Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/330/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107222740 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1107222740.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľov: 1./ R. H., R. L. Z.. Č.. XX, R., 2./ G.. C. L., R. L.Á. Z.. Č.. XX, R., 3./ G.. G. L., R. L. Z.. Č.. XX, R., zastúpení JUDr. Jánom Havlátom, advokátom v Bratislave, Rudnayovo nám. č. 1, proti odporcovi: Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku, Bratislava, Konventná ul. č. 11, Bratislava, zastúpený JUDr. Magdou Poliačikovou, advokátkou v Žiline, Národná ul. č. 17, o zaplatenie sumy 132 775,67 € / 4.000.000,-Sk / s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 7. júla 2008, č. k. 17 C 135/07-165, 2013 v pomere hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z m e ň u j e tak, že návrh, v zmysle ktorého odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 1/ sumu vo výške 66 387,84 €, ročný úrok z tejto sumy od 08. 09. 2002 do zaplatenia vo výške priemeru jednotlivých sadzieb diskontnej (základnej) sadzby NBS od 08. 09. 2002 do 31. 12. 2008 a sadzieb základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky od 01. 01. 2009 do zaplatenia, ktorý sa vypočíta ako podiel súčtu výšky jednotlivých diskontných (základných) sadzieb NBS a jednotlivých základných úrokových sadzieb ECB a súčtu počtu jednotlivých diskontných (základných) sadzieb NBS a základných úrokových sadzieb ECB od 08. 09. 2002 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 66.387,84 € od 26. 12. 2004 do zaplatenia a návrh, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľom 2/ a 3/ spoločne a nerozdielne sumu vo výške 66.387,84 €, ročný úrok z tejto sumy od 08. 09. 2002 do zaplatenia vo výške priemeru jednotlivých sadzieb diskontnej (základnej) sadzby NBS od 08. 09. 2002 do 31. 12. 2008 a sadzieb základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky od 01. 01. 2009 do zaplatenia, ktorý sa vypočíta ako podiel súčtu výšky jednotlivých diskontných (základných) sadzieb NBS a jednotlivých základných úrokových sadzieb ECB a súčtu počtu jednotlivých diskontných (základných) sadzieb NBS a základných úrokových sadzieb ECB od 08. 09. 2002 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 66.387,84 € od 26. 12. 2004 do zaplatenia z a m i e t a . Navrhovatelia 1/, 2/, 3/ sú povinní zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 7 966,54 € a trovy právneho zastúpenie vo výške 7.040,61€ na účet JUDr. Magdy Poliačikovej, advokátky v Žiline, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 1./ sumu vo výške 2.000.000,- Sk, ročný úrok zo sumy 2.000.000,- Sk vo výške priemernej diskontnej sadzby Národnej banky Slovenska, vypočítanej ako podiel súčtu výšky jednotlivých diskontných (základných) sadzieb NBS od 08. 09. 2002 do zaplatenia a súčtu počtu jednotlivých diskontných (základných) sadzieb NBS od 08. 09. 2002 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 2.000000,- Sk od 26. 12. 2004 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 240.377,- Sk na účet právneho zástupcu navrhovateľa v 1. rade, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej odporcovi uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne navrhovateľom 2./ a 3./ sumu vo výške 2.000.000,- Sk, ročný úrok zo sumy 2.000.000,- Sk vo výške priemernej diskontnej sadzby Národnej banky Slovenska, vypočítanej ako podiel súčtu výšky jednotlivých diskontných (základných) sadzieb NBS od 08. 09. 2002 do zaplatenia a súčtu počtu jednotlivých diskontných (základných) sadzieb NBS od 08. 09. 2002 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 2.000.000,- Sk od 26. 12. 2004 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 240.377,- Sk na účet právneho zástupcu navrhovateľov 2./ a 3./, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľovi 1./ uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 120.000,- Sk a navrhovateľom 2./, 3./ spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok vo výške 120.000,- Sk na účet súdu prvého stupňa do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V svojom rozhodnutí uviedol, že navrhovateľ 1./ ako nájomca bytu č.10 na základe nájomnej zmluvy č. XXXXX/XX-XXX., uzavretej 10. septembra 1997 s Mestskou časťou Bratislava - Staré Mesto ako správcom bytového domu (ďalej len „správca“), nachádzajúceho sa v Bratislave - Staré Mesto, na L. Z.. Č.. XXX/XX., postaveného na parcele č. XXXX/X, (ďalej len „bytový dom“, spolu s parcelou „nehnuteľnosti“), sa spolu so navrhovateľmi 2./ a 3./ ako nájomcami bytu č. X na základe nájomnej zmluvy č. XXXX/XX-XXX., uzavretej 20. augusta 2008 so správcom, nachádzajúceho sa v bytovom dome, sa proti odporcovi ako výlučnému vlastníkovi nehnuteľností, ktoré nadobudol na základe Dohody o vydaní veci, uzavretej s hlavným mestom Slovenskej republiky Bratislavou 3. októbra 2002, domáhali uloženia povinnosti zaplatiť im 66.387,84 € každému (navrhovateľovi 1./ samostatne a navrhovateľom 2./ a 3./ spoločne a nerozdielne) so zmluvným ročným úrokom vo výške priemernej diskontnej sadzby Národnej banky Slovenska vypočítanej ako podiel súčtu výšky jednotlivých diskontných sadzieb Národnej banky Slovenska od 8. septembra 2002 do zaplatenia a s 8 %-ným ročným úrokom z omeškania od 26. decembra 2004 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Svoj nárok odôvodnili nesplnením záväzku odporcu zo Zmluvy o budúcej zmluve z 11. júna 2002 zabezpečiť pre navrhovateľov ako budúcich kupujúcich vhodné byty predložením návrhov zmlúv o prevode vlastníctva bytov alebo alternatívne zaobstaraním príležitosti uzavrieť zmluvy o prevode vlastníctva bytov s treťou osobou podľa dohodnutých podmienok najneskôr do 30 mesiacov od účinnosti zmluvy, to je do 11. decembra 2004. V prípade nesplnenia jedného z týchto záväzkov bol odporca povinný do 15 dní od uplynutia dohodnutej lehoty zaplatiť navrhovateľovi 1/ paušálnu náhradu vo výške 66.387,84 € s dohodnutým úrokom a navrhovateľom 2./ a 3./ spoločne a nerozdielne taktiež 66.387,84 € s dohodnutým úrokom, ktoré záväzky taktiež nesplnil. Po právnej stránke oprel svoje rozhodnutie o ustanoveniami § 41, § 561 ods. 1, § 37 ods. 1, 2, § 50a, § 49b v znení účinnom do 31. 03. 2004, § 51, § 22 ods. 1, § 49a Občianskeho zákonníka , keď mal vykonaným dokazovaním preukázané, že navrhovatelia sú nájomcami bytov v bytovom dome, ktorý je vo vlastníctve odporcu, že účastníci uzavreli zmiešanú zmluvu a že odporca vôbec nesplnil svoje záväzky vyplývajúce z tejto zmluvy. Pre navrhovateľov ako budúcich kupujúcich nezabezpečil vhodné byty predložením návrhov zmlúv o prevode vlastníctva bytov ani nezaobstaral príležitosť uzavrieť zmluvy o prevode vlastníctva bytov s treťou osobou, nezaplatil dohodnuté odstupné, ani paušálnu náhradu vo výške 66.387,84 € s dohodnutým úrokom, hoci navrhovatelia si svoje záväzky vyplývajúce z tejto zmluvy splnili. Vzali späť podnet podaný 12. apríla 2002 generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky a primátorovi hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy a vzdali sa svojho procesného postavenia vedľajšieho účastníka v reštitučnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 17 C 3/1995 na návrh odporcu proti hlavnému mestu Slovenskej republiky Bratislave, predmetom ktorého bolo vydanie nehnuteľností, vrátane bytového domu, v ktorom sa nachádzajú byty, ktoré majú v prenájme a do ktorého konania vstúpili ako vedľajší účastníci na strane hlavného mesta z dôvodu ich právneho záujmu na odpredaní nájomných bytov do ich osobného vlastníctva, na ktorý odpredaj im mal vzniknúť nárok voči prenajímateľovi podľa zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Prvostupňový súd svoj právny záver, že účastníkmi uzatvorená zmluva nebola výlučne typickou zmluvou o budúcej zmluve podľa § 50a Občianskeho zákonníka, ale zmiešanou zmluvou podľa § 491 Občianskeho zákonníka, odôvodnil tým, že obsahovala viaceré samostatné záväzky, nielen zmluvu o budúcej zmluve v časti záväzku odporcu navrhovateľom predložiť návrhy zmlúv o prevode vlastníctva bytov a povinnosti navrhovateľov ich prijať, ale aj príkaznú zmluvu podľa § 724 Občianskeho zákonníka v časti záväzku odporcu bezodplatne obstarať príležitosť navrhovateľom uzavrieť zmluvy o prevode vlastníctva bytov s treťou osobou za rovnakých podmienok a záväzok navrhovateľov návrhy zmlúv predložené treťou osobou prijať, dohodu o urovnaní podľa § 585 Občianskeho zákonníka v časti záväzku navrhovateľov vziať späť podnet podaný generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky a primátorovi hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy a vzdať sa svojho postavenia vedľajšieho účastníka v konaní vedenom na OS Bratislava I pod sp. zn. 17 C 3/1995 s tým, že ani v budúcnosti si ich nebudú uplatňovať a nepomenovanú zmluvu podľa § 51 Občianskeho zákonníka v časti paušálnej náhrady s príslušným zmluvným úrokom. Prvostupňový súd ďalej uviedol, že ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť (§ 41 Občianskeho zákonníka) a že v predmetnej veci ide podľa § 561 Občianskeho zákonníka o alternatívne záväzky, keďže odporca mal možnosť vybrať si spôsob splnenia záväzku zabezpečiť navrhovateľom vhodný byt buď predložením návrhov zmlúv o prevode vlastníctva bytov alebo zaobstaraním príležitosti uzavrieť zmluvy o prevode vlastníctva bytov s treťou osobou, pričom zánik alebo neplatnosť jedného z