Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4To/93/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1106010606 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tibor Kubík ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1106010606.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Tibora Kubíka a sudcov JUDr. Karola Kováča a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci proti obžalovanému Z. D. stíhaného pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2T/81/2006 zo dňa 28.11.2013, na verejnom zasadnutí konanom dňa 11.09.2014 takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste. Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovanému Z. D., nar. XX.XX.XXXX u k l a d á podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 s použitím § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 (tri) roky. Podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. účinného do 31.12.2005 sa pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do prvej nápravnovýchovnej skupiny. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2T/81/2006 zo dňa 28.11.2013 bol obžalovaný Z. D. uznaný vinným zo spáchania trestného činu útlaku podľa § 237 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 v súbehu s trestným činom obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 (bod 1/ napadnutého rozsudku), zo spáchania trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 v jednočinnom súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 (bod 2/ napadnutého rozsudku), zo spáchania trestného činu obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 (bod 3/ a 4/ napadnutého rozsudku) a z pokračovacieho trestného činu úverového podvodu podľa § 250a ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 (bod 5/ napadnutého rozsudku), ktorých sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že 1/ dňa 25. apríla 2005 asi o 08,30 hod. v C., v bytovom dome na N. ulici č. XX, z výťahu vytiahol pošk. E. F., s ktorou išiel do bytu na 3. poschodí, kde v tom čase prechodne býval v prenajatom byte, v izbe ju poviazal počas doby trvajúcej minimálne dve hodiny šálom a šnúrou na prádlo, v takomto stave, pod psychickým tlakom jej nedovolil opustiť byt až do 21,00 hod, keď poškodenej ponúkol väčšie množstvo lieku Phenaemal, tiež ju škrtil šnúrou na krku a následne on sám požil nezistené množstvo lieku Phenaemal a spoločne s pošk. F. zostali v tomto byte až do dňa 26.4.2005 do 11,40 hod, kedy boli nájdení, poškodenej bola poskytnutá rýchla zdravotná pomoc a obidvaja boli prevezení do Nemocnice s poliklinikou sv. Cyrila a Metoda na Antolskej ulici v Bratislave, 2/ dňa 25. apríla 2005 v presne nezistenom čase v dopoludňajších hodinách, po tom, čo spôsobom uvedeným v bode 1) násilím vtiahol do prenajatého bytu pošk. E. F., tejto šálom a šnúrou na prádlo zviazal ruky za chrbtom, z vrecka bundy jej odcudzil kľúče od bytu jej rodičov P. a Q. F., ktorý sa nachádza na 8. poschodí uvedeného domu, pošk. E. F. zamkol v prenajatom byte, odišiel do bytu jej rodičov, ktorý si odomkol pravým kľúčom, zo skrine v spálni odcudzil 12.000,- Sk v hotovosti, zo sekretára v obývacej izbe odcudzil 80,- EUR, z kuchyne kladivo a kuchynský nôž s čiernou rúčkou a z detskej izby dve fotografie a lepiacu pásku, čím pošk. P. a Q. F. spôsobil škodu 14.800,- Sk, 3/ dňa 5. januára 2005 asi o 06.50 hod. v C., v bytovom dome na N. ulici č. XX na 8. Poschodí, sotil do výťahu pošk. E. F., zviezol ju na 3. Poschodie, kde sa poškodená snažila vyslobodiť a strekla obvinenému do tváre neznámy slzotvorný plyn, on jej ho však vytrhol z ruky a strekol jej ním do tváre, následne ju vtiahol do prenajatého bytu, kde sa s poškodenou zamkol, tu ju kopol do rozkroku, niekoľkokrát ju udrel do zadnej časti hlavy a urážal ju a až na prehováranie poškodenej túto z bytu pustil asi o 10,05 hod, 4/ dňa 17. februára 2005 asi o 12,00 hod. v C., v bytovom dome na N. ul. č. XX počkal pošk. E. F. pri výťahu, pod nátlakom ju prinútil vystúpiť na 3. poschodí, kde ju pod hrozbou použitia slzotvorného plynu prinútil vojsť do prenajatého bytu, kde jej nadával, držal tam proti jej vôli až do dňa 18. februára 2005, kedy obvinený užil väčšie množstvo nezistených liekov, tieto zapil alkoholom a po tom, ako zaspal, pošk. E. F. z bytu asi o 12,00 hod. utiekla, 5/ dňa 8. februára 2005 v pobočke N., a.s. v C. na N. č. XXX, požiadal a zároveň uzatvoril zmluvu o poskytnutí flexipôžičky v sume 150.000,- Sk, kde predložil falošné potvrdenie o zamestnaní v spoločnosti K. K., a.s., so sídlom S. K. S.. XX, kde mal pracovať ako výskumný pracovník, hoci tam nikdy nepracoval a bol v tom čase nezamestnaný, peniaze v tejto sume aj prevzal, pričom mal mesačne splácať sumu 3.800,86 Sk počnúc dňom 8.3.2005, avšak až do svojho zadržania dňa 29.4.2005 žiadnu splátku neuhradil, čím N., a.s. C. spôsobil škodu 150.000,- Sk, dňa 27. januára 2004, v C. na T. ul. č. 6, pred notárom A.. Z. E. uzatvoril zmluvu o poskytnutí úveru s pošk. Z. E., ktorý v poskytovaní pôžičiek podniká ako fyzická osoba, a to na sumu 17.000,- Sk s dobou splatnosti do 27.1.2005, pri spisovaní notárskej zápisnice a preberaní peňazí predložil veriteľovi M. E. falošné potvrdenie zamestnávateľa - firmy L. S., s.r.o. N. D. č. XX, o výške príjmu, kde uviedol, že pracuje ako manažér predaja a ktoré mal vystaviť majiteľ firmy Z. S., avšak toto si obvinený vystavil sám, po prevzatí peňazí uhradil jednu splátku v sume 1.700,- Sk a viac úver nesplácal, čím pošk. Z. E. spôsobil škodu 15.300,- Sk, dňa 31. mája 2004 uzatvoril úverovú zmluvu so spoločnosťou D. L. K., a.s. S., cez predajňu D. C., P. cesta č. XX, kde si zakúpil chladničku zn. Whirlpool a videorekordér zn. Toshiba v celkovej sume 17.998,- Sk, pri spisovaní zmluvy uviedol zamestnávateľa B. K. C., N. č. XX ako správca sietí, pričom v tejto firme nikdy nepracoval, po prevzatí tovaru mal splácať mesačne sumu 1.470,- Sk po dobu 16 mesiacov, avšak neuhradil ani jednu splátku, čím pošk. spoločnosti D. L. K., a.s. Y. č. 7, S. spôsobil škodu 17.998,- Sk, dňa 18. júna 2004 uzatvoril zmluvu o úvere so spoločnosťou R. L., a.s. E., D. námestie č. XX, na kúpu televízora zn. Panasonic v hodnote 27.990,- Sk prostredníctvom obchodného reprezentanta a katalógového výberu, kde uhradil 30% z ceny tovaru v sume 8.400,- Sk a zvyšok sa zaviazal splácať sumou 1.959,- Sk po dobu 10 mesiacov, pri podpise zmluvy predložil falošné potvrdenie zamestnávateľa - firmy W., s.r.o. C., S. č. XX, hoci v tejto firme nikdy nepracoval. žiadnu ďalšiu splátku neuhradil, čím spol. R. L., a.s. E. spôsobil škodu 19.590,- Sk, dňa 