Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/78/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200592 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1014200592.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej PhD. a členiek senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci žalobcu: Q.. S. E., Y. N. XX, N. Y., právne zastúpený advokátom: JUDr. Marián Dzuroška, advokátska kancelária Hviezdoslavova 468/31, Rimavská Sobota proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KM-OLVS-11/2014/OPK zo dňa 2.4.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznáva o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou, ktorú doručil tunajšiemu súdu dňa 15.4.2014 domáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. KM-OLVS-11/2014/OPK zo dňa 2.4.2014. V žalobe uviedol, že personálnym rozkazom č. 9 zo dňa 15.1.2014 ho minister vnútra SR podľa ust. § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Zb. v znení neskorších predpisov prepustil zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Dôvodom tohto prepustenia malo byť zistenie, že mal dňa 27.10.2013 v bare Y. na ul. U. v N. v čase po 02,00 hod. fyzicky napadnúť H. T. z N. Y. tak, že ho mal udrieť rukou do oblasti tváre a po jeho páde na zem, ho mal opakovane kopať do oblasti hlavy, čím mu mal spôsobiť zlomeninu maxillárneho sínusu, povrchové zranenie vlasatej časti kože a vykĺbenie krčného stavca s dobou liečenia minimálne 4 týždne. Proti tomuto rozhodnutiu - personálnemu rozkazu podal žalobca v zákonnej lehote rozklad, ktorý bol zamietnutý preskúmavaným rozhodnutím žalovaného. Žalobca v žalobe tvrdí, že preskúmavaným rozhodnutím ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, bol ukrátený na svojich právach, a preto žiada, aby súd toto rozhodnutie, ako aj postup žalovaného preskúmal. Napadnutému rozhodnutiu žalobca vytýka, že sa vo všetkých dôsledkoch žalovaný nevysporiadal dostatočným spôsobom s dôvodmi rozkladu, ktorý podal žalobca proti personálnemu rozkazu. Argumentáciou žalovaného ohľadne počítania subjektívnej lehoty, považuje žalobca za nepresvedčivú, mylnú a je v rozpore s právnou istotou. Žalobca je presvedčený, že prvostupňové rozhodnutie - personálny rozkaz bol vydaný v rozpore s ust. § 192 ods. 5 zákona, keď o prepustení policajta z dôvodov uvedených v odseku 1 písm. d) - g) možno rozhodnúť len do 2 mesiacov odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia, najneskôr však do 1 roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. V týchto lehotách sa musí rozhodnutie o prepustení policajta aj doručiť. V tejto súvislosti žalobca zdôrazňuje, že samotný poškodený ihneď po incidente toto oznámil na Obvodné oddelenie Policajného zboru v Rimavskej Sobote a následne na Ministerstvo vnútra SR, sekcia kontroly a inšpekčnej služby. Je teda nepochybné, že nadriadený žalobcu sa túto skutočnosť dozvedel oveľa skôr ako 27.11.2013. Sám žalobca udáva, že svojmu bezprostredne nadriadenému oznámil incident 2 dni po udalosti, t.j. 29.10.2013. V tejto súvislosti poukazuje žalobca na ust. § 193 zákona. Poškodený preukazoval svoju práceneschopnosť do 21.11.2013, je teda nepochybné, že v tom čase už nadriadený musel mať všetky informácie o incidente vrátane doby liečenia. Tvrdenie žalovaného, že nadriadený sa dňa 29.10.2013 dozvedel od neho len o podozrení zo spáchania protiprávneho konania a nemohol žiadnym zákonným spôsobom situáciu riešiť, lebo na základe tejto informácie nezistil také relevantné dôvody, na základe ktorých by mohol spracovať návrh na prepustenie, lebo išlo o oznámenie z možného protiprávneho konania a takéto oznámenie nezakladalo povinnosť a možnosť nadriadenému reagovať v rámci jeho disciplinárnej alebo personálnej právomoci, je podľa žalobcu absolútne neprijateľné a plné rozporov a subjektívnych vyhodnotení danej situácie. Podľa názoru žalobcu zo zákona nevyplýva žiadne oprávnenie či povinnosť nadriadeného čakať na tzv. „oficiálnu písomnú informáciu“ od inej súčasti Ministerstva vnútra tak, ako to argumentuje žalovaný, ale je jeho povinnosťou ihneď vykonať