Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Saz/15/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200785 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1014200785.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: N. I. T., narodeného XX.XX.XXXX, štátneho príslušníka Bieloruskej republiky (ďalej len „Bielorusko"), bez dokladu totožnosti, ID osoby: XXXXXX, posledný trvalý pobyt v krajine pôvodu mesto K., B.. X. Č.. X/XX, aktuálne s pobytom C. N. W. proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 14.5.2014 proti rozhodnutiu odporcu ČAS: MU-496-15/PO-Ž-2013 zo dňa 17.4.2014 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu ČAS: MU-496-15/PO-Ž-2013 zo dňa 17.4.2014 p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-496-15/PO-Ž-2013 zo dňa 17.4.2014 odporca v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len „zákon o azyle“) navrhovateľovi azyl neudelil a neposkytol mu doplnkovú ochranu. V odôvodnení svojho rozhodnutia opísal zistený stav veci, pričom neudelenie azylu odôvodnil tým, že navrhovateľ v konaní nepreukázal podmienok udelenia azylu ust. § 8 zákona o azyle. V tejto súvislosti nevylúčil, že sa v rokoch 1997 - 1998 zúčastnil demonštrácií proti Lukašenkovi (bieloruskému prezidentovi), avšak prípadné krátkodobé zaistenia, vylúčenie zo štúdia, resp. prepustenie zo zamestnania nepovažoval za perzekúciu v zmysle zákona o azyle. Podľa jeho názoru dôvodom odchodu navrhovateľa z krajiny jeho pôvodu boli ekonomické dôvody. Pokiaľ ide o neposkytnutie doplnkovej ochrany odporca dôvodil, že pre jej udelenie neboli splnené zákonné predpoklady. V závere odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal na informácie o krajine pôvodu navrhovateľa, na ktoré sa v rozhodnutí odvolal a ktoré aj identifikoval. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 14.5.2014, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu z dôvodov ustanovených v § 250j ods. 2 písm. a) a c) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Pokiaľ ide o otázku nedostatočného zistenia skutkového stavu, tento namietal, že jeho žiadosť o udelenie azylu bola posúdená všeobecne, že odporca si neoveroval jeho tvrdenia, v dotazníku údajne chýba identifikácia školy v ktorej navrhovateľ študoval ako aj školy v ktorej prišiel o zamestnanie. V súvislosti s uvedeným poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sža/33/2009 zo dňa 1.7.2009 (ďalej len „R 8Sža/3/2009“), podľa ktorého dôkazná povinnosť navrhovateľa s prihliadnutím na osobitosť konania o azyle nesmie byť vyžadovaná príliš striktne, čo svedčí v jeho prospech i s ohľadom na čas strávený mimo Bieloruska (16 rokov), kde už nemá žiadnych blízkych. Navrhovateľ dôvodil, že odporca sa v napadnutom rozhodnutí dostatočne nezaoberal návratom neúspešných žiadateľov do krajiny pôvodu, osobitne poukázal na stále využívaný trest smrti a na čl. 369 (1) bieloruského trestného zákonníka, ktorý umožňuje odsúdenie navrátilcov za hanobenie svojej krajiny. Poukázal na stanovisko Úradu vysokého komisára pre ľudské práva k prípadu vyhostenia p. Beliatskeho z Luxemburska ( v roku 2006) a rozhodnutie istého francúzskeho súdu zo dňa 2.9.2010, podľa ktorého dvaja bieloruskí žiadatelia o azyl a ich rodiny nemali byť vrátení do krajiny pôvodu (Bielorusko), nakoľko by tam mohli čeliť možnému prenasledovaniu a väzneniu. Pokiaľ ide o otázku nesprávneho právneho posúdenia veci, podľa názoru navrhovateľa je z informácii založených v azylovom spise