Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/65/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200489 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1014200489.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD a členov senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Zuzany Mališovej v právnej veci žalobcu: RAS Immobilien SK s.r.o., IČO 46 595 473, so sídlom Rožňavská 32, 821 04 Bratislava, právne zastúpený: BBH advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Gorkého 3, 811 01 Bratislava proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/17886/2014/885 zo dňa 16.1.2014 a rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 9102310/5/2380703/2013 zo dňa 31.5.2013, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 1100302/1/17886/2014/885 zo dňa 16.1.2014 ako aj rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 9102310/5/2380703/2013 zo dňa 31.5.2013 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok vo výške 70,- € do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 284,08 € na účet právnej zástupkyne žalobcu, do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobou podanou na Krajský súd v Bratislave dňa 27.3.2014 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/17886/2014/885 zo dňa 16.1.2014, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 9102310/5/2380703/2013 zo dňa 31.5.2013, ktorým podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 563/2009 Z.z.) za zdaňovacie obdobie december 2012 zo sumy neodpočítaného nadmerného odpočtu dane z priadnej hodnoty vo výške X.XXX.XXX,XX €, ktorý nebol vrátený v zákonom stanovenej lehote, priznal úrok vo výške X.XXX,XX €. Žalobca je toho názoru, že žalovaný neuplatnil eurokonformný výklad zákona č. 222/2004 Z.z. o daní z pridanej hodnoty (ďalej len zákon č. 222/2004 Z.z., čím dospel k nesprávnemu právnemu názoru, v dôsledku čoho sú ich rozhodnutia nezákonné. Žalobca bol vydaním týchto rozhodnutí ukrátený na svojich právach. Žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane z toho dôvodu, že: - správca dane správne aplikoval ustanovenie § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. - daňový úrad nemôže subsumovať danú vec pod iné zákonné ustanovenia, pretože daný prípad platné právo Slovenskej republiky neupravuje - v danom prípade nedošlo ku kolízii pôsobnosti vnútroštátnej právnej normy s normou komunitárneho práva, nakoľko rozhodnutia ESD nie sú prameňom práva v pravom zmysle a nemôžu nahradiť formálne pramene práva ako aj v európskom práve nemajú rozhodnutia ESD povahu súdnych precedensov tak, ako v systéme common law. Žalobca poukázal na ustanovenia § 79 ods. 1, 6 zákona č. 222/2004 Z.z. a § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. s tým, že daňový poriadok neobsahuje osobitné ustanovenie o dobe, za ktorú sa má priznať úrok z daňového preplatku v špecifickom prípade vrátenia nadmerného odpočtu. Ďalej poukázal na smernicu Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z priadnej hodnoty, judikatúru C-107/10 Enel Maritsa Iztok 3 AD ESD, rozsudok ESD zo dňa 10.4.1984 vo veci 14/83, vynesený rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/979/2012 zo dňa 24.4.2013 v obdobnej veci a nález Ústavného súdu IV. ÚS 14/07. Judikatúra ESD má prednosť pred vnútroštátnym právom, resp. komunitárna právna norma má bez ohľadu na jej právnu silu v komunitárnom právnom poriadku a bez ohľadu na jej priamy účinok vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek právna norma. Orgán verejnej moci by mal vykladať všetky vnútroštátne ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela k realizácii požiadavky na zabezpečenie účinnej súdnej a správnej ochrany práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú z komunitárneho právneho poriadku a preto bol žalovaný povinný pri rozhodovaní o priznaní úroku žalobcovi z titulu vráteného