Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/278/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013202077 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013202077.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: Lesoochranárske zoskupenie VLK, občianske združenie, IČO: 31 303 862, Tulčík č. 26, zastúpený: JUDr. Iveta Rajtáková, advokátka, Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Námestie Ľ. Štúra č. 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia ministra žalovaného č. XXXX/XXXX-X.XX (XX/XXXX-rozkl.) zo dňa XX.XX.XXXX, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie ministra životného prostredia SR č. XXXX/XXXX-X.XX (XX/XXXX- rozkl.) zo dňa XX.XX.XXXX ako aj rozhodnutie Ministerstva životného prostredia SR, odboru výkonu štátnej správy, č. XXXX/XXXX-X.X zo dňa XX.XX.XXXX z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 161,75 € na účet jeho právnej zástupkyne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou súdu dňa 25.11.2013 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra životného prostredia SR č. XXXX/XXXX-X.XX (XX/XXXX-rozkl.) zo dňa XX.XX.XXXX (ďalej aj len napadnuté rozhodnutie žalovaného), ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie žalovaného č. XXXX/XXXX-X.X zo dňa XX.XX.XXXX. Prvostupňovým rozhodnutím bola povolená výnimka zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a) a f) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o ochrane prírody“ alebo „zákon“) podľa § 40 ods. 2, 3 písm. c) zákona na usmrtenie jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri D. I., jeho držanie a prepravovanie. Žalobca, ktorý sa zúčastnil uvedeného správneho konania ako jeho účastník, v žalobe namietal, že v konaní bolo porušené jeho právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich zistenia a tiež právo navrhnúť ich doplnenie. Poukázal na § 33 ods. 1, 2 správneho poriadku a tvrdil, že z listín, ktoré mu boli v priebehu konania doručené, nemohol toto svoje právo reálne využiť. Prvostupňový správny orgán listom zo dňa 28.05.2013 reagoval na jeho žiadosť o poskytnutie lehoty na vyjadrenie sa k podkladom tým, že nie je povinnosťou správneho orgánu oboznámiť účastníka konania s podkladmi rozhodnutia, ale postačí, ak dá účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich zistenia. Žalobca namietal postup žalovaného, ktorý ho odkázal na aktívnu účasť v konaní spočívajúcu v nahliadnutí do spisu, pričom následne bolo žalobcovi doručené už len rozhodnutie, proti ktorému neskôr podal rozklad, o ktorom žalovaný rozhodol napadnutým rozhodnutím. Poukazujúc na ustanovenia § 3 ods. 2, § 32 ods. 2 a § 33 ods. 2 správneho poriadku zdôraznil, že správny poriadok neumožňuje vykladanie ustanovení upravujúcich práva účastníka konania takým spôsobom, že dôsledky tohto výkladu znamenajú pre účastníka konania nemožnosť využitia svojich práv. Povinnosť správneho orgánu dať účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia je limitovaná troma skutočnosťami a to včasnosťou, úplnosťou a presnosťou. Uvedené skutočnosti charakterizujúce zákonný obsah práva účastníka konania oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia a spôsobom ich zistenia a povinnosť správneho orgánu umožniť mu realizáciu tohto práva vylučujú možnosť aplikácie § 33 ods. 2 správneho poriadku osvojenú žalovaným. Argumentáciu žalovaného uvedenú v napadnutom rozhodnutí, že ustanovenie § 23 ods. 1 správneho poriadku sa vzťahuje výlučne na inštitút nazerania do spisu a „pre správny orgán z neho nevyplýva povinnosť zasielať účastníkom konania kópie spisu v rámci oboznamovania s podkladmi rozhodnutia podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku“ označil za ťažko pochopiteľnú. Na jednej strane žalovaný ospravedlňuje svoj zásah do práva žalobcu údajnou pasivitou spočívajúcou v nenahliadnutí do spisu, na druhej strane nevysvetľuje, prečo mu správny orgán prvého stupňa na jeho žiadosť nezaslal požadované podklady rozhodnutia, čiže kópiu spisu. Žalobca tiež poukázal na námietky uvedené v rozklade, že z prvostupňového rozhodnutia nie je možné identifikovať opodstatnenosť žiadosti o udelenie výnimky ani posúdiť jeho vecnú správnosť so zreteľom na § 40 ods. 1, 3 zákona, keďže rozhodnutie vo svojom odôvodnení a osobitne na strane 3, s výnimkou posledného odseku, obsahuje všeobecné konštatovania, ktoré sa v niektorých prípadoch v doslovných formuláciách opakujú nielen vo všetkých ďalších rozhodnutiach o žiadostiach o udelenie výnimiek v roku 2013, 2012, 2011, ale dokonca aj v roku 2008. Z obsahu prvostupňového rozhodnutia nebolo možné vytvoriť si úsudok o dôvodoch, ktoré v predmetnej veci viedli k udeleniu výnimky. Žalovaný síce uviedol detailnejší postup prvostupňového správneho orgánu pri obstarávaní podkladov rozhodnutia, konkrétne správu Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky (ďalej aj len „ŠOP SR“) a správu CHKO Poľana, ale odôvodnenie tohto rozhodnutia nezodpovedá § 47 ods. 3 správneho poriadku hlavne tým, že žalovaný neuviedol skutočnosti tvoriace podklad rozhodnutia ani úvahy, akými bol