nich znamená zánik možnosti voľby, nie zánik alebo neplatnosť celej zmluvy. S poukazom na § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka bol toho právneho názoru, že zmluva v časti záväzku odporcu navrhovateľom predložiť návrhy zmlúv o prevode vlastníctva bytov (záväzok vyplývajúci zo zmluvy o budúcej zmluve) je absolútne neplatnou z dôvodu neurčitosti vymedzenia predmetu ako podstatnej náležitosti zmluvy. Uviedol, že zmluva o budúcej zmluve musí mať obsahové a formálne náležitosti, ktoré má mať budúca kúpna zmluva a pokiaľ je jej predmetom nehnuteľnosť, musí vyhovovať nielen ustanoveniam Občianskeho zákonníka, ale aj zákonu č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (ďalej len „katastrálny zákon“). Keď jednou z podstatných náležitosti budúcej zmluvy je predmet, v danej veci byt ako individuálne určená vec, tento musí byť dojednaný tak, aby bolo možné prejav vôle účastníkov uzavrieť kúpnu zmluvu nahradiť súdnym rozhodnutím, čo v predmetnej veci nebolo splnené. Na základe uvedeného bol prvostupňový súd toho názoru, že záväzok odporcu sa obmedzil iba na zaobstaranie príležitosti navrhovateľom uzatvoriť zmluvy o prevode vlastníctva bytov s treťou osobou, ktorý odporca nesplnil a následne nesplnil ani samostatný záväzok zaplatiť navrhovateľom paušálnu náhradu, ktorá im mala nahradiť to, čo sa im nedostalo od odporcu - nadobudnutia bytov do vlastníctva za dojednaných zvýhodnených podmienok v zmluve, ktoré byty by boli inak získali od správcu ako nájomcovia prevodom do vlastníctva za nižšiu cenu z dôvodu vzniku nároku na jeho odkúpenie. K námietke odporcu ohľadom neplatnosti dojednania paušálnej náhrady pre rozpor s dobrými mravmi pre hrubý nepomer medzi hlavným plnením v sume 8.298,48 € (dohodnutou cenou, za ktorú mali navrhovatelia byty nadobudnúť) a paušálnou náhradou v sume 66.387,84 € prvostupňový súd uviedol, že vzal zreteľ na skutočnosť, že odporcovi sa dostalo protiplnenia v hodnote bytov v nájme navrhovateľov na základe dohody o vydaní veci, a preto tomu adekvátne zodpovedá protiplnenie navrhovateľom tak, aby nadobudli iný porovnateľný byt do vlastníctva za zvýhodnenú cenu. Na základe uvedeného prvostupňový súd považoval uplatnenie dojednanej paušálnej náhrady s príslušným zmluvným úrokom za dôvodné. O povinnosti navrhovateľov zaplatiť súdny poplatok za návrh rozhodol súd prvého stupňa podľa § 2 ods. 1, písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb. v platnom znení (výšku súdnych poplatkov obnovil podľa položky 1, písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov), keďže v súvislosti so zmenou ust. § 10 ods. 1 označeného zákona, platného od 01. 07. 2007 nevyzval navrhovateľov na jeho zaplatenie v lehote nie dlhšej ako dva mesiace do pojednávania. O náhrade trov konania účastníkov rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1, veta prvá a § 151 ods. 1 O.s.p. a úspešným navrhovateľom 1./, 2./, 3./ priznal túto náhradu titulom zaplateného súdneho poplatku po 120.000,- Sk (každému z nich) a titulom trov právneho zastúpenia - a to čiastočným vyhovením návrhu ich advokáta. Po preskúmaní vyčíslenej náhrady trov právneho zastúpenia dospel k záveru, že právnemu zástupcovi navrhovateľov vznikol nárok na náhradu trov právneho zastúpenia navrhovateľa 1./ a spoločne navrhovateľov 2./ a 3./ podľa ust. § 10 ods. 1, § 13 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. za 8 úkonov právnej služby v celkovej výške 99.900,- Sk. Za jeden úkon právnej služby vznikol nárok na odmenu z hodnoty 2.000.000,- Sk vo výške 16.650,- Sk - 20 % za spoločné úkony je 13.320,- Sk. Právnemu zástupcovi tak vznikol nárok na odmenu za prevzatie a prípravu zastúpenia v konaní prevzatím plnej moci 04. 07. 2007 vo výške 13.320,- Sk a paušálna náhrada 178,- Sk, za podanie návrhu 10. 07. 2007 vo výške 13.320,- Sk a paušálna náhrada 178,- Sk, za doplnenie žaloby zo dňa 25. 01. 2008, za vyjadrenie zo dňa 31. 03. 2008, za záverečné vyjadrenie zo dňa 03. 07. 2008, za poradu s klientom 01. 07. 2008, za účasť na pojednávaní dňa 02. 07. 2008, odmena vo výške 5 x 13 .20,- Sk a paušálna náhrada 5 x 190,- Sk, za účasť na pojednávaní dňa 07. 07. 2008 v 1, t. j. 6.660,- Sk a paušálna náhrada 190,- Sk. Súd prvého stupňa nepriznal odmenu za poradu s klientom 16. 05. 2007, uskutočnenú pred udelením plnomocenstva na zastupovanie v konaní. Z priznanej odmeny 99.900,- Sk súd prvého stupňa vyčíslil 19 % DPH v sume 18.981,- Sk. Celková paušálna náhrada predstavovala sumu vo výške 1.496,- Sk. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok zmeniť návrh v celom rozsahu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania, alternatívne žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Svoje odvolanie dôvodil tým, že sa nestotožňuje s právnym názorom vysloveným súdom prvého stupňa, že Zmluva o budúcej zmluve (v ktorej súd prvého stupňa si povedal, že je absolútne neplatná) je zmluvou zmiešanou, obsahujúcou v zmysle § 491 Obč. zák. zmluvu o budúcej zmluve i zmluvu príkaznú, dohodu o urovnaní a nepomenovanú zmluvu. S týmto posúdením nesúhlasí, pretože ani jeden z účastníkov konania neuviedol žiadne také právne skutočnosti, podľa ktorých by považoval predmetnú zmluvu o budúcej zmluve za zmiešanú, žiaden z nich netvrdil, že sa navrhovatelia vzdali svojho zákonného návrhu na odkúpenie nájomného bytu do vlastníctva za zvýhodnených podmienok a ani jeden z nich netvrdil takú skutkovú skutočnosť, že by mu navrhovatelia zabezpečili právnu istotu nadobudnutého vlastníctva splnením záväzkov navrhovateľov zo zmluvy. Ďalej vyslovil názor, že prvostupňový súd nebol oprávnený vyložiť si predmetnú zmluvu ako zmiešanú zmluvu, nakoľko obidve zmluvné strany, t. j. navrhovatelia 1/, 2/ a 3/, ako aj on trvali na tom, že prejav vôle oboch zmluvných strán bol uzavrieť zmluvu o budúcej zmluve. Nesúhlasil s tvrdením súdu prvého stupňa, že išlo o dohodu o urovnaní, nakoľko mal záujem na zabezpečení právnej istoty svojho vlastníckeho práva k reštituovanému majetku, pričom dohodou sa táto pochybnosť odstránila. Poukazujúc na ust. § 585 ods. 1 Obč. zák. zdôraznil, že s navrhovateľmi nebol v žiadnom právnom vzťahu a keďže medzi nimi neexitovali žiadne vzájomné práva a povinnosti, nebolo nič sporné ani pochybné a preto nebolo možné neexistujúce práva upraviť dohodou o urovnaní, keď nadovšetko predmetom dohody o urovnaní nemôže byť ústavnosť alebo protiústavnosť určitého zákona alebo iného všeobecne záväzného predpisu. To, že navrhovatelia zobrali späť podnet podaný Generálnemu prokurátorovi SR, a tiež sa zaviazali vzdať svojho postavenia vedľajšieho účastníka v konaní, vedenom v reštitučnom konaní na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 17 C 3/95 v žiadnom prípade nezabezpečilo právnu istotu ohľadom jeho vlastníckeho práva k reštituovanému majetku do budúcnosti tak, ako to v napadnutom rozsudku nesprávne tvrdí prvostupňový súd. Ak by súd v reštitučnom konaní, dospel k názoru, že zákon č. 97/2002 Z. z. by mohol byť v rozpore s ústavou, bol by v zmysle § 18 ods. 1, písm. d/ zákona č. 38/1993 Z. z. oprávnený podať na Ústavný súd SR návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov s Ústavou SR, a to aj napriek uzavretej zmluve o budúcej zmluve zo dňa 11. 06. 2002. Rovnako tým, že navrhovatelia sa zaviazali vzdať svojho postavenia vedľajšieho účastníka v konaní, nijakým spôsobom neprispeli k zabezpečeniu právnej istoty ohľadom jeho vlastníckeho práva k reštituovanému majetku. Spor bol medzi ním ako navrhovateľom a Hlavným mestom SR ako odporcom a to, že navrhovatelia v rade 1./, 2./ a 3./ vystúpili zo súdneho konania, nijakým spôsobom neovplyvnili výsledok tohto súdneho sporu, a na tom, že dňa 03. 10. 2002 uzavrel s Hlavným mestom SR dohodu o vydaní veci, nemali navrhovatelia 1./ až 3./ žiadnu zásluhu, ani sa o túto skutočnosť nemohli žiadnym zákonným spôsobom pričiniť. Nie je pravdivé tvrdenie súdu v napadnutom rozsudku na strane 5, že „navrhovatelia sa vzdali svojho zákonného nároku na odkúpenie nájomného bytu do vlastníctva“. Táto skutočnosť ani nevyplýva z vykonaného dokazovania. Citujúc ustanovenie § 29a ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z. uviedol, že toto ustanovenie bolo účinné od 01. 08. 1995, to znamená, že od účinnosti zákona č. 282/1993 Z. z., ktorý bol účinný od 01. 01. 1994, navrhovateľom nemohol vzniknúť žiaden zákonný nárok na odkúpenie bytov, pretože obce boli povinné na požiadanie odpredávať byty až od 01. 08. 1995. Keby navrhovatelia požiadali mesto o prevod vlastníctva bytu, tak obec by bola povinná do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu, byt nájomcovi odpredať, a ak tak neurobí, museli by nájomcovia svoj nárok vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote uplatniť na súde, v opačnom prípade by bol ich nárok premlčaný, pričom navrhovatelia nepreukázali v tomto konaní, že by svoj prípadný nárok voči mestu na súde uplatnili. Zdôraznil, že navrhovatelia nemali žiadny zákonný nárok na odkúpenie nájomného bytu do vlastníctva. Aj keby takýto nárok mali, tak na základe zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 11. 06. 