zrejmé, že v Bielorusku sú sústavne porušované základné práva a slobody, že tento štát je krajinou potláčajúcou prakticky všetky formy disentu. Ďalej uviedol, že podmienky pre udelenie azylu spĺňa, krajinu pôvodu opustil z dôvodu obavy o svoj život, pre svoje politické názory bol diskriminovaný (vylúčenie zo školy, strata zamestnania) a viackrát zaistený (pre účasť na manifestáciách proti vládnemu režimu). Odporca navrhol vo svojom vyjadrení k návrhu zo dňa 10.6.2014 napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť. Zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia a uviedol, že navrhovateľovi sa podľa jeho názoru nepodarilo prezentovať dôvody na udelenie azylu uceleným a presvedčivým spôsobom. Skutočnosť, že bol navrhovateľ zatknutý a vypočúvaný v súvislosti s protivládnymi demonštráciami podľa odporcu neznamená, že by bol politicky prenasledovaný, navrhovateľ bol zakaždým prepustený, nebol teda v súvislosti s jeho názormi dlhodobo väznený a môže sa do krajiny pôvodu vrátiť, čo zaručuje aj bieloruská ústava. Takisto v jeho prospech nesvedčí ani fakt, že si bez problémov vybavil cestovný pas, ktorá skutočnosť svedčí o tom, že nebol predmetom záujmu bieloruských štátnych orgánov. Navrhovateľ na pojednávaní konanom dňa 13.8.2014 o.i. uviedol, že po svojom (legálnom) príchode do Poľska v roku 1998 o azyl hneď nepožiadal z dôvodu obáv pred deportáciou. Urobil tak až v roku 2000 po tom, ako ho okradli o doklady (a ako uviedol navrhovateľ, preto následne v tom roku požiadal o azyl). Ďalej navrhovateľ uviedol, že kvôli práci cestoval ilegálne po celej Európe a keď prišiel na Slovensko, už prácu nemal a preto požiadal o azyl. Podľa navrhovateľa mu mal odporca udeliť azyl z humanitných dôvodov, pretože navrhovateľ už má svoje roky, už má dosť nelegálneho pobytu v európskych krajinách. Odporca na tom istom pojednávaní poukázal na neexistenciu príčinnej súvislosti medzi odchodom navrhovateľa z Bieloruska a podaním žiadosti o azyl na Slovensku, a to z dôvodu uplynutia 16tich rokov. Súd prejednal a rozhodol vec ako miestne a vecne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p., § 21 ods. 3 zákona o azyle, § 14 zákona č. 371/2004 Z.z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky) za účasti navrhovateľa a právneho zástupcu odporcu a po riadnom preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku za použitia ust. § 250q ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne a zákonné. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil, podrobne sa však oboznámil s obsahom azylového spisu ČAS: MU-496/PO-Ž-2013, z ktorého obsahu zistil, že navrhovateľ dňa 5.11.2013 požiadal o udelenie azylu z dôvodu politického prenasledovania v domovskej krajine a obavy z uväznenia ako politického väzňa. V rokoch 1997 - 1998 sa navrhovateľ podľa vlastného vyhlásenia zúčastňoval na rôznych protivládnych demonštráciách, za čo bol opakovane na niekoľko dní zaistený, z Bieloruska mal vycestovať v roku 1998 na platný cestový doklad a vízum do Poľska, kde pracoval ako stavebný robotník. Pred oddelením azylu Policajného zboru (ďalej len „PZ“) navrhovateľ vyhlásil, že v roku 2000 ho okradli a zobrali mu aj doklady, o pár hodín skôr pred oddelením cudzineckej polície tvrdil, že osobné doklady (pas) stratil. Podľa vlastných vyhlásení v Poľsku chcel opakovane žiadať o azyl, jeho žiadosti však prijaté neboli. Tri razy bol v Poľsku umiestnený v utečeneckých táboroch. Opakovanie žiadal o udelenie azylu. V