Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/305/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013202252 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013202252.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Mariána Degmu, v právnej veci žalobcu: Mediaprint - Kapa Pressegrosso, a.s., IČO: 35 792 281, Vajnorská 137, Bratislava, zastúpený: JUDr. Ľudmila Penz Vachulová, advokátka, Krížna 47, Bratislava, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.: 50863-2/2013- BA zo dňa 02.12.2013, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č.: 50863-2/2013-BA zo dňa 02.12.2013 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 417,98 eur na účet jeho právnej zástupkyne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie na správnom orgáne Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava vykonala v dňoch od 08.03.2011 do 30.03.2011 u žalobcu kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie a kontrolu plnenia povinností zamestnávateľa za obdobie od 01.01.2004 do 31.12.2008. Výsledky kontroly sú uvedené v protokole o vykonaní kontroly odvodu poistného na sociálne poistenie, ktorého súčasťou je aj zápisnica o prerokovaní protokolu so zástupcom zamestnávateľa (žalobcu). Kontrolou bol zistený nedoplatok na poistnom za celé kontrolované obdobie, ktorý vznikol z dôvodu, že žalobca ako zamestnávateľ, za štyroch zamestnancov pracujúcich na základe pracovnej zmluvy nesprávne odvádzal poistné na sociálne poistenie. Títo zamestnanci totiž vykonávali činnosť zamestnanca aj u ďalšieho zamestnávateľa a žalobca za týchto zamestnancov odvádzal len poistné na úrazové poistenie, od augusta 2006 aj na garančné poistenie a od januára 2008 aj na nemocenské poistenie. Súčasne boli zistené drobné nedoplatky na poistnom aj z iného dôvodu a boli zistené aj preplatky na poistnom. Nedoplatok na poistnom bol žalobcom zaplatený po jeho predpísaní rozhodnutím dňa 18.07.2011, t.j. oneskorene. Prvostupňový správny orgán - Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava rozhodnutím č.: 704-0218037613-GC04/13 zo dňa 02.10.2013 predpísala žalobcovi za obdobie január 2004 až december 2008, t.j. za 5 celých kalendárnych rokov, penále v sume 91.758,43 eur vypočítané z dlžnej sumy poistného na nemocenské poistenie, poistného na starobné poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, poistného na invalidné poistenie, poistného na úrazové poistenie, poistného na garančné poistenie, poistného na poistenie v nezamestnanosti, poistného do rezervného fondu solidarity (ďalej aj len poistné a príspevky), vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa splatnosti poistného a príspevkov do zaplatenia. Správny orgán toto rozhodnutie odôvodnil tým, že fyzickým a právnickým osobám povinným odvádzať poistné a príspevky, ktoré neodviedli poistné a príspevky za príslušný kalendárny mesiac včas alebo ich odviedli v nižšej sume, predpíše penále vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa splatnosti poistného a príspevkov do dňa, keď bola dlžná suma poukázaná na účet Sociálnej poisťovne, zaplatená v hotovosti alebo do dňa začatia kontroly. Keďže žalobca ako zamestnávateľ neodviedol poistné a príspevky za uvedené obdobie včas, bolo potrebné mu predpísať penále. V odvolaní proti tomuto rozhodnutiu žalobca namietal, že penále mu bolo predpísané z dlžnej sumy poistného a príspevkov v celkovej výške 114.228,36 eur, pričom išlo o neuhradenie poistného a príspevkov len za štyroch zamestnancov z priemerného počtu 215 zamestnancov v tom období, nejednalo sa o vedomé neplatenie poistného ale o zlý výklad, resp. nesprávne pochopenie zákona, konkrétne ustanovení o platení príspevkov a poistného pri súbehu pracovných pomerov. Pri výkone kontroly žalobca riadne spolupracoval, pričom za celú dobu existencie spoločnosti ako aj jej právneho predchodcu bolo poistné ako aj príspevky vždy včas a v správnej výške hradené. Žalobca sa domnieval, že tieto okolnosti vzal žalovaný na vedomie a penále mu nepredpíše. Po vyše dvoch rokoch od uhradenia dlžnej sumy poistného a príspevkov mu však bolo doručené rozhodnutie o predpísaní penále, ktoré považuje za neprimerane tvrdé, nakoľko jeho pochybenie z rokov 2004 až 2008 bolo zistené kontrolou až v roku 2011. Poukázal na prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01.01.2010 - § 293bj zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej aj len zákon o sociálnom poistení), podľa ktorého bolo za stanovených podmienok možné požiadať o odpustenie povinnosti zaplatiť penále za obdobie od pred 01.06.2009, teda prevažnú väčšinu obdobia, kedy žalobca nevedomky neodvádzal poistné a príspevky za štyroch zamestnancov. Lehota na podanie žiadosti bola stanovená do 31.12.2009. Obdobne podľa prechodného ustanovenia § 293bl bol uzákonený generálny pardon na dlžné poistné a dlžné príspevky na starobné dôchodkové sporenie podľa zákona č. 43/2004 Z.z. za obdobie pred 01.01.2010 zaplatené najneskôr do 30.04.2010. Ak by žalobca o neplnení odvodovej povinnosti vedel skôr, nevznikol by problém s platením poistného a príspevkov a výška nedoplatku by nedosiahla tak vysokú čiastku a taktiež výška penále by bola nepomerne nižšia, resp. žiadna. Neskorým zistením porušenia povinnosti bola žalobcovi odobratá možnosť daná ostatným a to i vedomým neplatičom poistného, ktorí neplnili odvodovú povinnosť v rovnakom období, a ktorým zákonom bola daná možnosť žiadať o odpustenie penále, resp. im toto bolo rovno zo zákona odpustené. Na uvedené skutočnosti mala Sociálna poisťovňa prihliadať a penále žalobcovi vzhľadom na termín zistenia porušenia povinnosti a okolnosti porušenia zákona, nepredpísať. Zákon by sa mal posudzovať komplexne a v súvislostiach so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu s možnosťou posúdiť a zmierniť jeho neprimeranú tvrdosť. Sociálna poisťovňa nevzala do úvahy príčiny omeškania ani to, že dlžné poistné a príspevky boli uhradené bezprostredne po zistení porušenia povinnosti a tiež nebola braná do úvahy ani riadna platobná disciplína žalobcu a napokon ani zákonom daná možnosť odpustenia penále za uvedené obdobie, ktorú žalobca z dôvodu oneskoreného zistenia neúmyselného porušenia zákona nemohol využiť. Sociálna poisťovňa prípad posudzovala striktne reštriktívne a nevzala do úvahy skutočnosti svedčiace v prospech žalobcu. Taktiež predpísanie penále po vyše dvoch rokoch od splatenia dlžnej sumy poistného a príspevkov nie je v súlade so zásadami princípu právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovania štátnych orgánov. Rozhodovanie o penále bezprostredne súvisí s rozhodovaním o dlžnom poistnom a ako také by malo byť predpísané po vykonaní kontroly spolu s predpísaním dlžného poistného, resp. bezprostredne po ňom. Lehota dvoch rokov sa žalobcovi zdala nekorektnou a neprimeranou. Podľa verejne prístupného stanoviska pracovníkov Sociálnej poisťovne táto predpisuje penále najneskôr do 90 dní odo dňa poukázania dlžnej sumy poistného a príspevku na účet Sociálnej poisťovne. Žalovaný rozhodnutím č. 50863-2/2013-BA zo dňa 02.12.2013 (ďalej aj len napadnuté rozhodnutie) odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že právna úprava obligatórne určuje povinnosť zaplatiť v zákonom určenej lehote poistné a príspevky a v prípade ich neuhradenia alebo omeškania, uhradiť aj predpísané penále. Zákon nestanovuje Sociálnej poisťovni povinnosť predpísať penále len v príslušnom období výberu poistného ani žiadnu inú lehotu, dokedy má byť penále predpísané. Na výpočet penále nemá vplyv dátum jeho predpísania, ale dátum splatnosti a dátum zaplatenia poistného. Za správnosť a včasnosť odvádzania poistného a príspevkov je zodpovedný výlučne žalobca a je nepodstatné, kedy pobočka Sociálnej poisťovne vykonala u žalobcu kontrolu, na základe ktorej boli zistené nedostatky. Zlý výklad zákona taktiež nemožno zohľadniť pri predpísaní penále a odpustenie povinnosti zaplatiť penále je možné len na základe splnenia zákonom ustanovených podmienok. Zákon neobsahuje inštitút, ktorý by umožňoval zmiernenie tvrdosti zákona a odpustenie povinnosti zaplatiť penále aj tým platiteľom, ktorí zákonom ustanovené podmienky nesplnia. Podľa žalovaného neboli splnené podmienky pre odpustenie povinnosti zaplatiť penále v zmysle § 293ap zákona o sociálnom poistení ani podmienky pre nepredpísanie penále alebo odpustenie povinnosti zaplatiť penále v zmysle § 293bl ods. 1 zákona o sociálnom poistení. II. Žaloba Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré žiadal spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Zdôraznil, že penále sa týka dlžnej sumy poistného a príspevkov za obdobie január 2004 až december 2008 za štyroch zamestnancov žalobcu z celkového počtu cca 215 zamestnancov v tom