Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/19/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1105244683 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1105244683.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Roman Huszára a členov senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci navrhovateľa: YMCA na Slovensku (KRESŤANSKÉ ZDRUŽENIE MLADÝCH ĽUDÍ - YOUNG MEN'S CHRISTIAN ASSOCIATION), Bratislava, Šancová č. 1, IČO: 00 682 853, občianske združenie registrované v zozname vedenom Ministerstvom vnútra SR, zastúpený: JUDr. Martin Čižmárikom, advokát zo spoločnosti BADUCCI Legal, s.r.o., Bratislava, Mostová č. 2, , IČO: 35 872 900 proti odporcovi: Nadácia Intenda, Bratislava, Pražská č. 11, IČO: 36 069 787, nadácia zapísaná v registri nadácií vedenom Ministerstvom vnútra SR pod reg. č. 203/Na-96/621, zastúpený: Mgr. Tomáš Kamenec, advokát zo spoločnosti DEDÁK & Partners, s.r.o., Bratislava, Mlynské nivy č. 45, Apollo Business Center, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 11C 194/2005-553 zo dňa 8. októbra 2012 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa (v poradí druhým) určil, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX vydanom Katastrálnym úradom v Bratislave, Správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu pre katastrálne územie X. P., obec Bratislava - mestská časť Staré mesto, okres Bratislava 1, a to pozemku registra "C" katastra nehnuteľností parc. č. XXXX s výmerou 406 m2, zastavané plochy a nádvoria, pozemku registra "C" katastra nehnuteľností parc. č. XXXX/X s výmerou 2036 m2, zastavané plochy a nádvoria, pozemku registra "C" katastra nehnuteľností parc. č. XXXX/X s výmerou 1155 m2, zastavané plochy a nádvoria, pozemku registra "C" katastra nehnuteľností parc. č. XXXX/X s výmerou 229 m2, zastavané plochy a nádvoria, stavby súpisné číslo XXXX, stojacej na pozemku parc. č. XXXX a stavby súpisné číslo XXXXXX stojacej na pozemku parc. č. XXXX/X/ ďalej len „ nehnuteľnosti „ /. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že Ústavný súd Slovenskej republiky po sťažnosti navrhovateľa Nálezom č. III. ÚS 72/2010-38 zo dňa 04.05.2010 konštatoval porušenie ústavného práva na súdnu ochranu navrhovateľa a ústavného práva navrhovateľa vlastniť majetok a zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V súlade s právnym názorom Ústavného súdu SR Krajský súd v Bratislave uznesením č. 9Co/282/2010-395 zo dňa 31.08.2010 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie pričom zaviazal súd prvého stupňa zistiť a posúdiť okolnosti ukončenia činnosti spolku YMCA na Slovensku a prevodu majetku tohto spolku na iné subjekty, ako aj obsah a zmysel podania navrhovateľa zo dňa 12.07.1990. Na svoje rozhodnutie aplikoval ust. § 6 ods. 1 zákona a § 19 ods. 2 zákona o združovaní (v znení účinnom v rozhodnom čase); § 107 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v rozhodnom čase) ; § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, Stanov Kresťanského združenia mladých mužov - YMCA na Slovensku ( čl. VI bod 1 ; čl. VIII ; čl. XIV. Bod 1, 2 ; čl. XIV. Bod 3) Vychádzal zo zistenia, že dňa 21.1.1948 bolo v PK vložke XXXX Y. XXXX, parc. č. XXXX, XXXX/ X zapísané vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na Kresťanské združenie mladých mužov YMCA na Slovensku. Dňa 26.1.1951 sa Ústredný akčný výbor YMCA v Československu po dohode s Ústredným akčným výborom Národnej fronty Čechov a Slovákov uzniesol na zastavení činnosť a rozchode celého združenia YMCA v ČSR. Dňom 14.7.1951 všetok majetok YMCA v Bratislave tak hnuteľný ako aj nehnuteľný prešiel do správy a držby SÚV - ČSM v Bratislave. Ľudový súd v Bratislave uznesením č. 4970/54 zo dňa 27.12.1954 povolil v pozemkovej knihe kat. územie Bratislava zápis vlastníckeho práva Československému zväzu mládeže -slovenský ústredný výbor v Bratislave k nehnuteľnostiam zapísaným vo vložke č. XXXX na parc. č. XXXX a dom šp. VIII. XXX a vo vložke č. XXXX na parc. č. XXXX, XXXX a dom šp. VIII.489. Dňa 23.6.1951 bol podpísaný protokol o postúpení majetku YMCA Ústredie v Prahe. Zo záznamu správy zaslanej V. Širokým 23.3.1949 D. Okálimu vyplýva, že ukončenie činnosti spolku YMCA a prevzatie jeho majetku malo znaky cielenej, organizovanej mocenskej akcie štátneho režimu ovládaného komunistickou stranou. V súčasnosti svedčí zápis vlastníckeho práva k žalovaným nehnuteľnostiam odporcovi, ktoré tento nadobudol na základe darovacej zmluvy zo dňa 30.7.2001 v znení dodatkov. Stotožnil sa so záverom Ústavného súdu SR v tejto otázke, že o ukončení činnosti spolku YMCA na Slovensku a o prevode jeho majetku nebolo rozhodnuté orgánmi oprávnenými na to v zmysle jeho stanov (viď čl. XIV stanov v spojení s čl. VI bod 1 stanov) a že tento spolok, ktorého činnosť bola násilne prerušená, nezanikol v súlade s platným právnym poriadkom (vykladaným a interpretovaným v duchu zásad demokratického a právneho štátu) a dispozícia s majetkom spolku YMCA na Slovensku bola rovnako vykonaná v rozpore s platným právnym poriadkom. V kľúčovej právnej otázke právnej kontinuity navrhovateľa Ústavný súd SR vytkol okresnému aj krajskému súdu príliš formalistický výklad práva, a to najmä zákona o združovaní. Striktne formálny výklad ustanovení § 6 a § 19 ods. 2 zákona o združovaní, ku ktorému sa okresný súd a krajský súd v danom prípade priklonili zdôrazniac ich procedurálno-formálny aspekt, má totiž za následok, že dispozíciám s majetkom, ktoré, aj keď s dlhším časovým odstupom, mohli nadväzovať na protiprávne pozbavenie vlastníckeho práva, by bola poskytnutá súdna ochrana na úkor vlastníka, ktorého vlastníctvo, ako aj existencia sama boli predmetom perzekúcie v období neslobody. Podľa záväzného právneho názoru Ústavného súdu je potrebné skúmať, či do 30. decembra 1990 bola zo strany spolku YMCA na Slovensku splnená jeho povinnosť oznámiť ministerstvu vnútra jeho názov a sídlo (štvrtá