Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Saz/8/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200479 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1014200479.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: N. I. I. D. I., narodeného XX.X.XXXX, štátneho príslušníka Eritrejského štátu (ďalej len „Eritrea"), bez platného cestovného dokladu alebo iného dokladu totožnosti, ID osoby: XXXXXX, posledný trvalý pobyt v krajine pôvodu K. O., K. Č. O., I. K., t.č. na neznámom mieste, zastúpený pani Mgr. Jarmilou Vargovou, advokátkou, so sídlom pracoviska Brečtanová 21, Bratislava proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 23.3.2014 proti rozhodnutiu odporcu ČAS: MU-430-33/PO-Ž-2013 zo dňa 17.2.2014 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie odporcu ČAS: MU-430-33/PO-Ž-2013 zo dňa 17.2.2014 v napadnutom výroku, ktorým bolo rozhodnuté o neudelení azylu navrhovateľovi p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Rozhodnutím ČAS: MU-430-33/PO-Ž-2013 zo dňa 17.2.2014 odporca podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania rozhodnutia (ďalej len „zákon o azyle“) navrhovateľovi azyl neudelil, v zmysle § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu však z dôvodu hrozby vážneho bezprávia poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodnutie v časti o neudelení azylu odporca odôvodnil tým, že po vyhodnotení všetkých skutočností dospel k záveru, že v prípade navrhovateľa neboli splnené podmienky na udelenie azylu stanovené v § 8 alebo § 10 zákona o azyle, nakoľko dôvody uvádzané navrhovateľom v žiadosti o udelenie azylu (nepokoje v Sudáne, útek z vojenskej služby v Eritrei pre ktorý by navrhovateľovi mal hroziť trest) totiž nie sú takými dôvodmi, ktoré by boli obsiahnuté v citovaných ustanoveniach zákona o azyle. Opísal v ňom priebeh konania a zistený stav veci, podľa ktorého je krajina pôvodu Eritrea štát s jedinou politickou stranou (Ľudový front pre demokraciu a spravodlivosť) a jej vládu možno považovať za autoritársky režim pod kontrolou prezidenta Issaia Afewerka, tisíce obyvateľov utiekli z dôvodu „všeobecného strachu a neistoty“ ako aj pre vojenskú službu, ktorá sa vyznačuje krutosťou a časovou neobmedzenosťou. V zmysle odôvodnenia odporcu, pri celkovej bezpečnostnej situácii v krajine pôvodu nemožno v prípade navrhovateľa vylúčiť reálnu hrozbu vážneho bezprávia, čo je dôvodom pre poskytnutie doplnkovej ochrany, nie však pre udelenie azylu. Navrhovateľ sa totiž v Eritrei nijako politicky neangažoval, nebol zadržaný ani prenasledovaný z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine či z dôvodu uplatňovania politických práv a slobôd. Proti tomuto rozhodnutiu v časti o neudelení azylu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 23.3.2014, ktorým sa domáhal jeho zrušenia z dôvodov ustanovených v § 250j ods. 2 písm. a) a b) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). V súvislosti s dôvodmi nesprávnosti a nezákonnosti rozhodnutia vo veci navrhovateľ s odkazom na čl. 8 smernice 2011/95/EÚ z 13.12.2011 poukázal na príručku UNHCR z 20.4.2011, podľa ktorej odmietnutie vykonávať vojenskú službu môže byť posudzované eritrejskými orgánmi ako výraz politickej opozície voči vláde, za ktorú sú osoby vyhýbajúce sa vojenskej službe zatýkaní a údajne aj mučení. Cituje aj Príručku k posudzovaniu žiadostí o azyl podaných žiadateľmi z Eritrei vo Veľkej Británii z augusta 2012, podľa ktorej sa s takýmito osobami zaobchádza spôsobom, ktorý je podľa noriem Konvencie o utečencoch definovaný ako prenasledovanie a z uvedených