Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/712/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013894769 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013894769.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobkyne: J. B., bytom L. E.. Č.. XX, Q., zast. advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Národnou bankou Slovenska, ul. Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, o zaplatenie 9.195,96 eur s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo 16. septembra 2013 č. k. 10C/195/2011-552, proti uzneseniu tohto súdu zo 6. decembra 2013 č. k. 10C/195/2011-574 a proti uzneseniu tohto súdu zo 6. decembra 2013 č. k. 10C/195/2011-576, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo 6. decembra 2013 č. k. 10C/195/2011-574 sa p o t v r d z u j e. Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo 6. decembra 2013 č. k. 10C/195/2011-576 sa m e n í tak, že žalobkyňa je povinná zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní vo výške 22,86 eur do 3 dní. Žalovanej sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd 1. stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala náhrady škody, ktorá jej mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „PDSI“) a obchodníka s cennými papiermi (ďalej len „obchodník s CP“). Žalovanej súd prvého stupňa nepriznal náhradu trov konania. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa sa stala členom družstva na základe prihlášky za člena družstva zo dňa 5. 3. 2010, zaplatením vkladu v celkovej sume 9.040,- euro. Žalobkyňa v roku 2010 zistila, že v družstve a u obchodníka s CP nastali finančné problémy, preto požiadala listom zo 7. 12. 2010 o zrušenie členského podielu. Predstavenstvo družstva vydalo potvrdenie dňa 9. 3. 2011 o zániku členstva žalobkyne v družstve a predstavenstvom družstva jej bol priznaný nárok na vyplatenie vyrovnávacieho podielu vo výške 130,86 euro. Žalobkyni bolo pri vstupovaní do družstva povedané, že nad činnosťou družstva vykonáva dohľad NBS, a vzhľadom na to sa rozhodla investovať finančné prostriedky do družstva. Výšku uplatnenej škody odvodzuje od skutočnosti, že na základe prihlášky do družstva sa stala členom PDSI a zaplatila družstvu členský vklad, ktoré pri vystúpení z družstva vydalo žalobkyni potvrdenie o práve žalobkyne na vyplatenie vyrovnávacieho podielu ako aj zmenky. Žalobkyňa si prihlásila pohľadávku v konkurze, ktorý bol na družstvo vyhlásený uznesením Okresného súdu Bratislava 1 zo dňa 11. 4. 2011. Prihlásená pohľadávka žalobkyne bola správcom konkurznej podstaty popretá a žalobkyňa podala incidenčnú žalobu, pričom konanie v tejto veci nie je doposiaľ ukončené. Žalobkyňa sa nezúčastnila žiadnej členskej schôdze družstva počas obdobia, keď bola jeho členom. Súd 1. stupňa mal vykonaným dokazovaním ďalej za preukázané, že investíciami vloženými do družstva, ktoré tvorili vklady členov družstva, mal právo disponovať výhradne Capital invest o. c. p. na základe zmluvy o riadení portfólia z 2. 6. 2008, z ktorej vyplývali práva a povinnosti zmluvných strán uzavretej medzi obchodníkom s CP a družstvom. Zmluva bola ukončená zo strany obchodníka s CP výpoveďou zo dňa 30. 3. 2010. Po zániku záväzkového vzťahu medzi družstvom a obchodníkom s CP sa družstvo domáhalo svojich nárokov vyplývajúcich zo zmluvy voči obchodníkovi s CP rôznymi žiadosťami a výzvami na zaplatenie dlžných súm. Súdnou cestou sa svojich nárokov nedomáhalo. Družstvo finančné prostriedky, ktoré získalo od svojich členov, neposkytovalo obchodníkovi s CP na základe zmluvy, kde by bola špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci obchodníka s CP priamo disponovali s peniazmi družstva na základe udeleného súhlasu družstva. Na základe schváleného prospektu investície úradom pre finančný trh zo dňa 21. 3. 2002, právoplatným dňa 28. 3. 2002, bolo družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky 10 rokov. Prospekt investície bol informačným dokumentom, z ktorého investori získavali informácie pre ich investičné rozhodnutie. Do 1. 6. 2010 NBS ako aj jej právny predchodca - Úrad pre finančný trh - v súlade so zákonom číslo 566/2001 Z. z. postupovali správne vo vzťahu k družstvu, ktoré bolo NBS povinné predkladať polročné správy o svojom hospodárení, z obsahu ktorých nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácii družstva predovšetkým po tom, čo bolo vedené rokovanie so štatutárom družstva ako aj s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností družstva a NBS dňa 24. 