vedený pri hodnotení dôkazov. Z jediného podkladu rozhodnutia podľa žalobcu vyplýva len to, že v oblasti „hrozí riziko stretov s medveďmi“. Z uvedeného však nevyplýva, či dochádza alebo hrozí riziko stretov s medveďmi v miestach ich prirodzeného výskytu alebo v oblastiach, ktoré nie sú prirodzeným biotopom medveďa hnedého. Nie je zrejmý vzťah skutočnosti uvedenej v správe obsahujúcej údaje o škodách na včelstvách k zákonnému dôvodu na udelenie výnimky, ktorým je záujem verejného zdravia alebo verejnej bezpečnosti ľudí. Žalobca zdôraznil, že správne orgány oboch stupňov nezistili úplne a spoľahlivo skutočný stav veci, konkrétne, či existujú skutočnosti, ktoré môžu byť subsumované pod § 40 ods. 2 zákona a či neexistuje iná alternatíva vo vzťahu k preventívnym opatreniam. Rovnako nebolo vykonané dokazovanie umožňujúce vysloviť jednoznačný záver, že udelenie výnimky je nevyhnutné z dôvodu uvedeného v § 40 ods. 3 písm. c) zákona ani, že udelená výnimka je spôsobilá naplniť ňou sledovaný účel. Vzhľadom na to, že správne orgány oboch stupňov uvedené skutočnosti nezisťovali, neexistuje základ, na ktorom by mohli vybudovať tú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorej z vykonaných dôkazov vyvodzujú skutkové závery a vôbec nie je možné identifikovať akúkoľvek správnu úvahu a z nej vyplývajúce právne závery. Zo zaradenia medveďa hnedého do prílohy č. 4 vyhlášky č. 24/2003 Z. z. vyplýva, že medveď hnedý je chránený živočích, prioritný druh európskeho významu a vzťahuje sa naň ustanovenie § 35 ods. 1 zákona vymenúvajúce činnosti, ktoré sú voči chráneným živočíchom zakázané, pričom medzi ne patrí aj úmyselné usmrcovanie. Správne orgány oboch stupňov vo svojich rozhodnutiach vychádzali z nesprávneho názoru, že výnimku v predmetnej veci možno udeliť v rámci akejsi celoplošnej regulácie početnosti medveďa hnedého. Takýto záver podľa žalobcu neumožňuje ochrana tohto druhu konštruovaná v § 35 a § 40 zákona. V tejto súvislosti predložil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „Najvyšší súd SR“) sp. zn. 10Sžp/2/2013 zo dňa 17.07.2013 v obdobnej veci udelenia výnimky za účelom regulačného lovu medveďa hnedého. Vzhľadom na to, že správne orgány oboch stupňov sa vo svojich rozhodnutiach o udelení výnimiek na usmrtenie medveďa hnedého spravujú dlhoročne tým istým právnym názorom, ktorému zodpovedá spôsob a rozsah zistenia stavu veci, obsah odôvodnenia rozhodnutí ako aj spôsob posudzovania dôvodnosti žiadostí žiadateľov o udelenie výnimky, vyššie identifikovaný rozsudok Najvyššieho súdu SR označil za inšpiratívny vo vzťahu k námietkam vzneseným v žalobe. V tejto súvislosti poukázal na záver Najvyššieho súdu SR uvedený v rozsudku, že žalovaný v prípade neumožnenia žalobcovi spôsobom opísaným v odôvodnení predkladaného rozsudku oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia, pochybil. Poukázal aj na ďalší rozsudok sp. zn. 1 Sžp/3/2013 zo dňa 24.09.2013, v ktorom sa Najvyšší súd SR dôsledne vysporiadal so všetkými formálnymi, skutkovými aj právnymi aspektmi konania a rozhodovania žalovaného v druhovo identickej veci vzťahujúcej sa na rozhodnutie o povolení výnimky z ochrany medveďa hnedého udelenej v roku 2011. Na základe uvedených skutočností žalobca žiadal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj jeho prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. K námietkam ohľadom nezákonnosti rozhodnutia z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a), c), d) a e) O.s.p. uviedol, že prvostupňovým rozhodnutím bola v súlade s § 40 ods. 2 a 3 písm. c) zákona povolená výnimka zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a) a f) zákona, t. j. žiadateľovi bolo povolené usmrtiť jedného medveďa hnedého, držať ho a prepravovať v poľovnom revíri Kopok Brusno, pričom boli presne stanovené podmienky rozhodnutia v zmysle § 82 ods. 2 zákona. Výnimku z druhovej ochrany možno splniť len za podmienok ustanovených v § 40 ods. 2 a 3 zákona, pričom prvostupňový správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol konkrétne skutočnosti, ktoré viedli k rozhodnutiu o povolení výnimky zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a) a f) zákona. Žalovaný mal z dostupných údajov ŠOP SR, žiadateľa, ako aj z ďalších informácií (list bývalého Obvodného úradu životného prostredia Banská Bystrica zo dňa 08.04.2013 vrátane oznámenia o vzniku škody spôsobenej určitými živočíchmi zo dňa 27.07.2012, protokol z miestneho šetrenia škody zo dňa 27.07.2012) za preukázané, že populácia medveďa hnedého v predmetnom revíri nie je ohrozená. Podľa stanoviska ŠOP SR zo dňa 26.04.2013 sa poľovný revír Kopok Brusno nachádza v prvom stupni územnej ochrany a všetko nasvedčuje tomu, že povolená výnimka neohrozí zachovanie populácie tohto druhu. Odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia zrozumiteľne zdôvodnilo všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania a v zmysle platnej legislatívny stanovilo podmienky výkonu povolenej výnimky. Uviedol, že svojimi kritériami na povolenie výnimky sa usiluje o udržanie populácie v priaznivom stave v záujme