Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/544/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1100899387 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalúpka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1100899387.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Juraja Považana, v právnej veci navrhovateľa: Jednotný majetkový fond zväzov odborových organizácií v Slovenskej republike, so sídlom Odborárske námestie 3, Bratislava, IČO: 30 779 618, proti odporcovi: Slovenský odborový zväz slobodných povolaní, so sídlom Jakubovo nám. 14, IČO: 00678708, zast. Advokátska kancelária Mendel, Mestická, Slovíková, s.r.o., Hollého 31/371, Žilina, o zaplatenie 20.690,87 Eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. apríla 2013, č. k. 22C/152/2000-203 a uzneseniu zo dňa 15. augusta 2013, č. k. 22C/152/2000-218, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje. Navrhovateľovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdzuje. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 11.670,22 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne z dlžnej sumy 11.670,22 Eur od 22. 12. 2000 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd návrh navrhovateľa zamietol. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Navrhovateľ návrh skutkovo odôvodnil tým, že odporcovi prenechal v objekte budovy odborov na Jakubovom námestí číslo 14 v Bratislave, súp. č. 102564, ktorá je vo vlastníctve navrhovateľa, zapísaná na LV číslo 2529, do užívania nebytové priestory podľa zmluvy o nájme číslo 126/91/Ba v zo dňa 22. 2. 1991. Podľa článku 6 citovanej zmluvy bola daná odporcovi výpoveď z nájmu v zmysle v nej dojednanej výpovednej lehoty. Po uplynutí výpovednej lehoty nájom nebytových priestorov skončil dňom 31. 12. 1997. Navrhovateľ napriek uvedeným skutočnostiam, mal záujem obnoviť nájom k bytovým priestorom s odporcom a rokoval s ním o uzatvorení nového nájomného vzťahu. Odporca však nájomnú zmluvu zo dňa 27. 1. 1998 odmietol podpísať, priestory však nevypratal. Z dôvodu nevypratania predmetných priestorov, ktorých nájom bol ukončený, sa navrhovateľ obrátil na príslušný súd dňa 30. 1. 1998 s návrhom na vypratanie nebytových priestorov. Odporca do dňa podania žaloby priestory nevypratal, nájomnú zmluvu nepodpísal a priestory naďalej užíva bez právneho dôvodu. Z uvedeného dôvodu navrhovateľ požaduje od odporcu náhradu za neoprávnené užívanie predmetných priestorov, a to dvoch skladových miestností číslo 008 a 009 a troch kancelárskych miestností číslo 23, 24 a 25, o celkovej ploche 88 m2. Náhradu za užívanie predmetných priestorov si navrhovateľ uplatnil u odporcu vo výške nájomného, ktoré je v mieste a čase obvyklé, a to za obdobie celého roku 1998, 1999 do dňa 1. 11. 2000. Odporca žiadal žalobný návrh zamietnuť s odôvodnením, že vzťah medzi navrhovateľom a odporcom je vzťahom zo zmluvy o výpožičke, ktorej právnym základom má byť zmluva o nájme zo dňa 22. 2. 1991, v zmysle ktorej bol predmet nájmu vyšpecifikovaný doplnkom číslo 1 zo dňa 19. 11. 1991, pričom predmet nájmu s presne špecifikovanou podlahovou plochou mal dojednanú úhradu ohľadom týchto priestorov ako žiadnu, preto išlo o vzťah zo zmluvy o výpožičke. V ďalšom namietal, že navrhovateľ nepreukázal užívanie priestorov odporcom v takom rozsahu, v akom sú predmetom žaloby, a namietol aj výšku požadovaného bezdôvodného obohatenia, nakoľko táto mala byť vypočítaná z priemerov aktuálneho tržného nájomného, ktoré navrhovateľ odvodzuje z iných nájomných zmlúv uzavretých v období rokoch 1997 až 2002, pričom v týchto nájomných zmluvách je nájomné dohodnuté ako komplexné, a teda zahŕňa aj náklady na energie, ktoré v predmetných priestoroch odporca po celý čas užívania platil sám. Podľa odporcu, navrhovateľ neuniesol ani dôkazné bremeno týkajúce sa doručenia výpovede z nájmu a zároveň vzniesol námietku premlčania časti žalovaného nároku. V priebehu konania, podaním zo dňa 17. 6. 2011, navrhovateľ rozšíril žalobný petit o príslušenstvo a žiadal, aby súd zaviazal odporcu k zaplateniu sumy 20. 690,87 euro spolu so 17,6% ročným úrokom z omeškania od 26. 10. 2000 do zaplatenia. Súd na pojednávaní konanom dňa 14. 11. 2012 uznesením pripustil rozšírenie žalovaného petitu. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil nasledovný skutkový stav veci: Dňa 22. 2. 1991 bol medzi účastníkmi uzavretý záväzkový vzťah, označený ako zmluva o nájme (dočasnom užívaní) odborového majetku - nebytových priestorov v zmysle zákona číslo 116/1990 Zb. V článku 2 tejto zmluvy bolo uvedené, že zmluva upravuje vzťahy medzi prenajímateľom (navrhovateľom), ktorý má právo hospodárenia k odborovému majetku a nájomcom (odporcom) súvislosti s užívaním nebytových priestorov v budove odborov v Bratislave na Jakubovom námestí 14, ktoré sú špecifikované v prílohe číslo 2. V článku 3 predmetnej zmluvy bolo dohodnuté, že užívateľ smie majetok určený v prílohe číslo 2 tejto zmluvy užívať výlučne ako nebytové priestory pre svoju činnosť a nie je oprávnený užívané priestory alebo ich časť dať do ďalšieho užívania. V článku 5 tejto zmluvy sa nájomca zaviazal platiť nájomné za užívanie prenajatých priestorov vždy do 15. 5. bežného roka vo výške uvedenej vo výpočtovom liste (príloha 1). Spôsob platby bol dohodnutý bezhotovostným stykom na číslo účtu navrhovateľa. Podľa článku 6 tejto zmluvy nájom sa uzatvoril na dobu neurčitú. K jeho skončeniu mohlo dôjsť na základe dohody ku ktorémukoľvek dňu, alebo uplynutím vzájomne dohodnutej 36 mesačnej výpovednej lehoty jednej zo zmluvných strán, ktorá začala plynúť 1. dňom roka nasledujúceho po doručení výpovede. Od zmluvy nebolo možné odstúpiť jednostranným vyhlásením niektorej zo zmluvných strán. Podľa článku 7 citovanej zmluvy nedeliteľnou súčasťou tejto zmluvy bol výpočtový list Úhrad za užívanie nebytových priestorov (príloha číslo 1) a špecifikácia užívaných nebytových priestorov (príloha číslo 2). V bode 4 článku 7 tejto zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že odberateľsko - dodávateľské vzťahy, týkajúce sa dodávok tepla, elektrickej energie, vodného a stočného, odvozu smetí a spojových služieb v objekte realizuje vo vlastnom mene nájomca. Tieto uhrádza zo svojich rozpočtových prostriedkov a v plnom rozsahu zodpovedá za ich úhradu v príslušných zúčtovacích obdobiach, vrátane úhrady za ďalších užívateľov objektu. Z prílohy číslo 1 k zmluve (výpočtový list) zo dňa 22. 02. 1991 vyplynulo, že celková ročná úhrada za užívanie nebytových priestorov bola dohodnutá v sume 52.220,-Sk (išlo o užívanie 10 kancelárskych miestností o rozlohe 262,3 m2, so sadzbou 160 SK za meter štvorcový = ročná úhrada 41.968,-SK, 5 nekancelárskych miestností vo výmere 72 m2, so sadzbou 100 Sk za m2 = ročná úhrada 7.200,-Sk, alikvotná časť z ostatných nebytových priestorov - sociálnych a iných priestorov o rozlohe 43,6 m2, so sadzbou 70,-Sk za m2 = ročná úhrada 3.052,-Sk, spolu 52.220,-Sk). Z prílohy číslo 2 k zmluve ( špecifikácia ) zo dňa 22. 02. 1991 súd zistil, že predmetom nájmu bolo 5 kancelárií na 1. poschodí vo výmere 135,80 m2, 5 kancelárií na 2. poschodí vo výmere 126,50 m2, spolu o výmere 262,30 m2, a 3 miestnosti (sklady ) v suterénne vo výmere 46 m2, kuchynka na 1. poschodí vo výmere 12,8 m2, archív na 2. poschodí vo výmere 13,2 m2, spolu 72 m2. Rekapitulácia prenajatých priestorov: 10 kancelárskych miestností vo výmere 262,30 m2, 5 nekancelárskych miestností vo výmere 72 m2, podiel na sociálnych a iných priestoroch vo výmere 43,6 m2, celkom 377,9 m2. Z vyššie uvedenej skutočnosti mal potom súd za to, že medzi účastníkmi bol uzavretý platný záväzkový vzťah zo zmluvy o nájme nebytových priestorov, ktorý bol vykonaný v predpísanej písomnej forme, a so zrozumiteľnou a určitou špecifikáciou prenajatých priestorov, pričom bolo dohodnuté aj platenie nájomného ročne vo výške 52.220,- SK s tým, že za služby spojené s užívaním prenajatých priestorov (voda, elektrika, OLO a pod.) nesie zodpovednosť samotný nájomca, ktorý ich bude uhrádzať zo svojho. Je teda zrejmé, že medzi účastníkmi bol pôvodne dohodnutý záväzkový vzťah vyplývajúci zo zmluvy o nájme nebytových priestorov, nakoľko bola zmluvne dohodnutá odplata za užívanie prenajatých priestorov. Preto sa v tejto časti záväzkového vzťahu súd nestotožnil s obranou odporcu, že pôvodná zmluva o nájme nebytových priestorov zo dňa 22. 