2002 sa tohto nároku nevzdali a ani sa ho nemohli vzdať zmluvou s nami, ale ak by sa ho chceli vzdať, museli by tak urobiť voči Hlavnému mestu SR. Ďalej vyslovil názor, že zmluvu o budúcej zmluve, ktorá je predmetom tohto sporu, je potrebné chápať ako jeden nedielny celok, a nie ako viaceré samostatné záväzky. Poukazujúc na znenie čl. II zmluvy (záväzok v nej uvedený posúdil súd prvého stupňa za neplatný) a na čl. VI zmluvy uviedol, že neplatný záväzok mohli splniť i náhradným plnením, ale keďže je samotný záväzok neplatný, nie je možné ho plniť iným spôsobom. Nesúhlasil s názorom prvostupňového súdu , že zmluva o budúcej zmluve obsahuje i príkaznú zmluvu podľa ust. § 724 Obč. zák. Z článku VI. bodu 3 zmluvy o budúcej zmluve z 11. 06. 2002 vyplýva, že záväzok budúceho predávajúceho sa považuje za splnený okamihom, v ktorý budúci kupujúci nadobudnú vhodný byt do svojho vlastníctva a tento článok nie je možné považovať za príkaznú zmluvu, pretože záväzok budúceho predávajúceho sa považuje za splnený až okamihom nadobudnutia vhodného bytu budúcimi kupujúcimi do svojho vlastníctva, teda až výsledkom tejto činnosti, pričom príkazník nezodpovedá za to, že sa očakávaný výsledok nedostavil. Zdôraznil, že vyvinul úsilie nájsť tretiu osobu ochotnú za dohodnutých podmienok a za kúpnu cenu 250.000,- Sk odpredať navrhovateľovi 1/. a navrhovateľom 2./ a 3./ vhodný byt, avšak takúto osobu sa nepodarilo nájsť nesúhlasil s tvrdením súdu prvého stupňa, že nešlo o objektívnu neuskutočniteľnosť plnenia záväzku, práve naopak, záväzok zaobstarať príležitosť uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu, ktorej predmetom by bol vhodný byt v zmysle zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 11. 06. 2002 za kúpnu cenu 250 000,- Sk je objektívne nemožný, neuskutočniteľný, a nie je možné ho splniť nielen z jeho strany, ale aj pre každého iného v našom postavení. Čo sa týka paušálnej náhrady vo výške 4.000.000,-Sk, zmluvné dojednanie o paušálnej náhrade nie je podľa § 51 Obč. zák. samostatným záväzkom, ale iba sankciou za nesplnenie neplatného záväzku. S poukazom na ustanovenie § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka dojednanie o paušálnej náhrade predstavuje zmluvnú pokutu pre prípad nesplnenia povinnosti a skutočnosť, že zmluvná pokuta je nazvaná ako paušálna náhrada nemá za následok, že ide o samostatnú zmluvu. V prípade, že by bolo pravdivé tvrdenie súdu, že dojednanie o paušálnej náhrade prestavuje samostatnú nepomenovanú zmluvu podľa § 51 Občianskeho zákonníka, znamenalo by to, že on je povinný zaplatiť navrhovateľom celkovo sumu 4.000.000,- Sk. Záväzok o paušálnej náhrade má zabezpečovaciu - akcesorickú povahu vo vzťahu k hlavnému záväzku - uzavrieť kúpnu zmluvu, a preto zánik, resp. neplatnosť hlavného záväzku má automaticky za následok aj neplatnosť vedľajšieho zabezpečujúceho záväzku o paušálnej náhrade, resp. zmluvnej pokute. Taktiež poukázal na hrubý nepomer medzi kúpnou cenou (250.000,- Sk) a výškou paušálnej náhrady (2.000.000,- Sk), ktorý je podľa jeho názoru v nepochybnom rozpore s dobrými mravmi. následkom čoho je postihnuté absolútnou neplatnosťou v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. V časti úrokov z omeškania odporca namietal, že výrok rozsudku súdu prvého stupňa je neurčitý, nezrozumiteľný a nevykonateľný. Poukázal zároveň na jeho nesprávnosť a upozornil na to, že príslušný úrok sa má určiť ako priemerná diskontná sadzba NBS, vypočítaná ako vážený aritmetický priemer a nie ako jednoduchý aritmetický priemer, tak ako to v napadnutom rozsudku určil súdu prvého stupňa. Základná úroková sadzba NBS (do 31. 12. 2002 diskontná sadzba) sa určuje na základe rozhodnutia Bankovej rady NBS vždy na konkrétne, vopred neznáme obdobie, ktoré môže byť niekoľko dní, týždňov, mesiacov, ale i rokov. Za nesprávne považoval odvolateľ i rozhodnutie v časti náhrady trov konania, keď boli priznané navrhovateľom i trovy titulom súdneho poplatku za návrh, ktorý poplatok zaplatený nebol. Nesúhlasil ani s priznaním náhradu trov právneho zastúpenia za 4 úkony, a to: zo dňa 21. 05. 2008 - doplnenie žaloby, 31. 03. 2008 - vyjadrenie na vyjadrenie žalovaného, 03. 07. 2008 - záverečné vyjadrenie, 01. 07. 2008 - porada s klientom, keďže nešlo o účelne a potrebné trovy. Záverom navrhol, aby odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku pripustil dovolanie na otázky zásadného právneho významu: a) či je možné, aby predmetom dohody o urovnaní medzi dvomi osobami súkromného práva bola ústavnosť alebo protiústavnosť zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu; b) či je možné požadovať súčasne zákonné, ako aj zmluvné úroky z omeškania; c) či je možné neúspešnú stranu v súdnom konaní zaviazať aj na znášanie trov úspešnej strany, ktoré jej ešte nevznikli, ale pravdepodobne vzniknú až v budúcnosti; d) či je možné, aby účastník súdneho konania využil právo záverečnej reči v zmysle § 118 ods. 3 O. s. p. písomne takým spôsobom, že druhý účastník tohto súdneho konania nebude s touto záverečnou rečou oboznámený, hoci bol prítomný na pojednávaní; e) či je možné záverečnú reč v zmysle § 118 ods. 3 O. s. p. považovať za úkon právnej služby v zmysle § 14 ods. 1 Vyhl. MS SR 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. V rámci odvolacej lehoty (§ 205 ods. 3 O. s. p.) odporca písomným podaním zo dňa 01. 08. 2008, došlým na súd prvého stupňa dňa 04. 08. 2008 doplnil odvolanie ďalšími dôvodmi, keď predovšetkým poukázal na to, že zmluva zo dňa 11. 06. 2002 neobsahuje zákonné náležitosti, a preto je absolútne neplatná a tým je i nespôsobilá vyvolať akékoľvek právne účinky. Opätovne zdôraznil, že ani jeden z navrhovateľov nie je oprávneným subjektom na podanie návrhu na ústavný súd na začatie konania v súlade právnych predpisov. Citoval v tomto doplnenom odvolaní i ust. § 13 ods. 1, písm. a/, § 31 ods. 2, ust. § 35 ods. 1, 3 zák. č. 153/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov, pričom poukázal na to, že tento zákon o prokuratúre neupravuje „späťvzatie podnetu“, keď takýto úkon nemá oporu v zákone a nespájajú sa s ním žiadne právne účinky a navrhovatelia nijakým spôsobom nezaručili, že iný subjekt nepodá Generálnemu prokurátorovi SR takýto podnet, resp., že návrh na ústavný súd z vlastnej iniciatívy nepodá niektorý z oprávnených subjektov. Trval na tom, že navrhovatelia nemali žiadny zákonný nárok na odkúpenie nájomného bytu do vlastníctva a keby ho i mali, tak na základe zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 11. 06. 2002 sa tohto nároku nevzdali. Opätovne vyslovil nesúhlas s uložením povinnosti na zaplatenie sumy 4.000.000,- Sk, keďže zmluva ako celok je neplatná, a teda nespôsobilá právne zaväzovať zmluvné strany, keď zmluvné dojednanie o paušálnej náhrade nie je samostatnou zmluvou, ale iba sankciou za nesplnenie neplatného záväzku. Ohľadne úrokov z omeškania namietal, že súčasťou zmluvnej pokuty nemôžu byť zmluvné úroky z omeškania bez ohľadu na ich pomenovanie v zmluve a ak aj bol dohodnutý zmluvný úrok z omeškania, nie je možné potom požadovať ešte aj zákonný úrok z omeškania. Poukázal na nevykonateľnosť rozsudku v tejto časti, keď z nej ani nie je zrejmé, od ktorého dňa sa má úrok počítať, ani v akej výške sa má úrok zaplatiť, keď nadovšetko úroky si môžu účastníci dohodnúť len v prípade peňažnej pôžičky, v opačnom prípade je dojednanie účastníkov v rozpore so zákonom, teda je absolútne neplatné. K odvolaniu odporcu sa vyjadrili navrhovatelia, ktorí žiadali napadnutý rozsudok potvrdiť. Zotrvali na názore, že zmluva, uzavretá účastníkmi, ako aj dojednania zmluvy o budúcej zmluve sú platné, keď majú všetky zákonom stanovené náležitosti s poukazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, uverejnenú v periodiku zo Súdnej praxe č. 67/1996 a 65/2008, keď požiadavka a náležitosti vhodného bytu sú uvedené v čl. 5 citovanej zmluvy. Zároveň poukázali na judikatúru Najvyššieho súdu SR, uverejnenú v periodiku zo Súdnej praxe č. 6/2008, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. 1 ÚS 242/07, 1 ÚS 2437/07, keď podľa ustálenej judikatúry pri posudzovaní právnych úkonov je vylúčený prílišný formalizmus, platnosť právneho úkonu je zásadou a neplatnosť výnimkou a v tomto smere je aj potrebné posudzovať právne úkony. Teda podľa ich názoru z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že zmluvné strany, v súlade s právnym názorom súdu prvého stupňa, dohodli spôsob určenia podstatných náležitostí, a to v súlade so širokou voľnosťou garantovanou im § 50a Občianskeho zákonníka. Tento spôsob spočíval v tom, že predmet kúpy určí odporca, avšak nie jednostranne, ale na základe kritérií, uvedených v Zmluve a odporca bol oprávnený vybrať a určiť konkrétny byt, ktorý bude predmetom kúpnej zmluvy, a tak určiť podstatnú náležitosť budúcej zmluvy. Za podstatné považovali to, že dohodnutý mechanizmus uzatvárania zmluvy umožňoval súdu rozhodnúť o nahradení prejavu vôle bez toho, aby musel niečo meniť, dopĺňať alebo upresňovať neurčité časti, pretože tieto bol oprávnený určiť odporca podľa dohodnutých pravidiel. Požiadavka, aby bez ďalšieho bol v zmluve o budúcej zmluve byt určený takým istým spôsobom, ako nehnuteľnosť v kúpnej zmluve, nemá oporu v zákone, nemá legitímne opodstatnenie a je v rozpore s účelom právneho inštitútu zmluvy o budúcej zmluve. Takáto požiadavka v konečnom dôsledku nerešpektuje základnú zásadu výkladu a aplikácie právnych predpisov, a to, aby tieto slúžili potrebám praktického života. Ďalej poukázali na obsah uzavretej zmluvy, z ktorého obsahu jednoznačne vyplýva, že presahuje rámec zmluvy o budúcej zmluve, pretože okrem dohody o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy, obsahuje (okrem iného) i úpravu