Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/429/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108203214 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1108203214.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci navrhovateľa: T.. L. A., bytom Q., I. XX, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, na odvolanie navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9. mája 2012, č.k. 11C 4/2008-140, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s doplňujúcim rozsudkom zo dňa 02.07.2012, č.k. 11C 4/2008-173 p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom v spojení s doplňujúcim rozsudkom zo dňa 02.07.2012 č.k. 11C 4/2008-173 súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 5.000,- € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Vyslovil, že keďže k namietanému nesprávnemu úradnému postupu osobitnej komisie Ministerstva vnútra SR ako aj k vydaniu (nezákonného) rozhodnutia OR PZ Bratislava IV zo dňa 31.08.2005 o odňatí zbrojného preukazu došlo v auguste roku 2005, bolo potrebné na daný prípad s poukazom na ust. § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu, ktorý nadobudol účinnosť dňom 01.07.2004 a na nesprávny úradný postup, ktorý rovnako nastal po 01.07.2004. Poukázal okrem ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., na ust. § 19 ods. 3 a 4 zákona č. 190/2003 Z.z. o zbraniach a strelive účinnom do 31.12.2005, ako aj na konštantnú judikatúru Ústavného súdu SR, ako Nález PL.ÚS 19/98 č. 8/98, že volebné komisie (v danom prípade aj osobitné komisie zriadené pre účely posúdenia spoľahlivosti držiteľa zbrane podľa zákona č. 190/2003 Z.z.) sú inštitúciami verejnej správy za predpokladu, že činnosť, ktorú vykonávajú, je správnou činnosťou vykonávanou vo verejnom záujme. Konštatoval, že v danom prípade osobitná komisia MV SR bola v čase posudzovania spoľahlivosti osoby navrhovateľa na držanie a nosenie zbraní, orgánom verejnej moci a teda jej činnosť (resp. postup) podlieha zákonu č. 514/2003 Z.z., pričom podľa § 4 ods. 1 písm. d/ tohto zákona v konaní o náhradu škody vystupuje v mene štátu príslušné Ministerstvo vnútra SR. Súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že osobitná komisia MV SR vydala stanovisko o nespoľahlivosti osoby navrhovateľa pre účely zákona č. 190/2003 Z.z., ktoré nevykazuje znaky rozhodnutia, neobsahuje žiadne odôvodnenie, poučenie o opravnom prostriedku. Vyslovil, že konanie, ktoré mu predchádzalo, trpelo viacerými procesnými pochybeniami, čo skonštatovali aj generálny prokurátor vo svojom proteste, ako aj odvolací správny orgán KR PZ v Bratislave vo svojom zrušujúcom rozhodnutí, najmä tým, že o tomto konaní nebol navrhovateľ vôbec upovedomený, čo napokon viedlo k tomu, že sa nemohol v tomto konaní brániť, predkladať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonanému dokazovaniu a dokonca ani podať riadny opravný prostriedok. Stanovisko osobitnej komisie považoval aj vzhľadom na zrušujúce rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu vydané v zmysle § 19 ods. 3 zákona č. 190/2003 Z.z. nie je rozhodnutím v zmysle zákona č. 71/1967 Zb., ani rozhodnutím podľa iného zákona, za tzv. iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb, a teda za nesprávny úradný postup podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Poukázal na protest generálneho prokurátora z 02.02.2006 pod č. VI./I Gd 2354/05-50, ktorý napadol stanovisko komisie MV SR zo dňa 01.08.2005 (ktorým bol navrhovateľ označený za nespoľahlivého), z obsahu ktorého vyplýva, že vydaným stanoviskom bol porušený zákon, konkrétne ustanovenia § 19 ods. 2 písm. g/, § 19 ods. 3 a 4, § 70 ods. 1 zákona č. 190/2003 Z.z. a najmä § 1 ods. 1, 2, § 3 ods. 1, 2, 3 a 4, § 18 ods. 1, 2 a 3, § 32 ods. 1, 2 a 5, § 46, § 47 ods. 1, 2, 3 a 4, § 53 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, osobitná komisia ako správny orgán vo vydanom stanovisku nepripustila možnosť podať odvolanie, ktoré doručila policajnému orgánu PZ, ktorý bol stanoviskom komisie viazaný a vydal rozhodnutie o odňatí zbrojného preukazu a okolnosť, že sa Milan Tomkuliak považuje za spoľahlivú osobu odôvodnil výlučne poukazom na stanovisko komisie. Rozhodnutie OR PZ Bratislava IV zo dňa 31.08.2005 bolo vydané len na podklade stanoviska osobitnej komisie MV SR o nespoľahlivosti osoby navrhovateľa, pričom nepochybne išlo o rozhodnutie vydané v správnom konaní za použitia predpisu č. 71/1967 Zb., ktoré rozhodnutie bolo vykonateľné bez ohľadu na jeho právoplatnosť, odvolanie proti tomuto rozhodnutiu o odňatí zbrojného preukazu nemalo odkladný účinok a aj sám navrhovateľ potvrdil, že musel začiatkom septembra 2005 odovzdať príslušnému útvaru PZ zbrojný preukaz ako aj zbrane do úschovy. Uviedol, že označené rozhodnutie OR PZ bolo rozhodnutím, ktoré bolo vykonateľné bez ohľadu na jeho právoplatnosť a teda nárok na náhradu škody ním spôsobenej bolo možné uplatniť, ak