27. mája 2004 uzatvoril so spoločnosťou GE Z. Z., k.s. C., C. č. 7, zmluvu o úvere na kúpu televízora doposiaľ nezistenej značky v hodnote 17.298,- Sk v predajni D. C., pri spisovaní zmluvy uviedol zamestnávateľa B. S. C., N. č. XX ako správca sietí, tovar sa zaviazal splácať sumou 1.730,- Sk po dobu 10 mesiacov, uhradil len jednu priamu platbu v uvedenej výške, ďalšie splátky neuhrádzal, čím pošk. spoločnosti GE Z. Z., k.s. Bratislava, C. č. X spôsobil škodu 15.568,- Sk. Za to mu bol podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 s použitím § 35 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 uložený trest odňatia slobody v trvaní 9 (deväť) rokov. Podľa § 39a ods. 2 písm. a) Tr. zák. účinného do 31.12.2005 bol obžalovaný pre výkon trestu odňatia slobody zaradený do prvej nápravnovýchovnej skupiny. Podľa § 228 ods. 1 Tr. por. účinného do 31.12.2005 bol obžalovaný zaviazaný uhradiť poškodeným subjektom N. a.s., Z. E. a D. L. K. a.s. škodu špecifikovanú vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Podľa § 229 ods. 2 Tr. por. účinného do 31.12.2005 boli poškodené subjekty N. a.s, Z. E. a D. L. K. a.s. odkázané zo zvyškom nároku na náhradu škody na občianske súdne konanie a podľa § 229 ods. 1 Tr. por. účinného do 31.12.2005 boli poškodené subjekty R. L. a.s. a GE Z. Z. odkázané s celým nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení odvolanie obžalovaný, ktoré odôvodnil osobitným písomným podaním sám ako aj prostredníctvom svojho obhjacu. V odvolaní skoncipovanom obhajcom obžalovaný uvádza, že ohľadne skutku uvedeného v bode 1/ súd prvého stupňa správne vyhodnotil dôkazy týkajúce sa pokusu vraždy a vinu pre tento trestný čin neuznal. Skutky uvedené v bodoch 1/ a 2/ spolu úzko súvisia, pričom výrok o vine je odôvodnený najmä výpoveďou poškodenej E. F.. Poškodená pritom na rozdiel od obžalovaného odlišne popisuje sled udalostí, pričom upozorňuje na viacero skutočností, ktoré vierohodnosť výpovede poškodenej znižujú. Poukázal na neadekvátne správanie sa poškodenej na mieste činu dňa 25.04.2005 ako aj na to, že poškodená bola počas držania v byte najmenej štyrikrát sama. Za túto dobu sa žiadnym spôsobom nepokúsila kontaktovať kohokoľvek na ulici pod oknami, či inak sa zachrániť. Poukázal na to, že poškodená vypovedala celkovo päťkrát v prípravnom konaní a raz na hlavnom pojednávaní, pričom vždy inak, odlišne. To nasvedčuje tomu, že poškodená vypovedá účelovo v snahe pred sebou ospravedlniť svoje konanie. Ďalej dal do pozornosti, že existujú rozpory ohľadne škrtenia poškodenej. Svedok R. vypovedal, že poškodená na krku nemala žiadny špagát. Špagát videl až po príchode lekára, ktorý poškodenú prehliadol a videl ho až potom ako lekár poškodenú otočil, videl ho na posteli pod telom poškodenej. Poukázal na hodnotenie znaleckých posudkov, keď znalec psychológ hodnotí výpoveď obžalovaného ako vierohodnú, avšak výpovede poškodenej hodnotí ako nie plne spoľahlivé, teda menej vierohodné, sú jednostranne orientované. Znalci psychiatri dospel k záveru, že prejavy agresívneho správania u obžalovaného boli modifikované intoxikáciou, pričom priebeh tejto intoxikácie podmienil zníženie ovládacej a rozpoznávacej zložky konania do úrovne stredného pásma medzi zachovaním a vymiznutím oboch zložiek. Obžalovaný nemal úmysel poškodenú obmedziť na osobnej slobode alebo ju nútiť zneužijúc jej tieseň aby užila tablety, mal úmysel jej tento liek ponúknuť, aby zaspala a nezabránila mu dokonať jeho samovražedný pokus. Obžalovaný ďalej namieta, že nie je dokázané, že poškodená bola násilím držaná v byte obžalovaného a že by bola zviazaná, dokonca s motívom obžalovaného ísť do bytu jej rodičov kradnúť. Nejde teda o lúpež, ale ide o krádež. Ak poškodená tvrdí, že ju obžalovaný zviazal šálom tak pri ohliadke miesta činu nebol šál nájdený. Ak súd prvého stupňa skutok v bode 2/ kvalifikoval ako trestný čin lúpeže, uložil obžalovanému nepriaznivejší trest podľa trestného zákona č. 140/1961 za použitia asperačnej zásady ako by mu bol uložený podľa Trestného zákona platného v čase vynesenia rozsudku. Výhodou pre obžalovaného je tu nielen nižšia horná hranica trestnej sadzby pri trestnom lúpeže v novom Trestnom zákone ale aj Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28.11.2012 ohľadne neústavnosti časti asperačnej zásady. Preto považuje uložený trest za neprimeraný. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a sám rozhodol tak, že skutky v bodoch 1/, 3/ a 4/ napadnutého rozsudku oslobodí a uzná vinu ohľadne skutku uvedeného v bode 2/ ako trestný čin krádeže a v bode 5/ ako pokračovací trestný čin úverového podvodu, respektíve navrhol, aby odvolací súd vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Písomné dôvody odvolania skoncipoval aj sám obžalovaný. Vo svojom písomnom podaní uvádza, že od roku 2007 je na slobode, je zamestnaný, študoval na vysokej škole a nepácha žiadnu trestnú činnosť. Od samého začiatku sa snaží dokázať svoju nevinu, pričom jeho boj trvá už takmer 10 rokov. Uložený trest považuje za neprimerane vysoký. Jediné po čom túži je nevrátiť sa naspäť do väzenia. Nepožaduje oslobodenie, jediné o čo prosí je, aby už nemusel ísť späť do väzenia. Myslí si, že to, ako dlho trvá tento proces je pre neho dostatočným trestom. Verejné zasadnutie odvolacieho súdu konané dňa 11.09.2014 bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného v zmysle § 293 ods. 7 Tr. por., nakoľko obžalovaný zaslal súdu písomné vyhlásenie, že súhlasí s konaním verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti. Obhajca obžalovaného v plnom rozsahu zotrval na písomne podanom odvolaní a navrhol, aby odvolací súd vyhovel odvolaniu, pričom dal do pozornosti aj to, či z dôvodu dlhších časových prestávok na súde prvého stupňa nedošlo k premlčaniu niektorých skutkov obžaloby. Zástupca Krajskej prokuratúry Bratislava navrhol, aby bolo odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuté. Krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že podané odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné. Podľa § 321 ods.1 písm. e/ Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok ak je uložený trest neprimeraný. Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. veta prvá odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený, alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že sa cíti byť vinný zo spáchania skutku uvedeného v bode 5/ napadnutého rozsudku, pričom súd prvého stupňa toto jeho vyhlásenie prijal. Vzhľadom k uvedenému, výrok o vine obžalovaného zo spáchania pokračovacieho trestného činu úverového podvodu podľa § 250a ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účinného do 31.12.2005, ktorý pozostával z celkovo piatich čiastkových útokov nadobudol právoplatnosť už v konaní pred súdom prvého stupňa. Odvolanie obžalovaného bolo podané do výroku o vine ohľadne skutkov uvedených v bodoch 1/ až 4/ napadnutého rozsudku a do výroku o treste. Odvolací súd preto preskúmal len tieto výroky napadnutého rozsudku, pričom bol viazaný tým, že odvolanie podal len obžalovaný a preto v odvolacom konaní nemohlo prísť k zhoršeniu jeho postavenia. Pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 1/ napadnutého rozsudku, ktorý bol súdom prvého stupňa právne kvalifikovaný ako trestný čin útlaku podľa § 237 Tr. zák. v súbehu s trestným činom obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 Tr. zák., tak podľa skutkovej vety mal obžalovaný z výťahu vytiahnuť poškodenú, s ktorou išiel do bytu na treťom poschodí, kde v tom čase býval, v izbe ju poviazal počas doby trvajúcej minimálne dve hodiny šálom a šnúrou na prádlo, v takomto stave pod psychickom tlakom jej nedovolil opustiť byt až do 21.00 hod. keď poškodenej ponúkol väčšie množstvo lieku Phenaemal, tiež ju škrtil šnúrou na krku a následne on sám požil nezistené množstvo lieku a potom boli v byte nájdení na druhý deň o 11.40 hod. Zo skutkovej vety uvedenej v bode 1/ napadnutého rozsudku vyplýva, že obžalovaný mal voči poškodenej použiť násilie (vytiahnutie z výťahu, zviazanie poškodenej šálom a šnúrou v byte). Už táto okolnosť sama osebe vylučuje, aby skutkok uvedený v bode 1/ napadnutého rozsudku napĺňal znaky skutkovej podstaty útlaku podľa § 237 Tr. zák. účinného do 31.12.2005. Navyše, pokiaľ ide o právnu vetu v bode 1/ napadnutého rozsudku, tak súd prvého stupňa opísal znenie skutkovej podstaty trestného činu útlaku bez toho, aby z nej bolo zrejmé, či obžalovaný mal zneužiť tieseň alebo závislosť poškodenej a či poškodenú mal nútiť niečo konať, opomenúť alebo strpieť. Odvolací súd pripomína, že o útlak v zmysle § 237 Tr. zák. ide v prípade, keď páchateľ zneužíva tiesne alebo závislosti iného a núti ho, aby niečo konal, opomenul alebo trpel. Z povahy veci plynie, že musí ísť o nútenie k niečomu, čo by inak ten, kto je v tiesni alebo závislosti v danej dobe a za daných okolností neurobil, neopomenul alebo nestrpel. Nútenie pritom nemôže mať formu priameho použitia násilia, pretože ak by k nemu došlo, išlo by o trestný čin vydierania, prípadne o trestný čin lúpeže, ktoré sú vo vzťahu špeciality k trestnému činu útlaku. Objektom trestného činu útlaku je, zhodne ako pri trestnom čine vydierania, slobodné rozhodovanie človeka. Páchateľ však pri trestnom čine útlaku nepoužíva násilie, hrozbu násilím alebo hrozbu inej ujmy ako pri trestnom čine vydierania, ale obmedzuje sa na zneužitie niekoho tiesne alebo závislosti. Ide teda o menej intenzívny zásah do slobody rozhodovania než je to pri trestnom čine vydierania. Ak teda obžalovaný použil voči poškodenej násilie tak, ako je to uvedené v skutkovej vete v bode 1/ napadnutého rozsudku, v žiadnom prípade sa nemohol dopustiť trestného činu útlaku podľa § 237 Tr. zák., pretože tento trestný čin nepredpokladá nútenie iného ku konaniu násilím, ale práve naopak, nenásilným konaním a to konaním, ktorým páchateľ zneužíva tieseň inej osoby, či závislosť inej osoby na páchateľovi. Skutková veta uvedená v bode 1/ napadnutého rozsudku tak zjavne nekorešponduje použitej právnej kvalifikácii. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že poškodená navyše nebola ani v stave závislosti na obžalovanom a ani v stave tiesne tak, ako to predpokladá trestný čin útlaku podľa § 237 Tr. zák. Tieseň je stav vyvolaný nepriaznivými okolnosťami, ktoré vedú k obmedzeniu voľnosti v rozhodovaní. Tieto nepriaznivé okolnosti sa môžu týkať osobných, rodinných, majetkových, či iných pomerov, pre ktoré sa určitá osoba ocitla v ťažkostiach. Mimoriadne ťaživá situácia charakteristická pre tieseň sa vyznačuje naliehavou potrebou, ktorej uspokojenie nie je v možnostiach osoby, ktorá sa ocitla v stave tiesne. Pri vzniku tiesne môže vedľa ďalších okolností spolupôsobiť aj závislosť, pomer závislosti však sám osebe ešte neznamená stav tiesne u závislej osoby. Závislosť je stav, v ktorom sa nemôže závislá osoba slobodne rozhodnúť vzhľadom k tomu, že je v určitom smere odkázaná na páchateľa (môže ísť napríklad o pomer veriteľa a dlžníka, učiteľa a žiaka, zamestnanca a zamestnávateľa a podobne, ale aj o rôzne formy faktickej závislosti na inej osobe spojené so špecifickými okonosťami, v ktorých dôsledku sú kroky závislej osoby podmienené určitými krokmi zo strany osoby, na ktorej je osoba závislá). Závislá osoba sa pri zneužití závislosti podriaduje páchateľovi preto, že je na ňom v určitom smere odkázaná. K dokonaniu trestného činu útlaku pritom postačí, keď páchateľ vykoná konanie, ktorého obsahom je nútenie iného na základe zneužívania jeho tiesne alebo závislosti (primerane rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 11 Tdo 809/2003 z 21.01.2004). Odvolací súd konštatuje, že poškodená E. F. bola bývalá priateľka, či partnerka obžalovaného, pričom obaja bývali v tom istom bytovom dome (vchode) v rôznych bytoch. Postavenie bývalej partnerky (priateľky) pritom nemožno považovať za stav závislosti voči bývalému partnerovi (priateľovi). Skutočnosť, že bývalá parnerka (poškodená) býva v tom istom bytovom dome ako jej bývalý partner (obžalovaný) nie je možné samo osebe považovať ani za stav tiesne (analogicky judikatúra R 23/1980). Poškodená teda nebola právne a ani fakticky odkázaná (závislá) na obžalovanom a to, že mala z obžalovaného strach nemožno považovať za stav tiesne v zmysle skutkovej podstaty trestného činu útlaku. Z uvedeného vyplýva, že obžalovaný nemohol naplniť formálne znaky skutkovej podstaty trestného činu útlaku ani preto, že poškodená nebola vo vzťahu k nemu v stave závislosti, či v stave tiesne. Súd prvého stupňa preto skutok uvedený v bode 1/ napadnutého rozsudku nesprávne právne kvalifikoval. Tento záver však nezamená, že by skutok uvedený v bode 1/ napadnutého rozsudku nebol vôbec trestným činom. Ohľadne skutku uvedeného v bode 1/ napadnutého rozsudku obžalovaný vypovedal, že poškodená bola v jeho byte dobrovoľne, chcel, aby sa išla k nemu porozprávať, zapáliť si, prehováral ju, nakoľko najskôr nechcela ísť. V byte jej povedal, že sa chce zabiť a aby s ním zostala, povedala, že s ním zostane. Poprosil ju, aby si zobrala pár tabliet aj ona, aby nemohla zavolať záchranku. Poškodená vypovedala, že dňa 25.04.2005 sa zle dohodla s kamarátkou, ktorá