré uplatnenie alebo bránenie práva za pomoci štátu má skutočne existenčný charakter. V tejto súvislosti nemožno opomenúť, že predmetom súdneho konania je ochrana práv navrhovateľa vo voľbách do samosprávnych orgánov obcí ešte v r. 2002. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2O.s.p. tak, že úspešnému navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže ich náhradu neuplatnil. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti výroku o trovách konania možno podať odvolanie do pätnástich dní od jeho doručenia, prostredníctvom procesného súdu na Najvyšší súd SR v Bratislave, v dvoch písomných vyhotoveniach