bolo zrušené alebo zmenené aj na základe riadneho opravného prostriedku, nevyžadovalo sa zrušenie alebo zmena až právoplatného rozhodnutia ako v ostatných prípadoch podľa § 56 ods. 1 cit. zákona. To, že bolo predmetné rozhodnutie zrušené pre nezákonnosť nepochybne vyplývalo podľa neho z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu KR PZ v Bratislave zo dňa 01.12.2005 pod číslom KRP-701-5/PP-2005, ktorý napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie a bolo v ňom uvedené, že navrhovateľ bol postupom prvostupňového správneho orgánu ukrátený na svojich zákonných právach. Konštatoval, že odvolací správny orgán, ktorý nezákonné rozhodnutie zrušil, bol správneho názoru, že pri posudzovaní spoľahlivosti menovaného účastníka konania nie je možné vychádzať iba z neodôvodneného stanoviska osobitnej komisie, pretože by tým bol porušený čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a aj pri podstate ochrany štátu, či tretích osôb musí správny orgán zvoliť takú zákonnú formu, aby posudzovaná osoba poznala podstatu, v čom je videná jej nespoľahlivosť. Z tohto dôvodu považoval odvolací správny orgán neodôvodnené stanovisko osobitnej komisie na preskúmanie rozhodnutia a na to, aby prvostupňový správny orgán rozhodol o odňatí zbrojného preukazu za nedostatočné bez upovedomenia o začatí konania podľa § 18 ods. 3 Zákona č. 71/1967 Zb., bez dodržania zákonného postupu ukladajúceho mu povinnosť podľa § 33 ods. 2 cit. zákona dať možnosť účastníkovi konania a zúčastneným osobám možnosť pred vydaním rozhodnutia sa vyjadriť k jeho podkladom a spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie a v rozpore s § 57 ods. 2 tohto zákona, keďže neupovedomil účastníka konania o predložení jeho odvolania odvolaciemu orgánu. Z týchto dôvodov odvolací orgán dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je nezákonné pre nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, nepostačujúce zistenie skutkového stavu a ukrátenia účastníka konania na zákonných právach. Dospel tak k záveru, že rozhodnutie OP PZ Bratislava IV zo dňa 01.08.2005 bolo možné považovať za nezákonné rozhodnutie, nakoľko boli splnené všetky podmienky podľa § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a vykonateľné rozhodnutie bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ktoré bolo zrušené pre nezákonnosť na základe riadneho opravného prostriedku, čím mal preukázaný prvý predpoklad pre priznanie žalovaného nároku. Pokiaľ ide o škodu ako druhý predpoklad pre priznanie nároku, ktorú si navrhovateľ uplatňoval vo forme ušlého zisku spočívajúcu v tom, že z dôvodu odňatia zbrojného preukazu nemohol vykonávať funkciu zodpovedného zástupcu v obchodnej spoločnosti Eduard Kettner, s.r.o. (predtým HORTOM, s.r.o.), tzv. rodinným podnikom, mal dosahovať odmenu vo výške 135.000,- Sk mesačne, čo za 4 mesiace (doba, po ktorú mu bol odňatý zbrojný preukaz), ušlý zisk predstavoval žalovanú výšku škody 17.925,- €, vyplácanie odmeny za výkon funkcie zodpovedného zástupcu v uvedenej spoločnosti za obdobie pred uzavretím dohody o výkone tejto funkcie zo dňa 22.07.2005 ani po vrátení zbrojného preukazu, t.j. po januári 2006, čo súd prvého stupňa vyhodnotil ako skutočnosť, že mu žiadna odmena za výkon tejto činnosti nebola vyplácaná a to aj vzhľadom k tomu, že sa jednalo o rodinnú firmu. Vychádzal pritom aj z výpovede navrhovateľa, že tým, že došlo k nezákonnému skončeniu jeho štátnozamestnaneckého pomeru, stále bol v štátnej službe a nemohol preto túto odmenu poberať, resp. vykonávať inú zárobkovú činnosť, pričom v štátnej službe bol zamestnaný aj v žalovanom období august 2005 - január 2006. S poukazom na ust. § 59 ods. 1 zákona č. 312/2001 Z.z. mal za zrejmé, že navrhovateľ počas existencie jeho štátnozamestnaneckého pomeru s Ministerstvom zdravotníctva SR nesmel podnikať ani vykonávať inú zárobkovú činnosť a nesmel byť členom riadiacich, kontrolných alebo dozorných orgánov právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť. Súd prvého stupňa tak z vyššie uvedeného vyvodil, že navrhovateľ v skutočnosti v predmetnom období (august 2005 - január 2006) funkciu zodpovedného zástupcu nevykonával a ak áno, nepoberal z nej odmenu, nakoľko bol v tom čase stále v štátnej službe, navrhovateľ v konaní ani nepreukázal, že by mu táto odmena bola vyplácaná. Preto nárok navrhovateľa na náhradu škody v žalovanej výške 17.925,- € predstavujúcej ušlý zisk ako nedôvodný zamietol. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že navrhovateľovi vznikla nezákonnými zásahmi odporcu nemajetková ujma, ktorej výšku ustálil vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania. Mal za preukázané, že navrhovateľ bol milovníkom zbraní, poľovníctva, pričom v dôsledku týchto zásahov bol nútený niektoré zbrane predať, iné bol povinný odovzdať príslušnému útvaru PZ v zmysle uloženia mu tejto povinnosti rozhodnutím. Mal za nepochybné, že uvedené zásahy sa prejavili aj vo fungovaní rodinnej spoločnosti E. Kettner, s.r.o. (keď meno navrhovateľa a jeho osoba sa spájala v poľovníckych kruhoch s menom tejto spoločnosti) odlivom zákazníkov, čoho dopad sa prejavil aj v majetkovej sfére navrhovateľa tým, že zisky z podnikania tejto spoločnosti sa zmenšili (v ktorom smere si navrhovateľ škodu nevyčíslil) a mal za nepochybné, že veľkou záľubou navrhovateľa bolo poľovníctvo, kde sa vo výraznej miere obmedzila angažovanosť navrhovateľa v tejto oblasti práve z dôvodu predmetných zásahov. Pokiaľ si navrhovateľ uplatňoval nemajetkovú ujmu, súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom ním navrhnutých svedkov, z ktorých mal potvrdené, že najväčší negatívny dopad na osobnosť navrhovateľa mala predovšetkým skutočnosť vzniku incidentu medzi bývalým ministrom zdravotníctva MUDr. Zajacom a navrhovateľom, ktorý vyvrcholil tým, že bol navrhovateľ vyvedený z ministerstva a jeho nezákonné prepustenie zo štátnej služby. Aj keď mal preukázaný negatívny dopad odňatia zbrojného preukazu, nemal za dôvodné priznanie v ním uplatňovanej výške. Z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa zistil, že hlavnou príčinou negatívnych zásahov do cti, dôstojnosti, resp. osobnostných práv navrhovateľa bol incident, ktorý sa odohral na ministerstve zdravotníctva medzi vtedajším ministrom a navrhovateľom, odkedy sa začala voči navrhovateľovi „perzekúcia“, ktorá vyvrcholila jeho odvolaním zo štátnej služby ako aj ohľadne spôsobilosti na držanie zbrane, teda nie vyhlásenie o nespôsobilosti a odňatie zbrojného preukazu. Tomuto podľa neho nasvedčujú aj navrhovateľom predložené lekárske správy o zdravotnom stave navrhovateľa, podľa ktorých mal trpieť rekurentnou depresívnou poruchou, ktorá u neho pretrváva vzhľadom na riešenie základného problému so zamestnávateľom. Pokiaľ ide o spájanie osoby navrhovateľa s firmou Kettner, s.r.o., súd prvého stupňa uviedol, že negatívny dopad sa týka predovšetkým tejto spoločnosti do osobnostných práv navrhovateľa, avšak v menšej miere. Konštatoval, že predmetná kauza bola medializovaná tak v printových, ako aj televíznych médiách, kde bolo zverejnené, že navrhovateľovi boli odňaté zbrane a zbrojný preukaz. Existenciu nemajetkovej ujmy mal súd prvého stupňa potvrdenú predovšetkým svedkom Jaroslavom Paškom, ktorý potvrdil, že navrhovateľ je milovníkom zbraní, o ktoré prišiel kvôli nezmyselnému obvineniu, čo na neho zle psychicky pôsobilo a predmetný zásah sa prejavil aj v ich spolku, keďže navrhovateľ chodil k nim poľovať, väčšina poľovníkov ho poznala a vtedy u nich nemohol poľovať, keďže stratil oprávnenie na nosenie a držanie zbraní, čím mu bol znemožnený výkon poľovníctva. O skutočnosti, že navrhovateľ bol vyhlásený za nespoľahlivého sa dozvedel z televízie, novín a aj z počutia od iných ľudí. Vyvodil, že tento zásah sa prejavil predovšetkým v znemožnení vykonávať záľubu u navrhovateľa, a to výkon poľovníctva, avšak podľa neho navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v takom rozsahu, aby mu bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v žalovanej výške, a tvrdenia svedkov boli vo všeobecnej rovine a nepreukázali, konkrétne prípady dopadu na osobnostnú sféru navrhovateľa. Preto nepriznal navrhovateľovi nemajetkovú ujmu v ním uplatňovanej výške. Súd prvého stupňa napokon vyslovil názor, že navrhovateľ si mal v prvom rade uplatňovať svoje nároky voči bývalému ministrovi zdravotníctva (prostredníctvom žaloby na ochranu osobnosti) a svojmu zamestnávateľovi (následky spojené s nezákonným prepustením). Mal však za to, že napriek tomu aj zásahy, ktoré boli predmetom tohto konania, spôsobili negatívne dopady u navrhovateľa, a to najmä v jeho záujmovej sfére poľovníctva, športovej streľby a zbraní. Preto priznal navrhovateľovi odškodnenie za nemajetkovú ujmu vo výške uvedenej vo výroku tohto rozhodnutia a vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol. Doplňujúcim rozsudkom zo dňa 02.07.2012 č.k. 11C 4/08-173 súd prvého stupňa rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania vzhľadom na čiastočný úspech navrhovateľa v konaní, pričom navrhovateľovi ani odporcovi v konaní žiadne trovy ani nevznikli. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie navrhovateľ i odporca. Navrhovateľ žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (zrejme vo vyhovujúcej časti) zmeniť a jeho návrhu v plnom rozsahu vyhovieť alebo zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. považujúc rozhodnutie súdu prvého stupňa za nespravodlivé, diskriminačné a nezabezpečujúce spravodlivú ochranu práv a právom chránených záujmov. Namietal, že predmetom konania nie sú krivé obvinenia ministra zdravotníctva a nezákonné postupy a rozhodnutia ministerstva zdravotníctva, ale náhrada škody spôsobenej totalitnými praktikami a zneužitím štátnej moci spadajúcej pod rezort vnútra a zodpovednosť ministra vnútra. Uviedol, že konanie ministra zdravotníctva a rozhodnutia ministerstva zdravotníctva sú v danej veci v zmysle zákona vážnou okolnosťou, na ktorú mal súd prvého stupňa pri rozhodovaní prihliadať v zmysle § 17 ods. 3 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov a nie prenášať zodpovednosť na ministra zdravotníctva a ministerstvo zdravotníctva, ktoré nemajú pasívnu legitimáciu. Mal za to, že súd prvého stupňa mal prihliadať aj na ďalšiu okolnosť, ktorou je skutočnosť, že ministerstvo zdravotníctva jemu a jeho rodine doposiaľ zadržiava plat za obdobie od 01.01.2004 do 22.10.2010 so všetkými dôsledkami, ktorej spoločným znakom je totalitná perzekúcia a likvidácia jeho a jeho rodiny. Posúdenie majetkovej ujmy v ušlom zisku súdom prvého stupňa považoval za nesprávne, keď nebral do úvahy skutočnosť, že rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva SR č. 42016/2003-OŠVS zo dňa mu bol skončený štátnozamestnanecký pomer, ktoré rozhodnutie bolo právoplatne zrušené na základe jeho odvolania ako aj rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.11.2005 č.k. 3Sž 70/2004-30 rozhodnutím Úradu pre štátnu službu zo dňa 26.05.2006 č. 56602/2006. Uviedol, že podľa zákona o štátnej službe odvolanie proti rozhodnutiu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru nemá odkladný účinok, teda aj keď podľa rozhodnutia Úradu pre štátnu službu v spojení s príslušnými ustanoveniami zákona o štátnej službe štátnozamestnanecký pomer trvá a za čas od jeho neplatného skončenia do opätovného zaradenia do štátnej služby patrí mu náhrada funkčného platu, v čase od vydania rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru (18.12.2003) do zrušenia tohto rozhodnutia (26.05.2006) pre neho neplatili a nemohli platiť obmedzenia na výkon zárobkovej činnosti, pretože odvolanie proti rozhodnutiu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru nemalo odkladný účinok a rozhodnutie bolo vykonateľné a bolo vykonané. Poukázal na to, že účelom a podstatou protiprávneho konania a perzekúcie orgánmi štátu bolo hlavne odňatie mu možnosti spoločenského uplatnenia v oblasti, v ktorej mal odbornú spôsobilosť a vybudované obchodné vzťahy a dobré meno, čo považoval za preukázané, a tak ho zlikvidovať aj jeho rodinu. Uviedol, že nemohol zdokladovať vyplácanie odmeny ani po roku, resp. v roku 2006, vyplýva zo skutočnosti, že i po roku 2006 mu bol znemožnený výkon zodpovedného zástupcu ako aj činnosť v obchode so zbraňami a strelivom a naviac jeho meno a dobrá povesť vydaním a zverejnením stanoviska o jeho nespoľahlivosti pre držbu zbrane bola tak poškodená, že jeho uplatnenie v oblasti obchodu, na ktorú spĺňal osobitnú kvalifikáciu, bolo znemožnené. Považoval za dostatočne preukázané listinnými dôkazmi i výpoveďami svedkov, že vykonával zodpovedného zástupcu firmy Kettner a požíval dobré meno. Mal za to, že súd prvého stupňa nesprávne zistil skutkový stav a dospel k nesprávnym zisteniam aj čo sa týka dôsledkov a vplyvu nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu na jeho zdravotný a psychický stav. Navrhovateľ považoval za preukázanú súvislosť medzi konaním ministra zdravotníctva - jeho priameho nadriadeného a nezákonným úradným postupom ministra vnútra priamo zodpovedného za nezákonné stanovisko jeho osobitnej komisie. To, že sa v stručnej lekárskej správe uvádzajú ako príčina zdravotných problémov problémy so zamestnávateľom, vôbec neznamená, že by vykonaním tohto dôkazu bola preukázaná výlučná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím ministerstva zdravotníctva a vzniknutou škodou a že by bola vylúčená príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Nemal za zrejmé, z akého dôvodu priznal súd prvého stupňa náhradu škody vo výške 5.000,- € titulom nemajetkovej ujmy, teda či následky boli spôsobené nezákonným rozhodnutím o odňatí zbrojného preukazu alebo stanoviskom osobitnej komisie o jeho nespôsobilosti pre držbu zbrane, alebo bolo dôvodom nezákonné rozhodnutie i nesprávny úradný postup (t.j. stanovisko o nespoľahlivosti). Poukázal na ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a na to, že pracoval a pôsobil v spoločensky významnom prostredí, pričom vec osobnej cti bola a je pre neho zásadná, meno a dobrú povesť si budoval aj v oblasti obchodu. Stanovisko o jeho nespoľahlivosti pre držbu strelnej zbrane bolo opakovane medializované a bolo odvysielané aj v hlavných správach televízie Markíza, pričom mal za to, že súd prvého stupňa skutkové zistenia nevyhodnotil z hľadiska ich právneho významu a právnych dôsledkov. Uviedol, že utrpel osobnostnú ujmu, poškodenie mena, dobrej povesti a osobnej cti v širokej občianskej verejnosti, protiústavným spôsobom bol vmanipulovaný a zatriedený medzi osoby s pochybným zázemím a zásahom do osobnej cti sa cítil tak dotknutý, že sa po ňom po roku 2005 úplne stiahol z verejného a politického života. Poukázal na to, že v čase, keď došlo k útokom na jeho osobu zo