Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/136/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014894411 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1014894411.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci navrhovateľky: X. Y., L.. XX. XX. XXXX, trvale bytom B. X, T., proti odporcovi: C. V., L.. XX. XX. XXXX, bytom Š. XX, J., o zaplatenie 9.396,95 Eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29. októbra 2012, č. k. 25C/24/2011-74, uzneseniu zo dňa 10. januára 2013, č. k. 25C/24/2011-84 a uzneseniu zo dňa 13. decembra 2013, č. k. 25C/24/2011-108, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok a napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke istinu 9.396,95 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo žalovanej sumy od 01. 10. 2010 do zaplatenia a nahradiť jej titulom zaplateného súdneho poplatku trovy konania v sume 563,50 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak na základe návrhu navrhovateľky, ktorým sa (po jeho doplnení) domáhala vrátenia peňažných prostriedkov poskytnutých zmluvou o pôžičke odporcovi v celkovej sume 16.596,95 Eur, z ktorých odporca navrhovateľke vyplatil sumu celkom 7.200,- Eur. Navrhovateľka vyzvala odporcu listom zo dňa 05. 09. 2010 na splatenie zvyšnej časti pôžičky vo výške 9.396,95 Eur, v termíne najneskôr do 30. 09. 2010, na čo odporca nereagoval a nesúhlasil ani s návrhom navrhovateľky a žiadal ho v celom rozsahu zamietnuť. Potvrdil, že od navrhovateľky si peňažné prostriedky požičal, nie však na základe písomnej zmluvy, ktorú podpísal až po ich poskytnutí, tieto prostriedky postupne splácal, pričom splácanie ukončil z dôvodu vydierania a vyhrážok navrhovateľky, že pohľadávku voči nemu postúpi tretej osobe, ktorá bude vymáhať inú, zrejme vyššiu sumu. Preto kontaktoval i policajné orgány a vo veci prebehlo vyšetrovanie. Peňažné prostriedky zo zmluvy o pôžičke splácal navrhovateľke podľa svojich možností, k ďalším splátkam nepristúpil z objektívnych dôvodov a prejavil snahu vrátiť zostatok pôžičky postupne, podľa dohody s navrhovateľkou. Z dokazovania vykonaného vyšetrovacím spisom Okresného riaditeľstva policajného zboru v Bratislave I, Úradu justičnej a kriminálnej polície - odbor justičnej polície, ČVS: ORP-826/1-OVZ-B1-2009, súd prvého stupňa zistil, že vyšetrovateľ policajného zboru uznesením zo dňa 06. 07. 2009 začal trestné stíhanie pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona, pretože neznámy páchateľ sa v období mesiaca máj 2009 viacerými telefonickými hovormi vyhrážal odporcovi, že ich spor o požičané peniaze začne riešiť cez mŕtvoly, to až do dňa 02. 07. 2009, kedy odporcovi v telefonickom rozhovore povedal, že pokiaľ nedostane 500,- Eur ako úrok, pošle mafiu k jeho rodičom a tá už si od nich peniaze vypýta. K veci bola vypočutá navrhovateľka, ktorú policajný orgán zadržal a obmedzil jej osobnú slobodu, odporca a svedkovia, I.. G. Q. S. Š. K.. Prvostupňový súd z obsahu vyšetrovacieho spisu zistil aj to, že uznesením zo dňa 31. 03. 2010 vyšetrovateľ policajného zboru trestnú vec, v ktorej bolo začaté trestné stíhanie, postúpil na prejednanie Obvodnému úradu v Bratislave, keďže z vykonaných dôkazov vyplynulo, že nejde o trestný čin, ale o skutok, ktorý by mohol správny orgán posúdiť ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Sťažnosť odporcu proti predmetnému uzneseniu prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I uznesením zo dňa 30. 