urovnania sporu medzi účastníkmi. Z predmetnej dohody je zrejmé, aké práva boli sporné a čo sa týka odvolania odporcu, v ktorom poukazuje na tú skutočnosť, kto môže namietať ústavnosť, tak tieto námietky odporcu považujú za irelevantné, a to i dôvod - tvrdenie odporcu v odvolaní, keď tvrdí, že oni nemali nárok na kúpu predmetných bytov. Poukázali na to, že odporca prehliada, že v čase uzatvorenia Zmluvy boli obaja účastníci aj účastníkmi konania, sp. zn. 17 C 3/95, vedenej na Okresnom súde Bratislava I. Je zrejmé, že medzi účastníkmi bolo sporné to, či je uplatnený reštitučný nárok odporcu, oprávnený alebo nie, ak by totiž oprávnený nebol, oni by sa nepochybne mohli domáhať nadobudnutia bytu, ktorý užívali na základe nájomnej zmluvy s Hlavným mestom SR Bratislavou. Toto bolo jadro sporu, resp. takto boli vymedzené práva sporné medzi účastníkmi. V danom prípade podľa navrhovateľov je nepochybné, že účastníci uplatňovali k tomu istému predmetu navzájom (vzájomne) nezlučiteľné práva, navrhovatelia právo na nadobudnutie bytu a odporca právo na nadobudnutie nehnuteľnosti, v ktorej sa byt nachádzal. V tomto zmysle medzi stranami nepochybne išlo o vzájomné sporné práva a tento spor bol medzi účastníkmi urovnaný tým, že navrhovatelia vzali svoje podania, ktorými sledovali presadenie nadobudnutia bytu, späť. Odporca sa mýli v tom, keď vyvodzuje, že predmetom urovnania bola ústavnosť zákona č. 97/2002 Z. z. čo potvrdzuje aj obsah Zmluvy, keď ústavnosť tohto zákona totiž Zmluva vôbec neriešila a riešenie tejto právnej otázky nebolo, ako vyplýva z obsahu Zmluvy, vôbec relevantné. Ďalej vyslovili názor, že ak odporca tvrdí, že nemohli mať súkromný názor o protiústavnosti zákona č. 97/2002 Z. z., je to absurdné, keď nadobudnutie presvedčenia (názoru) o neústavnosti zákona je predpokladom na to, aby napríklad občan podal súdu návrh na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov a prerušenie konania, a na to, aby súd takýto návrh podal (§ 109 ods. 1, písm. b/ O. s. p.).. Ak odporca spochybňuje ich nárok na nadobudnutie bytov v bytovom dome, vydania ktorého sa odporca domáhal v konaní, sp. zn. 17 C 3/95, ušlo jeho pozornosti , že predmetom tohto konania priamo a ani nepriamo nebola právna otázka, či tento nárok bol daný alebo nie. Existencia alebo naopak neexistencia tohto nároku nakoniec nebola relevantná ani z hľadiska platnosti alebo neplatnosti Zmluvy, ako (v časti) dohody o urovnaní podľa § 585 Obč. zák. Ako uviedli, predmetom dohody o urovnaní vôbec nemusia byť práva existujúce, postačí, že sú medzi účastníkmi sporné, čo vyplýva zo samotnej povahy a podstaty dohody o urovnaní. Nakoniec z kontextu odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa nevyplýva, že by súd postavil svoje rozhodnutie na právnom závere, že navrhovatelia nárok na nadobudnutie bytu mali. Súd prvého stupňa sa obmedzil len na konštatovanie, že navrhovatelia sa domáhali tohto nároku vzdali. Ak teda odporca namieta niečo, čo súd nevyslovil, jeho námietka je irelevantná. Navrhovatelia trvali na tom, že právny záver prvostupňového súdu o oddeliteľnosti jednotlivých častí právneho úkonu plne obstojí. Z obsahu Zmluvy je zrejmé, že záväzok odporcu spočíval v záväzku uspokojiť ich bytovú potrebu, ktorý mohol splniť alebo uzavretím budúcej zmluvy o prevode bytu sám (čl. III Zmluvy), alebo zabezpečiť pre nich príležitosť uzatvoriť zmluvu o prevode bytu s treťou osobou (čl. VI Zmluvy). Záver o alternatívnosti týchto spôsobov plnenia, t. j. záväzku odporcu uzavrieť s nimi zmluvu o prevode bytu alebo záväzku obstarať pre nich byt prostredníctvom tretej osoby, je úplne zrejmý z toho, že odporca bol oprávnený podľa vlastného uváženia uspokojiť ich bytovú potrebu ktorýmkoľvek z uvedených spôsobov (Zmluva dokonca priznávala odporcovi aj možnosť zrušiť ju zaplatením odstupného). Ak bol teda platný záväzok odporcu uspokojiť ich bytovú potrebu, hoci, podľa názoru súdu, spôsob plnenia uzavretím o budúcej zmluve nebol dojednaný platne, nič nebránilo tomu, aby bol platný záväzok uspokojiť bytovú potrebu zabezpečením príležitosti uzatvoriť takúto zmluvu s treťou osobou. Súd prvého stupňa nezistil a nakoniec odporca ani netvrdil, že by bolo dojednanie takéhoto záväzku postihnuté nejakou vadou. Za absurdnú považovali argumentáciu odporcu o tom, že príkazníkovi na základe zmluvy vzniká povinnosť len vyvíjať pre príkazcu určitú činnosť, a jeho záväzok nezahŕňa výsledok tejto činnosti. Poukazujúc na ust. § 724, § 728, § 730 ods. 1 Obč. zák., ako i na § 2 ods. 3 Obč. zák. zdôraznili, že odporca svoje záväzky voči nim v podstate úplne ignoroval a pokiaľ tvrdí, že vyvinul (údajne) maximálne úsilie nájsť tretiu osobu, ochotnú za dohodnutých podmienok zmluvu o prevode bytu uzavrieť, toto svoje údajné úsilie ničím nepreukázal. Čo sa týka námietky nemožnosti plnenia, vyslovili názor, že súd prvého stupňa sa ňou vysporiadal vyčerpávajúcim a správnym spôsobom. Podotkli, že záväzok odporcu zabezpečiť pre nich príležitosť uzavrieť zmluvu o prevode bytu za rovnakých podmienok, splniteľný bol. Ak by odporca nepreviedol na nich vhodný byt, ktorý bol alebo sa dostal do jeho vlastníctva, mohol nájsť inú osobu, ktorá mala záujem o predaj bytu a kúpnu cenu, prevyšujúcu 250.000,- Sk, zaplatiť zo svojho. Pojem „za rovnakých podmienok“ nemožno totiž vykladať tak dogmaticky a nelogicky, že aj tretia osoba by mala byt previesť za kúpnu cenu vo výške 250.000,- Sk. Z účelu sledovaného účastníkmi, uzatvorením Zmluvy totiž jednoznačne vyplýva, že suma 250.000,- Sk bola mienená len ako najvyššia možná suma, ktorú sú oni povinní zaplatiť za nadobudnutie bytu. Nič teda nebránilo, aby odporca sumu, prevyšujúcu 250.000,- Sk zaplatil zo svojho, a to tým viac, ak odporca nadobudol rozsiahly nehnuteľný majetok úplne zadarmo. Nakoniec, tvrdenie odporcu o údajnej nemožnosti splnenia záväzku by bolo relevantné len vtedy, ak by sa o jeho splnenie aspoň pokúsil, čo však neurobil, pretože to nepreukázal. Navrhovatelia taktiež zotrvali na tom, že suma, ktorá je predmetom konania, nie je zmluvnou pokutou, ale paušálnou náhradou. V tejto súvislosti poukázali na ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka a zdôraznili, že v danom prípade je úplne zrejmé, že dojednanie paušálnej náhrady nebolo dojednaním zmluvnej pokuty, a to nielen podľa jazykového vyjadrenia, ale aj podľa vôle účastníkov, ako aj podľa okolností, za ktorých bol právny úkon urobený. Nesúhlasili s tvrdením, že ide o nepomer plnení, pričom sám odporca tvrdí a preukazuje, že o nepomer plnení nešlo. Je to sám odporca, ktorý uvádza, že hodnota bytov, porovnateľných s tými, ktoré navrhovatelia užívali, bola od 3.750.000,- Sk do 3.850.000,- Sk, resp. od 4.500.000,- Sk. Je teda zrejmé, že paušálna náhrada za to, že sa oni vzdajú práva nadobudnúť byty, ktoré užívali, resp. náhrada za to, že odporca im nezabezpečí vhodný byt, bola výrazne nižšia, ako hodnota hlavného záväzku odporcu. Suma 250.000,- Sk, ktorú sa zaviazali zaplatiť za nadobudnutie vhodných bytov, bola výrazne vyššie ako cena, za ktorú by mohli nadobudnúť byty, ktoré užívali podľa bytového zákona. Aj keby medzi plneniami existoval nejaký nepomer, hoci aj výrazný, sám osebe nezakladá rozpor s dobrými mravmi. Odporca nebol prinútený Zmluvu uzavrieť, uzavrel ju dobrovoľne; bol to dokonca zástupca odporcu, kto inicioval uzavretie Zmluvy v snahe vyhnúť sa súdnemu sporu. Čo sa týka tvrdení odporcu ohľadne nevykonateľnosti rozsudku o úrokovej časti vyslovili názor, že z tejto časti je zrejmé, akým spôsobom je možné tento úrok určiť a možnosť paralelného uplatňovania zmluvných a zákonných úrokov bola riešená v R 53/72, a čo sa týka námietky ohľadne výšky úroku s dobrými mravmi žiaden rozpor odporcom nebol preukázaný. Dodali, že účel a podstata príslušného úroku a úroku z omeškania sú rozdielne. Mali zato, že ak nie je v rozpore s nijakým zákonným zákazom, a odporca takýto zákaz ani nešpecifikuje, požadovať plnenie aj úroku z omeškania, ako aj plnenie z titulu straty hodnoty peňazí v čase, nakoľko ich účel a podmienky vzniku nároku sú odlišné, tak potom nebol dôvod pre nepriznanie oboch týchto nárokov. Podľa nich dojednanie príslušného úroku podľa čl. VIII ods. 2 Zmluvy nie je neurčité. Svedčí o tom nielen postup súdu, ktorému nerobilo problém jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom vyjadriť túto povinnosť vo výroku rozsudku; nakoniec takáto konštrukcia povinnosti na plnenie nie je v našom právnom poriadku ojedinelá, vzhľadom na zákonnú úpravu úrokov z omeškania podľa Obchodného zákonníka. Záverom ohľadne úrokov vyslovili názor, že spôsob určenia príslušného úroku jednoduchým aritmetickým priemerom absolútne zodpovedá zmluvnému dojednaniu podľa čl. VIII ods. 2 Zmluvy. Za správne považovali navrhovatelia i rozhodnutie v časti náhrady trov konania, keď úkony právnej služby, ktoré namieta odporca, boli potrebné na uplatnenie ich práva. Doplnenie návrhu bolo vykonané na výzvu súdu, písomným vyjadrením zo dňa 02. 04. 2008 reagovali na stanovisko odporcu, v zmysle § 118 ods. 3 O. s. p. mali právo na záverečné vyjadrenie, ďalšia porada s klientom je úkonom právnej služby podľa § 14 ods. 1, písm. b/ Vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. Čo sa týka návrhu odporcu na pripustenie dovolania v otázkach zásadného právneho významu, považujú ho za neopodstatnený. Aby išlo o otázku zásadného právneho významu, musí mať význam nielen pre rozhodovaciu prax súdov všeobecne, ale musí byť významná aj pre daný prípad a odporcom sformulované otázky tieto dve podmienky nespĺňajú. Na odvolacom pojednávaní dňa 1.10.2009 , s poukazom na zákon č. 659/2007 Z. z. v platnom znení žiadali, aby odvolací súd pripustil zmenu návrhu tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 1./ sumu vo výške 66.387,84 €, ročný úrok z tejto sumy od 08. 