strany štátu, mal 48 rokov, bol na vrchole svojich tvorivých síl a tešil sa spoločensky váženému postaveniu a dobrej povesti ku cti svojho mena a svojej rodiny, mal svoje plány, perspektívy a v súčasnosti zápasí s negatívnymi dôsledkami dopadajúcimi na neho a jeho rodinu. Navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že jeho rozhodnutie neobsahuje vyhodnotenia a závery týkajúce sa dôkazov, ktoré z navrhnutých listinných dôkazov vykonal a ktoré listinné dôkazy nevykonal a z akého dôvodu, či vykonal dokazovanie listinným dôkazom, ktorý je jeho žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 21.08.2005, predloženou zmluvou s jeho firmou a firmy Scheiring (spolu s cenníkom), ktorá tiež dokazuje, ž bol zodpovedným zástupcom firmy E. Kettner a zmluvne zabezpečoval obchodnú činnosť i pre firmu Scheiring. Žiadal doplniť dokazovanie o výsluch svedka R.. J. D., prednostu kliniky Univerzitnej nemocnice Bratislava, Nemocnica Ružinov a listinné dôkazy: predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, zmluvu o zastúpení firmy Scheiring, rozhodnutie MZ SR č. 42016/2003-OŠVS z 18.12.2003, rozsudok NS SR zo dňa 18.11.2005 č.k. 3Sž 70/2004-30, rozhodnutie úradu pre štátnu službu zo dňa 26.05.2006 č.k. 6602/2006, zápisnica o výsledku prešetrenia sťažnosti Úradom vlády SR zo dňa 12.12.2006, list Úradu vlády SR č. 9546/2009/ KVSÚ zo dňa 21.09.209, list Úradu vlády SR č. 37877/2009-KVSÚ zo dňa 11.12.2009, rozsudok NS SR zo dňa 31.08.2010 č.k. 4Sžo 6/2010. Odporca žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti, t.j. vo výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 5.000,- € zmeniť a návrh navrhovateľa aj v tejto časti návrh navrhovateľa zamietnuť a v zamietajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť majúc za to, že navrhovateľovi sa nepodarilo preukázať opodstatnenosť jeho nároku. Uviedol, že inštitút náhrady ušlého zisku je určený k náhrade zisku, ktorý by poškodená osoba preukázateľne dosiahla, ak by nedošlo k škodovej udalosti, pričom majetková ujma vo forme ušlého zisku vo výške uplatnenie navrhovateľom predpokladá, že by došlo k naplneniu navrhovateľom uvádzanej ideálnej modelovej situácie a je hypotetickým predpokladom navrhovateľa. Mal za to, že navrhovateľ v konaní nepreukázal, že mu odmena za činnosť zodpovedného zástupcu firmy E. Kettner, s.r.o. bola niekedy v minulosti vyplácaná a preto považoval nárok navrhovateľa na náhradu ušlého zisku za jeho účelovú snahu obohatiť sa na jeho úkor. Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa ohľadne posúdenia nároku navrhovateľa na náhradu skutočnej škody vo forme ušlého zisku vo výške 17.925,- €. Čo sa týka nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy, mal za to, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania svojho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ podľa neho dostatočne nepreukázal, že došlo k zníženiu jeho cti, ľudskej dôstojnosti, že poklesla jeho vážnosť v spoločnosti, resp. že by sa tak udialo v dôsledku označenia navrhovateľa za nespoľahlivú osobu, teda neuniesol dôkazné bremeno vo veci preukázania závažnosti a rozsahu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť zásahom orgánu verejnej moci spôsobená. Poukázal na to, že pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadniť osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije, ako aj závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení a v súkromnom živote. Nemal za dostatočne preukázanú závažnosť vzniknutej ujmy, narušenie súkromného života, či spoločenského uplatnenia, že by sa navrhovateľ stretával s negatívnymi reakciami širšieho okolia. Preto považoval výšku nemajetkovej ujmy priznanej navrhovateľovi súdom prvého stupňa za nedôvodnú. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolania navrhovateľa i odporcu nie sú dôvodné. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, z ktorého vyvodil aj správny právny záver, výsledky vykonaného dokazovania náležite vyhodnotil (§ 132 O.s.p.), svoje rozhodnutie aj náležite a v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil a s odôvodnením jeho rozhodnutia sa aj odvolací súd stotožnil (§ 219 ods. 2 O .s.p.). Ustanovenie čl. 46 ods. 3 Ústavy SR zakladá právo osoby voči štátu na náhradu škody, ktorá jej bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanovuje zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Podľa § 3 ods.1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu vzniká z rozhodnutia, ktoré je nezákonné. Pojem nezákonnosti nie je v zákone č. 514/2003 Z.z. definovaný. Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia je vo všeobecnosti otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym právom. Pod nezákonným rozhodnutím sa rozumie akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom alebo záväzkami SR vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Právna úprava ani neupravuje, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť výslovne konštatovaná v rozhodnutí (vo výroku alebo jeho odôvodnení), ale pokiaľ príslušný orgán určité rozhodnutie zrušil (zmenil) z dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia, mohlo sa tak stať jedine z dôvodu jeho nezákonnosti. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Právo na náhradu škody má i ten, s kým nebolo konané ako s účastníkom konania, aj keď s ním, ako s účastníkom konania, konané malo byť. Ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, právo na náhradu škody má ten, komu nezákonným rozhodnutím škoda vznikla. (§ 5 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z.). Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti pod ním treba rozumieť inú než rozhodovaciu činnosť štátnych orgánov, ale aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia či už stanovených alebo primeraných lehôt na ich vydanie. Ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s právnou úpravou, ide teda o úradný postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomoci orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti), ale aj ak poruší povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne ak je nečinnosť pri výkone verejnej moci, ak má zbytočné prieťahy v konaní, alebo či spôsobí iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Nakoľko úradný postup nemožno v právnych predpisoch upraviť do najmenších podrobností tak, aby zahŕňal všetko, čo je potrebné pri výkone právomoci orgánu verejnej moci vykonať, treba správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup orgánu verejnej moci smeruje. V prípade, že fyzická osoba požaduje náhradu škody od štátu v občianskom súdnom konaní, ktorú jej spôsobil orgán verejnej moci, je rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom závislé aj na posúdení príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. V súlade s právnym poriadkom je pre vznik nároku na náhradu škody nutné preukázať existenciu právom uznaných predpokladov. Predpokladom vzniku škody sú existencia protiprávneho úkonu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody a zavinenie. Za škodu treba považovať každú ujmu, ktorá vznikla v majetkovej sfére poškodeného a ktorú je možné vyjadriť peniazmi. Ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné ju uspokojiť inak. Pri vzniku nemajetkovej ujmy a jej výšky je však podstatné, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby. Súd ju môže priznať len za predpokladu, ak primeraná náhrada nebola postačujúca na odstránenie následkov a došlo k značnému zníženiu dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo spoločenského uplatnenia jednotlivca. Dôvodová správa k zákonu č. 514/2003 Z.z. v osobitnej časti len všeobecne charakterizuje nezákonné rozhodnutie ako rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a ktoré bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Nedostatok výslovnej definície pojmu „nezákonné rozhodnutie“ odôvodňovala tým, že nezákonnosť rozhodnutia môže byť tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii ako i zovšeobecňujúci popis naráža na neprekonateľné prekážky. Preto otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa bude vždy posudzovať so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. V zmysle § 6 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003 Z.z. súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím orgánu, ktorým bolo zrušené alebo zmenené právoplatné rozhodnutie pre nezákonnosť. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu výslovne uvádza, že nezákonnosť rozhodnutia nie je možné a ani účelné zisťovať v rámci konania o náhradu škody. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku o náhrade škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je možné riešiť ako otázku prejudiciálnu. Súd v konaní o náhradu škody je viazaný rozhodnutím orgánu, ktorým bolo právoplatné rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Nezákonnosťou treba rozumieť nielen nesprávne právne posúdenie otázok hmotnoprávnych, ale aj procesné pochybenia, ak mali vplyv na správnosť rozhodnutia. V zmysle § 250j ods. 1 O.s.p., ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v návrhu dospeje k záveru, že postup a rozhodnutie správneho orgánu sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že návrh sa zamieta. Použitím logického výkladového pravidla a contrario vo vzťahu k uvedenému ustanoveniu možno vyvodiť, že zrušenie rozhodnutia správneho orgánu podľa § 250j ods. 2 O.s.p. bez ohľadu na to, z ktorého v ňom uvedených dôvodov k tomu došlo. Pokiaľ ide o predpoklad príčinnej súvislosti, kauzálny nexus je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby nezákonné rozhodnutie a vznik škody boli v logickom slede, teda aby nezákonné rozhodnutie bolo príčinou s vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Príčinou