Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/304/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013202237 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013202237.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: Panoramis, s.r.o., so sídlom ulica 29. augusta 32/B, Bratislava, IČO: 45 892 385, právne zastúpený: Vivid Legal, s.r.o., so sídlom Plynárenská 7/A Bratislava proti odporcovi: Daňový úrad Bratislava, so sídlom Ševčenkova 32, P.O.Box 154, Bratislava proti nečinnosti orgánu verejnej správy, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave návrh z a m i e t a . Navrhovateľovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Návrhom doručeným Krajskému súdu v Bratislave dňa 19.12.2013 sa navrhovateľ domáhal, aby súd uložil odporcovi povinnosť v daňovom konaní číslo 9102303/5 konať a rozhodnúť o žiadosti navrhovateľa o vrátenie sankčného úroku zo dňa 18. mája 2012, doručenej odporcovi dňa 24. mája 2012 v lehote tridsiatich dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia. Zároveň sa domáhal náhrady trov konania vo výške XXX,XX eur. Vo svojom návrhu navrhovateľ uviedol, že navrhovateľovi vznikol v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 zákona číslo 222/2004 Z.z. o Dani z pridanej hodnoty v znení účinnom k 30. novembru 2011 nárok na nadmerný odpočet za mesiac december 2010 vo výške XXX XXX,XX euro. V súlade s ustanovením § 35b ods. 6 zákona číslo 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov mal odporca zaplatiť navrhovateľovi aj sankčný úrok vo výške XX.XXX,XX eur a mal o tom vydať rozhodnutie. Odporca predmetné rozhodnutie nevydal, navrhovateľ preto požiadal odporcu žiadosťou o zaplatenie sankčného úroku (úroku z omeškania) zo dňa 18. mája 2012 (ďalej len žiadosť o sankčný úrok), doručenou odporcovi dňa 24. mája 2012 o vydanie rozhodnutia o priznaní sankčného úroku vo výške 15% zo sumy nadmerného odpočtu za obdobie od 29.marca 2011 do 3. júla 2011 a o zaplatenie sankčného úroku na účet navrhovateľa. Odporca sankčný úrok navrhovateľovi nezaplatil a doručoval mu len oznámenia, ktoré neobsahovali všetky obligatórne náležitosti rozhodnutia podľa ustanovenia § 63 ods. 3 Daňového poriadku. Oznámením číslo 9102303/5/835685/2012 (ďalej len oznámenie 1) doručeným navrhovateľovi dňa 20. júna 2012 odporca upovedomil navrhovateľa, že mu sankčný úrok neprináleží a v oznámení číslo 9102303/5/2551320/2012 doručenom navrhovateľovi dňa 19.septembra 2012 (ďalej len oznámenie 2) odporca opätovne uviedol, že navrhovateľovi sankčný úrok neprináleží. Navrhovateľ sa proti nečinnosti odporcu bránil tým, že podal „Upozornenie na povinnosť vydať rozhodnutie; Upozornenie na hrozbu márneho uplynutia lehoty na vydanie rozhodnutia" (ďalej len upozornenie) zo dňa 10. júla 2012. Podľa navrhovateľa odporca oznámením 1 rozhodol o práve navrhovateľa na zaplatenie sankčného úroku (hoci toto oznámenie 1 nespĺňa formálne náležitosti rozhodnutia), preto ho z opatrnosti napadol odvolaním zo dňa 20. decembra 2012, (ďalej len odvolanie 1). Odporca odvolanie navrhovateľa proti oznámeniu 1 vybavil tak, že v oznámení číslo 9102303/5/147242/2013 doručenom navrhovateľovi dňa 22. januára 2013 (ďalej len oznámenie 3) uviedol, že sankčný úrok navrhovateľovi neprináleží a že proti oznámeniu 1 nemožno podať odvolanie. Navrhovateľ taktiež z opatrnosti napadol aj oznámenie 2 (hoci toto oznámenie 2 nespĺňa formálne náležitosti rozhodnutia) odvolaním zo dňa 4. marca 2013 (ďalej len odvolanie 2 ). Odporca odvolanie navrhovateľa proti oznámeniu 2 vybavil tak, že v oznámení číslo 9102303/5/1045645/2013 doručenom navrhovateľovi dňa 25. marca 2013 (ďalej len oznámenie 4) uviedol, že sankčný úrok navrhovateľovi neprináleží