Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/350/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1102899996 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1102899996.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľa: JUDr. Marta Todeková, správkyňa konkurznej podstaty úpadcu DRUKOS, a.s., so sídlom Nemocničná 1, Dolný Kubín, zast. JUDr. Ivanom Petrovičom, advokátom v Bratislave, Lesnícka 16, proti odporcom: 1/ Slovenská republika- Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Štefanovičova 5, Bratislava, 2/ Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Štefanovičova 5, Bratislava, o náhradu škody 265.304.886,14 € s prísl., na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 2. apríla 2012 č.k. 10C 18/2002-183 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje. Odporcom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporcov 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne náhrady škody vo výške 265.304.886,14 € s prísl., na tom skutkovom základe, že v nadväznosti na transformáciu ekonomiky a prevodu majetku štátu na iné osoby prijala vláda SR uznesenie č. 418/1999 zo dňa 19.05.1999 k návrhu koncepcie privatizácie bánk s majetkovou účasťou Fondu národného majetku Slovenskej republiky, ktorý bol schválený, v záujme širokých vrstiev občanov na privatizácii bolo založené v zmysle ust. § 829 Občianskeho zákonníka združenie občanov pod názvom Vaša vlna privatizácie, účelom ktorého bolo na základe činnosti jednotlivých účastníkov združenia získavanie informácií o možnostiach zhodnotenia voľných peňažných prostriedkov účastníkov združenia, a to minimálne vo výške, v ktorej ich pripísali do združenia, sprostredkovanie možnosti premeny peňažných prostriedkov pripísaných do združenia na akcie slovenských podnikov s majoritnou účasťou slovenských akcionárov, a to predovšetkým I. I., Slovenskej poisťovne, Slovenského plynárenského priemyslu, vyhľadávanie slovenských spoločností, v ktorých by mohli účastníci združenia zhodnotiť voľné peňažné prostriedky, pripísané do združenia, vyhľadávanie slovenských osôb, ktoré by od účastníkov združenia boli ochotné odkúpiť ich cenné papiere získané v spolupráci s ostatnými účastníkmi združenia, získavaní ďalších právnických a fyzických osôb, ktoré by boli ochotné stať sa účastníkmi združenia. Uviedol, že na základe širokej podpory sa združenie stalo aj subjektom, ktorý mohol úspešne privatizovať určený majetok štátu, správcom združenia bol DRUKOS Výnos, spol. s r.o. Nebol mu v zmysle zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby doručený privatizačný projekt I. I., O..I.. Bratislava, predložený zrejme na rokovanie vlády v nadväznosti na prijaté uznesenie vlády SR č. 418/1999 a č. 93/2000. Podľa uverejnenej výzvy na prejavenie záujmu o kúpu majetkovej účasti štátu I. I., O..I.. vláda SR schválila predaj majoritného podielu akcií I. I., O..I.. strategickému investorovi a podľa výzvy bolo možné dôverné informačné memorandum o I. I., O..I.. získať na základe písomnej požiadavky a po podpísaní zmluvy o mlčanlivosti a listom zo dňa 07.09.2000 mu bolo výhradným finančným poradcom oznámené, že informačné memorandum mu nemôže doručiť z dôvodu, že bol Ministerstvom financií SR informovaný, že nespĺňa požiadavky uvedené v uzneseniach vlády SR č. 418 zo dňa 19.05.1999 a uznesenia č.93 zo dňa 16.02.2000 a do dňa podania tohto žalobného návrhu neobdržal žiadnu odpoveď o konkretizácii informácií, ktoré viedli k jeho nepripusteniu k privatizácii I. I., O..I.. Odporca 2/ nevyhovel tiež jeho žiadosti o zaslanie odpisov textov a materiálov, ktorými boli stanovené kritériá pre výber záujemcov o privatizáciu I. I., O..I.., odpisov listín, ktorými boli stanovené kritériá pre určenie poradia záujemcov o privatizáciu I. I., O..I.., odpisov listín, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie vlády Slovenskej republiky o najlepšej ponuke pre privatizáciu, ako aj odpisov listín, obsahom ktorých bol predaj majetkovej účasti I. I., O..I.. s odôvodnením, že odpis zmluvy o kúpe akcií I. I., O..I.. nemôže sprístupniť, nakoľko sa na ňu vzťahuje obchodné tajomstvo. Voči tomuto rozhodnutiu podal dňa 19.12.2001 rozklad, ktorému odvolacím orgánom nebolo vyhovené a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie. Konštatoval, že navrhovateľ svoj nárok vyvodzoval z ust. § 415 a § 420 Obč. zák. s poukazom na zásadu vyplývajúcu zo zákona č. 92/1991 Zb., v zmysle ktorej má každá právnická či fyzická osoba právo prejaviť svoj záujem o prevod majetku štátu určeného pre