09. 2002 do zaplatenia vo výške priemeru jednotlivých sadzieb diskontnej (základnej) sadzby NBS od 08. 09. 2002 do 31. 12. 2008 a sadzieb základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky od 01. 01. 2009 do zaplatenia, ktorý sa vypočíta ako podiel súčtu výšky jednotlivých diskontných (základných) sadzieb NBS a jednotlivých základných úrokových sadzieb ECB a súčtu počtu jednotlivých diskontných (základných) sadzieb NBS a základných úrokových sadzieb ECB od 08. 09. 2002 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 66.387,84 € od 26. 12. 2004 do zaplatenia. V tomto znení žiadali navrhovatelia pripustiť i zmenu návrhu i vo vzťahu k navrhovateľom 2/, 3/. Uznesením vyhláseným na odvolacom pojednávaní dňa 1.10.2009 odvolací súd s poukazom na § 211 ods. 2, § 216 ods. 1 a § 95 ods. 1 O.s.p. zmenu návrhu pripustil. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací svojím rozsudkom zo dňa 1.10.2009 č.k. 9 Co 293/2008-280 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenil tak, že návrh (po pripustení zmeny v časti úrokov z istiny) zamietol a navrhovateľov zaviazal k povinnosti zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume 12.823,70 € jeho advokátke do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Po zopakovaní dokazovania dospel k záveru, že účastníci uzavreli 11. júna 2002 podľa § 50a Občianskeho zákonníka zmluvu o budúcej zmluve (v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol jednotlivé články, ktoré boli obsahom tejto zmluvy a ich obsah) a nie zmiešanú zmluvu, keďže v tejto zmluve boli len bližšie a podrobnejšie špecifikované záväzky navrhovateľov ako budúcich kupujúcich a súčasťou tejto zmluvy bola aj dohoda o zmluvnej pokute, ktorú sa zaviazal odporca ako budúci predávajúci zaplatiť navrhovateľom v prípade nesplnenia svojho záväzku. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil § 50a Občianskeho zákonníka, upravujúceho zmluvu o budúcej zmluve a § 544 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, upravujúceho zmluvnú pokutu. Odvolací súd po tom, čo dospel k záveru, že v danej veci je potrebné celú zmluvu posúdiť ako zmluvu o budúcej zmluve, sa zaoberal otázkou jej platnosti a dospel k právnemu záveru, že je absolútne neplatnou s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka. V súlade so súdnou praxou na tento právny úkon hľadel akoby nebol urobený, nakoľko pôsobí od samého začiatku, definitívne, nemožno ho konvalidovať dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti a nemožno ho zhojiť dodatočným schválením a na túto neplatnosť prihliadal z úradnej povinnosti. Absolútnu neplatnosť zmluvy videl v chýbajúcich obsahových a formálnych náležitostiach, ktoré mala mať budúca kúpna zmluva podľa Občianskeho zákonníka a katastrálneho zákona. Podstatnou náležitosťou takejto zmluvy je dostatočné určenie predmetu kúpy a kúpnej ceny. Hoci v predmetnej zmluve bola dojednaná kúpna cena, predmet kúpy, byt, nebol dostatočne špecifikovaný, keď bol označený len ako vhodný byt, vymedzený všeobecne svojou povahou a vlastnosťami a nie individuálne, hoci byt ako nehnuteľná vec, pokiaľ má byť predmetom občianskoprávneho vzťahu, s ktorým je spojený prevod jeho vlastníctva, nemôže byť označený ako druhovo určená vec podľa § 496 Občianskeho zákonníka. Pri takejto dohode o predmete budúcej kúpnej zmluvy by nebolo možné bez ďalšieho prejavu vôle účastníkov uzavrieť kúpnu zmluvu o prevode bytu, resp. nahradiť prejav vôle súdnym rozhodnutím. Z dôvodu absolútnej neplatnosti celej zmluvy o budúcej zmluvy mal odvolací súd za to, ţe ani záväzok z dohody o zmluvnej pokute nevznikol, keďže jeho existencia ako akcesorického záväzku, ktorý mal zabezpečovať splnenie zmluvnej povinnosti (R 14/1999) a dôsledky sa viažu na hlavný záväzok a jeho účinky nemôžu nastať, ak nedošlo k vzniku hlavného záväzku, z ktorého dôvodu považoval nárok navrhovateľov za nedôvodný. Proti rozsudku krajského súdu podali dovolanie navrhovatelia , keď podľa ich názoru bol správny záver súdu prvého stupňa, že v danej veci je predmetom zmluvy jednak záväzok zo zmluvy o budúcej zmluve, ale aj z príkaznej zmluvy a dohody o urovnaní a ide tak o zmiešanú zmluvu so samostatnými záväzkami, navzájom oddeliteľnými v zmysle § 41 Občianskeho zákonníka, čo vyplýva z jej obsahu. Uviedli, že záväzkom odporcu bolo zabezpečiť pre nich byt, pričom tento záväzok mohol odporca splniť dvoma spôsobmi, predložením návrhov zmlúv o prevode bytov na základe zmluvy o budúcej zmluve, alebo alternatívne zabezpečením príležitosti uzatvoriť zmluvy o prevode bytov s treťou osobou na základe príkaznej zmluvy, pričom výber spôsobu zadováženia bytov bol na odporcovi. Podľa ich názoru je zmluva platnou aj v časti záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o budúcej zmluve, keďže boli dohodnuté všetky jej podstatné náležitosti, a to spôsob určenia predmetu budúcej zmluvy tak, že ho určí odporca na základe kritérií uvedených v zmluve a kúpna cena. Odvolaciemu súdu vytkli, že prihliadol len na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 274/2004 a nie aj na iné rozhodnutia, napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Cdo 146/99, podľa ktorého podmienkou platnosti zmluvy o budúcej zmluve je aj to, či je jej obsahom dohoda o podstatných náležitostiach budúcej zmluvy do takej miery, že zmluvné strany dohodli aspoň spôsob ich určenia. So záverom odvolacieho súdu nesúhlasili ani v časti právneho posúdenia záväzku zaplatiť paušálnu náhradu ako záväzku z dohody o zmluvnej pokute podľa § 544 Občianskeho zákonníka s poukazom na jazykové vyjadrenie v zmluve a ich vôľu dojednať náhradu za plnenie, ktoré im mal odporca poskytnúť a neposkytol. Uviedli, že ich úmyslom nebolo odporcu sankcionovať, ale zabezpečiť si náhradu pre prípad neplnenia zo strany odporcu, pričom Občiansky zákonník nebráni dohodnúť náhradné plnenie a že zaplatením zmluvnej pokuty sa dlžník nezbavuje svojho záväzku, a teda keby dohodli zmluvnú pokutu, domáhali by sa i splnenia hlavného záväzku. Zároveň poukázali na čl. VIII ods. 3 zmluvy, podľa ktorého táto zaniká tiež okamihom, keď navrhovatelia dostanú paušálnu náhradu. Poukázali na princíp ochrany nadobudnutých práv a právnej istoty, zmluvnú voľnosť, zásadu pacta sunt servanda, princíp autonómie zmluvných strán a princíp zákazu prehnaného formalizmu. V dovolaní ďalej namietali nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu v časti, že uzavretá zmluva nie je zmluvou zmiešanou, resp. zmluvou pozostávajúcou z viacerých právnych úkonov, ale iba zmluvou o budúcej zmluve, ktorý záver odvolací súd neodôvodnil. Najvyšší súd SR ako súd dovolací svojím uznesením zo dňa 28. mája 2012 č.k. 4 Cdo 216/2010-418 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 1.10.2009 sp. zn. 9 Co 293/2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď mal zato, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne. Vo svojom rozhodnutí dovolací súd uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k inému záveru súdu prvého stupňa, ktoré rozhodnutie nepovažoval za správne a zmenil ho, je nepreskúmateľné, nakoľko z neho nevyplýva, na základe akých skutočností dospel k záveru, že v danej veci nejde o zmiešanú zmluvu, z ktorej vyplývajú nielen záväzky zo zmluvy o budúcej zmluve, ale aj záväzky z príkaznej zmluvy, z dohody o urovnaní a z nepomenovanej zmluvy, ale iba o zmluvu o budúcej zmluve. Len formálne konštatovanie, že vzhľadom na obsah zmluvy, ako aj vzhľadom na jej výklad v zmysle § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska vzájomnej nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska radenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu) odvolací súd dospel k záveru, že nejde o zmiešanú zmluvu, nie je odôvodnením v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s právnym posúdením zmiešanej zmluvy, vrátane záväzku z príkaznej zmluvy a dohody o urovnaní ako ich posúdil súd prvého stupňa. Z jeho rozhodnutia nevyplýva ako posúdil záväzok odporcu bezodplatne zaobstarať príležitosť navrhovateľom uzavrieť zmluvy o prevode vlastníctva bytov s treťou osobou a záväzok navrhovateľov vziať späť podnet podaný generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky a primátorovi hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy a vzdať sa svojho postavenia vedľajšieho účastníka v konaní vedenom na OS Bratislava I pod sp. zn. 17 C 3/1995. Ani konštatovanie odvolacieho súdu, že výkladom dospel k záveru, že medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o budúcej zmluve a nie zmiešaná zmluva, keď v tejto zmluve boli len bližšie a podrobnejšie špecifikované záväzky budúcich kupujúcich, bez vysporiadania sa s ostatnými záväzkami, predovšetkým aj záväzkami odporcu, ako napr. zaobstarať príležitosť uzavrieť zmluvy o prevode vlastníctva bytov s treťou osobou, nedáva dovolaciemu súdu podklad pre preskúmanie, na základe čoho dospel odvolací súd k záveru, že v danej veci ide iba“ o zmluvu o budúcej zmluve a nie zmiešanú zmluvu. Odvolací súd po vrátení veci dovolacím súdom opätovne v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. preskúmal vec v napadnutom rozsahu t. j. vo vyhovujúcej časti, keď časť, týkajúca sa uloženia poplatkovej povinnosti navrhovateľmi 1/, 2/, 3/ nebola napadnutá odvolaním; vec prejednal na odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 O. s. p.) na ktorom navrhovatelia zotrvali na všetkých svojich ústnych prednesoch a písomných podaní vrátane dovolania, keď na tomto pojednávaní odvolací súd v zmysle § 213 ods. 3 O.s.p. zopakoval dokazovanie a to oboznámením listinných dôkazov (nájomná zmluva č. XXXX/XX-XXX, list vlastníctva č. XXXX, zmluva o budúcej zmluve zo dňa 11. 