8. 2007. Po týchto rokovaniach Družstvo dňa 10. 10. 2007 doručilo NBS písomnú odpoveď, v ktorej zdôraznilo, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investícií schválených úradom pre finančný trh. Vyjadrilo sa aj k systému fungovania družstiev vzhľadom na ich investičnú stratégiu, pričom podľa jeho názoru narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody ako aj na druhej strane náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi. Družstvu aj dcérskym spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné nástroje, ako nástroje, ktorých emitentmi boli spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI holding, a. s. V odpovedi družstvo zdôraznilo, že dlhodobé vysoké výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä dobrou investičnou stratégiou družstiev, pričom bola vyslovená obava, že zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu respektíve narušeniu dôveryhodnosti družstiev, aby nebolo naďalej zo strany ich členom možné, aby jednotlivé družstvá boli naďalej schopné plniť svoje záväzky. Družstvo až listom doručeným NBS dňa 15. 4. 2010 požiadalo NBS o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi, potom čo mu tento vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. NBS následne vykonala v období od 20. 4. 2010 do 6. 5. 2010 u obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste. NBS zároveň vyzvala družstvo, aby predložilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície tak, aby družstvo mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže NBS zistila, že podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna. Družstvo predložilo NBS žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície dňa 28. 4. 2010. Podaním žiadosti bolo začaté konanie OPK - 5664/1/2010, ktoré bolo prerušené na čas, po ktorý družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadostí nedostatky neodstránilo, v dôsledku čoho NBS rozhodnutím zo dňa 26. 8. 2010 konanie vo veci zastavila. NBS súčasne začala voči družstvu konanie o uložení sankcie podľa ustanovenia § 144 ods. 4 zákona číslo 566/2001 Z. z. za porušenie ustanovenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zákona o cenných papierov a ustanovenia § 125c ods. 1 v spojení s ustanovením § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch. Rozhodnutím zo dňa 30. 5. 2011, právoplatným dňa 18. 7. 2011 NBS družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt. NBS na základe získaných poznatkov činnosti družstva ako aj obchodníka s cennými papiermi dňa 27. 7. 2010 orgánom činným v trestnom konaní podala oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu. Dňa 10. 8. 2010 bolo začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. Z tohto skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Súd 1. stupňa vec posúdil po právnej stránke s poukazom na článok 2 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky, § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, 2 zákona číslo 514/2003 Z. z., § 127 ods. 2, § 128 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách. Podľa súdu prvého stupňa žalobca v konaní nepreukázal, že by NBS vo vzťahu k družstvu nesprávne úradne postupovala. V konaní bolo preukázané, že NBS až od účinnosti zákona číslo 566/2001 Z. z. od 1. 6. 2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt - družstvo - dodržiava schválený prospekt investície. NBS nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad na celkovú činnosťou družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky ako aj v rozpore s ustanoveniami zákona číslo 566/1992 Zb., zákona číslo 566/2001 Z. z., ako aj zákonom č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom. Žalobkyňa teda nepreukázala jednu z troch podmienok vzniku zodpovednosti za vznik škody a to nesprávny úradný postup žalovanej. Napokon súd 1. stupňa zaujal stanovisko, že žalobu treba zamietnuť aj z dôvodu, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak nemôže poškodená dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je jej povinný plniť. Žalobkyňa si svoj nárok uplatnila aj v konkurznom konaní vedenom voči družstvu, ktorého bola členom. V prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nevymožiteľnosti pohľadávky poškodenej ako predpokladu vzniku škody spôsobenej štátom, odvíja až odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu alebo až vtedy, keď nebude nárok žalobkyne na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu uspokojený. Pohľadávka žalobkyne bola síce správcom konkurznej podstaty popretá, žalobkyňa si však uplatnila pohľadávku incidenčnou žalobou. Súd doposiaľ o incidenčnej žalobe nerozhodol a konkurz nie je ukončený, preto nie je možné ustáliť výšku škody. Rovnako žalobkyňa, ako bývalá členka družstva, si svoj nárok na náhradu škody môže uplatniť v zmysle ustanovenia § 243 ods. 4 Obchodného zákonníka voči členom predstavenstva družstva alebo členom kontrolnej komisie. NBS by sa mohla dopustiť prípadného nesprávneho úradného postupu zanedbaním dohľadu len vo vzťahu ku dohliadanému subjektu, ktorým je družstvo. Žalobkyňa však poukazovala na to, že jej vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu zo strany NBS nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi. Samotná žalobkyňa poukazovala na to, že družstvo poskytovalo finančné prostriedky po tom, ako ich získalo od žalobkyne, obchodníkovi s cennými papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia. Medzi družstvom a obchodníkom s cennými papiermi tak vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť si z uzavretej zmluvy. Ak družstvo zistilo, že obchodník s cennými papiermi si svoje povinnosti neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade, ak by sa družstvo svojich pohľadávok nedomohlo voči obchodníkovi s cennými papiermi, bolo by možné teoreticky dospieť k záveru, že družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi. V priamej príčinnej súvislosti s prípadným preukázaným nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom - obchodníkom s cennými papiermi - mohla vzniknúť škoda, ale na strane družstva, a nie na strane žalobkyne. Preto je prípadný nesprávny úradný postup NBS vyplývajúci z dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi právne irelevantný. Žalobkyni totiž nevznikla škoda v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi. Žalovaná v konaní preukázala, že NBS dohľad nad dohliadaných subjektom - družstvom nezanedbala. Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt) v súlade s ustanoveniami § 125 až 128 zákona o cenných papieroch. Preto pôvodne úrad pre finančný trh schválil družstvu prospekt investícií, pričom posudzoval len jeho úplnosť. Za pravdivosť údajov v prospekte investície zodpovedali príslušné orgány družstva. Žalovaná tiež preukázala, že nebolo v právomoci NBS schvaľovať zmluvu o zriadení portfólia. NBS teda nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou družstva, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií. Súd 1. stupňa napokon poukázal na to, že štát nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy družstva sa spravovali v danom čase stanovami a ustanoveniami Obchodného zákonníka. Žalobkyňa ako členka družstva neinvestovala predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť, ktorého nemala žiaden vplyv, ale práve naopak, členská schôdza je najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a stanov družstva. Žalobkyňa počas trvania členstva v družstve nevyužila svoje právo člena a nezúčastnila sa zasadnutia žiadnej členskej schôdze. S poukazom na tieto závery súd prvého stupňa žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie, alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobkyňa má za to, že existoval dôvod prerušenia konania v prejednávanej veci sp. zn. 10C/195/2011, ako aj ďalších konaní vedených v súdnom oddelení 10C podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. do skončenia konania sp. zn. 19C/56/2011, predmetom ktorého je náhrada škody, ktorá vznikla samotnému družstvu, ktorého členom bola žalobkyňa. V prípade, že by sa v tomto konaní preukázal nesprávny úradný postup NBS pri výkone dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi, tak v konaní sp. zn. 10C/195/2011 by bolo dokazovanie v tomto smere nadbytočné. Je teda nehospodárne, aby na súde prebiehali dve paralelné, skutkovo i časovo súvisiace dokazovania, v ktorých by sa posudzoval nesprávny úradný postup NBS voči rovnakým dohľadaným subjektom. Pokračovanie v konaní 10C bez toho, aby