Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/225/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201712 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013201712.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: 1. H.. X. O., nar. XX.XX.XXXX, X. XC, O., 2. V.. P. O., nar. XX.XX.XXXX, X. XC, O., obaja zastúpení: JUDr. Andrea Takáts Ilčíková, advokátka, Holubyho 26, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.: W.- XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č.: W.-XXX/XXXX zo dňa 23.07.2013 a prvostupňové rozhodnutie Obvodného úradu Bratislava, odboru civilnej ochrany a krízového riadenia č. R.-BA-D zo dňa XX.XX.XXXX z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom 1, 2 náhradu trov konania v sume 70 eur za súdny poplatok a v sume 275,94 eur titulom trov právneho zastúpenia, na účet ich právnej zástupkyne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou sa žalobcovia domáhali preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. W.-XXX/XXXX zo dňa 23.07.2013 (ďalej aj len napadnuté rozhodnutie), ktorým žalovaný ako odvolací orgán podľa § 59 zákona č. 71/1967 Zb. (ďalej aj len správny poriadok) zamietol odvolanie žalobcu 1/ proti rozhodnutiu Obvodného úradu Bratislava, odboru civilnej ochrany a krízového riadenia č. R.-BA-D zo dňa 23.05.2013 (ďalej aj len prvostupňové rozhodnutie) a zároveň toto rozhodnutie potvrdil. Prvostupňovým rozhodnutím správny orgán na základe § 5 ods. 1 písm. c/ zákona č. 129/2002 Z.z. o integrovanom záchrannom systéme (ďalej aj len zákon č. 129/2002 Z.z.) v nadväznosti na § 13 a § 15 tohto zákona nepriznal žalobcovi náhradu škody vo výške 1221,58 eur, ktorá mu vznikla dňa 08.05.2012 na vstupných dverách bytu č. XX na adrese Y. XX, O., v súvislosti so zásahom záchranných zložiek integrovaného záchranného systému, nakoľko sa nejedná o vecné plnenie podľa § 13 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z.z.. Žalobcovia sa domáhali zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobcovia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. XX na Y. XX v Bratislave, ktorý bol násilným spôsobom otvorený príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru v Bratislave v súčinnosti s útvarom Policajného zboru a to na základe volania žalobcom neznámej osoby na linku 112, ktorá sa mala údajne v predmetnom byte zdržiavať a žiadať o pomoc v tiesni. Následne však bolo zistené, že záchranné zložky nemali zasahovať na Y. XX ale na Y. 81, pričom k vniknutiu do bytu žalobcov došlo omylom. K násilnému vniknutiu do bytu žalobcov došlo v ich neprítomnosti, bez ich vedomia, súhlasu a to zrejme na základe výzvy operačného strediska. Vstupné dvere do bytu žalobcov boli násilne otvorené špeciálnou hydraulickou technikou tak, že došlo k ich poškodeniu. Žalobcovia dali urýchlene dvere provizórne opraviť a následne vykonali ich výmenu. V súvislosti s opravou zničených vstupných dverí vynaložili 1221,58 eur a túto sumu považovali za poskytnuté vecné plnenie pri zásahu záchranných zložiek. Žalobca 1/ požiadal o priznanie finančnej náhrady za poskytnuté vecné plnenie podľa § 15 ods. 3 zákona č. 129/2002 Z.z. a zároveň požiadal o sprístupnenie zvukového záznamu hovoru, ktorým neznáma osoba žiadala poskytnutie pomoci v mieste bytu žalobcov. Táto žiadosť bola Obvodným úradom Bratislava zamietnutá. V nadväznosti na usmernenie žalovaného prvostupňový správny orgán náhradu škody nepriznal a odvolanie proti tomuto rozhodnutiu žalovaný napadnutým rozhodnutím zamietol. Nepriznanie náhrady škody správne orgány zdôvodnili tým, že nakoľko sa na adrese bytu žalobcov nenachádzala žiadna osoba, ktorej by bola poskytnutá pomoc v tiesni a taktiež žiadna osoba, ktorá