Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Sp/41/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014202048 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1014202048.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: U. J. J., narodeného XX.X.XXXX, štátneho príslušníka Sýrskej arabskej republiky (ďalej len „Sýria"), v krajine pôvodu bytom L., R., bez cestovného dokladu, aktuálne s miestom pobytu F. Ú. U. S. L., zastúpeného pani Mgr. Jarmilou Vargovou, advokátkou so sídlom pracoviska Brečtanová 21, Bratislava proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície PZ Nové Zámky so sídlom Bitúnkova 8, Nové Zámky v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 27.11.2014 proti rozhodnutiu odporcu PPZ-HCP-BA12-28-013/2014-AV zo dňa 16.11.2014 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu PPZ-HCP-BA12-28-013/2014-AV zo dňa 16.11.2014 p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím PPZ-HCP-BA12-28-013/2014-AV zo dňa 16.11.2014 odporca podľa § 88 ods. 1 písm. c), § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) rozhodol o zaistení navrhovateľa dňom 16.11.2014 o 02.30 hod. a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov (ďalej len „ÚPZC“). Dĺžku zaistenia stanovil do 16.5.2015. V odôvodnení svojho rozhodnutia opísal zistený stav veci a dôvodil, že s poukazom na skutočnosť, že navrhovateľ v Maďarsku požiadal o azyl, pričom sa bez povolenia a dokladov dopravil na Slovensko, vznikla potreba vrátiť navrhovateľa späť do Maďarska v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.6.2013 ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie“). S poukazom na doterajšie správanie sa navrhovateľa odporca konštatoval, že ak by navrhovateľa nezaistil, bola by mu daná možnosť zdržiavať sa na neznámom mieste, čím by mal odporca minimálnu možnosť vykonať opatrenia na navrátenie navrhovateľa do Maďarska. Ďalej tiež tým, že by mu bolo umožnené zdržiavať sa bez náležitého oprávnenia na území členských štátov schengenského priestoru. Dĺžku zaistenia odôvodnil s poukazom na vyjadrenie ÚPZC, ktorý útvar vykonáva a zabezpečuje potrebné administratívne úkony, vedúce k navráteniu navrhovateľa s tým, že podľa vyjadrenia ÚPZC nie je možné jednoznačne vopred určiť presnú dobu, potrebnú na zabezpečenia navrátenia navrhovateľa. Súčasne poukázal na znenie ust. § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov s tým, že po celú dobu zaistenia bude skúmať, či dôvody zaistenia nepominuli. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 27.11.201, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu. Namietal v ňom nedostatočné zistenie stavu veci vo vzťahu k riziku jeho úteku (že odporca neskúmal a nevyhodnocoval riziko jeho úteku), k prípustnosti zaistenia ako krajného riešenia (že odporca neskúmal použitie alternatívnych opatrení) a tiež k stanoveniu dĺžky jeho zaistenia (stanovenie maximálnej doby zaistenia). Formálne tiež namietal existenciu vady, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia - túto námietku však v návrhu nekonkretizoval. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 8.12.2014 k návrhu napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť. Zotrval na jeho správnosti a dôvodnosti. Poukázal pritom na skutočnosť, že alternatíva použitia iných zabezpečovacích prostriedkov podľa zákona o pobyte cudzincov pripadá do úvahy iba v prípade administratívneho vyhostenia, čo však nie je prípad navrhovateľa. Tiež, že presnú dĺžku zaistenia nie je možné stanoviť a to aj s poukazom na aplikačnú prax Dublinského strediska v obdobných prípadoch. Ďalej dôvodil, že s poukazom na zistený stav veci je zrejmé, že navrhovateľovou cieľovou krajinou bolo Nemecko, ktorej skutočnosti podriadil svoje správanie sa tak počas pobytu v Maďarsku, ako aj na Slovensku. Navrhovateľ vo svojom stanovisku z „12.11.2014“, ktoré bolo súdu doručené 15.12.2014, k vyjadreniu odporcu vyslovil zásadný nesúhlas s predmetným vyjadrením odporcu. Súd podaný návrh prejednal a rozhodol podľa ust. § 250q Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení ( ďalej len „O.s.p.