priebehu vstupného pohovoru pred odporcom dňa 25.11.2013 navrhovateľ zhodne s jeho predchádzajúcimi vyjadreniami uviedol, že do Poľska pricestoval v roku 1998 legálne (za prácou však cestoval aj do iných krajín EÚ), v roku 2000 mu mali byť odcudzené doklady, čo riadne nahlásil (v súvislosti s uvedeným mu mali byť odobraté aj otlačky prstov) a že v Poľsku žiadal neúspešne o azyl. Na otázku odporcu aká je cieľová krajina cesty navrhovateľa tento o.i. odpovedal, že teraz prišiel požiadať na Slovensko, lebo by sa už chcel usadiť, už svoj vek a nechcem stále cestovať. Navrhovateľ ďalej uviedol, že proti nemu nebolo a ani nie je vedené trestné konanie, nikdy nebol členom politickej strany, ale sympatizoval s ľuďmi, ktorí bojovali proti komunizmu, proti Lukašenkovi, v súvislosti s uvedeným sa zúčastňoval na demonštráciách, bol preto viackrát zadržaný na niekoľko dní za výtržnosti, kvôli čomu bol vylúčený z vysokej školy aj z práce. Na priamu otázku odporcu, nech navrhovateľ uvedie všetky dôvody žiadosti o azyl (resp. o poskytnutie doplnkovej ochrany) tento uviedol, že nebol v Bielorusku 15 rokov a nevie, či mu tam niečo zostalo, nechce a nemôže sa tam vrátiť, bol by vypočúvaný (kde bol, čo robil v EÚ), väznený, ďalej vyjadril obavy, že by ho mohli zavrieť do pracovného tábora pre politických väzňov. Dodal, že kým je pri moci Lukašenko, nemôžem žiť v Bielorusku, zase by som sa zúčastňoval demonštrácii a mal by som problémy. Odporca s navrhovateľom vykonal ďalší pohovor dňa 17.2.2014, v ktorom v rozpore so svojimi predchádzajúcimi vyhláseniami uviedol, že nikdy (v Poľsku) nebol v žiadnom tábore pre utečencov, ale v deportačných táboroch v ktorých bol umiestnený potom, ako bol kontrolovaný políciou. Ďalej vyhlásil, že počas celých tých rokov, čo sa zdržiaval kvôli práci v Poľsku a v iných členských štátoch, sa nepokúsil požiadať o azyl pretože mal prácu a mohol všade slobodne žiť, preto v podstate žiadnu ochranu nepotreboval. Na otázku, prečo prišiel žiadať ochranu na Slovensko navrhovateľ odpovedal, že po opätovnej krádeži jeho osobných vecí zistil, že Poľsko je krajina zlodejov a nechce tam zostať, neskôr v priebehu pohovoru uviedol, že chce byť na Slovensku, pretože už nechce viac cestovať, má svoj vek a chce sa niekde usadiť a jeho veľkým problémom je, že je bez akýchkoľvek dokladov totožnosti. Pokiaľ ide o samotnú žiadosť o udelenie azylu tak navrhovateľ dodal, že o azyl žiada z dôvodu, že bol viackrát políciou zaistený pre účasť na manifestáciách proti Lukašenkovi. V administratívnom spise odporcu sa nachádza úradný záznam o zaradení navrhovateľa do systému EURODAC zo dňa 5.11.2013, podľa ktorého tento dosiaľ nežiadal o udelenie azylu v inom štáte EÚ, čo, pokiaľ ide o Poľsko (ako krajinu kde sa mal navrhovateľ dlhodobo zdržiavať) potvrdil aj list tamojšieho cudzineckého úradu, v zmysle ktorého prítomnosť navrhovateľa na ich území nebola žiadnym spôsobom evidovaná (od roku 2009). Navrhovateľ bol s negatívnym výsledkom lustrovaný v informačných systémoch (OTE POLDAT, ZOP, CLK, ECU, INO, MIGRA, EURODAC). V azylovom spise sú založené správy o krajine pôvodu navrhovateľa z obsahu ktorých vyplýva, že vnútropolitická situácia a situácia v oblasti ľudských práv v Bielorusku ako autoritatívneho štátu nie je priaznivá, dochádza k všeobecnému obmedzovaniu občianskych slobôd, sú známe prípady perzekúcie politických oponentov Lukašenka a aktivistov občianskej spoločnosti (vrátane väznenia, neobjasnené zmiznutia, násilie