Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/11/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200079 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1014200079.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariana Trenčana, v právnej veci žalobcu: SULLO, s.r.o., IČO: 35 979 879, Tomášikova 26, Bratislava, zastúpený: LEGAL & CORP s.r.o., Gajova 11, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.: 1100302/1/491480/2013/1042 zo dňa 14.10.2013, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Konanie na správnom orgáne Žalovaný rozhodnutím číslo 1100302/1/491480/2013/1042 zo dňa 14.10.2013 (ďalej aj len napadnuté rozhodnutie) podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len daňový poriadok) dodatočný platobný výmer číslo 9104402/5/3685705/2013/Toma zo dňa 05.08.2013 (ďalej aj len prvostupňové rozhodnutie), ktorým Daňový úrad Bratislava (ďalej aj len správca dane) podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2011 v sume 35 816,- eur, potvrdil. Daňový úrad Bratislava vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len DPH alebo daň) za zdaňovacie obdobie september 2011, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 9104402/5/2420250/2013/Toma zo dňa 03.06.2013, ktorý bol doručený splnomocnenej zástupkyni žalobcu dňa 07.06.2013 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Žalobca v lehote stanovenej zákonom zaslal správcovi dane vyjadrenie, ktoré bolo Daňovému úradu Bratislava doručené dňa 02.07.2013. Za účelom prerokovania pripomienok k zisteným skutočnostiam uvedeným v protokole, sa dňa 02.08.2013 dostavila na Daňový úrad Bratislava splnomocnená zástupkyňa Ing. Oráčová. V kontrolovanom zdaňovacom období si žalobca uplatnil odpočítanie dane najmä z deklarovaných zdaniteľných obchodov - za stavebné práce na výstavbe fotovoltaickej elektrárne (FVE) v katastrálnom území Komárno, mestská časť Hadovce. Mesto Komárno potvrdilo výstavbu FVE Hadovce a zaslalo správcovi dane kolaudačné rozhodnutie č. 49279/SÚ/2011 -BR-3 zo dňa 28.06.2011, ktorým povolilo užívanie stavby FVE Hadovce dňa 28.06.2011 a rozhodnutie o dodatočnej zmene stavby zo dňa 08.11.2011. Žalobca si v zdaňovacom období september 2011 uplatnil odpočítanie DPH v sume 35 816,- eur za stavebné práce na výstavbe FVE od dodávateľa DAVICOR a. s., Páričkova 18, 821 08 Bratislava, ktoré sú uvedené na dodávateľských faktúrach: - č. 02082011 zo dňa 18.08.2011 na sumu 107 448,- eur, kde základ dane je 89 540,- eur a sadzba dane 20 % je 17 908,- eur, - č. 04092011 zo dňa 18.09.2011 na sumu 107 448,- eur, kde základ dane je 89 540,- eur a sadzba dane 20 % je 17 908,- eur. Z dôvodu zistenia reálneho dodania stavebných prác od dodávateľa DAVICOR a.s. správca dane vykonal dokazovanie so zameraním na zistenie skutkového stavu, či uvedený dodávateľ fakturované stavebné práce aj reálne dodal. Tento dodávateľ totiž práce fyzicky nevykonal. Postupným preverovaním na základe získaných faktúr a zmlúv správca dane zistil, že stavebné práce boli fakturované v reťazci obchodných spoločností na území Slovenskej republiky nasledovne: Régnum Staving, s.r.o. X CONSULT, s.r.o. BAKSTAV spol. s r.o. DAVICOR a.s. SULLO, s.r.o., u ktorých sa nepreukázalo reálne dodanie deklarovaných zdaniteľných obchodov - napriek tomu, že si ich navzájom medzi sebou fakturovali. Správca dane nespochybnil, že dielo - príprava územia pre stavbu fotovoltaickej elektrárne, výstavba príjazdovej komunikácie a zriadenie staveniska bolo zrealizované, ale v danom prípade nebolo preukázané, že dielo fyzicky dodal subdodávateľsky deklarovaný priamy dodávateľ a samotná existencia faktúr, na ktorých je uvedená daň, nezakladá právo na odpočítanie dane. Je vysoko pravdepodobné, že práce boli vykonané formou „čiernej práce“ napr.: fyzickými osobami, ktoré nie sú podnikateľskými subjektmi alebo osobami, ktoré neboli registrované na DPH, ale správca dane preukazne zistil, že neboli dodané deklarovaným dodávateľom - spoločnosťou DAVICOR a.s. a preto neuznal žalobcom uplatnené právo na odpočítanie dane 35 816,- eur. II. Žaloba Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia, ktoré