období a v žiadnom prípade nešlo o vedomé porušenie zákona ale o nesprávny výklad zákona v časti upravujúcej úhradu príspevkov a poistného pri súbehu viacerých pracovných pomerov u dotknutých štyroch zamestnancov. Napadnuté rozhodnutie je neprimerané a je v hrubom rozpore s princípom spravodlivosti. V tejto súvislosti poukázal na čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého je Slovenská republika právnym štátom s akcentom na materiálny a nie formálny právny štát. Žalovaný síce pri rozhodovaní postupoval podľa príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení, avšak tieto bol povinný interpretovať a aplikovať z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavou garantovaných základných práv a slobôd. Úlohou súdu a orgánu verejnej moci v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno - právnymi princípmi. Nie je možné tolerovať formalistický prístup a povinnosť súdu, resp. správneho orgánu nachádzať právo, neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd ako aj správny orgán teda musí nielen rešpektovať právo ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Zopakoval dôvody uvedené v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a uviedol, že rigidná a výlučne formalistická aplikácia zákona o sociálnom poistení je absolútne nespravodlivá a je v príkrom rozpore so základnými princípmi materiálneho právneho štátu. Pochybenie žalobcu pri plnení odvodovej povinnosti bolo zistené až v roku 2011. Poukázal na znenie § 293bj ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ktoré predstavuje tzv. generálny pardon, na základe ktorého za zákonom stanovených podmienok bolo možné požiadať o odpustenie povinnosti zaplatiť penále, ktoré bolo vyrubené za obdobie do 01.06.2009. Keďže kontrola u žalobcu bola vykonaná až v roku 2011, oneskoreným zistením porušenia povinnosti bola žalobcovi, ktorý neodviedol poistné a príspevky riadne a včas z nedbanlivosti v dôsledku nesprávneho výkladu zákona, de facto odobratá možnosť daná iným a to i vedomým neplatičom poistného, žiadať o odpustenie penále, čo je nespravodlivé. Ak by bola kontrola vykonaná skôr, nedoplatky žalobcu na poistnom a príspevkoch by boli jednak nižšie a zároveň by bolo nižšie aj penále, resp. toto by nebolo žiadne. Samotné predpísanie penále po viac ako dvoch rokoch od zistenia porušenia zákonnej povinnosti a úhrady dlžnej sumy je v právnom štáte neprípustné, odporujúce princípu právnej istoty a zásade predvídateľnosti rozhodovania štátnych orgánov. Žalobca tiež citoval § 250i ods. 2 O.s.p., ktoré je faktickou transpozíciou požiadavky „plnej jurisdikcie“ ako atribútu práva na spravodlivý proces. Ak by súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je zákonné, požiadal žalobca o využitie moderačného práva a zníženie penále. Žalobcovo porušenie zákonnej povinnosti je iným správnym deliktom a predpísanie penále ako postihu za určité nedovolené konanie je súčasťou tzv. správneho trestania. Vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj len ako Dohovor), z Odporúčania výboru ministrov č. R (91) pre členské štáty o správnych sankciách schváleného Výborom ministrov z 13.02.1991 ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z týchto hľadísk je potrebné vychádzať aj pri posúdení nevyhnutnosti konkretizácie skutku a jeho miesta v rozhodnutí. Vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí vymedzenie predmetu konania spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Vyslovil názor, že výrok napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, je v rozpore so zákonom, nakoľko delikt nie je dostatočne špecifikovaný. S odkazom na prílohu rozhodnutia v jeho samotnom výroku možno sankcionované konanie zameniť s iným konaním. V tejto súvislosti namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutí. Záverom žalobca uviedol, že orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve, sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojim výkladom odstraňovať. Zdôraznil právo na spravodlivé súdne konanie s tým, že jednou z možností odstránenia nedostatkov zákonnej právnej úpravy je využitie moderačného práva súdu, ktorý by mal prihliadnuť na všetky relevantné okolnosti prípadu. III. Vyjadrenie žalovaného Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť. Uviedol, že v zmysle ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení ako aj zákona č. 43/2004 Z.z. o starobnom dôchodkovom sporení je každý zamestnávateľ povinný platiť poistné a príspevky za svojich zamestnancov a tieto odvádzať včas a v správnej sume. Ak zamestnávateľ poruší svoje povinnosti, t.j. neodvedie poistné a príspevky včas a v správnej sume, má Sociálna poisťovňa podľa § 240 ods. 1 zákona o sociálnom poistení povinnosť predpísať penále a to vo výške 0,05% z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa splatnosti poistného a príspevkov do dňa, keď bola dlžná suma poukázaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici, zaplatená v hotovosti alebo do dňa začatia kontroly, ak tento zákon neustanovuje inak. Sociálna poisťovňa je teda povinná predpísať penále vždy, keď zistí, že nebolo odvedené poistné a príspevky včas alebo v správnej sume. Nejde o vec voľnej úvahy a Sociálna poisťovňa ani nemôže predpísať penále v nižšej sume ako je určené podľa zákona. Zákon neustanovuje lehotu, v ktorej je Sociálna poisťovňa povinná predpísať penále a že tak urobila až po dvoch rokoch od vykonania kontroly, nemá vplyv na výšku penále. Za riadne a včasné plnenie odvodovej povinnosti je zodpovedný žalobca ako platiteľ poistného a príspevkov a je právne irelevantné, že si nesprávne vyložil zákon a že k porušeniu povinnosti došlo len z nedbanlivosti. Zákon o sociálnom poistení v § 240 neobsahuje žiadne liberačné dôvody, na základe ktorých by bolo možné penále znížiť. Subjektívny pocit o nespravodlivosti zo strany žalobcu nie je dôvodom pre záver, že zákonodarca nedostatočne upravil problematiku predpísania penále. Možnosti pre odpustenie penále podľa § 293bj zákona o sociálnom poistení žalobca nesplnil. Dôvody, pre ktoré podmienky nesplnil, sú však pre žalovaného právne irelevantné. Žalovaný napokon odmietol tvrdenie o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, keďže vo výroku, ktorý obsahuje všetky náležitosti, je uvedené, že jeho neoddeliteľnou súčasťou je aj príloha a na tejto je uvedené, že ide o prílohu k predmetnému rozhodnutie. IV. Posúdenie veci Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 244 a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, keďže rozhodnutia sú zjavne nespravodlivé a žalobca bol nimi ukrátený na svojich právach. Súd ako nezákonné podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušil len druhostupňové rozhodnutie, keďže nápravu môže urobiť priamo žalovaný. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na také konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Treba zdôrazniť, že vo veci nebol sporný skutkový stav a v podstate ani to, že žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán postupovali vo veci podľa príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení. Nie je sporné, že žalobca ako zamestnávateľ neuhradil poistné a príspevky za obdobie od 01.2004 do 12.2008 včas a že dlžné poistné a príspevky uhradil až po ich vyrubení, dňa 18.07.2011, t.j. oneskorene. Žalobca nespochybnil ani aplikované ustanovenia právnych predpisov - § 141 ods. 1, § 142 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, § 20 ods. 1 písm. a/, § 21, § 26 ods. 1, § 27 ods. 3 zákona č. 43/2004 Z.z. o starobnom dôchodkovom sporení, ďalej ustanovenie § 143 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, § 28 ods. 2 zákona o starobnom dôchodkovom sporení a § 240 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.01.2005, podľa ktorého fyzickým a právnickým osobám povinným odvádzať poistné a príspevky na starobné dôchodkové sporenie, ktoré neodviedli poistné a príspevky na starobné dôchodkové sporenie za príslušný kalendárny mesiac včas alebo ich odviedli v nižšej sume, Sociálna poisťovňa predpíše penále vo výške 0,05% z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa splatnosti poistného a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie do dňa, keď bola dlžná suma poukázaná na účet Sociálnej poisťovne, zaplatená v hotovosti alebo do dňa začatia kontroly, ak tento zákon neustanovuje inak. Žalovaný správne uviedol, že zákon presne určuje termíny, v ktorých je platiteľ poistného a príspevkov povinný poistné a príspevky uhradiť. Zákon tiež stanovuje poisťovni povinnosť predpísať penále vo výške 0,05% denne a určuje aj začiatok a koniec omeškania. Kľúčovou otázkou vo veci bolo posúdenie, či striktné držanie sa citovaných zákonných ustanovení je vzhľadom