02. 1991 bola uzatvorená ako bezodplatný právny úkon, a teda, že išlo o zmluvu o výpožičke. Dňa 19. 11. 1991, t. j. 9 mesiacov po uzavretí nájomnej zmluvy, účastníci uzavreli doplnok číslo 1 k nájomnej zmluve označený ako výpočtový list, na základe ktorého si strany dohodli, že úhrada za užívanie prenajatých priestorov (nájomné) nebude žiadna s tým, že úhrady za služby spojené s užívaním nebytových priestorov bude hradiť nájomca vo vlastnom mene. Na základe tohto dodatku, ktorý bol urobený v písomnej forme, tak ako to vyplýva z článku 7 bod 5 zmluvy o nájme nebytových priestorov (akejkoľvek zmeny a doplnky tejto zmluvy možno vykonať len písomne so súhlasom oboch zmluvných strán) možno konštatovať, že od účinnosti tohto dodatku Zmluvné strany zmenili obsah pôvodnej zmluvy o nájme nebytových priestorov a to tak, že od tohto okamihu bolo možné považovať záväzkový vzťah medzi účastníkmi, ako vzťah zo zmluvy o výpožičke. Uvedená skutočnosť však sama osebe nemala vplyv na platnosť ostatných dojednaní v pôvodnej zmluve o nájme, nakoľko tieto neboli menené ani dopĺňané písomnými dodatkami. Preto medzi účastníkmi zostalo v platnosti ustanovenie článku 6 zmluvy o nájme, na základe ktorého bolo možné zmluvu vypovedať ktoroukoľvek zmluvnou stranou s výpovednou 36 mesačnou lehotou v plynúcou 1. dňom roka nasledujúceho po doručení výpovede druhej zmluvnej strane. Na platnosť tohto ustanovenia nemohla mať vplyv samotná skutočnosť, že v priebehu nájomného vzťahu si zmluvné strany dohodli bezodplatnosť užívania prenajatých priestorov. Listom zo dňa 6. 6. 1994 navrhovateľ zaslal odporcovi písomnú výpoveď z nájmu, označenú ako výpoveď nájomnej zmluvy, ktorú súd prejudiciálne po formálnej stránke vyhodnotil ako platný právny úkon, nakoľko bola urobená v písomnej forme a je z nej dostatočne a určito zrejmé, ktorých nehnuteľností sa týka. V tejto časti medzi účastníkmi zostalo sporné, či predmetná výpoveď bola aj odporcovi doručená alebo nie. V tejto súvislosti súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom svedka pána Hauptvogela a svedkyne Bohušovej, ďalej oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to s listom navrhovateľa zo dňa 9. 10. 1997, 5. 2. 1998, overenou kópiou doručenky, pripomienkami odporcu k návrhu novej nájomnej zmluvy, knihou odoslanej pošty navrhovateľa, listom navrhovateľa zo dňa 27. 1. 1998, pričom z takto vykonaného dokazovania ustálil, že výpoveď zo zmluvy o nájme nebytových priestorov bola odporcovi riadne doručená. Svedok Hauptovegel vo svojej výpovedi uviedol, že odporca užíval budovu na Jakubovom námestí na základe nájomnej zmluvy, ktorú mal uzatvorenú ešte s bývalou slovenskou odborovou radou. Svedok uvedené pripomenul v súvislosti s neobvykle dlhou dohodnutou výpovednou lehotou v trvaní troch rokov. Keď prišlo k zmenám v bývalom ROH starostlivosť o majetok odborov prevzala správa odborových služieb, pričom bol záujem s odporcom uzatvoriť novú nájomnú zmluvu, kde by ako prenajímateľ figurovala už správa odborových služieb. To sa nakoniec aj uskutočnilo s tým, že sa v novej nájomnej zmluve vyšlo predsedovi odporcu v ústrety a boli zachované pôvodné podmienky vrátane trojročnej výpovednej lehoty. Toto trvalo až do konca roku 1997, medzitým bola daná výpoveď s trojročnou výpovednou dobou, pričom táto skončila 31. 12. 1997. Od 1. 1. 1998 vznikla v tomto objekte nová situácia. Išlo hlavne o to, že užívanie priestorov sa usporiadalo tak, že prenajímateľom voči všetkým užívateľom sa stal navrhovateľ. Od 1. 1. 1998 toto nové usporiadanie vo vzťahu k všetkým nájomným zmluvám bolo urobené za účasti odporcu, nakoľko v tom predchádzajúcom období užívatelia priestorov boli hlavne v kontakte s odporcom. Od januára 1998 odporca užíval na Jakubovom námestí 2 skladové miestnosti v suteréne číslo 008 a 009 a 3 kancelárske miestnosti na 2. poschodí číslo 23, 24, 25. Celková výmera bola 88 metrov štvorcových. Tieto miestnosti takto užíval celý čas. Medzitým sa stalo, že odporca odišiel z jednotného majetkového fondu a novú zmluvu, ktorá mu bola ponúknutá v nakoniec členskému odborovému zväzu už na odborovom zväze nepodpísal. Svedok potvrdil, že sa sám podieľal na vypracovaní výpovede z nájmu v roku 1994, že ju sám pripravil riaditeľovi navrhovateľa na podpis podľa jeho pokynov. K samotnému doručovaniu výpovede z nájmu svedok uviedol, cesta výpoveď doručovala s doručenkou alebo osobne. Z fotokópie overenej doručenky (keďže sa nezachoval jej originál) súd zistil, že výpoveď z nájmu bola odporcovi doručená dňa 16. 6. 1994. Odporca v tomto smere namietal, že podpis na doručenke nepatrí žiadnej z osôb oprávnených preberať poštu za odporcu ako aj pečiatka odporcu nezodpovedá formám pečiatok používaných odporcom. Na podporu svojich tvrdení predložil na papieri vo formáte A4 otlačené pečiatky, ktoré odporca používal v styku s tretími osobami, ako aj oznámil, že oprávnenými osobami na preberanie pošty za odporcu boli len pani Melánia Ploskuňáková a pani Majdanová (súčasnosti Bohušová). V tomto smere súd prvého stupňa vychádzal z ustanovenia § 134 O.s.p., v zmysle ktorého listiny vydané súdmi Slovenskej republiky alebo inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, ak nie je preukázaný opak, i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje. Citované ustanovenie rozlišuje listiny na verejné a ostatné. Ich rozdelenie má význam pre ich hodnotenie súdom. Verejná listina potvrdzuje, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal až do doby, kým nie je preukázaný opak, ako i pravdivosť toho, čo je v listine osvedčené alebo potvrdené. Doklad o doručení písomnosti (doručenka) má povahu verejnej listiny. Ak účastník spochybňuje správnosť údajov uvedených na doručenke je povinný potom súdu predložiť dôkaz a týmto spôsobom svoje tvrdenie preukázať. Odporcu preto v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania skutočností, že údaje na doručenke nie sú správne. Súd v tejto súvislosti poukázal na to, že doručenka (hoci bola predložená len v overenej fotokópii) obsahuje všetky náležitosti podľa poštového poriadku (doručenka obsahuje označenie odosielateľa, adresáta, dátum pečiatku a podpis preberajúcej osoby, ako aj pečiatku dodacej pošty a podpisy pracovníka). Nemožno teda opomenúť, že na doručenke sa nachádza aj pečiatka dodacej pošty a podpis jej pracovníka. Preto je nanajvýš pochybné, že by tento údaj bol sfalšovaný treťou osobou. Aj z knihy odoslanej pošty navrhovateľa predloženej v origináli nepochybne vyplýva, že dňa 6. 6. 1994 bola vypravená na odoslanie výpoveď z nájomnej zmluvy adresovaná odporcovi. Zároveň z predloženej knihy vyplynulo, že v období júna 1994 sa žiadna iná zásielka odporcovi nezasielala. Pokiaľ ide o podpis na predmetnej doručenke (pokiaľ ide o osobu, ktorá zásielku prevzala) súd v tomto smere vypočul svedkyňu Bohušovú (predtým - v čase doručovania výpovede Majdánovú), ktorú sám odporca označil v ako jednu z osôb oprávnených preberať písomnosti za odporcu. Táto svedkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že pracovala u odporcu ako administratívny pracovník na sekretariáte, preberala poštu, odnášala ju, a zapisovala ju. Svedkyňa však nevedela potvrdiť, či nejaká výpoveď došla alebo nie. Uviedla, že je pravdou, že pri preberaní zásielky sa označilo prevzatie pečiatkou a podpisom, avšak nevedela presnejšie identifikovať podpis na doručenke. Potvrdila, že, ak by bola chorá, druhou osobou oprávnenou preberať poštu bola pani Ploskuňákova. Z uvedenej výpovede mal súd potom za to, že svedkyňa v tejto výpovedi ani nepotvrdila, ani nevyvrátila skutočnosť doručenia výpovede z nájmu. V priebehu konania bol súdu predložený list navrhovateľa zo dňa 27. 