Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/242/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201829 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013201829.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členiek senátu JUDr. Nory Majerníkovej a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: PMaC, a.s., Hlavatého 5, Bratislava, IČO: 35 770 961, právne zastúpený: Advokátskou kanceláriou Kovár a partneri, s.r.o., Vajnorská 8/A, Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, Námestie SNP 33, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra kultúry SR č. MK-2698/2013-110/13630 zo dňa 07.08.2013, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie ministra kultúry SR č. MK-2698/2013-110/13630 zo dňa 7.8.2013 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Ministerstva kultúry SR č. MK-159/2013-221/6045 zo dňa 12.4.2013 zrušuje podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) a d) OSP a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 70,- €, titulom náhrady súdneho poplatku a na účet právneho zástupcu žalobcu AK Kovár a partneri s.r.o. trovy právneho zastúpenia vo výške 331,13 €, všetko do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 14.10.2013 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministra kultúry SR č. MK-2698/2013-110/13630 zo dňa 7.8.2013, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného č. MK-159/2013-221/6045 zo dňa 12.4.2013, ktorým vyhlásil „mlyn elektrický- Ružový mlyn č. súpisné XXXX, č. parcely XXXX, katastrálne územie X., okres Piešťany, Trnavský kraj, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX vedenom správou katastra Piešťany, za národnú kultúrnu pamiatku“. Žalobca v žalobe namietal, že žalovaný porušil zásadu materiálnej pravdy, keď rozhodol o vyhlásení mlynu za národnú kultúrnu pamiatku, bez toho aby preskúmal navrhnuté dôkazy a riadne zistil skutkový stav, na základe ktorého môže s určitosťou prehlásiť objekt za národnú kultúrnu pamiatku v zmysle § 2 zákona č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon“). Žalobca zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie je neurčité, pričom vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci z hľadiska vymedzenia predmetu ochrany, nakoľko má pochybnosť o tom, či predmetom ochrany je iba nehnuteľnosť alebo aj interiér mlyna vrátane hnuteľných vecí. Žalobca vyjadrenie ministra kultúry SR k námietke neurčitosti prvostupňového rozhodnutia v napadnutom rozhodnutí, že ,, Označenie nehnuteľnosti je identické a nezmeniteľné...Návrh účastníka konania definovať a vymedziť na objekte národnej kultúrnej pamiatky len tie jej jednotlivé časti, ktoré sú nositeľmi pamiatkových hodnôt, nie je možné“, pokladá za nesprávne, pričom poukázal na predchádzajúce rozhodnutie MK SR zo dňa 03.07.2012, vydané pod. č. MK-946/2012-51/9508, v ktorom MK SR vyhlásilo Mlyn za národnú kultúrnu pamiatku, no vo výroku rozhodnutia nevyhlásilo za národnú kultúrnu pamiatku technologické zariadenie nachádzajúce sa v interiéri objektu. Zároveň poukázal aj na list MK SR zo dňa 14.03.2012, v ktorom MK SR výslovne uviedlo, že ,, Technologické zariadenia nachádzajúce sa v interiéri objektu nie sú predmetom konania o vyhlásení za národnú kultúrnu pamiatku“ , táto skutočnosť sa podľa názoru žalobcu mala odzrkadliť i vo výroku prvostupňového rozhodnutia, ako aj napadnutého rozhodnutia, k čomu však nedošlo. Žalobca v konaní navrhol zabezpečiť dôkaz ako novú, aktuálnu fotodokumentáciu Mlyna, ktorá hodnoverne zachytí aktuálny stav exteriéru a interiéru mlyna a zároveň bude korešpondovať s popisom stavu zachovaných pamiatkových hodnôt, keďže doteraz zaobstaraná fotodokumentácia z roku 2007, ktorá je súčasťou odborného dokumentu Pamiatkového úradu Slovenskej republiky, z ktorej vychádza napadnuté rozhodnutie, je podľa žalobcu nedostačujúca na posúdenie a úplné zistenie skutkového stavu veci. Poukázal na § 32 ods. 1 správneho poriadku podľa ktorého, pre rozhodnutie správneho orgánu je relevantný stav existujúci v čase vydania rozhodnutia a tento aktuálny stav musí byť zistený