súd vyčkal na rozhodnutie súdu vo veci sp. zn. 19C/56/2011, by mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a môže spôsobiť existenciu dôvodu na obnovu konania podľa ustanovenia § 228 ods. 1 O. s. p. Argument žalovanej, že upozornila družstvo, že vykonávala dohľad nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zákona číslo 566/2001 Z. z., ale nevykonávala dohľad nad celkovou činnosťou družstva, je irelevantný, ak žalobkyňa nemohla o takto zúženom dohľade orgánu dohľadu vedieť. Nie je podľa žalobkyne správny záver súdu prvého stupňa o tom, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou vzniknutou žalobkyni a porušením zákonných povinností žalovanou spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z. z. Ku škode žalobkyne došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti žalovanej vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že žalobkyňa nebola „bdelá“. Súd svojím výkladom umožňuje, aby došlo aj v budúcnosti k porušeniu zákona na úkor občanov, ktorý ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných prostriedkov zvolia ich investovania v rámci subjektov dohliadaných žalovanou. Takýmto rozhodnutím sa kladie znamienko rovná sa medzi investovaním do nebankoviek a investovaním prostredníctvom subjektov dohliadaných žalovanou. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 zákona o cenných papierov je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 zákona, ktorý platí v tomto znení už od 1. 5. 2007, družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany NBS. Podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných papierov mala žalovaná zisťovať - čo v prípade družstva ani obchodníka s cennými papiermi neurobila - všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp. nedodržiavaní povolenia na činnosť vydaných NBS družstvu a obchodníkovi, čo v prípade družstva bol prospekt investícií vydaný ešte vtedajším úradom pre finančný trh a následne pravidelne dodatkovaný zo strany NBS. Povinný zákonný dohľad zo strany NBS bol dokonca koncipovaný tak široko, že NBS má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík, ktorým sú resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj družstvo činnosťou obchodníka, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov dokonca klientov dohliadaných subjektov. V skutkovo a právne totožnom konaní vedenom pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo preukázané, že NBS už v roku 2007 pri kontrole družstva zistila, že družstvo má z hľadiska rizikovosti portfólia nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta a to spoločnosti CI holding a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka. Inými slovami, družstvo malo všetky peňažné prostriedky získané od žalobcov investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a družstvom. V konaní sp. zn. 7C/206/2011 sa ďalej zistilo, že NBS sa po tomto zistení o rizikovosti portfólia družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo následne po tomto vytknutí zo strany NBS rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI holding a. s., CI reality s. r. o. a Global production s. r. o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI holding a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, I.. C. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. To znamená, že NBS aj naďalej akceptovala stav, že celé portfólio družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI holding a. s. a obchodníkom. Následne v roku 2008 NBS vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch. Ani po vydaní tohto rozhodnutia NBS, okrem udelenej bezvýznamnej pokuty vo výške 10.000,- euro, rovnako ani po zisteniach vo vzťahu k samotnému družstvu z roku 2007, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné opatrenia ako napr. predbežný alebo celkový zákaz činnosti obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušenie povolenia na činnosť obchodníkovi alebo udelenie peňažnej sankcie priamo členom predstavenstva družstva alebo obchodníka. Týmto podcenením situácie žalovaná umožnila ďalšiu činnosť družstva aj obchodníka, čo vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti žalobkyňou vložených prostriedkov do družstva. NBS následne svojim postupom potvrdila tieto tvrdenia žalobkyne o tom, že družstvo ako aj obchodník dlhodobo porušovali zákon o cenných papieroch, keď NBS obchodníkovi odňala licenciu na činnosť 4. 