12. 2010, č. k. 1Pv 488/09-19, zamietol ako nedôvodnú. Zo spisového materiálu zistil, že konanie navrhovateľky nedosiahlo intenzitu naplnenia znakov objektívnej stránky zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona, keď v jeho pozadí bol občianskoprávny záväzok - pôžička, ktorej existenciu potvrdili obe strany, pričom vyústenie do konfliktu o vrátenie požičaných peňažných prostriedkov bolo spôsobené najmä nedostatočnou úpravou tohto zmluvného vzťahu. Navrhovateľka potvrdila, že sa v konaní domáha vrátenia nesplatenej čiastky peňažných prostriedkov poskytnutých odporcovi, ktorý ju telefonicky požiadal o finančnú pomoc - pôžičku sumy 16.596,96 Eur (500.000,- Sk) a keďže sa poznali už od jej 14-tich rokov, nemala dôvod pomoc mu odmietnuť. Nakoľko odchádzala na dovolenku, požiadala svojho priateľa p. T., aby dohodnutú sumu vložil v jej mene na účet označený odporcom, pričom išlo o účet p. Q.Č., spoločníka odporcu. K vkladu peňazí vo výške 16.596,96 Eur (500.000,- Sk) došlo dňa 13. 05. 2012, tak ako vyplýva i z dokladu o vklade na účet, ktorý založila do súdneho spisu (č. l. 8). S odporcom sa dohodli na vrátení požičaných peňazí do dvoch týždňov. Odporca jej vrátil celkom 7.200,- Eur, nie 7.500,- Eur ako uviedol v písomnom vyhlásení, ktorú skutočnosť preukazovali výpisy z účtov navrhovateľky, a to dňa 20. a 30. 01. 2009, keď vložil po 3.000,- Eur, dňa 02. 03. 2009 vložil 500,- Eur a dňa 24. 04. 2009 sumu 700,- Eur (č. l. 5 - 7). K písomnej Zmluve o pôžičke zo dňa 10. 09. 2009 navrhovateľka uviedla, že jej uzavretie inicioval p. G. Q., ktorý zmluvu i pripravil. Odporca najskôr zmluvu podpísal pred notárom a notárom overenú zmluvu jej zaslal na adresu bydliska do T., kde ju podpísala a jedno vyhotovenie zaslala odporcovi späť. Pokiaľ išlo o vyhlásenie odporcu ako súčasť zmluvy, ním sa bližšie nezaoberala a nekontrovala ho, preto až s odstupom času zistila, že suma odporcom uvedená ako vrátená nekorešponduje so skutočne vrátenou. Odporca uviedol, že pri telefonickom rozhovore s navrhovateľkou, asi dva týždne pred dňom 13. 05. 2008 jej spomenul, že zháňa peniaze na byt, pričom navrhovateľka sa sama ponúkla požičať mu 16.596,96 Eur. Dohodli sa, že finančný obnos navrhovateľka odporcovi poskytne prevodom na bankový účet vo E., S.. D.., patriaci I.. G. Q., ktorého číslo jej sám nadiktoval. I keď boli peniaze z pôžičky určené odporcovi, tento ich po obdržaní poskytol p. B. O., ktorá ich navrhovateľke začala aj postupne splácať. Odporca mal vedomosť o vrátení sumy celkovo vo výške 7.500,- Eur, keďže i po dátume 24. 04. 2009 bola navrhovateľke poskytnutá suma 300,- Eur, a preto zostatok dlhu z pôžičky zodpovedal sume 9.096,95 Eur. Odporca existenciu dlhu neskôr popieral, z dôvodu, že navrhovateľka mu poskytla peňažné prostriedky prostredníctvom inej osoby, p. T., ktorý vložil peniaze na účet p. G. Q., o čom vedomosť nemal, a zmluvu o pôžičke teda neuzavrel s navrhovateľkou, ale s jej priateľom. Ak pri výsluchu pred vyšetrovateľom policajného zboru uznal svoj dlh voči navrhovateľke, urobil tak z dôvodu, že sa mu v tom čase vyhrážala jeho vymáhaním cez tretiu osobu. Zmluvu o pôžičke a vyhlásenie zo dňa 10. 09. 