Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Saz/12/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200621 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1014200621.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: H. E. U., narodeného X.X.XXXX, štátneho príslušníka Pakistanskej islamskej republiky (ďalej len „Pakistan"), aktuálne s miestom pobytu H. Q. S., zastúpeného pani Mgr. Jarmilou Vargovou, advokátkou, so sídlom pracoviskom Brečtanová 21, Bratislava proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 22.4.2014 proti rozhodnutiu odporcu ČAS: MU-5-17/DS-Ž-2014 zo dňa 11.3.2014 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu ČAS: MU-5-17/DS-Ž-2014 zo dňa 11.3.2014 p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania o d ô v o d n e n i e : Rozhodnutím ČAS: MU-5-17/DS-Ž-2014 zo dňa 11.3.2014 odporca podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania rozhodnutia (ďalej len „zákon o azyle“) zamietol žiadosť o udelenie azylu navrhovateľa ako neprípustnú z dôvodu, že príslušným štátom na konanie o udelenie azylu je Rakúska republika (ďalej len „Rakúsko“), v ktorej navrhovateľ ako v prvom členskom štáte uplatňujúcom Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie“ s poukazom na doteraz zaužívané označenie tohto druhu nariadenia) dňa 16.4.2012 požiadal o udelenie azylu. Uvedená skutočnosť v zmysle tohto nariadenia aplikovaného na základe § 53b ods. 1 zákona o azyle zakladá príslušnosť Rakúska na rozhodovanie o žiadosti navrhovateľa. Rakúsko dňa 5.2.2014 podľa Článku 18 ods. 1 písm. d) Dublinského nariadenia písomne akceptovalo prijatie späť navrhovateľa, čím vyjadrilo súhlas s jeho odovzdaním na svoje územie. Odporca sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia osobitne zaoberal žiadosťou navrhovateľa aplikovať ustanovenia Článku 17 ods. 1 dublinského nariadenia s odvolaním sa na Článok 7 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta EÚ“) a konštatoval, že uzavretie manželstva navrhovateľa so slovenskou štátnou občiankou (podľa moslimských zákonov) H. C. U.S. nie je dôvodom na uvedený postup a to pre postavenie Rakúska ako členského štátu Európskej únie a z toho vyplývajúcu neexistenciu zákonných prekážok pre rodinný život v tejto krajine. Odporca dôvodil, že sám navrhovateľ v azylovom konaní uvádzal ako bydlisko H. U. adresu vo Viedni, kde sa podľa vlastného vyhlásenia zdržiaval pred príchodom na Slovensko. Okrem toho sa odporca odvolal na Článku 2 písm. g) Dublinského nariadenia, podľa ktorého nemožno H. C.. U. považovať za rodinného príslušníka navrhovateľa a na záver dodal, že automatické uplatňovanie doložky suverenity (t.j. aplikácia Článku 17 ods. 1 Dublinského nariadenia) by v prípadoch týkajúcich sa konkrétnej, „bezpečnej“ členskej krajiny mohlo viesť k zneužívaniu inštitúcie azylu a v konečnom dôsledku i k porušeniu základných princípov dublinského nariadenia. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 22.4.2014, ktorým sa domáhal jeho zrušenia z dôvodov ustanovených v § 250j ods. 2 písm. a) a c) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Tak ako v priebehu azylového konania (vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia) tak aj v opravnom prostriedku odkazoval na Článopk 7 Charty EÚ a potrebu aplikácie Článku 17 ods. 1 Dublinského nariadenia. Ďalej namieta aplikáciu Článku 2 písm. g) Dublinského nariadenia a uvádzal, že limitácia práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života (Článok 7 Charty EÚ) výlučne vo vzťahu k osobám