voči demonštrantom, sledovacie zoznamy, zákaz cestovania). Pokiaľ ide o návrat neúspešných žiadateľov o azyl zo založených správ vyplýva, že Bielorusko nepodpísalo žiadne dohody o readmisii, štáty EÚ nemajú povinnosť (a neexistuje ani prax) informovať Bielorusko o navrátilcoch. Podľa správ z februára 2013 existuje len veľmi málo informácií týkajúcich sa tejto problematiky (prípadu sa týka výlučne rozhodnutie francúzskeho súdu z roku 2010, ktorý odmietol vrátiť členov demokratických opozičných skupín z dôvodu, že by mohli čeliť prenasledovaniu a väzeniu). Podľa správy však dochádza i k zneužívaniu azylového systému EÚ občanmi Bieloruska, ktorí sa nakoniec dobrovoľne vracajú. Pokiaľ ide o bieloruskú legislatívu, rovnosť občanov je zakotvená v ústave (t.j. aj na základe politického zmýšľania), správa osobitne poukazuje na čl. 369 (1) trestného zákonníka, v zmysle ktorého možno uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby 2 roky za trestný čin „diskreditácie republiky“, zároveň však dodáva, že z verejne dostupných zdrojov neboli získané informácie o tom, že by bol tento článok aplikovaný v prípadoch neúspešných žiadateľov o azyl (ani v prípade navrátilca Igora Beliatskii z roku 2006, ktorý bol síce po návrate ako odporca režimu Lukašenka podrobený policajnému výsluchu, následne bol však prepustený). Trestný zákonník stále upravuje trest smrti, v roku 2013 však podľa správy nedošlo k žiadnej poprave a uvádza aj rozhodnutie Najvyššieho súdu, ktorý v októbri 2013 zrušil trest smrti za trestný čin vraždy a vec vrátil na ďalšie prešetrenie. Zo založených správ tiež vyplýva, že v Bielorusku niet medzinárodného či vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle Ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10. Podľa ust. § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa ust. § 2 písm. d) zákona o azyle prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom, § 10 zákona o azyle rieši otázku udelenia azylu na účel zlúčenia rodiny manželovi azylanta, resp. slobodným deťom azylanta do 18 rokov ich veku, resp. rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, pričom azylantom je cudzinec, ktorému bol udelený azyl. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl. Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle Ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. Podľa § 13a zákona o azyle Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle vážnym bezprávím je 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. § 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi, slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku: K námietke nedostatočne zisteného stavu veci: Táto námietka podľa názoru súdu nie je dôvodná. Odporca zákonným spôsobom vykonal s navrhovateľom dva pohovory v priebehu ktorých sa navrhovateľ podrobne a spontánne vyjadroval tak ku kladeným otázkam, ak aj k dôvodom svojej žiadosti o azyl. Podobne odporca okrem otázok, ktoré sú obsahom prílohy zákona o azyle (časti obsahu dotazníka) položil navrhovateľovi doplňujúce otázky, na ktoré navrhovateľ odpovedal. Odporca teda získal dostatok informácii priamo od navrhovateľa, potrebných pre ďalšie vedenie konania a v konečnom dôsledku aj na rozhodnutie vo veci. S poukazom na obsah vykonaného pohovoru vyhľadal a do spisu založil dostatok objektívnych informácií pochádzajúcich z rôznych zdrojov o krajine pôvodu navrhovateľa, ktorých okruh vzišiel práve z obsahu prednesov navrhovateľa, uskutočnených