2009 koncipoval sám, podpísal ich pred notárom a následne zaslal navrhovateľke. Urobil tak z dôvodu, aby zabránil navrhovateľke v zmene osoby veriteľa, keďže sa mu vyhrážala, že bude od neho opätovne žiadať celú sumu 16.596,96 Eur. Poskytnutie pôžičky peňazí vyplýva z listinného dokladu pod názvom Zmluva o pôžičke zo dňa 10. 09. 2009, ktorým odporca ako dlžník potvrdil prevzatie finančných prostriedkov v sume 16.596,96 Eur (500.000,- Sk) od navrhovateľky označenej ako veriteľ, ktorá bola zaslaná dňa 13. 05. 2008 na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX vedený vo E. Ú. J., S.. D.. na meno G. Q.. Odporca v pripojenom Vyhlásení z toho istého dňa potvrdil, že k danému dňu zaslal z celkovej sumy 16.596,96 Eur (500.000,- Sk) na bankový účet navrhovateľke (veriteľovi) sumu 7.500,- Eur. Vyhodnotením vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že medzi navrhovateľkou a odporcom došlo k uzavretiu ústnej zmluvy o pôžičke peňažných prostriedkov v celkovej sume 16.596,96 Eur, ktoré navrhovateľka neposkytla odporcovi priamo na jeho bankový účet, ale na účet ním zadaný. Tejto skutočnosti nasvedčujú zhodné výpovede účastníkov konania, a to i v trestnom konaní, a je zrejmá i z listinného dôkazu - Zmluvy o pôžičke zo dňa 10. 09. 2009, ktorý však nemožno samo o sebe označiť za zmluvu o pôžičke, keďže v ňom absentuje vymedzenie vzájomných práv a povinností účastníkov záväzkového vzťahu, a to záväzok veriteľa odovzdať peňažné prostriedky vo výške 16.596,96 Eur dlžníkovi a ich prevzatie dlžníkom so záväzkom vrátiť ich veriteľovi. Podľa obsahu by bolo možné hodnotiť tento dôkaz ako potvrdenie o existencii záväzku zo zmluvy o pôžičke v predmetnej výške, keďže odovzdanie sumy 16.596,96 Eur odporcovi ako dlžníkovi, bolo v konaní preukázané nielen zhodnými výpoveďami účastníkov konania, ale i dokladom o vklade na účet vo E. Ú. J., S.. D.. zo dňa 13. 05. 2008. Zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom a na jej uzavretie je potrebné faktické odovzdanie a prevzatie finančných prostriedkov medzi veriteľom a dlžníkom. Z vkladového lístka E. Ú. J., S.. D.. zo dňa 13. 05. 2008 síce vyplýva, že peňažné prostriedky v sume 16.596,96 Eur boli vložené na účet osoby odlišnej od odporcu, ktorou podľa vyjadrení účastníkov konania bol G. Q., avšak odporca jednoznačne potvrdil, že G. Q. nebol faktickým príjemcom pôžičky, keď len sprostredkoval prijatie peňazí na jeho bankový účet, primárne určených odporcovi. Ako sprostredkovateľ vystupoval v danom vzťahu i V. T., ktorý podľa udania navrhovateľky vložil požičiavaný obnos na účet G. Q. dňa 13. 05. 2008, pričom tak uskutočnil v mene a na pokyn navrhovateľky. V tomto smere považoval súd za nedôvodné námietky odporcu spochybňujúce obdržanie peňazí z pôžičky od navrhovateľky, tvrdiac, že ich prijal od jej priateľa V. T., z dôvodu ktorého sa navrhovateľka nemôže domáhať ich vrátenia prostredníctvom súdu. Rozhodnou okolnosťou v tejto veci totiž nebolo kto, t. j. ktorý subjekt uskutočnil dňa 13. 05. 2008 vklad sumy 16.596,96 Eur na bankový účet G. Q., ale to, o koho peňažné prostriedky išlo, t. j. kto bol ich vlastníkom, pričom i z vykonaného dokazovania v trestnom konaní vyplynulo, že peňažné prostriedky v danej sume patrili práve navrhovateľke. Súd mal z vykonaného dokazovania ďalej za preukázané a medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že odporca svoj záväzok zo zmluvy o pôžičke čiastočne plnil (prostredníctvom B. O.), pričom podľa udania navrhovateľky išlo o sumu 7.200,- Eur, ktorej úhradu preukázala výpisom z účtu vedeného v P. J., S.. D.. v období od 20. 