Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/246/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107213824 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1107213824.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Jany Vlčkovej v právnej veci navrhovateľov: 1/ T. W., X. X.W. X, X., 2/ N.. Q. C., X. V. XX, X., 3/ T.. Z. P., X. O. X, X., 4/ Q. W., X. X. X, X., zastúpených Mgr. Zuzanou Zajíčkovou, advokátkou so sídlom Dostojevského rad 17, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo životného prostredia SR, so sídlom Nám. Ľ.Štúra 1, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie navrhovateľov a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 15. januára 2014, č.k. 12C 16/07-304, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti priznanej náhrady mzdy a trov právneho zastúpenia m e n í tak, že odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľom 1/ až 4/ spoločne a nerozdielne náhradu mzdy v sume 6.587,33 € a trovy právneho zastúpenia v sume 3.108,95 €, k rukám právnej zástupkyne navrhovateľov 1/ až 4/, do troch dní. V časti zamietnutia úrokov z omeškania rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľom 1/ až 4/ spoločne nerozdielne 9% úrok z omeškania ročne zo sumy 731,93 € odo dňa 10.04.2007 do zaplatenia, 8,50 % úrok z omeškania ročne zo sumy 731,93 € odo dňa 10.05.2007 do zaplatenia, 8,50 % úrok z omeškania ročne zo sumy 731,93 € odo dňa 10.06.2007 do zaplatenia, 8,50 % úrok z omeškania ročne zo sumy 731,93 € odo dňa 10.07.2007 do zaplatenia, 8,50 % úrok z omeškania ročne zo sumy 731,93 € odo dňa 10.08.2007 do zaplatenia, 8,50 % úrok z omeškania ročne zo sumy 731,93 € odo dňa 10.09.2007 do zaplatenia, 8,50 % úrok z omeškania ročne zo sumy 731,93 € odo dňa 10.10.2007 do zaplatenia, 8,50 % úrok z omeškania ročne zo sumy 731,93 € odo dňa 10.11.2007 do zaplatenia, 8,50 % úrok z omeškania ročne zo sumy 731,93 € odo dňa 10.12.2007 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žiadny z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom určil súd prvého stupňa, že skončenie pracovného pomeru N.. Q. W. výpoveďou zo dňa 20.12.2006 zo strany odporcu je neplatné, uložil odporcovi povinnosť zaplatiť dedičom N.. Q. W. spoločne a nerozdielne náhradu mzdy v sume 6.587,33 € a vo zvyšku návrh zamietol. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť dedičom navrhovateľa trovy právneho zastúpenia v sume 3.108,95 e, k rukám právnej zástupkyne a na účet súdu uložil odporcovi povinnosť zaplatiť trovy štátu v sume 12,28 €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu aj súdny poplatok v sume 494,50 €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak podľa § 63 ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. b/, § 74, § 77 a § 79 ods. 1 vety prvej Zákonníka práce s odôvodnením, že právny predchodca navrhovateľov - N.. Q. W., zomr. dňa 23.03.2013, sa návrhom na začatie konania domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany odporcu k 28.02.2007, určenia, že pracovný pomer trvá a náhrady mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 22.050,- Sk mesačne od 01.03.2003 do času, kým mu nebude prideľovaná práca podľa uzatvorenej pracovnej zmluvy, s 9,5% úrokom z omeškania od 01.03.2007 do zaplatenia. Z osvedčenia o dedičstve notára JUDr. Jana Küvesiová, poverenej súdnej komisárky Okresného súdu Bratislava I, č.k. 3D/122/2013-84, Dnot 18/2013, právoplatného dňa 31.07.2013, v dedičskej veci po poručiteľovi N.. Q. W., zomr. dňa 23.03.2013 zistil, že dedičmi pôvodného navrhovateľa sú manželka T. W. H. J. N.. Q. C., T.. Z. P. a Q. W., s ktorými pokračoval v konaní podľa § 107 ods. 3 O.s.p. ako s navrhovateľmi 1/ až 4/. Z dôvodu späťvzatia návrhu v časti o určenie, že pracovný pomer medzi pôvodným navrhovateľom a odporcom založený pracovnou zmluvou č. 166/2004-1.8 zo dňa 09.02.2004 trvá, zastavil konanie v tejto časti uznesením zo dňa 06.11.2013, právoplatným dňa 04.12.2013. Na pojednávaní dňa 06.11.2013 pripustil podľa § 95 ods. 1 O.s.p. zmenu návrhu v zmysle podania navrhovateľov doručeného súdu dňa 18.10.2013, ktorým žiadali, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru N.. Q. W. výpoveďou zo dňa 20.12.2006 zo strany odporcu je neplatné, a aby uložil odporcovi povinnosť zaplatiť im náhradu mzdy za obdobie od 01.03.2007 do 23.03.2013 v sume 53.284,50 € a úroky z omeškania špecifikované v tomto podaní. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že pôvodný navrhovateľ N.. Q. W. bol v pracovnom pomere s odporcom na základe pracovnej zmluvy č. 166/2004-1.8 zo dňa 09.02.2004 s druhom práce: komplexné zabezpečovanie práv na úseku rozpočtovania a financovania v odbore prevádzky, s miestom výkonu práce: Bratislava, s priemerným mesačným zárobkom vo výške 22.050,- Sk; ktorý pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú. Odporca skončil tento pracovný pomer s navrhovateľom výpoveďou č. 11976/2006-1.7 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu, že rozhodnutím ministra životného prostredia SR z 31.10.2006 č. 51/2006-1.6. o vydaní Organizačného poriadku Ministerstva životného prostredia SR bolo s účinnosťou od 15.11.2006 zrušené pracovné miesto navrhovateľa v organizačnom útvare odbor prevádzky, na ktorom bol zaradený podľa pracovnej zmluvy zo dňa 09.02.2004. Žiadosťou N.. Q. W. zo dňa 26.02.2007 o vyplatenie odchodného pri prvom skončení pracovného pomeru po nadobudnutí nároku na starobný dôchodok mal za preukázané, že N.. Q. W. v čase predmetnej výpovede bol už starobným dôchodcom. Vykonaným dokazovaním mal ďalej za preukázané, že N.. Q. W. výpoveď odmietol prevziať dňa 20.12.2006, a teda k doručeniu výpovede došlo v zmysle § 38 ods. 4 Zákonníka práce dňa 20.12.2006 a pracovný pomer pôvodného navrhovateľa mal skončiť v zmysle § 62 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce dňa 28.02.2007. Dospel k záveru, že rozhodnutie ministra životného prostredia SR z 31.10.2006 č. 51/2006-1.6. o vydaní Organizačného poriadku Ministerstva životného prostredia SR nemožno považovať za rozhodnutie o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej odporca v dohľadnom čase stratí možnosť naďalej pôvodného navrhovateľa zamestnávať, resp. ktorým bolo pracovné miesto pôvodného navrhovateľa zrušené, keď týmto rozhodnutím minister životného prostredia SR v bode I vydal Organizačný poriadok Ministerstva životného prostredia SR tvoriaci jeho Prílohu a v bode I odsek 2 okrem iných zrušil odbor rozpočtu a financií a v odseku 3 zriadil pod písmenom g/ odbor rozpočtu a ekonomických nástrojov, ktorý začlenil do sekcie ekonomiky a vnútornej správy a pod písmenom f/ odbor financovania začlenil do rovnakej sekcie, sekcie ekonomiky a vnútornej správy. Konštatoval, že o zrušení pracovného miesta N.. Q. W. v organizačnom útvare odbor prevádzky, na ktorom bol zaradený podľa pracovnej zmluvy č. 166/2004-1.8 zo dňa 09.02.2004, týmto rozhodnutím odporcu nebolo rozhodnuté; pričom až na pojednávaní odporca uviedol, že zrušenie pracovného miesta pôvodného navrhovateľa vyplýva zo systemizácie osobného úradu, ako zrušenie triedy 11, v ktorej bol pôvodný navrhovateľ zaradený, čo je však iný výpovedný dôvod ako dôvod použitý odporcom vo výpovedi z pracovného pomeru dňa 20.12.2006. Dospel teda k záveru, že odporca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nadbytočnosťou N.. Q. W. a rozhodnutím ministra životného prostredia z 31.10.2006 č. 51/2006-1.6. Ďalej mal za preukázané, že odporca pred skončením pracovného pomeru výpoveďou N.. Q. W. neponúkol žiadne voľné miesto s odôvodnením, že ho nemá, avšak zo zoznamu voľných pracovných miest odporcu ku dňu 20.12.2006 mal za preukázané, že odporca mal 28 voľných pracovných miest, z toho 25 miest v štátnej službe s požadovaným vysokoškolským vzdelaním a 3 miesta vo verejnej službe so stredoškolským vzdelaním. Zistil, že po výpovedi danej N.. W. W. prijal troch nových zamestnancov v zmysle zákona o výkone práce vo verejnom záujme, na miesta asistentiek, avšak tieto miesta N.. Q. W. neponúkol; pričom minimálne jednu osobu prijal aj s vysokoškolským vzdelaním; a keďže pred daním výpovede N.. Q. W. bol odporca povinný podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce ponúknuť aj voľné pracovné miesta s požiadavkou nižšieho, ako navrhovateľom dosiahnutého vzdelania, prípadne s nižším funkčným platom a kratším obdobím, s tým, že rozhodnutie prijatia takto ponúknutej práce bolo na zamestnancovi, a to vzhľadom na to, že podľa § 55 ods. 5 Zákonníka práce vhodnosť ponúkanej práce je potrebné posudzovať len z hľadiska splnenia podmienky zdravotnej spôsobilosti, keď kvalifikácia a schopnosti sú len doplňujúcim kritériom, dospel k záveru, že odporca si nesplnil ponukovú povinnosť a aj z toho dôvodu posúdil výpoveď z pracovného pomeru danú N.. W. W. dňa 20.12.2006 ako neplatnú. Skončenie pracovného pomeru N.. Q. W. výpoveďou zo dňa 20.12.2006 posúdil ako neplatné aj z dôvodu, že odporca si nesplnil povinnosť vopred prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov v zmysle § 74 Zákonníka práce, keď mal za preukázané, že odporca dňa 13.11.2006 dvom odborovým organizáciám pôsobiacim u odporcu - ZV ZO U. a ZV OZ L. oznámil, že na základe rozhodnutia ministra životného