definovaným v nariadení, je v rozpore s účelom Charty EÚ. Navrhovateľ citujúc § 32 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1961 o správnom konaní („ďalej len „správny poriadok“) namietal, že odporca neposúdil žiadosť dôsledne a že mal skúmať podmienky pre aplikáciu § 11 zákona o azyle, ako aj skutočnosti, na základe ktorých bol povinný rozhodovať o žiadosti navrhovateľa o prevzatie zodpovednosti za posúdenie žiadosti a mal sa taktiež zaoberať všetkými tvrdeniami navrhovateľa, ktoré mohli mať, resp. mali vplyv na napadnuté rozhodnutie (existencia rodinného vzťahu - potvrdenie o uzatvorení manželstva, možnosť zotrvania v Rakúsku, resp. status H. U. v zodpovednom štáte - či tam má registrovaný pobyt a pod.) V súvislosti s uvedeným namietal nesprávny procesný postup odporcu spočívajúci v tom, že tento nerozhodol o žiadosti navrhovateľa o prevzatie zodpovednosti Slovenskej republiky za posúdenie jeho žiadosti, ale len o žiadosti o udelenie azylu. Navrhovateľ k opravnému prostriedku priložil aj potvrdenie immána Azhara Abbasa o uzavretí manželstva (podľa moslimského náboženstva) zo dňa 14.4.2013 (písané rukou, bez akýchkoľvek znakov verejnej listiny) a dokument označený ako Oznámenie o podaní žiadosti o uzavretie manželstva medzi navrhovateľom a pani C.. U. na Matričnom úrade v Šali zo dňa 11.4.2014. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení k návrhu zo dňa 14.5.2014 napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť, a to s poukazom na skutočnosti už v ňom obsiahnuté. Zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia a zdôraznil, že zásah do práva garantovaného čl. 7 Charty EÚ zo strany štátneho orgánu v rámci Dublinského nariadenia (ktoré je, ako vyplýva z Článku 18 Charty EÚ v súlade s touto chartou) je zásahom oprávneným. Odporca v súvislosti s námietkami navrhovateľa ohľadom uzatvorenia manželstva uviedol, že snaha realizovať si súkromný a rodinný život prostredníctvom vstupu do azylového konania je v rozpore so zámerom zákonodarcu a azyl ako taký nemôže suplovať povolenie pobytu osobám, ktoré nespĺňajú podmienky na získanie medzinárodnej ochrany. Zároveň dodal, že zlúčenie rodiny podľa zákona o azyle prichádza do úvahy len podľa ust. § 10 zákona o azyle, resp. podľa § 13b, ktoré navrhovateľ, tak isto ako príslušné ustanovenia dublinského nariadenia, nesplnil. Na pojednávaní konanom dňa 4.6.2014 navrhovateľ súdu predložil fotokópiu sobášneho listu Matričného úradu Šaľa, podľa ktorého navrhovateľ a H. U. uzatvorili dňa 3.5.2014 manželstvo. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) rozhodol vo veci na pojednávaní za prítomnosti účastníkov konania a po riadnom preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku za použitia ust. § 250q ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil, podrobne sa však oboznámil s obsahom azylového spisu ČAS: MU-5/DS-Ž-2014 (ČAS: MU-31/PO-Ž-2014). Z jeho obsahu zistil, že navrhovateľ dňa 29.1.2014 na Slovensku požiadal o udelenie azylu. Ako dôvod uviedol, že sa nechce vrátiť do Pakistanu, je tam veľmi nebezpečný život, bojí sa tam vrátiť. Preverením daktyloskopických odtlačkov prstov navrhovateľa podľa nariadenia Rady (ES) č. 2725/2000 z 11.12.2000 sa zistilo, že navrhovateľ už v minulosti požiadal o udelenie azylu na území iného členského štátu uplatňujúceho Dublinské nariadenie, a to dňa 16.4.2012 a 21.1.2013 v Rakúsku a dňa 14.1.2013 v Švajčiarskej konfederácii (ďalej len „Švajčiarsko“), čo korešpondovalo aj s vyhláseniami navrhovateľa pred Úradom hraničnej