a vyvodiť dôsledky z prípadného porušenia služobných povinností. Pokiaľ bol žalobcovi personálny rozkaz doručený dňa 22.1.2014, stalo sa tak po lehote a teda v rozpore s ust. § 192 ods. 5 citovaného zákona. Žalobca v žalobe ďalej uvádza, že personálny rozkaz je však aj v rozpore s ust. § 241 ods. 2 zákona, keď vo výrokovej časti absentuje popis skutku zakladajúci dôvod na prepustenie zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru a to najmä uvedením miesta, času, spôsobu konania, prípadne iných okolností, za ktorých k nemu došlo tak, aby skutok nemohol byť zamenený s iným skutkom. Žalobca v žalobe ďalej uvádza, že nesúhlasí ani s tou časťou argumentácie žalovaného, že svojím konaním zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu. Je nevyhnutné zdôrazniť, že vyšetrovanie celej záležitosti ešte nebolo ukončené a obhajoba žalobcu ešte nebola vyvrátená. Samotná otázka smerujúca na poškodeného, či nie je J. ešte nemôže byť posudzovaná, ako zvlášť hrubý spôsob porušenia služobnej prísahy. Pokiaľ na to reagoval poškodený náznakom útoku, žalobca sa domnieva, že mal právo tento útok odraziť. Nič iné neurobil a rozhodne do poškodeného nekopal. V tejto súvislosti žalobca ešte poukazuje na to, že v rámci trestného konania vedeného pod č. SKIS MV SR bol uznesením povereného príslušníka Policajného zboru sp.zn. SKIS-52/01CS-SV-2013 zo dňa 20.3.2014 pribratý do konania súdny znalec z odvetvia stomatológie a chirurgie J.. D. F., O.. na zhodnotenie charakteru zranení poškodeného, pretože pôvodne pribratý znalec J.. H. E. na podanie znaleckého posudku nebol kompetentný a kvalifikovaný. Exaktne nebol potvrdený záver o tom, že by žalobca do poškodeného kopal a nebola ani vyvrátená obhajoba žalobcu o obrannej reakcii na útok poškodeného. Žalobca v žalobe ďalej poukazuje aj na vyjadrenie príslušného odborového orgánu, ktorý tiež zaujal nesúhlasné stanovisko s jeho prepustením a poukázal na zásadu prezumpcie neviny. II. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré súdu doručil dňa 29.5.2014 uviedol, že konanie, ktoré zakladalo dôvod prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru spočívalo v tom, že dňa 27.10.2013 v bare Y. na ul. U. U. č. X v N. Y. v čase po 02,00 hod. fyzicky napadol H. T. z N. Y. tak, že ho rukou udrel do oblasti tváre. Následkom toho H. T. spadol na zem, kde ho žalobca opakovane kopol do oblasti hlavy, čím mu bola spôsobená zlomenina maxillárneho sínusu, povrchové zranenie vlasatej časti kože a vykĺbenie krčného stavca, ktoré si vyžiadalo lekárske ošetrenie a liečenie v dĺžke minimálne 4 týždne. Nadriadený o začatí konania vo veci prepustenia zo služobného pomeru žalobcu, upovedomil písomnosťou zo dňa 29.11.2011. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 29.11. odmietol, že by fyzicky napadol H. T.. V ďalšom vyjadrení k veci zo dňa 3.12.2013 uviedol, že dňa 2.12.2013 obdržal uznesenie o vznesení obvinenia voči jeho osobe za prečin ublíženia na zdraví, spáchaný v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva a že to, čo mu je kladené za vinu vo výrokovej časti uznesenia, sa nezakladá na pravde, nakoľko osobu poškodeného ani neudrel, ani nekopal. Návrh na prepustenie bol prerokovaný s príslušným odborovým orgánom, ktorý k nemu dňa 2.1.2014 zaujal nesúhlasné stanovisko. Skutkový stav vo veci bol zistený na základe vlastného šetrenia nadriadeného, ktorý si ako dôkaz zabezpečil zápisnicu o výsluchu H. T., ďalej výsluchom usporiadateľa baru Y. R. T., N. T. a ďalej si zabezpečil správu odboru inšpekčnej služby Stred Úradu inšpekčnej služby SKIS MV SR ČVS: SKIS-52/01SS-SV-2013 zo dňa 16.12.2013. Personálny rozkaz ministra vnútra SR č. X bol vydaný dňa XX.X.XXXX a žalobcovi bol doručený dňa 22.1.2014. Proti predmetnému rozhodnutiu žalobca v zákonom stanovenej lehote podal rozklad, o ktorom bolo rozhodnuté preskúmavaným rozhodnutím žalovaného. K námietke žalobcu o zmeškaní lehoty podľa ust. § 192 zákona, žalovaný uvádza, že trvá na tom, že nadriadený sa o protiprávnom konaní žalobcu dozvedel z oficiálnej písomnej informácie, ktorá bola