“) ako miestne a vecne príslušný na pojednávaní v neprítomnosti zástupkyne navrhovateľa, ktorá svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnila a dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako zákonné a vecne správne. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu odporcu č. PPZ-HCP-BA12-28/2014- AV z obsahu ktorého zistil, že 15.11.2014 od 21.24 hod. bola vykonaná kontrola medzinárodného vlaku EN 476 „Metropol“ smerujúceho z Budapešti do Berlína. Medzi kontrolovanými osobami bol aj navrhovateľ ktorý uviedol, že cestovný doklad má u známych v Nemecku. Konajúcim policajtom predložil doklady maďarskej imigračnej agentúry o tom, že v Maďarsku je žiadateľom o azyl, žiadne doklady oprávňujúce ho k zdržiavaniu sa na slovenskom území nepredložil. Zo zápisníc o podaní vysvetlenia vyplýva, že asi pred 18 mesiacmi vycestoval zo Sýrie do Libanonu, odtiaľ do Egypta a po 6 mesiacoch do Turecka, kde sa zdržiaval asi 5 mesiacov. Následne vycestoval do Grécka a cez Macedónsko a Srbsko prišiel do Maďarska, kde 13.11.2014 požiadal o azyl. Po podaní predmetnej žiadosti o azyl bol odoslaný do príslušného azylového zariadenia (v Maďarsku), tam sa však nedostavil ale vlakom (smerujúcim do Berlína) pricestoval na Slovensko s tým, že cieľom jeho cesty bolo Nemecko, kam si (do Berlína k svojej tete) poslal zo Srbska svoj cestovný doklad. Dňa 16.11.2014 bolo voči navrhovateľovi začaté konanie vo veci jeho zaistenia na účel výkonu jeho vrátenia do Maďarska v zmysle Dublinského nariadenia. Následne bolo navrhovateľovi umožnené oboznámiť sa so spisovým materiálom - obsahom spisu č. PPZ-HCP-BA12-28/2014-AV. 16.11.2014 urobil odporca dopyt na ÚPZC vo veci predpokladanej doby, potrebnej k zabezpečeniu výkonu navrátenia navrhovateľa do Maďarska v zmysle Dublinského nariadenia. Tento útvar odporcovi oznámil, že predpokladaná doba vybavenia potrebných administratívnych úkonov pre navrátenie je šesť mesiacov. Následne odporca vydal napadnuté rozhodnutie, ktoré navrhovateľ prevzal 16.11.2014. Po doručení plnomocenstva, udeleného navrhovateľom jeho zástupkyni táto do administratívneho spisu odporcu nahliadla 24.11.2014. Podľa ust Článku 28 ods. 2, 3 Dublinského nariadenia 2. Ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. 3. Zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú. Podľa Článku 27 ods. 3 Dublinského nariadenia na účely odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo jeho preskúmania členské štáty vo svojom vnútroštátnom práve stanovia, že: a) na základe odvolania alebo preskúmania získava dotknutá osoba právo zotrvať na území daného členského štátu až do prijatia rozhodnutia vo veci odvolania alebo preskúmania, alebo b) odovzdanie sa automaticky odkladá a tento odklad zanikne po určitom primeranom období, počas ktorého má súd po podrobnom a prísnom preskúmaní rozhodnúť o tom, či má odvolanie alebo preskúmanie odkladný účinok, alebo c) dotknutá osoba môže v primeranej lehote požiadať súd o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní do prijatia rozhodnutia vo veci jej odvolania alebo preskúmania. Členské štáty zabezpečia, aby bol k dispozícii účinný opravný prostriedok, a to odkladom odovzdania do prijatia rozhodnutia o prvej žiadosti o odklad. Každé rozhodnutie o tom, či sa výkon rozhodnutia o odovzdaní odloží, sa prijme v primeranej lehote, ktorá zároveň umožní podrobné a prísne preskúmanie žiadosti o odklad. V rozhodnutí o tom, že výkon rozhodnutia o odovzdaní sa neodloží, sa uvedú dôvody, na ktorých sa zakladá. Podľa ust. Článku 29 ods. 1 Dublinského nariadenia odovzdanie žiadateľa alebo inej osoby uvedenej v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d) zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa uskutoční v súlade s vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, po porade medzi dotknutými členskými štátmi , akonáhle to je prakticky možné a najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským štátom o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby alebo konečného rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní, ak majú v súlade s článkom 27 ods. 3 odkladný účinok. Podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. Podľa