a cudzineckej polície (zápisnica o vyjadrení účastníka konania zo dňa 24.1.2014, zápisnica o podaní vysvetlenia zo dňa 29.1.2014). Na základe zistenej zhody z centrálnej jednotky EURODAC bol spis navrhovateľa dňa 31.1.2014 odstúpený dublinskému stredisku (odporcu) a následne bolo zahájené dublinské konanie o prevzatie zodpovednosti za posúdenie žiadosti o azyl, vedené pod evidenčným číslom MU-5/DS-Ž-2014. Podľa Článku 18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia bola dňa 3.2.2014 odoslaná žiadosť o prijatie späť navrhovateľa rakúskemu a švajčiarskemu partnerskému úradu, dňa 5.2.2014 Švajčiarsko uvedenú žiadosť písomne zamietlo a v ten istý deň, Rakúsko písomne akceptovalo prijatie späť navrhovateľa podľa Článku 18 ods. 1 písm. d) Dublinského nariadenia. Dňa 14.2.2014 vykonal odporca s navrhovateľom vstupný pohovor, v ktorom navrhovateľ potvrdil, že o azyl už požiadal v Rakúsku ako aj vo Švajčiarsku a ako svoju manželku uviedol pani C. U., s bytom vo Viedni (nevedel jej dátum narodenia, iba vek). Následne uviedol, že v Európskej únii nemá žiadneho rodinného príslušníka. Dňa 28.2.2014 navrhovateľ odporcovi doručil vyjadrenie k žiadosti o azyl (vyhotovené jeho právnou zástupkyňou zo Slovenskej humanitnej rady), v ktorom požiadal o aplikáciu ustanovenia Článku 17 ods. 1 Dublinského nariadenia a prevzatie zodpovednosti za posúdenie azylovej žiadosti, a to z dôvodu, že v jeho prípade existujú dôvody založené na práve na rešpektovanie súkromného a rodinného života (navrhovateľ v súvislosti s uvedeným citoval Článku 7 Charty EÚ). Na záver uviedol, že počas pobytu v Rakúsku (ako navrhovateľ vypovedal pred Úradom hraničnej a cudzineckej polície dňa 24.1.2014, s H. U. žil v podnájme vo Viedni) uzavrel manželstvo podľa moslimského náboženstva so slovenskou štátnou občiankou H. C. U.S. a s touto by chceli viesť rodinný život na Slovensku. Podľa § 53b ods. 1 zákona o azyle pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov Európskej únie, sa použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie; na posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal cudzinec, ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko, je však zodpovedný predovšetkým členský štát, ktorý súhlasil s jeho presídlením na svoje územie. Podľa Článku 1 Dublinského nariadenia, toto nariadenie stanovuje kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú v jednom z členských štátov štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti (ďalej len "zodpovedný členský štát"). Podľa Článku 7 ods. 1 Dublinského nariadenia, kritériá na určenie zodpovedného členského štátu sa použijú v takom poradí, v akom sú stanovené v tejto kapitole. Podľa Článku 7 ods. 2 Dublinského nariadenia, členský štát zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte. Podľa Článku 3 ods. 2 Dublinského nariadenia, keď nie je možné určiť žiaden zodpovedný členský štát na základe kritérií uvedených v tomto nariadení, je za jej posúdenie zodpovedný prvý členský štát, v ktorom bola žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná. Podľa čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia, odchylne od článku 3 ods. 1 môže každý členský štát rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie. Podľa Článku 2 písm. g) Dublinského nariadenia „rodinní príslušníci“ sú, ak rodina už existovala v krajine pôvodu, títo členovia rodiny žiadateľa, ktorí sa nachádzajú na území členských štátov: Podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát. Podľa ust. § 52 ods. 1 zákona