veta § 19 ods. 2). V tomto kontexte bolo podstatné náležitým spôsobom posúdiť obsah podania navrhovateľa z 12. júla 1990 doručeného ministerstvu vnútra 16. júla 1990 z hľadiska skutočného obsahu vôle zástupcov navrhovateľa (pokračovať v činnosti pôvodného spolku s aktualizovanými stanovami alebo založiť úplne nový právny subjekt). Prvostupňový súd v kontexte výsledkov vykonaného dokazovania mal nepochybne preukázaný úmysel navrhovateľa obnoviť činnosť YMCY na Slovensku a nie založiť nové združenie, ktoré by iba ideovo nadväzovalo na pôvodný spolok YMCA na Slovensku. Z Obsahov uvedených článkov ako aj z výpovedí svedkov bolo nepochybné, že o obživnutie činnosti pôvodného spolku YMCA na Slovensku sa snažili predovšetkým jej pôvodní členovia, ktorí (najmä z dôvodu ich veku) neskôr odovzdali tento spolok do rúk mladšej generácie. V tomto duchu bolo potrebné potom skúmať aj obsah podania zo 12.7.1990 adresovaný Ministerstvu vnútra SR v ktorom sa doslovne píše, že: " prosíme týmto o registráciu nášho hnutia pod názvom YMCA na Slovensku. Stanovy nášho hnutia s pôsobnosťou na území Slovenskej republiky prikladáme". Výklad slovného spojenia "prosíme o registráciu" nemusí automaticky znamenať registráciu nového subjektu, ale (a čo potvrdili aj prezentované články a výpovede svedkov) môže znamenať tú skutočnosť, že existujúce združenie, ktorého činnosť bola po dlhú dobu potláčaná, sa svoju činnosť snaží obnoviť, čo po formálnej stránke vyjadruje slovným spojením "žiadame o registráciu (žiadame o administratívne oživenie)". Inak povedané slovné spojenie "žiadame o registráciu" môže znamenať, že sa týmto snažili obnoviť činnosť aj po administratívnej stránke nielen svojou praktickou činnosťou (chceli aby aj oficiálne mohli pod svojim názvom a s novými stanovami vykonávať pôvodnú činnosť). Nie je teda pravdou, že navrhovateľ až počas súdneho konania zmenil úmysel predmetného podania tak ako to vyhovovalo priebehu sporu. Navrhovateľ totiž už v minulosti (čo potvrdzujú jednotlivé články) sám o sebe písal ako o obnovenom združení, nie novozaloženom, pričom tak písal ešte v čase 1990-1991. Keďže súčasťou podania navrhovateľa zo dňa 12.07.1990 bolo aj uvedenie názvu a sídla občianskeho združenia a prílohou boli stanovy združenia, súd má za to, že navrhovateľ splnil povinnosť podľa štvrtej vety § 19 ods. 2 zákona o združovaní občanov, a teda nezanikol ku dňu 31.12.1990. Ústavný súd vo svojom Náleze poukázal aj na relevanciu toho (čo súdy v pôvodných rozhodnutiach vôbec neskúmali), či bývalí členovia spolku sú členmi navrhovateľa a či navrhovateľ svojou činnosťou aj obsahom stanov pokračuje resp. nadviazal na činnosť spolku YMCA na Slovensku z roku 1946. Z vykonaného dokazovania bolo nesporné, že to boli práve bývalí resp. pôvodní členovia YMCY na Slovensku, ktorí sa rozhodli obnoviť činnosť tohto spolku (U.. H.Q., O., M. a pod.) a ktorí zvolali aj ustanovujúcu schôdzu zhromaždenia v apríli 1990, ktorého za zúčastnili najmä pôvodní členovia YMCY ako aj noví členovia, že na tomto zhromaždení sa rozhodlo o ďalšej činnosti spolku, že títo pôvodní členovia (tzv. "starí ymcári") sa stali členmi aj obnoveného združenia, že na tomto zhromaždení boli schválené stanovy obnovenej YMCY, pričom išlo o podstate prevzaté pôvodné stanovy, čo potvrdili aj svedkovia (ak by išlo o nový subjekt je potom otázne, prečo by takýto nový subjekt svoje stanovy kopíroval od vzoru iného subjektu - pôvodnej YMCY a prečo by si jednoducho nevytvoril vlastné). Odporca ďalej vo svojej obrane poukazoval na rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica (14C/193/2005) a rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici (14Co/110/2008), pričom argumentoval princípom právnej istoty a predvídateľnosti práva a postupu orgánov verejnej moci. Prvostupňový súd nesúhlasí so záverom odporcu, že pojem výrok podľa § 159 ods. 2 O.s.p. nemožno vzťahovať len na enunciát rozhodnutia, ale mal by označovať celé rozhodnutie vrátane odôvodnenia. Takýto záver nevyplýva ani z judikátu citovaného odporcom sp. zn. 1Cdo/133/2009 a rovnako nevyplýva ani zo záverov právnej teórie, podľa ktorej záväznosť a subjektívny dosah právoplatného rozsudku sa vzťahuje len na výrok, keďže ostatné časti rozsudku nenadobúdajú právoplatnosť (porovnaj napr. U. P., Základy občianskeho procesného práva, IURA EDITION 2002, str. 306). Prvostupňový súd uzavrel, že navrhovateľ a spolok YMCA na Slovensku sú totožná právnická osoba, a zostrany odporcu nebol predložený dôkaz o platnom prevode predmetných nehnuteľností na právneho predchodcu odporcu. Odporca sa vo svojej obhajobe zameral na spochybňovanie právnej kontinuity navrhovateľa a netvrdil, že by získal k predmetným nehnuteľnostiam vlastnícke právo, a preto na podporu takéhoto tvrdenia nepredložil žiadny dôkaz ( uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 M Cdo 17/2010).Pokiaľ ide o argument, že odporca v dobrej viere a dlhodobo užíva žalované nehnuteľnosti a teda je potrebné zvažovať aj ochranu práv odporcu, prvostupňový súd dal do pozornosti, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 96/1995 (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998) uviedol, že v dôsledku absolútnej neplatnosti prevodu majetku navrhovateľa v období roku 1951 sa vlastníkom žalovaných nehnuteľností nestal Československý zväz mládeže - slovenský ústredný výbor v Bratislave, a v zmysle zásady "nikto nemôže na iného previesť viac práv než sám má" sa týmto vlastníkom nestal ani odporca, ktorý žalované nehnuteľnosti nadobudol na základe darovacej zmluvy z 30.7. 