nadmerného odpočtu vykladať a aplikovať ustanovenie § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. eurokonformne. To znamená, že mal priznať žalobcovi úrok z omeškania za obdobie od 25.3.2013 až do dňa vrátenia nadmerného odpočtu, t.j. do 16.5.2013. Zásada daňovej neutrality ako jedna zo základných zásad DPH sa týka dane zaplatenej na vstupe a odpočítanej v rámci podaného daňového priznania. Žalovaný však odoprel žalobcovi nárok na úrok za obdobie od uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, čím bola porušená práve zásada daňovej neutrality. V prípade porušenia zásady proporcionality poukázal žalobca na rozhodnutia ESD C-286/94, C-340/95, C-401/95, C-47/96, s tým, že ak je nadmerný odpočet následne vrátený, spôsob výpočtu úrokov splatných zo strany štátu, ktorý by nezohľadňoval ako začiatočný moment deň, v ktorý by sa nadmerný odpočet vrátil za normálnych okolností, by bol v rozpore so zásadou proporcionality. Žalobca nesúhlasí s vyjadreniami žalovaného týkajúce sa rozhodnutí ESD a uviedol, že záväznosť rozhodnutí ESD je možné vyvodiť tiež z charakteristiky zásady zodpovednosti členského štátu za škodu, ktorú spôsobil porušením práva EÚ. Podľa ustálenej judikatúry ESD je pritom porušenie práva EÚ v každom prípade zjavné a teda dodatočne závažné, keď je predmetné rozhodnutie príslušného orgánu členského štátu v zjavnom rozpore s príslušnou judikatúrou ESD. Rozhodnutia ESD formálne primárne a sekundárne pramene práva EÚ aplikáciu a zároveň záväzne interpretujú. Záväznosť judikatúry potvrdil aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp.zn. 6Sžf/7/2011. Protiprávnosť postupu žalovaného nespočíva v aplikovaní vnútroštátnej právnej normy, ktorá je v rozpore s právom EÚ, ale v nesprávnej interpretácii vnútroštátneho právneho predpisu, ktorý žalovaný nevyložil eurokonformne, resp. v súlade s ustanovením čl. 183 smernice o DPH. Podľa žalobcu došlo ku kolízii vnútroštátnej normy s normou komunitárneho práva a musí sa uplatniť právo priority normy komunitárneho práva v zmysle výkladu ESD. Žalovaný v rozhodnutí odmieta aplikáciu záverov ESD uvedených v rozsudku Enel Maritsa Iztok vzhľadom na rozdielnosť bulharskej a slovenskej legislatívy pri vrátení nadmerného odpočtu DPH. V tejto súvislosti poukázal žalobca na body 29-33, 51 a 53 predmetného rozhodnutia, v ktorých ESD formuluje a vysvetľuje základné pravidlá a zásady vyplývajúce z DPH smernice. Žalobcovi nie je jasné, prečo žalovaný považuje bulharskú a slovenskú právnu úpravu vrátenia nadmerného odpočtu DPH za natoľko odlišnú, že v danom prípade podľa žalovaného nie je rovnaká podstata s vecou, ktorá bola predmetom rozsudku C-107/10. Mechanizmus vrátenia nadmerného odpočtu DPH a pôsob výpočtu úroku z omeškania je v režime slovenskej právnej úpravy a v rozhodnutí Enel Maritsa Iztok takmer identický, čo vyplýva aj z bodov 44, 46, 50, 54 a 55 tohto rozhodnutia. Na záver žalobca uviedol, že žalovaný pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko porušil zásadu eurokonformného výkladu, keď v rozpore s právom EÚ žalobcovi priznal úrok zo sumy nadmerného odpočtu vrátenej po daňovej kontrole vyčíslený za nesprávne časové obdobie, resp. v nesprávnej výške. Žalovaný nesprávne v tomto prípade vykladal ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku, nakoľko postupoval v rozpore s platným právom EÚ a to najmä v rozpore so závermi rozhodnutia č. C-107/10. Na základe vyššie uvedených skutočností sa žalobca domáhal, aby Krajský súd v Bratislave rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/17886/2014/885 zo dňa 16.1.2014 a rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 9102310/5/2380703/2013 zo dňa 31.5.2013 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhal náhrady trov konania. II. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 6.5.2014, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Ďalej uviedol, že u žalobcu bola vykonaná kontrola nadmerného odpočtu dane z priadnej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2012. Nadmerný odpočet za december 2012 sa neodlišoval od nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní a mal byť vrátený do 10 dní od ukončenia kontroly. Správca dane vrátil nadmerný odpočet žalobcovi trinásty deň od ukončenia kontroly, čo je tri dni po lehote uvedenej v § 79 ods. 6 zákona č. 222/20004 Z.z. dňa 31.5.2013 správca dane vydal rozhdontuie č. 9102310/5/2380703/2013 zo dňa 31.5.2013, ktorým priznal platiteľovi dane úrok X.XXX,XX €. Žalovaný po preštudovaní obsahu administratívneho spisu nezistil v spôsobe výpočtu úroku nedostatky a postup správcu dane považoval za správny. DPH smernica nestanovuje konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu DPH a neupravuje, za akých podmienok platiteľovi patrí nárok na úrok zo strany daňového úradu. Členské štáty si konkrétne podmienky vrátenia upravia vo vnútroštátnom práve, pričom musia dodržať základné zásady fungovania systému DPH. Vnútroštátna právna úprava stanovila podmienky na vrátenie nadmerného odpočtu DPH v § 79 ods. 4 zákona o DPH v znení účinnom v čase rozhodnom pre konanie žalovaného. Podľa tohto ustanovenia nevrátený nadmerný odpočet v prípade začatia kontroly bude vrátený do 10 dní po jej skončení. Uvedené ustanovenie nie je podľa žalovaného v rozpore s čl. 183 DPH smernice. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR 3Sžf 97/2008 a tvrdil, že v danom prípade bolo správne aplikované ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku pri priznaní úroku za jeden deň vrátenia nadmerného odpočtu po lehote na jeho vrátenie a že daňový úrad nemôže aplikovať iné zákonné ustanovenie, pretože takéto ustanovenie v tuzemskom právnom poriadku neexistuje. Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobcu, že pri priznaní úroku platiteľovi má úniová právna norma (ust. DPH smernice interpretované na základe rozhodnutia ESD C-107/10) prednosť pred vnútroštátnou právnou normou (§ 79 ods. 3 daňového poriadku). Podľa žalovaného žalobca nekonkretizoval, akú úniovú právnu normu a jej porušenie má na mysli. Ak sa jedná o DPH smernicu a jej čl. 183, tento podľa žalovaného porušený nebol, pretože stanovuje všeobecné podmienky na vrátenie nadmerného odpočtu po kontrole a konkrétnu právnu úpravu ponecháva na členské štáty. Žalovaný uviedol, že je si vedomý, že komunitárna právna norma má vyššiu právnu silu ako vnútroštátna právna norma, rozsudky ESD však nemajú povahu právnych noriem EÚ. Nepriznaním úroku žalobcovi preto nebolo porušené právo EÚ. Žalobca nemohol uviesť konkrétne komunitárne predpisy, pretože žiaden predpis podľa žalovaného nebol porušený. Mal za to, že vnútroštátne právo nemôže byť predmetom konania o predbežnej otázke, ESD nemá právomoc vnútroštátne právne akty vykladať, skúmať ich platnosť, alebo zákonnosť. Aktívnu legitimáciu na predloženie predbežnej otázky má iba vnútroštátny súd. Daňový úrad bol povinný po skončení kontroly vrátiť žalobcovi nadmerný odpočet do 10 dní od skončenia kontroly podľa § 79 ods. 4 zákona o DPH. Pri rozhodovaní o priznaní úroku platiteľovi z dôvodu vrátenia nadmerného odpočtu jeden deň po uplynutí zákonnej lehoty bolo správne aplikované ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku, čo je v súlade s platným právom Slovenskej republiky a s právom EÚ. Rozhodnutia ESD nie sú prameňom práva a nemôžu nahradiť formálne pramene práva. Ústava SR v čl. 2 ods. 2 stanovuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Z toho podľa žalovaného vyplýva, že daňové orgány ako orgány štátnej správy sú povinné konať v súlade s príslušnými platnými a účinnými zákonmi. Preto žalovaný zotrval na svojom stanovisku, že rozhodnutie o úroku bolo vydané v súlade s platnou a účinnou tuzemskou legislatívou v danom čase a legislatíva EÚ nebola porušená. III. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že správny orgán vo svojom rozhodnutí posúdil vec po právnej stránke nesprávne a preto podľa § 250j ods.2 písm. a/ O.s.p. žalobou napadnuté, ako aj prvostupňové, rozhodnutie zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Podľa ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/17886/2014/885 zo dňa 16.1.2014, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 9102310/5/2380703/2013 zo dňa 31.5.2013, ktorým podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 563/2009 Z.z.) za zdaňovacie obdobie december 2012 zo sumy neodpočítaného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty vo výške X.XXX.XXX,XX €, ktorý nebol vrátený v zákonom stanovenej lehote, priznal úrok vo výške X.XXX,XX €. Ďalej úlohou súdu bolo, či správne orgány postupovali v súlade s platnými právnymi predpismi a skutkový stav vyhodnotili na základe predložených dôkazov. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že daňový subjekt podal dňa 25.1.2013 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2012, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet vo výške X.XXX.XXX,XX €. Daňový úrad Bratislava vykonal u žalobcu kontrolu na DPH za uvedené zdaňovacie obdobie a o výsledku vyhotovil protokol č. 9104404/1661875/2013/Matu, ktorý bol doručený dňa 3.5.2012 splnomocnenému zástupcovi platiteľa. Nadmerný odpočet sa neodlišoval od nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní a mal byť vrátený do 10 dní od ukončenia kontroly. Nadmerný odpočet mal byť vrátený do 13.5.2013, avšak správca dane vrátil nadmerný odpočet dňa 16.5.2013, čo je tri dni po zákonom stanovenej lehote. Daňový úrad Bratislava vydal dňa 31.5.2013 rozhodnutie č. 9102310/5/2380703/2013, ktorým podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. priznal platiteľovi úrok vo výške X.XXX,XX,- € a to za tri dni vrátenia nadmerného odpočtu v sume X.XXX.XXX,XX,- € po lehote ustanovenej zákonom. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím. Argumenty a námietky uvedené v odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu boli obdobné ako tie, ktoré uviedol v žalobe a odôvodnenie rozhodnutia žalovaného bolo zase obdobné ako vyjadrenie k žalobe. Žalovaný v úhrne konštatoval, že správca dane bol povinný po skončení kontroly vrátiť platiteľovi nadmerný odpočet do 10 dní od skončenia kontroly podľa § 79 ods. 4 zákona o DPH. Pri rozhodovaní o priznaní úroku žalobcovi z dôvodu vrátenia nadmerného odpočtu jeden deň po lehote, daňový úrad správne aplikoval § 79 ods. 3 daňového poriadku, čo je v súlade s platným právom SR aj s právom EÚ. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods.1 O.s.p.). Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom súdnictve riadi, vyplýva žalobcovi z ustanovenia § 249 ods. 2 O.s.p. zákonná povinnosť uviesť okrem všeobecných náležitostí žaloby (§ 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 O.s.p) aj označenie rozsahu, v ktorom je rozhodnutie napadnuté, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a aký konečný návrh robí. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov (a to ani vo veciach podľa § 250i ods. 2 O.s.p.), ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy. Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca. Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. Podľa čl. 183 smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. V demokratickom štáte, ktorý je chápaný predovšetkým ako materiálny právny štát, nemožno pripustiť použitie zákonného alebo podzákonného ustanovenia, ktorý odporuje niektorej z fundamentálnych ústavných zásad. Pri aplikácii ustanovenia pripúšťajúceho viacero výkladov je úlohou všetkých štátnych orgánov interpretovať dané ustanovenia ústavne konformným i eurokonformným spôsobom. Súd poukazuje na viackrát vyslovený právny názor Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého za určitých okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich právnu silu: ustanovenia zmluvy (porovnaj napr. Costa p. ENEL, 6/64, 15.7.1964, Zb. s. 1141), všeobecné zásady úniového práva (napr. Wachauf, 5/88, 13.7.1989, Zb. s. 2609, bod 17), nariadenia (napr. Politi, 43/71, 14.12.1971, Zb. s. 1039, bod 9), smernice (Becker, 8/81, 19.1.1982, Zb. s. 53), rozhodnutia (Salumificio di Cornuda, 130/78, 8.3.1979, Zb.s. 867), medzinárodné zmluvy uzatvorené úniou (Kupferberg, 104/81, 26.10.1982, Zb. s. 3641). Zjednodušene povedané, akákoľvek úniová právna norma má bez ohľadu na jej právnu silu v úniovom právnom poriadku a bez ohľadu na jej priamy účinok vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. Úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť, t.j. bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami územnej samosprávy, alebo či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie (napr. Pigs Marketing Board, 83/78, 29.11.1978, Zb. s. 2347, bod 69). Súdny dvor tiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí vnútroštátneho práva (Hubbard, C-20/92, 1.7.1993, Zb. s. I-3777, bod 19; Sail, 82/71, 21.3.1972, Zb. s. 119, bod 5), čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne právne odvetvia. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci: vláda, štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány. Keďže úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou právnych poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou. V takom prípade má úniové právo podľa prípadovej praxe Súdneho dvora EÚ prednosť pred vnútroštátnym predpisom, ktorý je s ním v rozpore a ktorý by nemal byť ďalej aplikovaný (Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. 629, bod 17). Zásada prednosti práva únie ukladá povinnosť nielen súdnym, ale všetkým orgánom členského štátu umožniť plnú účinnosť úniových noriem (Larsy, C-118/00, 28.6.2001, Zb. s. I-5063, bod 52; Komisia p. Taliansku, 48/71, 13.7.1972, Zb. s. 529, bod 7; Komisia p. Taliansku, 19.1.1993, C-101/91, Zb.s. I-191, bod 24). Na základe judikatúry Súdneho dvora odvodenej z čl. 4 ods. 3 ZFEÚ (bývalý článok 10 ZES) sa povinnosť členských štátov prijať všetky primerané opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy vyplývajúce z práva únie vzťahuje na všetky orgány verejnej moci členských štátov, najmä na súdne a správne orgány v rozsahu ich právomocí. Vnútroštátny súd sa stáva všeobecným súdom aplikácie úniového práva, pretože je povinný v rámci svojich právomocí zabezpečiť úplný účinok úniových právnych noriem a chrániť práva, ktoré tieto normy priznávajú jednotlivcom (Francovych a Bonifaci, C-6 a 9/90, 19.11.1991, Zb. s. I-5357, bod 32; Factortame, C-213/89, 19.6.1990, Zb. s. I-2433, bod 19; Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629, bod 16). Ak eurokonformný výklad vnútroštátneho práva nie je možný, je vnútroštátny súd povinný v medziach svojich právomocí a voľnej úvahy aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom a to tak, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva únie nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom únie (ČEZ, C-115/08, 27.10.2009, bod 138; Luigi, C-357/06, 18.12.2007, Zb. s. I-12311, body 28 a 29; Engelbrecht, C-262/97, 26.9.2000, Zb. s. I-7321, bod 39 až 40; IN.CO.GE., C-10 a 22/97, 22.10.1998, Zb. s. I-6307, bod 20; Murphy, 157/86, 4.2.1988, Zb. s. 673, bod 11; Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629, body 21 až 20). Vnútroštátny súd teda nesmie aplikovať ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s právom únie a môže v súlade so zásadami rovnocennosti a účinnosti na ochranu úniových práv použiť a vhodne interpretovať vnútroštátne ustanovenie, ktoré sa pôvodne malo vzťahovať iba na vnútroštátne situácie bez úniového