doručená dňa 27.11.2013 na OR PZ v Rimavskej Sobote z odboru inšpekčnej služby Úradu inšpekčnej služby zo dňa 22.11.2013. Pokiaľ žalobca argumentuje skutočnosťou, že on sám nadriadenému incident oznámil dňa 29.10.2013, považuje žalovaný za zavádzajúce a účelové, nakoľko na jednej strane žalobca tvrdí, že nadriadený sa od neho samého dozvedel o spáchaní protiprávneho konania, ale na strane druhej svoje protiprávne konanie v celom konaní o prepustení až doposiaľ popieral s tým, že sa len bránil pred útokom poškodeného a v žiadnom prípade ho nekopal. Sám žalobca tvrdí, že oznámil incident, avšak skutočnosť, že podriadený policajt bol účastníkom incidentu s ďalšou osobou, jednoznačne nezakladá povinnosť nadriadeného začať personálne konanie o prepustení policajta zo služobného pomeru príslušníka PZ. Ku skutočnosti, že poškodený podal trestné oznámenie na OO PZ Rimavská Sobota žalovaný uvádza, že v čase, keď došlo k protiprávnemu konaniu žalobcu a v čase, keď poškodený podával trestné oznámenie, nemal tento vedomosť o osobe, ktorá ho napadla a spôsobila mu zranenie. Až neskôr sa tento dozvedel, že ide o policajta a jeho bližšie údaje. Nadriadený preto nemohol vedieť o protiprávnom konaní žalobcu z podaného trestného oznámenia poškodeného. Zo všetkých informácií, ktoré mal nadriadený k dispozícii, pred doručením písomnej informácie SKIS MV SR nevyplynuli žiadne také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali začatie personálneho konania o prepustení, dokonca ani začatie disciplinárneho konania voči žalobcovi. Žalovaný má za to, že o protiprávnom konaní žalobcu sa preukázateľne dozvedel dňa 27.11.2013, kedy aj začal konanie o prepustení. Návrh na prepustenie odvolateľa zo služobného pomeru vrátane dôkazového materiálu, bol ministrovi vnútra SR doručený dňa 9.1.2014. Minister vnútra SR po dôslednom vyhodnotení zabezpečených dôkazov, dospel k záveru, že žalobca svojím konaním porušil služobnú prísahu zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby a vydal rozhodnutie o prepustení policajta zo služobného pomeru. Napadnutý personálny rozkaz ministra vnútra SR č. X zo dňa XX.X.XXXX bol žalobcovi doručený dňa 22.1.2014. Znamená to, že boli zachované všetky zákonom stanovené lehoty na vydanie aj doručenie rozhodnutia. K námietke žalobcu, že rozhodnutie žalovaného nespĺňa náležitosti rozhodnutia podľa ust. § 241 zákona č. 73/1998 Zb., žalovaný uvádza, že trvá na tom, že napadnutý personálny rozkaz bol vydaný v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 73/1998 Zb. a obsahuje všetky obligatórne náležitosti ním vyžadované. Žalovaný nesúhlasí ani s argumentáciou žalobcu, že pokiaľ reagoval na útok poškodeného, táto jeho reakcia nemôže byť posudzovaná za hrubé porušenie služobnej disciplíny a že v tejto otázke ešte nebolo doriešené dokazovanie znalcom z odvetvia stomatológie a chirurgie, žalovaný uvádza, že s touto námietkou žalobcu sa nestotožňuje, nakoľko celé konanie o jeho prepustení z pomeru príslušníka Policajného zboru prebehlo výlučne na základe príslušných ustanovení zákona č. 73/1998 Zb. a teda aj v súlade s ust. § 233 citovaného zákona. V predmetnom konaní o prepustení nadriadený v aktuálnej dobe zákonným spôsobom na základe vlastného šetrenia zabezpečil dôkazy, ktoré potvrdzovali spáchanie protiprávneho konania žalobcom. K uvádzaným námietkam týkajúcich sa vyšetrovania a trestného konania, žalovaný považuje za potrebné pripomenúť, že v predmetnom personálnom konaní nebola skúmaná zodpovednosť trestnoprávna a teda ani otázka viny či neviny, ale bolo skúmané naplnenie pojmových znakov skutkovej podstaty inštitútu prepustenia podľa ust. § 192 ods. 1 písm. e) zákona. Žalovaný tvrdí, že v konaní o prepustení boli nadriadeným žalobcu zabezpečené dôkazy, ktoré v konkrétnej dobe preukázali tú skutočnosť, že žalobca svojím konaním zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a jeho ponechanie v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru, by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. V trestnom konaní ide o to, či určitý subjekt vykonal