privatizáciu a tým z porušenia jeho práva odporcami 1/ a 2/ na poskytnutie informačného memoranda, neposkytnutím ktorého mu bolo znemožnené spracovať ponuku na kúpu predávaného majoritného podielu akcií I. I., O..I.. a byť aj prípadne úspešným v súťaži o ich kúpu. Mal za to, že splnil všetky podmienky uvedené vo výzve na prejavenie záujmu o kúpu majetkovej účasti štátu a svoj nárok preukazoval znaleckým posudkom, podľa ktorého hodnota spoločnosti a realizované činnosti hlavne vo finančnej oblasti zabezpečujú spoločnosti Drukos, a.s. jej postavenie na trhu na Slovensku a v zahraničí ako strategického investora majúc za to, že bol schopný reálne spracovať ponuku na kúpu akcií I. I., O. I.. najmenej za rovnakých podmienok pre štát ako ju spracovala kupujúca E. D.. Ním uplatnenú škodu si vyčíslil ako náhradu vynaložených nákladov na reklamu v sume 54.057.762,- Sk zo mzdových nákladov vo výške 9.139.147,- Sk, zo sumy 2.628.313.000,- Sk v dôsledku poklesu poskytovaných úverov a zo sumy 358.058.000,- Sk v dôsledku zníženia hodnoty know -how a ochrannej známky v porovnaní s obdobím k 30.09.1999. Uplatnil si tiež ušlý zisk v sume 2.900.000.000,- Sk. Z obsahu listinného dôkazu, a to z uznesenia vlády č. 418 zo dňa 19.05.1999 mal súd prvého stupňa preukázané, že vláda SR schválila návrh koncepcie privatizácie bánk majetkovou účasťou Fondu národného majetku Slovenskej republiky, ktorým uznesením bolo uložené ministerke financií v spolupráci a ministerkou pre správu a privatizáciu národného majetku a prezidentom prezídia Fondu národného majetku SR vytvoriť riadiacu skupinu pre privatizáciu podielov C., O..I.. O. I. I., O..I.. založenú so zástupcov Ministerstva financií SR, Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR, Fondu národného majetku SR a R. D. I. do 15.06.1999, keďže z návrhu koncepcie privatizácie bánk s majetkovou účasťou vyplývala potreba privatizácie časti akcií bánk, vychádzajúca z objektívnej skutočnosti, že banky už neboli schopné bez výrazného kapitálového posilnenia a reštrukturalizácie úverového portfólia plniť základné funkcie v podmienkach slovenskej ekonomiky. Pre zvýšenie kvality činnosti I. I., O..I.. bolo prijaté rozhodnutie o jej čiastočnej privatizácii zahraničným akcionárom pri zachovaní majoritného podielu Fondu národného majetku SR a zvýšenie jej základného imania. Z uznesenia vlády č. 93 zo dňa 16.02.2000 zistil, že vláda SR schválila návrh koncepcie privatizácie bánk s majetkovou účasťou Fondu národného majetku SR s tým, že vybrané banky, medzi ktoré patria aj Slovenská I., O..I.. mali byť privatizované zahraničným strategickým investorom za podmienok schváleného návrhu aktualizácie koncepcie privatizácie bánk s majetkovou účasťou Fondu národného majetku SR. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že v rámci privatizácie I. I., O..I.. už dňa 11.01.2001 bola uzavretá zmluva o kúpe 87,18% jej akcií medzi Fondom národného majetku SR ako predávajúcim a Slovenskou republikou, zastúpenou Ministerstvom financií SR ako akcionárom a E. D. V. I. O. ako kupujúcim. Mal tiež preukázané, že na základe žaloby navrhovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva financií SR zo dňa 30.11.2001 č. 1148/2001-115-inf., ktorým nebolo vyhovené jeho žiadosti zo dňa 19.11.2001 o sprístupnenie informácií -predloženiu listín obsahom ktorých bol predaj majetkovej účasti štátu SĽSP a na zrušenie rozhodnutia ministerky financií SR č. 1148/2001-115 -inf. zo dňa 03.01.2002 v znení opravy zo dňa 08.01.2002 boli tieto predmetné rozhodnutia Najvyšším súdom SR zrušené rozsudkom č.k. 6Sž 19/2002-45 zo dňa 31.07.2002 a že odporca 2/ po zrušení predmetných rozhodnutí vydal opäť rozhodnutie č. 1019/2002-115-inf. dňa 26.09.2002, ktorým žiadosti navrhovateľa opätovne nevyhovel a predmetné rozhodnutie bolo zrušené ministrom s opätovné rozhodnutie odporcu 2/ č. 1019/2002-115-inf. zo dňa 21.11.2002, ktorým žiadosti navrhovateľa nebolo vyhovené, nadobudlo právoplatnosť, nakoľko nebolo napadnuté žalobou v správnom konaní. Vychádzal z ustanovení § 1 ods. 1, § 3, § 4 ods. 1 a § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a dospel k záveru, že voči štátu, a to Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom financií SR nie je možné si nárok na náhradu škody uplatniť podľa ust. § 415 Obč. zák., keď porušenie prevenčnej povinnosti nie je predpokladom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. v znení neskorších predpisov, pretože tým je jedine nesprávny úradný postup resp. zrušenie nezákonného rozhodnutia (čo v danom