prostredia SR z 31.10.2006 č. 51/2006-1.5. o vydaní Organizačného poriadku Ministerstva životného prostredia SR z organizačných dôvodov končí dňa 22.11.2006 pomer so štyrmi zamestnancami a po návrate z dovolenky, resp. z liečenia, bude z organizačnej zmeny skončený pracovný pomer s N.. Q. W. - odbor prevádzky. Záznamom zo zasadnutia výboru ZO U. zo dňa 04.12.2006 mal za preukázané, že odborová organizácia tento list vzala na vedomie a pokiaľ odporca splnenie povinnosti vopred prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov preukazoval záznamom z prerokovania skončenia pracovného pomeru výpoveďou s odborovými organizáciami zo dňa 20.12.2006, poukázal na to, že z obsahu tohto záznamu nevyplýva stanovisko odborovej organizácie a ani to, že odborové organizácie pri prerokovaní tejto výpovede mali už výpoveď N.. Q. W. zo dňa 20.12.2006 skutočne k dispozícii. Skutočnosť, že k prerokovaniu tejto výpovede s odborovou organizáciou nedošlo, potvrdil aj svedok G.. I.H. H., predseda ZV ZO U. vo svojej výpovedi dňa 25.06.2008, pričom na jeho opakovanú výpoveď dňa 06.11.2013 a čestné prehlásenie zo dňa 05.11.2013 neprihliadol, pretože ich vyhodnotil ako účelové. Taktiež výpoveďou svedkyne G.. T. I. S.. predsedníčky ZV ZO L. nebolo preukázané, že by odborové organizácie pri prerokovaní mali už výpoveď N.. Q. W. zo dňa 20.12.2006 skutočne k dispozícii, a že by sa k tejto výpovedi aj skutočne vyjadrili. Keďže rozhodol o tom, že skončenie pracovného pomeru je neplatné a pôvodný navrhovateľ N.. Q. W. dňa 06.03.2006 oznámil odporcovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce mu vzniklo právo na náhradu mzdy od 06.03.2006 po dobu 9 mesiacov, keďže odporca na pojednávaní dňa 15.01.2014 požiadal o zníženie uplatneného nároku za 73 mesiacov v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce s poukazom na to, že pôvodný navrhovateľ si po skončení pracovného pomeru našiel prácu u iného zamestnávateľa s porovnateľnou mzdou ako u odporcu. Priznal preto navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške priemerného mesačného zárobku v rozhodujúcom období predchádzajúceho kalendárneho štvrťroka v sume 22.050,- Sk, ktorá medzi účastníkmi nebola sporná a to za 9 mesiacov, keď prihliadol na to, že náhrada mzdy v dôsledku neplatného rozviazania pracovného pomeru podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce nie je ekvivalentom mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi, ktorý bol neplatným skončením pracovného pomeru postihnutý a zároveň sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý právo porušil. Prihliadol aj na skutočnosť, že odporca dal výpoveď N.. Q. W. vo veku 62 rokov a po tejto výpovedi N.. Q. W. nadobudol nárok na starobný dôchodok. Vo zvyšnej časti uplatnenej náhrady mzdy nárok navrhovateľa zamietol a taktiež v časti úrokov z omeškania s odôvodnením, že nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru vzniká až rozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru a prípadné úroky z omeškania z priznanej náhrady mzdy, preto prichádzajú do úvahy až omeškaním a včasným nesplnením výroku rozsudku o takto priznanej náhrade. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil ust. § 142 ods. 3 O.s.p. a dedičom pôvodného navrhovateľa priznal plnú náhradu trov konania z dôvodu, že rozhodnutie o výške náhrady mzdy záviselo od úvahy súdu. O povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok rozhodol podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Z.z., keďže navrhovateľ bol v konaní od zaplatenia súdneho poplatku zo zákona oslobodený a súd jeho žalobe vyhovel a o trovách konania štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej súd návrhu navrhovateľov vyhovel, podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote odporca, žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť a návrh navrhovateľov zamietnuť a nepriznať im náhradu trov konania, alternatívne rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa nesprávne posúdil splnenie jednej z podmienok potrebných pre platnosť výpovede, a to existenciu príčinnej súvislosti medzi nadbytočnosťou N.. Q. W. a Rozhodnutím ministra životného prostredia SR z 31.10.2006 č. 51/2006-1.6., ktoré nadobudlo účinnosť dňa 15.11.2006, a ktorým bo zrušený odbor rozpočtu a financovania patriaci pod sekciu ekonomiky a vnútornej správy a boli zriadené dva nové odbory, a to odbor rozpočtu a ekonomických nástrojov a odbor financovania, ktoré boli rovnako začlenené do sekcie ekonomiky a vnútornej správy. V dôsledku vytvorenia nových odborov bolo nevyhnutné pristúpiť k zmene mennej