ochrany zdravia a bezpečnosti obyvateľov. Rozširovanie areálu a postup do oblastí zasiahnutých ľudskou činnosťou, častejšie vyrušovanie medveďom, ako aj hlásenie o ich zvýšenom počte v pôvodných miestach výskytu nasvedčuje tomu, že v predmetnom poľovnom revíri je zvýšený stav populácie medveďa hnedého. Poukázal na to, že v súčasnosti existujú tri riešenia vzniknutého problému a to odplašenie problematických jedincov, ďalej odchyt, imobilizácia problematických jedincov, ich prevoz, umiestnenie vo vhodných aklimatizačných podmienkach a neskôr ich prevoz do oblastí, resp. zariadení s vhodnými podmienkami pre ich reintrodukciu a napokon operatívny odstrel problematických jedincov. Podľa dostupných informácií neexistuje na Slovensku subjekt, ktorý by dokázal zabezpečiť všetky podmienky pre tento konkrétny prípad uvedený ako druhý v poradí. Uviedol, že oslovil zoologické záhrady v Slovenskej republike a v Českej republike, avšak žiadna z nich nebola schopná odchyteného jedinca umiestniť vo svojich zariadeniach. Pokiaľ ide o požiadavku zachovania populácie dotknutého druhu, žalovaný považoval za smerodajné stanovisko ŠOP SR zo dňa 26.04.2013, podľa ktorého usmrtenie jedného medveďa hnedého nie je považované za skutočnosť ohrozujúcu jeho populáciu. Vznik škodného účinku označil za právne irelevantný, pretože keď následok na zdraví alebo živote vznikne, ustanovenie § 40 ods. 3 písm. c) zákona stráca na význame. S poukazom na tento prioritný záujem sa preferuje ochrana pred vznikom škodlivého následku. K námietke nezákonnosti postupu správnych orgánov oboch stupňov spočívajúcej v porušení práv žalobcu ako účastníka konania vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich zistenia a v porušení práva navrhnúť doplnenie podkladov rozhodnutia, žalovaný uviedol, že bežnou praxou správnych orgánov pri aplikácii § 33 ods. 2 správneho poriadku je vyzvanie účastníkov konania a zúčastnených osôb písomnou formou na vyjadrenie sa k podkladom a k spôsobu ich zistenia pred vydaním rozhodnutia, pričom im určia primeranú lehotu. K takémuto podaniu neprikladajú kópie podaní zo spisového materiálu. Ďalej poukázal na list zo dňa 14.05.2013, ktorým oznámil ukončenie zisťovania skutočného stavu veci a obstarávania podkladov a uviedol, že účastníci majú právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, prípadne navrhnúť ich doplnenie. Zároveň uviedol čas, kedy je spisový materiál k dispozícii na nahliadnutie. Vzhľadom na tieto skutočnosti mal za to, že si splnil povinnosť ustanovenú v § 33 ods. 2 správneho poriadku, umožnil žalobcovi nahliadnuť do spisu a vyjadriť sa k zhromaždeným podkladom pre rozhodnutie. V tejto súvislosti citoval rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo 199/2010 zo dňa 23.02.2011 a sp. zn. 6Sžo 55/2010 zo dňa 16.16.2010, v zmysle ktorých môže správny orgán v konaní pokračovať, ak sa účastník konania vzdá práva vyjadriť sa k zhromaždeným podkladom alebo v prípade jeho nečinnosti. Žalobca svoje právo nahliadnuť do spisu v stanovenej lehote nevyužil a o zaslanie podkladov požiadal listom zo dňa 23.05.2013, na ktorý žalovaný reagoval listom, v ktorom uviedol, že neposkytnutie podkladov vo forme vyhotovenia a zaslania ich kópie nemôže znemožniť žalobcovi vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. K námietke žalobcu, že § 23 ods. 1 správneho poriadku poskytuje účastníkovi konania právo dostať kópiu spisu, žalovaný uviedol, že ustanovenia správneho poriadku sa vzťahujú výlučne na inštitút nazerania do spisu a pre správny orgán z nich nevyplýva povinnosť zasielať účastníkom konania kópie spisu pri ich oboznamovaní s podkladmi rozhodnutia. Zdôraznil, že k porušeniu práv žalobcu by došlo iba v prípade, ak by žalovaný neumožnil žalobcovi nahliadnuť do spisu, čo vyplýva aj z judikatúry slovenských súdov, napr. z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo 199/2010. K námietke žalobcu týkajúcej sa odôvodnenia rozhodnutia, ktoré podľa neho obsahuje len všeobecné konštatovania, ktoré sa v niektorých prípadoch v doslovných formuláciách opakujú nielen vo všetkých ďalších rozhodnutiach o žiadostiach o udelenie výnimiek v roku 2013, 2012, 2011, ale aj v roku 2008, žalovaný uviedol, že podobnosti sú spôsobené tým, že vo všetkých posudzovaných prípadoch je skutkový stav vecí v základných črtách rovnaký. Podobnosť odôvodnení je spôsobená aj dodržaním zásady materiálnej rovnosti ustanovenej v § 3 ods. 5 správneho poriadku. Žalovaný tiež upozornil na to, že podané žiadosti užívateľov poľovných revírov každoročne posudzuje na základe podkladov pripravených ŠOP SR na základe zisťovania vývoja populácie medveďa hnedého na celom území Slovenskej republiky, vyhodnocovania evidovaných škôd spôsobených týmto živočíchom na hospodárskych zvieratách ale aj možného ohrozenia obyvateľov. Každý rozklad hodnotí osobitne vzhľadom na konkrétny obsah administratívneho spisu vo veci. V súvislosti s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžp/2/2013 zo dňa 17.07.2013 uviedol, že ho nemožno považovať za konečné výkladové stanovisko v tejto ani v obdobných