3. 2011 a družstvu zakázala činnosť až v roku 2011. Tolerovala tak porušovanie právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. V ďalšom žalobkyňa poukazovala na to, že NBS rozhodnutím zo dňa 30. 5. 2011 zakázala družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti prospektu investícií. Z výpočtu nedostatkov vytýkaných NBS v prospekte investícií je nepochybné, že Prospekt bol neaktuálny v základných, a z pohľadu investorov rozhodujúcich skutočnostiach. NBS účelovo ustálila trvanie neaktuálnosti prospektu až od mája 2010. Z vykonaných dôkazov však vyplýva, že údaje zahrnuté do prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, a to spätne k 31. 12. 2006, kedy došlo v sídle NBS dňa 27. 8. 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov (údaje o subjektoch, ktoré ovládajú družstvo boli neaktuálne minimálne od 1. 10. 2009, údaje o subjektoch, s, ktorými je družstvo majetkovo prepojené boli neaktuálne minimálne od 1. 10. 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti družstva boli neaktuálne už k 31. 12. 2006). Z uvedeného potom vyplynulo, že družstvo svojim konaním porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a ustanovenie § 125c ods. 1 v spojení s ustanovením § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od roku 31. 12. 2006, avšak NBS voči družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy mu vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti konečne zakázal činnosť. Ohľadom predčasnosti žaloby žalobkyňa uviedla, že existujúce konkurzné konanie samo o sebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorí si prihlásili svoju pohľadávku do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu a nerobí žalobu predčasnou. Súd má v konaní o náhradu škody povinnosť skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu ako veriteľa v konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu, pričom pri tomto vyhodnotení súd dokonca nemá čakať až na rozvrhové uznesenie konkurzného súdu, ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Žalobkyňa poukázala na to, že jej pohľadávka bola správcom popretá a vedie proti správcovi incidenčné žaloby, t. j. v danom konkurze ani viac ako 2 roky od jeho vyhlásenia nemajú ani len zistené pohľadávky, pričom správca sa navyše opakovane vyjadril, že nepredpokladá uspokojenie veriteľov v konkurze družstva 100 % v rozsahu resp., že šance na uspokojenie pohľadávok sú minimálne. Žalobkyňa napokon v odvolaní namietla, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania v značnom počte a rozsahu, neboli riadne vykonané spôsobom ustanoveným v § 129 ods. 1 O. s. p. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Zák. č. 514/2003 Z. z. definuje nesprávny úradný postup iba príkladmo v ust. § 9 ods. 1 druhá veta tak, že okrem iného sa zaň považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Z obsahu pojmu „nesprávny úradný postup“ vyplýva, že vo všeobecnosti môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je viazaný na splnenie jej predpokladov. Sú nimi nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Žalobkyňa tvrdila, že škodu predstavuje jej nedostupný vklad do majetku družstva, o ktorý bola ukrátená (ne)konaním žalovanej, ktorá mala porušiť platnú legislatívu SR a porušiť právnu povinnosť vykonávať riadne bankový dohľad nad činnosťou družstva a obchodníka s cennými papiermi. Toto porušenie právnej povinnosti vyvodzovala z toho, že napriek tomu, že žalovaná vedela o nedostatkoch v hospodárení družstva (od 31. 12. 2006) ako aj obchodníka s cennými papiermi, včas nezakročila prijatím potrebných opatrení na odstránenie tohto závadného stavu, čo vyústilo do vzniku škody. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebolo preukázané, že by sa žalovaná dopustila nesprávneho úradného postupu tým, že riadne nevykonávala bankový dohľad nad uvedenými subjektmi. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že zákonom. č. 129/2010 Z. z. účinným od 1. 6. 2010 bol novelizovaný zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov tak, že § 129 zák. č. 566/2001 Z. z. bol doplnený odsekom 3, podľa ktorého boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené o povinnosť dodržiavať schválený prospekt investícií. To znamená, že družstvo PDSI ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo až od 1. 