ust. ods. 2 citovaného ustanovenia rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Podľa ust. § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku: K námietke nedostatočne zisteného stavu veci: Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Odporca na základe vykonanej kontroly v medzinárodnom vlaku smerujúcom z Budapešti do Berlína zistil, že navrhovateľ nachádzajúci sa v ňom nemá cestovné doklady, že je v Maďarsku žiadateľom o azyl a že sa i napriek pokynu maďarského štátneho orgánu vybavujúceho žiadosti o azyl nedostavil do určeného azylového zariadenia. Namiesto toho sa snažil vlakom sa dopraviť do Nemecka, kam si zo Srbska poslal svoj cestovný doklad. Z uvedeného je zrejmé, že cieľom navrhovateľa bolo dostať sa do Nemecka. Na Slovensku navrhovateľ o azyl nepožiadal. Tieto informácie získal odporca z obsahu vyjadrení navrhovateľa a s ním predložených maďarských dokumentov. S poukazom na uvedené súd konštatuje, že skutkový základ pre konanie odporca zistil náležitým a zákonným spôsobom. Ku konkrétnej námietke, že odporca neskúmal a nevyhodnocoval riziko jeho úteku: Táto námietka nie je dôvodná. Zo správania sa navrhovateľa, ako aj z jeho výpovedí pred odporcom nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že cieľom navrhovateľa bolo dostať sa do Nemecka. Do Berlína k svojej príbuznej si tiež sám poslal svoj cestovný doklad, pričom k podaniu žiadosti o azyl v Maďarsku došlo zjavne potom, ako bol kontrolovaný tamojšími štátnymi orgánmi. Tento záver možno logicky vyvodiť zo samotnej výpovede navrhovateľa pred odporcom keď uviedol, že cieľom jeho cesty bolo Nemecko - teda zjavne v Maďarsku nehľadal medzinárodnú ochranu. Ak i napriek tomu v Maďarsku o azyl požiadal, muselo sa tak stať v dôsledku tam vzniknutej situácie - kontroly maďarskými orgánmi. O správnosti tohto záveru svedčí skutočnosť, že navrhovateľ sa do určeného maďarského azylového zariadenia nedostavil, ale nasadol na vlak, smerujúci do Nemecka. Z takéhoto správania sa navrhovateľa je nepochybnou skutočnosť, že svoje konanie podriadil svojmu cieľu - pricestovať do Nemecka. Z tohto je zrejmé, navrhovateľ, aj keby existovala iná možnosť (okrem jeho zaistenia) ako dosiahnuť želaný cieľ - navrátenie navrhovateľa do Maďarska - navrhovateľ by sa opätovne pokúsil dopraviť sa do Nemecka. Takéto správanie sa navrhovateľa teda vytvára dôvodnú obavou, resp. priamu hrozbu (v zmysle cit. ust. § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov), že navrhovateľ zmarí svoje odovzdanie do Maďarska. Odporca sa touto hrozbou zaoberal - vyhodnotil ju v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, konkrétne na str. 3., tretí odsek, tretia a nasledovné vety: „V prípade, ak by správny orgán nepostupoval tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, účastníkovi konania by bola daná možnosť zdržiavať sa na neznámom mieste a tým by správny orgán mal minimálnu šancu na vykonanie opatrení za účelom...(atď. )“. K ďalšej konkrétnej námietke, že odporca neskúmal vo vzťahu k zaisteniu použitie alternatívnych opatrení: Ani túto námietku súd neuznal ako dôvodnú. Samotné Dublinské nariadenie v cit. ust. Článku 28 hovorí o možnosti zaistenia dotknutej osoby ak existuje riziko úteku a nie je možné uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. K riziku úteku navrhovateľa (ktorý, ako to je zrejmé zo zistenia skutkového stavu veci, sa zdržiaval na slovenskom území bez cestovných dokladov, resp. povolenia a napriek tomu, že mu bolo po podaní žiadosti o azyl v Maďarsku nariadené, aby sa dostavil do tamojšieho azylového zariadenia tak neurobil a vytrvalo sledoval svoj cieľ - dopraviť sa do Nemecka) sa tak odporca, ako aj súd vyjadril. Pojem „miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia“ Dublinské nariadenie nekonkretizuje. Logicky by do úvahy prichádzali opatrenia, aplikované bez obmedzenia osobnej slobody. Zákon o pobyte cudzincov takéto prostriedky konkretizuje ako hlásenie pobytu, alebo zloženie peňažnej záruky, avšak iba v prípade konania o administratívnom vyhostení. Konanie o vrátenie navrhovateľa do Maďarska na základe