navrhoval podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ O.s.p. zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Namietal jednostranné posudzovanie skutkových okolností, ktoré navyše neboli ani dôsledne prešetrené a nebola mu daná možnosť predložiť dôkazy na svoju obranu. Nesúhlasil s názorom správnych orgánov, že nebola splnená povinnosť preukázania uskutočnenia zdaniteľných obchodov podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ zákona o DPH, keďže práce boli skutočne vykonané, čo ani správca dane nespochybnil. Daňová povinnosť vznikla v zmysle § 19 zákona o DPH dňom odovzdania stavby. Žalovaný sa nedostatočne zaoberal námietkami žalobcu a k poukazu žalovaného na judikatúru Najvyššieho súdu SR uviedol, že táto rieši prípady fiktívnej fakturácie za neprevedené výkony, čo však nie je jeho prípad. Táto judikatúra je navyše prekonaná, pretože vychádza z už neplatného zákona č. 511/1992 Zb. Žalobca neporušil žiadnu povinnosť ustanovenú mu zákonom a zdôraznil, že ak práce nepreviedol určitý subjekt, nepreukazuje to automaticky, že ich previedol iný subjekt. Poukázal na zmluvu o dielo a odovzdávacie protokoly spolu s faktúrami, ktoré dostatočne preukazujú realizáciu diela a skutočné vykonanie prác - vznik daňovej povinnosti. Samotná fakturácia korešponduje nielen s realizáciou prác ale aj s odstránením prípadných nedostatkov a preto tu nie je nadväznosť na kolaudačné rozhodnutie. Dielo bolo riadne prevedené a bolo odovzdané žalobcovi do užívania, čoho dôkazom je aj to, že fotovoltaická elektráreň je v prevádzke. DPH sa v danom prípade týka dvoch faktúr vystavených dodávateľom žalobcu - spoločnosťou DAVICOR a.s. na sumu 2x 107 448,- eur za uskutočnenie stavebných prác. Vykonanie prác správca dane nespochybnil, avšak spochybnil, že tieto práce vykonal dodávateľ žalobcu a to napriek predloženým písomným dôkazom. Faktúry boli zaplatené privatívnou intercesiou dňa 16.02.2012, ktorá má voči veriteľovi solučné účinky. Tieto faktúry boli následne zaplatené spoločnosťou EUROAKADEMIA a.s. v šiestich platbách v hotovosti a na základe vzájomného započítania pohľadávok. Spoločnosti EUROAKADEMIA a.s. zostáva zaplatiť ešte 8 416,- eur. Žalobca za prevzatie dlhu spoločnosťou EUROAKADEMIA a.s. zaplatil úplatu 35 816,- eur (čo je v podstate suma DPH) a vzájomným započítaním pohľadávky voči spoločnosti PERSPEKTIVA ZNOJMO s.r.o. Aké práce vykonal dodávateľ žalobcu subdodávateľským spôsobom žalobca nevie, nakoľko mal zmluvný vzťah len s dodávateľom. Žalobcovi nie je známe, ktoré subjekty sa zúčastnili na realizácii prác subdodávateľským spôsobom a nemal ani povinnosť toto skúmať. Nemôže byť sankcionovaný za pochybnosti o vzájomnej fakturácii v obchodných vzťahoch medzi subdodávateľmi dodávateľa, pričom on právo nezneužil. Jeho dôkazné bremeno bolo splnené preukázaním reálnosti dodania stavebných prác jeho dodávateľom. Správne orgány vybočili zo základných zásad dokazovania v zmysle § 24 daňového poriadku s cieľom odoprenia práva na odpočet DPH. Žalobca nenesie zodpovednosť za konanie tretích subjektov, s ktorými nie je v žiadnom vzťahu. Bolo potrebné objektívne posúdiť všetky okolnosti transakcie a pokiaľ aj došlo k neodvedeniu dane na určitom článku reťazca, nemožno odmietnuť nárok na odpočet tomu, kto v dobrej viere získa tovar alebo služby a o podvode nevedel a ani nemohol vedieť. Žalobca prijal všetky opatrenia, ktoré po ňom mohli byť spravodlivo požadované, pričom vlastnou aktivitou prispel k vyvráteniu pochybností predložením vyjadrenia konateľky spoločnosti Régnum Staving, s.r.o. pani Lazičovej, ktorá preukazuje vykonanie stavebných prác. Záverom poukázal na čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v súvislosti s judikatúrou Súdneho dvora uvedenou v odvolaní žalobcu a tiež poukázal na Smernicu Rady 2006/112/ES v súvislosti s tým, že nemožno odmietnuť nárok na odpočet dane osobe, ktorá nevedela ani nemohla vedieť o prípadnom protiprávnom konaní niektorého zo subjektov v reťazci. III. Vyjadrenie žalovaného Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť. K žalobným dôvodom, ktoré boli uplatnené