systemizácie príslušnej sekcie ekonomiky a vnútornej správy vzhľadom ku skutočnosti, že problematika financovania bola zaradená výlučne pod odbor financovania a problematika rozpočtovania bola zaradená výlučne pod odbor rozpočtu a ekonomických nástrojov. Vytvorením nových odborov, ktoré boli personálne obsadené zamestnancami, ktorí pred účinnosťou zmeny pôsobili na zrušenom odbore rozpočtu a financovania, zanikla potreba vykonávania týchto prác na úseku rozpočtovania a financovania na odbore prevádzky, ktorý bol taktiež začlenený do sekcie ekonomiky a vnútornej správy, a na ktorom pracoval pôvodný navrhovateľ. Z toho dôvodu bolo jeho miesto v platovej triede 11 na odbore prevádzky príslušnej sekcie zrušené. Na základe rozhodnutia ministra pristúpil k vypracovaniu systemizácie pracovných miest platnej ku dňu 15.11.2006, ktorá plynulo nadväzovala na rozhodnutie ministra a organizačnú zmenu a v zmysle novej systemizácie pracovných miest a v dôsledku organizačnej zmeny sa počet miest vo výkone práce vo verejnom záujme znížil o 6 zamestnancov, s ktorými bol pracovný pomer skončený. Poukázal aj na výpoveď svedkyne O. Š., zamestnankyne jeho osobného úradu, ktorá uviedla, že nová menná systemizácia bola prílohou k organizačnej zmene a vypracovala ju v súvislosti s vykonanou organizačnou zmenou. Poukázal aj na to, že v zmysle ustálenej súdnej judikatúry v rozhodnutí o organizačných zmenách, ako aj pri výbere zamestnanca, s ktorými má zamestnávateľ v úmysle skončiť pracovný pomer, sa rešpektuje rozhodnutie služobného úradu a súd rozhodnutie o organizačnej zmene ani jej účelnosť nepreskúmava, a v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.01.2009 sp.zn. 3Cdo 33/2008. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa nesprávne dospel aj k záveru, že si nesplnil ponukovú povinnosť voči pôvodnému navrhovateľovi a namietal, že bol povinný ponúknuť pôvodnému navrhovateľovi vhodnú prácu za podmienok, aké mal do uskutočnenia organizačnej zmeny, a teda pracovné miesto v pracovnom pomere na dobu neurčitú a vhodnú prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, schopnostiam, t.j. prácam dohodnutým v pracovnej zmluve, keď tento právny názor vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.01.2009 sp.zn. 3Cdo 33/2008. Pokiaľ ide o 25 voľných štátnozamestnaneckých miest, na tieto boli prijímaní zamestnanci do dočasnej štátnej služby na zastupovanie zamestnancov počas materskej alebo rodičovskej dovolenky alebo na dobu určitú do konca roku 2008 a poukázal aj na to, že do stálej štátnej služby je možné na dobu neurčitú prijať len štátneho zamestnanca s trojmesačnou skúšobnou dobou, ktorý úspešne absolvuje výberové konanie, čím by bol pôvodný navrhovateľ značne znevýhodnený. Ďalej uviedol, že v prípade troch voľných pracovných miest vo verejnej službe išlo o pracovné miesta s požiadavkou ukončeného stredoškolského vzdelania a s poukazom na rozdielny obsah náplne práce pôvodného navrhovateľa a náplne práce asistentky namietal, že vhodným pracovným miestom, ktoré bol povinný ponúknuť pôvodnému navrhovateľovi, nebolo miesto asistenta, ale pracovné miesto zodpovedajúce jeho kvalifikácii s obdobnou náplňou práce, ktorú navrhovateľ vykonával pred nadobudnutím účinnosti organizačnej zmeny v zmysle pracovnej zmluvy. Obsahom pracovnej náplne pôvodného navrhovateľa bolo vykonávanie náročných odborných prác adekvátnych jeho dosiahnutému stupňu vzdelania a na rozdiel od toho práca asistentky zahŕňa v prevažnej miere zabezpečovanie informačnej, organizačnej a evidenčnej práce sekretariátu v nižšej platovej triede. Namietal, že súd prvého stupňa sa nesprávne vysporiadal aj s otázkou prorokovania výpovede pôvodného navrhovateľa a svojvoľne vyhodnotil svedeckú výpoveď G.. T. I. S.., predsedníčky Z. Z. L., ktorá na otázku právne zástupkyne navrhovateľa výslovne uviedla, že: „výpoveď sme dostali priamo 20.12.2006 na uvedenom prerokovaní“ a na ďalšiu otázku uviedla, že: „obvykle pri takomto prerokovaní nielen podpíšeme záznam o prerokovaní, ale výpoveď rozoberáme a pýtame sa na voľné miesta...“. Ďalej uviedol, že výsledkom prerokovania nemusí byť súhlas či nesúhlas odborovej organizácie k výpovedi danej zamestnancovi, odborový orgán nemusí k zamýšľanej výpovedi zaujať ani žiadne stanovisko, výpoveď však musí byť preukázateľne prerokovaná. O prerokovaní výpovede N.. W. svedčí písomný záznam z jej prerokovania, ktorý je vlastnoručne podpísaný prítomnými zástupcami zamestnancov a riaditeľkou osobného úradu, ktorí svojím podpisom bez výhrad potvrdili skutočnosť prerokovania výpovede. Podľa jeho názoru je teda výpoveď daná pôvodnému navrhovateľovi platná a súd prvého stupňa sa nedostatočne vysporiadal s jeho námietkami a dôkazmi ním predloženými, vrátane svedeckých výpovedí. Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej súd návrh navrhovateľov zamietol, podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovatelia, žiadali rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť tak, aby im súd priznal spoločne a nerozdielne náhradu mzdy za obdobie od 01.03.2007 do 23.03.2013 v celkovej sume 53.284,50 € a úroky z omeškania špecifikované v petite odvolania a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6.210,46 €. V prípade, ak by odvolací súd vyhovel ich odvolaniu len v časti úrokov z omeškania, žiadali priznať im náhradu trov konania v celkovej sume 539,50 €. Namietali, že dôchodkový vek pôvodného navrhovateľa nie je dôvodom na zníženie náhrady mzdy. S poukazom na ust. § 79 Zákonníka práce a na ustálenú judikatúru namietali, že rozsudok priznávajúci náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru, má povahu deklaratórneho rozsudku, t.j. iba potvrdzuje už existujúce hmotné práva a povinnosti. Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru - a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady - teda nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení hmotného práva. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená Nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu. Ďalej namietali, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď uviedol, že mzda navrhovateľa u nasledujúceho zamestnávateľa bola porovnateľná. Napriek tomu, že sa pôvodný navrhovateľ zapojil do práce u iného zamestnávateľa, stalo sa tak za podmienok nezodpovedajúcich tým, za ktorých by vykonával prácu u odporcu v prípade, že by mu prideľoval prácu v súlade s pracovnou zmluvou, a preto nie je možné , aby im súd náhradu mzdy za toto obdobie nepriznal. Tento právny názor vyplýva aj zo stanoviska Najvyššieho súdu ČR - Stanovisko Občanskoprávního kolegia a Obchodního kolegia Nejvyššího soudu České republiky, Cpjn 4/2004, ze dne 9.června 2004 k některým otázkám rozhodování soudu ve věcech nároku z neplatného rozvázání pracovního poměru podle ustanovení § 61 Zákonníku práce. Uviedli, že mzda pôvodného navrhovateľa u nasledujúceho zamestnávateľa predstavovala sumu 18.000,- Sk, a teda bola nižšia ako mzda, ktorú by dostával u odporcu, keby si zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu prácu a tiež práca v spoločnosti UNITED Trade a.s., ktorú vykonával na pozícii manažéra, nie je ani svojím druhom rovnocenná práci, ktorú vykonával a mal vykonávať u odporcu na pozícii radca pre komplexné zabezpečovanie práce na úseku rozpočtovania a financovania v odbore prevádzky vo výkone práce vo verejnom záujme a nebola rovnocenná a ani výhodnejšia z dôvodu, že pracovisko u nasledujúceho zamestnávateľa bolo P. N. L. J. a jeho pôvodné pracovisko u odporcu bolo v Bratislave, kde mal pôvodný navrhovateľ aj bydlisko. Navrhovatelia vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhli odvolanie odporcu zamietnuť, rozsudok súdu prvého stupňa v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru N.. Q. W. výpoveďou zo dňa 20.12.2006, ako vecne správny potvrdiť a vo zvyšnej časti vyhovieť ich odvolaniu. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov uviedol, že podľa jeho názoru je skončenie pracovného pomeru výpoveďou s pôvodným navrhovateľom platné, a preto navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh navrhovateľov zamietnuť a nepriznať im náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia, alternatívne navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K námietkam navrhovateľov uvedeným v ich odvolaní uviedol, že pôvodný navrhovateľ sa zapojil do práce u iného zamestnávateľa za podobných pracovných podmienok, aké mu poskytoval on, keď u neho vykonával práce týkajúce sa komplexného zabezpečovania prác na úseku rozpočtovania a financovania a pracovnou náplňou N.. Q. W. u nového zamestnávateľa bolo okrem iného riešenie pohľadávok, fakturácia a termínové plnenie, čo tiež predstavuje vykonávanie činností súvisiacich s finančnými operáciami, t.j. práce príbuzné činnostiam, ktoré pôvodný navrhovateľ vykonával u neho. Taktiež výška mzdy nebola síce úplne rovnaká, ale s prihliadnutím na skutočnosť, že pôvodný navrhovateľ bol pri výkone práve pre nového zamestnávateľa vo veku, kedy nadobudol nárok na starobný dôchodok; pričom tento nárok mu vznikol už počas trvania pracovného pomeru u neho; a v súvislosti s tým mu bolo vyplatené odchodné vo výške dvojnásobku funkčného platu, a dostával mzdu