01 do 24. 04. 2009. Z neho jednoznačne vyplýva, že na účet navrhovateľky bola dňa 20. 01. a 30. 01. 2009 pripísaná suma po 3.000,- Eur, dňa 02. 03. 2009 suma 500,- Eur a dňa 24. 04. 2009 suma 700,- Eur, všetko s popisom "C. V.". Odporca vrátenie sumy vo výške 7.200,- Eur rozporoval a namietal, že navrhovateľke vrátil celkovo sumu 7.500,- Eur, keď finančný obnos vo výške 300,- Eur poukázal na účet navrhovateľky niekedy po dátume 24. 04. 2009. Tieto tvrdenia odporca ale nijako a ničím nepreukázal a neosvedčil, ani neoznačil a nenavrhol vykonať žiaden dôkaz, že pristúpil k úhrade i sumy 300,- Eur, nad rámec preukázateľne uhradenej sumy 7.200,- Eur. O úroku z omeškania rozhodol v súlade s ust. § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Obč. zák. a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., odo dňa 01. 10. 2010, ako dňa nasledujúceho po dni určenom v písomnej výzve navrhovateľky zo dňa 05. 09. 2010, keď odporca obdržanie tejto výzvy navrhovateľky nerozporoval, a teda jej prevzatie potvrdil a medzi účastníkmi konania nebola dojednaná presná splatnosť pôžičky. Podľa uvedenej výzvy mal odporca pristúpiť k úhrade žalovanej istiny najneskôr do 30. 09. 2010. Proti rozsudku podal odporca odvolanie, žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie alebo zmeniť a návrh ako nedôvodný zamietnuť. Odvolanie odôvodnil tým, že navrhovateľka sa s ním dohodla na poskytnutí vlastných finančných prostriedkov, tom čase 500.000,- Sk. Počas policajného vyšetrovania a súdneho sporu vyšla najavo skutočnosť, že tieto financie neboli vo vlastníctve navrhovateľky a ani ich neposlala osobne odporcovi na bankový účet. Navrhovateľka uviedla odporcu od samého začiatku do omylu tým, že žiadnymi financiami vo výške 500.000,- Sk v tom čase nedisponovala a ani ich sama osobne odporcovi neposlala na bankový účet, aj keď odporcovi potvrdila, že peniaze sama poslala. Počas sporu vyšlo najavo, že peniaze vložil na bankový účet V. T.. Toto nebolo súčasťou dohody odporcu s navrhovateľkou a teda v skutočnosti došlo k tomu, že peniaze odporcovi nepožičala navrhovateľka, ale tretia osoba. Ak teda navrhovateľka vo veci nevystupuje ako veriteľ, ale len sprostredkovateľ pôžičky, nemôže sa úspešne žalobou domáhať vrátenia peňazí od odporcu, ktorý teda nie je v predmetnom spore pasívne legitimovaný. Odporca ďalej uviedol že peniaze postupne začal splácať navrhovateľke, v dobrej viere, že tieto patrili jej, ale prestal ich ďalej platiť potom ako sa navrhovateľka od odporcu po vrátení čiastkového plnenia začala opätovne domáhať zaplatenia celej pôžičky, pričom vrátenú sumu 7.500,- € považovala iba za úrok. Ďalším objektívnym dôvodom bolo, že sa odporcovi začala vyhrážať postúpením pohľadávky na ďalšie osoby, za stavu, že odporca nemal právnu istotu kto bol v tom čase skutočným veriteľom. K výzve na vrátenie pôžičky zo dňa 05. 09. 2010 uviedol, že mu nebola doručená a tento dôkaz na súde nerozporoval, lebo ho na otázku súdu nevedel ani potvrdiť ani vyvrátiť a k záveru, že mu uvedený doklad nebol doručený a ani ho nikdy neprevzal, dospel až po vykonanom dokazovaní, nakoľko bol doručovaný na adresu zamestnávateľa a musel ho prevziať zamestnanec v podateľni. Zmluvu o pôžičke zo dňa 10. 