Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/339/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104112608 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 08. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1104112608.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Edity Szabovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci navrhovateľov v 1. rade: J. W., bytom E. XX, U., v 2. rade: J. T., bytom E. XX, U., v 3. rade: G. T., bytom E. XX, U. a v 4. rade: H. T., bytom W. 121, proti odporcom v 1. rade: F. mesto SR Bratislava, Primaciálne nám. 1, Bratislava, IČO: 00603481 a v 2. rade: Mestská časť Bratislava - Staré Mesto, Vajanského nábrežie 3, Bratislava, IČO: 603147, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva J. S. a spol. a iné, o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 6.5.2011, č. k. 14C/295/2004 - 155, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 6.5.2011, č. k. 14C/295/2004 - 155 p o t v r d z u j e . Odporcom v 1. a v 2. rade sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov a o trovách konania rozhodol tak, že odporcom v 1. a v 2. rade nepriznal náhradu trov konania. Navrhovateľom v 1. až v 4. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne uhradiť trovy štátu vo výške 17 eur na účet Okresného súdu Bratislava I. V odôvodnení rozsudku uviedol, že pôvodná navrhovateľka T. T. a následne jej dedičia ako navrhovatelia, sa návrhom doručeným súdu dňa 1.3.2004, doplneným dňa 6.5.2011 domáhali, aby súd určil, že rozhodnutie Mestského národného výboru v Bratislave A.-XXXX/XXXX-maj. zo dňa 21.9.1965 je právne neúčinným právnym aktom a tiež aby určil, že do dedičstva po poručiteľoch J. S., Z. S., Y. E., rod. J. S., J. S., rod. G. S., Z. S., T. T. a G. N. patrí nehnuteľnosť, a to pozemok parc. č. XXXX o výmere XXX m2, pozemok parc. č. XXXX o výmere XXX m2, stavba súp.č. XXXX postavená na parc. č. XXXX, zapísané na LV č. XXX, vedenom na Správe katastra pre hlavné mesto SR - Bratislavu, kat. úz. Y. a to v podiele 4/7 k celku. Svoj návrh právna predchodkyňa navrhovateľov a pôvodná navrhovateľka Vilma T. odôvodnila tým, že nehnuteľnosti pôvodne vedené v R. č. XXXX pre k.ú. U. ako spoluvlastníctvo manželov Z. S. v X a G., rod. Y. v X zdedilo ich 7, detí a to každý v 1/7. Spoluvlastnícke podiely 4/7 k predmetným nehnuteľnostiam prešli na štát rozhodnutím Mestského národného výboru v U. A.-XXXX/XXXX-maj., z 21.9.1965, avšak tento správny akt je nulitný, lebo nespĺňal podmienky v zmysle nariadenia č. 91/1960 Zb. o správnom konaní, keď nebol vydaný v súlade so zisteným skutkovým stavom. Odôvodnenie nebolo opreté o pravdivé skutočnosti, nakoľko majetok nebol voľný v zmysle čl. 5 ods. 2 Československo-Maďarského protokolu z 3.2.1964, neobsahoval poučenie a ani spôsob jeho doručenia dotknutým spoluvlastníkom a tak štát nikdy platne uvedené podiely nenadobudol a teda prevzal nehnuteľnosť bez právneho titulu. Ona na základe dohody o vydaní nehnuteľnosti podľa z.č. 87/1991 Zb., spísanej na základe rozsudku KS v Bratislave č.k. 31Co/211/97-83, z 29.10.1997, nadobudla spoluvlastnícke podiely v 3/7 k celku k nehnuteľnostiam zapísaným na LV XXX pre k.