ju ráno chodila odprevádzať práve z obavy pred obžalovaným, obžalovaný vyskočil z výťahu, povedal jej, či si nejde k nemu zapáliť, že odchádza a že sa chce s ňou rozlúčiť. Išli do jeho bytu, bála sa, obžalovaný hneď zamkol dvere a povedal jej že sa chce zabiť. Rozprával akým spôsobom sa dá zabiť, povedal jej, že ju sleduje celé mesiace, že má hovoriť pravdu, lebo inak ju zabije. Zviazal jej ruky dozadu, išiel do kuchyne a vysypal celý jej ruksak. Videla, že berie kľúče od jej bytu. Asi po dvadsiatich minútach sa vrátil. Rozviazal ju, videla, že v ruksaku má kladivo, jej fotku, lepiacu pásku a nôž z kuchyne. Chcela ujsť, ale on ju zamkol, stále jej rozprával, že ho klamala. Potom jej povedal, že pôjde po tabletky a že sa chce zabiť. Dával si pred ňou kokaín a povedal, že už je čas. Povedal, že si dá tabletky a že dá aj jej. Tablekty nasypal na jeho ruku a ona jedla tabletky z jeho ruky, snažila sa dávať tabletky za jazyk, ale sa rozpúšťali, boli horké, zapíjala ich čajom, strašne ju napínalo a vyvrátila tie tabletky. Potom jej prišlo zle, začala sa jej točiť hlava. Následne si pamätá len to, že si ľahla do postele. Svedok Z.. K. K., lekár záchrannej služby, vypovedal, že po príchode do bytu zistil, že v byte je pár mladých ľudí, ktorí ležali v posteli, slečna bola v bezvedomí, javila známky intoxikácie, avšak muž v bezvedomí nebol. Čo sa týka poškodenej, tejto boli podané život zachraňujúce lieky na podporu srdcovej činnosti a okamžite bola prevezená do nemocnice. Jednoznačne môže potvrdiť, že poškodená mala stopy po povraze na krku, to si všimol ako prvé. Zo znaleckého posudku znalca z odvetvia toxikológie vyplýva, že poškodená mala v tele phenobarbitual, ktorý je účinnou látkou lieku Phenaemal, avšak nebolo možné určiť aké množstvo lieku poškodená užila. Zo znaleckého posudku znalca Z.. Z. D. vyplýva, že nanútenie konzumácie väčšieho množstva tohto lieku mohlo vážne ohroziť život poškodenej v zmysle možnosti zlyhania životne dôležitých centier. Pokiaľ ide o začervenanie na krku poškodenej, tak mohlo k nemu dôjsť pôsobením škrtidla ako aj hrdúsením poškodenej. Z uvedeného dokazovania je zrejmé, a to ani nebolo medzi stranami sporné, že dňa 25.04.2005 bola poškodená skutočne v byte obžalovaného, rovnako je nesporné, že poškodená užila väčšie množstvo lieku Phenaemal, ktorý jej dal obžalovaný a že poškodená bola nájdená v byte obžalovaného až na druhý deň v bezvedomí, mala stopy po povraze na krku a bola následne odvezená do nemocnice. Taktiež je nepochybné, že okrem obžalovaného a poškodenej v byte v tom čase nebol nikto iný prítomný. Odvolací súd preto uzatvára, že vyššie uvedené skutkové okolnosti boli nepochybne preukázané. Sporným bolo to, či poškodená bola v byte obžalovaného dobrovoľne, či skutočne došlo k jej zviazaniu a následnému škrteniu. Odvolací súd sa zameral na výpoveď poškodenej K. F., pričom dospel k záveru, že je logická, presvedčivá, vierohodná a nevzbudzuje relevantné pochybnosti. Z toho pohľadu preto nie je žiadny dôvod nevychádzať z jej výpovede pri ustaľovaní skutkového stavu veci ohľadne skutku uvedeného v bode 1, ako aj ohľadne skutku uvedeného v bode 2 napadnutého rozsudku, ktorý sa odohral v zhodnom čase. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že poškodená nemala žiadny objektívny dôvod, aby si vymýšľala, resp. aby klamala a krivo obviňovala obžalovaného zo spáchania konkrétnych skutkových okolností (napríklad, že sa ho bála, že ju v byte zviazal, že mu nedala dobrovoľne kľúče od bytu, že lieky, ktoré jej ponúkal konzumovala zo strachu a podobne), keď z vykonaného dokazovania je nepochybné, že poškodená dňa 25.04.2005 nechcela ísť do bytu obžalovaného, nemala žiadny racionálny dôvod na to, aby do bytu išla a aby v byte obžalovaného zotrvala až do druhého dňa a už vôbec nemala žiadny dôvod na to, aby dobrovoľne konzumovala väčšie množstvo liekov. Poškodená bola síce po rozchode s obžalovaným, avšak nemala žiadny dôvod na to, aby páchala samovraždu, resp. aby sa dobrovoľne chcela intoxikovať liekmi, ktoré mal obžalovaný v byte a dostať sa tak dobrovoľne do bezvedomia. Rovnako tak poškodená nemala žiadny dôvod na to, aby dobrovoľne asistovala obžalovanému pri jeho teatrálnom pokuse o samovraždu. Skutočnosť, že sa poškodená obžalovaného bála, vyhýbala sa mu a že ju neustále prenasledoval vyplýva aj z vykonaného dokazovania a to z výpovedí poškodenej P. F., N. F., H. C. a E. N. (tá potvrdila výpoveď poškodenej aj v tom, že ju každé ráno doprevádzala do školy, nakoľko obžalovaný poškodenú sledoval, stopoval výťahy, takže radšej chodili pešo, vyvolával jej, písal SMS a podobne). V tomto zmysle sa preto javí ako logické, že poškodená išla do bytu obžalovaného z dôvodu, že sa ho bála (a preto, že v to ráno s ňou nebola kamarátka E. N.) a že na tom trval ako aj to, že v byte zotrvala najskôr z dôvodu, že ju zviazal a zamkol dvere a následne zo strachu z konania obžalovaného voči nej ako aj z dôvodu intoxikácie liekmi, ktoré jej nanútil. Z tohto pohľadu sa odvolací súd nestotožňuje s námietkou obhajoby, že poškodená sa správala dňa 25.04.2005 neadekvátne. Bolo nepochybne preukázané, že poškodená mala z obžalovaného strach a preto nie je neadekvátnym správaním ak sa zo strachu podriadila požiadavke obžalovaného, aby s ním išla do jeho bytu. Z tohto dôvodu ani svedok, ktorý mal ísť okolo nemusel vidieť žiadne priame fyzické násilie, pretože takéto konanie nebolo potrebným, keďže poškodená sa zo strachu podvolila žiadosti obžalovaného. Práve naopak, za neadekvátne možno označiť konanie obžalovaného, ktorý nevedel akceptovať rozchod s poškodenou, neustále jej znepríjemňoval život a jeho konanie vyvrcholilo až útokom na zdravie poškodnej. Spáchanie skutku uvedeného v bode 1 napadnutého rozsudku, tak ako ho popísala poškodená, nevylučuje ani námietka obhajoby, že poškodená sa nepokúsila kontaktovať kohokoľvek na ulici pod oknami, či inak sa zachrániť. Odvolací súd je názoru, že konanie obžalovaného nemôže ospravedlniť, či relevantne spochybniť výpoveď poškodenej to, že sa poškodená zo strachu plne podriadila požiadavkám obžalovaného a že v neštandartnej situácii, do ktorej ju dostal obžalovaný sa nesprávala tak ako si predstavuje obhajoba, že by sa mal správať človek, ktorý sa chce zachrániť. Rovnako je nutné odmietnuť názor obhajoby, že poškodená vypovedala vždy odlišne, účelovo a to v snahe ospravedlniť svoje konanie. Odvolaciemu súdu nie je jasné, aké svoje konanie by mala poškodená ospravedlňovať, keď neštandartne (až chorobne) sa správal obžalovaný neustálnym kontaktovaním poškodenej, ktoré sprevádzal