veciach. Požiadavky uvedené v predmetnom rozsudku označil žalovaný za nevykonateľné v praxi a to z dôvodov, že náhodné strety medveďa hnedého s ľuďmi, prípadne jeho prítomnosť mimo priestor jeho prirodzeného výskytu, nie je možné zdokumentovať tak, aby mohol poukázať na konkrétneho medveďa hnedého, ktorého sa bude výnimka týkať. Vo viacerých prípadoch ide o prenikanie viacerých jedincov, nie len toho istého, na územia mimo jeho prirodzený výskyt. Výsledný počet jedincov k určitému časovému momentu nie je možné explicitne určiť, nakoľko v danom revíri môžu byť pozorované aj iné jedince. Žalovaný sa nestotožnil s označením hlásenia o stretoch s medveďmi alebo o spôsobených škodách použitým Najvyšším súdom SR ako o „príhodách zo života“. Aj napriek javiacemu sa neodbornému charakteru ich nemožno považovať za nekvalifikovaný prejav a neodôvodnený prípad pre povolenie predmetnej výnimky. Žalovaný sa tiež nestotožnil s názorom Najvyššieho súdu SR, že samotné stretnutie medveďa s človekom je nepostačujúce, ale musí ísť o stretnutie atypické miestom ako aj správaním medveďa. K tomu názoru uviedol, že už jednotlivé hlásenia preukazujú, že sa jednalo o miesta stretov, ktoré sú jednoznačne atypické. Je nepochybné, že jedinec pohybujúci sa v intraviláne obce či v blízkosti ľudských osídiel je jedincom nevykazujúcim znaky plachosti. Za absurdné označil zisťovanie správania sa - „agresivitu“ daného jedinca, nakoľko predmetné výnimky sa udeľujú v zmysle § 40 ods. 2 a 3 písm. c) zákona. Udelenie výnimky predstavuje preventívne opatrenie, ktoré až po útoku medveďa hnedého na človeka bude opatrením nedostatočným a v príkrom rozpore s týmto zákonným ustanovením. Záverom podotkol, že nesplniteľnosť „požiadaviek“ kladených rozhodnutím Najvyššieho súdu SR na žalovaného bude mať za následok nepovoľovanie výnimiek z týchto zákazov, pričom v prípade vzniku škôd či neprimeraného ohrozovania zdravia a života ľudí bude niesť zodpovednosť žalovaný ako orgán monitorujúci, regulujúci a zodpovedný za vývoj populácie tohto druhu, pričom bude znášať aj prípadné majetkové škody ako aj ujmy nemajetkového charakteru. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a preto podľa § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p., súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Z administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že dňa 12.04.2013 bola žalovanému doručená žiadosť poľovníckej organizácie o udelenie výnimky z § 35 ods. 1 zákona za účelom regulačného lovu medveďa hnedého v roku 2013 v počte 1 kus. Žiadateľ odôvodnil svoju žiadosť častými stretmi lesného personálu a turistov s medveďmi a škodami najmä na včelstvách a poľnohospodárskych plodinách. Na základe žiadosti žalovaného vypracovala ŠOP SR stanovisko zo dňa 26.04.2013 k regulačnému odlovu medveďa hnedého v roku 2013, v ktorom uviedla čas, spôsob a podmienky odlovu, pričom navrhla povoliť výnimku na regulačný lov jedného jedinca s hmotnosťou do 100 kg. Svoje stanovisko odôvodnila tým, že v minulosti boli medveďmi spôsobené škody na poľnohospodárskych plodinách a včelstvách. Žalobcovi bolo oznámené ukončenie zisťovania stavu veci a obstarávania podkladov a bol poučený o tom, že má ako účastník konania právo sa s podkladmi na vydanie rozhodnutia oboznámiť a následne sa k nim vyjadriť, prípadne navrhnúť ich doplnenie a bola mu určená aj lehota a miesto, kde sa môže s podkladmi oboznámiť. Žalobca následne vo svojom vyjadrení zo dňa 23.05.2013 spochybnil vyššie uvedený postup a uviedol, že z listu nevyplýva ani obsah spomínaných podkladov, ani to, akým spôsobom boli získané a k akým záverom žalovaný došiel. Žalovaný listom zo dňa 28.05.2013 zaslal žalobcovi stanovisko, v ktorom uviedol, že § 33 ods. 2 správneho poriadku neupravuje zákonnú povinnosť správneho orgánu zasielať účastníkovi konania podklady rozhodnutia či z vlastnej iniciatívy vyhotovovať kópiu administratívneho spisu a zasielať ho účastníkovi konania na vyjadrenie a tiež, že účastníkom konania nebolo upreté právo nahliadnuť do spisu. Prvostupňovým rozhodnutím žalovaný v zmysle § 40 ods. 2 ods. 3 písm. c) zákona povolil výnimku zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a) zákona a povolil žiadateľovi usmrtiť - odstreliť jedného jedinca medveďa hnedého v príslušnom poľovnom revíri, držať ho a prepravovať, pričom stanovil podmienky rozhodnutia v zmysle § 82 ods. 12 zákona. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na stanovisko ŠOP SR k žiadosti žiadateľa a zrekapituloval argumentáciu žalobcu z jeho vyjadrenia k podkladom rozhodnutia. Žalovaný mal za to, že pokiaľ potreboval žalobca viac informácií o predmetnom konaní, mohol využiť svoje právo v zmysle § 23 ods. 1 správneho poriadku nazrieť do spisu a urobiť si z neho výpisy a odpisy. Ďalej uviedol, že podľa zistených údajov ŠOP SR i žiadateľa o výnimku nie je populácia medveďa hnedého v poľovnom revíri ohrozená, naopak všetko nasvedčuje tomu, že tento chránený druh živočícha v tomto revíri prosperuje a jeho populácia narastá. Niet preto dôvod spochybňovať splnenie základnej podmienky pre povolenie výnimky na usmrtenie tohto živočícha, ktorou je skutočnosť, že povolená výnimka neohrozí zachovanie populácie tohto druhu. V súvislosti s posúdením existencie alternatívy k povoleniu výnimky sa žalovaný zaoberal možnosťou odchytu medveďov a ich prípadného umiestnenia do ZOO alebo do iných lokalít, pričom oslovil všetky ZOO v Slovenskej republike aj Českej republike, ktoré však o medveďa hnedého neprejavili záujem. Uviedol, že za účelom predchádzania stretov medveďov s ľuďmi je potrebné udržiavať populáciu medveďa hnedého v takom počte a na takom areáli, aby nedochádzalo k jeho rozširovaniu tam, kde nie je dostatok prirodzenej potravy a kde je však omnoho väčšia ponuka potravy pre medveďa z umelých zdrojov. Povolenie výnimky na usmrtenie medveďa hnedého v stanovenej lokalite je podľa žalovaného možné považovať za riešenie preventívneho charakteru, ktoré je v záujme ochrany a bezpečnosti obyvateľov tak, ako to vyžaduje § 40 ods. 3 písm. c) zákona č. 543/2002 Z.z.. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca rozklad, o ktorom rozhodol minister životného prostredia SR žalobou napadnutým rozhodnutím tak, že rozklad zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Svoje rozhodnutie žalovaný odôvodnil obdobne ako vyjadrenie k žalobe. Podľa § 32 ods. 1, 2 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Podľa § 33 ods. 1, 2 správneho poriadku, účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. Správny orgán je povinný dať účastníkov konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Podľa § 23 ods. 1, 4 správneho poriadku, účastníci konania a ich zástupcovia a zúčastnené osoby majú právo nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní alebo dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom. Správny orgán poskytuje kópie spisov za úhradu materiálnych nákladov spojených so zhotovením kópií, zadovážením technických nosičov a s ich odoslaním. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva teda súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Povinnosťou žalovaného v konaní o udelenie výnimky zo zákazov ustanovených zákonom č. 543/2002 Z.z. je postupovať podľa správneho poriadku, ktorého právnemu režimu toto konania podlieha. Jednou z povinností žalovaného v predmetnom konaní bolo postupovať v súčinnosti s účastníkmi tohto konania, teda aj so žalobcom. Inštitút súčinnosti je upravený na viacerých miestach správneho poriadku (§ 3 ods. 2, § 33 ods. 2, § 56) a vyjadruje vzájomnú jednotu práv a povinností účastníka správneho konania, ktorý má právo navrhovať dôkazy, ale na potvrdenie svojho tvrdenia má súčasne aj povinnosť dôkazy správnemu orgánu predkladať, pričom nesplnenie tejto povinnosti má za následok neunesenie jeho dôkaznej povinnosti podmieňujúcej výsledok konania. Nesplnenie tejto povinnosti však nezbavuje správny orgán zistiť vo veci skutočný stav, keďže túto povinnosť správnemu orgánu ukladá zákonodarca v ustanovení § 32 ods. 1 správneho poriadku. Správny orgán zabezpečuje zisťovanie skutkových okolností z úradnej povinnosti, aj keď je účastník nečinný a správnemu orgánu nenavrhuje alebo nepredkladá žiadne dôkazy a k veci samej sa žiadnym spôsobom nevyjadruje. Účastník má v zmysle § 33 správneho poriadku tiež právo vyjadrovať sa k podkladom rozhodnutia, ktoré zabezpečil správny orgán v priebehu konania, a to v ktoromkoľvek štádiu konania. Môže sa vyjadriť k jednotlivým dôkazom i k celkovému spôsobu prípravy podkladov, môže sa vyjadriť k otázkam skutkovým i právnym. Zmyslom takto široko koncipovaného oprávnenia je predísť neskorším možným námietkam účastníka, ktoré by mohli viesť k prieťahom v konaní alebo iným komplikáciám. Z uvedených dôvodov povinnosťou správneho orgánu je umožniť účastníkovi, aby sa pred vydaním rozhodnutia oboznámil s dôkazmi a so všetkými podkladmi pre rozhodnutie vo veci, aby mal účastník zo skutkového hľadiska všetky informácie, ktoré má pred vydaním rozhodnutia správny orgán. Za týmto účelom by mal správny orgán oznámiť účastníkovi, že proces zhromažďovania podkladov rozhodnutia bol ukončený a že má možnosť sa pred vydaním rozhodnutia k veci vyjadriť. Správny orgán v konaní môže pokračovať, a teda vydať rozhodnutie aj bez vyjadrenie účastníka, ak sa účastník svojho práva na vyjadrenie výslovne vzdá, alebo ostane v stanovenej lehote nečinný. Pokiaľ správny orgán vydá rozhodnutie vo veci samej bez toho, aby umožnil účastníkovi vyjadriť sa ku všetkým relevantným podkladom, na základe ktorých vo veci rozhodol, ide o procesné pochybenie správneho orgánu, a teda o takú vadu, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia (porovnaj napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR 6Sžo/55/2010, 5Sž/24/2008, 4Sžo/10/2011, 3Sžd/72/2009, rozsudky Najvyššieho správneho súdu ČR 7A 112/2002 a 7As 40/2003). Z preskúmavaných rozhodnutí i z administratívneho spisu vyplýva, že okrem už spomínaného stanoviska ŠOP SR boli podkladom pre rozhodnutie žalovaného i žiadosť poľovníckej organizácie o udelenie výnimky a k nej pripojené prílohy týkajúce sa nežiaduceho správania sa medveďa hnedého v danom území