dôvodov týmto osobám bude udeľovaný azyl. Navrhovateľ má v prípade návratu obavy pred prenasledovaním, nakoľko spĺňa profil navrátilca, ktorý nelegálne prekročil hranicu (za čo hrozí trest zastrelenia), odmietol vykonávať vojenskú službu a stal sa i dezertérom (v týchto prípadoch v krajine pôvodu nedodržiavajú sankcie stanovené zákonom - namiesto zákonného trestu mučenie, popravy, prenasledovanie, väznenie) a ktorý požiadal o azyl na Slovensku, čo je v krajine pôvodu považované za vlastizradu. Opodstatnenosť týchto obáv majú potvrdzovať informácie o krajine pôvodu navrhovateľa ako aj profil navrhovateľa ako osoby spadajúcej medzi rizikové skupiny podľa UNHCR a podľa UK Border Agency, na čo navrhovateľ poukázal už v priebehu konania. V súvislosti s námietkou rozporu zisteného skutkového stavu s obsahom spisov navrhovateľ uviedol, že odporca neposudzoval prípad navrhovateľa v kontexte súvislostí vyplývajúcich z jeho profilu. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení k návrhu zo dňa 17.4.2014 napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť, a to s poukazom na skutočnosti už v ňom obsiahnuté. Zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia a zdôraznil, že navrhovateľ v priebehu konania neuviedol, že by bol v krajine pôvodu prenasledovaný, resp. mal obavy z prenasledovania z dôvodov uvedených v ust. § 8 zákona o azyle. Odporca zdôraznil, že podľa § 32 zákona č. 71/1967 (ďalej len „správny poriadok“) má povinnosť zistiť skutočný stav veci len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ v priebehu správneho konania uviedol a je toho názoru, že tento v priebehu konania a ani v opravnom prostriedku neuviedol a nepreukázal také skutočnosti, ktoré sú dôvodom na udelenie azylu. Podľa relácie odporcu navrhovateľov pobyt mu nie je známy, nakoľko Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) rozhodol vo veci na pojednávaní za prítomnosti účastníkov konania a po riadnom preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku za použitia ust. § 250q ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu v napadnutej časti o neudelení azylu je potrebné potvrdiť ako vecne správne. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil, podrobne sa však oboznámil s obsahom azylového spisu ČAS: MU-312/PO-Ž-2013 a ČAS: MU-430/PO-Ž-2013. Z obsahu azylového spisu ČAS: MU-312/PO-Ž-213 súd zistil, že navrhovateľ prvýkrát požiadal o azyl dňa 27.6.2013 z dôvodu obáv o jeho život, nakoľko ako dezertérovi mu v krajine jeho pôvodu hrozí smrť. Ako ďalšie dôvody uviedol, že vojenská služba v Eritrei nie je obmedzená, že nemôže ukončiť vysokú školu a že chce žiť v mierovej krajine. Dodal, že jeho otec bol v roku 2003 zadržaný v Eritrei políciou a bol obvinený zo špionáže, odvtedy o ňom nič nevedia. Konanie o udelenie azylu bolo zastavené v zmysle § 19 ods. 1 písm. f) zákona a azyle bez rozhodnutia o merite veci dňa 6.8.2013 (rozhodnutie ČAS: MU-312-9-PO-Ž-2013 zo dňa 16.7.2013). Z obsahu (aktuálneho) spisu ČAS: MU-430/PO-Ž-2013 súd zistil, že navrhovateľ bol na základe nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 (Dublinský dohovor) vrátený zo Švédskeho kráľovstva za účelom posúdenia opätovnej žiadosti o udelenie azylu, konanie začalo dňa 20.9.2013 z dôvodov uvádzaných navrhovateľom, t.j. z dôvodu, že v Sudáne žil ako utečenec, ďalej z dôvodu, že po návrate do Eritrei (zo Sudánu) bol zadržaný v roku 2003 dva mesiace väznený, umiestnený do vojenského tábora odkiaľ ušiel, za čo mu určite hrozí nejaký trest, ako tretí dôvod udelenia azylu uviedol nepokojnú situáciu v Eritrei. V priebehu