06. 2002, právny rozbor Dr. T. zo dňa 10. 04. 2002, nájomná zmluva č. XXXX/XX-XXX, vyjadrenie Dr. N. zo dňa 08. 10. 2004) zistil, že odvolanie bolo podané dôvodne. Odvolací súd zistil, že účastníci konania uzavreli dňa 11. 06. 2002 zmluvu označenú ako Zmluva o budúcej zmluve uzavretá podľa § 50a Občianskeho zákonníka, na základe ktorej sa odporca ako budúci predávajúci zaviazal zabezpečiť pre navrhovateľov ako budúcich kupujúcich vhodný byt predložením návrhu zmluvy na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu najneskôr do 30 mesiacov od účinnosti zmluvy a navrhovatelia sa zaviazali na výzvu odporcu túto zmluvu uzatvoriť prijatím predloženého návrhu na uzavretie zmluvy najneskôr do 10 dní od predloženia zmluvy o prevode vlastníctva bytu (čl. II, III). Náležitosti návrhu zmluvy o prevode vlastníctva bytu boli dohodnuté v čl. IV. zmluvy, kde okrem iného pod bodom 1.1 bolo dohodnuté, že predmetom zmluvy o budúcej zmluve je záväzok predávajúceho previesť vhodný byt do vlastníctva kupujúcich a záväzok kupujúcich zaplatiť za prevod bytu predávajúcemu kúpnu cenu 250 000,- Sk. V čl. V. zmluvy bol vymedzený vhodný byt všeobecne pod bodom 1 až 3 a osobitne v bodoch 4,5 čo do výmery podlahovej plochy a samostatnosti kuchyne, kúpeľne a WC. Zároveň si dohodli účastníci náhradné plnenie (čl. VI.) tak, že odporca ako budúci predávajúci je oprávnený plniť svoj záväzok, zabezpečiť pre budúcich kupujúcich vhodný byt aj takým spôsobom, že im v lehote 30 mesiacov od účinnosti zmluvy zaobstará príležitosť uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu s treťou osobou za rovnakých podmienok, aké sú dohodnuté v tejto zmluve ( čl. III,IV, V zmluvy) a navrhovatelia sú povinní návrh na uzavretie zmluvy, predložený treťou osobou, prijať. V čl. VIII. zmluvy si účastníci dohodli zaplatenie paušálnej náhrady odporcom každému z navrhovateľov vo výške 2 000 000,- Sk s príslušným úrokom v lehote do 15 dní od uplynutia lehoty 30 mesiacov od účinnosti zmluvy pre prípad, ak z akéhokoľvek dôvodu odporca nesplní svoj záväzok podľa tejto zmluvy ( čl. III,IV, V zmluvy) v lehote 30 mesiacov od účinnosti zmluvy; príslušný úrok si strany dohodli vo výške priemernej diskontnej sadzby NBS od rozhodného dňa, právoplatného povolenia vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prospech odporcu, najneskôr však 90. dňa od účinnosti tejto zmluvy (čl. XIII. bod 5). V čl. XI. zmluvy sa navrhovatelia zaviazali najneskôr do 3 pracovných dní od účinnosti zmluvy vziať späť podnet, podaný dňa 12. 04. 2002 Generálnemu prokurátorovi SR a primátorovi Hlavného mesta SR s tým, že ani v budúcnosti ich neuplatnia a ani nebudú uplatňovať, zároveň sa navrhovatelia zaviazali vzdať svojho postavenia vedľajšieho účastníka v konaní, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 17 C 3/1995 s tým, že ani v budúcnosti si ho nebudú uplatňovať. Zmluva nadobudla podľa bodu 4 čl. XIII. platnosť a účinnosť dňom jej podpisu oboma zmluvnými stranami 11. 06. 2002. V čl. XII. zmluvné strany prehlásili, že neexistuje žiadna právna alebo iná prekážka, ktorá by bránila uzavretiu zmluvy a zástupcovia budúceho predávajúceho sú oprávnení v mene odporcu zmluvu podpísať. Predmetom konania v danej veci je zaplatenie sumy 4.000.000,-Sk / 132.775,67 € /, ktorý si navrhovatelia odvodzovali ako paušálnu náhradu v zmysle čl. VIII citovanej zmluvy a preto bolo potrebné vyriešiť v prvom rade otázku, čo predmetná paušálna náhrada predstavuje, keď odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade ide o zmluvnú pokutu v zmysle § 544 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka podľa ktorého ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda. Zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia. Zmluvná pokuta je teda zmluvou určená peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi, alebo veriteľ dlžníkovi, ak dôjde k porušeniu povinností, ktoré na seba zmluvou prevzali, a to aj vtedy, keď porušením povinnosti veriteľovi alebo dlžníkovi nevznikla škoda. V prejednávanej veci teda zmluvná pokuta bola dohodnutá pre prípad, ak budúci predávajúci - odporca z akéhokoľvek dôvodu nesplní svoj záväzok podľa tejto zmluvy ( čl. III,IV, V zmluvy) v lehote 30 mesiacov od účinnosti zmluvy. Odvolací súd sa nestotožňuje zo záverom súdu prvého stupňa, že zmluvné dojednanie o paušálnej náhrade je podľa ustanovenia § 51 Občianskeho zákonníka samostatným záväzkom popri ostatných dojednaniach o vecnom plnení. Vo všeobecnosti zmluva je všeobecným dôvodom vzniku záväzkového právneho vzťahu a podľa citovaného ustanovenia účastníci môžu uzavrieť i takú zmluvu, ktorá nie je osobitne upravená; zmluva však nesmie odporovať obsahu alebo účelu tohto zákona. Pre právne vzťahy vyplývajúce z inominátnych zmlúv je rozhodujúci vždy obsah zmluvy / vlastného zmluvného dojednania / teda ako sú vymedzené vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán. Čl. VIII citovanej zmluvy je úprava vzájomných práv a povinností zmluvných strán a to len sankcia predávajúceho pri nesplnení určitej povinnosti. Právny režim nepomenovaných zmlúv sa riadi vedľa rozhodujúceho vlastného zmluvného dojednania / lex contractus / tými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú občianskoprávne vzťahy, ktoré sú im obsahom a účelom najbližšie alebo ktoré sú týmto neupraveným ale existujúcim zmluvám a občianskoprávnym vzťahom z nich vzniknutých, podobné, resp. najbližšie / tzv. analogia zákona podľa § 491 ods. 2, § 853 Občianskeho zákonníka /. Vzhľadom na vzájomnú úpravu práv a povinností a ich obsah, čl. VIII nie je možné vykladať ako nepomenovanú zmluvu, ktorá by spôsobila vznik samostatného záväzku ale len ako dohodu o zmluvnej pokute, keďže v tomto článku bolo dohodnuté zabezpečenie splnenia hlavného resp. náhradného záväzku. Samotná skutočnosť, že účastníci v zmluve neuviedli zákonný termín / namiesto termínu „zmluvná pokuta“ uviedli termín „paušálna náhrada“ / s odkazom na príslušné ustanovenie § 544 Občianskeho zákonníka, samo o sebe nemôže byť dôvodom preto, aby súd pri výklade takéhoto úkonu vychádzal len z významu jeho jazykového vyjadrenia a neprihliadol tiež na úmysle konajúcich osôb, resp. na ďalšie okolnosti rozhodné pre výklad prejavu vôle účastníkov. Po vyriešení tejto otázky odvolací súd skúmal právny úkon - Zmluva o budúcej zmluve uzavretej dňa 11.6.2002 podľa § 50a Občianskeho zákonníka vzhľadom na skutočnosť, že prvostupňový súd dospel k záveru, že účastníkmi konania uzatvorená zmluva nebolo výlučne typickou zmluvou o budúcej zmluve podľa ust.§ 50a Občianskeho, ale zmiešanou zmluvou v zmysle ust. § 491 Občianskeho zákonníka, keďže obsahovala zmluvu o budúcej zmluve v časti záväzku odporcu navrhovateľom predložiť návrh na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu a povinnosti navrhovateľov ho prijať, ďalej zmluvu príkaznú podľa ust. § 724 Občianskeho zákonníka v časti záväzku odporcu bezodplatne zaobstarať príležitosť navrhovateľom uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu s treťou osobou za rovnakých podmienok a záväzok navrhovateľov návrh zmluvy predložený treťou osobou prijať, dohodu o urovnaní v zmysle ust. § 585 Občianskeho zákonníka v časti záväzku navrhovateľov v čl. XI. zmluvy vziať späť podnet podaný dňa 12.4.2002 Generálnemu prokurátorovi SR a primátorovi Hlavného mesta SR a vzdať svojho postavenia vedľajšieho účastníka v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 17C 3/1995 s tým, že ani v budúcnosti si ich nebudú uplatňovať a napokon nepomenovanú zmluvu v zmysle ust. § 51 Občianskeho zákonníka v časti paušálnej náhrady s príslušným úrokom. Vzhľadom na obsah Zmluvy o budúcej zmluvy uzavretej podľa § 50a Občianskeho zákonníka ako aj vzhľadom na výklad predmetnej zmluvy v zmysle § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka odvolací súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o budúcej zmluve v zmysle § 50a ods. 1 Občianskeho zákonníka a nie zmiešaná zmluva. V zmysle § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachyteného v zmluve sa najprv vykladá prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska vzájomnej nadväznosti použitých pojmov) či systematickými (z hľadiska radenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho možno obsah právneho úkonu posúdiť aj podľa vôle strán v okamžiku uzavierania zmluvy, avšak za podmienky, že táto vôľa nie je v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Aplikujúc uvedené výkladové prostriedky odvolací súd vzhľadom na samotné označenie zmluvy / Zmluva o budúcej zmluve uzavretá podľa § 50a zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov /, ďalej vzhľadom na samotné ustanovenie zmluvy a to čl. II kde bol dohodnutý predmet zmluvy /“ záväzok budúceho predávajúceho