či lokalite. Je nesporné, že žalobcovi neboli v priebehu konania tieto podklady doručené s tým, aby sa k nim vyjadril. Bolo mu oznámené, že pokiaľ mu podklady a informácie, s ktorými bol oboznámený, nestačia, má v zmysle § 23 správneho poriadku právo nazrieť osobne do spisu. Ako je uvedené vyššie, zmyslom oprávnenia koncipovaného v § 33 správneho poriadku je predchádzanie neskorším možným námietkam účastníka konania, ktoré by mohlo viesť k prieťahom v konaní alebo k iným komplikáciám, pričom v prejednávanej veci žalovaný narušil samotný účel tohto ustanovenia. Neodôvodnene spôsobil prieťahy v konaní tým, že neumožnil žalobcovi realizáciu práva oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia a to poskytnutím kópie spisu na jeho žiadosť. Aj pre správny orgán by bolo účelnejšie a rýchlejšie zaslať žalobcovi kópiu spisu poštou ako zabezpečiť prítomnosť zamestnanca, ktorý umožní žalobcovi osobne nahliadať do spisu a až potom mu poskytnúť kópiu spisu. Uvedený postup žalovaného bol teda podľa názoru súdu v rozpore s § 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 2 správneho poriadku, nakoľko žalovaný neumožnil, aby sa žalobca mohol pred vydaním rozhodnutia vyjadriť ku všetkým podkladom, o ktoré správny orgán oprel svoje rozhodnutie, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť ich doplnenie. Žalobca navyše vo svojom vyjadrení k začatému konaniu výslovne žiadal o možnosť oboznámiť sa s uvedenými podkladmi. Súd je toho názoru, že za daných okolností žalovaný mal žiadosť o udelenie výnimky a k nej pripojené prílohy, ako aj všetky ostatné podklady, na základe ktorých rozhodoval, žalobcovi predložiť na vyjadrenie či už v elektronickej podobe, alebo doručením ich fotokópií (za náhradu nákladov s tým spojených). Právo účastníka vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia nemožno zamieňať s právom nazerať do spisov správneho orgánu a tvrdiť, že pokiaľ má účastník právo nazrieť do spisu, nemôže byť porušené jeho právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, pretože ide o dve samostatné a vzájomne nezastupiteľné oprávnenia, a každým z nich sa sleduje iný účel. Naplnenie práva na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia sa môže nepochybne realizovať aj inou formou, ako možnosťou nazrieť do spisu. Právo účastníka na kópiu spisu sa teda neviaže na jeho osobnú prítomnosť pri nahliadaní do spisu, ale o kópiu spisu môže požiadať aj poštou, čo je vo väčšine prípadov efektívnejšie a ekonomickejšie nielen pre samotného účastníka konania ale aj pre správny orgán. Pre daný prípad je však nutné konštatovať, že žalobca je častým účastníkom týchto konaní, pozná názor zainteresovaných správnych orgánov a napokon bol vo všeobecnej rovine oboznámený s podkladmi rozhodnutia (podrobne až v prvostupňovom rozhodnutí...) a mohol na ne reagovať v rozklade. Vyššie uvedený procesný nedostatok v postupe žalovaného, ktorý neumožnil žalobcovi ako účastníkovi správneho konania plnohodnotne realizovať v rámci konania právo vyplývajúce z § 32 ods. 2 správneho poriadku, nemal za daných okolností podľa názoru súdu vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a nebolo preto potrebné zrušiť žalobou napadnuté rozhodnutie podľa § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p.. Podľa § 35 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z., chráneného živočícha je zakázané a) úmyselne odchytávať alebo usmrcovať v jeho prirodzenom areáli vo voľnej prírode, b) úmyselne rušiť, najmä v období rozmnožovania, výchovy mláďat, zimného spánku alebo sťahovania, c) úmyselne poškodzovať, ničiť alebo zbierať jeho vajcia vo voľnej prírode, d) poškodzovať alebo ničiť miesta jeho rozmnožovania alebo odpočinku, e) medzidruhovo krížiť, f) držať, prepravovať, predávať, vymieňať alebo ponúkať na predaj alebo výmenu. Podľa § 40 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z.z., orgán ochrany prírody môže v odôvodnených prípadoch povoliť výnimku z podmienok ochrany chránených druhov, vybraných druhov rastlín a vybraných druhov živočíchov, a to len v prípade, že neexistuje iná alternatíva a výnimka neohrozí zachovanie populácií dotknutých druhov; ak ide o druhy vtákov a vybrané druhy živočíchov uvedené v osobitnom predpise, výnimku na ich lov povoľuje ministerstvo pôdohospodárstva Podľa § 40 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z., výnimku podľa odseku 2 možno povoliť a) v záujme ochrany dotknutých druhov alebo ochrany prírodných biotopov, b) pri predchádzaní závažných škôd na úrode, hospodárskych zvieratách, lesoch, chove rýb, vodnom hospodárstve a ak sa výnimka nevzťahuje na druhy voľne žijúcich vtákov, aj pri predchádzaní závažných škôd na inom type majetku, c) v záujme verejného zdravia alebo verejnej bezpečnosti ľudí a ak sa výnimka nevzťahuje na druhy voľne žijúcich vtákov, aj v záujme iných nevyhnutných dôvodov vyššieho verejného záujmu vrátane tých, ktoré majú sociálny alebo hospodársky charakter a tých ktoré majú priaznivé dôsledky zásadného významu na životné prostredie, d) na účely výskumu a vzdelávania, obnovy populácie dotknutých