ú. Y. J., obec U.. Nadobudla aj spoluvlastnícke podiely po neb. T. T., rod. S., G. N., rod. S. a po J. S., rod. S.. Okrem ňou získaných podielov vo výške 3/7 boli ďalšími spoluvlastníkmi v rozsahu 4/7 Dr. S. Z. v 1/7, zomr. 1954 a po ňom jeho synovia S. S. a E. S.; Dr.Y. E., rod. S. J. v 1/7, zomr. 1981 a po nej jej syn Dr. Y. E.; J. S., rod. S. G. v 1/7, zomr. 1980 ako bezdetná a po nej deti jej súrodencov S. S., E. S. a Dr. Y. E.; S. Z. v 1/7, zomr. 1994 ako bezdetná a po nej deti jej súrodencov S. S., E. S.. Zákonní dedičia po uvedených spoluvlastníkoch a to S. S., E. S. a Dr. Y. E. pred notárom učinili prehlásenie, že sa zriekajú bez nároku na protislužbu ich dedičských podielov k predmetným nehnuteľnostiam v jej prospech. T. nikdy platne nenadobudol vlastnícke právo k predmetným 4/7 a uvedení spoluvlastníci boli, resp. ich zákonní dedičia sú neprerušene nositeľmi dedičského práva k predmetným podielom a z dôvodu jej právneho postavenia ako závetnej dedičky po J. S., ktorá zomrela ako posledná z uvedených súrodencov, je daná jej aktívna legitimácia v spore. Podľa výpisu z LV je spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností v uvedených 4/7 Hlavné mesto SR Bratislava - Mestská časťQ.Naliehavosť právneho záujmu odôvodnila tým, že bez určenia právneho vzťahu a práva podľa návrhu je ohrozené, resp. nerealizovateľné jej vlastnícke právo, resp. právo na dedenie k spoluvlastníckym podielom nehnuteľností vo vlastníctve odporcu a bez tohto určenia by bolo jej právne postavenie neisté. Rozsudok vo veci bude podkladom na zahájenie dedičského konania. V priebehu konania navrhovatelia argumentovali tým, že spor je o odstránení majetkových krívd z obdobia komunistického režimu. Uviedli, že pôvodná navrhovateľka T. T. je závetnou dedičkou po J. S., ktorá je zákonnou dedičkou po sestrách G. S. a Z. S.. Keďže v tretej dedičskej skupine dedia rovným dielom poručiteľovi súrodenci a J. S. je sestrou G. S. a Z. S., ktoré boli slobodné a bezdetné, preto je dedičkou v tretej skupine po nich. Aj keď vzdanie sa dedičských podielov zo strany S. S., E. S. a E. Y. v prospech T. T. nezakladá ich aktívnu legitimáciu, zakladá ich mravnú legitimáciu, nakoľko všetci pôvodní spoluvlastníci nehnuteľnosti, resp. ich nástupcovia deklarovali spoločnú vôľu, aby sa výlučným vlastníkom stala pôvodná navrhovateľka. Ďalej uviedli, že vydržanie predpokladá bona fide, avšak napadnuté rozhodnutie z 21.9.1965 je v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti, a tak je vydržanie bezpredmetné. T. T. sa ako pôvodná navrhovateľka na základe zák. č. 87/91 Zb. domohla 3/7 majetku, avšak vzhľadom na to, že je vlastnícke právo nepremlčateľné, navrhovatelia sa domáhajú aj určenia, že zvyšné podiely patria do dedičstva po spoludedičoch. Odporca v 1. rade v priebehu konania namietal právomoc všeobecného súdu rozhodovať o neúčinnosti správneho rozhodnutia, nakoľko ide o rozhodnutie vydané v správnom konaní, ktoré spadá pod ustanovenia piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) a nebola dodržaná ani lehota, v ktorej možno uplatniť návrh na preskúmanie správneho rozhodnutia. Vzniesol tiež námietku pasívnej legitimácie, keď uviedol, že štát v 5/7 nadobudol vlastníctvo na základe čs. - maďarského protokolu, keďže nehnuteľnosť sa nachádzala na území ČSSR a nebola pôvodnými vlastníkmi - občanmi MĽR užívaná. Pôvodná navrhovateľka T. T. sa domáhala v súdnom konaní vydania spornej nehnuteľnosti na základe reštitučných predpisov, kde jej súd sčasti vyhovel, avšak v časti podielov, ktoré sú predmetom tohto konania jej návrh zamietol z dôvodu, že vlastníci týchto podielov (T. S., J. S., G. S. a