aj v odvolacom konaní, poukázal na dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí, kde je popísaný skutkový a právny stav a vyvodené závery. Správca dane postupoval v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v jeho medziach, v rozsahu a v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktoré sa na konkrétnu daňovú vec vzťahujú, úkony v priebehu výkonu daňovej kontroly vykonal podľa daňového poriadku a zistený skutkový stav vyhodnotil podľa hmotnoprávneho predpisu - zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj len zákon o DPH). Správca dane kládol veľký dôraz na zisťovanie jednotlivých dôkazov, ich hodnotenie a následné zdokumentovanie v protokole z dôvodu dodržania základných zásad daňového konania a pri výkone daňovej kontroly postupoval podľa daňového poriadku, pričom využil v čo možno najväčšej miere všetky zákonné možnosti pre splnenie účelu daňovej kontroly a eliminovania daňového úniku v kontrolovanom reťazci deklarovaných subdodávateľov. Žalobca nevyvrátil zistenia správcu dane aj keď mal na to dostatočný časový priestor. Správca dane konal v súčinnosti so žalobcom a umožnil mu na jeho obranu predložiť k rozporným zdaniteľným obchodnom dôkazné prostriedky, ktoré by potvrdili jeho tvrdenia, resp. ktoré by vyvrátili zistenia správcu dane, ale ktoré neboli žalobcom v priebehu výkonu daňovej kontroly a ani v odvolacom konaní predložené. V danom prípade je zarážajúca skutočnosť, že ani u jedného daňového subjektu v reťazci sa nepreukázalo dodanie fakturovaných služieb - stavebných prác. Žalovaný zistil, že predložené dôkazy a zistenia správcu dane nasvedčujú tomu, že uplatnenie odpočítania dane za dodanie služieb, aj napriek formálnemu dodržaniu zákonom určených podmienok (faktúra od platiteľa vyhotovená podľa § 71 zákona o DPH), viedlo k získaniu daňovej výhody a aj konanie žalobcu viedlo k takémuto cieľu. Predložené dôkazy a zistenia nasvedčujú zneužitiu práva, ktoré vedú k záveru, že práve zneužitie práva na odpočítanie DPH bolo hlavným cieľom transakcie uvedenej na faktúrach č. 02082011 a č. 04092011 od dodávateľa DAVICOR a.s. Právo platiteľa dane na odpočítanie DPH na vstupe od DPH splatnej na výstupe, ktorá vznikla z uskutočnenia zdaniteľných dodávok, predstavuje prirodzený dôsledok zásady neutrality. Ak sa však zistí zneužitie práva, ako tomu bolo aj v posudzovanom prípade, príslušné ustanovenia smernice o práve na odpočítanie dane, riadne vykladané v súlade so zásadou zakazujúcou zneužitie práva Spoločenstva, uvedené právo nepriznávajú. V odôvodnení rozhodnutí sa správne orgány vysporiadali so všetkými skutkovými aj právnymi otázkami, ktoré majú význam pre posúdenie rozporných zdaniteľných obchodov a uviedli zákonné ustanovenia, na základe ktorých dospeli k správnemu právnemu záveru. Správca dane dodržal zásadu ekonomického dosahu právneho úkonu na daň, t.j. hodnotil právne úkony podľa skutočného obsahu, ktorým bolo iba profitovať na odpočítaní DPH s cieľom získať daňovú výhodu, čo je v rozpore s platnou legislatívou. IV. Posúdenie veci Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že tak napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie a postup správnych orgánov je v súlade so zákonom a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Daňový poriadok v ustanovení § 3 zakotvuje základné zásady správy daní. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Súd nesúhlasí s námietkou žalobcu o porušení jeho práva vyplývajúceho z článku 46 ústavy, pretože správne orgány postupovali podľa zákona, úkony v priebehu výkonu daňovej kontroly boli vykonané podľa daňového poriadku a zistený skutkový stav bol správne vyhodnotený podľa zákona o DPH. Skutkové okolnosti boli objektívne prešetrené a žalobcovi bola daná možnosť predložiť dôkazy na svoju obranu. Správca dane skutočne vykonal rozsiahle dokazovanie a využil všetky zákonné možnosti pre splnenie účelu daňovej kontroly a eliminovania daňového úniku v kontrolovanom reťazci deklarovaných subdodávateľov. Správca dane konal v súčinnosti so žalobcom a umožnil mu predložiť k rozporným zdaniteľným obchodnom dôkazné prostriedky, ktoré by potvrdili jeho tvrdenia, resp. ktoré by vyvrátili zistenia správcu dane. Žalobca však vzniknuté rozpory a pochybnosti (skutočnosť, že ani u jedného subjektu v reťazci sa nepreukázalo dodanie fakturovaných služieb - stavebných prác) relevantným spôsobom nevyvrátil. Správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval v súlade s § 44 až 47 daňového poriadku a dokazovanie vo veci viedol podľa § 24 ods. 2, 3, 4 daňového poriadku. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje: a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Správca dane a rovnako aj žalovaný sa vysporiadali so všetkými skutkovými aj právnymi otázkami, ktoré mali význam pre posúdenie rozporných zdaniteľných obchodov a dospeli k správnemu právnemu záveru. Bola dodržaná zásada ekonomického dosahu právneho úkonu na daň. Skutočným obsahom obchodov bolo profitovať na odpočítaní DPH s cieľom získať daňovú výhodu, prospech. Žalobca si uplatnil odpočítanie dane najmä z deklarovaných zdaniteľných obchodov - za stavebné práce na výstavbe fotovoltaickej elektrárne. Mesto Komárno potvrdilo výstavbu FVE. Z kolaudačného rozhodnutia vyplýva, že užívanie stavby FVE Hadovce bolo povolené už dňa 28.06.2011. Správca dane zistil, že spoločnosť ENERGIA PRO, s.r.o. vystavila faktúry č. 110096 zo dňa 13.06.2011 a č. 110135 zo dňa 20.07 2011 za dodávku a montáž trafostanice na stavbu FVE Hadovce (montáž trafostanice sa uskutočnila už v júni 2011). Žalobca si uplatnil odpočítanie dane 35 816,- eur z deklarovaných zdaniteľných obchodov - za stavebné práce na výstavbe FVE od dodávateľa DAVICOR a. s. Žalobca ako objednávateľ uzatvoril dňa 14.04.2011 zmluvu o dielo s dodávateľom DAVICOR a. s. ako zhotoviteľom. Zhotoviteľ sa zaviazal uskutočniť pre objednávateľa tieto práce: - prípravu - územia: vykácanie a odstránenie všetkých drevín, skrývka ornice, výkopové práce na pozemkoch FVE, úprava terénu, rozprestretie terénnych nerovností na pozemkoch FVE, búranie a drvenie betónov a stavebnej sute, podzemné dutiny (likvidácia potrubia, podzemných betónových konštrukcií), vyrovnanie a zhutnenie podložia (navážka drte, zhutnenie vybračnými mechanizmami) rozrostrenie drte so zhutnením a uvedenie územia pozemku do požadovaného sklonu a úrovne ..., - prístupové komunikácie: inžiniering, rozšírenie od určených najbližšie nadväzujúcich asfaltových spevnených komunikácií, prevedenie spevnení prístupových komunikácií na jednotlivé pozemky FVE pre zaistenie možnosti dopravy materiálu a technológie a príjazdu obsluhy FVE (rozšírenie „kufru“ komunikácií na potrebnú šírku a vytvorenie nosných vrstiev komunikácií z kameniva frakcie od 0 - 63 ...), - zariadenie staveniska: príprava stavebných buniek na jednotlivých pozemkoch, pomocné oceľové konštrukcie... . Podľa údajov na faktúrach dodávateľ deklaroval dodanie prác dňa 18.08.2011 a 18.09.2011, čo ale nekorešponduje s v tom čase už vydaným kolaudačným rozhodnutím zo dňa 28. júna 2011, podľa ktorého stavba už v júni obsahovala fotovoltaické moduly umiestnené v rade vedľa seba. Úprava terénu na montáž predmetných modulov mala byť teda logicky zrealizovaná už pred 28.06.2011 a nie v auguste a v septembri 2011. Vznikli tu teda logické nezrovnalosti predložených dokumentov a právo na odpočítanie dane u žalobcu bolo spochybnené s ohľadom na skutočnosti uvedené dodávateľom vo faktúrach nadväzne na zistené skutočnosti u subdodávateľov, ktorí dodávateľovi mali zdaniteľné plnenie dodať. Keďže bolo preukázané, že dodávateľ DAVICOR a.s. práce nevykonal, správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie s cieľom zistiť, či uvedený dodávateľ fakturované stavebné práce aj reálne dodal. Postupným preverovaním na základe získaných faktúr a zmlúv správca dane zistil, že stavebné práce boli fakturované v reťazci obchodných spoločností na území Slovenskej republiky nasledovne: Régnum Staving, s.r.o. X CONSULT, s.r.o. BAKSTAV spol. s r.o. DAVICOR a.s. SULLO, s.r.o. , u ktorých sa nepreukázalo reálne dodanie stavebných prác i napriek tomu, že si ich navzájom medzi sebou fakturovali. Bolo by nadbytočné uvádzať všetky zistenia správcu dane, ktoré