Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/827/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014893418 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1014893418.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Juraja Považana, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o., IČO: 35 807 598, Pribinova č. 25, Bratislava, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., IČO: 36864421, Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaniach navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 29. júla 2014, č. k. 50C/191/2012-91 a proti uzneseniu zo dňa 08. októbra 2014, č. k. 50C/191/2012-117, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 08. októbra 2014, č. k. 50C/191/2012-117 p o t v r d z u j e. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 175,- Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 995,76 Eur, z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava V v exekučnom konaní. O náhrade trov konania rozhodol tak, že v konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy v konaní nevznikli. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ v konaní nepreukázal existenciu podmienok pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu. V úvode svojho odôvodnenia sa súd prvého stupňa zaoberal námietkami odporcu, poukazujúcimi na nedostatok procesných podmienok konania, spočívajúcich v zmätočnosti a predčasnosti podaného návrhu a nedostatku právomoci všeobecného súdu rozhodovať vo veci prieťahov súdu v exekučnom konaní, ktoré vyhodnotil ako nedôvodné. Uviedol, že splnenie povinnosti účastníka konania pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti, vyplývajúca z ust. § 79 a § 120 O. s. p., nie je procesnými prostriedkami vynútiteľné a môže nájsť svoj odraz iba v rozhodnutí vo veci samej (za predpokladu, že rozhodujúce skutočnosti sú opísané aspoň takým spôsobom, aby umožňovali posúdenie totožnosti veci). Súdu pritom neprislúcha posudzovanie súladu žaloby s hmotným právom pred vecným prejednaním nároku. S odkazom na ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., v znení platnom do 31. 12. 2012, súd prvého stupňa zhodnotil, že vo veci je oprávnený samostatne posudzovať otázku nesprávneho úradného postupu v podobe zbytočných prieťahov konania. Zo sprievodného listu k žiadostiam navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 30. 05. 2012, z ktorého súd zistil, že navrhovateľ podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku u odporcu dňa 30. 05. 2012 a tejto nebolo odporcom vyhovené, mal súd za preukázané splnenie podmienok podľa § 15 a § 16 zák. č. 514/2003 Z. z. S poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 10. 2012, č. k. 9NcC/137/2012, ust. § 85 ods. 3, § 87 písm. a/ a b/ O. s. p. a skutkový základ uplatňovaného nároku konštatoval, že Okresný súd Bratislava V je miestne príslušným všeobecným súdom na prejednanie a rozhodnutie predmetnej veci. V rámci dokazovania z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 37Er/467/2005, zistil, že o návrhu navrhovateľa, ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora, exekučnému súdu doručeného dňa 05. 10. 2010, bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 29. 03. 2012, č. k. 37Er/467/2005-25, ktorým bol na vykonanie exekúcie proti povinnému P. S.Q., K.. XX. XX. XXXX, na základe exekučného titulu: notárskej zápisnice č. N 24/2005, NZ 1452/2005 NCRLs 1424/2005 zo dňa 15. 01. 2005, poverený X.. Y. S.. Z uvedeného skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil, že aj keď ku dňu začatia exekúcie nebola podľa Exekučného poriadku určená lehota na rozhodnutie súdu o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, exekučný súd nerozhodol o predmetnom návrhu v primeranej lehote, čo zhodnotil ako nesprávny úradný postup podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ však žiadnym spôsobom nepreukázal ani ďalšie podmienky pre založenie objektívnej zodpovednosti odporcu podľa § 514/2003 Z. z., a to vznik materiálnej škody a príčinnú súvislosť medzi spôsobenou škodou a nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ sa obmedzil len na všeobecné tvrdenie a náhradu škody si uplatnil ako administratívne náklady, ktoré vyčíslil z účtovnej agendy, pričom túto z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií, nemohol súdu korešpondenčne predložiť. V exekučnom spise súd pritom nezistil ani úradným záznamom zapísané osobné zisťovanie stavu konania na súde zo strany navrhovateľa, žiadosť o poskytnutie informácie o stave konania prostredníctvom elektronických prostriedkov len ojedinele a sťažnosti adresované predsedovi súdu boli písomne podané na väčší počet konaní až v marci 2012. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd prvého stupňa zhrnul, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, keď v konaní nepreukázal skutočnosť, že by pôvodný exekútor (aj napriek navrhovateľom tvrdenej strate dôvery k súdnemu exekútorovi a nutnosti aktívneho usmerňovania súdneho exekútora navrhovateľom) objektívne nemohol do rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora na návrh oprávneného, pokračovať vo vymáhaní pohľadávok (napr. rozhodnutie o pozastavení výkonu činnosti exekútora), t. j. okrem nesprávneho úradného postupu súdu navrhovateľ nepreukázal ďalšie dve podmienky pre založenie objektívnej zodpovednosti odporcu, a to vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Odporca sa k podanému odvolaniu v súdom stanovenej lehote nevyjadril. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. V prejednávanej veci súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na správne a dostatočne zistenom skutkovom stave veci, ktorý po právnej stránke správne posúdil a svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie všetkých zákonom kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti odporcu, za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase (existencia nesprávneho úradného postupu, vznik majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a kauzálny nexus medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom). Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že exekučný súd rozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora po viac ako 19 mesiacoch od jeho doručenia, čo súd prvého stupňa správne vyhodnotil ako nesprávny úradný postup podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., v znení účinnom v rozhodnom čase, ktorý umožňoval súdu posudzovať nesprávny úradný postup súdu, spočívajúci v povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, aj nezávisle od výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti na prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že konajúci sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, majúceho za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, či právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ však v konaní relevantným spôsobom nepreukázal, že by mu v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom zo strany exekučného súdu vznikla skutočná škoda a nemajetková ujma. Súd prvého stupňa správne zhodnotil, že dôkazné bremeno preukázania výšky spôsobenej škody a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom súdu pritom zaťažuje navrhovateľa. Odvolací súd sa tiež stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora v priebehu exekučného konania pôvodnému exekútorovi nielenže nič nebránilo pokračovať vo vymáhaní pohľadávok navrhovateľa, ale táto povinnosť vykonávať úkony exekučného konania až do zmeny v jeho osobe mu vyplývala priamo z ustanovení Exekučného poriadku. Ničím nepodloženým tvrdeniam navrhovateľa o vzniku škody (či už majetkovej alebo nemajetkovej), ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s nečinnosťou súdu pri rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora, preto neuveril ani súd druhého stupňa. Odvolací súd tiež dopĺňa, že navrhovateľom paušálne vyčíslené administratívne výdavky nemôžu v žiadnom prípade odrážať skutočnú škodu, spôsobenú navrhovateľovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v tomto konkrétnom prípade, ktorej výšku by bolo možné aj riadnym spôsobom verifikovať. Rovnako navrhovateľ v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy. Pre úspešnosť navrhovateľa v tejto časti návrhom uplatneného nároku pritom nepostačuje len samotná okolnosť nedodržania zákonom stanovenej lehoty pre rozhodnutie súdu, ale navrhovateľ je povinný preukázať aj dopad nesprávneho úradného postupu na navrhovateľa v rôznych oblastiach jeho pôsobenia, a to predovšetkým na jeho dobrú povesť. Ako však uviedol súd prvého stupňa, navrhovateľ svoje všeobecné a subjektívne tvrdenia nepodložil relevantnými dôkazmi, čo malo za následok jeho neúspech aj v tejto časti návrhom uplatneného nároku. Odvolací súd nezistil pochybenie ani v postupe súdu prvého stupňa, ktorý vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania, za splnenia podmienok vedených v ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že navrhovateľ dňa 24. 07. 2014 doručil súdu opätovnú žiadosť o zrušenie termínu pojednávania, nariadeného na 29. 07. 2014 z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti navrhovateľa. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil predmetnú žiadosť navrhovateľa ako nedôvodnú, a to s poukazom na skutočnosť, že na základe identickej žiadosti navrhovateľa, súdu doručenej pred pojednávaním vytýčeným na 15. 11. 2013, prvostupňový súd uznesením zo dňa 31. 01. 2014, č. k. 50C/191/2012-59, potvrdeným uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. 04. 2014, č. k. 2Co/222/2014-74, návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že o námietke zaujatosti, vznesenej navrhovateľom v priebehu konania, bolo podľa § 16 ods. 1 O. s. p. rozhodnuté nadriadeným súdom, a to uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 10. 