1. 1998, označený ako "vysporiadanie užívacích vzťahov k nebytovým priestorom v budove odborov na Jakubovom námestí číslo 14 v Bratislave - pokus o pokonávku", na ktorom je podpis zástupcu odporcu po prevzatí tohto listu zo dňa 27. 1. 1998. Odporca na pojednávaní v ústne uviedol, že tento list prevzal. Vzhľadom k tomu, že súd vyhodnotil totožnosť podpisu o prevzatí tohto listu za odporcu s podpisom uvedeným na doručenke prijímateľa zásielky, súd opätovne predvolal vyššie uvedenú svedkyňu na výsluch. V druhej výpovedi svedkyňa, potom čo jej súd oznámil, že podľa neho oba vyššie uvedené podpisy sú podpismi tej istej osoby, uviedla, že je to už veľa rokov, a preto sa na to presne nepamätá. Zároveň pripustila, že tým, že si píše celé priezvisko aj s koncovkou "ová", by to mohla takto podpísať, avšak nemá 100 %-nú istotu, že by to podpisovala. Z uvedeného mal potom súd za to, že kým pri prvej svojej výpovedi svedkyňa nevedela ani potvrdiť ani vyvrátiť prevzatie písomností, druhá výpoveď skôr smerovala k tomu, že podpis na doručenke by mohol byť jej, aj keď s odstupom času nemala 100 percentnú istotu, že by to podpisovala. Vzhľadom tomu, že sa písomností nezachovali v originálnej podobe nebolo možné v tomto smere nariadiť znalecké dokazovanie na overenie pravosti podpisu na doručenke. Napriek tomu však má súd za to, že predmetná doručenka bola za odporcu podpísaná práve svedkyňou Bohušovou (v tom čase Majdánovou), nakoľko podľa súdu podpis na doručenke je totožný s podpisom na liste zo dňa 27. 1. 1998, ktorého prevzatie odporca potvrdil. Uvedenému podľa súdu (v rámci uplatnenia zásady voľného hodnotenia dôkazov) nasvedčuje fakt, že písmená M, J, D ako aj koncovka "ová" sú v oboch podpisoch rovnaké. Rovnaký je podľa súdu najmä ťah koncovky nasledujúcej po písmene D v oboch podpisoch. Uvedené je však len hodnotením súdu v rámci vykonaného dokazovania, nakoľko nebolo možné si túto skutočnosť overiť znaleckým dokazovaním. Na túto skutočnosť však súd poukázal len ako na jeden z faktov, ktoré v spojení s ostatnými, hoci aj nepriamymi dôkazmi, presvedčili súd o tom, že odporca písomnú výpoveď z nájmu dňa 16. 6. 94 skutočne prevzal, nakoľko všetky nepriame dôkazy nasvedčovali len tejto skutočnosti. Napokon ani výpoveď zástupkyne odporcu pani Melánii Ploskuňákovej súd nepresvedčili o tom, že by výpoveď nebola doručená odporcovi. Táto svedkyňa tvrdila len vo všeobecnej rovine, že im výpoveď nebola doručená a teda, že nevedeli o ukončení nájomného vzťahu. Na otázky súdu a právnej zástupkyne navrhovateľa však nevedela uviesť ako reagovali na list v ktorom ich navrhovateľ vyzýval na vypratanie priestorov s tým , že v tomto liste bolo uvedené, že im bola doručená výpoveď z nájmu, a uviedla len to, že nijako nereagovali ani nekontaktovali políciu z dôvodu, že by podpis na doručenke bol sfalšovaný. Právna zástupkyňa navrhovateľa predložila svedkyni na nahliadnutie list ktorým sám odporca pripomienkuje návrh novej nájomnej zmluvy, na čo svedkyňa uviedla že si na toto nepamätá. Na otázku súdu, či nezvažovali niekedy podanie žaloby o neplatnosť výpovede z nájmu, svedkyňa uviedla, že nie. Rovnako na otázku právnej zástupkyne navrhovateľa, čo teda odporcu viedlo k dobrovoľnému vyprataniu priestorov v roku 2006, svedkyňa uviedla, že to bola finančná situácia. Z výsluchu svedkyne mal potom súd zato, že táto nevypovedala hodnoverne k otázke doručenia výpovede z nájmu, nakoľko okrem všeobecného a ničím nepreukázaného tvrdenia, že im výpoveď nebola doručená, nevedela hodnoverne zodpovedať na otázky ako reagovali na výzvu na vypratanie priestorov (v ktorej sa nachádzal aj údaj o doručení výpovede), nikdy nekontaktovali políciu za účelom prípadného šetrenia falšovania verejnej listiny (podpisu na doručenke), nepamätala si na pripomienkovanie návrhu novej nájomnej zmluvy samotným odporcom, a uviedla, že dobrovoľne vypratali priestory z finančných dôvodov. V tomto smere však súd poukazuje nato, že odporca v tomto období neplatil žiadne nájomné (takže ho nemohla ťažiť z tohto dôvodu finančná situácia a to napriek tomu, že odporca ani nepreukázal svoju údajnú ťaživú finančnú situáciu), pričom sám vedie konanie voči navrhovateľovi o vysporiadanie vzájomných podielov v bývalom ROH, kde sa domáha pridelenia, ako vyrovnávacieho členského podielu práve tejto budovy. Z uvedeného mal potom súd za to, že výpoveď svedkyne bola účelová v snahe zbaviť sa povinnosti plniť za užívanie priestorov po ukončení záväzkového vzťahu medzi účastníkmi. Súd pritom nepresvedčili ani odtlačky pečiatok používaných odporcom predložených odporcom na papieri vo formáte A4, nakoľko skutočnosť, že by odporca nemohol používať aj iný druh pečiatky z tohto dôkazu nevyplýval, pričom tento dôkaz nie je ničím overený, ak ide len o odtlačky pečiatok na papieri. V tomto smere nič nebránilo odporcovi, aby práve odtlačok pečiatky použitý pri preberaní poštovej zásielky na doručenke, nebol otlačený na predmetnom papieri. Napokon o samotnom doručení výpovede z nájmu nasvedčuje aj ďalšie správanie sa odporcu, ktorý sám pripomienkoval po ukončení zmluvného vzťahu založeného zmluvou o nájme nebytových priestorov, nový návrh nájomnej zmluvy, ktorý mu bol predložený navrhovateľom, a to listom odporcu zo dňa 22. decembra 1997. V tomto liste sám odporca uvádza, že k návrhu novej zmluvy o nájme zo dňa 19. 12. 1997 predkladá nasledovné pripomienky. V nich žiadal nájom nebytových priestorov uzavrieť na dobu určitú, od 1. januára 1998 (čo v podstate zodpovedá dátumu ukončenia pôvodného nájmu) do 31. decembra 2008, navrhoval, že počas tejto doby nemôže ani jedna zo zmluvných strán od zmluvy odstúpiť, ani ju vypovedať, žiadal aby nájomca platil komplexné nájomné vo výške 70. 000 SK ročne, a iné. V tomto liste odporca žiadal, aby boli jeho pripomienky zapracované do návrhu zmluvy, a čo najskôr mu bola zaslaná na podpis. Sám uviedol, že má záujem, aby sa vzájomné vzťahy s navrhovateľom usporiadali v čo najkratšej dobe. Z uvedeného listu prvostupňový súd vyvodil, že odporcovi muselo byť známe ukončenie pôvodného nájomného vzťahu, čomu nevyhnutne musela predchádzať výpoveď z nájomného vzťahu, v opačnom prípade by nemal dôvod uzatvárať nový nájomný vzťah, resp. pripomienkovať nový návrh nájomnej zmluvy, keďže podľa pôvodnej zmluvy na základe jeho posledného dodatku nebol povinný nájomné platiť vôbec. Bolo by potom otázne, prečo by odporca pripomienkoval nový návrh nájomnej zmluvy, keď by mohol v užívaní priestorov pokračovať na podklade pôvodnej nájomnej zmluvy, ktorá by podľa neho nebola ukončená. Ak by tvrdenia odporcu o tom, že nevedel o ukončení nájomného vzťahu boli pravdivé, tak by určite nepripomienkoval novú nájomnú zmluvu, ale by sa domáhal plnenia respektíve k prístupu do prenajatých priestorov na základe pôvodne uzavretej nájomnej zmluvy. Rovnako by nežiadal upraviť nový nájomný vzťah k dátumu od 1. 1. 1998, čo zodpovedá dátumu ukončenia pôvodného nájomného vzťahu. Doručeniu výpovede z nájmu nasvedčuje aj list navrhovateľa adresovaný odporcovi, označený ako " skončenie nájmu nebytových priestorov " zo dňa 9. 10. 1997, v ktorom sám navrhovateľ uvádza, že je právnym nástupcom zaniknutej správy odborových služieb SR v Bratislave, ako taký prevzal všetky práva, záväzky a povinnosti po uvedenom subjekte vrátane zmluvných záväzkov vyplývajúcich z príslušných nájomných zmlúv, že dňa 6. 6. 