zabezpečiť pre budúceho kupujúceho vhodný byt predložením návrhu zmluvy na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu a záväzok budúceho kupujúceho túto zmluvu uzatvoriť „ /, čl. III kde bola dohodnutá doba dokedy zmluva bude uzatvorená, čl. IV v ktorom boli dohodnuté náležitosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu, čl. V kde bol byt špecifikovaný mal za to, že účastníci uzavreli riadnu zmluvu o budúcej zmluve, ktorá obsahovala všetky podstatné náležitosti tohto typu zmluvy. Odvolací súd k tomuto len dodáva, že ustanovenie § 50a Občianskeho zákonníka neprekáža tomu, aby zámer uzavrieť v budúcnosti zmluvu bol vyjadrený tak, že jedna zo zmluvných strán sa zaväzuje predložiť druhej zmluvnej strane v dohodnutej lehote návrh zmluvy dohodnutého obsahu a druhá zmluvná strana sa zaväzuje tento návrh v dohodnutej lehote prijať. Skutočnosť, že bol uzavretá zmluva o budúcej zmluve, preukazuje aj samotný návrh na začatie konania, kde navrhovatelia odôvodňujú svoj nárok tým, že „uzatvorili zmluvu o budúcej zmluve v zmysle § 50a Občianskeho zákonníka a budúci predávajúci si svoje povinnosti v zmysle zmluvy o budúcej zmluve nesplnil“ a celkovo z celého znenia zmluvy vyplýva, že vôľa navrhovateľov ako budúcich kupujúcich smerovala k získaniu bytu, keďže boli nájomcami bytu ktorý sa nachádza v bytovom dome o ktorý mal v reštitúcii záujem mal budúci predávajúci a za týmto účelom uzavreli zmluvu o budúcej zmluve, kde bolo dohodnuté že do určitého obdobia uzavrú zmluvu o prevode vlastníctva bytu . Čo sa týka čl. VI zmluvy / v tomto si zmluvné strany dohodli, že budúci predávajúci je oprávnený plniť svoj záväzok, zabezpečiť pre budúcich kupujúcich vhodný byt aj takým spôsobom, že im v lehote 30 mesiacov od účinnosti zmluvy zaobstará príležitosť uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu s treťou osobou za rovnakých podmienok, aké sú dohodnuté v tejto zmluve ( čl. III,IV, V zmluvy) a budúci kupujúci sú povinní návrh na uzavretie zmluvy, predložený treťou osobou, prijať/ a ktorý prvostupňový súd vyhodnotil ako príkaznú zmluvu v tomto je podľa názoru odvolacieho súdu zmluvné strany dohodou náhradnom plnení v zmysle § 561 Občianskeho zákonníka ako to správne skonštatoval aj prvostupňový súd, keď aj priamo z predmetu zmluvy / čl. II zmluvy / vyplýva, že predmetom tejto zmluvy je aj dohoda o náhradnom plnení. Čl. VII zmluvy je dohoda v zmysle § 48 Občianskeho zákonníka o tom, že budúci predávajúci je oprávnený od zmluvy odstúpiť a ďalšie články a to čl. IX, XI sú len bližšie a podrobnejšie špecifikované práva povinnosti budúceho predávajúceho a budúcich kupujúcich a ide v danom prípade o tzv. náhodné zložky / accidentalia negotii / zmluvy, pričom ich nedostatok nemá vplyv na samotnú platnosť zmluvy o budúcej zmluve a rovnako nesplnenie niektorých povinností, v zmysle týchto článkov nemá vplyv na predmet konania keď paušálna náhrada t.j. zmluvná pokuta sa viaže len na nesplnenie záväzku podľa čl. II, III, VI zmluvy. Odvolací súd sa ďalej ako predbežnou otázkou zaoberal platnosťou Zmluvy o budúcej zmluve a dospel v súlade so súdom prvého stupňa / v tomto smere odvolací súd poukazuje aj na odôvodnenie napadnutého rozsudku / k záveru, že táto je absolútne neplatnou, keď absolútna neplatnosť pôsobí zásadne od počiatku, od okamihu vzniku právneho úkonu. Účinky absolútnej neplatnosti pôsobia definitívne, aj keby dôvod neplatnosti právneho úkonu dodatočne odpadol. Absolútne neplatný právny úkon nemožno teda zhojiť dodatočným schválením (ratihabíciou) a nemožno konvalidovať dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti ani napraviť splnením povinnosti. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Podľa § 50a ods. 1 Občianskeho zákonníka účastníci sa môžu písomne zaviazať, že do dohodnutej doby uzavrú zmluvu; musia sa však pritom dohodnúť o jej podstatných náležitostiach. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov zmluva o prevode vlastníctva bytu a zmluva o prevode vlastníctva nebytového priestoru v dome musí byť písomná a okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať a) popis bytu alebo nebytového priestoru v dome a príslušenstva bytu, vymedzenie polohy bytu alebo nebytového priestoru v dome označením čísla bytu, čísla vchodu a opisom nebytového priestoru, určenie rozsahu podlahovej plochy a vybavenia bytu a nebytového priestoru v dome; b) vymedzenie veľkosti spoluvlastníckeho podielu vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome na spoločných častiach domu, spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve, na pozemku zastavanom domom a na priľahlom pozemku, pričom veľkosť spoluvlastníckeho podielu je určená podielom podlahovej plochy bytu alebo nebytového priestoru k úhrnu podlahových plôch všetkých bytov a nebytových priestorov v dome, ak sa pri priľahlom pozemku nepostupuje podľa písmena e), c) určenie a popis spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva a priľahlého pozemku a prípadné určenie, ktoré spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu, časti príslušenstva a priľahlého pozemku užívajú len niektorí vlastníci bytov a niektorí vlastníci nebytových priestorov, d) úpravu práv k pozemku zastavanému domom a k priľahlému pozemku, e) vymedzenie veľkosti spoluvlastníckeho podielu na priľahlom pozemku dohodou nadobúdateľa bytu alebo nebytového priestoru s vlastníkom domu, f) zistenie technického stavu bytu a nebytového priestoru podľa znaleckého posudku s uvedením opráv, ktoré treba nevyhnutne vykonať v najbližších dvanástich mesiacoch, ak o to nadobúdateľ bytu alebo nebytového priestoru požiada, g) vyhlásenie nadobúdateľa bytu alebo nebytového priestoru v dome o pristúpení k zmluve o spoločenstve vlastníkov alebo k zmluve o výkone správy, h) úpravu práv k zariadeniam civilnej ochrany, ak sú také objekty v dome, po predchádzajúcom súhlase príslušných orgánov. Zmluvou o budúcej zmluve sa zakladá medzi subjektmi zmluvná / kontraktačná / povinnosť. Podstata zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy spočíva v tom, že sa jej subjekty v súlade so širokou zmluvnou voľnosťou písomne zhodne a tým záväzne dohodli, že spolu do dohodnutej doby uzavrú zmluvu, na ktorých podstatných náležitostiach sa musia dohodnúť; dohoda musí obsahovať všetky podstatné obsahové a formálne náležitosti budúcej zmluvy odpovedajúce zmluvnému typu, ku ktorému sa vzťahuje, čo znamená že v prípade / budúcej / zmluvy o prevode vlastníctva bytu musí byť dosiahnutá dohoda o všeobecných náležitostiach v zmysle § 43 a nasl. a § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj dohoda o špeciálnych náležitostiach v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. Medzi významné požiadavky na právne úkony patria náležitosti vôle a jej prejavu. Náležitosťami prejavu vôle sú zrozumiteľnosť, určitosť a v niektorých prípadoch i forma prejavu. Nezrozumiteľný je prejav vtedy, keď nie je možné ani výkladom zistiť, čo ním malo byť vyjadrené. Určitosť prejavu sa týka jeho obsahovej stránky, neurčitý prejav vôle je síce zrozumiteľný, avšak neistý je jeho obsah. Neurčitosť môže byť odstránená výkladom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ale pokiaľ nie je možné uvedený nedostatok odstrániť týmto spôsobom, ide o právny úkon neplatný. Vzhľadom na povahu kontraktačnej povinnosti predpisuje zákon písomnú formu zmluvy o budúcej zmluvy, ktorá musí pod sankciou neplatnosti obsahovať dohodu ako o podstatných náležitostiach budúcej zmluvy, tak aj o dobe, dokedy má byť táto zmluva uzatvorená. Ak ide o právny úkon, pri ktorom je pod sankciou neplatnosti stanovená písomná forma , musí byť určitosť prejavu vôle daná obsahom listiny, na ktorej je tento prejav zaznamenaný. Nestačí, že účastníkom právneho vzťahu je jasné, čo je predmetom zmluvy, pokiaľ to nie je poznateľné z jej textu / pozri rozhodnutia NS ČR sp. zn. 22 Cdo 2374/98, 3 Cdon 227/96, 33 Odo 311/2011 /. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a takýto prejav by nemal vzbudzovať pochybnosti o jej obsahu ani u osôb, ktoré nie sú účastníkmi daného zmluvného vzťahu. Samotný byt / § 2 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z./ nemôže byť predmetom prevodu vlastníckeho práva podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, keď platná právna úprava umožňuje zmluvný prevod iba podľa režimu zákona č. 182/1993 Z.z.. Vzhľadom nato, je potrebné aby záväzok v zmluve v zmluve o budúcej kúpnej zmluve zodpovedal požiadavkám tohto zákona. Súčasne platí, že k platnosti zmluvy o budúcej zmluve stačí dohoda účastníkov o podstatných náležitostiach zamýšľanej zmluvy, pričom požiadavkám určitosti vyhovuje, ak je premet označený tak aby nebol zameniteľný s iným predmetom / uvedené tvrdili v rámci svojich vyjadrení navrhovatelia /. Odvolací súd ale zastáva názor, že obligatórne / podstatné / náležitosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu, t.j. tie o ktorých musí byť dosiahnutá dohoda už v rámci zmluvy o budúcej zmluve určuje ustanovenie § 5 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Bez dohody o nich nemohla byť uzatvorená platná zmluva o prevode vlastníctva bytu ani zmluva o budúcej zmluve o prevode vlastníctva bytu. Je tomu tak preto, že v súvislosti s prevodom bytu musia byť upravené pomery k spoločným častiam domu. Určenie spoločných zariadení domu, príslušenstva a priľahlého pozemku a vrátane určenie, ktoré spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu, časti príslušenstva a priľahlého pozemku užívajú len niektorí vlastníci bytov a niektorí vlastníci nebytových priestorov, stanovenie veľkosti spoluvlastníckeho podielu vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome na spoločných častiach domu, spoločných zariadeniach domu je totiž významné pre záver o tom, v akom rozsahu sa vlastník bytu bude podielať tak na správe tak aj na nákladoch údržby spoločných častiach domu. Skutočnosť, že s vlastníctvom bytu je neoddeliteľne spojené aj užívanie spoločných častí, priestorov a zariadení domu a spoluvlastnícke právo k týmto častiam, priestorom si žiada, aby boli v zmluve o budúcej zmluve zahrnuté / náležitým spôsobom vymedzené / aj zákonné náležitosti tieto otázky riešiace / pozri rozhodnutia NS ČR sp. zn. 28 Cdo 1556/2012, uznesenie ÚS ČR sp. zn. IV.