2012, č. k. 9NcC/137/2012-20, ktorým nebola zákonná sudkyňa X.. A. Q. vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci a otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať len súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, a nie ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti navrhovateľa, ktoré bolo naviac skončené odmietnutím ústavnej sťažnosti pre nedostatok právomoci Ústavného súdu na jej prejednanie. Neobstojí ani odvolacia námietka porušenia práva na kontradiktórny súdny proces, ku ktorej odvolací súd uvádza, že bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný, si tento sám zmaril možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy. Aj napriek tomu, že podľa ust. § 5 ods. 2 O. s. p. sa manudukačná (poučovacia) povinnosť súdu nevzťahuje na účastníka v konaní zastúpeného advokátom, navrhovateľovi, resp. jeho právnemu zástupcovi, bolo spolu s predvolaním na pojednávanie doručené aj procesné poučenie podľa § 101 ods. 2 a § 120 ods. 4 O. s. p., a preto si mal a musel byť vedomý následkov, spojených so súdom neospravedlnenou neprítomnosťou na pojednávaní. Odvolací súd týmto nespochybňuje zásadu kontradiktórnosti konania, pod ktorú možno subsumovať právo účastníka konania byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy, avšak nie je možný čisto absolútny, resp. formalistický výklad tejto zásady bez väzby s ostatnými zásadami občianskeho súdneho konania (napr. zásada hospodárnosti a plynulosti súdneho konania). Navrhovateľ tiež opomenul skutočnosť, že vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania mu bolo v predmetnej veci doručené ešte dňa 08. 11. 2013, t. j. navrhovateľ bol s dostatočným časovým predstihom oboznámený s obranou odporcu a nič mu nebránilo zaujať svoje stanovisko k nej. Bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný, si sám navrhovateľ zmaril možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy. Právne bezvýznamným je aj tvrdenie navrhovateľa, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko prostredníctvom vykonaného pojednávania chcel predložiť dôkazy o výške vzniknutej majetkovej škody, a to znalecký posudok, ktorého vypracovanie zabezpečil, nakoľko povinnosťou účastníka konania je podľa § 120 ods. 1 O. s. p. označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom navrhovateľ si túto povinnosť nesplnil, keď na existenciu znaleckého posudku ani v návrhu na začatie konania nepoukázal a tento v priebehu prvostupňového konania (a ani v odvolacom konaní) súdu nepredložil, a to aj napriek vedomosti o nariadenom termíne pojednávania. Súd prvého stupňa preto správne a v súlade s ust. § 101 ods. 2 druhá veta za bodkočiarkou O. s. p. prihliadol iba na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy. Za neopodstatnenú považuje odvolací súd aj výčitku navrhovateľa, že súd prvého stupňa odôvodňuje rozhodnutia v obdobných veciach „formulárovým spôsobom.“ Z úradnej činnosti je konajúcim súdom známe, že navrhovateľ podal na súdy množstvo žalôb, týkajúcich sa rovnakých účastníkov s totožným skutkovým základom. Sám navrhovateľ všetky návrhy na začatie konania a nasledovné procesné návrhy odôvodnil identicky (t. j. „formulárovo“), pričom rozdiely sa týkajú iba čísel exekučných konaní, mien súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s rozhodnutím o návrhu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho exekútora. Za tejto situácie nemožno súdu prvého stupňa vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie vecí. Naviac zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nemožno vyvodiť, že by tento postup súdu prvého stupňa bol nezákonný. Rovnako nedôvodnou je aj námietka arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré plne zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku, uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., a preto nemôže zakladať odvolací dôvod podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (odňatie možnosti konať pred súdom). Odvolaciemu súdu sa javia byť bez akéhokoľvek racionálneho základu aj tvrdenia navrhovateľa v tom smere, že z odôvodnenia rozhodnutia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o pojednávaní súdu je bez akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo súdom prvého stupňa vykonané výlučne oboznámením s listinnými dôkazmi, tvoriacimi podstatný obsah exekučného spisu Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 37Er/7734/2006, ktorého oboznámenie požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p., potvrdil. Napadnutým uznesením zo dňa 08. 10. 2014, č. k. 50C/191/2012-117, súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 20,- Eur, v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Súdny poplatok vyrubil podľa § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. Aj proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť bez náhrady. Súdu prvého stupňa vyčítal, že v uznesení absentuje jedna z podstatných náležitostí súdneho rozhodnutia, ktorou je odôvodnenie. V ďalšom namietal, že spoplatnenie podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa netýka odvolania, ale iba žaloby. Poukázal na skutočnosť, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody, spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Aj s poukazom na nemožnosť použitia analógie legis pri vyrubovaní súdnych poplatkov, poplatková povinnosť, ktorá bola navrhovateľovi uložená napadnutým uznesením, predstavuje zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky. Právny názor navrhovateľa pritom korešponduje so závermi Najvyššieho súdu SR, vyslovenými v rozsudku zo dňa 29. 03. 