prípade nenastalo v súvislosti s uplatneným nárokom) a porušenie ust. § 415 Obč. zák. zakladá jedine všeobecnú zodpovednosť podľa ust. § 420 Obč. zák., ktorá je vylúčená vo vzťahu k štátu (odporcovi 1/) práve pre osobitnú úpravu zákonom č. 58/1969 Zb., ktorý bol platný a účinný v rozhodnom období. Vyslovil, že v danom prípade nie je možné posudzovať zodpovednosť štátu (odporcu 1/) podľa ust. § 420 0bč. zák., nakoľko na prejednávanú vec sa vzťahuje zákon č. 58/1969 Zb., ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom lex specialis. Poukázal na to, že súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou nároku účastníkom konania, preto sa v konaní oboznámil aj s rozsudkom Najvyššieho súdu SR, ktorým boli rušené rozhodnutia odporcu 2/, ktorými zamietol žiadosť navrhovateľa o poskytnutie informačného memoranda o privatizácii I. I., O..I.., ako aj listinných dôkazov požadovaných navrhovateľom v zmysle výzvy zo dňa 19.11.2001, avšak zmluva o kúpe akcií I. I., O..I.. bola uzatvorená medzi Fondom národného majetku SR ako predávajúcim a ako predávajúcim, Slovenskou republikou, zastúpenou Ministerstvom financií SR ako akcionárom a E. D. V. I. O. ako kupujúcim už dňa 11.01.2001. Konanie odporcu 1/ nevyhodnotil ani ako nesprávny úradný postup, nakoľko navrhovateľ by nemohol byť vyhodnotený ako úspešný uchádzač v privatizácii bánk z dôvodu, že vláda SR na základe listinných dôkazov rozhodla o privatizácii bánk s majetkovou účasťou štátu tak, že prvoradou podmienkou bolo, že uchádzačom o privatizáciu bánk s majetkovou účasťou Fondu národného majetku SR mal byť zahraničný strategický investor so skúsenosťami v bankovom sektore a navrhovateľ a občianske združenie Vaša vlna privatizácie nie sú zahraničnými strategickými investormi, nevykonávali činnosť v bankovom sektore, teda nesplnili podmienku účasti na privatizácii bánk s majetkovou účasťou Fondu národného majetku SR. Taktiež zodpovednosť odporcu 2/ neposudzoval v zmysle ust. § 420 Obč. zák. a konštatoval, že tento konal v súlade s ustanoveniami zákona č. 92/1991 Zb., nakoľko v konaní navrhovateľ nepreukázal, že v súvislosti s privatizáciou I. I., O..I.. by ako správny orgán porušil svoju povinnosť, porušením ktorej by navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu uplatnenej škody takto označený navrhovateľom nie je podľa neho pasívne legitimovaným subjektom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., v zmysle ktorého by bol pasívne legitimovaný len odporca 1/ za splnenia všetkých podmienok pre priznanie na náhradu škody, čo však v konaní navrhovateľ nepreukázal. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcom, úspešným v konaní, nepriznal z dôvodu, že si ich náhradu neuplatnili, nakoľko im trovy konania nevznikli. Proti tonuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie dôvodiac tým, že v nadväznosti na jeho žalobný návrh, aby NS SR preskúmal zákonnosť rozhodnutí a postupov štátu a jeho Ministerstva financií SR pri privatizácii štátneho podniku I. I., O..I.. tento dňa 31.07.2002 vydal rozsudok sp. zn. 6Sž 19/02, ktorým zrušil rozhodnutie Ministerstva financií č. 1148/2001-115 zo dňa 03.01.2002, vrátane jeho opravy z 08.01.2002, ako aj rozhodnutie Ministerstva financií SR č. 1148/2001-115-inf. z 30.11.2001 a následne vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 09.09.2002 a stalo sa vykonateľným. Poukázal na konštatovanie Najvyššieho súdu SR, že postup štátnych orgánov pri privatizácii I. I. bol v rozpore so zákonom, čím došlo k porušeniu § 250j ods. 2 O.s.p., nakoľko skôr ako došlo k vyhodnoteniu verejnej súťaže, nepripustil ho ako účastníka tohto súťažného konania. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nepostupoval v súlade s čl. 46 až 48 Ústavy SR, keď ho neustanovil a najmä nevyrozumel o termíne hlavného pojednávania, na ktorom by vykonal príslušné dôkazy na zistenie skutočného skutkového a právneho stavu vo veci samej a naopak za účastníka konania namiesto neho považoval správkyňu konkurznej podstaty JUDr. Todekovú aj napriek tomu, že NS SR konkurzné konanie proti nemu v celom rozsahu zrušil. Mal za to, že predmet tohto konania sa netýka majetku patriaceho do skutkovej podstaty v konkurze a že žalovaný odpredal E. D.O. C. W. už dňa 11.01.2001 obchodný podiel, a to podľa vyjadrenia úradníkov tejto banky v korupčnom prostredí. Vytýkal tiež súdu prvého stupňa, že ho o termíne pojednávania na deň 02.04.2012 neupovedomil, čí mu bolo zabránené uplatniť pre neho a členov akcionárov ako fyzickým osobám ich základné práva spojené s