Z. S.) žili a zomreli v Maďarsku, teda ich podiely nadobudol štát rozhodnutím kompetentného orgánu v správnom konaní. Predmet sporu prešiel na štát, ktorý ho má od r. 1965 vo vlastníctve a v držbe. Hlavné mesto SR Bratislava majetok nadobudlo dobromyseľne na základe zák. č. 138/1991 Zb. dňom 1.5.1991 a do podania žaloby nebolo vo svojej držbe rušené, na čom nič nemení ani vznesený reštitučný nárok, a teda ak by sa aj preukázalo, že nadobúdací titul bol neplatný, došlo k vydržaniu vlastníckeho práva. Poukázal aj na to, že z návrhu nie je zrejmé, voči ktorému z odporcov a v akom rozsahu sa navrhovatelia domáhajú určenia. Namietol zároveň nedostatok aktívnej legitimácie. Pôvodná navrhovateľka bola závetnou dedičkou po J. S. a každý zo spoluvlastníkov mal svojich dedičov, ale ani po jednom z nich nevstúpila do práv a povinností pôvodná navrhovateľka. Keďže J. S. nikdy nebola dedičkou po zvyšných podielových spoluvlastníkoch, nemohla byť ani navrhovateľka účastníčkou dedičského konania po nich a zákonní či závetní dedičia sa nemohli platne vzdať svojich práv v jej prospech. Tiež nebolo preukázané, že by právny predchodcovia navrhovateľov mali predmet sporu ku dňu smrti vo vlastníctve, teda nemohol byť predmetom dedičského konania a spoludedičia sa teda nemohli platne svojho práva v prospech pôvodnej navrhovateľky zrieknuť. Ani Občiansky zákonník nepripúšťa možnosť vzdať sa práva, ktoré vznikne v budúcnosti. Navrhovatelia nepreukázali ani naliehavosť právneho záujmu najmä na prvom výroku, keď nepreukázali, že by ich právne postavenie bolo bez takéhoto určenia neisté. Namietal tiež, že navrhovaný petit je zmätočný a preto nevykonateľný. Aj odporca v 2. rade žiadal návrh zamietnuť a vyslovil nesúhlas s tým, že S. S., E. S. a Dr. Y. E. sú neprerušene nositeľmi hmotného práva dedičského k predmetným spoluvlastníckym podielom 4/7 z celku, keďže nie je možné odkázať majetok, ktorý je vo vlastníctve iného subjektu a teda nepatrí darujúcemu. Uvedený majetok prešiel na štát rozhodnutím z 21.9.1965, toto rozhodnutie bolo možné doručiť aj verejnou vyhláškou a voči stranám malo právne účinky 16. dňom po vyvesení. Preto nesúhlasí s tvrdením navrhovateľov, že toto rozhodnutie nenadobudlo nikdy platnosť. Predmetné rozhodnutie bolo vydané v súlade s vtedy platným právom a nikdy nebolo zrušené, teda ho ako platné a účinné treba rešpektovať. Do dedičského konania ide len majetok, ktorý poručiteľ vlastnil v čase smrti a v čase smrti T. T. táto vlastnila len 3/7 predmetnej nehnuteľnosti. Poukázal na to, že navrhovaný petit je neurčitý, keďže v ňom nie sú upravené podiely voči jednotlivým dedičom, ale iba v celku. Súd vec posúdil podľa § 80 písm. c) O.s.p., §§ 39 a 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 2 ods. 1 a 7 zák. č. 138/1991 Zb., § 6 ods. 2 cit. z.č. 87/1991 Zb. a čl. 5 ods. 2 Protokolu medzi vládou ČSSR a vládou MĽR o úprave niektorých majetko - právnych otázok týkajúcich sa nehnuteľného majetku z 3.2.1964. Prvostupňový súd mal na základe vykonaných dôkazov preukázané, že 4/7 predmetnej nehnuteľnosti, ktorých pôvodnými vlastníkmi boli Dr. T. S., J. S., G. S. a Z. S., každý v 1/7 k celku, boli získané do vlastníctva štátu na základe rozhodnutia Mestského národného výboru, finančného odboru v Bratislave z 21.9.1965, zn. A.-XXXX/XXXX-maj. podľa čl. 5 ods. 2 čs.