2007, sp. zn. 4Cdo/39/2007, z ktorých vyplýva, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona č. 71/1992 Zb., sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, a ak zákon o súdnych poplatkoch ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o súdnych poplatkoch záver rešpektujúci zásadu "v pochybnostiach v prospech poplatníka". V ďalšom navrhovateľ v odvolaní poukázal aj na dôvodovú správu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého v čl. II bod 3 sa žaloby budú spoplatňovať podľa položky č. 1 sadzobníka súdnych poplatkov s tým, že z pozmeňovacích návrhov poslancov U. Q., R. O., P. P. U. J. S. vyplýva, že v nadväznosti na zrušenie vecného oslobodenia pri žalobách na náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa navrhuje zaviesť paušálny súdny poplatok pre tieto žaloby vo výške 20,- eur, čím sa čiastočne zohľadňuje účel vládneho návrhu zákona (opatrenia na strane príjmovej časti štátneho rozpočtu) a súčasne sa zlepšuje v porovnaní s vládnym návrhom prístup k spravodlivosti v týchto veciach, nakoľko sa nebude vyberať poplatok podľa percentuálnej sadzby, ale ako paušálny poplatok, ktorý je podstatne nižší. Záverom navrhovateľ dodal, že žaloba bola v danej veci podaná na súd pred 30. 09. 2012, a preto v zmysle ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. treba na navrhovateľom podané odvolanie aplikovať ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom do 30. 09. 2012, kedy bolo konanie vo veciach náhrady škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, vec prejednal podľa § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní veci dospel k záveru, že ani odvolanie navrhovateľa voči poplatkovej povinnosti za odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu nie je dôvodným. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom od 01. 01. 2014 do 31. 08. 2014 (ďalej len „zák. č. 71/1992 Zb.“) súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Podľa § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou. Podľa § 6 ods. 2 veta prvá a druhá zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti. Podľa § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. októbra 2012) z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zo žaloby na náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, sa platí súdny poplatok vo výške 20,- Eur. Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne a v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom od 01. 01. 2014 do 31. 08. 2014 uložil navrhovateľovi poplatkovú povinnosť za odvolanie voči meritórnemu rozhodnutiu vo výške 20,- Eur. Nemožno prisvedčiť výkladu navrhovateľa, podľa ktorého spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., a ktorý je v príkrom rozpore s citovanými ust. § 2 ods. 4, § 5 ods. 1 písm. a/ a § 6 ods. 2 zák. o súdnych poplatkoch. Takýto výklad navrhovateľa vníma odvolací súd ako účelový a protirečiaci sa platnej právnej úprave. Jeho osvojenie si by muselo viesť k absurdnému záveru, že v podstate žiadne odvolacie konanie by nemohlo byť spoplatnené, nakoľko poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej žalobe v Sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Zákonodarca však na túto skutočnosť reagoval v ust. § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého sa poplatky podľa rovnakej sadzby vyberajú aj v odvolacom konaní vo veci samej. Napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa preto nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku a ani k použitiu neprípustnej analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku. V súvislosti s rozsudkom NS SR sp. zn. 4Cdo/39/2007, na ktorý v odvolaní poukazoval navrhovateľ, odvolací súd uvádza, že v predmetnom rozhodnutí Najvyšší súd SR konštatoval, že pokiaľ nie je v sadzobníku stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý okruh konania, teda pokiaľ určité konanie nie je ako poplatkový úkon spoplatnené v sadzobníku, v rámci tohto konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však v čase podania odvolania, ktorý je rozhodným pre vznik poplatkovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zák. o súdnych poplatkoch, bola zákonom stanovená poplatková povinnosť za tento druh konania (do 30. 09. 2012 vecne oslobodeného od súdnych poplatkov), a to položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. Na správnosti záveru o vzniku poplatkovej povinnosti v dôsledku navrhovateľom podaného odvolania voči rozhodnutiu vo veci samej nič nemení ani prechodné ust. § 18ca zák. o súdnych poplatkoch, nakoľko odvolanie (poplatkový úkon za odvolacie konanie) bolo navrhovateľom podané dňa 07. 05. 2014, t. j. nejednalo sa ani o úkon, ani o konanie začaté do 30. 09. 2012. K námietke navrhovateľa, že napadnuté uznesenie neobsahuje riadne odôvodnenie, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako aj rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky Sadzobníka súdnych poplatkov vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle ust. § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Treba pritom myslieť na podstatu súdneho rozhodovania, ktorou je poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. V zmysle uvedeného možno zhrnúť, že pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú časť s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie bezprostredne nasleduje po výrokovej časti, ale musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej položky Sadzobníka súdnych poplatkov. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd potvrdil, ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. aj uznesenie, ktorým bola navrhovateľovi uložená poplatková povinnosť za odvolanie voči meritórnemu rozhodnutiu. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p., a v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.