o azyle na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 32 ods. 2 správneho poriadku, podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 19a ods. 1 písm. a) zákona o azyle ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku, d) či žiadateľ po opustení krajiny pôvodu vyvíjal činnosť, ktorej jediným alebo hlavným cieľom bolo vytvorenie nevyhnutných podmienok na požadovanie medzinárodnej ochrany, e) či by bolo možné od žiadateľa odôvodnene očakávať využitie ochrany inej krajiny, v ktorej si mohol uplatniť svoje štátne občianstvo. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu námietok podaných navrhovateľom a dospel k záveru, že ním udávané námietky nie sú dôvodné a že odporca vo veci rozhodol správne a v súlade so zákonom. K námietke nedostatočne zisteného stavu veci: Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Odporca zákonným spôsobom vykonal s navrhovateľom pohovor v priebehu ktorého navrhovateľ spontánne odpovedal na kladené otázky. Z výpovede odporcu ako aj z vykonaného dokazovania odporca zistil, kde a kedy navrhovateľ požiadal o azyl. Vo vzťahu k jeho rodinnému stavu navrhovateľ uviedol, že je ženatý s p. C. U., opatrovateľkou vo Viedni, ktorá tam bývala na adrese XXXX U. J.. XXX/X/XX. Navrhovateľ tiež následne uviedol, že v štátoch Európskej únie nemá žiadneho rodinného príslušníka. Ako to vyplýva zo zápisnice o vyjadrení navrhovateľa z 24.1.2014, spísanej na OCP PZ Nové Zámky o 14.00 hod. (PPZ-HCP- BA12-2-6/2014-AV) navrhovateľ uviedol, že so svojou priateľkou (H.. C. U.) žil na vyššie uvedenej adrese v podnájme, pričom sa rozhodli, že sa na Slovensku zosobášia. Do zápisnice o podaní vysvetlenia, spísanej v ÚPZC Medveďov dňa 29.1.2014 uviedol, že je slobodný. Pani C. U. navrhovateľ v zápisnici z 24.1.2014 spísanej o 20.00 hod. (PPZ-HCP-BA12-2-13/2014-AV) označil ako svoju družku. Odporca v napadnutom rozhodnutí zistené skutočnosti uviedol, pričom takto vykonané dokazovanie je dostatočným pre posúdenie, či boli splnené podmienky pre zamietnutie navrhovateľovej žiadosti ako neprípustnej, ako aj pre určenie štátu, zodpovedného za posúdenie podanej žiadosti o azyl. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci: Ani táto námietka podľa názoru súdu nie je dôvodná. V konaní pred odporcom bolo bez akejkoľvek pochybnosti preukázané, že navrhovateľ po prvý raz požiadal o azyl v Rakúsku. Boli teda splnené všetky predpoklady vydania rozhodnutia o neprípustnosti navrhovateľovej žiadosti o azyl, podanej na Slovensku, ako aj pre určenie, že na jej posúdenie je príslušné Rakúsko. Navrhovateľ namietal, že odporca nerozhodol o jeho žiadosti, aby Slovensko prevzalo zodpovednosť za posúdenie ním podanej žiadosti. Podľa názoru súdu ani táto časť námietky nie je dôvodná. Zo žiadneho ustanovenia zákona o azyle nevyplýva, aby odporca osobitným rozhodnutím rozhodol o tom, či žiadosti žiadateľa o azyl (ktorou navrhol prevzatie zodpovednosti za posúdenie ním podanej žiadosti o azyl v zmysle Článku 17 ods. 1 Dublinského nariadenia) vyhovel alebo nevyhovel. Odporca sa však, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, týmto návrhom zaoberal, posúdil ho a dospel k rozhodnutiu o jeho neakceptovaní. Keďže rozhodnutie odporcu o prevzatí zodpovednosti za posúdenie podanej žiadosti o azyl závisí výlučne ne jeho posúdení, nevyhovenie takejto žiadosti nie je možné odporcovi vyčítať. Podstata námietky nesprávneho právneho posúdenia veci spočívala v námietke, že navrhovateľ viedol s H.. C. U. rodinný život a že v dôsledku odovzdania