1994 vypovedal nájomnú zmluvu z 22.2.1991 č. 126/91 v znení jej príloh č. 1 a 2 a doplnku č. 1., že uplynutím 36 mesačnej výpovednej lehoty podľa článku 6 tejto zmluvy končí právo odporcu užívať všetky nebytové priestory v administratívnej budove Bratislava na Jakubovom námestí číslo 14, a to dňom 31. decembra 1997, že týmto dňom je odporca povinný vypratať dotknutú nehnuteľnosť a zápisnične ju odovzdať povereným zástupcom navrhovateľa úseku prevádzky, navrhovateľ v tomto liste zároveň vyzval odporcu, aby najneskôr do 31. 10. 1997 na prevádzkový úsek navrhovateľa doručil kópie zmlúv, týkajúcich sa odberateľsko - dodávateľských vzťahov v dodávkach tepla, elektrickej energie, vodného a stočného , OLO a spojových služieb, zároveň vyzval odporcu na doručenie prehľadu o ďalších užívateľoch priestorov v uvedenom objekte s vyšpecifikovaným rozsahu nimi užívaných priestorov. Aj z tohto listu muselo byť odporcovi zrejmé, že navrhovateľ považuje výpoveď za riadne doručenú a, že došlo k ukončeniu nájomného vzťahu. Napriek doručeniu predmetného listu odporcovi, tento na predmetný list nereagoval (čo potvrdila aj svedkyňa Ploskuňáková), nebránil sa voči nemu, neobrátil sa na súd s určením, že nájomný vzťah naďalej trvá (ak tvrdil, že mu nebola doručená výpoveď), ani so žalobou o určenie neplatnosti výpovede, prípadne o zdržanie sa zásahov navrhovateľom do jeho užívacích práv. Rovnako tak odporca nijako nereagoval ani na skutočnosť (keď tvrdil, že mu nebola doručená výpoveď), že by mohol v niekto iný v jeho mene prevziať predmetnú výpoveď na pošte. Aj z pohľadu vyššie uvedeného správania sa odporcu (resp. jeho nekonania ) mal súd za to, že odporca o výpovedi z nájmu vedel, vedel, že mu bola doručená, a aj preto pristúpil k pripomienkovaniu novej nájomnej zmluvy. Zo všetkých vyššie uvedených dôkazov, posudzujúc každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, súd mal nepochybne za to, že tieto smerujú k preukázaniu iba jedného záveru, a to, že odporcovi bola výpoveď, či už z nájomnej zmluvy alebo zmluvy o výpožičke, riadne doručená, a to dňom 16. 6. 1994. Vzhľadom k tomu (s poukazom na čl. 6 zmluvy) záväzkový vzťah medzi účastníkmi zanikol k 31. 12. 1997. K obnoveniu pôvodného záväzkového vzťahu za rovnakých podmienok nedošlo ani s poukazom na analogickú aplikáciu ustanovenia § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko navrhovateľ sa so žalobou doručenou súdu dňa 30. 1. 1998 t. j. v 30 dňovej lehote, obrátil na súd, ktorou žiadal vypratanie predmetných priestorov. Konanie bolo vedené na tunajšom súde pod spisovou značkou 16C/8/98, ktoré bolo právoplatne zastavené uznesením zo dňa 25. 5. 2006, potom, čo odporca priestory dobrovoľne vypratal. Z vyššie uvedeného mal potom súd za to, že od 1. 1. 1998 odporca užíva priestory vo vlastníctve navrhovateľa bez právneho dôvodu (a to bez ohľadu na to, či došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu založeného zmluvou o nájme nebytových priestorov, alebo bolo možné túto, po doplnku číslo 1 k zmluve, považovať za zmluvu o výpožičke, tak či tak, k ukončeniu zmluvného vzťahu došlo uplynutím 36 mesačnej výpovednej lehoty - toto ustanovenie nebolo neplatné, a po jej uplynutí možno užívanie priestorov odporcom považovať za užívanie bez právneho dôvodu). S odkazom na ust. § 451 a § 458 ods. 1 O.z. súd prvého stupňa v ďalšom konštatoval, že na strane odporcu došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, keď odporca užíval predmetnú nehnuteľnosť (nebytové priestory) vo vlastníctve navrhovateľa bez právneho dôvodu a za ich užívanie žiadnu odplatu navrhovateľovi nezaplatil. V prejednávanej veci došlo k tomu, že navrhovateľ fakticky poskytoval odporcovi plnenie bez akéhokoľvek právneho podkladu (bez právneho titulu - platnej nájomnej zmluvy k nebytovým priestorom) a bez toho, že by mu za ním poskytované plnenie bola odporcom platená náhrada. Na strane navrhovateľa ide teda o prípad plnenia bez právneho dôvodu, ktoré je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia založenou na tom, že medzi zúčastnenými osobami od počiatku chýba právny vzťah zakladajúci nárok na plnenie. Dôsledkom takéhoto plnenia je obohatenie, obsahom ktorého je získanie určitej majetkovej hodnoty subjektom, ktorému bolo plnené. Majetkovú hodnotu v uvedenom zmysle získa (obohatí sa) nielen ten, komu sa zvýšili aktíva alebo znížili pasíva, ale aj ten, komu sa neznížili aktíva, hoci by sa inak - pokiaľ by existoval právny dôvod plnenia - jeho majetkový stav zmenšil, pretože za prijímané plnenie by musel poskytovať náhradu. O plnenie bez právneho dôvodu ide tiež v prípade užívania nebytového priestoru bez nájomnej či inej zmluvy alebo iného titulu (povinnosť plniť môže v niektorých prípadoch vyplývať tiež zo zákona alebo z rozhodnutia súdu) oprávňujúceho tento nebytový priestor užívať. Pre vyriešenie otázky, kto v prípade takéhoto plnenia získava majetkovú hodnotu (a kto je teda povinný vydať získané bezdôvodné obohatenie), je rozhodujúce, kto uvedené plnenie prijíma (kto realizuje užívateľské oprávnenia) bez právneho dôvodu, bez poskytovania náhrady za vykonávanie jemu nepatriacich oprávnení a bez toho, aby sa jeho majetok zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom zakladajúcim právo užívať byt. Keďže príjemca takéhoto plnenia nie je - vzhľadom na samu povahu plnenia - schopný vrátiť ho, je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej náhrady (§ 458 ods. 1 OZ). Výšku tohto prospechu vyjadruje peňažná čiastka, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie (prenajatie) veci. Vo vzťahu k samotnému rozsahu užívania, ako aj výške a obdobiu bezdôvodného obohatenia poukázal prvostupňový súd na nasledovné: V prvom rade bol medzi účastníkmi sporný rozsah užívaných priestorov odporcom po 1. 1. 1998. Kým navrhovateľ tvrdil, že odporca užíva 3 kancelárske priestory a to miestnosti číslo 23, 24, 25, ako aj 2 nekancelárske miestnosti (sklady č. 008,009) v celkovej ploche 88 metrov štvorcových, odporca tvrdil, že po tomto období priestor číslo 009 neužíval. V tomto smere súd poukazuje na to, že kým užívanie do 31. 12. 1997 upravovala zmluva (či už nájomná alebo o výpožičke), a teda bolo jedno, či odporca aj skutočne prenajaté priestory užíva, po tomto dátume (od 1.1.1998) ide o vzťah z bezdôvodného obohatenia, pri ktorom práve navrhovateľ nesie dôkazné bremeno o skutočnom, reálnom užívaní jeho priestorov s odporcom. Preto nestačí argument, že odporca aj po tomto dátume užíval všetky priestory, tak ako sú vymedzené v nájomnej zmluve, a, že toto užívanie preukazuje aj samotná nájomná zmluva, nakoľko po ukončení zmluvného vzťahu sa nemožno riadiť ustanoveniami nájomnej zmluvy, ale navrhovateľ musí preukázať v akom rozsahu v odporca užíval jeho priestory. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že odporca po 1. 1. 1998 užíval kancelárske priestory v žalovanom období číslo 23, 24, 25, ani skladový priestor č.008, sporným zostalo preukázanie užívania skladového priestoru číslo 009, pri ktorom odporca tvrdil, že tento po uvedenom dátume neužíval. O to viac zaťažovalo navrhovateľa dôkazné bremeno preukázania užívania aj tohto priestoru odporcom. Navrhovateľ, však okrem výsluchu svedka Hauptvogela, žiaden iný dôkaz o užívaní skladového priestoru číslo 009 odporcom nepredložil. Navrhovateľ síce navrhoval výpoveď svedka Beloviča, ktorý mal túto záležitosť u navrhovateľa na starosti, avšak neskôr od jeho výsluchu upustil, nakoľko podľa jeho slov si tento už nič vzhľadom na jeho vek nepamätá. Je síce pravdou, že svedok Hauptvogel vo svojej výpovedi potvrdil aj užívanie priestoru číslo 009 odporcom, avšak na druhej strane z Protokolu o odovzdaní priestorov podpísaným oboma účastníkmi dňa 23. 5. 