demonštratívnami pokusmi o samovraždu. Pokiaľ obhajoba v odvolaní poukazovala na niektoré rozpory vo výpovediach poškodenej, tak je nutné skonštatovať, že ani prípadné, do určitej miery rozporné výpovede jednej a tej istej osoby automaticky neznamenajú pochybnosti, respektíve dôvodné pochybnosti, ktoré by mohli alebo mali spôsobovať nedôveryhodnosť výpovede (rozpory vo výpovediach preto nemožno mechanicky považovať za pochybnosti). Odvolací súd pripomína, že je pomerne bežným, že svedkovia (ako aj obžalované osoby) vypovedajú v trestnom konaní opakovane, pričom takmer nikdy nie sú výpovede tej istej osoby úplne identické. Takmer vždy opakovane vypovedajúca osoba niečo čo uvádzala v predchádzajúcej výpovedi zabudne spomenúť, prípadne už tomu neprikladá dôležitosť, respektíve si dodatočne spomenie na niečo, čo v predchádzajúcej výpovedi neuviedla. To súvisí aj s okolnosťami výpovede, keď osoba vypovedajúca napríklad bezprostredne po spáchaní skutku môže byť pri výpovedi unavená, vystrašená a podobne. V tomto smere nespochybňuje podstatne výpoveď poškodenej ani jej znalecké psychologické vyšetrenie, nakoľko z neho nevyplýva, že by poškodená pri výpovediach vedome konfabulovala (klamala, či vymýšľala si), ale ide skôr o jej naivné vyhodnocovanie celej situácie, čo súviselo s jej vtedajšou osobnostnou nezrelosťou, subjektívnym vnímaním reality a ľahkou manipulovateľnosťou. K uvedenému odvolací súd dodáva, že podľa jeho názoru práve osobnostná nevyspelosť poškodenej a jej emocionálna labilita boli tie faktory, ktoré spôsobili to, že sa nevedela obžalovanému vzoprieť a že zo strachu sa podriaďovala jeho požiadavkám. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považuje odvolací súd výpoveď poškodenej za spôsobilý dôkaz, na ktorom môže byť založené odsúdenie obžalovaného a to aj v spojitosti s výpoveďami už uvedených svedkov. Odvolací súd konštatuje, že ak má byť odsúdenie založené najmä na výpovedi poškodenej je nevyhnutné, aby takýto dôkaz bol jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi podstatne spochybniteľný, či dokonca vyvrátený. Všetky tieto atribúty výpoveď poškodenej spĺňa. Odvolací súd sa preto nestotožňuje s námietkou, že súd prvého stupňa mal aplikovať zásadu „in dubio pro reo“ a to len z dôvodu, že proti sebe stoja výpovede obžalovaného a poškodenej. Uplatnenie tejto zásady je totiž na mieste len v prípadoch, ak súd, po vyhodnotení všetkých do úvahy prichádzajúcich dôkazov, dospeje k záveru, že nie je možné sa jednoznačne prikloniť k žiadnej z dvoch rozporných výpovedí alebo k žiadnej zo skupiny odporujúcich si dôkazov, takže zostávajú pochybnosti o tom, ako sa skutkový dej odohral. Pokiaľ však súd, po vyhodnotení takejto dôkaznej situácie dospeje k záveru, že jedna z výpovedí alebo jedna zo skupín výpovedí je pravdivá, že jej vierohodnosť nie je ničím podstatným spochybnená, nie sú splnené podmienky na uplatnenie zásady „in dubio pro reo“, pretože súd pochybnosti nemá (primerane rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 154/2002). Pokiaľ obhajoba namietala, že existujú rozpory ohľadne škrtenia poškodenej, tak odvolací súd sa ani s touto námietkou nestotožnil. Z vykonaného dokazovania je totiž zrejmé, že poškodená mala, po jej nájdení v byte obžalovaného, na krku stopy po povraze (škrtidle), pričom ich nemala predtým, ako do bytu obžalovaného išla. Rovnako je nepochybné, že iná osoba okrem nej a obžalovaného v byte, až do ich nájdenia na druhý deň ráno nebola, pričom je nezmyselné, aby sa poškodená, ktorá bola intoxikovaná liekmi škrtila sama. Z uvedeného preto logicky vyplýva, že stopy na jej krku musel spôsobiť práve obžalovaný, čomu nasvedčuje aj záver znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria, že obžalovaný má sklon k agresívnym prejavom po požití kokaínu (skutočnosť, že obžalovaný v ten deň užil kokaín pritom nebola v dokazovaní sporná), ako aj závery znaleckého posudku z psychológie, že v situáciách, keď sa všetko rúca nastupuje agresivita obžalovaného či už voči sebe alebo blízkej osobe. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd uzatvára, že z vykonaného dokazovania bez rozumných pochybností vyplýva, že skutok uvedený v bode 1/ napadnutého rozsudku sa stal tak, ako je tam popísané. Z hľadiska právnej kvalifikácie správne zisteného a ustáleného skutku uvedeného v bode 1/ napadnutého rozsudku je podstatným to, že obžalovaný zaviedol poškodenú do svojho bytu s cieľom, aby sa zúčastnila na jeho samovražde, pričom jej podal väčšie množstvo lieku Phenaemal. Z uvedeného vyplýva, že obžalovaný úmyselne útočil na zdravie poškodenej, chcel aby si lieky vzala a vzhľadom na svoje vtedajšie vzdelanie (ukončená stredná zdravotná škola, absolvovanie dvoch rokov farmaceutickej fakulty) musel vedieť, že ak poškodená skonzumuje väčšie množstvo lieku, ktoré jej dal, môže to vážne ohroziť je život (napríklad poškodiť životne dôležité orgány) s tým, že poškodená napokon skončila v bezvedomí. Z uvedeného je zrejmé, že obžalovaný konal úmyselne a s cieľom významne poškodiť zdravie poškodenej a to na úrovni spôsobenia ťažkej ujmy na zdraví. Takéto konanie obžalovaného preto napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 k § 222 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005. Skutok uvedený v bode 1/ napadnutého rozsudku mal byť preto správne prváne kvalifikovaný podľa tohto ustanovenia s tým, že jednočinný súbeh trestného činu obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 Tr. zák. s trestným činom ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Tr. zák. je tu vylúčený z dôvodu faktickej konzumpcie. Motívom konania obžalovaného, ktoré bolo namierené proti zdraviu poškodenej bola evidentne jeho frustrácia z rozchodu s poškodenou a následne, slovami znaleckého posudku z psychológie, sa začal správať neuroticky, výbušne, neregulovane a až agresívne. Odvolací súd však toto pochybenie súdu prvého stupňa pri určení právnej kvalifikácie nemohol napraviť z dôvodu absencie odvolania prokurátora, pretože v neprospech obžalovaného ohľadne viny a trestu môže rozsudok súdu prvého stupňa napadnúť len prokurátor (§ 308 ods. 1 Tr. zák.). Ak obhajoba v odvolaní namietala, že obžalovaný dal poškodenej tabletky len preto, aby zaspala a nezabránila mu dokonaniu jeho samovražebného pokusu, tak túto obhajobu obžalovaného považuje odvolací súd za zjavne účelovú a nelogickú. Ak by obžalovaný skutočne chcel spáchať samovraždu, mohol tak kedykoľvek urobiť sám v byte v ktorom žil. Alebo povedané inak, ak by obžalovaný skutočne nechcel, aby mu poškodená zabránila v samovražde stačilo, aby