-maďarského Protokolu z 3.2.1964, zároveň aj s podielom 1/7 pôvodnej spoluvlastníčky J. S., ktorý bol však pôvodnej navrhovateľke už vydaný na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 13C/87/92-66, zo dňa 12.12.1996, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 31Co/211/97-83, zo dňa 29.10.1997. Odporcami vznesenú námietku aktívnej legitimácie navrhovateľov súd vyhodnotil ako dôvodnú. Ako z dokazovania vyplynulo, pôvodná navrhovateľka bola závetnou dedičkou len po J. S., ktorej podiel jej už bol vydaný a každý zo spoluvlastníkov mal svojich dedičov. Navrhovatelia nepreukázali, že by pôvodná navrhovateľka vstúpila do práv ostatných dedičov, a preto súd dospel k záveru, že táto a ani jej dedičia nie sú v konaní aktívne legitimovaní na to, aby sa domáhali určenia, že nehnuteľnosť v uvedenom podiele patriacom pôvodne vyššie uvedeným spoluvlastníkom patrí do dedičstva. Súd poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 31Co/211/97-83, z ktorého vyplýva, že pôvodná navrhovateľka nebola na vydanie predmetných podielov z nehnuteľnosti aktívne legitimovaná. Zároveň konštatoval, že ak by pôvodná navrhovateľka aj bola dedičkou po ostatných spoluvlastníkoch, v období od poručiteľovej smrti až do rozhodnutia súdu o potvrdení nadobudnutia dedičstva, je potrebné považovať všetkých do úvahy pripadajúcich dedičov (ktorí dedičstvo neodmietli) za podielových spoluvlastníkov veci patriacej do dedičstva, čo sa prejavuje tým, že všetci títo dedičia majú postavenie nerozlučných spoločníkov, resp. účastníkov, pretože ide o ich rovnaké dedičské práva po poručiteľovi a rozsudok sa musí rovnako vzťahovať na všetkých, čo znamená, že musia všetci spoločne vystupovať na strane navrhovateľa, inak nie je možné konštatovať preukázanie aktívnej legitimácie v takomto spore. To, že dedičia po ostatných spoluvlastníkoch prehlásili, že sa vzdávajú dedičského podielu na uvedených nehnuteľnostiach v prospech navrhovateľky nie je v danej veci rozhodné a relevantné, nakoľko ak spoluvlastníci dotknutých podielov nemali predmet sporu ku dňu smrti vo vlastníctve, tento nemohol a ani nebol predmetom dedičského konania a spoludedičia sa teda nemohli platne svojho práva v prospech pôvodnej navrhovateľky zrieknuť. Súd ďalej uviedol, že odporca v 1. rade tiež správne poukázal na ust. § 574 ods. 2 OZ, podľa ktorého nie je možné platne sa vopred vzdať práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti a takéto prehlásenie je aj v rozpore so zásadou nemo plus iuris, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako sám má a teda ani sa v niečí prospech vzdať práva, ktorého nie je nositeľom. Keďže predmetom konania je určovacia žaloba v zmysle § 80 c/ O.s.p., súd skúmal existenciu naliehavého právneho záujmu navrhovateľov na takomto určení, pričom dospel k záveru, že navrhovatelia takýto naliehavý právny záujem nepreukázali. Vychádzal z toho, že v prípade prvého výroku, ak by aj súd určil, že správny akt bol právne neúčinný, nijakým spôsobom by sa nezmenilo ich právne postavenie a v prípade druhého výroku navrhovatelia uviedli, že ide o reparáciu krívd spôsobenú komunistickým režimom. Uviedol, že na nápravu v minulosti spôsobených krívd bol prijatý zák. č. 87/1991 Zb., pričom z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak sa účastník mohol domáhať svojho nároku v reštitučnom konaní a neurobil tak, nemá naliehavý právny záujem na určení vlastníctva, prípadne na určení, že veci patria do dedičstva. V danom