by poskytla pri zásahu na výzvu veliteľa zásahu, oprávnenej osoby, alebo operačného strediska tiesňového volania o pomoc spočívajúcu v osobnej pomoci alebo vo vecnom plnení, nejedná sa o poskytnutie osobnej pomoci alebo vecného plnenia potrebného na záchranu života, zdravia alebo majetku a preto podľa § 15 zákona č. 129/2002 Z.z. nie je možné poskytnúť náhradu výdavkov, resp. náhradu škody vzniknutej v súvislosti so zásahom záchrannej zdravotnej služby za asistencie Hasičského a záchranného zboru a Policajného zboru vykonaným na základe nesprávnych informácií poskytnutých od volajúceho na linku tiesňového volania. Argumentáciu správnych orgánov označili žalobcovia za účelovú a špekulatívnu, ktorá je v rozpore so zámerom ustanovenia § 15 zákona č. 129/2002 Z.z. ako i základnými pravidlami správneho konania. Zmyslom tohto ustanovenia je chrániť občanov pred škodou, ktorú by mohli utrpieť v súvislosti s výkonom zásahu zložiek integrovaného záchranného systému. S poukazom na § 3 správneho poriadku sú správne orgány povinné chrániť záujmy fyzických osôb. Povinnosť orgánu verejnej správy nahradiť škodu je kompenzáciou za štátom uloženú povinnosť každej osoby poskytnúť osobnú pomoc alebo vecné plnenie za účelom záchrany života, zdravia alebo majetku. Zákon č. 129/2002 Z.z. upravuje poskytovanie neodkladnej pomoci pri ohrození života, zdravia alebo majetku, ako verejného záujmu s garanciou v Ústave SR. Každá osoba je zo zákona povinná poskytnúť osobnú pomoc alebo vecné plnenie, t.j. ide o zákonom povolený zásah do vlastníckeho práva, keď za účelom ochrany zdravia, života a majetku zákon prikazuje každému subjektu poskytnúť potrebné vecné plnenie, ktoré nie je podmienené súhlasom dotknutej osoby a i preto je v záujme spravodlivej a vyváženej úpravy vzťahov v tomto zákone upravený inštitút náhrady výdavkov a náhrady škody za poskytnutie osobnej pomoci a vecného plnenia. Výklad zákona správnymi orgánmi, podľa ktorého by nárok na náhradu škody vznikol dotknutej osobe iba v prípade jej výslovného súhlasu s poskytnutím vecného plnenia, je reštriktívny. Zložky záchranného integrovaného systému by navyše nemohli konať ani siahnuť na majetok bez priamej súčinnosti a súhlasu dotknutej osoby a rovnako by nemohli zasahovať v prípadoch, pokiaľ by si neboli absolútne isté, že osoba, ktorá žiadala o pomoc, sa v označenom objekte aj skutočne nachádza. Dôsledky nepravdivých či poplašných hlásení na linku 112 ako aj zneužitie tejto linky, riešia osobitné právne predpisy. Je vylúčené, aby následky nepravdivého hlásenia niesla osoba, ktorej bola v priamej súvislosti s takýmto hlásením spôsobená škoda, dokonca priamo konaním zložiek integrovaného záchranného systému. Pokiaľ by si poškodený nemohol uplatniť vzniknutú škodu priamo voči subjektu verejnej správy, mohol by si ju teoreticky uplatniť jedine voči osobe, ktorá nepravdivú informáciu poskytla, keďže v opačnom prípade by ju musel znášať sám poškodený, čo je neprípustné. Žalobcovia ako poškodení si však nemôžu škodu uplatňovať u osoby, ktorá na linke tiesňového volania poskytla nepravdivú informáciu, nakoľko nemá ako získať informáciu o identifikácii tejto osoby a navyše táto osoba de facto škodu ani nespôsobila, keďže dvere zdemolovali záchranné zložky integrovaného záchranného systému. Nakoľko priamo štát zákonom ukladá osobám poskytnúť osobnú pomoc alebo vecné plnenie za účelom záchrany života, zdravia alebo majetku, musí byť rovnako štát zodpovedný za poskytnutie náhrad za tieto plnenia a túto zodpovednosť nemôže prenášať na iné subjekty. Keďže povinnosť poskytnúť pomoc vyplýva zo zákona, je irelevantné, či dotknutá osoba s poskytnutím pomoci súhlasí alebo nie a v prípade poskytnutia vecného plnenia je nepochybne irelevantné aj to, či táto osoba je pri zásahu prítomná. Pri priznaní finančnej náhrady za poskytnutie vecného plnenia môže byť rozhodnou skutočnosťou výlučne to, či k poskytnutiu takéhoto plnenia pri zásahu skutočne došlo. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť s poukazom na znenie § 13 ods. 1 a § 15 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z.z., ktoré aj citoval. Uviedol, že operačné stredisko záchrannej zdravotnej služby bolo volajúcim na linku tiesňového volania 112, na základe informácií o adrese Y. XX, Bratislava, uvedené do omylu, pričom na uvedenej adrese sa nenachádzala žiadna osoba, ktorá by poskytla pri zásahu na výzvu veliteľa zásahu, oprávnenej osoby alebo operačného strediska vecné plnenie potrebné na záchranu života, zdravia alebo majetku v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z.z. Zdôraznil, že musí ísť o také vecné plnenie, ktoré bolo poskytnuté na záchranu života, zdravia alebo majetku. Rozhodujúcou skutočnosťou v danej veci je, že na danom mieste v skutočnosti nebola poskytnutá pomoc smerujúca k záchrane života, zdravia alebo majetku a preto nie je možné poškodené dvere žalobcov považovať za vecné plnenie v zmysle § 13 cit. zákona a keďže náhrada škody je viazaná na poskytnutie osobnej pomoci alebo vecného plnenia v súlade s § 13 zákona č. 129/2002 Z.z., nebolo ju možné podľa tohto zákona poskytnúť. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie je potrebné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. V tomto prípade nebol sporný skutkový stav ale výlučne len právne posúdenie veci. Je nesporné, že operačné stredisko záchrannej zdravotnej služby bolo pre žalobcov neznámou osobou uvedené do omylu ohľadne adresy, kde sa mal volajúci nachádzať. Je tiež nesporné, že bezpečnostné vstupné dvere do bytu žalobcov boli uzamknuté a k násilnému otvoreniu došlo za použitia špeciálnej hydraulickej techniky, čím boli dvere v podstate zdemolované. Príčinou bolo, že záchranné zložky sa domnievali, že za vstupnými dverami sa nachádza volajúci postihnutý, ktorý už nedokáže komunikovať a dvere im otvoriť. Po násilnom otvorení dverí a vniknutí do bytu bol tento omyl zistený. Náklady vynaložené žalobcami na opravu vstupných dverí vo výške 1221,58 eur taktiež neboli spochybňované. Je teda nesporné, že na adrese bytu žalobcov, kde vznikla škoda, sa nenachádzala žiadna osoba, ktorá by poskytla pri zásahu na výzvu veliteľa zásahu, oprávnenej osoby alebo operačného strediska vecné plnenie potrebné na záchranu života, zdravia alebo majetku v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z.z. a súd musel posúdiť, či výklad žalovaného, ktorý považuje za reštriktívny a prísne formálny, zodpovedá zmyslu a účelu zákona. Podľa § 12 ods. 5 zákona č. 129/2002 Z.z. fyzické osoby, ktoré sa nachádzajú na mieste zásahu, sú povinné podriadiť sa rozhodnutiam a príkazom veliteľa zásahu alebo oprávnenej osoby, ako aj strpieť úkony, ktoré súvisia s výkonom činnosti záchranných zložiek integrovaného záchranného systému pri zásahu. Podľa § 2 ods. 2 písm. d/ zákona č. 129/2002 Z.z. je miestom zásahu priestor, v ktorom záchranné zložky integrovaného záchranného systému poskytujú pomoc v tiesni. Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z.z., každý je povinný pri zásahu na výzvu veliteľa zásahu, oprávnenej osoby alebo operačného strediska tiesňového volania poskytnúť pomoc, ktorá spočíva: a/ v osobnej pomoci alebo inej pomoci potrebnej na záchranu života, zdravia alebo majetku, b/ vo vecnom plnení potrebnom na záchranu života, zdravia alebo majetku. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z.z. ten, kto poskytol osobnú pomoc alebo vecné plnenie, má právo na náhradu škody, ktorá mu vznikla osobnou pomocou alebo vecným plnením, ak mu toto právo nevyplýva z osobitných predpisov. Žiadosť o finančnú náhradu sa uplatňuje na obvodnom úrade v sídle kraja, v ktorého územnom obvode sa osobná pomoc alebo vecné plnenie poskytlo. Podľa § 15 ods. 3 zákona č. 129/2002 Z.z., ak nemožno prostriedok, ktorý sa prevzal ako vecné plnenie, po zániku potreby vrátiť, poskytne sa právnickej osobe, fyzickej osobe oprávnenie na podnikanie alebo inej fyzickej osobe iný prostriedok rovnakého druhu a rovnakej hodnoty alebo sa poskytne finančná náhrada. Žalobcovi správne uviedli, že povinnosť orgánu verejnej správy nahradiť škodu je kompenzáciou za štátom uloženú povinnosť každej osoby poskytnúť osobnú pomoc alebo vecné plnenie za účelom záchrany života, zdravia alebo majetku, ktorá vyplýva z § 13 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z.z. Zákon teda povoľuje zásah do vlastníckeho práva súkromných osôb, keď za účelom ochrany zdravia, života alebo majetku prikazuje poskytnúť potrebné vecné plnenie alebo osobnú pomoc. Z ustanovenia § 12 ods. 5 zákona č. 129/2002 Z.z. vyplýva, že fyzické osoby, ktoré sa nachádzajú na mieste zásahu, sú povinné podriadiť sa rozhodnutiam a príkazom veliteľa zásahu alebo oprávnenej osoby, ako aj strpieť úkony, ktoré súvisia s výkonom činnosti záchranných zložiek integrovaného záchranného systému pri zásahu. Vecné plnenie však podľa názoru súdu nie je bezpodmienečne podmienené osobnou prítomnosťou osoby, ktorej vec patrí ale jedinou rozhodujúcou skutočnosťou je výlučne to, či k poskytnutiu (použitiu) vecného plnenia došlo pri zásahu zložiek integrovaného záchranného systému. Je neprijateľný záver správnych orgánov, že síce došlo ku škode na majetku žalobcov, avšak tým, že na uvedenej adrese sa nenachádzala žiadna osoba, ktorá by poskytla pri zásahu vecné plnenie a tiež preto, že na danom mieste v skutočnosti nebola poskytnutá pomoc smerujúca k záchrane života, zdravia alebo majetku, nie je možné poskytnúť žalobcom náhradu škody. Nie je relevantné, či sa na uvedenej adrese žalobcovia v čase zásahu nachádzali a teda či dali súhlas k vniknutiu do ich bytu a k poškodeniu dverí. K násilnému vniknutiu do ich bytu by však celkom logicky nebolo došlo, ak by boli v byte alebo v jeho blízkosti prítomní a po ďalšie treba uviesť, že zásah sa nesporne prvotne vykonával na Y., hoci omylom. Obmedzenie zásahu iba na priestor bytu na Y. ulici XX, kde sa v skutočnosti postihnutý nachádzal, treba ako nelogické odmietnuť, pretože potom by aj povinnosť vyplývajúca z § 13 ods. 1 cit. zákona bola striktne viazaná iba na samotné miesto zásahu, t.j. výlučne na priestor, kde sa nachádza napríklad postihnutý, čo by znemožnilo žiadať vecné plnenie alebo osobnú pomoc na verejnom priestranstve, cestou do samotného miesta zásahu atď. V bežnom živote môžu nastať rôzne situácie, ktoré nie je ťažké si predstaviť, napríklad použitie motorového vozidla, v ktorom sa síce nenachádza postihnutý, ale bolo poskytnuté za účelom prepravy k postihnutému a je irelevantné, či toto vecné plnenie bolo poskytnuté nejakou osobou dobrovoľne, teda s jej súhlasom a za jej prítomnosti, alebo bolo toto použité bez jej vedomia v prípade takej situácie, kde iné riešenie nebolo možné. Bolo by absurdné takéto plnenia nepovažovať za vecné plnenia podľa § 13 ods. 1 zákona č. 129/2002 Z.z. a odmietnuť právo na náhradu škody len preto, že vlastník auta napríklad nebol pri aute prítomný a bolo mu vzaté a poškodené bez jeho vedomia. Jedinou rozhodujúcou skutočnosťou môže byť len to, či k poskytnutiu vecného plnenia došlo pri zásahu zložiek integrovaného záchranného systému, čo v danom prípade bolo splnené a keďže došlo pri tomto zásahu aj ku škode, na jej náhradu majú žalobcovia právo. Len takýto výklad zákona zodpovedá právnemu štátu a dodržaniu princípu právnej istoty a spravodlivosti. Na tomto mieste treba pripomenúť, že podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu vyjadril v právnom názore: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princípy materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jeho úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané“ (I. ÚS 17/1999, nález zo dňa 22.09.