skutok, či skutok sa vôbec stal, ak sa stal, či je trestným činom, kto ho spáchal a či obžalovanému možno bezpečne preukázať zavinenie. Každé zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy, resp. služobnej povinnosti nemusí byť aj trestným činom. Personálne konanie o prepustení a trestné konanie sú 2 nezávislé samostatné konania, ktoré sa riadia osobitnými zákonmi. O prepustení policajta rozhoduje príslušný nadriadený, v danom prípade minister vnútra SR. Tento si podľa zákona vo veci robí vlastný úsudok a v samostatnom personálnom konaní rozhoduje nezávisle na výsledku samostatného trestného konania. K tvrdeniu žalobcu, že mal právo, údajný útok poškodeného odraziť, že iné neurobil a rozhodne, že do poškodeného nekopal, žalovaný poznamenáva, že to, že odvolateľ fyzicky napadol H. T. tak, že ho udrel do oblasti tváre, následkom čoho poškodený spadol na zem, kde ho opakovane kopol do oblasti hlavy, bolo v napadnutom rozhodnutí uvedené na základe objektívne zisteného skutkového stavu. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti žalovaný považuje žalobou napadnuté rozhodnutia za dôvodné a vydané v intenciách platnej právnej úpravy a na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný navrhuje žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. III. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie a konštatoval, že žalobu je potrebné zamietnuť s poukazom na ust. § 250j ods. 1 OSP. Podľa ustanovenia § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať rozhodnutie žalovaného, ktorým Ministerstvo vnútra SR rozhodujúc o rozklade proti personálnemu rozkazu ministra vnútra SR, ktorým bol nstržm. S. E. naposledy služobne zaradený v stálej štátnej službe vo funkcii referent - špecifikácia územná a objektová zodpovednosť OO PZ N. Y., odboru poriadkovej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Rimavskej Sobote, Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici, služobného úradu Ministerstva vnútra SR podľa § 192 ods. 1 písm. e) prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ a na základe zistených skutočností bol rozklad zamietnutý a napadnuté rozhodnutie potvrdené. Ďalej bolo úlohou súdu v predmetnej veci posúdiť včasnosť postupu žalovaného podľa § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Zb. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 15.1.2014 bol vydaný personálny rozkaz ministra vnútra SR č. X, ktorým bol žalobca naposledy služobne zaradený v stálej štátnej službe vo funkcii referent - špecifikácia územná a objektová zodpovednosť Obvodného oddelenia Policajného zboru Rimavská Seč, odboru poriadkovej polície Okresného riaditeľstva PZ v Rimavskej Sobote Krajského riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici, služobného úradu Ministerstva vnútra SR podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Zb. prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru na tom skutkovom základe, že dňa 27.10.2013 v bare Y. na ulici U. U. č. X v N. v čase po 02,00 hod. žalobca fyzicky napadol H. T. z N. Y. tak, že ho udrel rukou do tváre, následkom čoho H. T. spadol na zem, kde ho žalobca opakovane kopal do oblasti hlavy, čím mu bola spôsobená zlomenina maxillárneho sínusu, povrchové poranenie vlasatej časti kože a vykĺbenie krčného stavca, ktoré si vyžiadalo lekárske ošetrenie a liečenie v dĺžke 4 týždňov. Proti tomuto personálnemu rozkazu podal žalobca odpor, o ktorom bolo rozhodnuté preskúmavaným rozhodnutím Ministerstva vnútra SR zo dňa 2.4.2014 č. KM-OLVS-11/2014/OPK tak, že rozklad žalobcu bol zamietnutý a prvostupňové rozhodnutie (personálny rozkaz č. X zo dňa 15.1.2014) bol potvrdený. Z obsahu administratívneho spisu mal súd za preukázané, že skutkový stav bol zdokumentovaný šetrením prvostupňového správneho orgánu, vlastným šetrením nadriadeného, ktorý ako dôkazy v zmysle ust. § 238 zákona využil výsluch H. (poškodeného), z ktorého výpovede vyplynulo, že: „Dňa 27.10.2013 bol s kamarátom N. v bare Y., kde ho oslovil jemu neznámy muž, ktorý sa ho opýtal, či je J. povedal, že nie je a odvrátil sa od neho. Vzápätí