vo výške 18.000,- Sk (597,50 €), správne súd prvého stupňa pri posúdení výšky náhrady mzdy zohľadnil aj túto skutočnosť, keď vzhľadom na uvedené nemožno hovoriť o podmienkach nezodpovedajúcich tým, za ktorých by vykonával prácu u neho v prípade, že by mu prideľoval prácu v súlade s pracovnou zmluvou. Poukázal ďalej aj na jeho oprávnenie uplatniť nárok na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy po uplynutí 9 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce na súde, a to kedykoľvek v priebehu konania, t.j. aj v záverečnej reči, pričom súd nie je viazaný rozsahom jeho návrhu, v akom požaduje zníženie náhrady mzdy, resp. jej nepriznanie. Namietal, že v konaní bolo preukázané, že pôvodný navrhovateľ sa v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 21.01.2008 zamestnal u iného zamestnávateľa a táto okolnosť je podľa jeho názoru rozhodujúca a dostatočná na odôvodnenie návrhu na nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 9 mesiacov od 06.03.2009. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa nie je správny len v časti zamietnutia úrokov z omeškania z priznanej náhrady mzdy a vo zvyšnej časti rozhodol súd prvého stupňa vecne správne o nárokoch uplatnených navrhovateľmi, avšak vo výrokoch týkajúcich sa priznanej náhrady mzdy a trov právneho zastúpenia, nesprávne uviedol, že odporca je povinný tieto sumy zaplatiť „dedičom“ N.. Q. W., resp. „dedičom navrhovateľa“, čo nie je v súlade s označením účastníkov na strane navrhovateľov v záhlaví napadnutého rozsudku, v ktorom sú dedičia pôvodného navrhovateľa označení ako „navrhovatelia 1/ až 4/“. V prejednávanej veci súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľov, ktorým sa domáhali určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru N.. Q. W. výpoveďou zo dňa 20.12.2006 zo strany odporcu a náhrady mzdy, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke, keď platnosť výpovede a nárok na náhradu mzdy posudzoval podľa § 63 ods. 1 písm. b/, § 63 ods. 2 písm. b/, § 74 a § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce a správne dospel k záveru, že skončenie pracovného pomeru N.. Q. W. výpoveďou zo dňa 20.12.2006 zo strany odporcu je neplatné, pretože odporca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nadbytočnosťou N.. Q. W. a Rozhodnutím ministra životného prostredia SR z 31.10.2006 č. 51/2006-1.6., ako aj z dôvodu, že odporca si nesplnil ponukovú povinnosť ani povinnosť vopred výpoveď prerokovať so zástupcami zamestnancov a správne tiež dospel k záveru, že vzhľadom na neplatné skončenie pracovného pomeru a vzhľadom na to, že pôvodný navrhovateľ oznámil odporcovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, vzniklo pôvodnému navrhovateľovi právo na náhradu mzdy od 06.03.2006 po dobu 9 mesiacov, keď odporca požiadal o zníženie uplatneného nároku v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce. S týmto právnym posúdením ako aj uvedenými závermi súdu prvého stupňa sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Podľa § 63 ods. 1 písm b/ Zákonníka práce účinného v čase skončenia pracovného pomeru pôvodného navrhovateľa zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce účinného v čase skončenia pracovného pomeru pôvodného navrhovateľa, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe, a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce účinného v čase skončenia pracovného pomeru pôvodného navrhovateľa ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 9 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 9 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práve nezapojil. Z citovaného ust. § 63 ods. 1 písm. b/ vyplýva, že predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa tohto ustanovenia, je existencia písomného rozhodnutia zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo iných organizačných zmenách, ďalej nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou pracovníka. V prejednávanej veci odporca skončil pracovný pomer s pôvodným navrhovateľom výpoveďou zo dňa 20.12.2006 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, v ktorej ako dôvod uviedol, že Rozhodnutím ministra životného prostredia SR zo dňa 31.10.2006 č. 51/2006-1.6. o vydaní Organizačného poriadku ministerstva životného prostredia SR bolo s účinnosťou od 15. novembra 2006 zrušené pracovné miesto pôvodného navrhovateľa v organizačnom útvare odbor prevádzky, na ktorom podľa pracovnej zmluvy č. 166/2004-1.8. zo dňa 09.02.2004 bol zaradený. Z obsahu Rozhodnutia ministra životného prostredia SR z 31.10.2006 č. 51/2006-1.6., ktorý súd prvého stupňa dôsledne preskúmal