ju do bytu nezavolal, to platí o to viac, keď z dokazovania vyplynulo, že na poškodenú vyslovene čakal a že s ním pôvodne do bytu ísť nechcela. Navyše, ak by obžalovaný chcel spáchať samovraždu, celkom určite by tak aj urobil, pretože (vzhľadom na svoje vzdelanie) určite vedel aké množstvo liekov je nutné užiť aby sa tak aj stalo. Podľa názoru odvolacieho súdu obžalovaný v skutočnosti spáchať samovraždu nechcel, ale z jeho strany išlo len o teatrálne konanie zamerané na získavanie pozornosti poškodenej a v nesposlednom rade aj na ublíženie na zdraví poškodenej. Nad rámec uvedeného odvolací súd dodáva, že obžalovaný sa štylizuje do úlohy obeťe, ktorá je nespravodlivo trestne stíhaná, avšak z vykonaného dokazovania je evidentné, že to bol práve obžalovaný, ktorý vedome (úmyselne) vystavil poškodenú hrozbe ťažkej ujmy na zdraví a to len preto, že nevedel akceptovať, že ich vzťah skončil. Pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 2/ napadnutého rozsudku, tak ten sa odohral v rovnaký deň a v zhodnom čase ako skutok uvedený v bode 1/ napadnutého rozsudku, pričom úvodné konanie spočívajúce v tom, že obžalovaný mal voči poškodenej vykonať priame fyzické násilie spočívajúce v tom, že jej v byte zviazal ruky za chrbtom, bolo spoločné pre obidva skutky. V tomto smere možno plne poukázať na hodnotenie výpovede poškodenej, ktoré je obsiahnuté vyššie a v ktorom odvolací súd uvádza dôvody, ktoré ho viedli, zhodne ako súd prvého stupňa, k tomu, že výpoveď poškodenej považuje za pravdivú a to aj ohľadne zviazania jej rúk obžalovaným. V ďalšej časti skutkového deja uvedeného v bode 2/ napadnutého rozsudku nebolo sporné, že obžalovaný vzal poškodenej kľúče od bytu jej rodičov, išiel do bytu jej rodičov, kde odcudzil 12.000,- Sk, 80,- euro, kladivo, kuchynský nôž, lepiacu pásku a dve fotografie. Napokon sám obžalovaný vypovedal, že išiel do bytu rodičov poškodenej, otvoril si kľúčmi od poškodenej, zobral fotografie poškodenej, kladivo, lepiacu pásku a odcudzil aj ostatné veci, teda aj finančnú hotovosť. V tejto súvislosti obhajoba namietala, že išlo o trestný čin krádeže s tým, že nebolo dokázané, že by poškodená bola držaná v byte s motívom obžalovaného ísť do bytu odcudziť veci. Odvolací súd pripomína, že za násilie pri trestnom čine lúpeži v zmysle § 234 Tr. zák., účinného do 31.12.2005, je potrebné považovať fyzické použitie sily smerujúce k prekonaniu alebo zabráneniu kladeného alebo očakávaného odporu. Nie je podmienkou, aby napadnutý kládol odpor, napríklad keď si je vedomí fyzickej prevahy útočníka a z obavy pred ďalším násilím odpor radšej neprejavuje a plne sa podrobuje vôli útočníka. Zmocnením sa veci sa rozumie konanie, ktorým si páchateľ vytvorí možnosť voľne s vecou nakladať s vylúčením toho, kto ju mal doposiaľ vo svojej moci. Napadnutý nemusí byť vlastníkom veci, pričom pre páchateľa musí ísť o cudziu vec. Nie je rozhodujúce, či páchateľ si chcel vec ponechať natrvalo alebo ju len prechodne používať, prípadne s ňou naložiť iným spôsobom (R 1/1980). Pre naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu lúpeže nie je pritom nevyhnutné, aby zmocnenie vecí nasledovalo bezprostredne po použití násilia. Vyžaduje sa však, aby násilie, ktorého použitie musí vždy zmocnení sa veci predchádzať, bolo spôsobilé ovplyvňovať vôľu poškodeného a byť prostriedkom nátlaku na ňu a aby vôľa poškodeného bola predchádzajúcim násilným konaním páchateľa ovplyvnená (napríklad vedomím fyzickej prevahy útočníka, obavou pred ďalším násilím a podobne). Úmysel zmocniť sa cudzej veci môže páchateľ nadobudnúť aj v priebehu vykonávania násilia, ktorého sa začal dopúšťať z iných pohnútok (primerane rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 26/2004 - T 620). O trestný čin lúpeže ide aj vtedy, ak páchateľ začal uskutočňovať násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia z akejkoľvek inej pohnútky, pokiaľ však behom takéhoto útoku pojme úmysel zmocniť sa cudzej veci a útok alebo hrozba takýmto útokom majú byť prostriedkom či už výlučne alebo vedľa iných cieľov k tomu, aby sa páchateľ zmocnil cudzej veci (B 3/1971 - 22 - I). Bezprostredne je vec odňatá aj vtedy, ak sa jej páchateľ zmocňuje v súvislosti s použitím násilia napríklad aj v inej miestnosti v byte, či dokonca v inom byte, ak si páchateľ zaistil prístup k cudzej veci a jej možné odňatie násilím, ktorým pozbavil napadnutú osobu možnosti brániť mu v prístupe k veci a k zmocneniu sa veci. Skutková podstata trestného činu lúpeže nerozlišuje, či vec, ktorej sa páchateľ zmocňuje vlastnícky patrí osobe voči ktorej je násilie použité alebo vlastnícky patrí inej osobe, predpokladá sa len, že nejde o vec, ktorá je vo výlučnom vlastníctve páchateľa (primerane R 4532/1932). Z uvedeného rozboru znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. ako aj z rozboru judikatúry je zrejmé, že trestný čin lúpeže je možné spáchať aj tak, že páchateľ začne uskutočňovať násilie voči inej osobe z inej pohnútky, než z pohnútky zmocniť sa cudzej veci, ak následne pojme úmysel využiť toto páchané násilie aj na zmocnenie sa iných vecí. V posudzovanej trestnej veci obžalovaný využil strach poškodenej z neho, aby ju dostal do svojho bytu, zviazal je ruky a chcel aby s ním zotrvala pri jeho samovražebnom pokuse. Následne pojal úmysel využiť vykonané násilie a svoju prevahu nad poškodenou, ktorá z neho mala strach aj na vniknutie do bytu jej rodičov, ktorý bol v tom istom bytovom dome, vzal bez súhlasu poškodenej jej kľúče od bytu jej rodičov a následne z uvedeného bytu odcudzil veci popísané v skutkovej vete uvedenej v bode 2/ napadnutého rozsudku. Obžalovaný teda využil príležitosť, že poškodená bola násilím držaná v jeho byte, aby vnikol do bytu jej rodičov a zmocnil sa tam vecí, ktoré boli vo vzťahu k nemu cudzie. Skutočnosť, že pôvodným zámerom konania voči poškodenej nebol úmysel zmocniť sa vecí z bytu rodičov poškodenej teda nevylučuje spáchanie trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. Pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 2/ napadnutého rozsudku nie je možné posúdiť konanie obžalovaného ako trestný čin krádeže, nakoľko zmocneniu sa cudzích vecí predchádzalo násilie obžalovaného, ktoré úmyselne využil aj na vniknutie do bytu rodičov poškodenej a na odňatie veci, ktoré mu vlastnícky nepatrili. K uvedenému odvolací súd uvádza, že je nelogické, aby poškodená dávala obžalovanému kľúče od bytu svojich rodičov dobrovoľne s tým, aby išiel hľadať do bytu jej fotografie, či iné veci. Poškodená na takéto konanie nemala žiadny racionálny dôvod. Vzhľadom k uvedenému sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že skutok uvedený v bode 2/ napadnutého rozsudku napĺňa skutkovú podstatu trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. (obžalovaný neoprávnene vnikol do bytu iného prekonaním prekážky, ktorej účelom je zabrániť vniknutiu). Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že jednočinný súbeh trestného činu porušovania domovej slobody a trestného činu lúpeže je možný (B 3/1978 - 35). Pokiaľ ide o skutky uvedené v bodoch 3/ a 4/ napadnutého rozsudku, tak v obidvoch prípadoch súd prvého stupňa právne kvalifikoval konanie obžalovaného ako trestný čin obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 Tr. zák. Skutky sa mali stať v dňoch 05.01.2005 a 17.02.2005, pričom v obidvoch prípadoch sa mali skutky odohrať v Bratislave v obytnom dome na N. ulici č. XX v spoločných zariadeniach domu s tým, že v obidvoch prípadoch mal obžalovaný poškodenú vtiahnuť proti jej vôli do bytu, v ktorom býval, kde ju mal držať, pričom v bode 4/ napadnutého rozsudku mal obžalovaný držať v byte poškodenú až do nasledujúceho dňa. Ohľadne skutku uvedeného v bode 3/ napadnutého rozsudku obžalovaný vypovedal, že stretol poškodenú pred výťahom, chcel sa s ňou porozprávať, povedala mu, že nemá náladu, nastúpili do výťahu, kde mu poškodená strekla kaser do očí, potom strekol aj on jej, išli do jeho bytu, že si vyláchnu oči. Ohľadne skutku uvedeného v bode 4/ napadnutého rozsudku vypovedal, že vedel, že poškodená má iných mužov, bol psychicky na dne, počkal ju pri výťahoch, spýtal sa jej, či si nepôjdu pokecať, súhlasila, že pôjde k nemu, povedal jej, že sa chce zabiť a že sa chce s ňou rozlúčiť. V byte zobral tabletky a zobudil sa až ráno. Poškodená k skutku uvedenému v bode 3/ napadnutého rozsudku vypovedala, že išla do školy, čakal ju pred dverami ich bytu, stiahol ju do výťahu, že sa idú porozprávať. Povedala mu, že nikam nejde, zastavil výťah a vtedy mu strekla do očí kaser lebo sa bála, on jej kaser vytrhol a nastriekal jej ho do očí. Vytiahol ju z výťahu a vtiahol do bytu. Vypláchli si oči, potom jej začal nadávať a obviňovať ju. Presviedčala obžalovaného, aby ju pustil a on ju napokon pustil. Pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 4/ napadnutého rozsudku, tak poškodená vypovedala, že obžalovaný ju čakal v bráne domu, hodil ju do výťahu, opýtal sa jej či pôjde po dobrom alebo po zlom. Bála sa a preto išla. On ju ťahal za ruku, keď vstúpili do bytu povedal, aby išli do izby, zamkol. Začal jej nadávať, obviňovať ju, zobral jej telefón a prečítal si všetky správy. Potom zaspala, ráno vstala a išla na záchod aj s jeho doprovodom. Povedal jej, že sa ide predávkovať tabletkami, užil tabletky, zaspal a ona odišla z bytu. Pri hodnotení výpovedí obžalovaného a poškodenej odvolací súd vychádzal z toho, že nebolo sporné, že tak dňa 05.01.2005 ako aj dňa 17.02.2005 bola poškodená v byte obžalovaného. Taktiež nebolo sporné, že v obidvoch prípadoch v spoločných zariadeniach obytného domu čakal obžalovaný na poškodenú a chcel, aby s ním išla do bytu, v ktorom býval. Rovnako je z vykonaného dokazovania nepochybné, že obžalovaný ťažko psychicky znášal rozchod s poškodenou, chcel byť v jej blízkosti za každú cenu a žiarlil na ňu. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa v tom, že poškodená nemala žiadny dôvod, aby v uvedených prípadoch išla do bytu obžalovaného sama od seba, teda dobrovoľne bez nátlaku zo strany obžalovaného. Práve naopak, bála sa, nechcela sa s ním stretávať a vybavila si u kamarátky odprevádzanie do školy. Skutočnosť, že sa obžalovaného bála možno vyvodiť aj z toho, že v skutku uvedenom v bode 3 napadnutého rozsudku strekla vo výťahu obžalovaného do tváre kaserom. Ak by išla s obžalovaným do bytu, v ktorom býval dobrovoľne, tak ako sa to snaží prezentovať obžalovaný, prípadne ak by sa ho nebála, bolo by nelogické, aby mu vo výťahu striekala kaserom do tváre. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo v konaní pred súdom prvého stupňa, bez rozumných pochybností preukázané, že obžalovaný v obidvoch prípadoch neoprávnene obmedzoval osobnú slobodu poškodenej, t.j. nútil ju proti jej vôli, aby išla k nemu do bytu a nútil ju, aby v byte s ním po určitú dobu zostala. Uvedené konanie obžalovaného preto v obidvoch prípadoch naplnilo znaky skutkovej podstaty trestného činu obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 Tr. zák. K znakom predmetnej skutkovej podstaty odvolací súd uvádza, že bránením v užívaní osobnej slobody sa rozumie zásah do osobnej slobody, ktorým sa znemožňuje alebo obmedzuje voľný pohyb človeka a zároveň sa mu zabraňuje slobodne rozhodovať o svojom pohybe (R 1/1980). Nie je rozhodná dĺžka doby, po ktorú sa sloboda obmedzuje, môže ísť o obmedzovanie aj na krátku dobu. Môže ísť napríklad o uzavretie do miestnosti, znemožnenie pohybu zviazaním, zvieraním v náručí, držaním ruky alebo iným uchopením a podobne. K bráneniu užívať osobnú slobodu musí prísť bez oprávnenia (neoprávnene), ide o trváci trestný čin s tým, že vyvolanie a udržiavanie protiprávneho stavu sa posudzuje ako jedno konanie, ktoré trvá tak dlho pokiaľ je protiprávny stav udržiavaný. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam nepochybil súd prvého stupňa, keď v napadnutom rozsudku uznal obžalovaného v bodoch 3/ a 4/ napadnutého rozsudku zo spáchania trestných činov obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 Tr. zák. spáchaných vo viacčinnom súbehu. Pokiaľ obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí dal do pozornosti odvolacieho súdu, že mohlo dôjsť k premlčaniu trestného stíhania niektorých trestných činov zo spáchania ktorých bol obžalovaný uznaný vinným, tak odvolací súd sa s touto námietkou nestotožnil. Z ustanovenia § 67 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 vyplýva, že premlčacia doba pri trestnom čine lúpeže bola dvadsať rokov a pri ostatných trestných činoch päť rokov. Konanie pred súdom prvého stupňa síce trvalo neúmerne dlho, avšak nikdy sa nestalo, aby medzi jednotlivými úkonmi súdu prvého stupňa, ktoré smerovali k trestnému stíhaniu obžalovaného bolo obdobie päťročnej, či dlhšej nečinnosti. Vzhľadom k zneniu ustanovenia § 67 ods. 3 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 je zrejmé, že k premlčaniu trestného stíhania pri trestných činoch, za spáchanie ktorých bol obžalovaný uznaný vinným nemohlo dôjsť. Súd prvého stupňa pochybil pri ukladaní trestu, keď síce správne ukladal úhrnný trest podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005, t. j. podľa najprísnejšieho trestného činu zo zbiehajúcich sa