a že proti oznámeniu 2 nemožno podať odvolanie. Poukázal, že odvolanie 1 podaním zo dňa 4. marca 2013 predložil Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky na rozhodnutie z dôvodu, že odporca v rámci autoremedúry odvolaniu 1 nevyhovel a ani ho v súlade s Daňovým poriadkom nepostúpil nadriadenému orgánu odporcovi - Finančnému riaditeľstvu, aby o ňom rozhodlo. Taktiež z toho istého dôvodu predložil Finančnému riaditeľstvu podaním zo dňa 17. apríla 2013 aj odvolanie 2 na rozhodnutie. Dňa 12. júla 2013 navrhovateľ doručil Finančnému riaditeľstvu sťažnosť proti nečinnosti odporcu zo dňa 11. júla 2013 a požiadal o uskutočnenie potrebnej nápravy. Finančné riaditeľstvo oznámením zo dňa 16. apríla 2013 číslo 1100302/1/183735/2013/857 (ďalej len vybavenie odvolania 1) a oznámením zo dňa 14. júna 2013 číslo 1100302/1/287924/2013/857 (ďalej len vybavenie odvolania 2) označilo sťažnosť za neopodstatnenú. Finančné riaditeľstvo oznámením zo dňa 15. októbra 2013 číslo 9100100/5/4649341/2013 označilo sťažnosť proti nečinnosti odporcu za neopodstatnenú. Navrhovateľ zastáva názor, že sú kumulatívne splnené všetky podmienky pre uloženie povinnosti odporcovi konať a rozhodnúť v daňovom konaní. Odporca mal v daňovom konaní vydať pozitívne rozhodnutie a zaplatiť sankčný úrok na účet navrhovateľa, resp. ak na základe nesprávneho právneho posúdenia dospel k záveru, že navrhovateľovi sankčný úrok neprislúcha, mal v súlade s ustanovením § 63 Daňového poriadku vydať rozhodnutie o nepriznaní sankčného úroku so všetkými zákonnými náležitosťami tak, aby bolo voči nemu prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok a nie iba neformálne oznámenia (t.j. oznámenie 1 a oznámenie 2). Odporca mal pritom postupovať v súlade s komunitárnym právom, predovšetkým v súlade so závermi rozsudku ESD a uplatniac zásadu eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, nemal vnútroštátne právo, ktoré je v rozpore s komunitárnym právom, uplatňovať. To znamená, že odporca nemal na skutkový stav aplikovať ust. § 79 ods. 4 zákona číslo 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom k 30. novembru 2011, podľa ktorého následne interpretoval ustanovenie § 35b ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov. Ide totižto o vnútroštátne právne normy, ktoré v dôsledku začatia daňovej kontroly umožňujú predĺženie lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, až po uplynutí ktorej (t.j. predĺženej lehoty) daňovému subjektu má vzniknúť nárok na úroky z omeškania, v dôsledku čoho nárok na úroky z omeškania sa posúva až na neurčitý čas po skončení daňovej kontroly. Aby bol správca dane oprávnený rozhodnúť o konkrétnom práve daňového subjektu (či už pozitívne alebo negatívne) iba neformálnym oznámením a nie rozhodnutím, muselo by takéto oprávnenie explicitne vyplývať z ustanovení Daňového poriadku. V opačnom prípade platí základné pravidlo podľa ustanovenia § 63 ods. 1 Daňového poriadku a to, že ukladať povinnosti, alebo priznávať práva podľa Daňového poriadku alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené daňovému subjektu podľa Daňového poriadku. Odporca vo vyjadrení doručenom Krajskému súdu v Bratislave dňa 4. februára 2014 žiadal návrh zamietnuť, pretože z administratívneho spisu vyplýva, že odporca vo veci nebol nečinný a riadne konal v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Uviedol, že navrhovateľovi žiadaný sankčný úrok neprináleží, nakoľko správca dane postupoval v súlade so zákonom a dodržal všetky zákonné lehoty aj na navrátenie nadmerného odpočtu, aj na začatie kontroly a nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie december 2010 bol vrátený navrhovateľovi do desiatich dní od ukončenia daňovej