Dublinského nariadenia však nie je konaním o jeho administratívnom vyhostení. Naviac navrhovateľ nemá žiaden cestovný doklad a ani žiadne (či už platné alebo neplatné) povolenia k pobytu na Slovensku. Teda aj v prípade, ak by tieto miernejšie donucovacie prostriedky bolo v prípade navrhovateľa (teoreticky) možné použiť, nemohlo by sa tak stať práve z dôvodu absencie cestovného dokladu a povolenia k pobytu. Z uvedeného je zrejmé, že iný spôsob ako zabezpečiť reálne vrátenie navrhovateľa do Maďarska v zmysle Dublinského nariadenia odporca nemal k dispozícii. K poslednej námietke týkajúcej sa určenej doby zaistenia: Podobne ako predchádzajúce, ani táto námietka podľa názoru súdu nie je dôvodná. Odporca kontaktoval tak Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ako aj ÚPZC, ktoré orgány pripravujú realizáciu navrátenia navrhovateľa. Vybavenie potrebných dokladov, komunikácia s maďarskými imigračnými orgánmi, resp. vydanie potrebných rozhodnutí si z pochopiteľných dôvodov vyžaduje vykonanie nevyhnutných administratívnych opatrení. Celkový predpokladaný čas označil ÚPZC v rozsahu šiestich mesiacov. Navrhovateľ v podanom návrhu tiež konštatuje, že s poukazom na ust. Článkov 24, 25 a 28 Dublinského nariadenia prevzatie zodpovedným štátom nesmie trvať viac ako štyri mesiace. Podľa znenia citovaných článkov, včítane Článku 29 Dublinského nariadenia toto nariadenie stanovuje lehoty na podanie dožiadania (o prijatie navracanej osoby), jeho vybavenie, resp. na faktické vrátenie osoby zodpovednému štátu (v danom prípade Maďarsku). Článok 29 (Modality a lehoty) citovaného nariadenia však ako maximálnu lehotu odovzdania stanovuje lehotu šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania a to aj s ohľadom na možné podanie opravných prostriedkov podľa Článku 27 ods. 3 Dublinského nariadenia. S ev. podaním opravných prostriedkov (vo vzťahu k plynutiu lehôt) podľa tohto článku uvažuje aj citové ust. Článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia. Ak teda na vybavenie potrebných formalít, súvisiacich s odovzdaním navrhovateľa je potrebný nevyhnutný čas, pričom sa toto odovzdanie musí uskutočniť najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania prijatia, stanovenie lehoty zaistenia na dobu šiestich mesiacov je dôvodné. Súd však, podobne ako odporca v napadnutom rozhodnutí, poukazuje na povinnosť odporcu neustále v priebehu zaistenia overovať existenciu dôvodu zaistenia a v prípade jeho neexistencie navrhovateľa zo zaistenia prepustiť. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ budú zo strany dotknutých orgánov Slovenska a Maďarska vykonané potrebné úkony (dožiadanie, akceptácia), budú zabezpečené potrebné doklady navrhovateľa, resp. vydané potrebné rozhodnutia, dôjde - musí dôjsť k prepusteniu navrhovateľa zo zaistenia s následným odovzdaním jeho osoby zodpovednému štátu - Maďarsku. Záverom tejto časti odôvodnenia súd poznamenáva, že navrhovateľ na Slovensku nepožiadal o azyl a teda lehoty, stanovené v ust. Článku 28 ods. 3, druhý až štvrtý pododsek Dublinského nariadenia sa nepoužijú - aplikuje sa Článok 29 tohto nariadenia. K námietke existencie vady, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia: Túto námietku navrhovateľ v návrhu bližšie nekonkretizoval. I napriek tomu však súd preskúmal postup odporcu v predmetnom konaní. Dospel však k názoru, že odporca sa v konaní nedopustil žiadneho procesného či iného pochybenia, ktoré by malo za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu. Navrhovateľovi oznámil začatie konania podľa Dublinského nariadenia, za účasti tlmočníka ho vypočul k okolnostiam jeho príchodu, resp. zdržiavaniu sa na slovenskom území, umožnil mu, podobne ako jeho zástupkyni oboznámiť sa s obsahom spisu. Pretože odporca dostatočným spôsobom zistil stav veci, náležite tiež posúdil a odôvodnil predpoklady zaistenia navrhovateľa a pretože v konaní odporcu neboli zistené žiadne vady, ktoré my mali vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, súd dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako správné a zákonné. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok konania.