pocítil úder päsťou do oblasti ľavého líca, na základe ktorého spadol a keď ležal na zemi, tento muž pristúpil k nemu a kopol ho do hlavy. Vzápätí k nim prišiel vyhadzovač R. ktorý od neho muža odtrhol. Pokiaľ ho vyhadzovač držal, tak on so svojím kamarátom vybehol von, kde hneď volal na tiesňovú linku č. 158, na čo asi do 5 minút prišla policajná hliadka. Spolu s kamarátom odišiel do nemocnice, kde ho na chirurgickom oddelení ošetrili. Dňa 4.11.2013 ho telefonicky kontaktovala p. D. ktorá uviedla, že v tejto veci zastupuje p. E. (žalobcu) a požiadala ho o stretnutie u nej v kancelárii v N. V ten istý deň prišiel do kancelárie p. D. muž, v ktorom som spoznal človeka, ktorý ma napadol v bare. P. D. uviedla, že jej klient by sa mi chcel ospravedlniť za to, že ma fyzicky napadol v bare, ktorý uviedol, že mu je ľúto, čo urobil a že si ho pomýlil s J., z dôvodu, že sa chcel pomstiť J. za to, že jeho frajerka ho s ním podviedla.“ Ďalej poškodený uviedol, že „odo dňa napadnutia do 21.11.2013 bol práceneschopný a že jeho liečenie a poranenie stále trvá“. Nadriadený vo veci ďalej vykonal výsluch usporiadateľa baru Y. ktorý v zápisnici o výsluchu zo dňa 10.12.2013 okrem iného uviedol: „Dňa 27.10.2013 prišiel do baru hlúčik ľudí, kde bol aj žalobca, ako stál pri bare, tak počul, že niečo v tanečnej miestnosti spadlo, presunul sa teda do tejto miestnosti, kde zbadal na zemi ležiaceho muža. Žalobca stál nad týmto človekom, v tom čase ho už neudieral, ani nekopal, len mu nadával a opakoval veci v súvislosti s tým, že spal s jeho frajerkou a prečo to urobil“. Ďalej bol vo veci vypočutý N. ktorý vo svojej výpovedi zo dňa 13.12.2013 okrem iného uviedol: „Dňa 27.10. asi o 02,00 hod. v noci prišiel aj s kamarátom H. do baru Y. pričom počas prítomnosti v bare H. išiel priniesť občerstvenie a ako si chceli pripiť, tak odzadu ku T. pristúpil k nemu vtedy neznámy muž, ktorý sa T. opýtal, či sa volá J.. T. mu povedal, že nie a vtedy ho tento človek udrel päsťou do oblasti líca, na čo spadol na zem, kde ho útočník kopol dva až trikrát do hlavy. V tom dobehol usporiadateľ k baru a útočníka odtlačil“. Z administratívneho spisu mal súd ďalej za preukázané, že nadriadený si ďalej zabezpečil správu odboru inšpekčnej služby Stred, Úradu inšpekčnej služby SKIS MV SR ČVS: SKIS-52/OISS-SV-2013 zo dňa 16.12.2013, v ktorej boli uvedené vykonané procesné úkony vyšetrovateľa smerujúce k zdokumentovaniu prípadu v trestnom konaní a to výsluchy svedkov R. a N., ktorí potvrdili výpoveď poškodeného H. Uvedené konanie žalobcu bolo jeho nadriadenými vyhodnotené ako porušenie služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom, čím dospeli k záveru, že jeho ponechanie v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, a preto nadriadený riaditeľ OPP OR PZ Rimavská Sobota spracoval dňa 31.12.2013 návrh na prepustenie odvolateľa zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka PZ podľa § 192 ods. 1 písm. e). Tento bol prerokovaný s príslušným odborovým orgánom, ktorý k nemu 2.1.2014 zaujal nesúhlasné stanovisko. Žalobca bol s návrhom na jeho prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ ako aj s podkladovým materiálom oboznámený dňa 7.1.2014. Následne nadriadený predložil návrh služobným postupom v zmysle § 193 ods. 1 zákona na ďalšie opatrenie ministrovi vnútra SR. IV. Podľa ust. § 1 zákona č. 73/1998 Zb. tento zákon upravuje štátnu službu príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby, príslušníkov Národného bezpečnostného úradu a príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže SR. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, tento zákon upravuje aj právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a skončením štátnej služby príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby a príslušníkov Národného bezpečnostného úradu a príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže. Podľa ust. § 192 ods. 1 písm. e) policajt sa prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Podľa ust. § 192 ods. 5 citovaného zákona o prepustení policajta z dôvodov uvedených v odseku 1 písm. d) - g) možno rozhodnúť len do 2 mesiacov odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia, najneskôr však do 1 roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol, v týchto lehotách sa musí rozhodnutie policajtovi aj doručiť. Podľa ust. § 238 ods. 1 a 2 citovaného zákona, za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci, ohliadka. Zákon tu iba príkladmo vymenúva jednotlivé dôkazné prostriedky. V preskúmavanej veci mal súd za to, že personálne konanie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru bolo vykonané striktne na základe príslušných ustanovení citovaného zákona a v rámci tohto dokazovania bol v plnom rozsahu dodržaný zákonný postup. Krajský súd v Bratislave sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že po vyhodnotení zadovážených dôkazov na základe vlastného šetrenia, ktoré vo veci vykonal správny orgán, tento správne konštatoval protiprávne konanie žalobcu, ktoré je nezlúčiteľné s postavením príslušníka Policajného zboru, pričom je možné súhlasiť s názorom žalovaného, že žalobcovým konaním došlo k naplneniu pojmových znakov skutkovej podstaty prepustenia podľa ust. § 192 ods. 1 písm. e) citovaného zákona. Podľa názoru súdu v danom prípade bola splnená zákonná požiadavka, že žalovaný správne vyhodnotil zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy žalobcu, ktoré malo spočívať v tom, že žalobca nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom Policajného zboru, keď dňa 27.10.2013 napadol H. ktorého udrel rukou do oblasti tváre, následkom čoho tento spadol na zem, kde ho žalobca opakovane kopal do oblasti hlavy, čím mu spôsobil zlomeninu maxillárneho sínusu, povrchové poranenie vlasatej časti kože a vykĺbenie krčného stavca, ktoré si vyžiadalo lekárske ošetrenie a liečenie v dĺžke 4 týždňov. Tieto okolnosti žalovaný správny orgán v súlade s ust. § 238 ods. 1 citovaného zákona riadne objasnil. Súd má za to, že žalovaný pri vydávaní žalobou napadnutého rozhodnutia vychádzal z právneho stavu a skutkových okolností existujúcich v čase prepustenia potom, ako zabezpečil dôkazy v súlade s ust. § 238 zákona, ktoré nesporne svedčia o protiprávnom konaní žalobcu. Žalobcovu námietku o nedodržaní subjektívnej lehoty na vydanie predmetného rozhodnutia, považuje súd za nedôvodnú. Súd uvádza, že podľa citovaného ustanovenia § 192 ods. 5 zákona o prepustení policajta možno rozhodnúť len do 2 mesiacov odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia, najneskôr však do jedného roka, keď tento dôvod vznikol. Pokiaľ ide o otázku nadriadeného, ktorému začína plynúť zákonom stanovená subjektívna dvojmesačná lehota, súd poukazuje na ustálený právny názor NSSR spočívajúci v tom, že podľa ust. § 3 zákona, v služobnom úrade v mene štátu koná a vo veciach služobného pomeru podľa tohto zákona rozhoduje minister a v rozsahu ním ustanovenom ďalšie orgány. Z dikcie ust. § 3 zákona vyplýva, že je iba na rozhodnutí ministra vnútra, ktorý koná a rozhoduje vo veciach služobného pomeru a ktorý je nadriadený všetkým príslušníkom Policajného zboru, aký rozsah rozhodovania a konania vo veciach služobného pomeru ustanoví svojím interným aktom aj ďalším nadriadeným. Minister vnútra SR personálnu pôsobnosť prepustenia zo služobného pomeru z dôvodov ustanovených v § 192 ods. 1 písm. e) zákona, nedelegoval na žiadneho z ostatných nadriadených žalobcu, ale ponechal si ju vo svojej výlučnej personálnej pôsobnosti. Z toho vyplýva, že iba minister vnútra SR je oprávnený zistiť dôvod prepustenia a o prepustení zo služobného pomeru je aj povinný v zákonnej lehote rozhodnúť. Podľa ust. § 193 ods. 1 zákona, návrh na prepustenie policajta zo služobného pomeru spracúva spravidla jeho bezprostredný nadriadený a predkladá ho bezodkladne služobným postupom na ďalšie opatrenie nadriadenému, ktorý je oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru. Súd konštatuje, že až po doručení tohto návrhu na prepustenie policajta zo služobného pomeru vrátane dôkazového materiálu preukazujúceho policajtovi porušenie služobnej prísahy či