Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/154/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1105235922 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1105235922.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľky: I. N., bytom B. X, N., zast. JUDr. Petrom Peružekom, advokátom, Cintorínska 1, Hlohovec, proti odporcovi: NESTVEST, s.r.o., Galadnova 3, Bratislava, o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16. novembra 2012, č.k. 24C 92/2005-349, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Navrhovateľke sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že výpoveď z nájmu bytu č. 1 nachádzajúceho sa na B. X.. Č.. X S. N., zo dňa 23.09.2005, ktorého nájomcom je navrhovateľka, je neplatná a odporcu zaviazal k povinnosti nahradiť navrhovateľke trovy konania vo výške 33,19 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.353,93 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak s poukazom na ust. § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka, § 696 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 17 ods. 1 vyhl.č. 60/1964 Zb. v znení účinnom v čase rozhodnom pre predmetné konanie (účinná do 31.12.1999), § 17 ods. 3 a § 4 ods. 1 uvedenej vyhlášky, na opatrenie MF SR č. R-1/2003 o maximálnych cenách nájmu bytu, ďalej na ust. § 868 a § 879i Občianskeho zákonníka. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že od r. 1981 je navrhovateľka nájomníčkou bytu č. X na B. X.. Č.. X v N., v ktorom roku aj vykonala so súhlasom prenajímateľa, Odboru výstavby a územného plánovania ONV Bratislava I a Mestskej správy pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody rekonštrukciu uvedeného bytu na svoje náklady, v rámci ktorej bol vybudovaný aj kompletný rozvod ústredného kúrenia. Uviedol, že podľa evidenčného listu vystaveného bytový podnikom 08.07.1985 išlo o byt II. kategórie, v ktorom podľa bodu I písm. e/ navrhovateľka vykonala so súhlasom bytovej organizácie (vlastníka domu) stavebné úpravy. Zistil, že dňa 01.05.1994 uzatvorila navrhovateľka ako nájomca s novou vlastníčkou domu O. U. ako prenajímateľkou novú nájomnú zmluvy, predmetom ktorej bol byt II. kategórie č. X na B. X S. N., v zmluve bolo dohodnuté nájomné ako aj úhrady za služby, s tým že podľa čl. V zmluvy pri zmene okolností rozhodujúcich pre stanovenie týchto úhrad sa primerane zvýši i výška príslušných, úhrad od mesiaca, ktorý nasleduje po vzniku týchto dôvodov na zmenu. Konštatoval, že prenajímateľ sa zaviazal, že oznámi zmenu výšky úhrady nájomcovi písomne a nájomca sa zaviazal k ich plateniu, keď následne dňa 01.05.1997 bol vystavený evidenčný list s potvrdením vykonania stavebných úprav na vlastné náklady. Poukázal na skutočnosť, že na základe kúpnej zmluvy zo dňa 06.06.2000 sa stal vlastníkom stavby na B. X S. N. odporca, ktorý listom zo dňa 19.03.2002 dal navrhovateľke výpoveď podľa § 711 ods. 1 písm. e/ Občianskeho zákonníka z dôvodu nutnosti vykonania opráv, ktorú však vzal späť listom zo dňa 10.12.2003. Avšak následne listom zo dňa 29.01.2004 oznámil navrhovateľke zmenu regulovaného nájomného v zmysle Výnosu MVRR SR č. V-l/2003 na sumu 4.295,- Sk od 10.01.2004 s preddavkom na služby vo výške 850,- Sk mesačne a listom zo dňa 12.04.2005 výšku nájomného v roku 2005 v sume 4.295,-Sk a preddavku na služby v sume 1.000,- Sk. Uviedol, že odporca dal navrhovateľke listom zo dňa 23.09.2005 podľa § 711 ods. 1, písm. d/ Občianskeho zákonníka výpoveď z nájmu bytu č. X na B. X S. N. z dôvodu, že nezaplatila nájomné a úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu za dobu dlhšiu ako 3 mesiace, keď neuhrádzala riadne nájomné a príslušné úhrady podľa výmeru z 29.01.2004 stanoveného v zmysle Výnosu MVRR SR č. V-l/2003 a ním určených kategorizácií, pričom celkový dlh ku dňu výpovede presiahol úhradu za tri mesiace. Súd prvého stupňa ďalej poukázal na zistenú skutočnosť, že Okresný súd Bratislava I v konaní so sp.zn. 27C 5/2006 v právnej veci NESTVEST, s.r.o. proti odporkyni I. N. o úhradu nedoplatkov za rok 2004 - 2006 zamietol rozsudkom č.k. 27C 5/2006-177 zo dňa 05.03.2008 návrh navrhovateľa s odôvodnením, že po zistenom stave možno z hľadiska spravodlivého usporiadania vzťahov medzi účastníkmi konania z dôvodu zabránenia vzniku bezdôvodného obohatenia pri absencii pôvodnej právnej úpravy § 17 ods. 1 vyhl.