6. 2010 zákonom stanovenú povinnosť dodržiavať schválený projekt investícií a až od tohto termínu teda mohla NBS dohliadať, či družstvo PDSI dodržiava schválený projekt investícií. Do 1. 6. 2010 NBS takýto dohľad nemohla vykonávať vzhľadom na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Povinnosť aktualizovať projekt investície podľa § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1. 1. 2009 a to na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 (novela zákona č. 566/2001 Z. z. účinná od 1. 1. 2009). Za úplnosť a pravdivosť skutočností uvedených v prospekte investície vždy zodpovedal štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z. z.). Rovnako za dodržiavanie projektu investície družstva PDSI zodpovedal jeho štatutárny orgán, ktorým bolo predstavenstvo družstva. Zák. č. 566/2001 Z. z. neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt a teda ani družstvu PDSI žiadne povinnosti v oblasti obmedzovania a rozloženia, resp. krytia rizík. Preto tieto neexistujúce povinnosti NBS ani nemohla kontrolovať. NBS mohla kontrolovať iba to, či družstvo PDSI plní informačné povinnosti v zmysle § 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z. z. (tieto ustanovenia boli zrušené ku dňu 22. 7. 2013 zákonom č. 206/2013 Z. z.). NBS nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi družstva PDSI, keďže takéto oprávnenie jej zo zák. č. 566/2001 Z. z. nevyplývalo. Správnosť finančných ukazovateľov družstva PDSI mohol potvrdiť iba audítor. V neposlednom rade treba vziať do úvahy, že žalobkyňa sa stala členom družstva PDSI až v marci roku 2010. To znamená, že žalobkyňou tvrdený nesprávny úradný postup žalovanej v rokoch 2006 - 2009 nie je v časovej a vecnej súvislosti so vznikom škody. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že práve po vstupe žalobkyne do družstva PDSI v rokoch 2010 - 2011 NBS vo vzťahu k tomuto družstvu vydala viaceré rozhodnutia, ktoré nesvedčia o tom, že by bola nečinná (viď str. 5 druhý odsek odôvodnenia napadnutého rozsudku). Ale ani kroky NBS pred vstupom žalobkyne do družstva PDSI nesvedčia o jej nečinnosti (viď zápis z prerokovania problémov a nezrovnalostí z 24. 8. 2007 na č. l. 66, rozhodnutie z 8. 1. 2008 č. OPK-9750/3/2007, ktorým bola spoločnosti Capital Invest, o. c. p., a. s. uložená pokuta 500.000,- Sk - č. l. 70, rozhodnutie z 20. 8. 2008 č. OPK-9750-5/2007, ktorým bola tej istej spoločnosti uložená pokuta 300.000,- Sk - č. l. 85). Ak sa žalobkyňa bráni tým, že investovala do družstva v dobrej viere, že jeho činnosť podlieha bankovému dohľadu zo strany žalovanej, treba vychádzať zo skutočností, ktoré tu boli v čase jej vstupu do družstva (v marci 2010). Práve v tomto období (podľa odvolacieho súdu oneskorene vinou predstaviteľov družstva) bola ukončená zmluva o riadení portfólia uzavretá medzi družstvom a obchodníkom s CP, pričom majetok družstva ním spravovaný mu nebol odovzdaný, hoci nedostatky v hospodárení družstva boli jeho predstaviteľom už dlhší čas známe. Odvolací súd má za to, že družstvo za danej situácie nemalo prijať od žalobkyne členský vklad, nakoľko jeho predstavitelia vedeli o zlej finančnej situácii družstva. Ak napriek tomu prijalo od žalobkyne jej členský vklad a zároveň sa jej zaviazalo vyplatiť aj budúci výnos, uviedlo žalobkyňu do omylu, keďže už v tom čase mu muselo byť známe, že žalobkyni majetkový vklad vrátane výnosu nebude schopné vyplatiť. Príčinou vzniku škody teda podľa názoru odvolacieho súdu nebol nedostatok bankového dohľadu, ale absencia prijatia potrebných opatrení zo strany predstaviteľov družstva, ktorými by sa kontrolovala činnosť obchodníka s cennými papiermi, ako aj neprijatie opatrení predstaviteľmi družstva po tom, čo ich na nedostatky v hospodárení s majetkom družstva riadne informovala žalovaná na spoločnom stretnutí. K odvolacej námietke žalobkyne týkajúcej sa procesného pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predpísaným spôsobom, odvolací súd uvádza, že podľa § 129 ods. 1 dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta, alebo oznámi jej obsah. V prejednávanej veci z obsahu zápisníc z pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že účastníci boli súdom riadne oboznámení s obsahom založených listinných dôkazov. Sami účastníci na pojednávaní konanom dňa 16. 