09. 2009 podpísal v rozpore so svojou vôľou, v tiesni a v čase, keď sa mu navrhovateľka vyhrážala vymáhaním peňazí inými osobami. Preto ju sám skoncipoval, overil na nej podpis u notára a zaslal navrhovateľke obidve vyhotovenia, ale späť jedno vyhotovenie nedostal, tak ako tvrdí navrhovateľka a o čom žiaden dôkaz ani nepredložila. Odporca teda dospel k záveru, že voči navrhovateľke nemá žiaden zmluvný záväzok, pretože táto je len sprostredkovateľom pôžičky. K odvolaniu sa vyjadrila navrhovateľka s uvedením, že odporca sa len snaží vyhnúť vráteniu požičaných prostriedkov. Jej povinnosť informovať odporcu o tom, že finančné prostriedky zloží na účet tretia osoba nebola dohodnutá a účet na ktorý boli peniaze odoslané tiež nebol jeho. Majiteľom účtu bol a doteraz je I.. G. Q.. Odporca presne vedel o aké finančné prostriedky ide, pretože ich okamžite použil pre vlastnú potrebu a aj jeho tvrdenia, že mu nebola doručená výzva na vrátenie pôžičky sú nepravdivé nakoľko navrhovateľka v dôsledku správania odporcu, ktorý sa zatajoval a nereagoval na jej telefonáty, zaslala výzvu na 2 adresy. Upozornila na presnú vedomosť odporcu, že takáto zásielka na adresu jeho zamestnávateľa doručená bola a aj kto ju prevzal. Z adresy trvalého bydliska sa podľa predpokladu navrhovateľky zásielka vrátila späť ako nedoručená. Aj tvrdenie odporcu, že zmluvu o pôžičke písal v rozpore so svojou vôľou a v tiesni je nepravdivé a zavádzajúce, nakoľko ako sám uvádza túto skoncipoval a následne overil u notára a to všetko bez vedomia navrhovateľky. Vyslovila aj názor, že právo postúpiť alebo predať vlastnú pohľadávku je zakotvené v našom právnom systéme a je legálnym spôsobom nakladania s vlastnými finančnými prostriedkami a až písomné oznámenie o uskutočnení takejto operácie oznámením o novom veriteľovi je pre odporcu smerodajné. Rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za správne a navrhuje aby ho krajský súd potvrdil. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie odporcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a napadnutý rozsudok, ako i uznesenia súdu prvého stupňa, sú vecne správne. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku i uznesení súdu prvého stupňa, obmedzil svoje odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. Zmluvou o pôžičke veriteľ prenecháva dlžníkovi na voľné nakladanie (zastupiteľné) veci určené podľa druhu a na druhej strane dlžník sa zaväzuje vrátiť veriteľovi po uplynutí dohodnutej doby veci toho istého druhu. Právny vzťah založený zmluvou o pôžičke môže byť tak odplatný, ako aj bezodplatný. Pre platnosť zmluvy o pôžičke zákon nevyžaduje osobitnú formu a táto môže byť uzatvorená písomne, ústne alebo aj konkludentným prejavom. K pojmovým znakom zmluvy o pôžičke sa radí prenechanie vecí na voľné nakladanie (príp. aj spotrebovanie) dlžníkovi, druhovo (genericky) určené veci, dočasnosť právneho vzťahu a povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu. Doba splatnosti obvykle býva, no nemusí byť výslovne dohodnutá, resp. možno ju dohodnúť aj neskôr. Zmluva o pôžičke je svojou povahou reálnou zmluvou, preto k dohode strán musí pristúpiť aj skutočné (reálne) odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi. Uzatvorením zmluvy preto vzniká medzi stranami záväzný právny vzťah, obsahom ktorého sú práva a povinnosti, avšak až odovzdaním vecí dlžníkovi sa tento vzťah stáva právnym vzťahom z pôžičky. Z hľadiska platnosti zmluvy o pôžičke nie je právne významné ďalšie použitie prostriedkov získaných na základe zmluvy o pôžičke. V prejednávanej veci mal prvostupňový súd z vykonaného dokazovania za preukázané, že medzi navrhovateľkou a odporcom došlo k uzavretiu ústnej zmluvy o pôžičke peňazí v celkovej výške 16.596,96 Eur, ktoré navrhovateľka neposkytla odporcovi priamo na jeho bankový účet, ale na účet ním zadaný. Ako sprostredkovateľ vystupoval vo vzťahu i V. T., ktorý podľa uvedenia navrhovateľky vložil požičiavaný obnos dňa 13. 05. 2008 na účet G. Q., pričom tak uskutočnil v mene a na pokyn navrhovateľky. Práve túto skutočnosť vo svojom odvolaní namietol odporca, považujúc sa za nie pasívne legitimovaného, čo odôvodnil tým, že finančné prostriedky mu neposkytla navrhovateľka, ktorá nimi ani nedisponovala a ani mu ich osobne neposlala, ale poslala ich tretia osoba. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v prospech navrhovateľky podrobne a presvedčivo odôvodnil, vysporiadal sa s týmto reálnym kontraktom tak, že účastníci uzavreli ústnu zmluvu o pôžičke, ktorú dodatočne odobrili listinným dokladom nazvaným Zmluva o pôžičke, z ktorej súd prvého stupňa vychádzal ako z potvrdenia o existencii záväzku zo zmluvy o pôžičke vo výške 16.596,96 €. Námietky odporcu, neskôr i odvolacie o tom, že požičané finančné prostriedky neposkytla navrhovateľka, ale jej priateľ V. T. považoval za nedôvodné, nakoľko vykonaným dokazovaním mal preukázané, že boli vlastníctvom navrhovateľky. V závere svojho odôvodnenia dodal, že odporca si vo svojich písomných a ústnych vyjadreniach viackrát odporoval, keď na jednej strane uznával svoj záväzok zo zmluvy o pôžičke voči navrhovateľke, čiastočne ho aj plnil, a chcel v tom pokračovať aj v budúcnosti, pričom na strane druhej existenciu svojho záväzku voči nej namietal. Tento postup odporca zachoval aj v odvolacích námietkach, ktoré zavŕšil vyvodením záveru o tom, že voči navrhovateľke nemá žiaden zmluvný záväzok a teda žiadnu povinnosť jej čokoľvek zaplatiť. Súd prvého stupňa sa s prejednávanou vecou vysporiadal a odôvodnil ju ako už bolo uvedené precízne, skutkový stav mal zistený okrem výpovedí účastníkov konania aj pripojeným vyšetrovacím spisom OR PZ Bratislava I., č. ORP-826/1-OVZ-B1-2009, jeho právne závery sú plne v intenciách zákona a vecné zistenia podložené právnou zručnosťou. Na tomto mieste si odvolací súd neodpustí poukaz na morálnu rovinu veci, ktorú naznačil v odôvodnení rozhodnutia aj súd prvého stupňa, keď odporca, preukázateľne dlžiaci navrhovateľke výrazný obnos peňazí, o ktorých poskytnutie ju zjavne požiadal, argumentuje tvrdením o existencii dohody o vlastných finančných prostriedkoch, ktoré mu mala osobne poslať na dohodnutý bankový účet. Právnu rovinu toho, že nebol jeho už ale neriešil a ani to, že pôžičku peňazí žiadal na riešenie bytovej otázky a tieto poskytol tretej osobe. A teda po dospení k záveru o neexistencii jeho záväzku voči navrhovateľke podal proti rozsudku odvolanie a žiadal o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Nakoľko súd prvého stupňa jeho