2006 vyplýva, že práve tento priestor číslo 009 nebol navrhovateľovi odovzdaný, ani neboli odovzdané od neho kľúče, čo odporca zdôvodňoval práve tým že tento priestor neužíval, a preto ho nemohol ani odovzdať ani odovzdať od neho kľúče. V tomto smere možno rovnako poukázať na argument (aký súd použil u odporcu pri preukazovaní doručenia výpovede z nájmu), že ak navrhovateľ mal za to, že odporca nevypratal aj priestor číslo 009 a neodovzdal od neho kľúče navrhovateľovi, mohol v žalobe o vypratanie týchto priestorov pokračovať, pokiaľ ide o priestor číslo 009, prípadne sa mohol domáhať jeho vypratania aj v súčasnej dobe. Keďže tak navrhovateľ dopustil nespravil, súd má za to, že tento priestor nemohol byť odporcom užívaný a nie je užívaný ani v súčasnej dobe. Nič na tom nemení ani predložená fotografia navrhovateľom, č. l. 192 spisu, na ktorej je zachytený práve tento priestor a je z nej vidieť, že sa tam nachádzajú v skriniach nejaké spisy, o ktorých navrhovateľ tvrdí, že patria odporcovi. Tento dôkaz však súd nepresvedčil o užívaní priestoru odporcom, nakoľko nebolo súdu iným dôkazom preukázané, že tieto spisy patria práve odporcovi, keďže sám odporca túto skutočnosť popiera. Súd teda pri vyhodnocovaní dokazovania dal prednosť listinnému dôkazu, a to záznamu o odovzdaní a prevzatí kancelárií zo dňa 23. 5. 2006, nakoľko tento bol podpísaný oboma účastníkmi a je z neho zrejmé, že odporca priestor 009 ani kľúče od neho navrhovateľovi neodovzdal. Preto sa súd stotožnil s tvrdením odporcu, že k odovzdaniu tohto priestoru nemohlo dôjsť, nakoľko odporca tento priestor neužíval. Ako už bolo uvedené vyššie, ak chcel navrhovateľ preukázať opak (nakoľko ho v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno) mal súdu predložiť taký dôkaz, ktorým by preukázal užívanie predmetného priestoru číslo 009 odporcom. V tomto smere samotný výsluch svedka Hauptvogela nepostačoval, nakoľko tento nekorešpondoval s predmetným záznamom, ktorému dal súd prednosť aj z dôvodu, že bol podpísaný oboma účastníkmi. Z takto vykonaného dokazovania mal súd potom preukázané, že odporca po 1. 1. 1998 užíval tri kancelárske miestnosti č. 23,24,25 a 1 skladový priestor č.008. Z dôvodu spornosti výmery pozemkov užívaných odporcov, súd navrhovateľa vyzval, aby predmetné priestory opätovne premeral a oznámil súdu ich skutočnú výmeru. Odporca v tomto smere nikdy nenamietal výmeru týchto priestorov počas ich užívania v rámci existujúceho nájomného vzťahu a akceptoval ich výmeru 88 metrov štvorcových počas celej doby trvania nájomného vzťahu. Až v konaní pred súdom namietal ich výmeru, preto súd vyzval navrhovateľa aby premeral tieto priestory nanovo. Z predloženej výmery (č. l. 194 - 195 spisu) súd zistil, že kancelársky priestor č. 23 má výmeru 22,71 m2, č. 24 má výmeru 24,50 m2 a priestor č. 25 výmeru 12,80 m2. Ďalej súd zistil, že skladový priestor č. 008 má výmeru 9,65 m2 a rovnakú výmeru má aj skladový priestor č. 009. Keďže, ako bolo uvedené vyššie, súd mal za preukázané, že odporca užíval v žalovanom období len kancelárske priestory číslo 23,24 ,25 a skladový priestor číslo 008, podľa zamerania navrhovateľa odporca teda užíval celkovo 69,66 metrov štvorcových. Po pripočítaní skladového priestoru číslo 009 by to bolo celkovo v 79,31 m2 oproti výmere 88 m2, ktoré sa uvádzajú v pôvodnej nájomnej zmluve. Keďže táto spresnená výmera je menšia ako bolo špecifikované v pôvodnej nájomnej zmluve, súd vyhodnotil tento dôkaz ako dôveryhodný, nakoľko nepresiahol výmeru určenú v pôvodnej zmluve. Ani samotný odporca nepredložil (hoci tieto priestory užíval až do roku 2006) žiaden dôkaz, ktorý by spochybňoval toto nové premeranie. Preto prípadné tvrdenie odporcu, že nebol prítomný pri novom zameraní vykonanom navrhovateľom, súd považoval za irelevantné s cieľom predĺžiť vedenie tohto súdneho konania. Je totiž nepochybné a z vykonaného dokazovania preukázané, že odporca mal v minulosti všetky priestory nachádzajúce sa v predmetnej nehnuteľnosti na Jakubovom námestí v Bratislave na starosti, dával ich aj do užívania tretím subjektom, mal na starosti aj dodávku médií (elektrika, plyn, voda a pod.) do týchto priestorov (dokonca aj do tých, ktoré mal v nájme, nakoľko sám niesol zodpovednosť za dodávku týchto služieb a sám ich platil ) a preto je zrejmé, že mu musela byť zrejmá rozloha takmer všetkých priestorov nachádzajúcich sa v predmetnej budove (nakoľko ich v minulosti spravoval), a preto ak by nesúhlasil s výmerou týchto priestorov vykonanou navrhovateľom, určite by predložil dôkaz, ktorým by túto výmeru spochybnil. Preto všeobecné tvrdenie odporcu o tom, že sa nezúčastnil vykonávania nového zamerania užívaných priestorov bez ďalšieho súd nepovažoval za relevantné. Vzhľadom na vyššie uvedené mal súd preukázané, že odporca v žalovanom období užíval bez právneho dôvodu nebytové priestory vo vlastníctve navrhovateľa o celkovej výmere 69,66 m2. Túto výmeru potom bral súd aj pri výpočte výšky bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ ide teda o samotnú výšku bezdôvodného obohatenia, súd v danej veci aplikoval ustanovenie § 136 O.s.p. v zmysle ktorého, ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo, ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy. Postup podľa § 136 O.s.p. je teda namieste vtedy, ak výšku nároku možno určiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ju nemožno zistiť vôbec. Základom úvahy je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia založiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí, súd musí svoj poznatok opierať o pravdivé argumenty. Určenie výšky nároku úvahou súdu musí byť preskúmateľné v inštančnom postupe, preto musí byť dostatočne vyargumentované. Výšku bezdôvodného obohatenia spočívajúcom v užívaní nebytových priestorov na základe neplatnej nájomnej zmluvy určí súd peňažnou sumou, ktorá zodpovedá sume vynakladanej v danom mieste a čase na užívanie obdobných nebytových priestorov, spravidla práve formou nájmu, a ktorú by nájomca za obvyklých okolností bol povinný plniť podľa nájomnej zmluvy (R ČR 53/2000). Vzhľadom na to, že v predmetnej budove na Jakubovom námestí číslo 14 v Bratislave, ktorá je vo vlastníctve navrhovateľa, boli prenajaté aj ostatné kancelárske a skladové priestory tretím subjektom, súd práve výšku nájomného dohodnutú s týmito subjektmi v jednotlivých nájomných zmluvách považoval za výšku bezdôvodného obohatenia. Vychádzal teda z hodnoty nájomného v rovnakom časovom období ako aj mieste (totožnej budovy) ako bolo žalované obdobie, a jeho výšku určil dokonca na spodnej hranici nájomného, ktoré v žalovanom období poberal navrhovateľ od tretích subjektov, ktorým prenajal rovnaké priestory v rovnakej budove. Vzhľadom k tomu, že bolo možné tieto sumy porovnať (ako podklad slúžili viaceré nájomnej zmluvy, nielen jedna), súd aj z pohľadu hospodárnosti konania, ako aj z pohľadu dĺžky trvania súdneho sporu, nepovažoval za potrebné vykonať znalecké dokazovanie na ohodnotenie ceny nájmu porovnateľných priestorov v žalovanom období, ale riadil sa úvahou súdu podľa § 136 O.s.p.. Na druhej strane aj keby znalec určil cenu nájomného, táto by odzrkadľovala výšku nájomného za obdobné priestory v obdobnom čase a mieste. Súd však vychádzal z nájmu rovnakých miestností nachádzajúcich sa v rovnakej budove a v rovnakom časovom období. Niet pochýb, že trhové nájomné je najpresnejšie dané ponukou a dopytom na konkrétnom mieste v konkrétnom čase. Práve preto mal súd za to, že oveľa presnejšie akoby bolo znalecké dokazovanie, je určiť výšku bezdôvodného obohatenia zodpovedajúcu výške nájomného, ktoré v konkrétnom prípade platili tretie subjekty za rovnaké priestory v rovnakej budove a v rovnakom časovom období. Po ukončení členstva odporcu v odboroch navrhovateľa, a po ukončení pôvodného nájomného vzťahu, už nebol dôvod pri určení výšky bezdôvodného obohatenia odporcu privilegovať, ako bývalého člena navrhovateľa, a preto nebol dôvod robiť rozdiely oproti tretím subjektom, ktoré mali prenajaté rovnaké priestory. Výška nájomného dohodnutého medzi navrhovateľom a tretími subjektmi bola odpočítaná jednotnou sumou za meter štvorcový užívanej plochy. Zo zmluvy o nájme uzavretej medzi navrhovateľom ako prenajímateľom a spoločnosťou SLOVGRAM, ako nájomcom, uzavretá dňa 31. 