9. 2013 zhodne vyhlásili, že obsahy všetkých listinných dôkazov, ktoré sú založené v spise sú im známe, pričom súd čítaním oboznámil účastníkov konania o rozsahu založených listinných dôkazov v spise. Táto odvolacia námietka žalobkyne teda neobstojí. Napokon dôvodnou nebola ani námietka potreby prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. v súvislosti s konaním vedeným pred Okresným súdom Bratislava 1 pod sp. zn. 19C/56/2011. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje, že predmetom v konania sp. zn. 19C/56/2011 je náhrada škody, ktorá vznikla družstvu PDSI, pričom otázka existencie nesprávneho úradného postupu žalovanej je len jedným z predpokladov úspešnosti nároku a táto otázka sa v uvedenom konaní rieši iba prejudiciálne (táto skutočnosť - existencia/neexistencia nesprávneho úradného postupu - sa neprejaví vo výroku rozhodnutia súdu, preto nie je pre súd v prejednávanej veci záväzná - § 159 ods. 2 O. s. p.). Posúdenie existencie/neexistencie nesprávneho úradného postupu je len jedným z predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody. Ďalším z predpokladov je existencia samotnej škody, ktorá v posudzovaných súdnych sporoch vychádza z rozdielnych skutkových okolností. Kým v prejednávanej veci sa žalobkyňa domáha náhrady škody pozostávajúcej z peňažných prostriedkov, ktoré vložila do družstva a z ich zhodnotenia, v konaní sp. zn. 19C/56/2011 je škoda odôvodňovaná výškou základného imania družstva, zhodnotením portfólia ako aj peňažnými prostriedkami za predané krátkodobé a dlhodobé zmenky spolu s ušlým ziskom. Z toho je teda zrejmé, že dokazovanie ohľadom tejto skutočnosti je v oboch súdnych konaniach rozdielne. Ak v konaní sp. zn. 19C/56/2011 nebude existencia škody preukázaná, žaloba bude zamietnutá bez ohľadu na to, či došlo alebo nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu žalovaného. Z uvedeného potom vyplýva, že vyriešenie len jedného z viacerých zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody (len posúdenie čiastkovej otázky - existencie nesprávneho úradného postupu) v konaní sp. zn. 19C/56/2011 nemôže byť dôvodom prerušenia konania v prejednávanej veci, keďže toto čiastkové posúdenie sa nepremietne do výroku rozhodnutia súdu resp. ďalšie zákonné predpoklady na vznik nároku na náhradu škody (škoda a príčinná súvislosť) môžu byť posúdené v konaní sp. zn. 19C/56/2011 odlišne. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny, a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Napadnutým uznesením zo 6.12.2013 č. k. 10C/195/2011-574 súd prvého stupňa uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie 20,- eur v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov do 10 dní od doručenia uznesenia. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Uviedla, že poplatok za odvolanie nie je povinná zaplatiť vzhľadom na ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do Sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. 10. 2012. Súčasne bol touto novelou do zák. č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. nebolo do 30. 9. 2012 uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov. Napriek tomu je žalobkyňa povinná zaplatiť poplatok za odvolanie. Totiž podľa § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. To znamená, že žalobkyňa by nebola povinná zaplatiť poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by odvolanie podala pred 30. septembrom 2012. Odvolanie však podala dňa 20. 11. 2013. Odvolacie konanie sa teda začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z. z. Preto je žalobkyňa povinná zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov vo výške 20,- eur. Zákonom č. 286/2012 Z. z. totiž bolo zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené ust. § 4 ods. 1 písm. k/, podľa ktorého bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdnych poplatkov. To znamená, že toto konanie nie je od 1. 10. 2012 oslobodené od súdnych poplatkov. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. Napadnutým uznesením zo 6.12.2013 č. k. 10C/195/2011-576 súd prvého stupňa uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní 24,36 eur (1,50 euro za podanie doručené súdu dňa 29. 5. 2012 - 7 strán, 1,50 euro za podanie doručené súdu dňa 25. 1. 2013 - 5 strán, 3,36 euro za podanie doručené súdu dňa 30. 1. 