trestných činov sprísneného podľa tzv. asperačnej zásady, avšak nezohľadnil Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28.11.2012 ohľadne neústavnosti časti asperačnej zásady a ani ďalšie významné faktory a to najmä prieťahy spôsobené súdom prvého stupňa pri prejednávaní predmetnej trestnej veci. V prvom rade odvolací súd konštatuje, že Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28.11.2012 je aplikovateľný aj vo vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2 veta prvá Trestného zákona účinného do 31.12.2005. Interpretácia nálezu Ústavného súdu SR nemôže byť založená na právnom formalizme, ale musí mať rozmer spravodlivosti v tom, že sa dotkne každého koho sa dotkla časť zásad ukladania trestu, ktoré je v rozpore s Ústavou SR a to bez ohľadu na číslo zákona a paragraf, v ktorom je protiústavné ustanovenie zakotvené. Podstatným je, že ústava sa nezmenila, ale zmenilo sa len číslo označenia právnej normy a číselné označenie paragrafu, v ktorom bola zakotvená protiústavná zásada ukladania trestu. Z hľadiska materiálneho chápania právneho štátu musí byť pre výklad nálezu Ústavného súdu SR podstatným jeho obsahový princíp (rozpor s ústavou) a nie jeho formálne spojenie s konkrétnym ustanovením konkrétneho zákona. Vzhľadom k uvedenému je nutné účinky nálezu Ústavného súdu SR ohľadne neústavnosti časti tzv. asperačnej zásady vztiahnuť aj na právnu úpravu asperačnej zásady uvedenej v Trestnom zákone účinnom do 31.12.2005, nakoľko právna úprava asperačnej zásady v tomto zákone bola obsahovo zhodná s asperačnou zásadou upravenou v Trestnom zákone účinnom od 01.01.2006. Vzhľadom k uvedenému je nevyhnutné pri ukladaní trestu v danej trestnej veci, vychádzať primárne z trestnej sadzby uvedenej v ustanovení § 234 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005, ktorá je v rozpätí dva roky až desať rokov s tým, že v zmysle ustanovenia § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 sa zvyšuje len horná hranica tejto trestnej sadzby o jednu tretinu na úroveň 13 rokov a štyri mesiace. V tomto smere sa odvolací súd nestotožňuje s odvolaním obžalovaného v tom, že výhodnejšou právnou úpravou je pre obžalovaného Trestný zákon účinný od 01.01.2006, nakoľko trestný čin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. účinného od 01.01.2006 má síce nižšiu hornú hranicu trestnej sadzby, avšak má vyššiu dolnú hranicu trestnej sadzby než trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005. Z tohto pohľadu je preto pre obžalovaného priaznivejšia právna úprava podľa Trestného zákona účinného do 31.12.2005, pretože umožňuje uložiť obžalovanému aj trest nespojený s výkonom trestu odňatia slobody a to bez vyslovenia probačného dohľadu. Odvolací krajský súd preto podľa § 321 ods. 1 písm. e/ Tr. por. zrušil výrok o treste v napadnutom rozsudku z dôvodu neprimeranosti. Neprimeranosť trestu uloženého súdom prvého stupňa nespočíva v uložení nepodmienečného trestu odňatia slobody, pretože aj odvolací súd je názoru, že vzhľadom k závažnosti spáchanej trestnej činnosti ako aj k početnosti trestných činov, ktorých sa obžalovaný dopustil je nevyhnutné na obžalovaného pôsobiť výkonom trestu odňatia slobody, avšak neprimeranosť trestu ukladaného súdom prvého stupňa spočíva v neprimeranej výmere nepodmienečného trestu odňatia slobody. Táto neprimeranosť výmery ukladaného trestu odňatia slobody vyplýva z toho, že trest bol ukladaný podľa ustanovenia, ktorého časť je nutné pokladať za rozpornú s Ústavou SR. Rovnako tak bola súdom prvého stupňa ukladaná výmera trestu odňatia slobody neprimeraná prieťahom, ktoré vznikli pred súdom prvého stupňa. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že obžaloba bola v danej trestnej veci podaná už v roku 2006, v konaní pred súdom prvého stupňa postupne konali až traja zákonní sudcovia, pričom v konaní sa vyskytli aj dlhšie doby nečinnosti súdu, ktoré neboli zavinené obžalovaným, či jeho obhajcom. Napokon, konanie pred súdom prvého stupňa trvalo až sedem rokov a preto spôsobené prieťahy musel odvolací súd kompenzovať znížením výmery trestu odňatia slobody k dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby pri trestnom čine lúpeže. Odvolací súd pritom vzal do úvahy aj skutočnosť, že skutky, za spáchanie ktorých bol obžalovaný uznaný vinným sa stali v rokoch 2004 a 2005, teda pred takmer desiatimi rokmi ako aj to, že obžalovaný pred ich spáchaním ako aj v čase po ich spáchaní (po prepustení z väzby v roku 2007) viedol riadny život a nedopustil sa žiadnej inej trestnej činnosti. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam dospel odvolací súd k záveru, že adekvátnou výmerou ukladaného nepodmienečného trestu odňatia slobody bude výška trestu vo výmere 3 (tri) roky. K uvedenému odvolací súd dodáva, že táto výmera trestu odňatia slobody vyplýva aj z nesprávnej právnej kvalifikácie skutku uvedeného v bode 1/ napadnutého rozsudku s tým, že ak by bol tento skutok správne právne kvalifikovaný podľa prísnejšieho zákonného ustanovenia, bola by aj výška výmery ukladaného nepodmienečného trestu odňatia slobody vyššia. Už bolo uvedené vyššie, že toto pochybenie súdu prvého stupňa nebolo možné napraviť z dôvodu absencie odvolania prokurátora podaného v neprospech obžalovaného. Odvolací súd obžalovaného pre výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do prvej nápravnovýchovnej skupiny, nakoľko obžalovaný pred spáchaním trestnej činnosti nebol vo výkone trestu odňatia slobody pre spáchanie úmyselného trestného činu (§ 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. účinného do 31.12.2005). Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody tak neušlo pozornosti odvolacieho súdu, že súd prvého stupňa nesprávne rozhodoval v adhéznom konaní podľa Trestného poriadku účinného do 31.12.2005, pretože správne mal rozhodovať podľa ustanovení § 287 a nasledujúce Trestného poriadku účinného od 01.01.2006. Podľa Trestného poriadku účinného do 31.12.2005 sa totiž vykonáva trestné konanie len v prípadoch, ak bola obžaloba podaná do 31.12.2005. V danej trestnej veci bola obžaloba podaná v roku 2006 a preto mal súd prvého stupňa postupovať podľa ustanovení Trestného poriadku účinného od 01.01.2006 aj ohľadne rozhodovania o uplatnených nárokoch na náhradu škody (§ 564 ods. 3 Tr. por. účinného od 01.01.2006). Išlo však len o formálne pochybenie, ktoré nebolo nevyhnutné napraviť kasačným výrokom a opätovným rozhodovaním o uplatnených nárokoch na náhradu škody. Navyše výrok o náhrade škody nebol ani napadnutý opravným prostriedkom. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.