druhov a ich navrátenia do biotopov alebo na ich pestovanie alebo chov v ľudskej opatere nevyhnutný na tieto účely, e) na odber, odchyt alebo držbu jedincov v malom počte za prísne kontrolovaných podmienok, na selektívnom základe a v obmedzenom rozsahu. Pokiaľ ide o hmotnoprávnu stránku veci, súd rovnako ako v rozhodnutiach týkajúcich sa povoľovania výnimiek na odstrel medveďa hnedého v roku 2007 (napr. sp. zn. 2S 233/07) konštatuje, že celoročná druhová ochrana medveďa hnedého ako chráneného živočícha európskeho významu je zabezpečená na základe zákona č. 543/2002 Z.z., ktorý ustanovuje v súvislosti s uvedeným živočíšnym druhom zakázané činnosti a zároveň aj podmienky, za ktorých možno povoliť výnimku z ochrany. Povoliť výnimku možno len za predpokladu, že neexistuje iná alternatíva a zároveň udelená výnimka neohrozí zachovanie populácie dotknutého druhu, pričom pre povolenie výnimky musí byť súčasne splnený niektorý z taxatívne vymedzených dôvodov uvedených v § 40 ods. 3 zák. č. 543/2002 Z.z.. Naďalej platí, že populáciu medveďa hnedého v rámci celého Slovenska je potrebné udržiavať v takom počte a na takom areáli, aby nedochádzalo k jeho rozširovaniu do tej oblasti, kde nie je dostatok prirodzenej potravy, kde je však omnoho väčšia ponuka potravy z umelých zdrojov, ktorých preferenciou by sa zvyšovala hrozba vzniku závažných škôd na majetku i na bezpečnosti a zdraví obyvateľstva. Povolenie výnimky z dôvodu podľa § 40 ods. 3 písm. c) zákona č. 543/2002 Z.z. je možné len vtedy, keď z konkrétnych okolností existujúcich v danom území, pre ktoré sa výnimka požaduje, možno vyvodiť ohrozenie záujmu na ochrane bezpečnosti a zdravia obyvateľov daného územia. Ako súd v minulosti konštatoval v rozhodnutiach týkajúcich sa povoľovania výnimiek na odstrel medveďa hnedého, ak má byť dôvodom pre povolenie výnimky ochrana zdravia a bezpečnosti obyvateľov, mal by správny orgán v konaní požadovať od žiadateľa doloženie určitej formy monitoringu pohybu najmä synantropných medveďov v blízkosti ľudských sídiel a zdokumentovať prípady agresívneho správania medveďov, aby bolo možné z takýchto konkrétnych okolností vyvodiť opodstatnenú obavu o zdravie a bezpečnosť obyvateľov. Povolenie výnimky z uvedeného dôvodu má mať predovšetkým preventívny charakter, jej realizáciou sa má predchádzať nebezpečným stretom človeka s medveďom predovšetkým mimo miest jeho prirodzeného výskytu, najmä v intraviláne obcí a v blízkosti ľudských obydlí. Keďže poľovný revír, ktorého sa žiadosť o výnimku týkala, je prirodzeným miestom výskytu medveďa hnedého, nie je podľa názoru súdu možné z každého prípadného stretu človeka s týmto zvieraťom vyvodiť reálnu hrozbu pre život a zdravie obyvateľstva. Musí ísť o zdokumentovaný výskyt jedincov tohto živočíšneho druhu mimo svojho prirodzeného lesného areálu, kde jeho prítomnosť predstavuje reálnu hrozbu pre človeka. V konaní začatom na základe žiadosti poľovníckej organizácie doložil žiadateľ svoju žiadosť len potvrdením bývalého Obvodného úradu životného prostredia Banská Bystrica o výške škôd spôsobených medveďom hnedým v celkovej sume 521,39,- €. V potvrdení nebola bližšie označená lokalita, kde ku škodám došlo, najmä, či išlo o miesta v bezprostrednej blízkosti zastavaných území, alebo vo vzdialenejších oblastiach, kde sa človek vzhľadom na prirodzený výskyt medveďa musí správať obozretnejšie. Žiaden iný doklad o pohybe jedincov medveďa hnedého v blízkosti ľudských sídiel k žiadosti doložený nebol. V oznámení bolo len skonštatované, že z 25. na 26. 07.2012 v lokalite Galov kút v katastrálnom území obce Medzibrod vznikla škoda na včelstvách bez uvedenia bližšej špecifikácie údajov o miestnom zdroji týchto informácií. V administratívnom spise sa nenachádza žiadna zmienka o skladbe súčasnej populácie medveďa hnedého na území predmetného poľovného revíru. Súd nemá na mysli samotné počty medveďov vyplývajúce zo žiadosti, ale predovšetkým vek, pohlavie a zdravotný stav jedincov tak, aby sa zaistilo, že odlovom jedného jedinca nevznikne taký stav v danom teritóriu, ktorý by mohol viesť k ohrozeniu populácie medveďa hnedého ako chráneného živočícha. V súvislosti s povolením výnimky v záujme verejnej bezpečnosti ľudí je súd toho názoru, že poukázanie na určité príhody zo života a na neidentifikovateľné osoby tak, ako to bolo v tomto prípade, nemožno v žiadnom prípade považovať za postačujúce na povolenie výnimky, nakoľko z jediného podkladu rozhodnutia vyplýva iba hrozba rizika stretu ľudí s medveďmi. Súd sa stotožnil s námietkou žalobcu, že vzťah skutočnosti uvedenej v správe obsahujúcej údaje o škodách na včelstvách k zákonnému dôvodu na udelenie výnimky nebol dostatočne preukázaný. Navyše súd v administratívnom spise nenašiel žiadne jednoznačne preukázateľné hlásenia o strete ľudí s medveďom. V danom prípade sa súd stotožnil s právnym názorom Najvyššieho súdu SR uvedenom v rozsudku sp. zn. 10Sžp/2/2013 zo dňa 17.07.2013, podľa ktorého v takýchto prípadoch „vážne strety človeka s medveďom, pri ktorých je ohrozený majetok, či dokonca zdravie a život človeka sú nepochybne zadokumentované na obecných úradoch, v nemocniciach, Policajnom, či Hasičskom a záchrannom zbore, minimálne však v miestnej tlači. Odtiaľ je správny orgán povinný čerpať zdroje informácií. Pritom ale nepostačuje samotné stretnutie medveďa s človekom, ale musí ísť o stretnutie atypické nielen miestom (napr. v mestskej časti či záhradkárskej lokalite, kde je veľká migrácia ľudí), ale aj a najmä správaním sa medveďa voči človeku (agresivita a nedostatok prirodzenej plachosti).