prvku (Vereniging Nationaal Overlegoggaan Sociale Werkvoorziening, C-383 až 385/06, 13.3.2008, Zb. s. I-1561, bod 49; Leffler, C-443/04, 8.11.2005, Zb. s. I-9611, bod 51). Judikatúra Súdneho dvora priznáva úniovej norme vo vzťahu k vnútroštátnemu právu abrogačný účinok, pretože prednosť úniového práva spôsobuje neaplikovateľnosť či už skorších alebo neskorších vnútroštátnych noriem, ktoré sú v rozpore s úniovými normami a nepriamo núti vnútroštátne orgány, aby takéto vnútroštátne normy zrušili (Simmenthal, 106/77, 9.3.1978, Zb. s. 629, bod 17). Súd dáva po pozornosti, že základnými vlastnosťami komunitárneho práva sú jeho priama uplatniteľnosť a prednosť. Priama uplatniteľnosť spočíva v bezprostrednej aplikovateľnosti (norma komunitárneho práva sa stáva automaticky súčasťou vnútroštátneho pozitívneho práva členských štátov) a v priamom účinku ako materiálnej stránky priamej uplatniteľnosti, kedy komunitárna norma môže sama osebe zakladať práva a povinnosti pre jednotlivcov. Prednosť komunitárnej normy je nutné vnímať tak, že táto má vyššiu právnu silu ako akákoľvek vnútroštátna norma. Povaha komunitárneho práva, najmä jeho nezávislosť od vnútroštátnych právnych poriadkov, nevyžaduje jeho transformáciu alebo preberanie do práva členských štátov. Osobitný charakter komunitárneho práva neumožňuje členským štátom voľný výber teórie, ale priamo predpokladá monizmus s prednosťou komunitárneho práva, ktoré sa stáva „súčasťou (...) právneho poriadku uplatniteľného na území každého členského štátu. Bezprostredná uplatniteľnosť sa týka v prvom rade primárneho práva, ktoré musí vnútroštátny sudca aplikovať ako právo komunitárne a nie vnútroštátne. „Na rozdiel od bežných medzinárodných zmlúv vytvorila Zmluva o založení Európskeho spoločenstva vlastný právny poriadok, ktorý sa okamihom nadobudnutia jej platnosti stal súčasťou právnych poriadkov členských štátov a ktorý je záväzný pre vnútroštátne súdne orgány”. Bezprostredne aplikovateľné sú však aj nariadenia, rozhodnutia a medzinárodné zmluvy uzavreté spoločenstvami a samozrejme aj rozsudky súdnych inštitúcií EÚ. Na rozdiel od žalovaného, ktorý popieral záväznosť rozhodnutí ESD, pretože podľa európskej legislatívy nemajú povahu právnych noriem EÚ, je súd toho názoru, že sudcovská tvorba práva sa v súčasnom kontinentálnom systéme práva javí ako nezastaviteľný a stále sa prehlbujúci proces. So vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie došlo k významným zmenám aj v oblasti aplikácie práva. Do slovenského právneho poriadku bolo prevzaté množstvo právnych noriem a s nimi nevyhnutne nastúpili aj zvýšené nároky na všetky orgány aplikujúce právo. Judikatúra Európskeho súdneho dvora (ESD) je rozhodovacou praxou Súdneho dvora EÚ, ktorú vytvárajú rozhodnutia tohto súdu v jednotlivých preskúmavaných záležitostiach. Súdny dvor je jedným z orgánov EÚ, na ktorý členské štáty tejto nadnárodnej organizácie preniesli určité rozhodovacie právomoci, a tak rozhoduje spory medzi vládami členských štátov a európskymi inštitúciami a prejednáva aj žaloby jednotlivcov či organizácií proti inštitúciám EÚ. Zároveň dohliada, aby členské štáty dodržiavali európske právo a preskúmava aj súlad právnych aktov vydávaných inštitúciami EÚ so zakladajúcimi zmluvami, ktoré tvoria akoby ústavu Európskej únie. Judikatúra súdneho dvora má pritom najmä zabezpečovať jednotný výklad práva EÚ a tak aj jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch. Práve v prípadoch, kedy ESD podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, či už v jednotlivých rozhodnutiach alebo na žiadosť súdov členských štátov či iných orgánov a inštitúcií EÚ, má judikatúra ESD všeobecnú záväznosť. To znamená, že týmto výkladom ESD sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal či štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky členské štáty, ich orgány a obyvateľstvo, ako