Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 12Sp/33/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200564 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Degma ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1014200564.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom Mgr. Mariánom Degmom v právnej veci navrhovateľa: O. A., trvale bytom B. T. XX, I., proti odporcovi: Centrum právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 04.04.2014 proti rozhodnutiu odporcu sp. zn. 8/2014-KaBA (9945/2013), ČRZ: 13925/2014 zo dňa 12.03.2014 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu sp. zn. 8/2014-KaBA (9945/2013), ČRZ: 13925/2014 zo dňa 12.3.2014 p o t v r d z u j e. Súd účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania. Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť titulom súdneho poplatku za konanie 35,- eur na účet Krajského súdu v Bratislave, Záhradnícka 10, Bratislava v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím sp. zn. 8/2014-KaBA (9945/2013), ČRZ: 13925/2014 vydaným dňa 12.03.2014 odporca v zmysle § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len „zákon o poskytovaní právnej pomoci“) rozhodol tak, že navrhovateľovi nepriznal nárok na poskytovanie právnej pomoci v konaní pred súdom v právnej veci zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci vedeného na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 8C/181/2009 (ďalej len „konanie 8C/181/2009“), a to z dôvodu nesplnenia kumulatívnej podmienky v zmysle § 6 ods. 1 písm. b) zákona o poskytovaní právnej pomoci, t.j. podmienky vylúčenia zrejmej bezúspešnosti sporu. V rozhodnutí odporca opísal zistený skutkový stav veci, podľa ktorého si navrhovateľ uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „NR SR“) pri legislatívnom procese tvorby zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“), ktorý zasiahol do jeho základných práv a mal mať za následok uskutočnenie nezákonnej dražby jeho obydlia. Odporca s poukazom na platnú právnu úpravu, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. PL. ÚS 48/03 - 9 zo dňa 11.12.2003 (ďalej len „R 48/03“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 1 Cdo/43/2009 zo dňa 29.06.2010 (ďalej len „R 1Cdo/43/2009“) konštatoval, že legislatívny proces NR SR nemožno považovať za úradný postup ako ho vymedzuje zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“), na základe ktorého sa navrhovateľ domáha svojho práva v predmetnom súdnom konaní. Z dôvodu neexistencie nesprávneho úradného postupu nie je splnený základný predpoklad požadovaný na uplatnenie zodpovednosti štátu za škodu, čím je daná zrejmá bezúspešnosť sporu. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote opravný prostriedok - odvolanie zo dňa 04.04.2014, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Namietal, že právna prax (odvolávajúc sa článok zo „Súdnej praxe“ z roku 2012) pripúšťa aj zásah do legislatívneho procesu s tým, že v jeho prípade pochybil konkrétny zamestnanec NR SR, ktorého zavinením bol zákon o dobrovoľných dražbách v tom čase platnom znení v rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), t.j. s právnou normou vyššej právnej sily, čo je v zmysle čl. 154c zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) neprípustné. Navrhovateľ mal za to, že následkom uvedeného boli porušené, alebo aspoň minimálne ohrozené jeho základné ľudské práva. Na záver zhrnul, že podľa jeho názoru odporca prekročil svoju právomoc ak prejudikoval zrejmú bezúspešnosť sporu, čo je vo výlučnej kompetencii súdu. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 04.06.2014 napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť, a to s poukazom na skutočnosti už v ňom obsiahnuté. Zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia pričom uviedol, že v prípade, ak dôjde legislatívnou činnosťou NR SR k prijatiu zákona, ktorý je v rozpore s ústavou, takýto zákon môže byť napadnutý na ÚS SR v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 3 ústavy. Odporca tiež poukázal na znenie ustanovenia § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu (novela č. 412/2012 Z. z. účinná od 01.01.2013), v ktorom je výslovne uvedené, že za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu NR SR pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) ústavy. V dôvodovej správe k predmetnej novele bolo uvedené, že navrhovaná právna úprava je len formalizovaným vyjadrením aktuálneho právneho predpisu. Podľa názoru odporcu (a v zmysle uvedenej dôvodovej správy k novele) fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže napadnúť zásah do jej práva a právom chránených záujmov prijatím zákona, pretože takýto zásah je podstatou normotvornej činnosti. Krajský súd v Bratislave (ďalej len súd) prejednal a rozhodol vec ako miestne a vecne príslušný súd (§ 246a ods. 2 občianskeho súdneho poriadku - O.s.p.) za prítomnosti všetkých účastníkov konania a za použitia ust. § 250q ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne a zákonné. Na pojednávaní prítomný navrhovateľ pripustil, že argumenty odporcu v napadnutom rozhodnutí vychádzajú zo súčasného právneho stavu posudzovanej problematiky, avšak existuje aj opačný právny názor, pripúšťajúci možnosť žalovať za nesprávny úradný postup priamo Národnú radu Slovenskej republiky a preto prijatý záver odporcom o zrejmej bezúspešnosti nie je možné jednoznačne konštatovať. Mal za to, že k nesprávnemu postupu došlo činnosťou konkrétneho úradníka Národnej rady Slovenskej republiky, zamestnanca legislatívneho odboru, ktorého úlohou bola príprava návrhu zákona o dobrovoľných dražbách a v jeho postupe došlo k porušeniu pravidiel legislatívneho procesu, nakoľko predkladaný návrh zákona nedal do súladu s medzinárodnými právnymi normami. Rozpor zákona o dobrovoľných dražbách videl aj v rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd. Mal za to, že posúdenie rozdielnych názorov na danú problematiku ako prezentoval odporca v svojom rozhodnutí nemôže uskutočniť odporca, ale len konajúci súd. Súd v prejednávanej veci sa oboznámil s R 48/03 a s R 1 Cdo/43/2009. Podľa R 48/03 postavenie NR SR (čl. 72 ústavy) potvrdzuje záver o tom, že pochybenia v jej postupe pri rokovaní o návrhoch zákonov sú pochybeniami, ktoré sa majú a musia odstrániť alebo napraviť samotným postupom NR SR alebo jej orgánov, nie je prípustný žiaden opravný prostriedok. V súlade s uvedeným rozhodnutím, riešenie takých pochybení je vo výlučnej kompetencii NR SR. NR SR nemožno vyčítať ani nedostatok legality pri jej postupe, ktorý predchádzal schváleniu napadnutého zákona. V R 1Cdo/43/2009 NS SR jednoznačne ustálil, že s poukazom na § 18 ods. 1 v spojení s § 1 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu (v znení do 01.01.2004), normotvornú činnosť nemožno považovať za úradný postup. Ako je ďalej uvedené v rozhodnutí, prijímanie právnych predpisov nie je vykonávaním úradného postupu vo vzťahu ku konkrétnym účastníkom a chýba tak príčinná súvislosť medzi normotvornou činnosťou a škodou, keďže vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený. Podľa obsahu administratívneho spisu navrhovateľ dňa 31.12.2013 odporcu požiadal o poskytnutie právnej pomoci v konaní 8C/181/2009 vedenom na Okresnom súde Bratislava I, v ktorom žiadal odškodnenie od Slovenskej republiky za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pri výkone legislatívnej činnosti vo vzťahu k zákonu o dobrovoľných dražbách, ktorého znenie nie je v súlade s Dohovorom. V administratívnom spise sa ďalej nachádza dôkaz predložený navrhovateľom - úryvok zo „Súdnej praxe“ z roku 2012, ktorý sa zaoberal práve zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú legislatívnou činnosťou pred súdmi Slovenskej republiky so záverom, že táto otázka je v Slovenskej republike doteraz neriešenou témou s tým, že v „ústavnoprávnom poriadku je zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci koncipovaná spôsobom, ktorý vylučuje uplatnenie zodpovednosti za legislatívnu činnosť NR SR, keďže táto nespadá do žiadnej z kategórií porušení upravených zákonom o zodpovednosti za škodu.“ Podľa § 244 ods. 1, 2 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb , ako aj fyzických osôb , pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu uplatnených námietok tieto vyhodnotil ako námietky nesprávneho právneho posúdenia veci a dospel k záveru, že napadnuté (negatívne) rozhodnutie odporcu vychádza zo správneho právneho posúdenia veci a je teda zákonné. Navrhovateľ si na Okresnom súde Bratislava I. uplatnil nárok podľa zákona o zodpovednosti za škodu, žiadal o odškodnenie z titulu zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú NR SR následkom nesprávneho legislatívneho postupu pri schvaľovaní zákona o dobrovoľných dražbách. Zákon o zodpovednosti za škodu nikdy neobsahoval (ani zrušený predpis č. 58/1969 Zb.) a ani neobsahuje žiadne také ustanovenie, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že sa vzťahuje aj na zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú normotvornou činnosťou NR SR, § 1 jasne stanovuje predmet úpravy. Ako správne poznamenal odporca, novelou zákona o zodpovednosti za škodu účinnou od 01.01.2013 sa zodpovednosť štátu za jeho normotvornú činnosť priamo a nepochybne z pôsobnosti zákona vylúčila. Podľa § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu v znení účinnom od 1.1.2013, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. Podľa čl. 86 písm. a) ústavy do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí najmä uznášať sa na ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa dodržiavajú. Uvedená novela (č. 412/2012 Z. z.) bola nepochybne len reakciou na aplikačnú prax a teda de facto nešlo ani tak o nové ustanovenie, ako o zákonný výklad už existujúcich ustanovení. Aj dôvodová správa k novele výslovne uviedla, že sa (ňou) súčasne spresňuje platná právna úprava, aby nedochádzalo k výkladovým rozdielnostiam, ktoré komplikujú proces uplatňovania zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a je len formalizovaným vyjadrením aktuálneho právneho stavu. Fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže napadnúť zásah do jej práva a právom chránených záujmov prijatím zákona, pretože takýto zásah je podstatou normotvornej činnosti. Prijímanie právnych predpisov, ktorými sa zasahuje do právneho postavenia subjektov práva nemôže byť chápané ako nesprávny úradný postup podľa z. č. 514/2003 Z. z. Uvedený právny názor potvrdil aj samotný navrhovateľ, keď prezentoval závery článku „Zo súdnej praxe“ z roku 2012, podľa ktorého súčasná právna úprava zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú legislatívnou činnosťou pred súdmi SR vylučuje, ale je nutné ju riešiť. Súd má za to (a navrhovateľ dosiaľ ani netvrdil opak), že by existoval iný právny predpis, na základe ktorého by bolo možné sankcionovať zásah štátu, ktorý nespočíva v individuálnom akte, ale vo všeobecnom predpise. Súd sa stotožňuje so závermi R 48/03 (i s poukazom na čl. 125 ústavy) a s R 1Cdo/43/2009, podľa ktorého (prípadné) pochybenia NR SR pri legislatívnom procese nemožno riešiť prostredníctvom žaloby, nakoľko proti nim nie je de facto prípustný žiadny opravný prostriedok. Legislatívny proces nie je vykonávaním úradného postupu vo vzťahu ku konkrétnym osobám (fyzickým či právnickým) a tak absentuje príčinná súvislosť medzi normotvornou činnosťou a škodou nevyhnutná pre vznik akejkoľvek zodpovednosti. Aj, keď otázka zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone legislatívnej činnosti nie je na Slovensku doteraz riešená, súd sa prikláňa k názoru, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci je v slovenskom právnom poriadku koncipovaná spôsobom vylučujúcim uplatnenie zodpovednosti za legislatívnu činnosť Národnej rady Slovenskej republiky, nakoľko táto nespadá do žiadnej kategórie porušení upravených zákonom č. 514/2003 Z. z. Už z bežného posúdenia veci je zjavné, že právo na náhradu škody, ktoré si navrhovateľ uplatnil na Okresnom súde Bratislava I. v konaní vedenom pod sp. zn. 8C/181/2009, nemožno subsumovať pod zákon o zodpovednosti za škodu. Ako je zrejmé z rozhodovacej činnosti súdov, naprávať pochybenia NR SR vzniknuté v rámci legislatívneho procesu je výlučne v kompetencii samotnej NR SR, prípade takéto pochybenie (v konkrétnom prípade spočívajúce v rozpore právneho predpisu s ústavou/dohovorom) môže byť predmetom konania na samotnom ÚS SR. Spor prebiehajúci na okresnom súde v uvedenej veci je teda sporom zrejme bezúspešným. Podľa ust. § 6 ods. 1 zákona o poskytovaní právnej pomoci, fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak a) jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom a nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom, b) nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a c) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch. Podľa ust. § 8 zákona o poskytovaní právnej pomoci, pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu. Pre naplnenie požiadavky vymedzenej v ust. § 6 ods. 1 písm. b) zákona o poskytovaní právnej pomoci je nevyhnutné, aby táto bezúspešnosť bola tak jednoznačná, že je zrejmá už na základe zbežného posúdenia veci. Skutočnosť, že právo nemožno v zmysle platných právnych predpisov vymôcť, čo je prípad navrhovateľa, je zákonným ukazovateľom zrejmej bezúspešnosti sporu a odporca by postupoval v rozpore so zákonom, ak by vec posúdil inak. Nejde pritom o prejudikovanie sporu, ako sa mylne nazdáva navrhovateľ, ale o posúdenie predmetu konania v zmysle zákona o poskytovaní právnej pomoci podľa ust. § 8. K námietke navrhovateľa týkajúcej sa porušenia či ohrozenia jeho ľudských práv súd len uvádza, že v kompetencii správneho súdu je len preskúmanie správneho (napadnutého) rozhodnutia s ohľadom na dodržanie postupov osobitného zákona, v tomto prípade zákona o poskytovaní právnej pomoci. Správny súd nemôže za žiadnych okolností posudzovať či určovať, či došlo alebo nedošlo k porušeniu základných ľudských práv, môže len rozhodnúť o potvrdení alebo zrušení napadnutého rozhodnutia. Pretože pred súdom uplatnený nárok v ktorom navrhovateľ žiadal o poskytnutie právnej pomoci je z dôvodu neexistencie právneho nároku sporom zrejme bezúspešným, a teda zo strany navrhovateľa nedošlo k splneniu podmienky v zmysle § 6 ods. 1 písm. b) zákona o poskytovaní právnej pomoci, súd odporcom vydané negatívne rozhodnutie zo dňa 12.03.2014 potvrdil ako vecne správne. O trovách účastníkov konania súd rozhodol za použitia ust. § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Navrhovateľ bol v konaní neúspešný a preto mu ich náhradu súd nepriznal, odporcovi náhrada trov konania v správnom súdnictve zásadne neprináleží. O povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za konanie súd rozhodol v súlade s ust. § 2 ods. 4 zák. č. 71/1992 Zb. (v znení platnom ku dňu podania návrhu). Navrhovateľ bol v konaní pred súdom neúspešný a preto ho súd zaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok za konanie v sume 35.- eur (položka 10 e/ Sadzobníka súdnych poplatkov) v prospech Krajského súdu v Bratislave, Záhradnícka 10, Bratislava v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).