č. 60/1964 Zb. vychádzať pri zmene kategórie bytov ako z rozhodujúcej skutočnosti, kto sa vlastnými nákladmi v podstatnej miere pričinil o tie stavebné úpravy, ktoré mali za následok zmenu kategórie bytu a keďže náklady v plnej výške hradila odporkyňa (I. N.) a prenajímatelia na zhodnotení bytu neparticipovali, nemôžu si z neho odvodzovať pre seba ďalšie nároky na úkor odporkyne a preto súd v tejto veci dospel k záveru, že odporkyni (I. N.) vznikla povinnosť platiť nájomné vo výške stanovenej za byt II. kategórie, ktoré si aj riadne vypočítala a následne aj riadne uhrádzala. Uvedené súdne rozhodnutie na základe odvolania preskúmal Krajský súd v Bratislave, ktorý rozsudkom zo dňa 11.05.2010, č.k. 8Co l30/2008-224, potvrdil predmetné prvostupňové rozhodnutie dôvodiac, že vykonané úpravy už v roku 1981 zvýšili kvalitu bytu a teda i podmienky na jeho zatriedenie do I. kategórie, avšak podľa vtedy platnej právnej úpravy v zmysle § 17 ods. 1 vyhl.č. 60/1964 Zb.. sa výška úhrady vypočítavala podľa stavu pred vykonaním týchto úprav až do doby, kým nedôjde k zmene užívateľa bytu, s tým, že od r. 2003 nedošlo k žiadnej zmene okolností odôvodňujúcich určenie nájomného ani kritérií pre kvalitatívne zatriedenie bytu a preto nebol dôvod na zmenu zatriedenia bytu do I. kategórie a navrhovateľovi vo vzťahu k odporkyni vznikol nárok na nájomné ako za byt II. kategórie, a to ani vzhľadom na záväzný predpis platný v žalovanom období, s tým, že v danom prípade odvolací súd potvrdil , že odporkyňa (I. N.) si správne vypočítala výšku úhrad a tieto aj riadne platila. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 29.06.2010. Následné dovolanie navrhovateľa bolo uznesením NS SR zo dňa 27.07.2011, č.k. 6Cdo 228/2010 odmietnuté s konštatovaním, že nedošlo k zisteniu skutočností odôvodňujúcich opodstatnenosť dovolania a následná sťažnosť prenajímateľa na Ústavný súd SR bola jeho uznesením zo dňa 14.12.2011, č.k. I. ÚS 494/2011-23 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená pre nezistenie dôvodov na zásah ústavného súdu do napadnutých rozhodnutí. Súd prvého stupňa konštatoval, že v konaní ostala spornou otázka kategorizácie bytu a z nej plynúca skutočnosť, či mala navrhovateľka povinnosť platiť nájomné a príslušné úhrady ako za byt I. kategórie, s tým, že v konaní sa nepreukázala takáto jej povinnosť, keďže po podpise nájomnej zmluvy z 01.05.1994 nenastali okolnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu výšky nájomného predpokladané v či. V zmluvy, keď v predmetnej zmluve bola upravená výška nájomného 13 rokov po vykonaní predmetných stavebných úprav v r. 1981, odkedy v byte neboli vykonané žiadne úpravy odôvodňujúce zmenu kategorizácie bytu. Ďalej poukázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Bratislave 8Co 130/2008-224, kde je uvedená otázka podrobne predbežne vyriešená, pričom aj ústavný súd konštatoval, že ním neboli porušené práva odporcu a súd sa s posúdením nárokov vysporiadal akceptovateľným spôsobom. Uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že odporca neoznámil navrhovateľke správny predpis nájomného zodpovedajúci II. kategórii bytu, nemohlo u nej dôjsť ani k vzniku nedoplatkov a teda došlo k preukázaniu plnenia si povinností nájomcu navrhovateľkou. Poukázal na ustálenú judikatúru, konkrétne rozsudok NS SR 5Cdo 138/2009, podľa ktorého bez dohody prenajímateľa s nájomcom nie je možné zmeniť výšku pôvodne dohodnutého nájomného, pokiaľ právny predpis nestanovuje niečo iné a cenový predpis stanovujúci maximálnu výšku nájomného podľa uznesenia NS SR, č.k. 3M Cdo 6/2008, neoprávňuje prenajímateľa jednostranne zvýšiť nájomné. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľke priznal náhradu súdneho poplatku za návrh na začatie konania a náhradu trov právneho zastúpenia. Proti uvedenému rozsudku podal riadne a včas odvolanie odporca a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh navrhovateľka zamietnuť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania, majú z a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, konanie pred súdom prvého stupňa má iné vady s následkom nesprávneho rozhodnutia, v dôsledku čoho je rozsudok zmätočný, ďalej že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, nakoľko nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na skutočnosť, že právny zástupca navrhovateľky bol súdom zaviazaný k povinnosti vyjadriť sa k spôsobu výpočtu nájomného v rozhodnom období zo strany navrhovateľky z dôvodu jeho námietky o nesúlade uhradenej čiastky navrhovateľkou i za prípadnej kategorizácie bytu ako bytu II. kategórie, ktorú povinnosť si právny zástupca navrhovateľka nesplnil, avšak prvostupňový súd vo veci aj tak rozhodol bez vysvetlenia tejto skutočnosti v odôvodnení rozhodnutia. Podľa neho tak prvostupňový súd zrušil dôkaz slúžiaci na preukázanie tej skutočnosti, že aj pre prípad kategorizácie bytu ako bytu II. kategórie sú splnené hmotnoprávne podmienky na výpoveď podľa § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka. Týmto postupom tak došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 Ústavy SR, čl. 6 Listiny, v spojení s porušením vlastníckeho práva podľa čl. 11 ods. 4 Listiny a majetkových práv podľa čl. 20 Ústavy SR. Uviedol, že v konaní je nesporné, že navrhovateľka a právna predchodkyňa odporcu reštituentka O. U. zavreli nájomnú zmluvu na predmetný byt dňa 01.05.1994 a u ustanovení tejto zmluvy nevyplýva prechod akýchkoľvek práv pred podpisom tejto nájomnej zmluvy, a preto z nej nevyplýva ani použitie § 868 Občianskeho zákonníka a vyhl.č. 60/1964 Zb. Vytkol prvostupňovému súdu nepoužitie ust. § 165 Občianskeho zákonníka účinného v r. 1981, v spojení s ktorým nepoužil § 17 ods. 1 vyhl.č. 60/1964 Zb., nevysporiadal sa s jeho poukazom na ust. § 667 Občianskeho zákonníka a s argumentáciou odporcu ku kategorizácii bytu a taktiež poukázal na nejasný odkaz na ust. § 879 nemajúci vzťah k predmetu konania, nevyporiadanie sa s jeho tvrdením, že on vytvoril podmienky pre napojenie navrhovateľky na ústredné kúrenie. Poukázal na absentujúce listinné dôkazy o súhlase príslušných úradov a vlastníka domu k stavebným úpravám v roku 1981, ako i absentujúci zápis o odovzdaní a prevzatí bytu. Mal za to, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s jeho argumentáciami ohľadom judikatúry a právnej literatúry k veciam týkajúcich sa nájmu bytu a stavebných úprav platných v rokoch 1981 a 1990. Podľa jeho názoru prvostupňový súd nesprávne ustálil, že v konaní sa nepreukázalo, že by navrhovateľka mala platiť úhrady ako za byt I. kategórie. Namietal správnosť použitia právnych predpisov spred roka 1999. Uviedol, že v roku 1994 vznikol medzi prenajímateľom a navrhovateľkou nový nájomný vzťah, ako i to, že prvostupňový súd konal v rozpore so zisteným skutkovým stavom, ak neposudzoval list o výške úhrad zo dňa 29.01.2004 ako správny predpis o výške nájomného s tým, že navrhovateľka sa nedovolávala relatívnej neplatnosti tohto právneho úkonu, z ktorého dôvodu ide o platný právny úkon. Záver súdu prvého stupňa o tom, že navrhovateľke nemohli vzniknúť nedoplatky tak nepovažoval za správny. Podľa platnej nájomnej zmluvy mala navrhovateľka platiť nájomné vo výške v zmysle čl. V. zmluvy, teda zvýšené nájomné podľa oznámenia odporcu po zmene okolností rozhodujúcich pre stanovenie výšky týchto úhrad. Poukázal na skutočnosť, že na predmetný byt sa vzťahuje cenová regulácia podľa zák.