2013 - 56 strán, 16,50 euro za podanie doručené súdu dňa 17. 4. 2013 - 275 strán, 1,50 euro za podanie doručené súdu dňa 19. 4. 2013 - 11 strán) v zmysle pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov do 10 dní od doručenia uznesenia. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Uviedla, že poplatok za vyhotovenie rovnopisov a elektronických podaní nie je povinná zaplatiť vzhľadom na ust. § 4 ods. 1 písm. k) zák. č. 71/1992 Zb. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 20/2010 z ktorého vyplýva, že zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (či už osobné alebo vecné) nie je zákonom o súdnych poplatkoch nijako obmedzené a vzťahuje sa na všetky položky uvedené v Sadzobníku zákona o súdnych poplatkoch. Zároveň poukázala na to, že podania boli podpísané zaručeným elektronickým podpisom, a preto nebolo potrebné ich doplňovať v potrebnom počte rovnopisov. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba zmeniť. Pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do Sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 273/2007 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. 7. 2007. Zákonom č. 286/2012 Z. z. bolo zo zák. č. 71/1992 Zb. vypustené ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k), podľa ktorého bolo od poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Zároveň bol týmto zákonom do zákona č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Z toho vyplýva, že toto konanie nie je od 1. 10. 2012 oslobodené od súdnych poplatkov. Posudzovaný poplatok nie je poplatkom za konanie, ale za úkon súdu, ktorým je vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní. Iba ak by sa poplatok vyberal za konanie súdu, tak by sa jeho sadzba týkala konania na jednom stupni (§ 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch). Keďže v danom prípade išlo o poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, oslobodenie od jeho platenia sa s poukazom na § 18ca vzťahuje len na úkony navrhnuté do 30. 9. 2012. Vychádzajúc teda z názoru Najvyššieho súdu prezentovaného v jeho rozhodnutí sp. zn. 5 M Cdo 20/2010 je žalobkyňa oslobodená od všetkých poplatkov uvedených v Sadzobníku súdnych poplatkov, avšak len za úkony navrhnuté do 30. 9. 2012. V posudzovanej veci bol poplatok vyrubený za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, ktoré boli súdu prvého stupňa doručené dňa 29. 5. 2012, 25. 1. 2013, 30. 1. 2013, 17. 4. 2013 a 19. 4. 2013. Oslobodenie od platenia poplatku sa vzťahuje len na vyhotovenie rovnopisu elektronického podania, ktoré bolo súdu doručené dňa 29. 5. 2012, t. j. do 30. 9. 2012. Za vyhotovenie rovnopisov ostatných podaní žalobkyni oslobodenie od poplatku nemožno priznať. Súd prvého stupňa teda nepostupoval správne, keď vyrubil žalobkyni súdny poplatok aj za vyhotovenie rovnopisu elektronického podania doručeného súdu dňa 29. 5. 2012, t. j. súdny poplatok vo výške 1,50 eura. Vzhľadom na to odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil podľa § 220 O. s. p. tak, že žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní len vo výške 22,86 euro. Neobstojí odvolacia námietka žalobkyne, že netreba dopĺňať podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, a preto jej nevzniká poplatková povinnosť (zrejme odvolateľka mala na mysli poznámku č. 1 k položke 20a Sadzobníka súdnych poplatkoch). Nebolo sporné, že podania žalobkyne doručené súdu boli podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Odvolací súd však poukazuje na to, že je potrebné rozlišovať medzi súdnym poplatkom za vyhotovenie rovnopisu podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísanými zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona (viď položka 20a sadzobníka súdnych poplatkov) od úhrady vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O. s. p. Ak bolo podanie urobené elektronickým prostriedkom podpísaným zaručeným elektronickým podpisom, súd vyhotoví potrebný počet rovnopisov a ich príloh bez toho, aby žiadal náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O. s. p. (poznámka 1 k položke 20a Sadzobníka). Uvedené však nezbavuje povinnosti žalobkyňu zaplatiť súdny poplatok, keďže súdny poplatok nepredstavuje náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O. s. p. (ide o dva rozdielne, samostatné nároky). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.