navrhovateľa do Rakúska, ktoré je povinné posúdiť navrhovateľovu žiadosť o azyl, dôjde k porušeniu jeho práva na rodinný a súkromný život v zmysle (v zmysle Článku 7. Charty EÚ). Úvodom tejto časti odôvodnenia tohto rozsudku súd zdôrazňuje, že Dublinské nariadenie bolo vydané, ako to vyplýva z obsahu jeho preambuly, v súlade s platnou legislatívou Európskej únie, včítane Charty EÚ. Preto jeho aplikácia (v danom prípade odovzdanie navrhovateľa do Rakúska za účelom posúdenia ním podanej žiadosti o azyl) nemôže spôsobovať porušenie jednotlivých ustanovení Charty EÚ. Teda ak by aj by aj navrhovateľ uzatvoril v Rakúsku manželstvo so slovenskou štátnou občiankou, (ktorá skutočnosť preukázaná nebola), resp. s ňou viedol rodinný život, jeho odovzdaním do Rakúska nemôže dôjsť k porušenia jeho práva na prípadný rodinný život. V tejto súvislosti súd však poznamenáva, že navrhovateľ v priebehu konania pred odporcom a ani v konaní pred súdom nepreukázal vznik manželstva počas jeho pobytu v Rakúsku. Pred začatím azylovej procedúry uvádzal, že je slobodný, resp. označoval p. C. U. ako svoju priateľku, resp. družku. Pred odporcom vypovedal, že je ženatý, avšak aj to, že v Európskej únii nemá žiadneho rodinného príslušníka, ktoré tvrdenia sa navzájom vylučujú. V konaní pred súdom predložil rukou napísanú listinu, ktorá má preukazovať uzatvorenie manželstva podľa moslimských náboženských tradícií. Táto listina však nemá žiadnu vypovedaciu hodnotu, naviac odporcovi predložená ani nebola. Odporca však, ako to vyplýva z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, zobral do úvahy navrhovateľom uvádzané tvrdenia a prezentované spolužitie s p. D. U. v Rakúsku a zaoberal sa ním, pričom tieto skutočnosti správne vyhodnotil ako nepodstatné pre vydanie rozhodnutia o neprípustnosti navrhovateľovej žiadosti o azyl, podanej na Slovensku. Pokiaľ argumentoval, že navrhovateľom prezentované (zjavne krátkodobé) spolužitie s p. C.. U. - teda jej „postavenie“ ani nespadá pod pojem „rodinný príslušník - manželka“ v zmysle Článku 2 písm. g) Dublinského nariadenia, jeho právne vyhodnotenie tejto otázky je správné. Tiež preto, lebo podstatnou podmienkou uvedenou v tomto článku je to, aby „rodina“ už existovala v krajine pôvodu navrhovateľa, ktorá podmienka zjavne nebola splnená. V konaní pred súdom preukázané uzatvorenie manželstva navrhovateľa s p. C.. U. dňa 3.5.2014 je pre posúdenie prejednávanej veci právne irelevantné. Záverom súd opätovne zdôrazňuje, že bez ohľadu na skutočnosť, či navrhovateľ bol s p. C.. U. v čase vydania napadnutého rozhodnutia ženatý alebo nie, resp. či s ňou viedol rodinný život alebo nie, aplikácia Dublinského rozhodnutia odporcom (s tým, že navrhovateľ bude odovzdaný Rakúsku za účelom posúdenia ním podanej žiadosti o azyl) je správna a zákonná a nemôže spôsobiť porušenie Charty EÚ, nakoľko Dublinské nariadenie bolo prijaté Európskym parlamentom a Radou (EÚ) v súlade o. i. aj s Chartou základných práv Európskej únie. Pretože odporca dostatočným a zákonným spôsobom zistil stav veci a pretože na zistený stav veci správne aplikoval príslušné ustanovenia zákona o azyle a Dublinského nariadenia, súd napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil ako správne a zákonné. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Záverom súd poznamenáva, že navrhovateľ i keď bol v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdnych poplatkov za toto konanie (§ 4 ods. 2 písm. v) zákona č. 71/1992 Zb.) a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).