12. 1997 (t.j. práve v období kedy bol ukončený zmluvný vzťah s odporcom a v dobe kedy začal odporca priestory navrhovateľa užívať bez právneho dôvodu) bola výška komplexného nájomného dohodnutá v sume 487.000,- Sk ročne (za 6 kancelárskych miestností č. 11 až 16 na 1. poschodí a príslušné sociálne zariadenia a spoločné priestory o celkovej ploche 162,50 m2) za obdobie od 1. 1. 1998 do 31. 12. 1998, čo predstavuje sumu 2.996,90,-SK/m2/rok a na základe dodatku číslo 1 bolo komplexné nájomné dohodnuté vo výške 569.000,-Sk ročne s účinnosťou od 1. januára 1999, čo predstavuje sumu 3.501,50,-Sk/m2/ročne. Súd dal do pozornosti práve túto zmluvu o nájme, nakoľko táto sa týka práve žalovaného obdobia. Z tejto sumy komplexného nájomného bolo potom potrebné odpočítať sumu 81.000,-Sk za rok, ktorá predstavovala zálohovú platbu za dodávku tepla, TÚV, elektrickej energie, vodné a stočné (ktoré si v žalovanom období uhrádzal odporca sám) za obdobie 1 roka (viď dohodnutá výška ročného komplexného nájomného predstavuje sumu 487.000,-Sk a od 1. 1. 1999 sumu 569.000,-Sk, pričom v tomto dohodnutom ročnom komplexnom nájomnom je zahrnutá zálohová platba na energie -čl. IV bod 2 zmluvy o nájme). Po odpočítaní tejto sumy od dohodnutého komplexného nájomného ( 487.000,-Sk - 81.000,-Sk = 406.000,-Sk/162,50 m2) predstavuje čisté nájomné sumu 2.498,46,-Sk/m2/rok za obdobie od 1.1.1998 - 31.12.1998 a od 1. 1. 1999 sumu 3.003,-Sk/m2/rok (569.000,-Sk - 81.000,-Sk = 488.000,- Sk/162,50 m2). Zo zmluvy o nájme uzavretej medzi navrhovateľom ako prenajímateľom a spoločnosťou IFPI, ako nájomcom, uzavretá dňa 31. 12. 1997 (t.j. tiež v období kedy bol ukončený zmluvný vzťah s odporcom a v dobe kedy začal odporca priestory navrhovateľa užívať bez právneho dôvodu) bola výška nájomného dohodnutá v sume 218.000,- Sk ročne (za 3 kancelárske priestory č. 03,04,05 a príslušné sociálne zariadenia a spoločné priestory o celkovej ploche 72,90 m2) za obdobie od 1. 1. 1998 do 31. 12. 1998, čo predstavuje sumu 2.990,40,-SK/m2/rok a na základe dodatku číslo 1 bolo nájomné dohodnuté vo výške 255.000,-Sk ročne s účinnosťou od 1. januára 1999, čo predstavuje sumu 3.086,40,-Sk/m2/ročne. Súd dáva do pozornosti aj túto zmluvu o nájme, nakoľko táto sa rovnako týka práve žalovaného obdobia. Z tejto sumy komplexného nájomného bolo potom potrebné odpočítať sumu 36.000,-Sk za rok, ktorá predstavovala zálohovú platbu za dodávku tepla, TÚV, elektrickej energie, vodné a stočné (ktoré si v žalovanom období uhrádzal odporca sám) za obdobie 1 roka (viď dohodnutá výška ročného komplexného nájomného predstavuje sumu 218.000,-Sk a od 1. 1. 1999 sumu 225.000,-Sk, pričom v tomto dohodnutom ročnom komplexnom nájomnom je zahrnutá zálohová platba na energie -čl. IV bod 2 zmluvy o nájme). Po odpočítaní tejto sumy od dohodnutého komplexného nájomného (218.000,- Sk - 36.000,-Sk = 182.000,-Sk/72,90 m2) predstavuje čisté nájomné sumu 2.496,60,-Sk/m2/rok za obdobie od 1.1.1998 - 31.12.1998 a od 1.1.1999 sumu 2.592,60,-Sk/m2/rok (225.000,-Sk - 36.000,-Sk = 189.000,-Sk/72,90 m2). Zo zmluvy o nájme uzavretej medzi navrhovateľom ako prenajímateľom a spoločnosťou TRIAS Online, s.r.o. ako nájomcom, uzavretá dňa 29. 11. 2002 bola výška nájomného dohodnutá v sume 119 000,- Sk ročne (za jednu kancelársku miestnosť č. 01 a príslušné sociálne zariadenia a spoločné priestory o celkovej ploche 34 m2), čo predstavuje sumu 3.500,-SK/m2/rok. Z tejto sumy komplexného nájomného bolo potom potrebné odpočítať sumu 16.400,-Sk za rok, ktorá predstavovala zálohovú platbu za dodávku tepla, TÚV, elektrickej energie, vodné a stočné (ktoré si v žalovanom období uhrádzal odporca sám) za obdobie 1 roka (viď dohodnutá výška ročného komplexného nájomného predstavuje sumu 119.000,-Sk, pričom v tomto dohodnutom ročnom komplexnom nájomnom je zahrnutá zálohová platba na energie -čl. IV bod 2 zmluvy o nájme). Po odpočítaní tejto sumy od dohodnutého komplexného nájomného (119.000,-Sk - 16.400,-Sk = 102.600,- Sk/34 m2) predstavuje čisté nájomné sumu 3.017,64,-Sk/m2/rok za obdobie od 1.12.2002 - 31.12.2005. Z vyššie uvedeného prehľadu porovnávania výšky dohodnutých nájmov vyplýva, že za rok 1998 navrhovateľ prenajímal rovnaké priestory v rovnakej budove za čisté nájomné vo výške 2.496,60,-Sk/m2/ rok resp. 2.498,46,-Sk/m2/rok a za obdobie rokov 1999-2000 vo výške 3.003,-Sk/m2/rok resp. 2.592,60,- Sk/m2/rok. Od roku 2002 čisté nájomné predstavovalo sumu 3.500,-SK/m2/rok. Ako už bolo uvedené tieto sumy predstavujú čisté nájomné, t. j. nie sú v ňom zahrnuté platby za služby spojené s užívaním nebytových priestorov. Preto argument odporcu, že navrhovateľ si uplatňuje výšku bezdôvodného obohatenia odvodenú z tzv. komplexného nájomného zahrňujúceho aj platby za služby spojené s užívaním nebytových priestorov, neobstojí. Vyššie uvedené sumy predstavujú len čisté nájomné za rovnaké priestory, v rovnakej budove, v rovnakom období. Navrhovateľ sa žalobným návrhom domáhal vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie celého roku 1998, 1999 až do 1. 11. 2000, pričom vychádzal (žiadal ho určiť) z priemernej výšky nájomného 2.500 SK/m2/rok. Takto určenú výšku bezdôvodného obohatenia súd považoval za primeranú, nakoľko odzrkadľuje reálnu cenu nájomného v danom mieste a čase. Ako už bolo uvedené, v roku 1998 vychádzalo tržné nájomné na sumu cca 2.500,-Sk/m2/rok a v rokoch 1999, 2000 na sumu 2.600 až 3.000,-Sk/m2/rok. Navrhovateľ však za celé žalované obdobie požadoval vydanie bezdôvodného obohatenia zodpovedajúce spodnej hranici tržného nájomného (dokonca v období rokov 1999 -2000 pod spodnú hranicu tržného nájomného). Napokon sa súd musel zaoberať aj vznesenou námietku z premlčania, ktorú súd považoval, pokiaľ ide o obdobie od 1.1.1998 do 25.10.1998, za dôvodnú. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo. V danom prípade bola žaloba súdu doručená dňa 25. 10. 2000. Platí tu teda dvojročná subjektívna premlčacia lehota, ktorá plynie odo dňa kedy sa navrhovateľ dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Je teda zrejmé, že nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia predchádzajúce obdobiu dvoch rokov pred podaním žaloby (v danom prípade za obdobie od 1.1.1998 do 25.10.1998) možno považovať za premlčané. Navrhovateľ už od počiatku mal vedomosť, že odporca od 1. 1. 1998 užíva jeho priestory bez platnej nájomnej zmluvy, a teda od počiatku vedel, že tu vzniká bezdôvodné obohatenie ako aj to, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohacuje. Vzhľadom na uvedené, nárok navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1. 1.1 998 do 25. 10. 1998 bolo potrebné považovať za nárok premlčaný. Súd teda mohol priznať navrhovateľovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nanajvýš zodpovedajúci dvom rokom počítaným spätne odo dňa podania žaloby na súd (t. j. za obdobie od 25.10. 1998 vrátane do 1.11.2000). V prípade, ak povinná osoba vznesie účinne námietku premlčania, súd nemôže premlčané právo oprávnenej osobe priznať. V takomto prípade musí súd na námietku premlčania prihliadať. Navrhovateľovi tak zostal zachovaný za premlčané obdobie iba nárok vo forme naturálnej obligácie. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti (rozsah užívaných priestorov v m2, výšku obvyklého nájomného za m2/rok, námietku z premlčania) uviedol súd nasledujúci výpočet výšky bezdôvodného obohatenia: Celková výmera užívaných priestorov bez uzavretej nájomnej zmluvy: 69,66 m2 Výška bezdôvodného obohatenia: 2.500,-Sk/m2/rok Doba užívania priestorov bez platnej nájomnej zmluvy (súd viazaný žalobným petitom mohol priznať nárok len za žalované obdobie, hoci odporca priestory vypratal až v roku 2006): rok 1998 - vzhľadom na vznesenú námietku z premlčania, 2 mesiace a 7 dní (7 dní za október 1998 - od 25.10. 