prípade sa pôvodná navrhovateľka domáhala svojho nároku v reštitučnom konaní, kde jej však práve v predmetných 4/7 nehnuteľnosti súd nárok zamietol, keďže prevzatie majetku rozhodnutím v zmysle československo - maďarského protokolu "ďalej len Protokol" nebolo prevzatím veci bez právneho dôvodu. Pôvodnej navrhovateľke bol priznaný len podiel 1/7 po J. S., pretože na priznanie ďalších podielov neboli naplnené podmienky "Protokolu". Súd zdôraznil, že nemožno nad rámec rozhodnutia v reštitučnom konaní priznávať takéto určenie, a preto návrh navrhovateľov zamietol. O náhrade trov štátu rozhodol súd prvého stupňa podľa § 148 ods. 1 O.s.p.. Trovy štátu vznikli tým, že navrhovatelia ani po výzve súdu k zaslaniu kópií príloh pre odporcov tieto v určenej lehote nepredložili, tieto boli vyhotovené v počte celkovo 100 jednostranných listov po 0,17,- eur za list v zmysle z.č. 71/1992 Zb., a preto súd zaviazal navrhovateľov k náhrade uvedenej sumy. Pri rozhodovaní o trovách konania súd vychádzal z ust. § 142 O.s.p., podľa ktorého v konaní úspešným odporcom vzniklo právo na náhradu trov konania. Keďže si však v konaní trovy neuplatnili, súd im náhradu trov nepriznal. Proti rozsudku podali prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie navrhovatelia. Namietali v ňom, že záver súdu, že pôvodná navrhovateľka a ani jej dedičia nie sú aktívne legitimovaní na podanie návrhu, čo vyplýva aj z rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č.k. 31Co/211/97-83 je nesprávny. Uviedli, že uvedený rozsudok sa týka vydania podielov podľa zák. č. 87/91 Zb. a nie určenia neúčinnosti právneho aktu, resp. určenia dedičstva. Podľa ich názoru z neho nevyplýva nedostatok aktívnej legitimácie pre toto konanie, keďže v danej veci išlo o vydanie podielov podľa zák. č. 87/1991 Zb. a nie o určenie neúčinnosti správneho aktu a určenia dedičstva. Zdôraznili, že v takom prípade nie je potrebné, aby na strane navrhovateľov vystupovali všetci do úvahy prichádzajúci dedičia. K nadobudnutiu dedičstva dochádza smrťou poručiteľa, osvedčenie o dedičstve má len deklaratórnu povahu. V okamihu smrti poručiteľov Z. S., J. S., G. S. a Z. S. teda mali predmet sporu vo vlastníctve S. S., E. S. a E. Y., za predpokladu právnej neúčinnosti právneho aktu - rozhodnutia Mestského národného výboru v Bratislave, finančný odbor, zn. A.-XXXX/XXXX-maj., zo dňa XX.X.XXXX. Vyslovili aj nesúhlas so záverom súdu, že nepreukázali naliehavý právny záujem, aby súd určil požadované nároky. Súd sa absolútne nezaoberal preukázaním naliehavého právneho záujmu, s odkazom na platnú judikatúru v samotnom návrhu (čl. IV), ako aj v písomnom podaní právneho zástupcu navrhovateľov zo dňa 4.5.2011. Odvolávka súdu na judikatúru, že účastník nemá naliehavý právny záujem, ak sa mohol domáhať svojho nároku v reštitučnom konaní a neurobil tak, je bezpredmetná, nakoľko pôvodná navrhovateľka T. T. sa v reštitučnom konaní domáhala svojho nároku a neuspela. Z rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 31Co/211/97 vyplýva, že spoluvlastníci Dr. Z. S., J. S., G. S. a Z. S. žili a zomreli v Maďarsku, preto neprichádza do úvahy ich vydanie z rovnakého titulu, ako bolo rozhodnuté o vydaní podielu po nebohej J. S., keďže T. T. nepreukázala svoje právne nástupníctvo po Dr. Z. S., J. S., G. S. a Z. S.. V tejto súvislosti poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/21/2000. Uviedli, že pre rozhodnutie o neúčinnosti správneho aktu musí mať súd preukázané základné podmienky aktívnej legitimácie a existenciu naliehavého právneho záujmu, čo preukázané nebolo. Súd zamietol návrh navrhovateľov na vykonanie dokazovania spisovým materiálom, ktorý bol podkladom pre rozhodnutie Mestského národného výboru v Bratislave finančný odbor, zn. A.