a uviedol aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, vyplýva, že týmto rozhodnutím bol vydaný Organizačný poriadok ministerstva životného prostredia ST, tvoriaci jeho Prílohu č. 1, avšak nebolo rozhodnuté o zrušení pracovného miesta pôvodného navrhovateľa v organizačnom útvare odbor prevádzky, na ktorom bol zaradený podľa pracovnej zmluvy, nebol zrušený ani samotný odbor prevádzky, a preto správne súd prvého stupňa dospel k záveru, že toto rozhodnutie nemožno považovať za také rozhodnutie o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej odporca v dohľadnom čase stratí možnosť naďalej pôvodného navrhovateľa zamestnávať, resp. ktorým bolo pracovné miesto navrhovateľa zrušené, a teda odporca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi uvedeným rozhodnutím a nadbytočnosťou pôvodného navrhovateľa. Odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že na základe rozhodnutia ministra pristúpil k vypracovaniu systemizácie pracovných miest, ktorá plynulo nadväzovala na predmetné rozhodnutie ministra a organizačnú zmenu a v zmysle novej systemizácie pracovných zmien a v dôsledku organizačnej zmeny sa počet miest vo výkone práce vo verejnom záujme znížil o 6 zamestnancov. Aj z tohto tvrdenia odporcu vyplýva, že k zrušeniu pracovného miesta pôvodného navrhovateľa došlo až systemizáciou pracovných miest, ktorá však bola vypracovaná až následne po Rozhodnutí ministra životného prostredia SR o vydaní Organizačného poriadku a i keď táto systemizácia pracovných miest bola vypracovaná v nadväznosti na uvedené rozhodnutie ministra, a podľa tvrdenia svedkyne O. Š. mala byť prílohou k organizačnej zmene, a teda k rozhodnutiu ministra, nebola uvedená systemizácia pracovných miest súčasťou tohto rozhodnutia ministra a ani jeho prílohou, keď takáto skutočnosť z predmetného rozhodnutia odporcu nevyplýva, a pokiaľ zrušenie pracovného miesta pôvodného navrhovateľa, aj podľa tvrdení odporcu, vyplýva zo systemizácie pracovných miest, správne súd prvého stupňa poukázal na to, že ide o iný výpovedný dôvod než ten, ktorý odporca uviedol vo výpovedi z pracovného pomeru zo dňa 20.12.2006. Keďže odporca nepreukázal splnenie jednej zo zákonom stanovených podmienok pre použitie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, a to existenciu príčinnej súvislosti medzi písomným rozhodnutím odporcu o organizačnej zmene a nadbytočnosťou navrhovateľa, je výpoveď zo dňa 20.12.2006 daná odporcom pôvodnému navrhovateľovi neplatná, tak, ako to vecne správne konštatoval súd prvého stupňa. Vzhľadom na to, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že výpoveď zo dňa 20.12.2006 je neplatná, z dôvodu nepreukázania príčinnej súvislosti medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou pôvodného navrhovateľa, poúdil ako irelevantné ďalšie námietky odporcu uvedené v jeho odvolaní týkajúce sa splnenia si ponukovej povinnosti a povinnosti vopred prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov. Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že súd prvého stupňa v súlade s ust. § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce posúdil ako dôvodný nárok pôvodného navrhovateľa na náhradu mzdy za obdobie 9 mesiacov od 06.03.2006 a na základe žiadosti odporcu v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce za čas presahujúci 9 mesiacov náhradu mzdy nepriznal, pričom správne prihliadol na to, že pôvodný navrhovateľ sa po skončení pracovného pomeru zamestnal u iného zamestnávateľa s porovnateľnou mzdou ako u odporcu a tiež na skutočnosť, že po výpovedi pôvodný navrhovateľ nadobudol nárok na starobný dôchodok. Odvolací súd posúdil ako nedôvodné námietky navrhovateľov, že pôvodný navrhovateľ sa zamestnal u iného zamestnávateľa, avšak za podmienok nezodpovedajúcich tým, za ktorých by vykonával prácu u odporcu, v prípade, ak by mu prideľoval prácu v súlade s pracovnou zmluvou, keď poukázali na to, že dosahoval nižšiu mzdu, vykonával prácu, ktorá svojím druhom nebola rovnocenná práci, ktorú vykonával u odporcu, a tiež na zmenu pracoviska z Bratislavy J. N. L. J.. Podľa názoru odvolacieho súdu za podmienky zodpovedajúce, a teda v zásade rovnocenné pracovným podmienkam, za ktorých navrhovateľ vykonával prácu u pôvodného zamestnávateľa, nemožno považovať len podmienky výhodnejšie a minimálne také isté, za akých vykonával prácu u pôvodného zamestnávateľa, teda rovnakú výšku platu, rovnaký druh práce a rovnaké miesto pracoviska, ale aj iné pracovné podmienky, ktoré možno považovať za podobné, resp. porovnateľné s pracovnými podmienkami, za ktorých vykonával prácu u pôvodného zamestnávateľa. Z ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce vyplýva, že súd pri rozhodovaní o náhrade mzdy prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil, z čoho vyplýva, že toto ustanovenie len príkladmo uvádza niektoré skutočnosti, na ktoré súd prihliadne, pričom môže prihliadnuť aj na iné skutočnosti, ak ich považuje za významné. V zmysle uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne prihliadol aj na skutočnosť, že pôvodný navrhovateľ nadobudol nárok na starobný dôchodok, pričom dôvodne odporca poukázal vo svojom vyjadrení na to, že tento nárok pôvodnému navrhovateľovi vznikol už počas trvania pracovného pomeru u odporcu a v súvislosti s tým mu bolo vyplatené aj odchodné vo výške dvojnásobku funkčného platu, pričom sa zamestnal u iného zamestnávateľa v pozícii manažér, ktorú prácu možno považovať za podobnú ako vykonával u odporcu, u nového zamestnávateľa poberal mzdu v sume 18.000,- Sk, ktorá je nižšia ako poberal u odporcu, avšak nie je neporovnateľne nízka. Uvedené skutočnosti aj podľa názoru odvolacieho súdu odôvodňujú nepriznanie náhrady mzdy v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce za obdobie presahujúce 9 mesiacov, a preto súd prvého stupňa správne rozhodol, keď v tejto časti návrh navrhovateľov na náhradu mzdy zamietol. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti, v ktorej zamietol návrh navrhovateľov na zaplatenie úrokov z omeškania z priznanej náhrady mzdy, toto vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, keď súd prvého stupňa v tejto časti návrh navrhovateľov zamietol s odôvodnením, že nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru vzniká až rozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Z ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce účinného v čase skončenia pracovného pomeru pôvodného navrhovateľa, vyplýva, že predpokladom vzniku práva na náhradu mzdy v zmysle tohto ustanovenia je, že zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ďalej, že zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, pričom táto náhrada mzdy patrí zamestnancovi odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie o neplatnosti výpovede má deklaratórnu povahu, keď iba potvrdzuje existujúci právny stav a týmto rozhodnutím nevzniká právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny nárok vyplývajúci z ust.§ 79 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého právo na náhradu mzdy v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru vzniká zamestnancovi odo dňa, keď zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby bol ďalej zamestnávaný. Z ust. § 129 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak a § 132 Zákonníka práce sa toto ustanovenie vzťahuje aj na náhradu mzdy. K omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru preto dochádza u jednotlivých náhrad miezd spravidla za ten- ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o vyslovení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Keďže Zákonník práce neupravuje výšku úrokov z omeškania, treba postupovať podľa občianskoprávnych predpisov, a to podľa Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Podľa predloženej pracovnej zmluvy pôvodného navrhovateľa zo dňa 09.02.2004 bol medzi účastníkmi dohodnutý výplatný termín, a to 9. deň kalendárneho mesiaca. Nevyplatením náhrady mzdy pôvodnému navrhovateľovi za príslušný mesiac v termíne do 9. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca sa odporca dostal do omeškania s peňažným plnením predstavujúcim náhradu mzdy za príslušný mesiac, a preto pôvodnému navrhovateľovi vzniklo právo aj na úroky z omeškania vo výške dvojnásobku základnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska, platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu v zmysle § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom ku dňu omeškania, t.j. vo výške 9 % ročne odo dňa 10.04.2007 a vo výške 8,50% ročne odo dňa 10.05.2007. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti zamietnutia úrokov z omeškania z priznanej náhrady mzdy zmenil podľa § 220 O.s.p. a priznal navrhovateľom úroky z omeškania tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku, v časti priznania náhrady mzdy a trov právneho zastúpenia dedičom N.. Q. W. zmenil tak, že náhradu mzdy uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľom v 1/ až 4/ a vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 a 2 ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, keď obaja účastníci mali v odvolacom konaní úspech len čiastočný. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.