1998 vrátane, nakoľko dňa 25.10.2000 už bola žaloba na súde doručená, do 31.10.1998, a za november a december 1998 rok 1999 - celý rok rok 2000 - 10 mesiacov do 1.11.2000 Výpočet: za 1 rok predstavuje bezdôvodné obohatenie sumu 174.150,-Sk, t.j. 2.500,-Sk x 69,66 m2 = 174.150,-Sk ročne. za 1 mesiac potom predstavuje bezdôvodné obohatenie sumu 14.512,50,-Sk, t.j. 174.150,-Sk/12 = 14.512,50,-Sk Za 1 deň (pokiaľ ide o mesiac október 1998, ktorý mal 31 dní) potom predstavuje bezdôvodné obohatenie sumu 468,15,-Sk, t.j. 14.512,50,-Sk/31 dní = 468,15,-Sk Za rok 1998 ide o sumu 32.302,05,-Sk (t.j. 7 x 468,15,-Sk + 2 x 14.512,50,-Sk = 32.302,05,-Sk Za rok 1999 ide o sumu 174.150,-Sk Za rok 2000 ide o sumu 145.125,-Sk (t.j. 10 mesiacov x 14.512,50,-Sk = 145.125,-Sk) Spolu za roky 1998,1999,2000 to predstavuje sumu 351.577,05,-Sk/11.670,22,-EUR. Vzhľadom na uvedené súd priznal navrhovateľovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 11.670,22,-EUR a vo zvyšku súd žalobný návrh zamietol. Zamietnutá časť žalovaného nároku sa týka jednak bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1. 1. 1998 do 25. 10. 1998 (t.j. za premlčané obdobie), ako aj nároku, ktorý zodpovedá rozdielu medzi plochou 88 m2 uplatňovanou navrhovateľom a skutočnou plochou, ktorú odporca užíval bez právneho dôvodu o rozlohe 69,66 m2 (k tejto rozlohe súd prišiel na základe opätovného premerania priestorov samotným navrhovateľom, pričom od tejto rozlohy súd následne odpočítal rozlohu priestoru 009, o ktorom sa navrhovateľovi nepodarilo preukázať, že aj tento bol predmetom užívania odporcom v žalovanom období - viď výklad vyššie). Z uvedených dôvodov súd žalobný návrh vo zvyšnej časti zamietol. O úrokoch z omeškania súd prvého stupňa rozhodol v súlade s ust. § 517, § 563, § 517 ods. 1, 2 O.z. v spojení s § 3 nariadenia vl. č. 87/19995 Z.z. Konštatoval, že odporca sa podľa uvedených ustanovení dostal do omeškania dňom 22. 12. 2000, t. j. prvý deň po dni doručenia žaloby odporcovi cestou súdu, nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by odporcu vyzýval na vydanie žalovaného bezdôvodného obohatenia už skôr. V tento deň bola základná úroková sadzba NBS vo výške 8,8% p. a., jej dvojnásobok potom činí 17,6% p. a. - zákonný úrok z omeškania. V časti žalovaného príslušenstva za obdobie od 26.10.2000 do 22.12.2000 súd žalobný návrh ako nedôvodný zamietol, nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by skôr než súd doručil žalobu odporcovi, tohto vyzval na vydanie žalovaného bezdôvodného obohatenia. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O.s.p. s poukazom na skutočnosť, že navrhovateľ mal úspech iba cca v jednej polovici predmetu sporu (z požadovaných 20.690,87,- Eur, iba 11. 670,22,- Eur) a rovnako úspech odporcu bol cca v jednej polovici. V danom prípade mal súd za to, že nie sú splnené podmienky pre rozhodnutie o trovách konania podľa § 142 ods. 3 O.s.p., nakoľko navrhovateľ (hoci mu vznikli len trovy vo forme súdneho poplatku, bez trov právneho zastúpenia) od počiatku vedel, že časť jeho nároku je premlčaná, a že sporným je aj užívanie skladového priestoru č. 009, teda rozsah bezdôvodného obohatenia. Podľa citovaného ustanovenia by bolo možné postupovať len vtedy, ak by sa navrhovateľ domáhal nárokov z vydania bezdôvodného obohatenia len za nepremlčané obdobie a v takom rozsahu, ktorý navrhovateľ vie preukázať. Inak povedané, podľa citovaného ustanovenia súd postupuje vtedy, ak sa úvaha súdu vzťahuje len na výšku nároku, nie však na jeho základ, t.j. ak by rozsah bezdôvodného obohatenia nebol sporný, resp. navrhovateľ by ho vedel v celom rozsahu preukázať, a spornou by zostala len jeho výška, ktorá by závisela buď od úvahy súdu alebo od výsledkov znaleckého dokazovania. V danom prípade však navrhovateľ bol neúspešný v časti preukázania rozsahu užívania priestorov odporcom, ako aj v časti žalovaného obdobia, ktoré je premlčané. Iná by bola situácia, ak by navrhovateľ od počiatku žaloval vydanie bezdôvodného obohatenia za nepremlčané obdobie a v rozsahu, ktorý vedel preukázať, a úvaha súdu by sa vzťahovala len na určenie jeho výšky. Rovnako tak na strane odporcu, aj tento si musel byť vedomý, že priestory vo vlastníctve navrhovateľa užíva bez právneho dôvodu, a teda, že sa na jeho úkor bezdôvodne obohacuje. Vzhľadom na vyššie uvedené súd mal za to, že pri rozhodovaní o trovách konania nemožno postupovať podľa § 142 ods. 3 OSP, ale je potrebné postupovať podľa § 142 ods. 2 OSP s tým, že bolo právom súdu za daného stavu nepriznať trovy konania žiadnemu z účastníkov. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, ktorý z dôvodu uvedeného v ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť tak, že súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietne. V odvolaní opätovne namietal nedoručenie výpovede nájomnej zmluvy odporcovi a neunesenie dôkazného bremena, ktoré v tomto smere zaťažovalo navrhovateľa. Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, že doručenka preukazuje riadne doručenie a poukázal aj na fakt, že sa jedná o doručenku k listine súkromnoprávnej oblasti a skutočnosť, že odporca v konaní predložil aj poštovú knihu, z ktorej vyplýva, že „výpoveď z nájmu“ mu nikdy doručená nebola. Nájomná zmluva bola preto podľa odporcu ukončená až dobrovoľným vyprataním predmetných priestorov v roku 2006. Pokiaľ súd prvého stupňa ustálil, že medzi účastníkmi konania bola uzatvorená zmluva o výpožičke, ktorá podľa odporcu nebola riadne navrhovateľom ukončená, nemohlo na jeho strane vzniknúť bezdôvodné obohatenie, nakoľko priestory užíval až do jeho dobrovoľného vypratania v roku 2006. Odporca vyslovil názor, že pokiaľ nebude navrhovateľom riadne preukázané doručenie výpovede, nemôže nastať na strane odporcu bezdôvodné obohatenie (priestory užíval na základe písomnej zmluvy za dojednanú odplatu za užívanie 0,- Sk a priestory následne dobrovoľne vypratal). Ak súd v odôvodnení poukazoval na nepriame dôkazy (nekonanie odporcu vo vzťahu k vedomosti o výpovedi, nepodanie trestného oznámenia odporcom, vyjadrovanie sa odporcu k návrhu novej nájomnej zmluvy atď.), činí tak len na základe vlastných úvah. V závere odvolania odporca namietal aj nesprávnosť výpočtu výšky bezdôvodného obohatenia z dôvodu vychádzania z výmery užívaných priestorov zameranej navrhovateľom. Navrhovateľ sa k podanému odvolaniu v súdom stanovenej lehote nevyjadril. Uznesením zo dňa 15. 08. 2013, č. k. 22C/152/2000-218 bola odporcovi uložená povinnosť v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 700,- Eur, podľa pol. č. 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov. Proti uvedenému uzneseniu podal odporca v zákonnej lehote odvolanie, ktorým žiadal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmeniť tak, že za odvolaním mu bude uložená poplatková povinnosť v súlade s právnymi predpismi. Odvolanie odôvodnil tým, že z napadnutého uznesenia nie je zrejmé, z akého výpočtového základu súd vychádzal pri určení výšky súdneho poplatku a tiež skutočnosťou, že v čase podania návrhu na začatie konania bola podľa pol. č. 1 zák. č. 71/1992 Zb. sadzba súdneho poplatku stanovená vo výške 4 % z predmetu konania alebo predmetu hodnoty sporu. Poukázal pritom aj na ust. § 6 zák. č. 71/1992 Zb., podľa ktorého sa poplatok podľa rovnakej sadzby ako za návrh vyberá aj za poplatok v odvolacom konaní. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolania odporcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné. Súd prvého stupňa v prejednávanej veci správne ustálil, že medzi účastníkmi konania bol dňa 22. 02. 