presne a úplne, čo sa v danom prípade nestalo. Žalobca tiež uviedol, že odborný dokument zo strany Pamiatkového úradu SR je len podkladom pre vyhlásenie veci za kultúrnu pamiatku a správny orgán by svoje rozhodnutie mal odôvodniť náležitým preukázaním existencie pamiatkových hodnôt v zmysle zákona č. 49/2002 Z.z. a to nielen jednoduchým odkazom na dokument vypracovaný pamiatkovým úradom SR, bez vysporiadania sa s argumentáciou žalobcu. Žalobca ďalej namietal, že správny orgán druhého stupňa neuvádza v odôvodnení rozhodnutia žiadne skutkové okolnosti nasvedčujúce tomu, že Mlyn ako národná kultúrna pamiatka spĺňa všetky predpoklady, pre ktoré by mal byť predmetom ochrany v zmysle § 2 zákona č. 49/2002 Z.z.. Žalobca uviedol, že tvrdenia, o ktoré svoje rozhodnutie žalovaný oprel, vyvolávajú domnienku, že žalovaný považuje za predmet ochrany nie nehnuteľnosť samotnú, ale hmotný charakter výrobných procesov uskutočňovaných v nehnuteľnosti, ku ktorým však už v súčasnosti z dôvodu chátrania mlyna nedochádza. V dôsledku uskutočnených rekonštrukcií a úprav došlo podľa názoru žalobcu k narušeniu pamiatkových hodnôt Mlyna v takom rozsahu, že Mlyn už nie je nositeľom pamiatkových hodnôt. Konštatoval, že k tomu prispieva aj to, že sa nezachovalo pôvodné technické zariadenie, ktoré je aj podľa tvrdenia MK SR pri priemyselných stavbách skutočnosťou vnímanou ako prioritný fakt, od ktorého sa odvíja pamiatková ochrana stavby. Žalobca vo svojom rozklade zo dňa 2.5.2013 podanom voči prvostupňovému rozhodnutiu, upozorňoval na skutočnosť, že podľa jeho názoru sa vo veci vyhlásenia mlyna na NKP vedú nezávislé dve konania, resp. že Ministerstvo kultúry SR v roku 2012 začalo ako vecne nepríslušný orgán nové konanie vo veci vyhlásenia mlynu za národnú kultúrnu pamiatku, hoci od 1.6.2009 Ministerstvo kultúry SR už nemalo právomoc vyhlásiť mlyn za národnú kultúrnu pamiatku. Žalobca tvrdí, že v roku 2008 vydalo Ministerstvo kultúry SR rozhodnutie č. MK-2516/2008-51/10349 zo dňa 25.7.2008, ktorým vyhlásilo mlyn za národnú kultúrnu pamiatku. Voči uvedenému rozhodnutiu podal žalobca rozklad zo dňa 25.11.2011, ktorému minister kultúry SR, ako príslušný správny orgán vyhovel a svojim rozhodnutím zo dňa 9.2.2012 rozhodnutie zo dňa 25.7.2008 zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie. Ministerstvu kultúry SR listom zo dňa 14.3.2012 oznámilo účastníkom konania začatie nového správneho konania vo veci vyhlásenia mlynu za národnú kultúrnu pamiatku, ktorému pridelilo nové číslo MK-946/2012-51/2975. Žalobca v rozklade ako aj v žalobe vyslovil názor, že takto zvoleným postupom MK SR pochybilo, keďže z uvedeného oznámenia zo dňa 14.3.2012 jednoznačne vyplýva, že MK SR začalo vo veci nové správne konanie v zmysle ust. § 18 správneho poriadku, pričom ešte nedošlo k právoplatnému ukončeniu konania z roku 2008 vo veci vyhlásenia mlynu za kultúrnu pamiatku. Žalobca tvrdí, že podľa jeho právneho názoru Ministerstvo kultúry SR malo po vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie v začatom správnom konaní z roku 2008 pokračovať a vec opäť prejednať. Zároveň žalobca poukázal aj na závažnú skutočnosť, že od 1.6.2009 prešlo oprávnenie vyhlasovať národné kultúrne pamiatky podľa § 15 o ochrane pamiatkového fondu na Pamiatkový úrad SR a v zmysle tohto ustanovenia od 1.6.2009 nie je Ministerstvo kultúry SR oprávnené začať nové konanie o vyhlásení národnej kultúrnej pamiatky. Žalobca tvrdí, že s uvedenými skutočnosťami sa minister kultúry v preskúmavanom rozhodnutí náležitým spôsobom nevysporiadal. Žalobca sa so závermi druhostupňového správneho orgánu vyslovenými v napadnutom rozhodnutí nestotožňuje, nakoľko podľa jeho právneho názoru, z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že Ministerstvo kultúry SR postupovalo v rozpore so zákonom, ako aj v rozpore s rozhodnutím ministra kultúry SR zo dňa 9.2.2012, keď začalo vo veci nové správne konanie, pričom v čase začatia nového správneho konania nebolo podľa ust. § 15 a § 45 zákona o ochrane pamiatkového fondu príslušné začať nové konanie o vyhlásenie národnej kultúrnej pamiatky. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhuje, aby Krajský súd v Bratislave preskúmavané rozhodnutie ministra kultúry SR zo dňa 7.8.2013 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Ministerstva kultúry SR zo dňa 12.4.2013 podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) - e) OSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň navrhuje, aby súd zaviazal žalovaného na náhradu trov konania. II. Žalovaný v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby a jednotlivým námietkam žalobcu uviedol nasledovné. K námietke žalobcu, že rozhodnutie je neurčité a vychádza z nesprávne právneho posúdenia veci žalovaný odkázal na ustanovenie § 32 ods. 1 OSP, ktorým odôvodnil, že správny orgán je síce povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie, ale nie je pritom viazaný len návrhmi účastníkov konania. Vec, ktorá bola predmetom konania, je jasne označená a definovaná ako „mlyn elektrický, ružový mlyn, č. súpisné XXXX, č. parcely XXXX, ktorý sa nachádza v katastrálnom území X., okr. Piešťany, trnavský kraj a ktorý je zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX vedenom Správou katastra Piešťany“. Tým objekt jasne definoval žalovaný podľa verejne prístupných evidencií, v danom prípade operátu katastra nehnuteľností.. K námietke žalobcu, ktorý sa odvolával na neaktuálnu fotodokumentáciu, žalovaný uviedol, že správny orgán zabezpečil spracovanie fotodokumentácie a popis nehnuteľnosti objektu Ružový mlyn v Piešťanoch spracovaním Úradného záznamu Krajského pamiatkového úradu Trnava č. TT2012/586-2/3385/KSI zo dňa 13.06.2012, ktorý konštatoval,, Súčasný stavebno-technický stav objektu je poznačený nedostatočnou údržbou vlastníkov“. Žalovaný zastáva názor, že fotodokumentácia spracovaná v súvislosti s predmetným úradným záznamom potvrdzuje existenciu pamiatkových hodnôt popísaných v návrhu na vyhlásenie národnej kultúrnej pamiatky Piešťany a ktorá bola opätovne spracovaná s fotodokumentáciou a s popisom nehnuteľnosti v súvislosti so spracovaním aktualizovaného odborného dokumentu „Návrh na vyhlásenie národnej kultúrnej pamiatky Piešťany č.j.: PÚ-13/532-1/2045/KLV“. Z týchto dôvodov sa žalovaný nestotožnil s námietkou žalobcu, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, keďže fotodokumentácia bola len jedným z podkladov na posúdenie veci. K námietkam žalobcu poukazujúcich na to, že Mlyn už nie je nositeľom pamiatkových hodnôt žalovaný uviedol, že pamiatkový úrad s poukazom na § 2 ods. 7 a § 9 ods. 1 zákona 49/2002 Z.z. je oprávnený posudzovať odborné otázky pri vyhlasovaní veci za kultúrnu pamiatku, a to na základe podkladov vypracovaných vlastnými zamestnancami v spolupráci s externými odborníkmi a organizáciami. Je len účelovým tvrdením žalobcu, že nebola vykonaná aktualizácia fotodokumentácie a z toho dôvodu, žalovaný spochybňuje hodnovernosť celého odborného dokumentu pamiatkového úradu. Žalovaný argumentoval tým, že návrh na vyhlásenie Mlyna je odborným dokumentom popisujúcim pamiatkové hodnoty veci, fotografie dokumentujú len odborné zistenia a rozhodujúcimi pri posudzovaní odborných otázok pri vyhlasovaní veci za národnú kultúrnu pamiatku, je zistený stav, jeho popis a odôvodnenie návrhu. Upozornil tiež na skutočnosť, že prijatím zákona č. 208/2009 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu v znení zákona č. 479/2005 Z.z., podľa § 15 zákona prešla vecná kompetencia vyhlasovania národných kultúrnych pamiatok z ministerstva kultúry SR na Pamiatkový úrad SR. Žalovaný k námietke žalobcu o skôr začatej veci uviedol, že správny orgán sa s touto námietkou vysporiadal v závere napadnutého rozhodnutia. Poukázal tiež na sústavné a opakujúce sa výhrady žalobcu a jeho ničím nepredložené tvrdenia, cieľom ktorých je podľa žalovaného vyňatie predmetnej nehnuteľnosti z pamiatkovej ochrany. Na základe uvedeného žalovaný zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s § 46 správneho poriadku. Z uvedených dôvodov navrhol žalovaný žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. III. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 OSP) na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 OSP), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného, ktorým minister kultúry SR v rozhodnutí o rozklade podanom žalobcom proti rozhodnutiu Ministerstva kultúry SR č. MK-159/2013-221/6045 zo dňa 12.4.2013, ktorým Ministerstvo kultúry SR vyhlásilo za národnú kultúrnu pamiatku „Mlyn elektrický - Ružový mlyn č. súpisné XXXX, č. parcely XXXX, nachádzajúci sa v k.ú. X., okres Piešťany, Trnavský kraj“ rozhodol tak, že rozklad žalobcu zamietol a preskúmavané prvostupňové rozhodnutie zo dňa 12.4.2013 potvrdil. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že vecne príslušný prvostupňový správny orgán začal dňa 1.7.2007 správne konanie o vyhlásenie objektu „mlyn elektrický, Ružový mlyn č. súpisné XXXX, číslo parcely XXXX, k.ú. X., okres Piešťany, Trnavský kraj“ za národnú kultúrnu pamiatku na základe písomného návrhu Pamiatkového úradu SR zo dňa 29.10.2007 č. PÚ-07/779-2/7423/BAT. Následne žalovaný, ako vecne príslušný správny orgán rozhodnutím zo dňa 25.7.2008 č. MK-2516/2008-51/10349 vyhlásil predmetný mlyn za národnú kultúrnu pamiatku. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca rozklad, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím ministra kultúry SR zo dňa 9.2.2012 č. MK-768/2012-10/1910, ktorým minister kultúry SR, rozhodnutie Ministerstva kultúry SR zo dňa 25.7.2008 zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na nové prejednanie veci a rozhodnutie. K zrušeniu predmetného rozhodnutia došlo v dôsledku pochybenia správneho orgánu pri označení účastníka konania, ako aj z dôvodu nesprávneho doručovania písomnosti a tým k nesprávnemu úradnému postupu, keďže oznámenie o začatí správneho konania, rozhodnutie a ďalšie písomnosti neboli vlastníkovi nehnuteľnosti ako účastníkovi konania doručované. Týmto pochybením správny orgán prvého stupňa odňal skutočnému vlastníkovi nehnuteľnosti postavenie účastníka konania a tým aj procesné práva vyplývajúce z tohto postavenia. Z tohto dôvodu ako aj z dôvodu nedostatočného odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia minister kultúry SR na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej rozkladovej komisie rozhodol, že preskúmavané rozhodnutie nie je v súlade s právnym poriadkom SR, a preto označené rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Následne Ministerstvo kultúry SR, sekcia kultúrneho dedičstva listom zo dňa 14.3.2012 oznámilo žalobcovi, že vzhľadom na výrok rozhodnutia o rozklade oznamuje prvostupňový správny orgán žalobcovi podľa ust. § 18 ods. 3 zákona o správnom konaní začatie konania o vyhlásení nehnuteľnosti „mlyn elektrický tzv. ružový mlyn, súpisné č. XXXX, číslo parcely XXXX, v k.ú. X., okres Piešťany, Trnavský kraj za národnú kultúrnu pamiatku“. Technologické zariadenia nachádzajúce sa v interiéri objektu nie sú predmetom konania o vyhlásení za národnú kultúrnu pamiatku. Z obsahu tohto listu vyplýva, že v súlade s ust. § 17 ods. 2 zákona č. 49/2002 Z.z. predložil Pamiatkový úrad SR č. PÚ-07/779-3/7424/BAT návrh na vyhlásenie predmetnej nehnuteľnosti za národnú kultúrnu pamiatku. Účastníkom bolo oznámené, že im prináležia práva a vzťahujú sa na nich všetky povinnosti, ktoré sú spojené s postavením účastníka konania podľa ust. § 15 ods. 3 pamiatkového zákona v spojení s § 18 - 45 správneho poriadku. Listom zo dňa 26.4.2012 požiadalo Ministerstvo kultúry SR Krajský pamiatkový úrad v Trnave o zaslanie aktualizácie fotodokumentácie predmetnej nehnuteľnosti spolu s popisom. Následne žalovaný listom zo dňa 13.4.2012 požiadal žalovaného v súlade s ust. § 33 ods. 2 zákona o správnom konaní o vyjadrenie sa k návrhu Pamiatkového úradu SR, ktorý bol predložený prvostupňovému správnemu orgánu v zmysle ust. § 17 ods. 2 pamiatkového zákona. Súčasne bol žalobca vyzvaný podľa ust. § 33 správneho poriadku na predloženie návrhov dôkazov a ich doplnenia. Listom zo dňa 26.4.2012 požiadalo Ministerstvo kultúry SR, kancelária ministra, o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia v správnom konaní, svoju žiadosť odôvodnilo tým, že v doručení