vzniku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím môže byť len také nezákonné rozhodnutie, bez ktorého by škodný následok nevznikol. Navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal náhrady škody vo výške 17.925,- € s 8,5% úrokom z omeškania od podania návrhu do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom odporcu, ktorý nárok odôvodnil tým, že rozhodnutím Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru osobitnej komisie č. PPZ387-805/JKP-2005 zo dňa 01.08.2005 bol označený za osobu nespoľahlivú, ktoré rozhodnutie bolo na základe protestu generálneho prokurátora SR č.VI/1 Gd 2354/05-50 zo dňa 02.02.2006 rozhodnutím Ministerstva vnútra SR, prezídia Policajného zboru osobitnej komisie č. PPZ-114/JKP-OK-2006 zmenené tak, že ho označil za osobu spoľahlivú. V dôsledku vyššie uvedeného rozhodnutia mala byť vážne a zásadným spôsobom poškodená jeho dobrá povesť, meno a osobná česť, možnosť profesionálnej realizácie sa, zhoršenie kvality jeho života a života jeho rodiny, došlo k psychickým útrapám s dôsledkom na jeho zdravotný stav a príslušníkov jeho rodiny. O vyššie uvedenom rozhodnutí bola verejnosť informovaná prostredníctvom televízie a tlače. Podaním zo dňa 06.05.2009 doplnil navrhovateľ svoj návrh o ďalšie skutkové tvrdenia, že v roku 2003 vykonával štátnozamestnaneckú funkciu vrchného riaditeľa legislatívy a práva na Ministerstve zdravotníctva SR a pre jeho názory na ústavnosť a súlad so základnými princípmi práva pripravovanej reformy zdravotníctva došlo zo strany vtedajšieho ministra zdravotníctva MUDr. R. Zajaca k nezákonným postupom voči jeho osobe. Dňa 18.12.2003 bolo vydané rozhodnutie o skončení jeho štátnozamestnaneckého pomeru, ktorého zrušenie bolo potvrdené rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.04.2009 a na základe nepravdivého udania ministra zdravotníctva MUDr. R. Zajaca bol podrobený perzekúcii, sledovaniu a útokom zo strany štátnych orgánov Ministerstva vnútra SR, ktoré priamo riadil minister vnútra RNDr. Vladimír Palko. Uviedol, že súčasťou jeho perzekúcie bolo vydanie rozhodnutia Ministerstva vnútra SR, Prezídia PZ osobitnej komisie o jeho nespoľahlivosti na držbu strelnej zbrane zo dňa 01.08.2005 č. PPZ 387-805/JKP-OK-2005 a v súvislosti s protestom generálneho prokurátora zo dňa 02.02.2006 č. VI/1 Gd 2354/05-50, ako aj jeho verejnými protestmi v priestoroch NR SR a konaním Výboru pre obranu a bezpečnosť NR SR, osobitná komisia ministra vnútra SR dňa 21.02.2006 rozhodnutím č. PPZ-114/JKP-OK-2006 ho označila za zodpovedného zástupcu pre nákup a predaj zbraní a streliva, ako aj činnosť zodpovedného zástupcu pre cestovno- kancelársku činnosť firmy E. Kettner, s.r.o. Uviedol tiež, že bol uvrhnutý do hmotnej núdze tým, že v čase keď nepoberal štátno-zamestnanecký plat, bola mu znemožnená činnosť v rodinnej firme E. Kettner, s.r.o., ktorá bola znemožnená, nakoľko bola spojená s jeho menom, bola poškodená jeho radosť zo života a možnosť jeho oddychu, bol vážne narušený životný štýl, orientácia a výchova maloletého, zasiahnuté do jeho ľudskej dôstojnosti, cti a dobrého mena. V žiadosti o prerokovanie nároku na náhradu škody navrhovateľ vyvodzoval svoj nárok na náhradu škody z rozhodnutia osobitnej komisie prezídia Policajného zboru Ministerstva vnútra SR č. PPZ 379-805/ JKP-2005 zo dňa 01.08.2005, ktorým bol označený za osobu nespoľahlivú v zmysle zákona č. 190/2003 Z.z. o zbraniach a strelive v znení neskorších predpisov. Ako dôsledky tohto nezákonného rozhodnutia označil vážnu majetkovú ujmu spočívajúcu v tom, že na jeho základe nemôže vykonávať zodpovedného zástupcu pre obchod so zbraňami a strelivom, reálne nemôže vykonávať poľovníckeho sprievodcu a funkciu poľovného hospodára., nemôže sa realizovať v oblasti poľovníctva a športového strelectva, čo je jeho celoživotnou záľubou. Poukázal na poškodenie jeho dobrého mena so všetkými dôsledkami v spoločenskom živote i obchodných stykoch, zásadné narušenie a zmenu jeho života a životného štýlu, života jeho rodiny a všetkých súvisiacich vzťahov. Odvolací súd ako súd prvého stupňa vyhodnotil rozhodnutie osobitnej komisie Prezídia Policajného zboru Ministerstva vnútra SR č. PPZ 379-805/JKP-2005 zo dňa 01.08.2005, ktorým bol označený za osobu nespoľahlivú v zmysle zákona č. 190/2003 Z.z. o zbraniach a strelive v znení neskorších predpisov za nezákonné rozhodnutie, nakoľko boli splnené všetky podmienky podľa § 6 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a vykonateľné rozhodnutie bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ktoré bolo zrušené pre nezákonnosť na základe riadneho opravného prostriedku. Navrhovateľovi vznikla nezákonnými zásahmi odporcu nemajetková ujma, ktorej výšku súd prvého stupňa správne ustálil vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ v dôsledku týchto zásahov bol nútený niektoré zbrane predať, iné bol povinný odovzdať príslušnému útvaru PZ v zmysle uloženia mu tejto povinnosti