vyplynuli z rozsiahleho dokazovania, keďže tieto sú podrobne zachytené v preskúmavaných rozhodnutiach a súd na tieto zistenia, ktoré žalobca nijako nevyvrátil, v celom rozsahu poukazuje. V krátkosti súd uvádza, že stavebné práce dodávateľská spoločnosť DAVICOR a.s. fyzicky neuskutočnila, ale ich mala vykonať subdodávateľsky spoločnosť BAKSTAV, spol. s r. o. Spoločnosť DAVICOR a.s. ako objednávateľ uzatvorila so spoločnosťou BAKSTAV, spol. s r. o. ako zhotoviteľom zmluvu o dielo zo dňa 14.04.2011 (v ten istý deň, ako bola uzatvorená zmluva so žalobcom). Cena bola stanovená na sumu 358 740,- eur. DAVICOR a.s. uzavrela zmluvu o dielo zo dňa 14.04.2011 na zhotovenie diela špecifikovaného v prílohe č. 1 - príprava územia pre stavbu FVE Hadovce, výstavbu príjazdovej komunikácie a zriadenie staveniska, okrem žalobcu aj s objednávateľom SOPRO, s.r.o. BAKSTAV, spol. s r.o. tiež práce nevykonala ale uzavrela zmluvu o dielo so spoločnosťou X CONSULT, s.r.o., kde cena za uskutočnenie prác bola 337 500,0- eur a dodatkom č. 1 k tejto zmluve bola cena stanovená na 358 800,- eur. Práce však neboli vykonané ani spoločnosťou X CONSULT, s.r.o. ale mali byť vykonané subdodávateľsky spoločnosťou Régnum Staving, s.r.o., Kopčianska 15, 851 01 Bratislava, ktorá je posledným článkom v reťazci, na ktorom sa celkom zrejme zneužil systém DPH. Táto spoločnosť na adrese sídla nenachádza (s obchodným menom spoločnosti Régnum Staving, s.r.o. neboli označené žiadne podnikateľské priestory a ani poštová schránka). V súvislosti s inou kontrolu bola predvolaná ako svedok konateľka Régnum Staving s.r.o. Eva Lazičová, ktorá uviedla, že Ing. Romanovi Ruttkayovi udelila generálnu plnú moc, ktorú nemá (p. Rutkay zomrel v januári 2012). O obchodných transakciách a chode svojej spoločnosti Régnum Staving, s.r.o. nič nevedala, nikdy nevidela ani nemala žiadne doklady spoločnosti. Na otázku, kto preberá na Kopčianskej ulici 15, Bratislava písomnosti odpovedala, že nevie, kto preberá písomnosti, ani nevie kde sa Kopčianska ulica v Bratislava nachádza, ani raz tam nebola... Táto osoba predstavujúca celkom iste „bieleho koníka“ svojou výpoveďou len potvrdila to, čo už vyplývalo z predchádzajúcich zistení v spoločnostiach reťazca a to, že žiadna zo spoločností fyzicky práce nevykonala, išlo iba o ekonomicky nezmyselné fakturácie v takých časových postupnostiach a cenových reláciách, ktoré by sa pri normálnom zákonnom podnikaní nestali. Bolo teda riadne zistené, že ani spoločnosť BAKSTAV, spol. s r.o., ani spoločnosť X CONSULT, s.r.o. a ani posledný článok v reťazci spoločnosť Régnum Staving, s.r.o. prípravné stavebné práce na FVE nevykonali. Vyjadrenie Evy Lazičovej zo dňa 14.06.2012 (zaslaného splnomocnenou zástupkyňou žalobcu), je v rozpore s jej predchádzajúcou výpoveďou a súd ho považuje za absolútne nevierohodné. Veď táto ako konateľka spoločnosti so sídlom na Kopčianskej ulici 15 v Bratislave, uviedla, že „nevie, kde sa Kopčianska ulica v Bratislave nachádza, ani raz tam nebola a nevedela sa ani vyjadriť, či spoločnosť Régnum Staving, s.r.o. má na uvedenej adrese nejaké priestory, nevedela o žiadnych aktivitách spoločnosti, nemala žiadne doklady.....“ Nikto nespochybňuje, že dielo - príprava územia pre stavbu fotovoltaickej elektrárne, výstavba príjazdovej komunikácie a zriadenie staveniska bolo zrealizované, ale v danom prípade nebolo preukázané, že dielo fyzicky dodal subdodávateľsky deklarovaný priamy dodávateľ a samotná existencia faktúr, na ktorých je uvedená daň, nezakladá právo na odpočítanie dane. Žiaden z dotknutých subjektov totiž nepriznal fyzické vykonanie prác, ktoré logicky museli byť vykonané, avšak otázne je kým, v akom rozsahu a za akú cenu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti správca dane správne neuznal uplatnené právo na odpočítanie dane. Je možné, že práce boli vykonané formou „čiernej práce“ fyzickými osobami, ktoré nie sú podnikateľskými subjektmi alebo osobami, ktoré neboli registrované na DPH. Správca dane pri vyhodnotení skutkového stavu vzal do úvahy skutočný obsah právneho úkonu ako aj iné skutočnosti, ktoré boli zistené v