1991 platne uzatvorený záväzkový vzťah zo zmluvy o nájme nebytových priestorov, ktorá spĺňala všetky zákonom predpísané náležitosti, vrátane dohodnutého nájomného vo výške 52.220,- Sk ročne, čo vylučuje argumentáciu odporcu o bezodplatnosti vzťahu. Až od účinnosti v písomnej forme uzatvoreného dodatku č. 1 k zmluve o nájme nebytových priestorov, t. j. od 19. 11. 1991 došlo k prekvalifikovaniu tohto vzťahu na základe dohody, podľa ktorej úhrada za užívanie prenajatých priestorov nebude žiadna, s tým, že úhrady za služby spojené s užívaním nebytových priestorov bude hradiť nájomca vo vlastnom mene. Ako uviedol súd prvého stupňa až uvedenou zmenou nájomnej zmluvy možno klasifikovať zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania ako zmluvný vzťah zo zmluvy o výpožičke. Správne poukázal súd prvého stupňa aj na skutočnosť, že uvedená zmena sa žiadnym spôsobom nedotkla ustanovení o ukončení zmluvného vzťahu a výpovednej lehote dohodnutej v trvaní 36 mesiacov. Listom zo dňa 06. 06. 1994 navrhovateľ vykonal úkon smerujúci k ukončeniu zmluvného vzťahu medzi účastníkmi konania, predmetom ktorého bolo užívanie sporných nehnuteľností, a to výpoveď z nájmu. Za účelom preukázania riadneho doručenia výpovede z nájmu odporcovi, ktoré bolo medzi účastníkmi konania sporné, súd prvého stupňa dostatočným spôsobom vykonal dokazovanie a jeho závery riadne a presvedčivo odôvodnil. Vykonané dôkazy pritom správne vyhodnocoval vo vzájomnej súvislosti a v súlade s pravidlami formálnej logiky. Z fotokópie doručenky k výpovedi z nájmu vyplynulo, že výpoveď mala byť odporcovi doručená dňa 16. 06. 1994. Nakoľko odporca žiadnym dôkazom v konaní nevyvrátil skutočnosť vyplývajúcu z potvrdenia poštového podniku o doručení písomnosti, súd prvého stupňa správne vychádzal z toho, že výpoveď z nájmu bola odporcovi doručená dňa 16. 06. 1994. Tvrdeniu odporcu, že výpoveď neprevzala osoba oprávnená preberať za neho písomnosti, nenasvedčujú ani nepriame dôkazy v podobe listu navrhovateľa zo dňa 27. 01. 1998 podpísaného osobou s pomerne identickým podpisom ako na doručenke o prevzatí výpovede z nájmu, list navrhovateľa zo dňa 09. 10. 1997, výpoveď svedkýň Bohušovej a Ploskuňákovej, ako ani následné správanie odporcu, ktorý po ukončení nájomného vzťahu pripomienkoval nový návrh na uzatvorenie nájomnej zmluvy. Súd prvého stupňa sa tak v súlade s ust. § 132 O.s.p. vysporiadal s obranou odporcu o nedoručení výpovede z nájmu, a tak z potvrdenia o doručení, ako aj z radu nepriamych dôkazov, ktoré neumožňujú prijať iný záver, konštatoval, že výpoveď z nájmu bola odporcovi doručená dňa 16. 06. 1994. S poukazom na 36- mesačnú výpovednú lehotu, zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania bol ukončený d 31. 12. 1997 a od 01. 01. 1998 odporca predmetné nehnuteľnosti užíval bez právneho dôvodu, čo s poukazom na ust. § 451 O.z. nepochybne zakladá bezdôvodné obohatenie na strane odporcu. Prvostupňový súd sa správne vysporiadal aj s otázkou rozsahu nebytových priestorov užívaných odporom. Správne za irelevantnú označil skutočnosť, ktoré priestory odporca užíval počas trvania nájomného vzťahu a na druhej strane správne vyhodnotil, že užívanie nebytových priestorov odporcom po 01. 01. 1998 bolo potrebné navrhovateľom riadne preukázať. Sporným bolo konkrétne užívanie skladového priestoru č. 009, o ktorom odporca tvrdil, že ho neužíval, čomu zodpovedá Protokol o odovzdaní priestorov podpísaný účastníkmi konania dňa 23. 05. 2006 a skutočnosť, že navrhovateľ sa nedomáhal vypratania uvedeného priestoru, pokiaľ by ho odporca skutočne užíval. Navrhovateľ však v konaní súdu nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by vyvrátil záver súdu prvého stupňa založený na nepriamych dôkazoch, a ktorým by preukázal užívanie aj skladového priestoru č. 009 odporcom po 01. 01. 1998. Z vykonaného dokazovania tak prvostupňový súd správne ustálil, že odporca po 01. 01. 1998 bez právneho dôvodu a bez primeraného protiplnenia užíval tri kancelárske miestnosti č. 23, 24, 25 a jeden skladový priestor č. 008 vo vlastníctve navrhovateľa. Aj s poukazom na skutočnosť, že výmeru nebytových priestorov podľa nájomnej zmluvy o veľkosti 88 m2 odporca nespochybňoval počas trvania nájomného vzťahu, počas ktorého musel mať vedomosť o ich skutočnej výmere a na vyvrátenie zistení súdu založených na opätovnom premeraní výmery nehnuteľností navrhovateľom nepredložil žiaden dôkaz, súd prvého stupňa správne ustálil výmeru nehnuteľností užívaných odporcom bez právneho dôvodu v rozhodnom období na 69,66 m2 (79,31 m2- 9,65 m2 za skladový priestor č. 009). Pri výpočte samotnej výšky bezdôvodného obohatenia súd prvého stupňa správne a v súlade so závermi súdnej praxe vychádzal z ceny nájmu obdobných nebytových priestorov v danom čase a mieste a svoj výpočet aj spoľahlivo a preskúmateľne odôvodnil a odvolací súd sa s ňou v celom rozsahu stotožňuje. Súd prvého stupňa nepochybil ani v právnom posúdení odporcom vznesenej námietky premlčania, keď v súlade s § 107 O.z. ustálil premlčanie nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia predchádzajúcich obdobiu dvoch rokov pred podaním žaloby na súd, t. j. za obdobie od 01. 01. 1998 do 25. 10. 1998. Navrhovateľovi preto priznal nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 11.670,22 Eur a k nemu prislúchajúce príslušenstvo a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Vzhľadom k skutočnosti, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vyššie uvedenými závermi, ako aj s precíznym a vyčerpávajúcim odôvodnením napadnutého rozhodnutia, svoje rozhodnutie v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p. obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil. Za dôvodné odvolací súd nevyhodnotil ani argumenty odporcu v odvolaní proti uzneseniu, ktorým mu bola uložená poplatková povinnosť za podané odvolanie. Odporca vo svojom odvolaní s poukazom na ust. § 6 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov namieta, že súdny poplatok za odvolanie súdu doručené dňa 01. 08. 2013 mu mal byť vyrubený vo výške a v sadzbe platnej v čase podania samotného návrhu na začatie konania. Nereflektuje pritom režim spoločných, prechodných a záverečných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch (§ 17 a nasl.), ktoré upravujú postup pri aplikácii právneho predpisu pri zmene právneho režimu. Z prechodných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch vyplýva, že z poplatkových úkonov navrhnutých alebo za konania začaté pred zmenou právnej úpravy sa postupuje podľa doterajších predpisov. A contrario z poplatkových úkonov, ktorým odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu nepochybne je, navrhnutých za účinnosti tej-ktorej novely zákona o súdnych poplatkoch, sa postupuje vždy podľa právnej úpravy účinnej v čase vykonania poplatkového úkonu. Odporcovi poplatková povinnosť vznikla podaním odvolania, t. j. dňa 01. 08. 2013 (§ 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov), a preto pokiaľ súd prvého stupňa poplatkovú povinnosť vyrubil podľa právnej úpravy platnej a účinnej v čase vykonania poplatkového úkonu, jeho rozhodnutie je správne a v súlade s intertemporálnymi ustanoveniami zákona o súdnych poplatkoch. V opačnom prípade, ak by súd mal pripustiť správnosť argumentácie odporcu, táto by nepochybne znamenala porušenie zákazu retroaktivity vo vzťahu k poplatkovým úkonom navrhnutým za účinnosti novej, resp. zmenenej právnej úpravy, ktoré je v rozpore s princípmi právneho štátu. Výška súdneho poplatku bola súdom prvého stupňa rovnako určená správne podľa pol. 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov z predmetu odvolania, t. j. zo sumy 11.670,22 Eur, ktorej priznanie navrhovateľovi odporca podaným odvolaním namieta. Odvolací súd tak s poukazom na vyššie uvedené napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.