rozhodnutia o rozklade zo dňa 9.2.2012, je ministerstvo povinné v ďalšom konaní opätovne doručiť písomné dôkazy súvisiace s vyhlásením predmetnej nehnuteľnosti za národnú kultúrnu pamiatku všetkým účastníkom konania a súčasne im poskytnúť dostatočnú lehotu na vyjadrenie sa k týmto písomným materiálom. Ďalej z administratívneho spisu vyplynulo, že Krajský pamiatkový úrad v Trnave písomným podaním zo dňa 13.6.2012 doručil prvostupňovému správnemu orgánu aktualizovanú fotodokumentáciu s popisom týkajúcim sa predmetnej nehnuteľnosti. Následne Ministerstvo kultúry SR, sekcia kultúrneho dedičstva rozhodnutím č. MK-946/2012-51/9508 zo dňa 3.7.2012, ako prvostupňový správny orgán opätovne vyhlásilo predmetný mlyn za národnú kultúrnu pamiatku. Voči tomuto rozhodnutiu bol dňa 24.7.2012 podaný rozklad, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím ministra kultúry SR č. MK-2892/2012-11/15661, ktorým minister kultúry SR prvostupňové rozhodnutie zo dňa 3.7.2012 zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Dôvodom zrušenia prvostupňového rozhodnutia bola nesprávne formulovaná výroková časť, ktorá mohla viesť k spochybneniu pamiatkových hodnôt veci vyhlasovanej za národnú kultúrnu pamiatku. Vzhľadom k potrebe vymedziť vec vyhlasovanú za národnú pamiatku, ministerstvo dožiadalo následne pamiatkový úrad o spracovanie aktualizácie návrhu na vyhlásenie národnej kultúrnej pamiatky aj s fotodokumentáciou. Dňa 5.3.2013 bol ministerstvu doručený návrh na vyhlásenie národnej kultúrnej pamiatky (ako aktualizácia návrhu z roku 2012). Na tomto skutkovom základe Ministerstvo kultúry SR, sekcia kultúrneho dedičstva rozhodnutím č. MK-159/2013-221/6045 zo dňa 12.4.2013 opätovne vyhlásilo predmetnú nehnuteľnosť za národnú kultúrnu pamiatku. Voči tomuto rozhodnutiu bol podaný rozklad, ktorým minister kultúry SR, ako príslušný správny orgán rozhodnutím č. MK-2698/2013-110/13630 zo dňa 7.8.2013 podľa § 59 ods. 2 v spojení s § 61 ods. 3 správneho poriadku zamietol a prvostupňové rozhodnutie zo dňa 12.4.2013 potvrdil. Toto rozhodnutie je predmetom súdneho prieskumu. IV. Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, je Slovenská republika právnym štátom, Neoddeliteľným atribútom právneho štátu je právna istota a spravodlivosť. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu, tento zákon upravuje podmienky ochrany kultúrnych pamiatok, pamiatkových území v súlade s vedeckými poznatkami a na základe medzinárodných zmlúv v oblasti európskeho a svetového kultúrneho dedičstva, ktorým je SR viazaná. Podľa § 2 ods. 2 zákona o ochrane pamiatkového fondu v znení účinnom do 31.5.2009, pamiatková hodnota je súhrn významných, historických, spoločenských, krajných, urbanistických, architektonických, vedeckých, technických, výtvarných alebo umelecko-remeselných hodnôt, pre ktoré môžu veci predmetom individuálnej alebo územnej ochrany. Podľa odseku 3 veta prvá citovaného ustanovenia, kultúrna pamiatka podľa tohto zákona je hnuteľná vec alebo nehnuteľná vec pamiatkovej hodnoty, ktorá je z dôvodu ochrany vyhlásená za kultúrnu pamiatku. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z.z. v znení účinnom k 31.5.2009 ministerstvo vyhlasuje hnuteľnú vec alebo nehnuteľnú vec, ktorá má pamiatkovú hodnotu, za kultúrnu pamiatku na návrh pamiatkového úradu. Podľa § 15 ods. 2 citovaného zákona, pamiatkový úrad vypracuje návrh na vyhlásenie veci za kultúrnu pamiatku z vlastného podnetu alebo na podnet právnickej osoby alebo fyzickej osoby, v odôvodnených prípadoch v spolupráci s vedeckými pracoviskami Slovenskej akadémie vied a ďalšími odbornými a vedeckými inštitúciami. Vlastník hnuteľnej veci alebo nehnuteľnej veci navrhnutej na vyhlásenie za kultúrnu pamiatku, je účastníkom konania. Ak má byť vyhlásená za kultúrnu pamiatku nehnuteľná vec, účastníkom konania je aj obec, ak nie je stavebným úradom; stavebný úrad je dotknutým orgánom (§ 15 ods. 3 citovaného zákona). Podľa ust. § 250j ods. 2 OSP, súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že : a) rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. d) súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec vráti žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Nesprávnym právnym posúdením veci sa chápe podradenie skutkového stavu pod právnu normu, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, ktoré zo zisteného skutkového stavu vyplývajú. V praxi ide o prípady, keď správny orgán použije nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikuje správnu právnu normu, ale ju nesprávne vyloží, resp. o situáciu, keď správny orgán právnu normu aj správne vyloží, ale ju na zistený skutkový stav nesprávne aplikuje. V preskúmavanej veci došlo k nesprávnemu právnemu postupu zo strany žalovaného správneho orgánu a síce nedôvodnou aplikáciou ust. § 18 správneho poriadku. Podľa ust. § 61 ods. 1 správneho poriadku proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy vydanému v prvom stupni, možno podať na tomto orgáne v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia rozklad, včas podaný rozklad má odkladný účinok. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia, ustanovenia o odvolacom konaní, sa primerane vzťahujú aj na ustanovenia o rozklade. Podľa ust. § 59 ods. 2 správneho poriadku, ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení, alebo zruší, inak odvolanie zamietne, alebo rozhodnutie potvrdí. Z dikcie vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že ak správny orgán dospeje k záveru, že na zistenie objektívnej pravdy je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, je oprávnený rozhodnutie prvostupňového orgánu zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie a rozhodnutie. O zrušení rozhodnutia a o jeho vrátení prvostupňovému správnemu orgánu vydá odvolací orgán rozhodnutie s náležitosťami podľa § 47 správneho poriadku, proti ktorému nie je prípustné odvolanie. Prvostupňový správny orgán je viazaný právnym názorom vysloveným v odvolacom rozhodnutí. V tomto prípade došlo k opakovanému zrušeniu pôvodného prvostupňového rozhodnutia (R MK- 2516/2008-51/10349 zo dňa 25.7.2008 zrušeného rozhodnutím ministra kultúry SR zo dňa 9.2.2012 č. MK-768/2012-10/1910), čo znamená, že prvostupňový orgán bol v danej veci povinný po doručení zrušujúceho rozhodnutia vo veci pokračovať v začatom konaní. Lehota na vydanie ďalšieho rozhodnutia začala prvostupňovému orgánu plynúť dňom nasledujúcom po dni, v ktorom bolo oznámené rozhodnutie odvolacieho orgánu o zrušení rozhodnutia a vrátení veci na nové prejedanie a vydanie rozhodnutia. Prvostupňový orgán je povinný v takýchto situáciách vydať nové rozhodnutie vo veci, v lehote do 30 dní, s náležitosťami podľa ust. § 47 správneho poriadku. V takomto prípade podľa názoru senátu Krajského súdu v Bratislave žalovaný správny orgán pokračuje už v začatom konaní, čo v tomto prípade predstavuje pokračovať v začatom konaní zo dňa 1.7.2007. Podľa názoru súdu neprichádza do úvahy postup podľa ust. § 18 zákona o správnom konaní tak, ako to urobil žalovaný listom zo dňa 14.3.2012, keď žalovaný správny orgán oznámil účastníkom konania začatie nového správneho konania vo veci vyhlásenia predmetnej nehnuteľnosti za národnú kultúrnu pamiatku. Súd dospel k záveru, že postup Ministerstva kultúry SR po zrušení jeho rozhodnutia č. MK-2516/2008-51/10349 zo dňa 25.7.2008 bol nesprávny. Ministerstvo kultúry SR v tomto prípade malo účastníkom konania oznámiť, že pokračuje v pôvodnom správnom konaní a nezačínať dňa 14.3.2012 nové správne konanie z dôvodu, že v roku 2007 v tejto veci správne konanie už začalo. Je nepochybné, že podľa ust. § 44 ods. 4 veta prvá pamiatkového zákona, na konanie vo veciach ochrany pamiatkového fondu sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 32 ods. 1, 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Podľa § 46, 47 ods. 1 veta prvá ods. 2, 3 zákona č. 71/1967 Zb. rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil právnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Treba zdôrazniť, že správne rozhodnutie si vyžaduje správnu interpretáciu a musí byť zrozumiteľné nielen pre orgán, ktorý ho vydal, ale pre všetkých účastníkov konania. Medzi dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu patrí aj absencia právnych záverov vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností ako aj ich nejednoznačnosť. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku skutkových dôvodov, pričom ide o vady skutkových zistení, ktoré sú opreté o rozhodovacie dôvody. Za takéto vady možno považovať prípady, keď je rozhodnutie založené na skutočnostiach nezisťovaných v konaní, prípadne, keď nie je zrejmé, či vôbec nejaké dôkazy boli. Vlastný výrok rozhodnutia nepresvedčí o správnosti rozhodnutia, ak nebude riadne odôvodnený. Odôvodnenie je zhrnutím všetkých zistených skutočností odôvodňujúcich výrok rozhodnutia, musí preto v plnom rozsahu zodpovedať skutočným výsledkom uskutočneného konania. V rozhodnutí spravidla, pokiaľ ide o skutkovú stránku, najprv sa uvedie podstata veci a potom nasleduje rozbor dôkazov a ostatných podkladov rozhodnutia. V odôvodnení je nutné reagovať na prípadné pripomienky a návrhy účastníkov konania, na ich vyjadrenia k podkladom rozhodnutia a vysporiadať sa i s prípadnými rozpormi v jednotlivých dôkazoch. Potom by mali byť uvedené závery o tom, ktoré skutočnosti sú vzaté za nepochybne zistené, posúdi sa právny význam týchto skutočností a vysloví sa úsudok o predmete konania. S poukazom na právnu normu citovanú vo výroku rozhodnutia sa odôvodní jej použitie v konkrétnom prípade. Týmto požiadavkám žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, podľa názoru senátu Krajského súdu v Bratislave jednoznačne nevyhovuje. Z výroku prvostupňového rozhodnutia zo dňa 12.4.2013 je zrejmé, že žalovaný ako predmet ochrany definoval nehnuteľnosť: „Mlyn elektrický, ružový mlyn č. XXXX, č.parcely XXXX, ktorý sa nachádza v k.ú. X., okres Piešťany, Trnavský kraj, ktorý je zapísaný na LV č. XXXX, vedenom Správou katastra Piešťany“ vo výlučnom vlastníctve žalobcu. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že prvostupňový správny orgán v súvislosti s predmetom ochrany používa aj ďalšie pojmy ako „objekt mlyna“, „bloková stavba mlyna“. V tomto prípade sa súd stotožnil s právnym názorom žalobcu, že rôzne definovanie predmetu ochrany žalovaným v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu oproti jeho výroku, nepochybne môže mať za následok vznik pochybností ohľadne identifikovania predmetu ochrany, t.j. či predmetom ochrany podľa pamiatkového zákona je jedna stavba, alebo viacero stavieb, prípadne ich častí nachádzajúcich sa v spoločnom areáli so stavbou mlyna so súpisným číslom XXXX. Definovanie predmetu ochrany ako samostatnej nehnuteľnosti vo výroku prvostupňového rozhodnutia, je síce z hľadiska identifikácie podľa údajov katastrálneho operátu postačujúce, ale použitie ďalších termínov v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia, zasahuje do jednoznačnosti takéhoto vymedzenia predmetu ochrany a spôsobuje jeho neurčitosť. Podľa názoru súdu v rozhodnutí o vyhlásení veci za kultúrnu pamiatku, musí byť predmet ochrany jednoznačne špecifikovaný a odôvodnenie rozhodnutia túto špecifikáciu nemôže spochybniť. Vlastník predmetu ochrany musí mať jednoznačnú vedomosť, na aký predmet sa vzťahujú jeho povinnosti ako vlastníka v zmysle pamiatkového zákona. Tieto skutočnosti boli aj predmetom rozkladu zo dňa 2.5.2013, s ktorými sa žalovaný správny orgán vo svojom odôvodnení nedostatočne vysporiadal, resp. nevysporiadal vôbec. V tomto prípade prvostupňový orgán svojím rozhodnutím zo dňa 12.4.2013 vyhlásil celú nehnuteľnosť za kultúrnu pamiatku, pričom vo výroku ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nešpecifikoval technologické zariadenia, ktoré nepodliehajú režimu ochrany. Z listu Ministerstva kultúry SR zo dňa 14.3.2012, ako aj z návrhu na vyhlásenie národnej kultúrnej pamiatky, Pamiatkového úradu SR, č.j. PÚ-13/532-1/2045/KLV (ktoré sú obsahom administratívneho spisu) vyplýva, že navrhovaným predmetom ochrany v zmysle pamiatkového zákona by mala byť len nehnuteľnosť „mlyn“, avšak nie technologické zariadenia, ktoré sa nachádzajú v interiéri objektu. Žalovaný na túto skutočnosť neprihliadol vo výroku prvostupňového