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s 365, zhodne I. ÚS 44/1999, nález z 13.10.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382). Z hľadiska princípu právnej istoty podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.04.2008, nález Ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m.m. nález Ústavného súdu SR sp. zn. Pl. ÚS 16/06 zo dňa 24.06.2009, nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 06.02.2008). Ako už súd uviedol, výklad zákona žalovaným považuje za reštriktívny a prísne formálny. Podľa názoru súdu je podstatná aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Úlohou súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. Záverom treba uviesť, že funkciou súdov a justície všeobecne je poskytovať ochranu práv jednotlivca, v materiálnom právnom štáte potom ochranu aj základným právam a slobodám. Nie vždy sú všetky základné práva priamo vykonateľné a pôsobia voči jednotlivcovi bezprostredne. V niektorých prípadoch pôsobia len sprostredkovane cez jednotlivé normy jednoduchého práva tak, že jednoduchým právom prenikajú. Preto pri výklade, či aplikácii jednoduchého práva sú súdy povinné toto prenikanie starostlivo zvážiť a brať v úvahu tak, aby súčasne plnili svoje povinnosti poskytovať ochranu tak právam v rovine jednoduchého práva, tak právam základným. Nemožno preto tolerovať formalistický postup, ktorým sa za použitia sofistikovanej argumentácie odôvodňuje zrejmá nespravodlivosť. Súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho môže a musí odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku; povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom i tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných zásad. Krajský súd zdôrazňuje, že vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych skutkových zisteniach založených rozmeroch každej súdom prejednávanej veci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť značne komplikované a netypické; to však nezbavuje súd povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže zdať zložité. Spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Nad každým vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie dvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu je práve rozpoznať cez zákon spravodlivosť. V danom prípade s poukazom na vyššie uvedené úvahy, bolo nutné napadnuté rozhodnutie ako nezákonné a zjavne nespravodlivé zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom im bude priznaná náhrada škody. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech v konaní bolo žalobcom priznané právo na ich náhradu, ktoré v konaní vynaložili na súdnom poplatku v sume 70 eur a na nákladoch právneho zastúpenia advokátkou za dva úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia a podanie žaloby na súd, t.j. 2x 130,16 eur, čo spolu s náhradou hotových výdavkov 2x 7,81 eur predstavuje celkom sumu 275,94 eur, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť v stanovenej lehote na účet právneho zástupcu žalobcov. Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené v súlade s § 11 ods. 4 a § 14 ods. 1 písm. a/, c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.