ÚS 3230/2012 /. Ak by sme aj pripustili, že Zmluva o budúcej zmluve uzavretá podľa § 50a Občianskeho zákonníka zo dňa 11. 06. 2002 obsahuje popis budúceho bytu v čl. V - Vhodný byt, ako to aj tvrdili navrhovatelia, uvedená zmluva neobsahuje vymedzenie veľkosti spoluvlastníckeho podielu vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome na spoločných častiach domu, spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve, na pozemku zastavanom domom a na priľahlom pozemku, určenie a popis spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva a priľahlého pozemku a prípadné určenie, ktoré spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu, časti príslušenstva a priľahlého pozemku užívajú len niektorí vlastníci bytov a niektorí vlastníci nebytových priestorov / § 5 ods. 1 písm. b), c citovaného zákona č. 182/1993 Z.z./ a tento nedostatok spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy o budúcej zmluve ako celku vrátane dohody o náhradnom plnení, resp. ďalších dojedaní. Ak je totiž neplatná hlavná zmluva nemôže dôjsť ani k dohode o náhradnom plnení, keďže neplatná zmluva táto nemohla vyvolať zamýšľané právne účinky / t.j. založiť práva a povinnosti /. Bez ohľadu nato, by bola dohoda o náhradnom plnení neplatná aj s poukazom na ustanovenie § 37 Občianskeho zákonníka pre neurčitosť s totožných dôvodov ako zmluva o budúcej zmluve. Neplatnosť zmluvy o budúcej zmluvy, neplatnosť dohody o náhradnom plnení spôsobuje aj neplatnosť dohody o zmluvnej pokute. Z akcesorickej povahy zmluvnej pokuty totiž vyplýva, že nemôže byť dohodnutá bez existencie zabezpečovaného / hlavného záväzku/ a jej platnosť je aj závislá na platnosti záväzku hlavného / pozri R 14/1999, rozhodnutia NS ČR sp. zn. 33 Odo 330/2002, 33 Odo 744/2006, 33 Cdo 5391/2008, 33 Cdo 110/2010 a preto je nárok navrhovateľov , ktorým sa domáhali od odporcu navrhovateľ 1./ samostatne, navrhovatelia 2./, 3./ spoločne zaplatenia o výške 66.387,84 €, s ročným úrokom z tejto sumy od 08. 09. 2002 do zaplatenia vo výške priemeru jednotlivých sadzieb diskontnej (základnej) sadzby NBS od 08. 09. 2002 do 31. 12. 2008 a sadzieb základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky od 01. 01. 2009 do zaplatenia, ktorý sa vypočíta ako podiel súčtu výšky jednotlivých diskontných (základných) sadzieb NBS a jednotlivých základných úrokových sadzieb ECB a súčtu počtu jednotlivých diskontných (základných) sadzieb NBS a základných úrokových sadzieb ECB od 08. 09. 2002 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 66.387,84 € od 26. 12. 2004 do zaplatenia bezdôvodný. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti v zmysle § 220 O.s.p. zmenil a zmenený návrh navrhovateľov ako bezdôvodne podaný zamietol. Čo sa týka ďalších námietok uvedených v odvolaní resp. vo vyjadrení navrhovateľov k odvolaniu, s týmito sa odvolací súd nezaoberal, keď tieto nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných dôkazov. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je potrebné posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad aj so zreteľom na charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané (Ruiz Torija proti Španielsku zo dňa 9.decembra 1994). O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, 2 a § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p., keď odporca cestou svojej právnej zástupkyne podal návrh na priznanie náhrady trov konania a priznal v konaní plne úspešnému odporcovi náhradu trov konania v sume 7.966,54€ / súdny poplatok za odvolanie / a trov právneho zastúpenia vo výške 7.040,61€ /6.250,49€ + 421,88€ + 368,24€, / ktorú zaviazal navrhovateľov s poukazom na ustanovenie § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť právnej zástupkyni odporcu. Trovy právneho zastúpenia pozostávajú : a) z odmeny advokáta za 8 úkonov právnej služby a to príprava a prevzatie zastúpenia dňa 23. 5. 2007, písomné podanie -vyjadrenie k návrhu zo dňa 12. 10. 2007, účasť na pojednávaní dňa 2. 7. 2008, 7. 7. 2008 (vyhlásenie rozsudku), písomné podanie -odvolanie zo dňa 30. 7. 2008, účasť na odvolacom pojednávaní dňa 1.10.2009, písomné podanie -vyjadrenie k dovolaniu zo dňa 22.3.2010, účasť na odvolacom pojednávaní dňa 10.4.2014 v celkovej výške 6.250,49€ / 3.115,28€ + 2.098,59€ + 419,71€ + 616,91€ /. Odmena advokáta za jeden úkon právnej služby predstavuje vzhľadom na predmet sporu 4.000.000,- Sk /132.775,68€ / a s poukazom na § 10 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb platnej a účinnej do 31.12.2008 20.650,-Sk . Režijný paušál predstavoval s poukazom na § 15 písm. a) citovanej vyhlášky za, za rok 2007 sumu 178,- Sk, za rok 2008 sumu 190,-Sk. Odmena za úkony právnej služby príprava a prevzatie zastúpenia dňa 23. 5. 2007, písomné podanie -vyjadrenie k návrhu zo dňa 12. 10. 2007, účasť na pojednávaní dňa 2. 7. 2008, 7. 7. 2008 (vyhlásenie rozsudku), písomné podanie -odvolanie zo dňa 30. 7. 2008 predstavuje aj s poukazom na ustanovenie § 14 ods. 4 citovanej vyhlášky sumu 93.851,-Sk t.j. 3.115,28€/ 4 x 20.650,- Sk + 1 x 10.325,-Sk odmena za pojednávanie dňa 7.7.2008, na ktorom došlo k vyhláseniu rozhodnutia t.j. 1/2 zo sumy 20.650,-Sk + 2 x 178,-Sk režijný paušál + 3 x 190,-Sk režijný paušál/. Odmena advokáta za jeden úkon právnej služby predstavovala s poukazom na § 10 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb platnej a účinnej od 1.1.2009 sumu 692,13€. Režijný paušál predstavoval s poukazom na § 15 písm. a) citovanej vyhlášky za rok 2009 sumu 6,95€, za rok 2010 sumu 7,21€, za rok 2014 sumu 8,04€ . Odmena za úkony právnej služby účasť na odvolacom pojednávaní dňa 1.10.2009, písomné podanie -vyjadrenie k dovolaniu zo dňa 22.3.2010, účasť na odvolacom pojednávaní dňa 10.4.2014 predstavuje sumu 2.098,59€ / 3 x 692,13€ + 1 x 6,95€ režijný paušál +1 x 7,21€ režijný paušál + 1 x 8,04€ režijný paušál/. Odmena advokáta za úkony do 31.5.2009 bola v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. platnej a účinnej do 31.5.2009 / keď náhrady boli možné zvýšiť o DPH až na základe novely vyhlášky č. 209/2009 účinnej od 1.6.2009 / vo výške 3.084,54€ /92.925,-Sk / zvýšená o 20 %DPH t.j. o sumu 616,91€ / 18.585,- Sk / , zároveň bola zvýšená odmena a náhrada za úkony po 1.6.2009 vo výške 2.098,59€ o 20% DPH t.j. o sumu 419,71€. b) z náhrady hotových výdavkov - cestovného v celkovej výške 421,88€,/ 104,49€ + 104,49€ +102,21€ + 110,69€/ Cestovné prináleží právnej zástupkyni odporcu v § 15 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v spojení s § 7 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách za použitie motorového vozidla Volvo S40 , ŠPZ : ZA- 595 AN / priemerná spotreba 6,55/100km / od 2.7.2007 a do 26.2.2014 a za použitie motorového vozidla BMV AG EČ : ZA-126FU / priemerná spotreba 5,8l//100 km / od 26.2.2014 na vykonanie cesty na pojednávanie zo Žiliny do Bratislavy a späť- 404 km celkovo vykonaná 4 krát a to dňa 2. 7. 2008, 7. 7. 2008 , 1.10.2009, 10.4.2014. Jazda dňa 2.7.2008 -cestovné vo výške 3.147,96Sk t.j. 104,49€/ priemerná spotreba 6,55l na 100 km, spotreba na 1 km - 0,0655 l, cena za 1 km = 35,-Sk x 0,0655 = 2,292Sk + 5,50Sk/km = 7,792Sk/km x 404km = 3.147,96Sk /; jazda dňa 7. 7. 2008 cestovné vo výške 3.147,96Sk 104,49€/ priemerná spotreba 6,55l na 100 km, spotreba na 1 km - 0,0655 l, cena za 1 km = 35,-Sk x 0,0655 = 2,292Sk + 5,50Sk/km = 7,792Sk/km x 404km = 3.147,96Sk /; jazda dňa 1.10.2009 cestovné vo výške 102,21€ / priemerná spotreba 6,55l na 100 km, spotreba na 1 km - 0,0655 l, cena za 1 km = 1,08€ x 0,0655 = 0,070 + 0,183€/km = 0,253€/km x 404km = 102,21€/; jazda dňa 10.4.2014 cestovné vo výške 110,69€ / priemerná spotreba 5,80l na 100 km, spotreba na 1 km - 0,058 l, cena za 1 km = 1,569€ x 0,0058 = 0,091 + 0,183€/km = 0,274€/km x 404km = 110,69€/ c ) z náhrady za straty času v celkovej výške 368,24€. Náhrada za stratu času patrí právnej zástupkyni odporcu za účasť na pojednávaniach pred Okresným súdom Bratislava I dňa 2. 7. 2008, 7. 7. 2008 a pred Krajským súdom Bratislava dňa 1.10.2009, 10.4.2014. Táto náhrada za každú i začatú polhodinu v zmysle § 17 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. platnej a účinnej v čase vykonania úkonu predstavuje sumu za rok 2008 sumu 317,-Sk t.j. 10,52€, za rok 2009 sumu 11,59€, za rok 2014 sumu 13,40€. Vzhľadom na uvedené potom prináleží právnemu zástupcovi odporkyni náhrada za 32 pol hodín za čas spojený z dopravou na pojednávanie a späť v celkovej výške 368,24€, / 16 x 10,52€ + 8 x 11,59€ + 8 x 13,40/ Poučenie: Tento rozsudok nie je možné napadnúť odvolaním.