na všetky objektívne a špecifické okolnosti daného prípadu súladné s ponímaním materiálneho právneho štátu a či takáto rigidná a výlučne formalistická aplikácia zákona o sociálnom poistení nie je absolútne nespravodlivá a či nie je v príkrom rozpore so základnými princípmi materiálneho právneho štátu, keďže povinnosťou súdu (v určitej miere aj správneho orgánu) nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia v právnom štáte smerovať k spravodlivému výsledku. Je nepochybné, že správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu, ktorým Slovenská republika je. Správnym súdnictvom sa zabezpečuje realizácia ústavného princípu domáhať sa súdnej ochrany práv fyzických a právnických osôb na nezávislom a nestrannom súde. Podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. sú predmetom správneho súdnictva právoplatné rozhodnutia správnych orgánov, ktorými sa zasiahlo do subjektívnych práv fyzických alebo právnických osôb. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide. Aj v tomto prípade je potrebné zopakovať, že podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu vyjadril v právnom názore: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princípy materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jeho úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané“ (napr. I. ÚS 17/1999, nález zo dňa 22.09.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s 365, zhodne I. ÚS 44/1999, nález z 13.10.1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382). Z hľadiska princípu právnej istoty podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (napr. nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.04.2008, nález Ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m.m. nález Ústavného súdu SR sp. zn. Pl. ÚS 16/06 zo dňa 24.06.2009, nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 06.02.2008). Konaním správnych orgánov bol porušený princíp právnej istoty a spravodlivosti a došlo tiež k porušeniu práv žalobcu vo vzťahu k uvedeným článkom ústavy. V tejto súvislosti treba dodať, že jednotlivé ustanovenia jednoduchého práva sú všeobecné súdy povinné interpretovať a aplikovať v prvom rade vždy z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavou garantovaných základných práv a slobôd. Totiž aj v prípade hypoteticky možnej konkurencie viac metodologicky racionálne obhájiteľných interpretačných alternatív je nutné zvoliť ako výsledok výkladu tú, ktorá opodstatnene nadobúda prednosť pred ostatnými, t.j. uprednostniť interpretáciu takú, ktorá je ústavne konformnejšia. Súd bol teda v danom prípade pri preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia vzhľadom aj na uvedenú špecifickosť veci povinný dôsledne dbať na princípy právneho štátu a nevykladať príslušné ustanovenia zákona iba formalisticky, aby tak nedošlo k neprimeranej tvrdosti zákona voči žalobcovi. Podľa názoru súdu je teda podstatná aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Úlohou súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Základné právo vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, t. j. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 233/04). Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí nielen právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon, ale aj právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02). Ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 24/00). V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Keďže podľa čl. 144 ods. 2 ústavy môžu súdy namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, sú tým viac zaviazané k ústavne súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich rozhodovacej činnosti. Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01). Ústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 uviedol, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne konformným spôsobom, „môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd“. Podľa právneho názoru ústavného súdu preto ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01). Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. októbra 2007 uviedol, že „orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve, sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).