2001. O náhrade trov konania rozhodol súd v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešnému navrhovateľovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal náhradu trov konania podľa vyčíslenia advokáta navrhovateľa a to za nasledovné úkony: prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd (žaloba vo veci samej), pojednávanie konané dňa 12.12.2006, písomné podanie na súd (odvolanie proti rozsudku), pojednávanie konané dňa 23.02.2011, ďalšia porada s klientom v trvaní 2 hodiny dňa 31.03.2011, pojednávanie konané dňa 09.05.2011, pojednávanie konané dňa 26.09.2011, pojednávanie konané dňa 05.12.2011, pojednávanie konané dňa 14.03.2012, písomné podanie na súd (vyjadrenie navrhovateľa) zo dňa 14.05.2012, pojednávanie konané dňa 21.05.2012, pojednávanie konané dňa 17.09.2012, pojednávanie konané dňa 08.12.2012 - vyhlásenie rozsudku (1/4 tarifnej odmeny) s tarifnou odmenou za jeden úkon vo výške 11.057,17 € (viď znalecký posudok č. 34/2006, ktorý ocenil žalované nehnuteľnosti na sumu 160.100.000,-Sk/5.314.346,-€, t.j. v čase prevzatia právneho zastúpenia mali žalované nehnuteľnosti uvedenú hodnotu, čo je základ pre výpočet tarifnej odmeny) + DPH a RP za jeden úkon 7,41 € + DPH. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadol odporca zastávajúc názor, že rozsudok v časti týkajúcej sa existencie aktívnej legitimácie navrhovateľa vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu veci, pretože súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z Nálezu ÚS SR ako ani z uznesenia nie je možné urobiť záver o aktívnej legitimácii navrhovateľa. ÚS SR ako ani KS BA nedávajú odpoveď na to, aký záver má urobiť súd o aktívnej legitimácii navrhovateľa po tom čo posúdi obsah a zmysel podania navrhovateľa zo dňa 12.07.1990. Odporca namietal, že za relevantné pre preukázanie skutkového stavu považoval súd okrem iného aj listy p. Rozsívala zo dňa 10.02.1990 a 10.04.1990, články písané samotným žalobcom (Spravodaj YMCA), zápisy zo schôdzí prípravného výboru YMCA v Českej republiky zo dňa 14.03.1990 a 20.03.1990, článok z denníka Večerník a článok z denníka Práca, program zakladajúceho stretnutia členov dňa 26.04.1990 a zápisnice z tohto stretnutia (členskej schôdze), listy zo dňa 12.04.1990 a 12.12.1990, ktoré ale nemôžu slúžiť na preukázanie vôle konajúcich osôb a skutočného obsahu podľa navrhovateľa zo dňa 10.07. 1990. V posudzovanom prípade súdy musia aplikovať znenie zákona č. 83/1990 Zb. (ďalej len ZoZO), a pri aplikácii ZoZO na posudzovaný prípad je potrebné aplikovať zákonom ustanovený postup výkladu vôle konajúcich osôb. Posudzovaný prejav vôle sa uskutočnil už v prostredí demokratického a právneho štátu, kedy činnosť navrhovateľa nebola nijako obmedzovaná. Pozitívna diskriminácia navrhovateľa zo strany súdu nie je právne ale ani vecne odôvodniteľná, nakoľko ide o konanie na úkor odporcu ako súkromnoprávneho subjektu. Nie je možné naprávať minulé krivdy páchaním krívd nových. Nerovnaké posudzovanie navrhovateľa oproti iným recipientom právnych noriem by bolo v príkrom rozpore s princípmi právneho štátu najmä princípom rovnosti pred zákonom. Rovnako je potrebné pri hľadaní skutočného obsahu právneho úkonu navrhovateľa brať na zreteľ aj faktor času, ktorý uplynul medzi sporným úkonom a uplatnením nároku navrhovateľa. Nie je možné nevidieť, že navrhovateľ po dobu viac ako 15 rokov vykonával činnosť ako nové občianske združenie založené a vzniknuté v roku 1990 registráciou na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky. Vôľu konajúcich osôb a obsah právneho úkonu je potrebné skúmať aj cez prizmu platného práva a jeho bežnej aplikácie. Podanie zo dňa 12.07.1990 adresované Ministerstvu vnútra Slovenskej republike je nazvané „Žiadosť o registráciu“. Konajúce osoby žiadajú o „registráciu hnutia s názvom YMCA na Slovensku“. Všeobecné pravidlá pre výklad vôle nepoprel a ani nijako nespochybnil ÚS SR v Náleze. Výklad záverov Nálezu zo strany súdu je však v tomto prípade nesprávny. ÚS SR výlučne požadoval, aby sa všeobecné súdy otázkou vôle zaoberali. Nie je v kompetencií ÚS SR však meniť pravidlá výkladu vôle ako tieto vyplývajú z citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka. V prípade predmetného úkonu navrhovateľa, t.j. žiadosti o registráciu boli náležitosti vôle a náležitosti prejavu vôle riadne splnené. Avšak ich obsahom je nepochybne návrh na registráciu nového občianskeho združenia, nie oznámenie podľa § 19 ods. 2 ZoZO. Takýto výklad nie je ani arbitrárny a ani prehnane formalistický, ale len napĺňa požiadavky stanovené na výklad právnych úkonov v zmysle § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Tvrdenia navrhovateľa, robené s odstupom 15 rokov, na obsahu uvedeného prejavu vôle nemôžu nič zmeniť. Predpokladom preukázania právnej kontinuity medzi spolkom vzniknutým pred 01.10.1951 a občianskym združením v zmysle ZoZO je aj preukázanie kontinuity vnútornej a organizačnej. Spolky vzniknuté pred 01.10.1951 mali svoje stanovy schválené v zmysle predpisov platných v čase ich vzniku a registrácie. Keďže predpokladom pre postup podľa ustanovení § 19 ods. 2 ZoZO bola skutočnosť, že spolok nezanikol, bolo pri jeho ďalšej činnosti nevyhnutné postupovať podľa schválených stanov. Zmenu stanov mohol spolok realizovať už v súlade s ustanoveniami ZoZO. Spolok YMCA na Slovensku mal stanovy registrované dňa 26. 11. 1946. Ak sa predpokladá, že tento spolok nezanikol, boli jeho prípadní členovia povinní postupovať pri činnosti spolku v zmysle týchto stanov. Navrhovateľ nepreukázal, že pri údajnom obnovovaní činnosti postupoval v súlade s platnými stanovami. Zápisnica svedčí maximálne o úkonoch ohľadom zakladania združenia. Navrhovateľ dal registrovať podľa ZoZO stanovy odlišné od pôvodných stanov spolku YMCA na Slovensku Použitie starých stanov a ich spracovanie nemôže v žiadnom prípade preukazovať právnu kontinuitu navrhovateľa so spolkom YMCA. Rozhodnutie o formálnom ukončení činnosti YMCA v Československa, YMCA na Slovensku ako aj ich všetkých iných miestnych združení neodporovalo platnému právu ako ani vnútorným predpisom spolku. Súd v rozsudku neobjasnil, prečo má za preukázané, že k rozpusteniu spolku YMCA na Slovensku prišlo v rozpore s platným právom. V rozsudku absentuje akákoľvek