kontroly. Uviedol, že podkladom pre vydanie oznámenia bolo všeobecné stanovisko Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky číslo 1020604/1/1115214/2012 zo dňa 7. augusta 2012, podľa ktorého, keďže neoprávnene zadržiavané finančné prostriedky navrhovateľovi nevznikli, nakoľko nadmerný odpočet bol spoločnosti vrátený do desiatich dní od ukončenia kontroly, správca dane by mal uvedené navrhovateľovi len oznámiť listom, nakoľko nemôže na podanie navrhovateľa v danom prípade prihliadať a ani vydať rozhodnutie o priznaní či nepriznaní predmetného nároku. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy (§ 246 odst. 1 O.s.p.) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 250t odst. 4 O.s.p.) a dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Podľa § 250t odst. 1 O.s.p. fyzická alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Podľa § 250t odst. 4 O.s.p. súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako 3 mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne. Zákonné ustanovenia štvrtej hlavy, piatej časti O.s.p. upravujúcej konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy umožňujú súdu poskytnúť ochranu každej fyzickej alebo právnickej osobe, do práv ktorej bolo zasiahnuté nečinnosťou orgánu verejnej správy a to tým, že na návrh dotknutej osoby môže súd uložiť nečinnému orgánu povinnosť vo veci konať a v primeranej lehote rozhodnúť, samozrejme za predpokladu, že po oboznámení sa s príslušným spisom zistí, že orgán verejnej správy vo veci týkajúcej sa navrhovateľa, bez vážneho dôvodu nekoná spôsobom upraveným príslušným právnym predpisom, hoci by konať mal a mohol. Z citovaných ustanovení OSP vyplýva, že na ich základe možno nečinnému orgánu verejnej správy uložiť len povinnosť zaoberať sa vecou navrhovateľa a vydať o tom rozhodnutie. Súd nie je v tomto konaní oprávnený akýmkoľvek spôsobom zasiahnuť do spôsobu posúdenia danej veci príslušným orgánom, prípadne mu prikázať rozhodnúť vo veci určitým spôsobom. Nečinnosťou orgánu verejnej správy sa rozumie jeho pasivita vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán konal a rozhodol. Nečinnosť môže spočívať v opomenutí správneho orgánu vykonať predpísaný úkon alebo v zbytočných prieťahoch v jeho postupe, ale môže spočívať aj v tom, že namiesto rozhodnutia správny orgán tvrdí nedostatok svojej právomoci a vec vybaví iba listom alebo informáciou, prípadne záznamom v spise. V poslednom prípade musí byť obsahom návrhu na začatie konania tvrdenie, že v konaní niet žiadnej prekážky na úkony správneho orgánu a napriek tomu správny orgán nekoná a toto nekonanie je nečinnosťou. Nekonanie musí byť v rozpore s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny orgán postupovať, konať, vykonávať určité procesné úkony a rozhodovať (napr. III. US 70/09, III. US 282/08, I. US 225/08). Podľa § 35b ods. 7 veta druhá a tretia zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, o zaplatení sankčného úroku vydá správca dane daňovému subjektu rozhodnutie. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať. Podľa § 46 ods.1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, proti určeniu dane správcom dane a proti iným rozhodnutiam, pre ktoré je to zákonom ustanovené, sa účastník konania môže odvolať, ak sa odvolania nevzdal písomne alebo ústne do zápisnice. Ako vyplynulo z obsahu administratívneho spisu, navrhovateľ podal dňa 25. januára 2011 priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie december 2010 s vykázaným nadmerným odpočtom v sume XXX XXX,XX eur. Lehota na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december 2010 začala plynúť od 24. februára 2011 do 25. marca 2011, nakoľko priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie január 2011 bolo predložené daňovému úradu dňa 23. februára 2011 (§ 79 ods. 1 zákona číslo 222/2045 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2012). Dňa 22. marca 2011, bola u navrhovateľa začatá kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december 2010 v sume XXX.XXX,XX eur, t.j. v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu. Daňová kontrola bola ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom, t.j. dňa 24. júna 2011. O výsledku kontroly vydal správca dane platobný výmer č. 600/232/150754/11/Sal zo dňa 27. júna 2011, ktorým určil navrhovateľovi nadmerný odpočet v sume XXX XXX,XX eur, ktorý bol navrhovateľovi vrátený v zmysle ustanovenia § 79 ods. 4 zákona číslo 222/2004 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2011 do desiatich dní od skončenia kontroly, t.j. ku dňu 4. júla 2011. Na žiadosť navrhovateľa o priznanie sankčného úroku vo výške XX XXX,XX eur za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2010 za obdobie od 29. marca 2011 do 3. júla 2011, doručenej Daňovému úradu Bratislava dňa 24. mája 2012, Daňový úrad Bratislava odpovedal oznámením číslo 9102303/5/835685/2012/Sal zo dňa 18. júna 2012 (oznámenie 1), v ktorom uviedol, že žiadaný sankčný úrok definovaný v paragrafe 35b ods. 6 zákona číslo 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov navrhovateľovi neprináleží. Dňa 16. júla 2012 obdržal Daňový úrad Bratislava od navrhovateľa upozornenie na povinnosť vydať rozhodnutie, upozornenie na hrozbu márneho uplynutia lehoty na vydanie rozhodnutia, v ktorom označil postup Daňového úradu Bratislava v rozpore so zákonom č. 563/2009 o správe daní (daňový poriadok), keď o nepriznaní sankčného úroku nerozhodol rozhodnutím, ale oznámením bez uvedenia výroku obsahujúceho rozhodnutie a bez uvedenia poučenia o možnosti podania opravného prostriedku. Na uvedené Daňový úrad Bratislava odpovedal opätovne oznámením z 13. septembra 2012 č. 9102303/5/2551320/2012 (oznámením 2). Dňa 21. decembra 2012 bolo doručené Daňovému úradu Bratislava odvolanie proti oznámeniu 1, v ktorom navrhovateľ požadoval vydať prvostupňové rozhodnutie o priznaní sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané finančné prostriedky vo výške XX XXX,XX eur. Na uvedené podanie správca dane odpovedal oznámením číslo 9102303/5/147242/2013 zo dňa 18. januára 2013 (oznámením 3), v ktorom navrhovateľovi oznámil, že v zmysle § 72 ods. 1 zákona číslo 563/2009 Z.z. odvolanie možno podať proti rozhodnutiu, nie však proti oznámeniu. Zároveň v oznámení uviedol, že v zmysle § 79 ods. 3 zákona číslo 563/2009 Z.z. správca dane je povinný rozhodnúť len o priznaní úroku, ale nakoľko zákonná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu bola dodržaná, nárok na priznanie sankčného úroku navrhovateľovi nevznikol, teda úrok nebol rozhodnutím priznaný. Dňa 6. marca 2013 bolo Daňovému úradu Bratislava doručené odvolanie navrhovateľa proti oznámeniu 2, na ktoré Daňový úrad Bratislava reagoval listom číslo 9102303/5/1045645/2013 zo dňa 20. marca 2013 (oznámením 4), v ktorom navrhovateľovi opätovne oznámil, že žiadny sankčný úrok mu neprináleží. Dňa 11. marca 2013 bolo Daňovému úradu Bratislava doručené odvolanie proti oznámeniu 1, adresované Finančnému riaditeľstvu, ktoré bolo listom zo dňa 20. marca 2013 postúpené Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky na vybavenie. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky odpovedalo na odvolanie oznámením číslo 1100302/1/183735/2013/857 zo dňa 16. apríla 2013. Finančnému riaditeľstvu bolo dňa 22. apríla 2013 doručené odvolanie proti oznámeniu 2, na ktoré Finančné riaditeľstvo odpovedalo oznámením zo dňa 14. júna 2013 č. 1100302/1/287924/2013/857. Krajský súd v Bratislave konštatuje, že v danom prípade postup odporcu nevykazoval žiadne znaky nečinnosti. Odporca o navrhovateľovej žiadosti o priznanie sankčného úroku vo výške 15 % zo sumy nadmerného odpočtu za obdobie od 29. marca 2011 do 3. júla 2011 rozhodol oznámením 1 tak, že navrhovateľovi požadovaný sankčný úrok nepriznal. Týmto oznámením 1 odporca rozhodol o navrhovateľovom práve na priznanie sankčného úroku, preto ho možno je možné považovať za rozhodnutie, ktorým sa zakladá, mení alebo zrušuje právo navrhovateľa, respektíve týmto oznámením môžu byť dotknuté navrhovateľove práva, aj keď nenesie názov rozhodnutia a nemá všetky požadované náležitosti rozhodnutia v zmysle zákona číslo 511/1992 Zb. Oznámenie 1 a ani oznámenie 2 neobsahuje ani poučenie o možnosti podať opravný prostriedok. Podľa názoru súdu v danom prípade odporca mal o navrhovateľovej žiadosti rozhodnúť riadnym rozhodnutím, voči ktorému je prípustné odvolanie. Z ust. § 46 ods. 1 <. zák. č. 511/1992 Zb. <. o správe daní a poplatkov vyplýva zásada, že odvolať sa možno proti určeniu dane a proti iným rozhodnutiam, pre ktoré je to zákonom ustanovené. Prípustnosť odvolania proti iným rozhodnutiam (ako je určenie dane) musí byť zákonom výslovne ustanovená. Právny základ výroku rozhodnutia na uloženie povinnosti zaplatenia resp. nezaplatenia sankčného úroku daňovému subjektu je v ust. § 35b ods. 7 <. zák. č. 511/1992 Zb. <. o správe daní a poplatkov. Ustanovenie druhej vety - „o zaplatení sankčného úroku" označuje predmet rozhodnutia, o ktorom môže byť rozhodnuté v pozitívnom alebo negatívnom zmysle, t.j. rozhodnutie o zaplatení a priznaní sankčného úroku alebo nepriznaní a nezaplatení sankčného úroku. Pri tomto rozhodnutí je v tretej vete cit. ust. výslovne uvedené, že proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať. V oboch prípadoch je teda prípustné odvolanie. V prípade pochybnosti o výklade tohto ustanovenia je nevyhnutné vychádzať z čl. 152 ods. 4 <. Ústavy SR o povinnosti ústavne konformného výkladu s čl. 46 ods. 1 <. Ústavy SR a výkladom ustáliť, že odvolanie je prípustné. Zákon číslo 511/1992 Zb. predpokladá v ust. § 30 ods. 4 aj situáciu, že rozhodnutie neobsahuje poučenie o opravnom prostriedku. Oznámenie 1, ako aj oznámenie 2 neobsahovali poučenie o opravnom prostriedku, preto opravný prostriedok voči tomuto oznámeniu - rozhodnutiu bolo možné podať do šiestich mesiacov po doručení tohto rozhodnutia. Navrhovateľ sa voči oznámeniu 1, ako aj oznámeniu 2 odvolal, o čom odporca opätovne rozhodol oznámením 3 a oznámením 4, ktoré opakovane neobsahovali poučenie o možnosti podať opravný prostriedok, respektíve žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia súdom. To, že navrhovateľ považuje tento postup odporcu za nesprávny a tvrdí, že o jeho žiadosti o priznanie a zaplatenie sankčného úroku malo byť rozhodnuté formou rozhodnutia a nie formou oznámenia nepreukazuje, že správny orgán bol nečinný. V danom prípade navrhovateľ mal možnosť podať žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia - oznámenia 3 a oznámenia 4 na príslušnom Krajskom súde a domáhať sa zrušenia napadnutých rozhodnutí. V zmysle uznesenia NS SR sp.zn. 5Sžnč/1/2011 súd danú vec posúdil individuálne podľa okolností prípadu a dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný a s poukazom na uvedené návrh podľa § 250t ods. 4 veta štvrtá O.s.p. zamietol. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011). O trovách konania súd rozhodol podľa § 250t ods. 5 O.s.p. tak, že navrhovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože návrhu nebolo vyhovené. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie (§ 250t ods. 7 O.s.p.).