“ Podľa prechodného ustanovenia § 293ap zákona o sociálnom poistení k úpravám účinným od 01.01.2008 Sociálna poisťovňa odpustí povinnosť zaplatiť penále, ktoré sa viaže na dlžné poistné a dlžné príspevky na starobné dôchodkové sporenie podľa osobitného predpisu za obdobie pred 1. januárom 2007, ak fyzická osoba alebo právnická osoba povinná odvádzať poistné a príspevky na starobné dôchodkové sporenie toto dlžné poistné a tieto dlžné príspevky na starobné dôchodkové sporenie zaplatí najneskôr do 31. januára 2008. Podľa prechodného ustanovenia § 293bj ods. 1 zákona o sociálnom poistení k úpravám účinným od 01.01.2010 Sociálna poisťovňa môže na základe písomnej žiadosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorým trvá povinnosť odvádzať poistné a príspevky na starobné dôchodkové sporenie, v odôvodnených prípadoch odpustiť povinnosť zaplatiť penále za obdobie pred 1. júnom 2009, ak v deň doručenia žiadosti boli zaplatené dlžné sumy poistného a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie a v období odo dňa doručenia žiadosti do dňa vydania rozhodnutia o žiadosti odvádza poistné a príspevky na starobné dôchodkové sporenie včas a v správnej sume. Žiadosť o odpustenie povinnosti zaplatiť penále podľa prvej vety môže byť podaná najneskôr do 31. decembra 2009. O odpustení povinnosti zaplatiť penále rozhoduje pobočka. Podľa § 293bl ods. 1 zákona o sociálnom poistení (v znení účinnom od 01.01.2010) Sociálna poisťovňa nepredpíše penále alebo odpustí povinnosť zaplatiť predpísané penále, ktoré sa viaže na dlžné poistné a dlžné príspevky na starobné dôchodkové sporenie podľa osobitného predpisu za obdobie pred 01.01.2010 zaplatené najneskôr do 30.04.2010. Ustanovenie § 293bl ods. 1, 2 zaviedla do zákona o sociálnom poistení novela tohto zákona č. 572/2009 Z.z.. Toto ustanovenie sa od 01.01.2010 stalo súčasťou platného právneho poriadku Slovenskej republiky, pričom podľa názoru súdu táto právna norma predstavuje akýsi generálny pardon. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že zákonodarca dva krát prijal takú právnu úpravu, ktorá vytvorila tzv. generálny pardon, znamenajúci, že ak dlžník v stanovených lehotách zaplatí dlžné poistné a príspevky, Sociálna poisťovňa mu nepredpíše penále alebo už predpísané penále odpustí. Účelom a samotným zmyslom generálneho pardonu nepochybne bolo, aby dlžné subjekty prioritne zaplatili dlžné poistné a príspevky a v prípade, že tak urobia, štát (Sociálna poisťovňa) sa vzdá práva na penále, t.j. odmietol sankcionovať takéto subjekty za predpokladu, že povinné subjekty zaplatia dlžné poistné a príspevky. Je nepochybné, že žalobca nie je tým subjektom, ktorý by sa úmyselne vyhýbal plateniu poistného a príspevkov, subjektom, ktorý by cieľavedome obchádzal zákon a vedome neplnil svoje zákonné povinnosti, keď k podlžnosti došlo chybným výkladom zákona a to v prípade štyroch zamestnancov z cca 215 v danom období, pričom títo štyria zamestnanci boli zároveň v pracovnom pomere aj u iného zamestnávateľa, teda išlo o súbeh viacerých pracovných pomerov u jedného zamestnanca. Nebolo tiež spochybnené, že by žalobca od svojho vzniku (od roku 2000 a predtým jeho právny predchodca...) až do súčasnosti porušoval zákon tým, že by neplatil poistné a príspevky včas a v správnej výške. Právny zástupca žalobcu prezentoval, že v niektorých mesiacoch žalobca odvádzal poistné a príspevky aj vo výške 100 000,- eur. V prípade žalobcu ide teda celkom zrejme o subjekt, ktorý si riadne plní svoje zákonné povinnosti a nepatrí do množiny tzv. chronických neplatičov Sociálnej poisťovne, ktorí však v kontexte časových súvislostí mohli využiť generálny pardon a teda boli v konečnom dôsledku oslobodení od platenia penále, čím boli zvýhodnení. Tu vzniká paradoxne absurdná situácia, keď subjekty, ktoré vedome (úmyselne) neplatili poistné a príspevky, t.j. vedome si neplnili svoje zákonné povinnosti, mohli využiť zákonnú úpravu tvoriacu generálny pardon a naproti tomu subjekt ako žalobca, ktorý o podlžnosti, ktorú mimochodom uhradil ihneď po právoplatnom rozhodnutí o jej vyrubení, takúto možnosť už nemal, nakoľko uplynuli zákonné lehoty. V tejto súvislosti je potrebné spomenúť kontrolu uskutočnenú až v roku 2011, ktorá zistila predmetné podlžnosti, pričom je zrejmé, že ak by Sociálna poisťovňa uskutočnila kontrolu kedykoľvek pred 30.04.2010, mal by žalobca možnosť dlžné poistné a príspevky zaplatiť a tým by nedošlo k tak dramatickému postihu v podobe predpísaného penále