reťazci obchodných spoločností, ktoré si deklarované stavebné práce navzájom fakturovali bez reálneho plnenia. Faktúra je doklad, ktorým (ale nie na základe ktorého) platiteľ preukazuje svoje právo uplatniť odpočítanie dane. Aby k odpočítaniu mohlo prísť, nestačí predložiť len faktúru, pretože v prvom rade musí prísť k dodaniu prác a z toho titulu ku vzniku daňovej povinnosti. Najskôr musí prísť k naplneniu materiálnej podstaty veci (dodaniu stavebných prác) a až následne k vystaveniu faktúry (§ 71 zákona o DPH), len v takomto prípade môže prísť k odpočítaniu dane. V prípade, že je vystavená faktúra, ale dodanie služby alebo tovaru sa neuskutoční (daňová povinnosť síce dodávateľovi vznikne na základe § 69 ods. 5 zákona o DPH), ale právo na odpočítanie dane nevzniká. Základné pravidlá DPH musia byť dodržané v celom obchodnom reťazci. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Podľa § 19 ods. 1, 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru alebo služby. Pre nepriznanie uplatneného odpočtu dane bolo podstatné, že sa nepreukázalo dodanie stavebných prác spoločnosťou DAVICOR a.s. a nebolo preukázané ani to, že stavebné práce boli reálne dodávané v reťazci preverovaných subdodávateľov. Dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť a existujú tu len formálne doklady, ktoré nepreukazujú fakturované plnenie. Správne žalovaný citoval z rozsudku Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, že: „ dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“. Tiež správne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/97/2009, v ktorom súd poukázal „na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikania (viď § 2 ods. l Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnené“. Žalobca sa spoliehal výlučne na to, že má uzavretú zmluvu s dodávateľom, ktorý je pre neho zmluvným partnerom a teda nič iné ho v podstate nemusí zaujímať. Tento dodávateľ však práce nevykonal a v reťazci spoločností prebehla len „divná“ fakturácia pri splnení formálnych podmienok, avšak žiadna zo spoločností práce nevykonala. Tak kto ich teda fyzicky vykonal? Vyjadrenie p. Lazičovej z 14.06.2012 nemožno brať v celkovom kontexte veci vážne, nakoľko ide jednoznačne o niekým pripravené účelové vyjadrenie. K ďalším námietkam žalobcu treba uviesť, že články 167, 168 písm. a), 178 písm. a), 220 ods. l, 226 a 273 smernice Rady 2006/112 vykladajú o službách, ktoré boli poskytnuté a o tovare, ktorý bol dodaný, ale v danej obchodnej transakcii toto nebolo preukázané. Všetko nasvedčuje tomu, že skutočným účelom v tomto prípade (v obchodnom reťazci) bolo iba profitovať na odpočítaní DPH. Aplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať na zreteľ členstvo SR v Európskej únii s tým, že od 1. mája 2004 je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo EÚ prednostne pred slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ (pozri rozsudok Súdneho dvora 6/64, Costa v. ENEL, Zb.s. 585) a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora. Pokiaľ ide o smernicu Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, súd konštatuje, že táto nadobudla účinnosť dňa 1. januára 2007 (čl. 413 smernice). Vnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie jej cieľa (rozsudok Súdneho dvora Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057, bod 111) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Vo svetle judikatúry Súdneho dvora treba každý jeden prípad posudzovať individuálne s prihliadnutím na všetky jeho okolnosti, čo správne orgány aj urobili a dospeli k záveru, že žalobca skutočne nepreukázal vykonanie deklarovaných prác jeho dodávateľom, pričom sa preukázalo, že práce nevykonal ani nikto z jeho subdodávateľov a súd sa s týmto názorom stotožnil. Smernica 2006/112 v súlade so svojimi článkami 411 a 413 teda zrušila a nahradila od 1. januára 2007 právnu úpravu Únie v oblasti DPH, a to najmä šiestu smernicu. Aj v rozsudku Súdneho dvora z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Súdny dvor uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (pozri najmä rozsudky Halifax zo 7. decembra 2010, R, C-285/09, bod 36, ako aj z 27. októbra 2011 Tanoarch, C-504/10, bod 50). V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (pozri najmä rozsudok z 3. marca 2005, Fini H, C-32/03, Zb. s. I-1599, bod 32; Halifax a i., ako aj Kittel a Recolta Recycling, bod 54). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky Fini H, body 33 a 34; Kittel a Recolta Recycling, ako aj z 29. marca 2012, Véleclair, C-414/10, bod 32). Podľa judikatúry Súdneho dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (pozri rozsudok Kittel a Recolta Recycling, už citovaný, bod 51). Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj z 21. decembra 2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod 25). Navyše v súlade s článkom 273 prvým odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné povinnosti ako tie uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom. Napriek tomu, že tieto ustanovenia priznávajú členským štátom určitú mieru voľnej úvahy (pozri rozsudok z 26. januára 2012, Kraft Foods Polska, C-588/10, bod 23), táto možnosť sa v zmysle druhého odseku uvedeného článku nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené v kapitole 3 s názvom „Fakturácia“ hlavy XI s názvom „Povinnosti zdaniteľných osôb a niektorých nezdaniteľných osôb“ uvedenej smernice a najmä v jej článku 226. Okrem toho opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa článku 273 smernice 2006/112 s cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky Gabalfrisa a i., bod 52; Halifax a i., bod 92; z 21. októbra 2010, Nidera Handelscompagnie, C-385/09, bod 49, ako aj Dankowski, bod 37). V zmysle uvedeného je tak potrebné postupovať i pri výklade procesných noriem slúžiacich na zabezpečenie kontroly a správy nepriamych daní, ako i pri aplikácii inštitútov nimi upravených, dodržiavanie podmienok dokazovania nevynímajúc a to za súčasného akceptovania a udržania neutrality DPH. Z ustálenej judikatúry SD EÚ vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je úprava DPH vnímaná ako právo každého platcu DPH na odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu, pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Súdny dvor konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Šiesta smernica bráni právu platiteľa dane na odpočet dane zaplatenej na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužitie. Žalobca namietal nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov dokazovania, pričom mal za to, že správca dane nad rámec zákona prenášal na žalobcu neprimerané dôkazné bremeno, keď od neho požadoval dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré žalobca nemohol zabezpečiť. Žalobca má za to, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom požadované daňové doklady a na podporu svojej argumentácie poukazoval aj na judikatúru. Aj v zmysle judikatúry Súdneho dvora pre splnenie zákonných podmienok pre uznanie práva na odpočítane DPH nepostačuje, ak daňový subjekt deklaruje prijatie dodávky služby len preukázaním daňového dokladu - faktúry s predpísaným obsahom a predložením zmluvy o dielo, pretože tieto doklady musia na jednej strane jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia a na druhej strane je potrebné, aby bolo preukázané, že k prijatiu služby (stavebných prác) deklarovaných vo faktúre reálne aj došlo a to v rámci dohodnutých dodávok služieb jednotlivými dodávateľmi. Pokiaľ nie sú splnené tieto hmotnoprávne podmienky, nie je možné konštatovať, že daňový subjekt preukázal rozhodujúce skutočnosti, ktoré mali vplyv na priznanie práva na odpočítanie dane tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie. Žalobca nepredložil žiadne iné listinné dôkazy, resp. neoznačil iné dôkazy na podporu svojich tvrdení, že predmetné stavebné práce vykonala spoločnosť DAVICOR a. s., ani neoznačil žiadnu inú osobu ako dodávateľa, keďže správca dane preukázal, že týmto dodávateľom nemohla byť spoločnosť DAVICOR a. s. O zneužitie práva sa jedná v prípade, ak predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu (zákon o DPH) viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane z celku objektívnych