vlastníctvom akcií v jeho spoločnosti a že v dôsledku nečinnosti súdu došlo k úplnému rozkradnutiu všetkého nehnuteľného a hnuteľného majetku, ako aj peňazí a iných cenných papierov. Za procesný nedostatok správkyňa konkurznej podstaty označila skutočnosť, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci samej na pojednávaní dňa 02.04.2012 bez jej prítomnosti, čím bola odňatá možnosť konať pred súdom keď jednak nemohla predniesť záverečné hodnotenie a celkové posúdenie veci, ale nemala ani možnosť sa relevantne vyjadriť ku skutočnostiam prezentovaným odporcami na tomto pojednávaní s poukazom na práceneschopnosť navrhovateľky od 12.03.2012. Poukázala na ust. § 1 ods. 1 písm. d/ zákona o konkurze a vyrovnaní a na novelu zák. č., 238/2000 Z.z. s tým, že od 01.08.2000 je ustanovené, že procesné úkony uskutočnené v čase od vyhlásenia konkurzu do vyhlásenia rozhodnutia o prerušení konania za neúčinné, ako aj na ust. § 111 ods. 1 O.s.p,, že ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona a na ust. § 118 ods. 4 O.s.p., podľa ktorého ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd prvého stupňa vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Navrhovateľ uviedol, že po nedôvodnom zamietnutí jeho účasti vo verejnej súťaži mu vznikli veľké majetkové škody, preto požiadal znalca o ich vyčíslenie. Procesné pochybenie súdu prvého stupňa videl v nerešpektovaní zákonnej úpravy zák. č. 328/1991 Zb. v rámci ustanovenia § 14 ods. 1 písm. d/ ako jedného z právnych následkov vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka predpokladá prerušenie všetkých súdnych konaní vedených ohľadne majetku takéhoto subjektu a samotné rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval za nedostatočne odôvodnené. Zdôraznil, že postupom odporcu 2/ a rozhodnutím, ktorý mu oznámil, že nespĺňa požiadavky obsiahnuté v uznesení vlády a preto mu nebolo zaslané informačné memorandum bol vylúčený ako záujemca o získanie aspoň podkladov pre spracovanie konkurenčného privatizačného projektu, čo možno vnímať diskriminačne. Mal za to, že k takémuto vylúčeniu došlo v rozpore so zákonom č. 92/1991 Zb., ktorý neurčuje žiadne okruhy vlastností záujemcom, ktorí sa môžu zúčastniť privatizačného procesu, pričom takéto hodnotenie bolo uzavreté evidentne v čase, kedy len požiadal o získanie relevantných podkladov k súťaži a teda pred samotným posudzovaním naplnenia jej podmienok, čím došlo k nezákonnému postupu takéhoto orgánu poškodzujúceho oprávnené záujmy subjektu, ktorému je právo voľnej trhovej súťaže Ústavou SR ako aj zákonom garantované. Odporcovia žiadali napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správy a dostatočne odôvodnený potvrdiť. K námietke navrhovateľa, že nebola rešpektovaná zákonná úprava zákona č. 328/1991 Zb. uviedli, že zamietnutie návrhu navrhovateľa na prerušenie konania bolo potvrdené aj Krajským súdom v Bratislave uznesením zo dňa 29.05.2008 č.k. 12Co 94/2008 a jeho argumentáciu, že mu bola postupom súdu prvého stupňa odňatá možnosť konať pred súdom považoval za účelovú a neopodstatnenú, nakoľko zápisnice z pojednávania potvrdzujú, navrhovateľ sa nezúčastnil na nariadených pojednávaniach a doklad o práceneschopnosti súdu včas nepredložil a priložil ho až k odvolaniu. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., rozsudok vyhlásil vzhľadom na ust. § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p., nakoľko dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Navrhovateľ odôvodňoval svoje odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa ustanoveniami § 205 ods. 2, § 221 ods. 1 písm. b/ a f/ O.s.p. z dôvodu odňatia mu možnosti konať pred súdom a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci, ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva. Medzi najzávažnejšie prípady odňatia možnosti konať pred súdom možno zaradiť situácie, keď súd rozhodoval bez nariadenia pojednávania a neboli na to splnené podmienky, ak účastníka na pojednávanie riadne nepredvolal, nebola dodržaná zákonom stanovená lehota na prípravu na pojednávanie, nemožnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, nedostatočne odôvodnené rozhodnutie a pod. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy. Súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. Námietky navrhovateľa, že súd prvého stupňa považoval za účastníka konania namiesto neho správkyňu konkurznej podstaty JUDr. Todekovú, aj napriek tomu, že konkurzné konanie proti nemu bolo zrušené a JUDr. Todeková opakovane vo svojich podaniach súdu prvého stupňa uviedla, že predmet tohto súdneho konania sa netýka majetku patriaceho do skutkovej podstaty v konkurze, nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Obchodná spoločnosť nadobúda spôsobilosť byť účastníkom konania svojim vznikom, t.j. momentom zápisu tejto obchodnej spoločnosti do obchodného registra (§ 19 O.s.p.). Spôsobilosť byť účastníkom konania zaniká zánikom spôsobilosti mať práva a povinnosti, v prípade obchodných spoločností spoločnosť zaniká ku dňu výmazu z obchodného registra (§ 68 ods. 1 Obchod. zák.).Vyhlásením konkurzu na majetok obchodnej spoločnosti tejto nezaniká spôsobilosť mať práva a povinnosti ale zaniká jej procesná spôsobilosť, t.j. zaniká jej schopnosť samostatne konať v tom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti. Táto procesná spôsobilosť prechádza zo zákona na zákonného zástupcu, na správcu konkurznej podstaty ustanoveného súdom na základe zákona o konkurze. Z obsahu spisu z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Banská Bystrica vyplýva, že Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 05.12.2002 č.k. 27K 203/2002 bol vyhlásený konkurz na majetok DRUKOS, a.s. prof. Sáru 5, Banská Bystrica, IČO: 36 039 187 a za správcu konkurznej podstaty bola určená JUDr. Marta Todeková, komerčná právnička, Nemocničná č.1, Dolný Kubín. Uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. 3Obo 27/03 zo dňa 20.02.2003 bol konkurz zrušený a uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 31.03.2003. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 08.01.2004 č.k. 27K 203/2002 nol na majetok spoločnosti vyhlásený konkurz, pričom za správkyňu konkurznej podstaty bola ustanovená JUDr. Marta Todeková, Nemocničná 1, Dolný Kubín. Preto súd prvého stupňa správne konal so správkyňou konkurznej podstaty navrhovateľa ako úpadcu, pretože na ňu vyhlásením konkurzu prešla z navrhovateľa procesná spôsobilosť zo zákona ním udelené splnomocnenie dané advokátovi JUDr. Ivanovi Petrovičovi pre toto konanie je právne neúčinné, takéto splnomocnenie by muselo udelené správkyňou konkurznej podstaty. Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na prerušenie konania ako právneho následku vyhlásenia konkurzu v zmysle § 14 ods. 1 písm. d/ zák. č. 328/1991 Zb., odvolací súd poznamenáva, že v danom prípade nejde o konanie, ktoré by malo byť v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok navrhovateľa zo zákona prerušené, pretože navrhovateľ si svojim návrhom uplatňuje pohľadávku z titulu náhrady škody, o ktorej ešte nebolo v súdnom konaní rozhodnuté, táto nebola ešte navrhovateľovi priznaná, preto nepatrí do majetkovej podstaty. Navyše o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania už bolo rozhodnuté a tento jeho návrh bol zamietnutý uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 04.01.2006 č.k. 10C 18/02-61, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.05.2008 č.k. 12Co 94/2008-72. Pokiaľ správkyňa konkurznej podstaty navrhovateľa namietala odňatie možnosti konať pred súdom prvého stupňa z dôvodu, že vo veci bolo rozhodnuté bez jej účasti na pojednávaní dňa 02.04.2012, pričom od 12.03.2012 je práceneschopná, o čom spolu s odvolaním doložila aj potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti, v dôsledku čoho sa na tomto pojednávaní nemohla relevantne vyjadriť ku všetkým skutočnostiam prezentovaným odporcami a nemohla predniesť záverečné hodnotenie a celkové posúdenie veci, túto námietku odvolací súd tiež nepovažoval za dôvodnú. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. určuje dve podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené, aby súd mohol vec prejednať v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu, a to a/ riadne predvolanie a b/ absencia žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu (o takú absenciu ide vtedy, keď účastník konania buď vôbec nepožiada o odročenie pojednávania, alebo keď o odročenie pojednávania síce požiada, avšak nepreukáže existenciu dôležitého dôvodu na odročenie pojednávania). V zmysle ustálenej judikatúry súdov je choroba účastníka (právneho zástupcu účastníka) preukázaná lekársky uznanou práceneschopnosťou považovaná za dôležitý dôvod v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. Ak účastník konania v takomto prípade požiadal včas o odročenie pojednávania, treba prejednanie veci v jeho neprítomnosti kvalifikovať ako odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom (viď R 31/1995). Doručovanie v priebehu civilného procesu možno z hľadiska jeho účinkov