-XXXX/XXXX-maj., zo dňa 21.9.1965, ktorý dôkaz považujú za rozhodujúci pre rozhodnutie o ich návrhu. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. K odvolaniu navrhovateľov sa vyjadril odporca v 1. rade podaním zo dňa 12.7.2011, v ktorom žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Podľa jeho názoru sa súd dostatočne zaoberal otázkou aktívnej legitimácie, a túto aj správne vyhodnotil. Bez preukázania aktívnej legitimácie nie je možné pristúpiť k prejednaniu merita veci. Uviedol, že sa stotožňuje tvrdením navrhovateľov, že k nadobudnutiu dedičstva prichádza podľa platných právnych predpisov ipso iure smrťou poručiteľa. Práve z tejto zásady vychádzal aj súd, keď skonštatoval, že navrhovatelia aktívnu legitimáciu nepreukázali. Pôvodná navrhovateľka bola závetnou dedičkou po jednej z pôvodných podielových spoluvlastníčok pani J. S.. Ako závetná dedička by musela v konaní preukázať, že jej právna predchodkyňa ku dňu svojej smrti predmet sporu vlastnila, čo však v konaní nepreukázala. Sama vo svojom žalobnom návrhu uviedla, že každý zo spoluvlastníkov mal svojich dedičov a ani po jednom z nich, či už formou singulárnej alebo univerzálnej sukcesie, nevstúpila do ich práv a povinností. Medzi navrhovateľkou a zákonnými dedičmi po pôvodných podielových spoluvlastníkoch neexistuje de facto ani de iure žiaden právny vzťah vyplývajúci z dedenia, ani právny vzťah viažuci sa k nehnuteľnosti. Keďže J. S. nikdy nebola dedičkou po zvyšných podielových spoluvlastníkoch, nemohla by byť ani navrhovateľka účastníčkou dedičského konania po nich a zákonní, či závetní dedičia sa nemohli platne v jej prospech vzdať svojich práv. Zákon pripúšťa dohodu dedičov v dedičskom konaní, zároveň však ustanovuje, kto takýmto dedičom je. Navrhovateľke status dedičky neprináležal ani zo zákona a ani z testamentu. Takýto status neprináležal ani osobám, ktoré sa vzdali jej prospech dedičských podielov (S. S., E. S. a dr. E. Y.), keď ani v ich prípade nebolo preukázané, že ich právni predchodcovia ku dňu smrti predmet sporu vlastnili. Vzdanie sa práv, ktorým navrhovateľka preukazovala svoju aktívnu legitimáciu považuje za nulitný právny úkon, ktorý nevyvolal žiadne právne účinky a navrhovateľke nezaložil aktívnu legitimáciu na vedenie tohto sporu. Vyslovil nesúhlas s tvrdením, že z dôvodu právneho postavenia navrhovateľky ako závetnej dedičky po J. S., ktorá zomrela ako posledná zo šiestich súrodencov ako slobodná a bezdetná, je aj ona, rovnako ako poručiteľka, nositeľom hmotného práva dedičského po jej súrodencoch. V konaní nebolo preukázané, že by J. S. bola nositeľom tohto práva, a jednak navrhovateľka nebola v žiadnom príbuzenskom vzťahu s ostatnými spoluvlastníkmi. Preto nie je dôvod, aby po nich dedila (v žalobe sú explicitne uvedení jednotliví dedičia), z čoho je zrejmé, že právny názor vyslovený súdom ohľadom aktívnej legitimácie navrhovateľov je správny. Za správny považuje aj právny názor súdu vyslovený k otázke preukázania naliehavého právneho záujmu, a to hlavne vo vzťahu k prvému výroku určovacieho petitu. Navrhovatelia