argumentáciu nepovažoval za presvedčivú a nespĺňajúcu podmienky na oslobodenie od platenia poplatkov, oslobodenie mu nepriznal s odôvodnením povinnosti kumulatívneho splnenia dvoch podmienok, a to, že oslobodenie od súdnych poplatkov odôvodňujú majetkové, zárobkové, osobné, rodinné, zdravotné pomery účastníka, a že zároveň nejde buď o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie či bránenie práva. Z uvedeného teda vyplýva, že aj keby inak pomery žiadateľa o oslobodenie odôvodňovali priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, súd oslobodenie neprizná, ak by išlo o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva a to je vtedy, keď bez toho, aby bolo potrebné vykonať dokazovanie z tvrdení obsiahnutých v návrhu na začatie konania (aj keby boli pravdivé) nemožno vyvodiť existenciu uplatňovaného nároku, resp., keď možno jednoznačne konštatovať, že takýto nárok neexistuje. Svojvoľným uplatňovaním alebo bránením práva je najmä šikanózny výkon práva alebo zjavné odďaľovanie splnenia povinností. Súd po posúdení všetkých uvedených skutočností dospel k záveru, že odporca nepreukázal také pomery, ktoré by odôvodňovali priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov a že zaplatenie súdneho poplatku vo výške 563,50 EUR nie je takým zásahom do majetkovej sféry odporcu, ktorý ako zamestnanec J. D. T., dosiahol za obdobie august 2012 - február 2013 priemerný čistý mesačný príjem vo výške 1,689,08 EUR a ako zamestnanec J. W. K. S.. D.., mal vo februári 2013 mesačný príjem 420,88 EUR, je výlučným vlastníkom 2-izbového bytu a spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti G. Q. D.. O.. M.. Nakoľko odporca nepreukázal splnenie prvej podmienky pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, súd prvého stupňa nepovažoval za potrebné skúmať druhú zákonnú podmienku, keďže pre oslobodenie musia byť splnené obidve podmienky kumulatívne. V odvolaní odporca uzneseniu súdu prvého stupňa vyčítal, že nezobral do úvahy skutočnosti znemožňujúce mu včasnú úhradu súdneho poplatku. Uviedol, že doručil súdu aj doklady, ktoré preukazujú skutočnosti o tom, že má už skoršie splatné záväzky voči iným veriteľom, ktoré je povinný uhradiť. Tieto záväzky však musí uhrádzať v časovom poradí tak, aby nedošlo k zvýhodneniu jedného veriteľa oproti iným veriteľom, alebo aby nebol poškodený niektorý z veriteľov. Jednorazové zaplatenie súdneho poplatku vo výške 563,50 € by pre neho znamenalo porušenie uvedeného princípu a v tom vidí postup súdu prvého stupňa za nesprávny. Do pozornosti dal uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. 8. 2010, sp. zn. 5Cdo/164/2010, podľa ktorého pre prípad nepriznania oslobodenia od súdnych poplatkov musí byť účastníkovi konania, za účelom možnosti uplatnenia práva na súdnu ochranu, poskytnutý reálny časový priestor pre úhradu súdneho poplatku a pre pokračovanie v konaní vo veci samej. Uznesenie súdu prvého stupňa žiadal na základe uvedeného zrušiť, alternatívne odporcovi povoliť zaplatiť súdny poplatok v mesačných splátkach vo výške 25,- €. Jedným zo základných práv občana je právo domáhať sa určeným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Toto právo má každý, teda aj ten, kto nemá finančné prostriedky na zaplatenie súdneho poplatku. Preto aj keď zákon určí povinnosť uhradiť súdny poplatok ako