aj samotné orgány EÚ. Judikatúra ESD má preto povahu prameňa európskeho práva. Jedným z najvýznamnejších rozhodnutí, v ktorom výklad práva nadobudol takúto všeobecne záväznú povahu (stal sa právnou normou) a ktoré patrí do judikatúry ESD, je prípad Costa v. Enel. Vyplynula z neho zásada nadradenosti európskeho práva nad právom vnútroštátnym. Toto pravidlo pritom nie je súčasťou zakladajúcich zmlúv, na základe konkrétneho prípadu však o ňom rozhodol ESD, na základe čoho už vo všetkých členských štátoch EÚ platí, že ak je akékoľvek vnútroštátne pravidlo (napr. zákon, vyhláška) v rozpore s európskym právom, orgány daného štátu ho nemajú uplatňovať. Predmetu konania sa týkajú dva vnútroštátne právne predpisy, zákon o DPH a daňový poriadok. Oba predpisy neobsahujú osobitné a jednoznačné ustanovenie o tom, za aké obdobie sa má priznať úrok z daňového preplatku, ktorý správca dane vráti po lehote ustanovenej § 79 ods. 2 daňového poriadku, resp. od kedy sa tento úrok počíta. Ani DPH smernica nestanovuje konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu DPH a neurčuje ani obdobie, za ktoré má byť vrátený úrok. Podľa DPH smernice môžu jednotlivé členské štáty uvedenú problematiku upraviť vo svojom vnútroštátnom práve samostatne, pričom však musia dodržať základné zásady fungovania systému DPH, predovšetkým zásadu neutrality a zásadu proporcionality. Tieto interpretoval ESD vo svojej početnej judikatúre. Ako na to už poukázal spomenutý rozsudok ESD C-107/10, článok 183 DPH smernice, posudzovaný z hľadiska zásady daňovej neutrality, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly. Aj keď postupy na uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH upraveného v článku 183 smernice o DPH v zásade patria do procesnej autonómie členských štátov, nič to nemení na skutočnosti, že táto autonómia je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity. Podľa ustálenej judikatúry navyše platí, že členské štáty musia pri uplatňovaní právnej úpravy únie dodržiavať zásadu ochrany legitímnej dôvery (pozri rozsudok ESD - Marks & Spencer, C-62/00). Právo na odpočet je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade ho nemožno obmedziť. Toto právo sa predovšetkým okamžite uplatňuje na celkovú výšku daní, ktoré zaťažujú plnenia uskutočnené na vstupe (pozri najmä rozsudky ESD - C-62/93, C-368/06). Pokiaľ ide o možnosť upravenú v článku 183 smernice o DPH stanoviť, aby bol nadmerný odpočet DPH buď prenesený do nasledujúceho obdobia, alebo vrátený, súdny dvor spresnil, že hoci členské štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH, tieto podmienky nemôžu spochybňovať zásadu daňovej neutrality tým, že zdaniteľná osoba bude povinná znášať túto daňovú záťaž v celom rozsahu alebo sčasti. Uvedené podmienky musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a prijatý spôsob vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko (pozri rozsudky Komisia/Taliansko a Sosnowska). Z uvedeného súd dospel k záveru, že právny názor žalovaného o neoprávnenosti nároku na úrok uplatňovaný žalobcom od uplynutia všeobecnej 30-dňovej lehoty, sa nepohybuje v rámci voľnosti priznanej členským štátom EÚ, pokiaľ ide o stanovenie podmienok náhrady nadmerného odpočtu DPH a je v rozpore s vyššie opísanými zásadami fungovania systému DPH, ako aj so zásadou ochrany legitímnej dôvery, ktorá sa vzťahuje na každú dotknutú osobu v obdobnej situácii. K vráteniu nadmerného odpočtu bežne dochádza vo všeobecnej lehote (30 dní), čo je lehota, ktorá je sama osebe v súlade s článkom 183 smernice o DPH a povinnosť platiť úroky z omeškania z nevrátenej sumy vzniká až po uplynutí tejto lehoty. Predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane, a preto každý členský štát musí prijať všetky legislatívne a právne opatrenia, aby zabezpečil, že splatná DPH bude na jeho území vyberaná v plnej výške. V tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné uzávierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Keďže však zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov ako istou paušalizovanou náhradou škody, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Podľa názoru súdu by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby tým daňovým subjektom, u ktorých bola uskutočnená daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia uvedenej všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia. Súd je toho názoru, že prístup správcu dane i žalovaného, ktorí právo na takúto kompenzáciu popierajú, je neproporcionálny, nie je ničím opodstatnený ani spravodlivý a znevýhodňuje daňový subjekt len na tom základe, že u neho bola vykonaná daňová kontrola. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalovaný, ako aj orgán prvého stupňa posúdili vec po právnej stránke nesprávne, a preto bolo potrebné ich rozhodnutia ako nezákonné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym názorom súdu viazaný. Uznesením č.k. 1S 65/2014-66 zo dňa 29.10.2014 Krajský súd v Bratislave zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., nakoľko na prerušenie konania účastník podľa zákonnej úpravy nemá nárok. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t.j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého vo veci samej (rozsudok, proti ktorému nie je prípustné odvolanie) nemožno podať žiaden opravný prostriedok (výnimkou z povahy veci je návrh na obnovu konania). O náhrade trov konania Krajský súd v Bratislave rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a priznal žalobcom náhradu trov konania spočívajúce v náhrade nákladov právneho zastúpenia podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhláška) a náhradu za zaplatený súdny poplatok. Súd vychádzal z nasledovných výpočtových základov: ROK 2014 - základná sadzba tarifnej odmeny advokáta v roku 2014 podľa § 11 ods. 4 vyhlášky (1/6 výpočtového základu) v eurách...................................................................134,- € - paušálne telekomunikačné a prepravné pre rok 2014 podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (1/100 výpočtového základu) v eurách............................................................................8,04 € - súdny poplatok v zmysle zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov podľa Sadzobníka súdnych poplatkov, položka 10 písm. a zákona účinného od 1.10.2012...........................................................................70,- € Priznané trovy konania podľa Vyhlášky pozostávajú za rok 2014: 1/ prevzatie a príprava zastupovania 26.3.2014: 1 x 134,- € ....................................134,- € 2/ vypracovanie podania žaloby zo dňa 26.3.2014: 1 x 134,- € ...............................134,- € 3/ paušálne telekomunikačné a prepravné za rok 2014: 2 x 8,04 €.........................16,08 € Spolu M1: 268,- € + 16,08 € = ...........................................................................284,08 € 4/ súdny poplatok 1 x 70,- €.......................................................................................70,- € M2..................................................................................................................................70,- € V zmysle § 151 ods. 8 O.s.p. vo výroku o náhrade trov konania súd vyjadrí osobitne trovy právneho zastúpenia a iné trovy konania, ktorých náhrada sa účastníkovi priznáva a teda súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok vo výške 70,- € do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 284,08 € a to k rukám právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. Súd právnemu zástupcovi žalobcu nepriznal položku týkajúcu sa DPH, nakoľko žalobca si DPH neuplatnil a tiež nepreukázal, že je platcom DPH. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.