č. 18/1996 Z.z. s tým, že podľa jeho názoru úradné a vecné usmernenie ceny nájmu bytu s regulovaným nájomným na rok 2004 a 2005 určoval Výnos V-1/2003 z 22.12.2003, ďalej poukázal na Výmer MS SR č. R-1/2000 a R-1/2001, vzťahujúce sa k bytom s regulovaným nájomným. Vytkol, že prvostupňový súd neposúdil a nevyložil v zmysle čl. V. nájomnej zmluvy cenu nájmu a ani v súlade s § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa právne úkony vyjadrené slovami vykladajú podľa vôle toho, ktorý právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Uviedol, že pre prípad zmeny okolností bol dohodnutý v zmysle nájomnej zmluvy postup, ktorý dodržal, a jedine navrhovateľka porušila zmluvnú povinnosť platiť nájomné. Mal za to, že v danom prípade nedošlo k jednostrannému zvýšeniu nájmu, ale išlo o postup v súlade s nájomnou zmluvou a súd prvého stupňa tieto skutočnosti nevyvrátil žiadnym právne relevantným spôsobom. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa podľa neho nie je zrejmé, čo uhrádzala navrhovateľka a či úhrady zodpovedali platne dohodnutej a určenej výške nájmu a služieb spojených s užívaním bytu navrhovateľkou a súd takéto dokazovanie podľa odvolateľa nevykonal. Mal za to, že došlo k porušeniu ust. § 118a O.s.p., keď súd rozhodol napriek tomu, že navrhovateľka neoznačila dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, taktiež v rozpore s § 118 ods. 2 O.s.p., keď pred vynesením rozsudku nesplnil oznamovaciu povinnosť a neuviedol, že právne významné tvrdenie ostalo sporné. Mal za to, že došlo k rozporu so zásadou rovnosti strán, keď prvostupňový súd bez náležitého zistenia a posúdenia súladu konania navrhovateľka akceptoval jej jednostranné platby bez zistenia, čo je vlastne ich predmetom a či sú v súlade s nájomnou zmluvou. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa označil za nesúladné s ústavnou judikatúrou a s judikatúrou ESĽP, pretože nedáva odpovede na všetky relevantné otázky súdnej ochrany. Nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia označil v zmysle ustálenej súdnej praxe za odňatie základného opráva účastníka na spravodlivý súdny proces. Podľa názoru odvolateľa sa prvostupňový súd nevysporiadal riadne so všetkými odporcom uplatnenými skutkovými a právnymi námietkami a riadne neodôvodnil svoje právne závery a tvrdenia, navyše poukázal na malý rozsah odôvodnenia napadnutého rozsudku. Navrhovateľka sa k odvolaniu odporcu nevyjadrila. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie v medziach a dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. Rozsudok verejne vyhlásil za použitia ust. § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p., nakoľko dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné, pretože súd prvého stupňa vo veci zistil riadne skutkový stav správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre právne posúdenie veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Súd prvého stupňa zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil vo veci samej i správny právny záver o nenaplnení skutkovej podstaty danej ust. j§ 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka vo vzťahu k navrhovateľke, keď na vec aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu návrhu navrhovateľky aj dostatočne v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. Prihliadnuc na obsah spisu a z neho vyplývajúci skutkový a právny stav, odvolací súd nezistil v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.). z obsahu spisu nevyplýva, že by svojím konaní, rozhodnutím odňal odporcovi možnosť konať pred súdom. Súd prvého stupňa zákonným spôsobom argumentoval o neplatnosti navrhovateľke danej výpovede z nájmu bytu odporcom pre nenaplnenie skutkovej okolnosti o hrubom porušovaní povinností nájomcu. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil, keď dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej ako aj právnej otázky rozhodnutia, avšak len takej, ktorá je pre rozhodnutie súdu rozhodujúca, nevyhnutná. Z konania pred súdom prvého stupňa iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné: Podľa § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka, prenajímateľ môže vypovedať nájom bytu, ak nájomca hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce mu z nájmu bytu najmä tým, že nezaplatí nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu za dlhší čas ako tri mesiace, alebo tým, že prenechal byt alebo jeho časť inému do podnájmu bez písomného súhlasu prenajímateľa. Výpoveď z dôvodu uvedeného v tomto zákonnom ustanovení je teda sankciou za hrubé porušenie povinností nájomcu vyplývajúcich z nájmu bytu. Úlohou súdu prvého stupňa , ako i odvolacieho, bolo preto i podľa zásady výkonu práv a oprávnených záujmov v súlade s dobrými mravmi posúdiť, či u navrhovateľky došlo k takému opomenutiu plnenia si povinností nájomcu, za ktoré by mala byť takto sankcionovaná, a iné zdanlivo súvisiace okolnosti neposudzovať. Vzhľadom na odvolacie námietky odporcu pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozsudku a skutočnosť, že podľa názoru odporcu sa súd prvého stupňa nevysporiadal s aplikáciou s vecou súvisiacich ďalších právnych noriem a so všetkými skutkovými a právnymi argumentmi odporcu, odvolací súd konštatuje, že z obsahu spisu nevyplýva žiadna úvaha o prípadnej vade v procesnoprávnom postupe prvostupňového súdu, resp. o prípadnej nesprávnosti jeho rozhodnutia . Odvolací súd sa vzhľadom na obsah odvolania zaoberal posúdením, či súd prvého stupňa svojím postupom neodňal odvolateľovi možnosť konať pred súdom, keď odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú podľa jeho názoru pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu. Rovnako je postačujúce uviesť, ktoré právne normy na vec aplikoval a prečo a nie je závadným postup súdu, ak v odôvodnení rozhodnutia neuvedie, ktoré právne normy uvádzané účastníkmi konania nepoužil. Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktorým stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). V danom prípade súd prvého stupňa primerane uviedol rozhodujúci skutkový stav, primerane opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán a výsledky dokazovania. Primeranosť je daná hmotnoprávnou normou, ktorá má byť na posudzovaný prípad aplikovaná. Predmetom sporu bolo posúdenie platnosti či neplatnosti výpovede z nájmu bytu v zmysle § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka, preto prvostupňový súd správne postupoval, ak dokazovanie vykonal v rozsahu za účelom zistenia, či navrhovateľka hrubým spôsobom porušila svoje povinnosti nájomcu, keď z dikcie uvedeného ustanovenia sa za porušenie týchto povinností predpokladá najmä nezaplatenie stanoveného nájomného za tri mesiace. Daná právna norma teda nie je kogentná, t.j. z jej dikcie vyplýva možnosť voľnejšej úvahy o tom, či nájomca svoje povinnosti porušil alebo nie, a či ich porušil takým hrubým spôsobom, aby takéto jeho konanie založilo nárok prenajímateľa pre danie výpovede z nájmu bytu. Správne preto postupoval súd prvého stupňa, ak dokazovanie zameral len na zistenie, či navrhovateľka porušila povinnosti nájomcu a len tieto zistenia v odôvodnení rozhodnutia vyhodnocoval. Tu sa i odvolaciemu súdu ako jediná pre vec rozhodujúca skutočnosť javí to, že v zmysle právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 27C 5/2006-177, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave , č.k. 8Co 130/2008-224, bol zamietnutý návrh odporcu na platenie vyššej než navrhovateľkou uhrádzanej výšky nájomného za predmetný byt, a to za identické