“ Najvyšší súd Slovenskej republiky na označenie hlásení o stretoch s medveďmi alebo hlásení o škodách spôsobených medveďom hnedým použil slová... „príhody zo života“. Je nepodstatné, ako a kým sa „strety medveďov s ľuďmi“ označia, podstatné je , že hlásenia, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, sú spisované obyvateľmi dotknutých obcí, resp. samotnými obcami.... Aj napriek javiacemu sa neodbornému (laickému) charakteru týchto hlásení, ich nemožno považovať za nekvalifikovaný prejav a neodôvodnený prípad pre povolenie výnimky. Tieto hlásenia sú relevantným podkladom pre rozhodnutie správneho orgánu, nakoľko aj nimi sa preukazuje odôvodnená obava ohrozenia života a zdravia, t. j. že výnimka bude povolená v záujme verejnej bezpečnosti ľudí. Hlásenia by mali preukazovať, že sa jednalo o miesta stretov, ktoré sú jednoznačne atypické, t. j. územia mimo prirodzený výskyt medveďa (intravilán obce, v blízkosti ľudských obydlí) a taktiež je nepochybné, že jedinec pohybujúci sa v intraviláne obce, či v blízkosti ľudských osídiel je synantropným jedincom, nevykazujúcim žiadne, prípadne výrazne minimalizované, znaky plachosti. Agresivitu konkrétneho jedinca skúmať netreba (s najväčšou pravdepodobnosťou by už bolo neskoro na prevenciu...), nakoľko výnimky sa udeľujú v zmysle § 40 ods. 2 a ods. 3 písm. c) zákona o ochrane prírody a krajiny. V zmysle § 40 ods. 3 písm. c) zákona o ochrane prírody je vznik škodlivého účinku na zdraví a živote ľudí irelevantný, pretože keď následok na zdraví alebo živote vznikne, uvedené ustanovenie nepochybne stráca na význame. Ide o preventívne opatrenie, preto povolenie predmetnej výnimky až po útoku medveďa hnedého na človeka (t. j. jedinca vykazujúceho agresívne správanie) bude opatrením nedostatočným a v príkrom rozpore s ustanovením § 40 ods. 3 písm. c) zákona o ochrane prírody a krajiny. Žalovaný musí v každom individuálnom prípade skúmať naplnenie odôvodnenosti prípadu pre povolenie výnimky a skúmať, či z hľadiska ochrany prírody (t. j. či nebude ohrozená populácia medveďa hnedého), je potrebné prijať v konkrétnych lokalitách určité opatrenia, ktoré sú nevyhnutné s ohľadom na verejnú bezpečnosť ľudí. Na základe skutkových zistení nie je podľa názoru súdu možné urobiť jednoznačný záver o tom, že sú splnené zákonné podmienky pre povolenie výnimky podľa § 40 ods. 3 písm. c) zákona č. 543/2002 Z.z., pretože zo zhromaždených podkladov rozhodnutia v predmetnej veci nevyplýva, že ohrozenie zdravia a bezpečnosti obyvateľov v predmetných lokalitách je natoľko závažné, že výrazne prevyšuje záujem na ochrane živočíšneho druhu medveďa hnedého. Pri udeľovaní výnimky správny orgán nepreukázal, že povolil usmrtiť práve toho jedinca, ktorý má v danej lokalite najväčšie sklony k prenikaniu do ľudskej civilizácie. Súd je toho názoru, že prísna druhová ochrana tohto živočícha si vyžaduje dôkladnejšie zdokumentovanie pohybu jedincov medveďa hnedého mimo svoj prirodzený areál, z ktorého by bola zrejmá potreba chrániť záujem na ochrane zdravia a bezpečnosti obyvateľov povolením výnimky. Pokiaľ príslušné organizácie ŠOP SR v spolupráci so žiadateľmi či s dotknutými obcami monitorujú pohyb medveďov v blízkosti ľudských obydlí a v intravilánoch obcí, je potrebné, aby takýto monitoring žalovanému na účely rozhodovania o povolení výnimiek poskytli, čím by sa zjednodušila dôkazná situácia v týchto konaniach a proces povoľovania výnimiek by sa stal transparentnejším. Vzhľadom na uvedené dospel Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné pre posúdenie veci a preto napadnuté rozhodnutie i rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym názorom súdu viazaný. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a priznal v konaní úspešnému žalobcovi náhradu trov konania na nákladoch právneho zastúpenia advokátkou, uplatnené a vyčíslené za dva úkony právnej služby po 127,16 € (§ 11 ods. 4, § 14 ods. 1 písm. a/, c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb - prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby na súd), paušálnu náhradu 2x 7,63 € a 20% DPH v sume 26,96 €. Tarifnú odmenu za uvedené úkony vyčíslenú sumou 323,5 € súd krátil o polovicu na sumu 161,75 €, pričom dôvod hodný osobitného zreteľa pre takýto postup videl v skutočnosti, že žalobca podal na tunajší súd viac ako 50 žalôb proti rozhodnutiam žalovaného o povolení výnimiek na odstrel medveďa hnedého na v podstate totožnom skutkovom i právnom základe, čo sa nepochybne premietlo do času spojeného s touto právnou pomocou i do nákladov žalobcu na jej obstaranie. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.