Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/233/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201845 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1014201845.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcov: 1/ B.. A. T., 2/ G.. H. T., obaja bytom Q. 3, R., obaja zastúpení: JUDr. Marcela Božíková, PhD., MPH, Pečnianska 10, Bratislava, proti žalovanému: Regionálny úrad verejného zdravotníctva Bratislava hlavné mesto so sídlom v Bratislave, Ružinovská 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. OOD/9949/2013 zo dňa 08.07.2013 a č. OOD/9949/2013 zo dňa 11.09.2013, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave konanie z a s t a v u j e . Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 13.11.2013 sa žalobcovia domáhali preskúmania zákonnosti oznámenia žalovaného č. OOD/9949/2013 zo dňa 08.07.2013, ktorým žalovaný oznámil žalobcom, že ich žiadosť o prerušenie priestupkového konania sp. zn. OOD/9949/2013 považuje za nedôvodnú. Žalobcovia sa zároveň domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OOD/9949/2013 zo dňa 11.09.2013, ktorým žalovaný nevyhovel návrhu na prerušenie priestupkového konania sp. zn. OOD/9949/2013 a priestupkové konanie vo veci priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravotníctva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“) týkajúceho sa nezabezpečenia povinného očkovania maloletého Jakuba Huláka podľa § 29 ods. 2 správneho poriadku neprerušil. Žalobcovia v žalobe uviedli, že dôvodom podania ich návrhu na prerušenie priestupkového konania bola skutočnosť, že Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj len „ústavný súd“) vedie pod sp. zn. Rvp 16530/2013 konanie podľa čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky o súlade ustanovení § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. a ustanovenia § 6 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení s Ústavou Slovenskej republiky. Ďalej poukázali na to, že Krajský súd v Nitre prerušil konanie, v ktorom sa preskúmava zákonnosť rozhodnutia Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky o uložení pokuty v prípade nedodržania povinnosti podrobiť svoje dieťa povinnému očkovaniu z dôvodu vzniku pochybností o súlade uvedených všeobecne záväzných právnych predpisov s Ústavou Slovenskej republiky. Žalobcovia namietali aj porušenie zásady ustanovenej v § 5 ods. 4 písm. i) zákona č. 355/2007 Z. z. v spojení s § 57 ods. 2 správneho poriadku, nakoľko o ich odvolaniach rozhodoval správny orgán prvého stupňa a nie Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorý predmetné odvolania vrátil žalovanému. Žalobcovia mali za to, že odvolací orgán mal postupovať kvalifikovane a rozhodnúť v lehote 30 dní. Správne orgány oboch stupňov nekonali podľa ich názoru v lehotách ustanovených správnym poriadkom, neoznámili im dôvod nevydania rozhodnutia, resp. jeho vydania v predĺženej lehote, ani nezistili správne skutočný stav veci, keď ich návrh na prerušenie konania označili za žiadosť, hoci z jeho názvu a obsahu vyplynulo, že ide o návrh na prerušenie konania. Správny orgán konajúci podľa § 29 ods. 1 správneho poriadku má podľa nich povinnosť prerušiť konanie. Za zmätočné považovali jednak vyhodnotenie skutkového stavu, keď ich oznámenie o podaní odvolania zo dňa 16.07.2013 považoval žalovaný za odvolanie, a jednak nesprávne posúdenie dôvodu prerušenia priestupkového konania. Ďalej poukázali na to, že § 29 ods. 3 správneho poriadku nemožno aplikovať na rozhodnutie o neprerušení konania vydaného podľa § 29 ods. 1 správneho poriadku. Žalobcovia mali za to, že opravný prostriedok proti rozhodnutiu o neprerušení konania nie je vylúčený. Odôvodnenie žalovaného a Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky o tom, že nie sú povinní prerušiť konanie z dôvodu podania návrhu na ústavný súd, označili za univerzálnu frázu, ktorú tieto správne orgány používajú bez individuálneho skúmania dôvodov. Žalobcovia mali za to, že žalovaný im rozhodnutím o neprerušení priestupkového konania odňal právo na podanie opravného prostriedku a preskúmanie rozhodnutia súdom ako aj právo na inú súdnu ochranu a právo na spravodlivé konanie. Žalovaný napadnuté rozhodnutie neodôvodnil jasne a zrozumiteľne, vyhodnotil skutkový stav jednostranne a vo veci urobil len formalistický výklad zákonných ustanovení. Uvedené konanie označili za prejav arbitrárnosti a ignorancie všeobecne záväzných právnych predpisov a Ústavy Slovenskej republiky. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietal, že predmetom preskúmania zákonnosti musí byť právoplatné rozhodnutie ako výsledok určitého postupu správneho orgánu a nemožno sa domáhať preskúmania iba zákonnosti postupu správneho orgánu, pričom súd skúma zákonnosť postupu v súvislosti s preskúmavaním zákonnosti konečného rozhodnutia. Zároveň poukázal na § 248 písm. a) O.s.p., z ktorého vyplýva, že súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania. Podľa názoru žalovaného je rozhodnutie o neprerušení priestupkového konania rozhodnutím procesnej povahy, a teda je vylúčené zo súdneho prieskumu. K argumentom žalobcov vyjadreným v žalobe uviedol, že správny orgán v priebehu priestupkového konania postupuje v súlade s ustanoveniami správneho poriadku ako aj zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a účastníkom konania umožňuje vyjadrovať sa k veci na ústnych pojednávaniach. Každé podanie žalobcov žalovaný preskúmal a v súlade s príslušnými právnymi predpismi postúpil na vybavenie Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorý postup prvostupňového správneho orgánu nepreskúmal. Žalovaný tiež poukázal na to, že v predmetnej priestupkovej veci správny orgán ešte nerozhodol meritórnym rozhodnutím a z toho dôvodu nie je možné konštatovať porušenie procesných práv účastníkov konania v priestupkovom konaní, ktoré doposiaľ nebolo právoplatne skončené. V reakcii na vyjadrenie žalovaného žalobcovia zotrvali na právnom názore vyjadrenom v žalobe. Uviedli, že žalovaný podľa nich nerozlišuje dva typy prerušovacieho konania, keďže jedno konanie sa vedie na návrh správneho orgánu podľa § 29 ods. 2 správneho poriadku, pričom ide o situáciu, kedy na pojednávaní dňa 16.07.2013 došlo k zhode medzi žalovaným a žalobcami o prerušení konania a druhé konanie sa vedie na návrh žalobcov podľa § 29 ods. 1 správneho poriadku a nesúvisí s prerušením konania podľa § 29 ods. 2 správneho poriadku. Žalobcovia opätovne poukázali na povinnosť správneho orgánu vydať rozhodnutie o prerušení konania v prípade, že konanie o predbežnej otázke na ústavnom súde bude mať vplyv na právne pomery žalobcov. Podľa ich názoru len proti rozhodnutiu o prerušení konania nemožno podať odvolanie podľa § 29 ods. 3 správneho poriadku a len toto rozhodnutie by bolo procesným rozhodnutím týkajúcim sa vedenia konania. V prípade žalobcov však bolo vydané rozhodnutie o neprerušení konania, ktoré nie je procesným rozhodnutím. Žalobcovia tiež namietali, že o ich návrhu nielenže nebolo rozhodnuté v odvolacom konaní, ale o odvolaní nebolo rozhodnuté vôbec z dôvodu, že žalovaný nevie rozlíšiť, aký návrh žalobcovia podali a rovnako ho nevie rozlíšiť od vlastného návrhu na začatie priestupkového konania, ktoré bolo prerušené a proti ktorému žalobcovia odvolanie nepodali. Žalobcovia mali za to, že ani o jednom z ich odvolaní nebolo rozhodnuté, čím žalovaný porušil ich právo na súdnu a inú právnu ochranu. Zrušenie napadnutých rozhodnutí žalovaného podľa žalobcov založí ich právo na spravodlivé konanie v podobe práva počkať si na spravodlivé rozhodnutie vo veci samej do doby, kým ústavný súd rozhodne o predbežnej otázke ako o otázke, od ktorej závisia aj pomery žalobcov. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 04.06.2013 bolo žalovanému oznámené, že maloletý Jakub Hulák nebol očkovaný v rámci povinného očkovania z dôvodu odmietnutia očkovania zo strany rodičov dieťaťa. Žalovanému bol dňa 04.07.2013 doručený návrh žalobcov na prerušenie konania č. OOD/9949/2013 až do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu v konaní sp. zn. Rvp 16530/2013 o súlade ustanovení § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. a ustanovenia § 6 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení s Ústavou Slovenskej republiky. Žalovaný listom zo dňa 08.07.2013 oznámil žalobcom, že v danom prípade nie sú dôvody na prerušenie priestupkového konania sp. zn. OOD/9949/2013 a ich žiadosť označil za nedôvodnú. Proti uvedenému listu podali žalobcovia odvolanie, ktoré žalovaný postúpil Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky listom zo dňa 23.07.2013. Žalovaný na základe názoru Úradu verejného zdravotníctva vydal rozhodnutie č. OOD/9949/2013 zo dňa 11.09.2013, ktorým nevyhovel návrhu na prerušenie priestupkového konania sp. zn. OOD/9949/2013 a priestupkové konanie vo veci priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 týkajúceho sa nezabezpečenia povinného očkovania maloletého C. T. podľa § 29 ods. 2 správneho poriadku neprerušil. Proti uvedenému rozhodnutiu žalovaného podali žalobcovia odvolanie. Na predmetné odvolanie reagoval žalovaný listom zo dňa 28.10.2013, v ktorom uviedol, že odvolací orgán stanoviskom č. OLP/7854/2013 zo dňa 15.10.2013 skonštatoval, že sa jedná o neprípustné odvolanie, ktoré nie je povinný preskúmať a vec vrátil žalovanému. Žalovaný zároveň oznámil žalobcom, že nakoľko proti rozhodnutiu č. OOD/9949/2013 zo dňa 11.09.2013 nie je prípustné odvolanie, toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.09.2013. Podľa § 244 ods. 2 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“). Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 O.s.p. pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Podľa § 248 O.s.p. súdy nepreskúmavajú a) rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania, b) rozhodnutia, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb alebo technického stavu vecí, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania, zamestnania alebo podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti, c) rozhodnutia o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti právnickým osobám alebo fyzickým osobám, ak samy osebe neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania alebo zamestnania, d) rozhodnutia správnych orgánov, ktorých preskúmanie vylučujú osobitné zákony. Prvou podmienkou preskúmania rozhodnutia správneho orgánu na základe žaloby je v zmysle § 244 ods. 3 O.s.p., ktorý všeobecne ustanovuje, aké rozhodnutia môžu byť preskúmavané v správnom súdnictve na základe žalôb, že musí ísť o také rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Druhou podmienkou je, že musí ísť o také rozhodnutie, ktorým bola fyzická alebo právnická osoba ukrátená na svojich právach, nakoľko v správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Treťou podmienkou je, že musí ísť o právoplatné rozhodnutie správneho orgánu (§ 247 ods. 2 a 3 O.s.p.). To znamená, že predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je, aby pri rozhodnutí orgánu verejnej správy vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 O.s.p.) alebo rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré sa stalo právoplatným aj v dôsledku toho, že proti nemu príslušná procesná norma (obsiahnutá hoci v hmotnoprávnom predpise správneho práva) nepripúšťa opravný prostriedok, a preto právoplatnosť nastáva spravidla po doručení správneho rozhodnutia poslednému účastníkovi správneho konania, ak zákon neustanovuje inak (§ 247 ods. 3 O.s.p.). Štvrtou podmienkou, ktorá musí byť splnená, aby mohol súd v správnom súdnictve rozhodnutie správneho orgánu preskúmať, je to, že nejde o rozhodnutie, ktorého preskúmanie je vylúčené podľa § 248 O.s.p.. Okrem toho ústavne súladný výklad ustanovenia § 248 O.s.p. vyžaduje, aby súd v správnom súdnictve zisťoval, či rozhodnutie orgánu verejnej správy (správneho orgánu), ktoré mu bolo príslušným spôsobom predložené na preskúmanie jeho zákonnosti, sa svojím obsahom súčasne nedotýka základných práv alebo slobôd účastníka konania, ktoré mu zaručuje Ústava Slovenskej republiky alebo príslušná medzinárodná zmluva o ľudských právach a základných slobodách. V správnom súdnictve je právo na prístup k súdu vymedzené princípom generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, z ktorého vyplýva, že súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje (§ 248 O.s.p.). Uvedené ustanovenie je súčasne dôležitou interpretačnou pomôckou, pretože výnimky z aplikácie ústavy, i keď sú ustanovené zákonom, nie je možné vykladať extenzívne, ale reštriktívne. Podľa § 249 ods. 1 O.s.p. konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Podľa § 250d ods. 3 O.s.p. súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné. Súd po preskúmaní rozhodnutí žalovaného č. OOD/9949/2013 zo dňa 08.07.2013 a č. OOD/9949/2013 zo dňa 11.09.2013 zistil, že predmetné rozhodnutia sú v zmysle § 248 písm. a) O.s.p. vylúčené zo súdneho prieskumu. „Rozhodnutia predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania sú všetky tie, ktorými sa správne konanie vo veci nekončí. Sú to tie rozhodnutia, ktoré pre žalobcov vo vzťahu k posudzovanej činnosti nezakladajú žiadne práva a povinnosti s konštitutívnym účinkom, t. j. nie sú spôsobilé ukrátiť žalobcov na ich právach, tzn. ani na základných právach a slobodách, a to svojím obsahom alebo mu predchádzajúcim postupom“ (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžp 7/2008 zo dňa 09.11.2008). K obdobnému prípadu týkajúcemu sa rozhodovania správneho orgánu o návrhu na prerušenie konania sa vyjadrila aj Generálna prokuratúra SR v konaní vedenom pod č. VI/2 397/13, v ktorom uviedla, že „Predpokladom vydania rozhodnutia o uložení sankcie podľa zákona č. 355/2007 Z. z. je preukázanie, že fyzická osoba sa dopustila priestupku na úseku zdravotníctva, lebo si nesplnila povinnosti pre ňu vyplývajúce, pričom konanie o priestupkoch sa riadi zásadou oficiality, to znamená, že príslušný správny orgán je povinný začať konanie, ak sa o priestupku dozvie. Uvedené konanie začal správny orgán na základe oznámenia Š. o odmietnutí povinného očkovania vášho maloletého dieťaťa. Pokiaľ je v konaní, ktoré je začaté ex offo podaný návrh účastníka konania na prerušenie konania, je správny orgán povinný zvážiť, či existujú dôvody prerušenia konania. Pokiaľ ale správny orgán nevzhliadne dôvod na prerušenie konania začatého na podnet správneho orgánu a takémuto návrhu nemieni vyhovieť, nevydáva samostatné procesné rozhodnutie, pretože to správny poriadok vo svojich ustanoveniach nepripúšťa. Účastníkovi konania majú byť dôvody, prečo konanie začaté na podnet správneho orgánu nebolo na jeho návrh prerušené, vysvetlené až v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. V takýchto prípadoch správny poriadok nepredpokladá, tak ako to už bolo vyššie uvedené, vydanie samostatného procesného rozhodnutia o neprerušení konania. Takýmto postupom správneho orgánu nie sú nijakým spôsobom dotknuté práva účastníka konania, pretože účastník v konaní zahájenom na podnet správneho orgánu nemá právo disponovať návrhom. Takisto nie je žiadnym spôsobom dotknutá jeho obrana, pretože túto si môže plnohodnotne uplatniť v prípadnom odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, kde môže prípadne namietať aj nesprávnosť postupu konajúceho orgánu, resp. jeho záveru o dôvodoch neprerušenia konania. Správny orgán preto tým, že vo veci vydal samostatné rozhodnutie o neprerušení konania, konal podľa môjho názoru nad rámec zákona, pretože s otázkou, prečo nepristúpil k prerušeniu konania podľa § 29 ods. 1 správneho poriadku sa musí vysporiadať až v rozhodnutí vo veci samej, v ktorom si aj musí odôvodniť svoju správnu úvahu v tomto smere. V prípade, že sa s ňou ako účastníci konania nestotožníte, máte možnosť vo veci podať i v tomto smere odvolanie“ (citované z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 290/2014-17 zo dňa 24.04.2014, ktorý sa stotožnil s argumentáciou Generálnej prokuratúry SR ). Súd v nadväznosti na vyššie citované uznesenie ústavného súdu konštatuje, že žalovaný v prípade, keď dospel k záveru o neexistencii dôvodov na prerušenie priestupkového konania, nemusel vo veci vydať samostatné rozhodnutie o neprerušení konania, ale s otázkou, prečo nepristúpil k prerušeniu konania sa mal vysporiadať až v konečnom rozhodnutí vo veci samej a náležite svoju správnu úvahu aj odôvodniť. Súd považuje za potrebné poukázať na síce nesprávny postup žalovaného, nakoľko tento nemal povinnosť vydať rozhodnutie, ale aj napriek tejto skutočnosti nemôže predmetné rozhodnutia zrušiť, keďže tieto nepodliehajú súdnemu prieskumu. Žalobou napadnuté rozhodnutia nepredstavujú konečné rozhodnutia orgánu verejnej správy v zmysle § 247 ods. 2 O.s.p.. Týmito nemeritórnymi rozhodnutiami neboli založené, zmenené alebo zrušené práva alebo povinnosti žalobcov v konaní v zmysle § 244 ods. 3 O.s.p.. Nebolo preto možné akceptovať ich žalobu, nakoľko rozhodnutiami žalovaného nemohli byť ukrátení na svojich právach, keďže o ich právach správny orgán nerozhodol a ani nemohli byť ukrátení na svojom ústavnom práve domáhať sa preskúmania rozhodnutia správneho orgánu súdom, pretože túto možnosť budú mať v prípade vydania meritórneho rozhodnutia, ktorým bude konanie v priestupkovej veci skončené. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd v súlade s § 250d ods. 3 O.s.p. konanie zastavil. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 246 ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.) Poučenie: Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, a to písomne, v troch vyhotoveniach na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.