úvaha o aplikácii vtedy platného práva, vysvetlenie vzťahu medzi Sdružením YMCA v Československu na Slovensku s ohľadom na vtedy platné predpisy. Opätovne odporca poukazuje na to, že len odkaz na Nález nepostačuje pre riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Navyše ÚS SR v Náleze nekonštatoval protizákonnosť ukončenia činnosti spolku YMCA na Slovensku. Ostatne takú právomoc ani ÚS SR nemá, len poukázal na nevyhnutnosť realizovať v tomto zmysle ďalšie dokazovanie, než súd dospeje k jednoznačnému záveru. I napriek tomu, že v spise sú založené všetky relevantné doklady, súd ich pri rozhodovaní nebral do úvahy a nijako sa s nimi nevysporiadal. Ak by bol vlastnícky titul k sporným nehnuteľnostiam spochybnený rozhodnutím súdu s ohľadom na argument navrhovateľa, že právny predchodca odporcu mal nadobudnúť vlastníctvo od nevlastníka, tak k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam by došlo neskôr vydržaním. Žiadny z právnych predchodcov odporcov nemal dôvod mať pochybnosti o oprávnenosti držby nehnuteľností. Z listín zo dňa 12.03.1951 a 23.06.1951 je zrejmé, že spolok YMCA v Československu (označovaný aj ako ústredie YMCA) sám deklaroval nehnuteľnosti ako svoj majetok a previedol ich na Československý sväz mládeže, čo neskôr aj zapísal príslušný súd do pozemkovej knihy (takýto zápis mal v zmysle ustanovenie § 112 vtedy účinného Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Sb. len deklaratórne účinky). Predmetné nehnuteľnosti boli aj v ďalšom období vedené v evidencii nehnuteľností a neskôr v katastri nehnuteľností v prospech štátu, resp. príslušných správcov majetku štátu a v roku 2001 boli darované odporcovi. Teoreticky o spochybnení svojho vlastníckeho práva sa odporca dozvedel až zo žaloby, ktorá mu bola doručená v tomto konaní, pričom po jej právoplatnom zamietnutí nemal až do doručenia uznesenia, z ktorého sa dozvedel o zrušení pôvodných rozsudkom, ktorými súd zamietol žalobu, opätovne žiadny dôvod pochybovať o svojom vlastníckom práve k nehnuteľnostiam a tým aj o oprávnenosti ich držby ako imanentnej súčasti vlastníckeho práva. Vzhľadom na oprávnenosť držby nehnuteľnosti by aj v prípade akejkoľvek vady prevodu vlastníckeho práva na Československý svaz mládeže, resp., na štát (v danom prípade existovalo socialistické vlastníctvo), ktorú až v tomto konaní namieta navrhovateľ, došlo k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnostiam uplynutím desaťročnej vydržacej doby, t. j. ku dňu 23.06.1961, kedy uplynulo desať rokov od spísania protokolu o prevode majetku zahŕňajúceho aj nehnuteľnosti. Ak by sa teda Československý sväz mládeže, resp. štát nestal vlastníkom nehnuteľností už na základe spomenutého protokolu, stal sa nám najneskôr od uplynutia vydržacej doby a od tohto momentu s nimi mohol nakladať ako ich výlučný vlastník. Ak by aj z akéhokoľvek dôvodu nemalo dôjsť k vydržaniu nehnuteľností na základe ustanovení Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Sb., muselo by k nemu dôjsť podľa súčasnej právnej úpravy vydržania (ustanovenie § 134 Občianskeho zákonníka, keďže nepretržitá oprávnená držba nehnuteľností zo strany odporcu a jeho právnych predchodcov nepochybne naďalej trvala. Na vydržanie by pritom postačovala aj doba, po ktorú mal nehnuteľnosti v oprávnenej držbe sám odporca (aj ak by sa nezapočítala žiadna držba jeho právnych predchodcov). Vydržanie nastáva priamo zo zákona momentom splnenia ustanovených podmienok a súd musí naň prihliadať aj bez osobitnej námietky. Odporca pritom v doterajšom priebehu tohto konania opakovane poukazoval na svoju oprávnenú držbu a na to, že ani on a ani nikto z jeho právnych predchodcov nemali nikdy dôvod pochybovať o tom, že by neboli skutočným vlastníkom nehnuteľnosti. Súd však na tieto okolnosti neprihliadal, nijako neposudzoval možné vydržanie nehnuteľností a preto jedna z namietaných vád napadnutého rozsudku spočíva aj v nesprávnom právnom posúdení veci. Ďalej uviedol, že navrhovateľ sa už v minulosti neúspešne na súdoch domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v Banskej Bystrici. Okresný súd v Banskej Bystrici rozsudkom v konaní č. 14 C 193/2005 zo dňa 12.02.2008 (právoplatný dňa 27.10.2008) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici k č. 14Co 110/2008 zo dňa 16.09.2008, zamietol navrhovateľovi žalobu. V zmysle uvedených rozsudkov navrhovateľ v súdnom konaní „nepreukázal, že je pokračovateľom pozemno- knižného vlastníka,, od ktorého odvádza svoju údajnú právnu kontinuitu“ a ani v ďalšom konaní žiadnym spôsobom „nepreukázal tvrdenie o tom, že je identickou osobou so spolkom YMCA na Slovensku vzniknutým pred 01.10.1951“. Súdy v predmetných konaniach jednoznačne vyslovili právny názor, že navrhovateľ nie je právnym nástupcom spolku YMCA na Slovensku vzniknutého pred 01.10.1951. Odporca bol toho názoru, že prvostupňový súd porušil zásady spravodlivého procesu a svojím postupom mu odňal možnosť konať pred súdom, keď svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, pretože sa v odôvodnení rozsudku dostatočne nevysporiadal s jeho argumentáciou. Je nemysliteľné, aby rozsudok bol odôvodňovaný len odkazmi na Nález US SR. Právne závery súdu nie sú podložené žiadnou relevantnou právnou analýzou. Prvostupňový súd sa výlučne sústredil na aprobáciu uplatneného nároku navrhovateľa (podľa premisy, ak by nemal byť aktívne legitimovaný a jeho nárok oprávnený, Nález by nemal zmysel), pričom odôvodnenie rozsudku len prispôsoboval tomuto účelu. Skutočnosti a argumenty, ktoré akokoľvek spochybňovali záver súdu, boli v odôvodnení rozsudku vybavené len odkazom na Nález. Prípadne súd ich apriórne odmietol, lebo by nebol dôvod, aby ÚS SR rozhodol nálezom. Rozsudkom zaviazal súd odporcu na náhradu trov konania vo výške 175.933,44 €. Odporca má za to, že súd v tejto veci nerozhodol správne a neposúdil všetky okolnosti podstatné pre priznanie navrhovateľovi náhrady trov konania. V prvom rade namietal, že nie všetky úkony vyčíslené navrhovateľom možno považovať za nevyhnutné na účelné uplatňovanie si práva v súdnom konaní. Ide najmä o ďalšiu poradu s klientom ako aj písomné podania na súd, ktorým i navrhovateľ len upresňoval vlastné skôr urobené podania. Odporca takisto namieta, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa a súd by nemal v zmysle ustanovení § 150 O.s.p. navrhovateľovi priznať náhradu trov konania. Odporca je nadáciou, ktorá celý svoj majetok používa na podporu mládežníckych aktivít v Slovenskej republike, nie je subjektom, ktorý vykonáva činnosť za účelom dosiahnutia zisku, spor nijako nezapríčinil a ak by mal nahradiť trovy konania vo výške prisúdenej súdom značne by to mohlo zasiahnuť jeho podpornú a grantovú činnosť. Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu písomne nevyjadril. Odporca v doplňujúcom vyjadrení zo dňa 22.10. 20014 uviedol, že ÚS SR Nálezom inštruoval prejednávajúce súdy, aby naplnili ich procesné povinnosti a postupovali v konaní v súlade s ústavou. Tým však ÚS SR nezaviazal všeobecné súdy k rozhodnutiu v prospech navrhovateľa. Poskytnutie právnej ochrany Ústavným súdom SR nemožno považovať za právo na úspech v tomto konaní. Ak súdy v prejednávanej veci rozhodnú, že navrhovateľ je aktívne vecne legitimovaný, bude tým porušená zásada právnej istoty garantovaná ústavou. Uviedol, že ak sa súd chcel odchýliť od právneho názoru vysloveného v minulosti všeobecnými súdmi, mal za zaoberať jeho námietkou a odchýlenie od tohto právneho názoru riadne zdôvodniť. Rozsudok teda neobsahuje riadne odôvodnenie, čím je nepreskúmateľný a tým mu bolo porušené právo na spravodlivý proces. Navrhovateľ si začal nárokovať nehnuteľnosti až v decembri 2005. Nespornou skutočnosťou je, že subjektivitu získal dňa 16. 07. 1990. Takéto významné časové obdobie neuplatňovania práva nie je možné ignorovať, keď on prevzal nehnuteľnosti od predchádzajúceho vlastníka v dobrej viere a s vedomosťou, že desať rokov si tieto nikto nenárokoval. Nárokom uplatňovaným po pätnástich rokoch nie je možné poskytnúť ochranu najmä s ohľadom na rímsku zásadu vigilantibus iura scripta sunt (právo patrí bdelým, resp. právo je písané pre pozorných). Ďalej uviedol, že navrhovateľ (v prípade prezumcie aktívnej legitimácie) vďaka tomu, že mu v čase neslobody boli nehnuteľnosti nezákonným spôsobom odobraté, disponoval reštitučným titulom, preto mal možnosť uplatniť reštitučné nároky v zmysle relevantných právnych predpisov, čo však neurobil a snaží sa prekludovanie svojich nárokov cez žalobu prejednávanú v tomto konaní. Právo ako systém spravodlivých pravidiel nemôže slepo aprobovať sporné nároky navrhovateľa a prisvedčiť určitej vôli pri robení právneho úklonu aj keď táto pre rozumne uvažujúcu osobu nie je a nemôže byť zrejmá. Ak niekto požiada výslovne o registráciu občianskeho združenia, nemôže po 15 rokoch tvrdiť, že oznámil pokračovanie činnosti združenia registrovaného pred rokom 1951. Takýto postup nie je možné akceptovať, nakoľko budú odporcovi, ktorý roky nehnuteľnosti v dobrej viere spravoval a zveľaďoval v prospech mládežníckeho hnutia, spôsobené veľké škody. Odporca v prípade potvrdenia rozsudku odvolacím súdom v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. žiadala pripustenie dovolania vo veci, keď otázkou zásadného právneho významu je, či je možné zmeniť autoritatívny názor uvedený v právoplatnom rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 12.02.2008, č. k. 14C/193/2005-212 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16.09.2008, č. k. 14Co/110/2008-254 ohľadne právneho postavenia navrhovateľa a jeho právnej subjektivity novým neskorším rozhodnutím súdu. Rovnako odporca za otázku po právnej stránke zásadného významu považuje interpretáciu vôle navrhovateľa urobenej podaním z 12.07.1990 aj jej aplikáciu pri posúdení obsahu tohto právneho úkonu, keďže vykladajúc prejav vôle v súlade s zákonnými kritériami (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka) ako aj ustálenou rozhodovacou praxou nemožno dospieť k záveru, že navrhovateľ nežiadal o registráciu nového občianskeho združenia ale oznámil „pokračovanie v činnosti“ resp. navrhovateľ nežiadal o administratívne oživenie“. Otázkou po právnej stránke zásadného významu, je tiež či existuje naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva v zmysle § 80 písm, C) O.s.p., ak sa navrhovateľ nedomáhal tohto bez akýchkoľvek zákonných a vecných prekážok po dobu viac ako 15 rokov a posúdiť je potrebné, či v čase podania žaloby, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci, existovala dostatočne naliehavá spoločenská potreba na prelomení existujúceho právneho stavu novým rozhodnutím súdu. V neposlednom rade je otázkou zásadného právneho významu aj to, ako sa počítajú doby vydržania v prípade obdobnom ako je posudzovaná vec, s ohľadom na začiatok vydržacej lehoty a dobromyseľnosť držiteľa. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods.1 O.s.p. ) v medziach daných odvolaním vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (tento rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu nie je možné vyhovieť. Predmetom konania v danej veci je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti , ktoré si navrhovateľ odôvodňuje tým, že je právnym nástupcom vlastníka predmetných nehnuteľností zapísaných v pozemkovej knihe pred Československým zväzom mládeže, pričom prevod nehnuteľností na Československý zväz mládeže považoval za neplatný, keďže malo ísť o dispozíciu s majetkom zo strany nevlastníka. Navrhovateľ rovnako poukazoval na skutočnosť, že nikdy nedošlo k platnému skončeniu jeho existencie, keďže rozhodnutie o rozpustení spolku YMCA zo dňa 26.01.1951 bolo vydané spolkom YMCA v Československu, a teda inou právnickou osobou. V konaní predovšetkým so zreteľom na prvé rozhodnutia vo veci samej všeobecných súdov a Nález ÚS SR č.k. III. ÚS 72/2010-38 zo dňa 04.05. 