označiť za jeden z najdôležitejších procesných inštitútov. Okamih doručenia písomnosti je totiž rozhodujúcou skutočnosťou pre vznik predovšetkým pre vznik procesných práv a povinností, ktorých realizácia, resp. plnenie ovplyvňuje nielen plynulý priebeh konania, ale má podstatný význam aj pre jeho úspešné zavŕšenie. Niekedy býva doručenie písomností rozhodujúcou skutočnosťou aj pre vznik hmotnoprávneho práva alebo povinnosti. O význame inštitútu doručenia svedčí aj postup Európskej únie, ktorá prijala nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1393/2007 z 13.11.2007 s tým, že proces doručovania bol ponechaný na jednotlivé vnútroštátne úpravy, a to tak, že sa doručenie uskutočňuje podľa právneho poriadku toho členského štátu, v ktorom sa má povinnosť doručiť (čl. 7 ods.1 nariadenia). Správca je fyzická osoba alebo právnická osoba zapísaná do zoznamu správcov. Správcom konkurznej podstaty podľa zákona č. 8/2005 Z.z., účinnom od 01.07.2005, môže byť fyzická osoba, ktorá je odborne spôsobilá. Správcu v konkurznom konaní ustanovuje súd uznesením na základe náhodného výberu. Za správcu môže ustanoviť len osobu zapísanú do zoznamu správcov. Podľa § 48 ods. 2 O.s.p. ak nie je možné doručiť písomnosť právnickej osobe na adresu jej sídla uvedenú v obchodnom registri alebo inom registri , v ktorom je zapísaná, a jej iná adresa n nie je známa, písomnosť sa považuje po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky za doručenú, a to aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu, sa o tom nedozvie. Podľa § 48 ods. 3 O.s.p. ak nie je možné doručiť písomnosť fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom, na adresu jej miesta podnikania uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je zapísaná, a jej iná adresa nie je súdu známa, písomnosť sa považuje po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak sa fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, o tom nedozvie. Súd prvého stupňa doručoval predvolanie na pojednávanie na deň 02.04.2012 správkyni konkurznej podstaty na adresu jej sídla uvedenú vo výpise z Obchodného registra Nemocničná 1, Dolný Kubín, na ktorú jej doručoval aj ostatné zásielky vrátane rozsudku a tieto na uvedenej adrese a tieto aj boli prevzaté splnomocnencom. Preto keď iná adresa súdu prvého stupňa nebola známa v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami § 48 ods. 2, resp. ods. 3 O.s.p. mohlo byť doručenie predvolania na deň 02.04.2012 považované po neúspešnom doručovaní a vrátení zásielky súdu prvého stupňa za doručené po 3 dňoch od ich vrátenia súdu, aj keď sa správkyňa konkurznej podstaty navrhovateľa o tom nedozvedela. Zásielka obsahujúca predvolanie na pojednávanie na deň 02.04.2012 pre správkyňu konkurznej podstaty navrhovateľa sa vrátila nedoručená okresnému súdu dňa 23.02.2012 tento správne považoval za doručenú správkyni konkurznej podstaty po 3 dňoch od jej vrátenia súdu, t.j. dňa 27.02.2012 (pondelok), ustanovenie § 48 ods. 3 O.s.p. predstavuje špecifický spôsob náhradného doručenia písomnosti, kedy sa nevyžaduje ani pokus o opakované doručovanie, resp. upovedomenie o tom a ani upovedomenie o uložení zásielky na pošte. Nakoľko správkyňa konkurznej podstaty nedoručila súdu prvého stupňa ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní so žiadosťou o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu so doložením dokladu o svojej práceneschopnosti (ktorý doložila len spolu s odvolaním a navyše bez vyjadrenia lekára, že jej zdravotný stav neumožňoval jej účasť na pojednávaní) boli splnené podmienky pre prejednanie veci súdom prvého stupňa v jej neprítomnosti v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd tak nezistil procesné pochybenia súdu prvého stupňa, ktorými by bola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom a ktoré by zakladali dôvod pre zrušenie jeho rozhodnutia z procesných dôvodov. Súd prvého stupňa vykonal tiež vo veci dostatočné dokazovanie, výsledky ktorého aj náležite podľa § 132 O.s.p. zhodnotil vec aj správne právne posúdil a vyvodil z riadne zisteného skutkového stavu správny právny záver, dôvody svojho rozhodnutia a úvahy, ktorými sa spravoval, teda svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. S dôvodmi jeho rozhodnutia sa aj odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a na tieto aj v celom rozsahu poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti jeho rozhodnutia možno uviesť, že navrhovateľ svoj nárok vyvodzoval z porušenia právnych povinností Ministerstvom financií