vstupného pohovoru pred odporcom dňa 27.9.2013 navrhovateľ vypovedal, že sa narodil v Sudáne, kam jeho rodičia odišli ešte v 80-tych rokoch pre nepokoje v Eritrei, vrátili sa tam (aj s navrhovateľom) v roku 2003. V Sudáne navrhovateľ nemal ako občan Eritrei žiadne problémy, len musel (na rozdiel od občanov Sudánu) platiť za školu. Už týždeň po príchode do Eritrei otca navrhovateľa odvliekli z domu neznámi ľudia (odvtedy o ňom nemajú žiadne správy) a následne, ešte v tom istom roku mali navrhovateľa podľa jeho vlastného vyhlásenia uväzniť a následne previezť na vojenskú základňu, kde mal absolvovať vojenský výcvik. Navrhovateľ, nakoľko nechcel bojovať vo vojne, utiekol do Sudánu, kde sa stretol so svojou matkou a súrodencami, ktorí z Eritrei taktiež ušli. V spise sa nachádzajú informácie o krajine pôvodu vypracované odborom dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce (odporcu), podľa ktorých je situácia v Eritrei vážna, nedošlo k žiadnemu konkrétnemu zlepšeniu v oblasti ľudských práv, pretrvávajú vážne nevyriešené problémy, vrátane otázok týkajúcich sa svojvoľného zatýkania a zadržiavania v neľudských podmienkach, mučenia, mimosúdneho zabíjania, nedostatku náboženskej slobody, slobody médií (nie sú povolené žiadne nezávislé médiá) a slobody prejavu (nie sú povolené žiadne organizácie občianskej spoločnosti). Štátny režim je vysoko centralizovaný a autoritatívny, prezident Issaias Afewerki je zároveň vodcom strany Ľudový front za demokraciu a spravodlivosť, ktorá je jedinou politickou stranou v štáte, opozičné strany nie sú povolené. Štát je od roku 1993, kedy vyhlásil nezávislosť izolovaný (vyznačuje sa nedostatkom transparentnosti, medzinárodné organizácie nemajú do krajiny prakticky prístup a je problémom zistiť relevantné informácie o zaobchádzaní s občanmi), od tohto roku sa tam nekonali žiadne voľby, ústava z roku 1997 nie je účinná, v roku 2012 bola Eritrea organizáciou Human Rights Watch označená za jednu z najrepresívnejších vlád na svete. Pokiaľ ide o vojenskú službu, táto je od 17. roku veku povinná a býva predlžovaná na dobu neurčitú, branci sú využívaní na nútené práce, pre dezerciu a vyhýbaniu sa vojenskej službe sa podľa eritrejského práva ukladá trest odňatia slobody, v skutočnosti sú však dezertéri a utečenci trestaní mimosúdne časovo neobmedzeným a svojvoľným väznením v drsných a život ohrozujúcich podmienkach, mučením a nútenými zmiznutiami. Nelegálne opustenie krajiny je podľa eritrejského trestného práva trestným činom, podľa správ odporcu sú bezpečnostné sily oprávnené takýchto občanov zastreliť, následne bývajú za konanie ušlého trestaní aj jeho rodinní príslušníci (uvedené platí aj v prípade iného správania nesúladného so štátnym režimom). Eritrejčania z krajiny utekajú vo veľkých počtoch, navrátilci bývajú ihneď po vstupe do krajiny zatknutí a zadržiavaní bez obvinenia, akt žiadosti o azyl v inej krajine je vnímaný orgánmi ako akt zahŕňajúci kritiku vlády (navrátilci podľa správ odporcu uvádzajú, že pri mučení alebo pri nebezpečenstve mučenia boli nútení konštatovať, že sa dopustili velezrady tým, že falošne vyhlasovali v žiadosti o azyl, že sú prenasledovaní). Ešte pred vydaním rozhodnutia vo veci navrhovateľ zaslal odporcovi stanovisko zo dňa 3.11.2013, podľa ktorého mu hrozí prenasledovanie z politických dôvodov podľa noriem Konvencie o utečencoch a v ktorom uviedol informácie o krajine pôvodu de facto totožné s tými, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise odporcu a ktoré súd uvádza vyššie (týkajúce sa vojenskej služby a celkovej bezpečnostnej situácie v Eritrei). Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10. Podľa ust. § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa ust. § 2 písm. d) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. § 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp. slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu námietok podaných navrhovateľom a dospel k záveru, že ním udávané námietky nie sú dôvodné a že odporca vo veci rozhodol správne a v súlade so zákonom. K námietke rozporu zisteného stavu veci s obsahom spisu: Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia opísal stav veci, ktorý zistil jednak výsluchom navrhovateľa v rámci spísania dotazníka a jednak vyhľadaním informácií o krajine pôvodu navrhovateľa. Odporca na žiadnom mieste odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nekonštatuje dobrú, resp. prijateľnú bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu navrhovateľa. Práve naopak, po vyhodnotení takto zisteného stavu veci dospel k záveru, že v prípade návratu navrhovateľa do jeho domovskej krajiny mu hrozí vážne bezprávie z ktorého dôvodu navrhovateľovi poskytol doplnkovú ochranu. Pokiaľ sa však odporca vo veci udelenia či neudelenia azylu rozhodol tento navrhovateľovi neudelil, iba tento fakt nie je možné považovať za rozpor zisteného stavu veci s obsahom spisu. Je tomu tak preto, lebo aj všeobecne nepriaznivá bezpečnostná situácia (resp. existujúci politický systém) sama o sebe nie je dôvodom pre udelenie azylu. Predpokladom jeho udelenia sú výlučne dôvody (predpoklady), obsiahnuté v ust. § 8 zákona o azyle. K námietke nesprávne právneho posúdenia veci: Podľa názoru súdu ani táto námietka nie je dôvodná. K udeleniu azylu podľa citovaného ust. § 8 zákona o azyle môže dôjsť výlučne pri splnení všetkých predpokladov, uvedených v tomto ustanovení, teda ak žiadateľ o azyl preukázal 1. odôvodnenosť, 2. obavy z 3. prenasledovania z dôvodu 4. rasy, národnosti, náboženstva, zastarávania určitých politických názorov, príslušnosti k určitej sociálnej skupine, či uplatňovania politických práv a slobôd. Ako to vyplynulo z obsahu vstupného pohovoru, vykonaného s navrhovateľom, tento požiadal o azyl z troch dôvodov: 1/ Z dôvodu, že v Sudáne žil ako utečenec, kde nemal rovnaké práva ako štátni príslušníci Sudánu. 2/ Z dôvodu, že po návrate do Eritrei (v roku 2003) bol bezdôvodne uväznený a umiestnený do vojenského tábora, odkiaľ utiekol po dvoch mesiacoch, začo mu hrozí „nejaký“ trest. 3/ Z dôvodu, že v Eritrei prebiehajú rôzne nepokoje. Pokiaľ ide o prvý z prezentovaných dôvodov: Navrhovateľ je preukázateľne eritrejským štátnym príslušníkom a teda akékoľvek okolnosti, ku ktorým by aj došlo voči nemu v Sudáne nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, nakoľko dôvody udelenia azylu sa viažu výlučne na krajinu pôvodu navrhovateľa, teda nie na iné krajinu. Pokiaľ ide o druhý z prezentovaných dôvodov: Navrhovateľ uviedol, že po dvoch mesiacoch uväznenia, resp. po premiestnení na vojenskú základňu, kde mal prebiehať jeho vojenský výcvik, utiekol a vrátil sa späť do Sudánu. Dôvodom úteku bola výlučne skutočnosť, že nechcel bojovať vo vojne. Tiež uviedol, že nebol členom žiadnej politickej stany či hnutia, že nikdy nebol trestne stíhaný. Okrem svojho uväznenia v roku 2003 neprezentoval žiadne problémy s eritrejskými štátnymi orgánmi. Z uvedeného je zrejmé, že dôvodom jeho dezercie z povinnej vojenskej služby nebolo jeho politické presvedčenie, ale jeho nevôľa bojovať. Je teda zjavné, že v jeho prípade nebol naplnený žiaden z predpokladov § 8 zákona o azyle. Je nepochybnou skutočnosť, na