služobnej povinnosti, začína ministrovi vnútra SR plynúť zákonom stanovená dvojmesačná subjektívna lehota na prijatie rozhodnutia o prepustení, pretože ako bolo povedané vyššie, len minister vnútra SR je oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru z dôvodov podľa § 192 ods. 1 písm. e) citovaného zákona. V zmysle doteraz ustálenej judikatúry (rozhodnutia NSSR 7Sž 152/00, 4Sž 117/03, 6Sž 69/95, 6Sž 13/01, 6Sž 127/03, 1S 218/2011) až po doručení návrhu na prepustenie policajta zo služobného pomeru vrátane dôkazného materiálu preukazujúceho policajtovi porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom za súčasného splnenia druhej zákonnej podmienky, že jeho ponechanie by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, začína ministrovi vnútra plynúť zákonom stanovená dvojmesačná subjektívna lehota na prijatie rozhodnutie o prepustení. Na základe vyššie uvedeného potom vyplýva, že dvojmesačná subjektívna lehota uvedená v § 192 ods. 5 zákona teda začína plynúť iba ministrovi vnútra SR potom, čo zistí, že došlo k naplneniu všetkých zákonných podmienok ustanovených v § 192 ods. 1 písm. e) zákona, nakoľko oprávnenie zistiť dôvod prepustenia a rozhodnúť o prepustení z dôvodov uvedených v § 192 ods. 1 písm. e) zákona nedelegoval na žiadneho z ostatných nadriadených žalobcu. K ďalšej námietke žalobcu, v ktorej poukazuje na to, že doteraz nebolo ukončené trestné konanie vedené voči jeho osobe, ako aj k námietke žalobcu, že pribratý znalec v trestnom konaní nie je kompetentný a kvalifikovaný, súd uvádza, že s touto námietkou žalobcu nie je možné sa stotožniť. Na prepustenie zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície v platnom znení, súd konštatoval, že v konaní o prepustení zo služobného pomeru nejde o posudzovanie spáchania trestného činu ale o zistenie porušenia služobnej prísahy a toto konanie nezávisí od výsledku trestného konania, pričom napriek tejto skutočnosti, ak sú pre účely takéhoto konania využité dôkazy z trestného konania, tieto podliehajú hodnoteniu v zmysle § 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Zb. (8Sžo 37/2011). Z uvedeného vyplýva, že konanie o prepustenie zo služobného pomeru a trestné konanie sú dve samostatné konania s osobitnou právnou úpravou, pričom v konaní o prepustení zo služobného pomeru nemožno vydanie rozhodnutia viazať, či podmieňovať rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní. Kým v konaní o prepustení zo služobného pomeru postačí preukázanie porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom s podmienkou, že ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, v trestnom konaní podmienkou rozhodnutia o uznaní viny je preukázanie spáchania skutku, ktorý má povahu trestného činu alebo prečinu (právny názor NSSR napr. 6Sž 7/03, 4Sž 7/04, 8Sžo 118/2008). Účelom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o prepustení žalobcu zo služobného pomeru nie sú otázky jeho viny alebo neviny ale len otázka, či sú splnené základné predpoklady na prepustenie policajta zo služobného pomeru, preto nemožno vo veci žalobcu skúmať napríklad otázku prezumpcie neviny, trestnosť činu v rozsahu, ktorý je v konaní pred slovenským trestným súdom ústavne zaručený obvinenej osobe (uznesenie ÚS SR č. III. ÚS 366/06-9). Podľa ustálenej judikatúry NSSR otázka viny či trestného činu a tým aj priestupku nie je predbežnou otázkou, od vyriešenia ktorej závisí rozhodnutie o prepustení žalobcu z dôvodov uvedených v § 192 ods. 1 písm. e) citovaného zákona, preto súčasne vedené trestné konanie voči žalobcovi nemá vplyv na priebeh samostatného personálneho konania. Rozhodnutím ministra vnútra SR o prepustení zo služobného pomeru sa nerozhoduje o vine príslušníka Policajného zboru z hľadiska jeho prípadnej trestno-právnej zodpovednosti podľa trestného zákona, ale týmto rozhodnutím sa rozhoduje o zotrvaní, resp. nezotrvaní v služobnom pomere, pretože tento svojím protiprávnym konaním sa spreneveril služobnej prísahe alebo služobným povinnostiam. Pre posúdenie konania žalobcu postačuje preukázanie skutku, ktorý bol dôvodom