rozhodnutím, pričom bolo preukázané, že navrhovateľ bol milovníkom zbraní a jeho veľkou záľubou bolo poľovníctvo, kde sa obmedzila jeho angažovanosť z dôvodu uvedených zásahov, bol mu znemožnený výkon poľovníctva. Nepochybné bolo aj to, že uvedené zásahy sa prejavili aj vo fungovaní rodinnej spoločnosti E. Kettner, s.r.o. (keď meno navrhovateľa a jeho osoba sa spájala v poľovníckych kruhoch s menom tejto spoločnosti) odlivom zákazníkov, čoho dopad sa prejavil aj v majetkovej sfére navrhovateľa tým, že zisky z podnikania tejto spoločnosti sa zmenšili, v ktorom smere si navrhovateľ škodu nevyčíslil. V dôsledku vyššie uvedeného rozhodnutia bola byť vážne poškodená jeho dobrá povesť, meno a osobná česť. Preto bol opodstatnený nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy a za primeranú považoval nemajetkovú ujmu vo výške priznanej súdom prvého stupňa, keď negatívny dopad odňatia zbrojného preukazu, nemal za dôvodné priznanie nemajetkovej ujmy v ním uplatňovanej výške. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania svojho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v ním uplatňovanej výške. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadniť osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije, ako aj závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení a v súkromnom živote. Navrhovateľ však dostatočne nepreukázal, že došlo k zníženiu jeho cti, ľudskej dôstojnosti, že poklesla jeho vážnosť v spoločnosti, resp. že by sa tak udialo v dôsledku označenia navrhovateľa za nespoľahlivú osobu, teda neuniesol dôkazné bremeno vo veci preukázania závažnosti a rozsahu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť ním uvedeným v tomto konaní zásahom orgánu verejnej moci spôsobená. Nemal za dostatočne preukázanú závažnosť vzniknutej ujmy, narušenie súkromného života, či spoločenského uplatnenia, že by sa navrhovateľ stretával s negatívnymi reakciami širšieho okolia. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že najväčší negatívny dopad na osobnosť navrhovateľa mala predovšetkým skutočnosť vzniku incidentu medzi bývalým ministrom zdravotníctva MUDr. Zajacom a navrhovateľom, ktorý vyvrcholil tým, že bol navrhovateľ vyvedený z ministerstva a jeho nezákonné prepustenie zo štátnej služby, na čo sám navrhovateľ poukazoval a čomu okrem iných dôkazov podľa neho nasvedčujú aj navrhovateľom predložené lekárske správy o zdravotnom stave navrhovateľa, podľa ktorých mal trpieť rekurentnou depresívnou poruchou, ktorá u neho pretrváva vzhľadom na riešenie základného problému so zamestnávateľom, avšak čo nebolo v prejednávanej veci podstatným, nakoľko navrhovateľa vyvodzoval svoj nárok na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia osobitnej komisie prezídia Policajného zboru Ministerstva vnútra SR č. PPZ 379-805/JKP-2005 zo dňa 01.08.2005, ktorým bol označený za osobu nespoľahlivú v zmysle zákona č. 190/2003 Z.z. o zbraniach a strelive v znení neskorších predpisov, z ktorého dôvodu bolo potrebné vychádzať z príčinnej súvislosti medzi týmto rozhodnutím a navrhovateľovi vzniknutou škodou. Sám v vo svojom odvolaní uviedol, že sa domáha náhrady škody spôsobenej mu zneužitím štátnej moci spadajúcej pod rezort vnútra a zodpovednosť ministra vnútra, preto námietky navrhovateľa uvedené v jeho odvolaní. Pokiaľ ide o spájanie osoby navrhovateľa s firmou Kettner, s.r.o., negatívny dopad sa týka predovšetkým tejto spoločnosti do osobnostných práv navrhovateľa len v menšej miere. Neboli preukázané konkrétne prípady dopadu na osobnostnú sféru. Pokiaľ navrhovateľ vo svojom odvolaní uviedol, že „konanie ministra zdravotníctva a rozhodnutia ministerstva zdravotníctva sú v danej veci v zmysle zákona vážnou okolnosťou, na ktorú mal súd prvého stupňa pri rozhodovaní prihliadať v zmysle § 17 ods. 3 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov a nie prenášať zodpovednosť na ministra zdravotníctva a ministerstvo zdravotníctva, ktoré nemajú pasívnu legitimáciu a že súd prvého stupňa mal prihliadať aj na ďalšiu okolnosť, ktorou je skutočnosť, že ministerstvo zdravotníctva jemu a jeho rodine doposiaľ zadržiava plat za obdobie od 01.01.2004 do 22.10.2010 so všetkými dôsledkami, ktorej spoločným znakom je totalitná perzekúcia a likvidácia jeho a jeho rodiny“. Navrhovateľ si však si mohol uplatňovať svoje nároky voči bývalému ministrovi zdravotníctva prostredníctvom žaloby na ochranu osobnosti a proti svojmu zamestnávateľovi nároky vyplývajúce mu z nezákonného prepustenia zo štátnozamestnaneckého pomeru. Vzhľadom na vyššie uvedené nebolo možné považovať za dôvodné ani odvolanie odporcu. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s doplňujúcim rozsudkom zo dňa 2. júla 2012, č.k. 11C 4/08-173 ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 2 O.s.p. vzhľadom na čiastočný úspech navrhovateľa a odporcu v odvolacom konaní a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.