podmienku postupu pri uplatňovaní práva v civilnom procese, súčasne upravuje okolnosti, za ktorých možno túto podmienku odpustiť. Tie potom nerozlišujú potenciálnych žiadateľov o túto výnimku podľa spôsobu a okolností za ktorých vznikol problém, ktorý je predmetom konania a nerozlišujú účastníka podľa povolania či profesie, ani neurčujú kritéria dĺžky vedomosti o povinnosti uhradiť súdny poplatok. Ustanovenie § 138 ods. 1 O. s. p. umožňuje od platenia súdnych poplatkov oslobodiť nielen fyzické osoby, ale aj podnikateľov (fyzické či právnické osoby) za existencie podmienok pre toto oslobodenie, pričom určujúcim kritériom pre toto oslobodenie je objektívna schopnosť zaplatiť súdny poplatok v určenej výške. Pri nepodnikateľských subjektoch sú pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov rozhodujúce majetkové, zárobkové, rodinné, zdravotné a osobné pomery účastníka. Z hľadiska posudzovania platobnej schopnosti (solventnosti) nie je možné sa obmedziť len na zistenie, či majú disponibilné peňažné prostriedky, ale je nutné vziať do úvahy aj ich celkové majetkové pomery, teda aj spôsobilosť si tieto prostriedky zadovážiť. Okrem pomerov účastníkov je potrebné tiež skúmať skutočnosť, či zo strany účastníka domáhajúceho sa priznania oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie či bránenie práva, pričom obidva predpoklady musia byť splnené súčasne. Po preskúmaní veci sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa v napadnutom uznesení a prezentuje názor, že odporca nie je ten prípad, kedy by mal štát suplovať povinnosť účastníka uhradiť súdny poplatok, aj keď by nešlo o zrejme bezúspešné bránenie alebo uplatňovanie práva. Samotný momentálny nedostatok disponibilných finančných prostriedkov nie je sám o sebe dostatočným dôvodom pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, pretože rozhodujúcim kritériom sú celkové majetkové pomery žiadateľa zhodnotené z dlhodobého hľadiska. Okrem majetkových pomerov žiadajúceho účastníka je potrebné tiež skúmať skutočnosť, či zo strany účastníka domáhajúceho sa priznania oslobodenia od súdnych poplatkov, nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie či bránenie práva, pričom obidva predpoklady musia byť splnené súčasne. Z doložených dôkazov je možné jednoznačne uzavrieť, že odporca neosvedčil objektívnu neschopnosť zaplatiť súdny poplatok, preto odvolací súd podporil záver súdu prvého stupňa, že osobné, majetkové a zárobkové pomery odporcu nenapĺňajú podmienky na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, nakoľko príjem vykazuje známky nadštandardu a jeho odvolacie dôvody pri preskúmaní súdneho spisu považuje za zrejme bezúspešné a až v rozpore s dobrými mravmi bránenie práva, čím zhodne so súdom prvého stupňa skonštatoval nesplnenie zákonných predpokladov na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Odvolací súd preskúmaním prejednávanej veci dospel k záveru, že odporca, minimálne bezdôvodne podaným odvolaním nespĺňa ani podmienky na povolenie splácania súdneho poplatku v mesačných splátkach. Uvedená argumentácia je potom i právnym základom na potvrdenie uznesenia č. k. 25C/24/2011-84 zo dňa 10. 01. 2013. Náhradu trov odvolacieho konania úspešnej navrhovateľke pre jej neuplatnenie nepriznal (§ 151 ods. 1 O. s. p.). Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.