obdobie, ako za obdobie rozhodné pre danú výpoveď z nájmu bytu, z ktorého dôvodu treba jednoznačne konštatovať, že nemohlo dôjsť u navrhovateľky k porušeniu jej povinností nájomcu, ak platila nájomné vo výške, aká vyplývala z výsledku týchto súdnych konaní. Existencia takého právneho stavu, za ktorého by navrhovateľka v zmysle jedného súdneho rozhodnutia nebola zaviazaná k povinnosti platiť nájomné vo výške vyššej než ňou uhrádzanej, a v zmysle druhého súdneho konania by bolo rozhodnuté o platnosti výpovede z nájmu bytu pre neplatenie nájomného v o výške nad rámec hradenej sumy, by bola zjavne ústavne nekonformná a takáto aplikácia právnych noriem by bola rozhodne v rozpore s dobrými mravmi, na ktoré pamätá ust. § 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúce z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Už podľa R 74/1968 v rámci úvahy, či užívateľ (dnes nájomca) hrubo porušuje svoje povinnosti tým, že neplatí úhradu za užívanie bytu (nájomné), prihliadne súd na to, z akých dôvodov neplatí. Navrhovateľka neplatila z dôvodu, ktorého zákonnosť prejudiciálne k preskúmavanému konaniu posúdil už právoplatne všeobecný súd v inom súdnom konaní. Preto ak bola navrhovateľke poskytnutá súdna ochrana v tomto zmysle, nemohlo sa následne konštatovať, že u nej došlo k porušeniu povinností nájomcu. Navyše odvolací súd dáva do pozornosti i tú skutočnosť, že nárokom odporcu na platenie vyššieho nájomného sa zaoberal i súd ústavný, ktorý nevzhliadol vo veci žiadne porušenie práv a oprávnených záujmov odporcu. Z odôvodnenia rozsudku preto nevyplýva jednostrannosť a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd má za to, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 Ústavy SR. Z uvedených dôvodov odvolací súd neprihliadol ani na písomné podanie odporcu doručené Krajskému súdu v Bratislave dňa 10.2.2014, ktorým upriamil pozornosť na novú právnu a skutkovú situáciu vyvolanú aktuálnym rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva vydané v kauze Bittó a spol. vs SR, podľa ktorého regulované nájomné je v rozpore s ľudskými právami vlastníkov reštituovaných domov, navyše s poukazom na tú skutočnosť, že predmetné písomné podanie bol do spisu doručené až po vydaní tohto rozsudku dňa 22.01.2014. S poukazom na odvolávku odporcu ohľadom procesného postupu súdu prvého stupňa v rozpore s úst. § 118a a 118 ods. 2 O.s.p. a nevykonanie dôkazu špecifikáciou platieb navrhovateľky odvolací súd uvádza, že ust. § 118a O.s.p. sa viaže ku konaniam siným predmetom sporu a pokiaľ ide o zhodu či nezhodu postupu súdu prvého stupňa s ust. § 118 ods. 2 O.s.p., preskúmaním zistená skutočnosť by nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a i prípadný rozporný postup s uvedeným ustanovením nezakladá skutkovú podstatu pre zmenu či zrušenie preskúmavaného rozhodnutia. Písomná špecifikácia platieb navrhovateľky pre rozhodnutie vo veci nebola totiž už z vyššie uvádzaných dôvodov relevantná, navyše z obsahu zápisnice z pojednávania pred súdom prvého stupňa zo dňa 09.10.2012 nevyplynulo, že by bol prednesený návrh na dokazovanie založením takéhoto listinného dôkazu niektorým z právnych zástupcov. Právny zástupca navrhovateľky vzhľadom na argumentáciu protistrany síce uviedol, že špecifikáciu doloží, avšak nešlo o jeho návrh na dokazovanie. Právny zástupca odporcu takýto dôkaz nenavrhol. Pokiaľ uložil takúto povinnosť právnemu zástupcovi navrhovateľky súd prvého stupňa v rámci uznesenia súdu o odročení pojednávania, treba uviesť, že takýmto uznesením týkajúcim sa vedenia konania nie je súd podľa § 170 ods. 2 O.s.p. viazaný. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., avšak úspešnej navrhovateľke nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko jej žiadne takéto trovy nevznikli, resp. si ich náhradu neuplatnila. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.