v priebehu spísania dotazníkov. Do spisu tiež založil správy, pochádzajúcich z rôznych zdrojov, ktoré boli zamerané tak na všeobecnú bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu navrhovateľa, osobitne tiež na ev. riziká návratov bieloruských repatriantov, včítane neúspešných žiadateľov o azyl. Súd má za to, že odporca pri vyhodnocovaní jednotlivých dôkazov postupoval v súlade s právnymi závermi R 8Sža/3/2009 (na ktorý poukázal navrhovateľ), nakoľko á priori nevylúčil, že navrhovateľ bol v súvislosti s jeho účasťou na protivládnych manifestáciách zaistený a vylúčený zo školy a zamestnania (z tohto dôvodu nie je teda smerodajná identifikácia školy či inštitútu, v ktorom musel navrhovateľ ukončiť pracovný pomer) a uvedené vzal do úvahy. Súčasne však súd poukazuje na skutočnosť, že nepredloženie akýchkoľvek dôkazov navrhovateľom, na ktorom leží dôkazné bremeno, nemôže byť konvalidované povinnosťami odporcu, na ktoré navrhovateľ v súvislosti s citovaním vyššie označeného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky poukázal. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci: Podľa názoru súdu ani táto námietka nie je dôvodná. Vo vzťahu k neudeleniu azylu: Predpokladom udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle je preukázanie opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodu (okrem iného) zastávania určitých politických názorov, resp. za uplatňovanie politických práv a slobôd. Dôkazná povinnosť pritom zaťažuje žiadateľa o azyl - navrhovateľa. V prejednávanej veci navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal žiadnu z ním tvrdených skutočností, teda ani osobnú identitu (ktorú však odporca nespochybnil), ani absolvovanie jednotlivých stupňov dosiahnutého vzdelania, ani priebeh svojho zamestnania či zamestnaní a ani svoje (opakované) krátkodobé zadržania políciou, ku ktorým malo dôjsť v dôsledku jeho účasti na demonštráciách. I keď je skutočnosťou, že možno predpokladať, že každý žiadateľ o azyl môže byť v istej dôkaznej núdzi, jeho tvrdenia by mali byť konzistentné a logické tak, aby aj s poukazom na vyhľadané správy o krajine jeho pôvodu bolo možné s čo možno najväčšou objektivitou posúdiť ním podanú žiadosť o azyl. Odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia o. i. uviedol, že navrhovateľ v konaní nepreukázal dôvody udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na skutočnosti, ktoré tento názor odporcu potvrdzujú: V prejednávanej veci navrhovateľ v priebehu pohovoru konaného 25.11.2013 tvrdil, že absolvoval stredoškolské vzdelanie (teda ako osoba narodená 25.10. 1965 toto ukončil cca v roku 1984, v prípade 4-ročného štúdia v roku 1985), pričom následne pokračoval vo vysokoškolskom štúdiu na Pedagogickom inštitúte v Minsku (teda od roku 1984, resp. 1985), ktoré musel po troch rokoch (teda v roku 1987, resp. 1988) ukončiť z dôvodu jeho účasti na demonštráciách. Tiež tvrdil, že od roku 1994 do roku 1998 pracoval ako pedagóg na strednej škole, kedy bol z totožného dôvodu zo zamestnania vyhodený. Súčasne uviedol, že demonštrácií sa zúčastňoval v rokoch 1997 -1998. V priebehu druhého pohovoru, konaného 17.2.2013 potvrdil, že v štúdiu na Pedagogickom inštitúte v Minsku pokračoval následne po absolvovaní strednej školy a to v roku 1993, pričom v školskom roku 1995/1996 mal štúdium prerušené. Tiež uviedol, že v rokoch 1994-1998 (popri štúdiu na uvedenom inštitúte) pracoval ako pedagóg na strednej škole. Ak teda navrhovateľ po absolvovaní strednej školy (v roku 1984, resp. 1985) následne pokračoval v štúdiu na Pedagogickom inštitúte v Minsku a toto štúdium musel ukončiť po troch rokoch (teda v roku 1987 resp. v roku 1988, resp. - v prípade ročného prerušenia štúdia v roku 1989), jeho ukončenie štúdia (z dôvodu účasti na demonštráciách) nemohlo mať súvis s ním prezentovanou účasťou na demonštráciách, nakoľko týchto sa, ako to tvrdil, zúčastňoval v rokoch 1997 - 1998. Teda demonštrácií sa zúčastňoval cca 10 rokov potom, ako štúdium ukončil. Totožná argumentácia sa vzťahuje aj na jeho zamestnanie (resp. dôvod jeho skončenia), pretože v zamestnaní mal byť počas jeho vysokoškolského štúdia. Teda aj z tejto argumentáciu súdu je zrejmé, že navrhovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť medzi ním tvrdeným predčasným ukončením štúdia resp. „vyhadzovom“ zo zamestnania a účasťou na demonštráciách. Preto argumentácia navrhovateľa, vzťahujúca sa na jeho dôkaznú núdzu, je irelevantná. Hodnotiac zistený stav veci sa možno stotožniť s názorom odporcu, že dôvodom odchodu navrhovateľa z Bieloruska boli zjavne dôvody ekonomického charakteru a že zjavne navrhovateľ nepreukázal perzekúciu, resp. jej hrozbu. Odporca dôvodil, že ak by sa aj navrhovateľ zúčastňoval demonštrácií v dôsledku čoho mal byť krátkodobo zaistený, tak tieto skutočnosti nie sú dôvodom pre udelenie azylu. Súd sa s týmto názorom odporcu stotožňuje. Poukazuje pritom na skutočnosť, že na udelenie azylu z dôvodu § 8 zákona o azyle nepostačuje iba všeobecne nepriaznivá politická situácia v krajine pôvodu žiadateľa o azyl (v danom prípade v Bielorusku). Perzekúcia, resp. jej reálna hrozba musí byť v konkrétnom prípade preukázaná a jej objektom musí byť žiadateľ o azyl - v danom prípade navrhovateľ. Ako to je zrejmé z vykonaného dokazovania (predovšetkým z výpovedí navrhovateľa), jeho prípadné zadržanie políciou však nebolo cielené na jeho osobu, ale súviselo s konaním demonštrácií ako takých, resp. z dôvodu výtržností. Ak by bol navrhovateľ cielene objektom záujmu bieloruských štátnych orgánov, nebol by mu vydaný cestovný pas, resp. by mu nebolo umožnené z Bieloruska vycestovať (ako to vyplýva z obsahu založených správ o krajine pôvodu navrhovateľa). Pri posúdení napadnutého rozhodnutia však súd pokladal za podstatnú tú skutočnosť, že od navrhovateľom prezentovaného dôvodu žiadosti o azyl (ku ktorému malo dôjsť v rokoch 1997 - 1998) uplynulo 15 rokov! Tento veľmi veľký časový odstup predstavuje prerušenie časovej súvislosti medzi prezentovaným dôvodom žiadosti o azyl a samotnou žiadosťou o azyl. Súd tiež poznamenáva, že je opodstatnenou domnienka, že ak by bol navrhovateľ v stave, kedy by skutočne potreboval medzinárodnú ochranu (resp. by jej potrebu pociťoval), o azyl by požiadal bezprostredne po vycestovaní z Bieloruska, resp. v priebehu obdobia následného pobytu v európskych štátoch v ktorých sa (nelegálne) zdržiaval. Podanie žiadosti o azyl v Poľku, kam z Bieloruska vycestoval, však poľskými orgánmi potvrdené nebolo, pričom podľa vyjadrenia samotného navrhovateľa v iných štátoch (Nemecko, Česko, Rakúsko, Švajčiarsko, Taliansko, Francúzsko, Španielsko, Luxembursko) o azyl ani nežiadal. Ak teda navrhovateľ nepokladal za potrebné požiadať o azyl v priebehu 15 rokov potom, ako z Bieloruska vycestoval, domáhať sa azylu po tak dlhom časovom odstupe od udalostí, ktoré sám označil za dôvod vycestovania, nemôže byť dôvodné. Navrhovateľ nie je ani žiadateľom o