prvkov musí takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Právo na odpočet stanovené v šiestej smernici je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a nemôže byť v zásade obmedzené. Uplatňuje sa bezprostredne na celkovú výšku dane z pridanej hodnoty zaťažujúcej plnenia uskutočnené na vstupe. Je to však iba v prípade, ak neexistujú podvodné alebo zneužívajúce okolnosti, a pod podmienkou prípadného zosúladenia podľa podmienok stanovených v článku 20 šiestej smernice, keď raz vzniknuté právo na odpočet zostáva k dispozícii platiteľovi dane. Dôkazy a zistenia správcu dane nasvedčujú tomu, že uplatnenie odpočítania dane za dodanie služieb, aj napriek formálnemu dodržaniu zákonom určených podmienok, viedlo k získaniu daňovej výhody. Zneužitie práva na odpočítanie DPH bolo zrejme cieľom transakcie uvedenej na faktúrach č. 02082011 a č. 04092011 dodávateľa DAVICOR a.s. Zaúčtovanie faktúr v účtovníctve ešte nie je dôkazom reálneho dodania tovaru a služieb dodávateľom, ktorý ich vystavil, ale len tvrdením o takejto skutočnosti. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu, pretože pri uplatnení práva na odpočítanie dane, na základe predloženej faktúry, musí prísť k vecnému naplneniu podstaty veci, čiže k dodaniu deklarovaných zdaniteľných obchodov (stavebných prác). V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy posudzuje. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bola predmetná služba dodaná, nie je povinný dokazovať jej nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet dane. Obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými vyššie uvádzanými zúčastnenými článkami obchodného reťazca. Z obsahu napádaných rozhodnutí nevyplýva, že by orgány daňovej správy od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci dožiadaní preverované ako i iné súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení medzi jednotlivými článkami obchodného reťazca, neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní vo veci preverenia jeho nároku na nadmerný odpočet takéto daňové doklady týkajúce sa iných subjektov predkladať. Správca dane mal právo preveriť existenciu obchodov ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že skutočne obchodoval. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že obchod tak, ako bol faktúrami deklarovaný, skutočne existoval. Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich kontrolovaným zdaniteľným obchodom. Pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy eurokonformným spôsobom s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora prípadne Európskeho súdu pre ľudské práva, ak je to v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie v tej ktorej veci. Pokiaľ sa týka spoločenských podmienok a vývoja v daňovej oblasti, súd nemôže nespomenúť zistenia Inštitútu finančnej politiky MF SR, podľa ktorých príjem z DPH do štátneho rozpočtu nekopíruje vývoj ekonomiky, čo je dôsledok daňových únikov. Najväčší podiel na objeme daňových únikov na dani z pridanej hodnoty na Slovensku majú karuselové podvody. Spoločným menovateľom týchto podvodov je reťazec obchodníkov, ktorí svojimi aktivitami vytvárajú neprehľadnú sieť spoločností, ktoré medzi sebou vystavujú fiktívne faktúry bez reálneho plnenia. Aj takéto informácie odrážajúce stav spoločnosti, predovšetkým vo vzťahu k dodržiavaniu daňových predpisov a deformácii podnikateľského prostredia, dávajú signál pre dôsledné skúmanie reálnosti obchodov pre odpočet DPH. Samozrejme aj znalosť súdu o týchto pomeroch v spoločnosti v spojení s obsahom administratívneho spisu ako i výsledkami dokazovania v ich vzájomnej súvislosti, je jedným z podkladov pre spravodlivé rozhodovanie vo veci. Po preskúmaní veci súd konštatoval, že neboli zistené žiadne porušenia zásad daňového konania, pričom daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného ako aj preskúmavané rozhodnutie boli v súlade so zákonom a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal, rovnako ani žalovanému, ktorý podľa ustálenej judikatúry nemá v takomto prípade právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.