2010 zostalo medzi účastníkmi prioritne sporné, či je navrhovateľ subjektom totožným s pôvodným vlastníkom sporných nehnuteľností (spolkom YMCA na Slovensku zaregistrovaným v roku 1946), teda aktívne legitimovaným subjektom na podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam. ÚS SR v spomínanom rozhodnutí vytkol súdu prvého a súdu druhého stupňa v ich skorších rozhodnutiach príliš formalistický výklad práva a posúdenia skutkových okolností v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany keď uzavreli, že navrhovateľ je novým právnym subjektom, ktorý vznikol registráciou dňom 16. 07. 1990 s poukazom na ust.§ 6 ods. 1 zákona o združovaní a nemožno ho považovať za právneho nástupcu YMCA na Slovensku od r. 1946. Odvolací súd viazaný Nálezom ÚS SR ( § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ) pre dosiahnutie zmyslu a podstaty Nálezu ako aj pre prípad zabezpečenia možnosti preskúmania nového rozhodnutia v dvojinštančnom konaní rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V súlade so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý vychádzal z Nálezu bol súd prvého stupňa povinný zistiť a posúdiť obsah a zmysel podania navrhovateľa zo dňa 12.07.1990 z hľadiska splnenia povinnosti podľa § 19 ods. 2 štvrtá veta o združovaní v súlade so zmyslom a účelom tohto zákona, t.j. opätovne posúdiť právnu kontinuitu s pôvodným spolkom YMCA na Slovensku posúdiť okolnosti ukončenia činnosti spolku YMCA na Slovensku a prevodu majetku tohto spolku na iné subjekty. Prvostupňový súd sa dôsledne pridržiaval pokynov odvolacieho súdu, vykonal dokazovanie oboznámením sa so stanovami Kresťanského združenia mladých mužov - YMCA z 26.11.1945, stanovami združenia YMCA na Slovensku zo dňa 16.07.1990, stanovami YMCA na Slovensku zo dňa 06.12.1997, stanovami združenia YMCA na Slovensku zo dňa 26.04.2003, výpisom z listu vlastníctva č. 4868, listom zo dňa 14.08.1951, listom vlastníctva č. 5385, listom zo dňa 21.01.1952, uznesením č. d. 4970 z roku 1954 spolu s prílohami, vyjadrením Ministerstva vnútra SR zo dňa 13.06.2006 spolu s prílohami, vyjadrením Slovenského národného archívu zo dňa 07.09.2006, listom zo dňa 10.02.1990, listom zo dňa 10.04.1990, listom zo dňa 12.12.1990, listom zo dňa 12.04.1990, kópiou Spravodaja YMCA č. 12/1990, kópiou Spravodaja YMCA č. 8/1990, článkom z novín Večerník z 27.03.1990, článok z denníka Práca 07.04.1990, zápisnicou z 26.04.1990, oznámením o činnosti YMCA v ČSR, čestným vyhlásením z 11.12.2011, výpisom z registra národných kultúrnych pamiatok, výpisom z registra občianskych združení, informatívnou kópiou z katastrálnej mapy pre k.ú. X. P., výsluchom svedkov F.. T. M., G.. P. X., P.. P. Š.. Na základe takto vykonaného dokazovania súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že úmyslom navrhovateľa bolo obnoviť činnosť YMCY na Slovensku a nie založiť nové združenie, ktoré by iba ideovo nadväzovalo na pôvodný spolok YMCA na Slovensku . Uvedenému záveru nasvedčuje aj fakt, že o obživnutie činnosti pôvodného spolku YMCA na Slovensku sa snažili predovšetkým jej pôvodní členovia. Prvostupňový súd v novom konaní odstránil aj nálezom vytýkané nedostatky, keď skúmal obsah podania navrhovateľa z 12.7.1990 z hľadiska skutočného obsahu vôle zástupcov navrhovateľa, teda nie formálne napísaného, pokračovať v činnosti spolku YMCA na Slovensku s aktualizovanými stanovami ako aj či doručením tohto podania a jeho prílohy (stanov obsahujúcich názov a sídlo združenia) došlo k splneniu povinnosti podľa štvrtej vety §19 ods. 2 zákona o združovaní a na tomto podklade správne dospel k záveru, že skutočným obsahom vôle zástupcov navrhovateľa pri úkone zo dňa 12.07.1990 voči ministerstvu vnútra a pri činnosti, ktorá predchádzala tomuto úkonu, bolo obnovenie činnosti spolku YMCA na Slovensku. Správne súd prvého stupňa vychádzal aj z článkov dobovej tlače, ktoré objektivizovali vnútorný postoj členov spolku pri ich činnosti a výpovedí priamych účastníkov (svedkovia M. Y. X.). Pokiaľ prvostupňový súd pri skúmaní obsahu vôle považoval za zásadný aj fakt, že prostredníctvom publikovaných inzerátov boli oslovovaní členovia spolku a pokiaľ zohľadnil aj znenie stanov združenia priložených k podaniu z 12.07.1990, a to najmä čl. VIII ods. 4, z ktorého vyplýva, že členovia spolku schválením takýchto stanov chceli obnoviť fungovanie spolku nemožno tomuto postupu prvostupňového súdu nič vytknúť. Súd prvého stupňa po vrátení veci odvolacím súdom vykonal vo veci dokazovanie aj za účelom zistenia okolností, ktoré smerovali k ukončeniu činnosti YMCA na Slovensku v r. 1951, ako aj prevodu majetku na iné osoby pridržiavajúc sa pokynov, ktoré vo svojom zrušujúcom uznesení vyslovil odvolací súd a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, že k ukončeniu činnosti došlo na základe rozhodnutí vydaných orgánmi na to neoprávnenými v zmysle čl. XIV v spojení s čl. VI bod 1 Stanov a teda že dispozícia s majetkom spolku YMCA na Slovensku bola vykonaná v rozpore s platným právnym poriadkom, v dôsledku čoho neboli splnené predpoklady prechodu vlastníctva na odporcu (právneho predchodcu). Kľúčovou obranou odporcu prezentovanou nielen v konaní pred súdom prvého stupňa, ale na identickej obrane zotrval odporca aj v odvolaní je, že u navrhovateľa došlo k registrácii nového združenia a to s poukazom na výklad právneho úkonu - žiadosti o registráciu v zmysle § 35 Občianskeho zákonníka, argumentáciu ktorú prijali v prvom rozhodnutí všeobecné súdy, avšak tento záver ÚS SR vo svojom Náleze striktne odmietol. Zdôraznil, že je podstatné náležitým spôsobom posúdiť obsah podania navrhovateľa z 12.7.1990 z hľadiska skutočného (teda nie formálne napísaného) obsahu vôle zástupcov navrhovateľa (pokračovať v činnosti spolku YMCA na Slovensku s aktualizovanými stanovami alebo založiť úplne nový právny subjekt) a zároveň posúdiť, či doručením tohto podania a jeho prílohy (stanov obsahujúcich názov a sídlo združenia) došlo k splneniu povinnosti podľa štvrtej vety §19 ods. 2 zákona o združovaní, v smere ktorom prvostupňový súd vykonal aj dokazovanie a z jeho výsledkov prijal správny právny záver, od záveru ktorého odvolací súd nemá aj vzhľadom už viackrát citovaný Nález ÚS SR dôvod sa odchýliť, preto táto námietka je bez možnosti privodiť na vec iný náhľad. Na podporu správnosti prijatého záveru s ohľadom na doplnené dokazovanie odvolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu ČR z 13. marca 2013, sp. zn. IV. ÚS 1241/12 ktorý vyslovil, že „..všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho môže a musí odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku. Povinnosť súdov vyhľadávať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom..“. Bez významu je snaha odporcu privodiť pre seba priaznivejšie rozhodnutie vo veci tvrdením, že ak by aj bol vlastnícky titul k sporným nehnuteľnostiam spochybnený rozhodnutím súdu s ohľadom na argument navrhovateľa o nadobudnutí vlastníctva od nevlastníka, tak k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam by došlo neskôr vydržaním. Z výpisu z pozemkovej knihy nehnuteľností (č.l. 78) vyplýva, že k nehnuteľnosti bolo na základe prípisu Ústredia YMCA v Československu zo dňa 12.03. 1951 zapísané vlastnícke právo Československého zväzu mládeže. Celkový primát socialistického vlastníctva a jeho zvýšená ochrana boli premietnuté do nescudziteľnosti veci zo socialistického vlastníctva štátu a ľudových družstiev, ktoré nemohli prejsť do vlastníctva súkromného ani vydržaním. Vydržať nemohli ani socialistickí vlastníci, teda štát či ľudové družstvá voči inému socialistickému vlastníkovi. Z uvedeného teda vplýva, že vydržanie podľa zákona č. 141/1950 nebolo možné, keďže veci v socialistickom vlastníctve nebolo možné nadobudnúť vydržaním. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním bola opätovne zavedená do nášho právneho poriadku až novelou vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb., účinnou od 1. apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom. Právna úprava pred 1.1.1992 v zásade neumožňovala vydržanie právnickou osobou ani štátom, lebo právnická osoba ani štát nebol spôsobilým subjektom vydržania. Až novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou od 1.1.1992, boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. januárom 1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním. To znamená, že všetky podmienky vydržania museli byť splnené v deň účinnosti zákona č. 509/1991 Zb. o aký prípad v súdenej veci sa nejedná, keďže neboli splnené podmienky vydržania k 1.1.1992, pretože v liste zo dňa 12.4.1990 adresovanom vtedajšiemu ministrovi školstva doc. H.. D. O., T..X.. / č.l. 307 spisu / ako aj liste zo dňa 12.12.1990 adresovanom H.. U. P., T..X.., podpredsedovi vlády Č. / č.l. 308 spisu / navrhovateľ ...“požiadal o prinavrátenie majetku organizácii YMCA na Slovensku o budovu na Karpatskej č. 2 v Bratislave z majetku Zväzu mladých pôvodnému vlastníkovi - združeniu YMCA na Slovensku....". Tieto listinné dôkazy, podľa názoru odvolacieho súdu spochybňujú dobromyseľnosť, t.j. oprávnenú držbu odporcu resp. jeho právneho zástupcu ešte pred 1.1.1992, keď samotné písomné oznámenie vlastníka oprávnenému držiteľovi stačí k vyvráteniu jeho dobrej vôle. Rovnako je nespôsobilý dosiahnuť zmenu napadnutého rozsudku aj dôvod spočívajúci v tvrdení, že navrhovateľ disponoval reštitučným titulom, preto mal možnosť uplatniť reštitučné nároky v zmysle relevantných právnych predpisov, čo však neurobil a snaží sa prekludovanie svojich nárokov cez žalobu prejednávanú v tomto konaní. Reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva, preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva - žalôb určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod. Zmyslom a účelom reštitučného zákonodarstva nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. V žiadnom prípade ním nemohlo byť a nebolo vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom) s odstupom mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých postupov štátu v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období. Uvedenou otázkou sa už vo viacerých konaniach zaoberal Ústavný súd SR ako aj najvyšší súd SR a dospel k rovnakým záverom ( Pozri nálezy ÚS SR sp. zn. III. ÚS 178/06, II. ÚS 249/2011, II. ÚS 468/2012, II. ÚS 295/2012, III. ÚS 16/2012, rozsudok NS SR sp. zn. 5 M Cdo 4/2009). K námietke nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinností súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v Náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 (ako aj podľa či. 46 ods. 2) ústavy ale nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Odvolací po preskúmaní veci dospel k záveru, že námietky odvolateľa pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozsudku sú nedôvodné. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, náležitým spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré adekvátne vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia prvostupňového súdu (napr. I. ÚS 188/06). Pokým odporca namietal porušenie právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí z dôvodu, že Okresný súd v Banskej Bystrici rozsudkom v konaní č. 14c/193/2005 zo dňa 12.02.2008 (právoplatný dňa 27.10.2008) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici k č. 14Co/110/2008 zo dňa 16.09.2008, zamietol navrhovateľovi návrh s odôvodením, že nepreukázal, že je pokračovateľom pozemno-knižného vlastníka od ktorého odvádza svoju údajnú právnu kontinuitu, t.j., že navrhovateľ nie je právnym nástupcom spolku YMCA na Slovensku vzniknutého pred 01.10.1951, k tomu odvolací súd dodáva, že táto námietka je bezdôvodná. Prvostupňový ako aj odvolací súd je v zmysle § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcovo ústavnom súde