SR, resp. vládou SR, vyplývajúcich z ustanovení zákona č. 92/1991 Zb., zákona č. 188/1994 Zb., Ústavy SR neposkytnutím mu informačného memoranda v súvislosti s jeho záujmom o kúpu majetkovej účasti štátu I. I. na základe uverejnenej výzvy zo dňa 28.07.2000, keď Ministerstvo financií SR na jeho žiadosť o sprístupnenie informácii zo dňa 21.11.2001 rozhodnutím zo dňa 30.11.2001 nevyhovelo jeho žiadosti, čím mu bolo znemožnené spracovať ponuku predávajúceho majoritného podielu akcií v I. I., O..I.. a byť tým aj prípadne úspešný v súťaži o ich kúpu. Uviedol, že pokiaľ sa tento postup Ministerstva financií a SR, resp. vlády SR nedá charakterizovať ako nesprávny úradný postup, najmä s odkazom na ust. § 18 zákona č. 58/1969 Zb., porušili svoje právne povinnosti i jeho základné práva ako podnikateľa s odkazom na ust. § 415 a § 420 ods. 1 Obč. zák. Uplatňoval si škodu vzniknutú mu porušením povinností odporcov 1/ a 2/ špecifikovanú v znaleckom posudku Ing. Pišku, pozostávajúcu z márne vynaložených nákladov na reklamu vo výške 54.057.762,- Sk, zo mzdových nákladov vo výške 1.670.680,- Sk, ostatné náklady špecifikované v prílohe č. 3 k znaleckému posudku vo výške 9.139.147,- Sk, v dôsledku poklesu poskytovaných úverov období 1999 až 2001 a priemerného ročného úroku z pôžičky poskytnutej vyčíslenej sumou 1.577.108.000,- Sk, pri prepočte na 5 rokov a účelom dosiahnutia rovnakej základne z hľadiska výpočtu hodnoty spoločnosti v sume 2.628.313.000,- Sk, z dôvodu zníženia goodwillu v porovnaní s obdobím k 30.09.1999 po oboznámení, že nebol úspešný pri privatizácii I. I., pri prepočte z hľadiska rastu objemu majetku v porovnaní k 30.09.1999 a k 31.10.2001 o 1.488.083.000,- Sk, zo zníženia hodnoty know-how a ochrannej známky s prepočítaním na finančné ocenenie vo výške 358.058.000,- Sk a vychádzajúc zo stanovenej hodnoty spoločnosti Slovenskej sporiteľne, a.s. pred privatizáciou a vyprodukovaným ziskom za obdobie január až september 2001 ním uplatnený ušlý zisk 2.900.000.000,- Sk, teda škodu v celkovej výške 7.992.575.000,- Sk. Pri vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu ide o zodpovednosť fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré spôsobili škodu iným osobám. Predpokladom vzniku každej občianskoprávnej zodpovednosti je protiprávny úkon, spôsobenie škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou a v niektorých prípadoch sa vyžaduje aj zavinenie, ktoré predpoklady v danej veci boli naplnené. Každý, t.j. tak fyzická osoba, ako aj právnická osoba, zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Predpokladom tejto zodpovednosti za škodu podľa tohto ustanovenia je porušenie určitej povinnosti, a to nielen povinnosti vyplývajúcej z určitého záväzkovo-právneho vzťahu, ale aj povinnosť uloženú priamo zákonom, a porušením tejto povinnosti spôsobil škodu a medzi týmto porušením povinnosti a vzniknutou škodou je príčinná súvislosť. Navrhovateľ v prvostupňovom konaní, ako aj v odvolaní uviedol, že na základe žaloby navrhovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva financií SR zo dňa 30.11.2001 č. 1148/2001-115-inf., ktorým nebolo vyhovené jeho žiadosti zo dňa 19.11.2001 o sprístupnenie informácií -predloženiu listín obsahom ktorých bol predaj majetkovej účasti štátu SĽSP a na zrušenie rozhodnutia ministerky financií SR č. 1148/2001-115 -inf. zo dňa 03.01.2002 v znení opravy zo dňa 08.01.2002 boli tieto predmetné rozhodnutia Najvyšším súdom SR zrušené rozsudkom č.k. 6Sž 19/2002-45 zo dňa 31.07.2002 a že odporca 2/ po zrušení predmetných rozhodnutí vydal opäť rozhodnutie č. 1019/2002-115-inf. dňa 26.09.2002, ktorým žiadosti navrhovateľa opätovne nevyhovel a predmetné rozhodnutie bolo zrušené ministrom s opätovné rozhodnutie odporcu 2/ č. 1019/2002-115-inf. zo dňa 21.11.2002, ktorým žiadosti navrhovateľa nebolo vyhovené, nadobudlo právoplatnosť, nakoľko nebolo napadnuté žalobou v správnom konaní. Poukázal na konštatovanie Najvyššieho súdu v uvedenom jeho rozhodnutí, že postup štátnych orgánov pri privatizácii Slovenskej sporiteľne bol v rozpore so zákonom, čím došlo k porušeniu § 250j ods. 2 O.s.p., na základe čoho vyvodzoval svoj nárok na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia a uviedol tiež, že pokiaľ sa ním uvedený postup Ministerstva financií a SR a, resp. vlády SR nedá charakterizovať ako nesprávny úradný postup, najmä s odkazom na ust. § 18 zákona č. 58/1969 Zb., porušili svoje právne povinnosti i jeho základné práva ako podnikateľa s odkazom na ust. § 415 a § 420 ods. 1 Obč. zák. Z ustanovenia § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004, a ktorým bol zrušený zákon č. 58/1969 Zb., vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. Keďže k navrhovateľom tvrdenej škode malo dôjsť nesprávnym úradným postupom pred 1. júlom 2004, bolo potrebné vec posudzovať podľa zákona č. 58/1969 Zb. Zákon č. 58/1969 Zb. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom špeciálnym, preto pokiaľ tento špeciálny zákon neobsahuje vlastnú úpravu, právne vzťahy sa riadia Občianskym zákonníkom (viď § 20 zákona č. 58/1969 Zb.). Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, a to: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je existencia nesprávneho úradného postupu. Zákon č. 58/1969 Zb. v ustanovení § 18 bližšie nevysvetľuje, čo treba rozumieť pod nesprávnym úradným postupom. Bezpochyby ale nesprávnym úradným postupom môže byť akýkoľvek postup štátneho orgánu pri výkone jeho právomoci, pokiaľ pri ňom alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami. Nesprávnym úradným postupom je teda postup (tých, ktorí plnia úlohy štátneho orgánu - viď § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.), ktorým štátny orgán porušil určitú konkrétnu povinnosť vyplývajúcu mu z právnej normy a postupoval nie tak, ako mu to prikazoval alebo umožňoval ten-ktorý všeobecne záväzný právny predpis, ale v rozpore s pravidlom vyplývajúcim z tohto právneho predpisu. Zákon č. 58/1969 Zb. bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného, b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Napokon, zákon č. 58/1969 Zb. nevysvetľuje ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. O vzťah príčinnej súvislosti (vzťah príčiny a následku) medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom je daná len vtedy, ak by škoda inak (nebyť nesprávneho úradného postupu) nevznikla. Ak by príčinou vzniku majetkovej ujmy bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že nárok navrhovateľa na náhradu škody nie je možné uplatniť podľa ust. § 415 Obč. zák., keď porušenie prevenčnej povinnosti nie je predpokladom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. v znení neskorších predpisov a všeobecnú zodpovednosť podľa ust. § 420 Obč. zák. je vylúčená vo vzťahu k štátu (odporcovi 1/) práve pre osobitnú úpravu zákonom č. 58/1969 Zb., ktorý bol platný a účinný v rozhodnom období, nie je možné posudzovať zodpovednosť štátu (odporcu 1/) podľa ust. § 420 0bč. zák., nakoľko na prejednávanú vec sa vzťahuje zákon č. 58/1969 Zb., ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom lex specialis. Konanie odporcu 1/ správne nevyhodnotil ani ako nesprávny úradný postup, nakoľko navrhovateľ by nemohol byť vyhodnotený ako úspešný uchádzač v privatizácii bánk z dôvodu, že vláda SR na základe listinných dôkazov rozhodla o privatizácii bánk s majetkovou účasťou štátu tak, že prvoradou podmienkou bolo, že uchádzačom o privatizáciu bánk s majetkovou účasťou Fondu národného majetku SR mal byť zahraničný strategický investor so skúsenosťami v bankovom sektore a navrhovateľ a občianske združenie Vaša vlna privatizácie nie sú zahraničnými strategickými investorom, nevykonávali činnosť v bankovom sektore, teda nesplnili podmienku účasti na privatizácii bánk s majetkovou účasťou Fondu národného majetku SR. Taktiež odporca 2/ konal v súlade s ustanoveniami zákona č. 92/1991 Zb., nakoľko v konaní navrhovateľ nepreukázal, že v súvislosti s privatizáciou I. I., O..I.. by ako správny orgán porušil svoju povinnosť, porušením ktorej by navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu uplatnenej škody a takto označený navrhovateľom nie je pasívne legitimovaným subjektom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., v zmysle ktorého by bol pasívne legitimovaný len odporca 1/ za splnenia všetkých podmienok pre priznanie na náhradu škody, čo však v konaní navrhovateľ nepreukázal. Aj pokiaľ by bol splnený predpoklad nezákonnosti rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, navrhovateľ nepreukázal vznik škody, t.j. škodu, ktorá by mu v dôsledku toho vznikla, ani prípadný ušlý zisk a príčinnú súvislosť medzi údajne vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom, keď aj sám uviedol, že mohol byť aj prípadne úspešný v súťaži o kúpu majoritného podielu akcií v I. I., O..I.. Odvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a odporcom 1/ a 2/. Úspešným v odvolacom konaní, náhradu trov tohto konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnili a ani im žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.