na prepustenie a žalovaný musel skutkové zistenia zadovážiť spôsobom, ktorý predpokladá zákon. Na základe vyššie uvedených skutočností krajský súd konštatoval, že v preskúmavanej veci bol dodržaný zákonný postup. Z administratívneho spisu vyplynulo, že neboli porušené procesné práva účastníka konania. Súd konštatoval, že žalobou napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, je v dostatočnom rozsahu odôvodnené tak, ako ukladá ust. § 241 ods. 3 zákona. Súd má za to, že žalovaný sa v ňom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami, na ktoré žalobca v podanom rozklade poukazoval. Súd v danej súvislosti poukazuje ešte na tú skutočnosť, že príslušník Policajného zboru má väčšiu zodpovednosť za svoje konanie, má svojím chovaním byť vzorom vo vzťahu k ostatným občanom, z čoho vyplýva aj jeho postavenie v spoločnosti. Na činnosť Policajného zboru sú kladené vyššie nároky a to nielen počas priameho výkonu štátnej služby ale aj mimo nej. Zložením sľubu podľa § 17 ods. 1 zákona sa občan stáva príslušníkom Policajného zboru. Takýto výnimočne zodpovedný prístup policajta k rešpektovaniu predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcií štátu. Funkciu štátu plní policajt za odmenu a s tým súvisiace nadštandardné sociálne, dôchodkové aj zdravotné zabezpečenie. Krajský súd v Bratislave konštatoval, že skutočnosti k uplatneniu dôvodu prepustenia služobného pomeru príslušníka Policajného zboru uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e) zákona v okamihu prepustenia boli dané a po splnení všetkých zákonných podmienok bol návrh na prepustenie žalobcu spolu so zadováženými dôkazmi predloženými ministrovi vnútra SR, ktorý je ako jediný oprávnený zistiť predmetný dôvod prepustenia a ako jediný oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa uvedeného rozhodnutia rozhodol. Krajský súd v Bratislave vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti prepustenie žalobcu zo služobného pomeru Policajného zboru považoval za dôvodné a v intenciách platnej právnej úpravy. Vyššie uvedeným konaním žalobcu boli podľa názoru súdu naplnené znaky prepúšťacieho dôvodu podľa ust. § 192 ods. 1 písm. e) zákona, pretože žalobca svojím správaním hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobné povinnosti tak, že jeho ponechanie v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Súd pri posudzovaní intenzity porušenia prihliadal hlavne na morálne správanie sa žalobcu, ktorý neprimerane agresívnym správaním riešil svoje súkromné problémy, pričom jeho ponechanie v zbore by bolo nechceným príkladom pre ostatných príslušníkov Policajného zboru, čím je podľa názoru súdu naplnená druhá zákonná podmienka na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru a síce, že jeho ponechanie v zbore by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, najmä pri dodržiavaní záujmu na dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny všetkými príslušníkmi PZ na ochrane práv zdravia a majetku občanov ako aj na upevňovaní dôvery občanov v Policajný zbor. Súd konštatoval, že napadnutými rozhodnutiami žalovaného nebol porušený zákon, a preto žalobu podľa ust. § 250j ods. 1 OSP zamietol. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 250k ods. 1 OSP tak, že v konaní neúspešnému žalobcovi súd ich náhradu nepriznal. Súd rozhodol o žalobe žalobcu bez pojednávania rozsudkom v súlade s ust. § 250f ods. 1 OSP, keď účastníci konania boli podľa § 250f ods. 2 OSP riadne vyzvaní na vyjadrenie sa k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania, pričom žalobca súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania prostredníctvom písomného podania jeho právneho zástupcu zo dňa 30.4.2014. Žalovaný sa k výzve súdu, ktorú prevzal podľa doručenky č.l. 20 spisu dňa 28.4.2014 k výzve nevyjadril, preto súd u neho takýto postup predpokladal. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo. Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.; b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.); f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.