nepreukázali, že by ich postavenie bolo bez takého určenia neisté a ani ochrany akého práva, ktorého sú preukázateľne nositeľmi, sa domáhajú. Ak by súd aj návrhu vyhovel, pre právne postavenie navrhovateľov by táto skutočnosť pre navrhovateľov nevyvolala žiadne právne účinky, čo je proti filozofii inštitútu určovacej žaloby, čo platí pre obidva výroky. Nie je pravdou, že by sa súd touto otázkou nezaoberal, avšak dôkazné bremeno v tomto smere navrhovatelia ani neuniesli, keď nepreukázali, aká právna zmena v ich postavení by kladným rozhodnutím súdu nastala. K odvolacej námietke, že sa súd nezaoberal dôvodmi neúčinnosti právneho aktu z roku 1965 uviedol, že súd sa nezaoberal ani námietkou vydržania zo strany hlavného mesta SR Bratislavy, pretože sa nimi ani zaoberať nemohol, keďže nemal splnené základné predpoklady, a tými sú preukázanie aktívnej legitimácie a naliehavého právneho záujmu. Ak splnenie týchto podmienok navrhovateľ nepreukáže, súd vec meritórne neprejedná. Aj odporca v 2. rade v podaní zo dňa 11.7.2011 navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi súdu. Krajský súd ako odvolací súd prejednal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2, postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na zmenu a ani na zrušenie napadnutého rozsudku. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správne. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 5.8.2014. V predmetnom konaní sa pôvodná navrhovateľka, ako aj jej právni nástupcovia (súčasní navrhovatelia) domáhali určenia neplatnosti rozhodnutia bývalého Mestského národného výboru v Bratislave, finančný odbor, zn. A.-XXXX/XXXX-maj., zo dňa 21.9.1965, ako aj určenia, že predmetná nehnuteľnosť v časti 4/7 podielu patrí do dedičstva po všetkých 7 súrodencoch S.. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj odvolacích námietok navrhovateľov dospel k záveru, že súd prvého stupňa vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie aj správne a dostatočným spôsobom odôvodnil. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza, že z vykonaného dokazovania (listinné dôkazy) je nesporné, že predmetné nehnuteľnosti sa stali na základe rozhodnutia Mestského národného výboru v Bratislave, finančný odbor, zn. A.-XXXX/XXXX-maj., zo dňa 21.9.1965, vlastníctvom štátu. Toto rozhodnutie bolo vydané v súlade s Protokolom dojednaným medzi vládou Československej socialistickej republiky a vládou Maďarskej ľudovej republiky o úprave niektorých majetko - právnych otázkach, týkajúcich sa nehnuteľného majetku, zo dňa 3. februára 1964. Je tiež zrejmé, že v osobitnom konaní pred všeobecným súdom (13C 87/92) boli pôvodnej navrhovateľke priznané 3/7 z predmetného nehnuteľného majetku, pričom súd konštatoval, že navrhovateľka si v zmysle zák. č. 87/1991 Zb. úspešne v stanovenej lehote uplatnila svoj nárok v podiele 3/7, avšak ďalší vlastníci nehnuteľnosti v podiele 4/7 žili a zomreli v Maďarsku, preto vydanie tohto podielu nehnuteľnosti neprichádza do úvahy. Súd ďalej konštatoval, že navrhovateľka nie je na vydanie nehnuteľnosti v tejto časti aktívne legitimovaná, keďže nie je ich právnou nástupkyňou. Ako konštatoval súd prvého stupňa, pre rozhodnutie vo veci je rozhodujúce posúdenie otázky aktívnej legitimácie pôvodnej navrhovateľky a jej dedičov na podanie určovacej žaloby, ako aj otázky existencie ich naliehavého právneho záujmu na predmetnom