je viazaný len právnym názorom Ústavného súdu bez ohľadu na obdobné rozhodnutia iných všeobecných súdov. V Náleze ÚS SR boli všeobecné súdy inštruované na doplnenie dokazovania po vykonaní ktorom v súlade s výkladom nálezu obsah podania navrhovateľa z 12.7.1990 posúdili z hľadiska skutočného obsahu vôle zástupcov navrhovateľa, teda nie formálne učineného, pokračovať v činnosti spolku YMCA na Slovensku. Súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, správne vec právne posúdil, a keď odporca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal, rozhodol vecne správne, z dôvodov ktorých odvolací súd, v celom rozsahu sa stotožňujúc s právnym záverom súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie, spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O.s.p. bez ďalšieho odkazuje, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. vrátane výroku o trovách konania, o ktorých prvostupňový súd správne rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. vzhľadom na úspech navrhovateľa v konaní. Trovy konania boli určené v správnej výške a v súlade s Vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vrátane odmeny za úkon právnej služby porada s klientom dňa 31.3.2011, keď uskutočnenie tohto úkonu bolo preukázané zápisom zo stretnutia advokáta s klientom / č.l. 552 spisu /. Námietka odporcu uvedená v odvolaní, že v danom prípade bolo potrebné na rozhodnutie o trovách konania aplikovať ustanovenie § 150 O.s.p. z dôvodu, že je nadáciou, ktorá celý svoj majetok používa na podporu mládežníckych aktivít v Slovenskej republike, nie je subjektom, ktorý vykonáva činnosť za účelom dosiahnutia zisku, spor nijako nezapríčinil a ak by mal nahradiť trovy konania vo výške prisúdenej súdom značne by to mohlo zasiahnuť jeho podpornú a grantovú činnosť nie je dôvodná. Vyššie citované ustanovenie § 150 O.s.p. je výnimkou zo zásady zodpovednosti za výsledok a umožňuje súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa účastníkovi, ktorý by inak mal právo na náhradu trov konania, túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal. Úvaha súdu, či ide o výnimočný prípad a či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vždy zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočnú povahu. Pri skúmaní, či sú v konkrétnej veci dané dôvody hodné osobitného zreteľa je potrebné prihliadať jednak k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania, ako aj k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu nároku, k postoju účastníkov v priebehu konania a pod., pretože iba tieto kritéria sú určujúce pri aplikácií postupu v zmysle § 150 O.s.p. V posudzovanej veci odvolací súd nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa , ktoré by umožnili postup v zmysle citovaného ustanovenia a to s prihliadnutím na majetkové, sociálne a osobné pomery oboch účastníkov / navrhovateľ - občianske združenie, odporca - nadácia / a rovnako nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých navrhovateľ uplatnil svoj návrh v konaní a predovšetkým postoj odporcu v konaní, ktorý vlastnícke právo spochybňoval a v opačnom prípade t.j. v poradí pri prvom rozhodnutí prvostupňového súd si on uplatnil náhrad trov konania v celkovej výške 1.188.150,-Sk / 39.439,35€/. Odvolací súd záverom, dodáva, že podľa ustálenej rozhodovacej činnosti nie je možné za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 150 O.s.p. považovať len zlé majetkové pomery jedného účastníka. Odporca v odvolaní žiadal pripustiť dovolanie, pretože podľa jeho názoru ide o rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu, návrhu ktorému odvolací súd nevyhovel. Rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu je také rozhodnutie, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú, alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktoré je významné z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, t.j. má všeobecný dopad na prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená alebo výklad ktorej v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, alebo ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, než je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenie tejto právnej otázky. Vychádzajúc z takto vymedzenej povahy rozhodnutia po právnej stránke zásadného významu má odvolací súd za to, že v danej právnej veci nie sú splnené podmienky na pripustenie dovolania v zmysle ust. § 238 ods. 3 O.s.p., pretože otázka týkajúca sa výkladu prejavu vôle v zmysle § 35 Občianskeho zákonníka, naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c) O.s.p.. ako aj otázka počítania doby vydržania s ohľadom na začiatok vydržacej lehoty a dobromyseľnosť držiteľa je judikatúrou NS SR, ÚS SR ako aj všeobecných odvolacích súdov riešená. Čo sa týka či je možné zmeniť autoritatívny názor uvedený v právoplatnom rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 12.02.2008, č. k. 14C/193/2005-212 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16.09.2008, č. k. 14Co/110/2008-254 ohľadne právneho postavenia navrhovateľa a jeho právnej subjektivity novým neskorším rozhodnutím súdu sa nejedná o otázku po právnej stránke zásadného významu. Rozdiel v postupe a rozhodovaní v tomto konaní oproti konaniu vedenému na Okresnom a Krajskom súde Banská Bystrica má základ v záväznom Náleze ústavného súdu, v ktorom bolo konštatované porušenie ústavných práv navrhovateľa ako sťažovateľa. Aplikácia § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s Nálezom Ústavného súdu SR č. III. ÚS 72/2010-38 zo dňa 04.05.2010 je dôvodom pre odlišný postup pri posudzovaní relevantnej právnej otázky v obdobnej situácii. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v tomto konaní plne úspešnému navrhovateľovi ich náhradu nepriznal pretože absentoval v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p návrh na ich priznanie. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.