ako k nemu v skutočnosti došlo. Žalovaný síce má pravdu v tom, že v danom prípade neboli splnené formálne podmienky zákona pre odpustenie penále, resp. podmienky pre nepredpísanie penále a že zákon neukladá Sociálnej poisťovni povinnosť vykonania skoršej kontroly odvodu poistného a príspevkov a teda poisťovňa nemá povinnosť v kratšom termíne zisťovať prípadné podlžnosti a súd dáva za pravdu poisťovni aj v tom, že neznalosť zákona, resp. jeho zlý výklad vo všeobecnosti nie je ospravedlnením. Na druhej strane však súd nemôže tolerovať vzhľadom na špecifiká daného prípadu celkom formalistický prístup, keďže je zrejmé, že došlo k neprimeranej tvrdosti zákona voči žalobcovi a súd teda vychádzajúc z konkrétnych okolností prípadu a zákonnej úpravy predstavujúcej generálny pardon, bol povinný nájsť riešenie súladné so všeobecnou ideou spravodlivosti tak, aby tu nebola na prvý pohľad zreteľná neproporcionalita medzi dlžníkom, ktorý vedome dlhodobo (chronicky) neplatí poistné a príspevky, teda úmyselne sa vyhýba svojim zákonným povinnostiam (a napokon väčšinou zanikne bez splnenia svojich povinností) a medzi subjektom, ktorý dlhodobo riadne plní svoje povinnosti, avšak v konečnom dôsledku by práve tento subjekt bol postihnutý sankciou (penále) dramaticky prísnejšie, ako ten, ktorý nekoná poctivo. Za primerané a spravodlivé by súd považoval vyrubenie penále za obdobie po 01.01.2010 až do zaplatenia, resp. do termínu stanoveného v § 240 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, pričom však toto obdobie je predmetom konania vedeného na Krajskom súde pod sp. zn. 2S 306/2013 (ide o obdobie od januára 2009 do apríla 2011). V danom prípade, keďže obdobie od januára 2004 do decembra 2008 predchádza dátumu 01.01.2010, ktorý dátum je rozhodný pre nepredpísanie alebo odpustenie povinnosti zaplatiť penále, sa nevyrubí žiadne penále. Záverom treba uviesť, že funkciou súdov a justície všeobecne je poskytovať ochranu práv jednotlivca, v materiálnom právnom štáte potom ochranu aj základným právam a slobodám. Nie vždy sú všetky základné práva priamo vykonateľné a pôsobia voči jednotlivcovi bezprostredne. V niektorých prípadoch pôsobia len sprostredkovane cez jednotlivé normy jednoduchého práva tak, že jednoduchým právom prenikajú. Preto pri výklade, či aplikácii jednoduchého práva na takéto vzťahy sú súdy povinné toto prenikanie starostlivo zvážiť a brať v úvahu tak, aby súčasne plnili svoje povinnosti poskytovať ochranu tak právam v rovine jednoduchého práva, tak právam základným. Nemožno preto tolerovať formalistický postup, ktorým sa za použitia sofistikovanej argumentácie odôvodňuje zrejmá nespravodlivosť. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od nej môže a musí odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku; povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom i tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných zásad. Krajský súd zdôrazňuje, že vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych skutkových zisteniach založených rozmeroch každej súdom prejednávanej veci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť značne komplikované a netypické; to však nezbavuje súd povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže zdať zložité. Spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Nad každým vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie dvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu je práve rozpoznať cez zákon spravodlivosť. Práve z uvedených dôvodov bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech žalobcu v konaní priznal mu právo na náhradu trov, ktoré v konaní vynaložil na nákladoch právneho zastúpenia advokátkou za tri úkony právnej služby (§ 11 ods. 4, § 14 ods. 1 písm. a/, b/, c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), 2x po 130,16 eur - príprava a prevzatie zastúpenia, písomné podanie žaloby na súd a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 2x 7,81 eur, účasť na pojednávaní dňa 18.06.2014 v sume 134,- eur a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 8,04 eur, čo spolu s 20% DPH predstavuje sumu 417,98 eur. Uvedenú sumu je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi na účet jeho právnej zástupkyne podľa § 149 ods. 1 O.s.p.. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo, na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.