rozhodnutia. Súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že neurčitosť vymedzenia predmetu ochrany v napadnutom rozhodnutí vyvoláva odôvodnenú pochybnosť, čo konkrétne má byť predmetom ochrany. Podľa názoru konajúceho súdu je potrebné, aby vo výroku rozhodnutia o vyhlásení veci za kultúrnu pamiatku, bola náležite zohľadnená skutočnosť, že technologické zariadenia nie sú predmetom prebiehajúceho konania. Zároveň je z hľadiska požiadavky právnej istoty nevyhnutné, aby následne v odôvodnení rozhodnutia, boli náležite určené súčasti nehnuteľnosti, ktoré ako technologické zariadenia nepodliehajú pamiatkovej ochrane. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na predchádzajúce rozhodnutie Ministerstva kultúry SR zo dňa 3.7.2012 č. MK-946/2012-51/9508, ktorým prvostupňový orgán vyhlásil ružový mlyn za národnú kultúrnu pamiatku, avšak výrok vyslovene obsahuje konštatovanie, že technologické zariadenie nachádzajúce sa v interiéri objektu, nie je vyhlásené za kultúrnu pamiatku. Toto rozhodnutie bolo na základe rozkladu žalobcu zo dňa 24.7.2012 zrušené rozhodnutím Ministerstva kultúry SR č. MK-2892/2012-111566 zo dňa 26.10.2012. Druhostupňový orgán uložil prvostupňovému orgánu v pokračujúcom konaní odstrániť disproporciu textu výroku a jeho odôvodnenia a náležite ich zosúladiť. Prvostupňový orgán však konal nesprávne, keď namiesto toho, aby náležite v odôvodnení svojho rozhodnutia definoval technologické zariadenia, ktoré nie sú predmetom ochrany, vyhlásil svojim ďalším rozhodnutím celú nehnuteľnosť za kultúrnu pamiatku a vo výroku ani v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nevysporiadal so skutočnosťou, že technologické zariadenia nie sú predmetom konania. Možno uzavrieť, že rovnako žalovaný, ako odvolací orgán nevenoval dostatočnú pozornosť odôvodneniu svojho rozhodnutia, nakoľko v ňom nereagoval na všetky návrhy uvedené v rozklade zo dňa 2.5.2013, v dôsledku čoho toto nespĺňa náležitosti podľa ust. § 47 správneho poriadku. Na základe vyššie uvedených skutočností súd aplikujúc citované ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a), d) OSP - obe preskúmavané rozhodnutia žalovaného zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Úlohou správneho orgánu v novom konaní bude hlavne dôsledne sa vysporiadať s námietkami žalobcu uvedenými v rozklade zo dňa 2.5.2013, ohľadom vymedzenia určitosti predmetu ochrany v súlade s ust. § 2 pamiatkového zákona, v zabezpečení si aktuálnej fotodokumentácie predmetného objektu a vo veci opätovne rozhodnúť, pričom podľa ust. § 250j ods. 7 OSP je viazaný právnym názorom súdu. Súd pre úplnosť uvádza, že nesúhlasí s právnym názorom žalobcu uvedeným v žalobe, že žalovaný správny orgán po 1.6.2009 už nebol na vyhlásenie predmetnej kultúrnej pamiatky oprávnený, nakoľko z ust. § 45a pamiatkového zákona vyplýva, že konania začaté pred účinnosťou tohto zákona, sa dokončia podľa doterajších predpisov. Ak vychádzame z premisy, že konanie vo veci vyhlásenia predmetnej nehnuteľnosti za národnú kultúrnu pamiatku, bolo začaté v roku 2007, v tomto prípade žalovaný správny orgán podľa vyššie citovaného ustanovenia bol povinný aj oprávnený toto konanie dokončiť. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 250k ods. 1 OSP tak, že v konaní úspešnému žalobcovi súd priznal náhradu súdneho poplatku vo výške 70,- € a náhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci: 1/ prevzatie a príprava zastúpenia dňa 10.10.2013 á 130,16 € + režijný paušál 7,80 €, 2/ písomné podanie na súd vo veci samej zo dňa 14.10.2013 á 130,16 € + režijné výdavky 7,81 €, spolu s 20% DPH vo výške 55,19 €. Trovy právneho zastúpenia predstavujú sumu 331,13 €, ktoré je podľa ust. § 149 ods. 1 OSP žalovaný povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu Advokátska kancelária Kovár a partneri s.r.o., vedený v R.k, C., a.s., číslo účtu: XXXXXXX/XXXX. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo. Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.; b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.); f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.