azyl „na mieste“, pretože v krajine pôvodu v čase jeho neprítomnosti nenastali žiadne také okolnosti, ktoré by odôvodňovali takéto postavenie navrhovateľa. V súvislosti s vyhláseniami navrhovateľa, podľa ktorých má v pláne zúčastňovať sa protivládnych demonštrácií súd len konštatuje, že žiadosť o udelenie azylu nemožno odôvodňovať udalosťami, ktoré ešte nenastali. Pokiaľ ide o požiadavku navrhovateľa, prednesenú na pojednávaní pred súdom, udeliť mu azyl z humanitných dôvodov (pretože ako sám uviedol, už má svoje roky, už má dosť nelegálneho pobytu v európskych krajinách), súd konštatuje, že túto námietku navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku nevzniesol. Naviac sa jedná o nenárokový právny inštitút. Keďže teda nejde o nárok, o ktorom musí rozhodnúť odporca ex lege, ale o výsledok jeho správneho uváženia, ktorý nie je preskúmateľný súdom, táto námietka navrhovateľa by ani nebola dôvodná, a to najmä za situácie, že navrhovateľ v priebehu administratívneho konania ani netvrdil, že existujú dôvody na udelenie humanitného azylu. Vo vzťahu k neposkytnutiu doplnkovej ochrany: Podľa názoru súdu odporca rozhodol správne aj v otázke doplnkovej ochrany. Navrhovateľ nebol nikdy súdne trestne stíhaný, nebol mu uložený trest smrti, jeho uloženie mu ani nehrozí, pričom v Bielorusku neprebieha žiaden ozbrojený konflikt. Navrhovateľ nebol objektom mučenia, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania a preto niet dôvodu domnievať sa, že by po svojom prípadnom návrate do krajiny svojho pôvodu sa ním stal. V jeho prípade teda nebol naplnený ani jeden z predpokladov poskytnutia doplnkovej ochrany, ako ich má na mysli ust. § 2 písm. f) zákona o azyle. Navrhovateľ tiež namietal, že odporca sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s otázkou jeho návratu do Bieloruska ako neúspešného žiadateľa o azyl. Je skutočnosťou, že odporca v tejto v tejto otázke na strane jednej poukázal na povinnosti iného štátneho orgánu, rozhodujúceho o ev. návrate navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu, na strane druhej však skonštatoval neexistenciu vážneho bezprávia ako takého. Pritom v konaní vykonal dokazovanie aj na otázku bezpečnostných rizík návratov bieloruských repatriantov. Z vyhľadaných a do spisu založených správ, pochádzajúcich z rôznych zdrojov však vyplýva, že bezpečnostné riziko z tohto dôvodu navrhovateľovi nehrozí. Nič teda odporcovi nebránilo, aby sa otázkou neexistencie bezpečnostného rizika návratu navrhovateľa zaoberal podrobnejšie v odôvodnení svojho rozhodnutia. Za použitia ust. § 250i ods. 3 O.s.p. na toto opomenutie odporcu súd neprihliadol, nakoľko nemalo vplyv na správnosť napadnutého rozhodnutia. Pretože odporca dostatočným a zákonným spôsobom zistil stav veci, pretože jeho rozhodnutie vychádza zo správneho posúdenia veci a predovšetkým preto, že navrhovateľ nepreukázal v konaní opodstatnenosť svojich obáv z prenasledovania, samotné prenasledovanie z akýchkoľvek dôvodov, pričom objektívne nebola zistená ani hrozba vážneho bezprávia v prípade návratu navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu, súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako správné. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Záverom súd poznamenáva, že navrhovateľ i keď bol v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdnych poplatkov za toto konanie (§ 4 ods. 2 písm. v) zákona č. 71/1992 Zb.) a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).