ktorú odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia aj poukázal, že eritrejské štátne orgány trestajú nenastúpenie na vojenskú službu či dezerciu z armády neprimeraným a odsúdeniahodným spôsobom, avšak túto skutočnosť odporca zohľadnil poskytnutím doplnkovej ochrany. Vychádzajúc zo znenia zákona o azyle, podobne ako zo znenia Konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov (ktoré jediné stanovujú podmienky udelenia azylu) je zrejmé, že iba samotné odmietnutie (resp. dezercia) vojenskej služby nie je dôvodom k udeleniu azylu. Každý štát má právo upraviť vo svojom právnom systéme aj povinnosť absolvovať vojenskú službu, podobne ako má právo stanovovať tresty za porušenie tejto povinnosti, resp. za správanie sa, ktoré v súvislosti s vojenskou službou považuje za trestné. Otázka posúdenia takéhoto trestania však nesúvisí s inštitútom azylu, ale (ako sa to stalo v prejednávanej veci) s inštitútom prípadného vážneho bezprávia. Ak teda navrhovateľovi z dôvodu jeho dezercie z armády aj hrozilo (resp. hrozí) uloženie neprimeraného či ponižujúceho trestu, takéto možné správanie sa štátu voči navrhovateľovi vykazuje znaky vážneho bezprávia, ktorú skutočnosť odporca plne rešpektoval a v tom dôsledku navrhovateľovi poskytol medzinárodnú ochranu formou poskytnutia doplnkovej ochrany. Súd iba poznamenáva, že odporca je pri svojom rozhodovaní viazaný zákonmi a inými právnymi predpismi (zásada legality) a preto akékoľvek publikované príručky, stanoviská či iné obdobné dokumenty nie sú z hľadiska posudzovania rozhodnými. Pokiaľ ide o tretí z prezentovaných dôvodov: Všeobecná bezpečnostní situácia v akejkoľvek krajine pôvodu žiadateľov o azyl nie je dôvodom k udeleniu azylu. Je tomu tak preto, lebo dôvodom k udeleniu azylu môžu byť iba dôvody, obsiahnuté v ust. §§ 8, resp. 10 zákona o azyle. Ako to vyplýva z vyššie uvedeného, odporca správne rozhodol, ak dôvody žiadosti navrhovateľa o azyl neuznal ako spôsobilé k jeho udeleniu. Súd však opätovne poznamenáva, že odporca pri vyhodnotení zisteného stavu veci zohľadnil možné riziká návratu navrhovateľa (a to bez ohľadu na to, či tieto vychádzajú zo správania sa štátu Eritrea k vojenským zbehom, k občanom ktorí Eritreu opustili nelegálne alebo z posúdenia aktuálnej situácie v tomto štáte) ako riziká vážneho bezprávia v dôsledku čoho navrhovateľovi poskytol doplnkovú ochranu. Táto forma medzinárodnej ochrany je podľa názoru súdu dôvodná, zabezpečujúca náležitú ochranu navrhovateľa. Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že navrhovateľ o dôvodoch svojej žiadosti o azyl nepredložil žiadne dôkazy. Napriek tomu, že jeho konanie vo veci udelenia azylu nebolo právoplatne skončené (pričom mu bola poskytnutá doplnková ochrana), aktuálna adresa pobytu navrhovateľa, teda jeho pobytu nie je známa (ani jeho zástupkyni), ktorá skutočnosť zjavne svedčí (podľa názoru súdu) o tom, že navrhovateľ pravdepodobne nemá skutočný záujem na jeho udelení. Pretože odporca zákonným a pre posúdenie podanej žiadosti dostatočným spôsobom zistil stav veci, ktorý nie je v rozpore s obsahom spisu a pretože zistený stav veci správne a dôvodne posúdil aj vo vzťahu k žiadosti o udelenie azylu, súd dospel k názoru, že napadnutý výrok o neudelení azylu je zákonným a preto ho potvrdil ako vecne správny. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Záverom súd poznamenáva, že navrhovateľ i keď bol v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdnych poplatkov za toto konanie (§ 4 ods. 2 písm. v) zákona č. 71/1992 Zb.) a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).