určení. Odvolací súd sa v plnej miere stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, že pôvodná navrhovateľka nebola právnou nástupkyňou spoluvlastníkov predmetnej nehnuteľnosti v podiele 4/7, Z. S., J. S., G. S. a Z. S., nakoľko títo poručitelia mali zákonných dedičov, ktorým bolo dedičské právo potvrdené vydanými osvedčeniami (č. l. 18, 26, 31). Dedičkou týchto spoluvlastníkov nehnuteľnosti nebola J. S., od ktorej vlastníctva pôvodná navrhovateľka odvodzovala svoje nároky, ako jej závetná dedička. Znamená to, že pôvodnej navrhovateľke T. T. nesvedčí žiadny právny titul, na základe ktorého by mala akýkoľvek nárok na nadobudnutie aj zvyšného podielu nehnuteľnosti (ďalšie 4/7). Preto by sa právne postavenie navrhovateľov ako dedičov pôvodnej navrhovateľky, ani v prípade zrušenie rozhodnutia Mestského národného výboru v Bratislave zo dňa 21.9.1965 nezmenilo a nevznikla by im žiadna možnosť pre prípadné ďalšie uplatňovanie nárokov k ďalším podielom nehnuteľnosti. Na tejto skutočnosti nič nemení ani fakt, že zákonní dedičia po poručiteľoch Z. S., J. S., G. S. a Z. S. - S. S., E. S. a dr. E. Y. urobili pred notárom vyhlásenie (č.l. 37), že sa vzdávajú svojich dedičských práv v prospech T. T., nakoľko toto vyhlásenie nemá žiadny relevantný právny účinok. Uvedený právny úkon nespĺňa náležitosti žiadneho relevantného právneho úkonu, ktorý by bol spôsobilý vyvolať následok v podobe prevodu nehnuteľnosti vo vlastníctve týchto osôb, alebo následok v podobe vzdania sa svojich dedičských práv. Okrem skutočnosti, že podľa nášho právneho poriadku sa nemôžu dedičia vzdať svojho dedičstva len v určitej časti (vyhlásenie sa týka len nehnuteľnosti v Bratislave), nejde ani o dohodu o dedičstve, ktorá môže byť uzatvorená len medzi dedičmi, keďže T. T. nesvedčil žiadny dedičský titul. Predmetné vyhlásenie nespĺňa ani náležitosti zmluvného vzťahu v podobe napr. darovacej zmluvy (chýba prejav vôle zo strany T. T.). Na základe uvedených skutočností možno jednoznačne ustáliť, že pôvodná navrhovateľka (ani jej právni nástupcovia) nepreukázala, že by bola právnou nástupkyňou vyššie uvedených poručiteľov, a preto nemôže byť daná aktívna legitimácia navrhovateľov. Z vyššie uvedenej argumentácie tiež vyplýva, že navrhovatelia nepreukázali ani naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Ako je už vyššie konštatované, pokiaľ ide o prvý žalobný petit, vyslovením neplatnosti rozhodnutia Mestského národného výboru v Bratislave zo dňa 21.9.1965 by sa právne postavenie navrhovateľov nijako nezmenilo. Rovnaký záver sa týka aj druhého žalobného petitu, keďže pôvodná navrhovateľka sa nestala právnou nástupkyňou poručiteľov - vlastníkov 4/7 podielu predmetnej nehnuteľnosti, takže nebol daný ani jej naliehavý záujem na určení, že do dedičstva po poručiteľoch J. S., Z. S., Y. E., rod. J. S., J. S., rod. G. S., Z. Laky, T. T. a G. N. patrí nehnuteľnosť, a to pozemok parc. č. XXXX o výmere XXX m2, pozemok parc. č. XXXX o výmere XXX m2, stavba súp.č. XXXX postavená na parc. č. XXXX, zapísané na LV č. XXX, vedenom na Správe katastra pre hlavné mesto SR - Bratislavu, kat. úz. Y., a to v podiele 4/7 k celku. Súd prvého stupňa postupoval správne, keď za daného stavu, kedy neboli splnené základné podmienky pre úspešné domáhanie sa požadovaného určenia, sa nezaoberal vecnou stránkou sporu. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutie odvolanie nie je prípustné.