Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/409/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108212787 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1108212787.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a Mgr. Anny Križákovej v právnej veci navrhovateľa: PRVÁ ZVÁRAČSKÁ, a.s., IČO: 35 805 609, Kopčianska č. 14, Bratislava, zastúpený: GRMAN & PARTNERS, s. r. o., IČO: 36 861 553, Landererova ul. č. 1, Bratislava, proti odporcom: 1/ Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 133 073, Župné námestie č. 13, Bratislava, 2/ Slovenská republika - Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky, IČO: 36 064 220, Odborárske námestie č. 3, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16. augusta 2012, č. k. 7C/79/2008 - 287, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcom 1/ a 2/ domáhal náhrady škody v sume 1. 564. 638, 20,- Sk (51. 936, 47 eur) spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 1 ods. 1, § 2, § 9 ods. 1, § 10 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, § 33 ods. 1, 2 zák. č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov a vecne zamietnutie návrhu voči odporcovi 2/ tým, že nie je v konaní vecne pasívne legitimovaným subjektom, nakoľko za spôsobenú škodu nezodpovedá konkrétny správny orgán (Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky je orgánom štátnej správy s celoslovenskou pôsobnosťou so sídlom v Bratislave, nie je však ústredným orgánom štátnej správy podľa zák. č. 575/2001 Z. z. o organizácii a činnosti vlády a organizácii štátnej správy), ale štát - Slovenská republika, zastúpená príslušným správnym orgánom s tým, že odporca 1/ je nositeľom vecnej pasívnej legitimácie v konaní, keďže štát (Slovenská republika) za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom zodpovedá a jeho zodpovednosť je objektívna, t. j. nemôže sa jej zbaviť. Zamietnutie návrhu navrhovateľa voči odporcovi 1/ súd prvého stupňa ďalej odôvodnil vecne tým, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď ním uplatnenú škodu, ktorá mu mala vzniknúť titulom nesprávneho úradného postupu v konaní žiadnym dôkazom nepodložil a nepreukázal, že k úbytku na jeho majetku došlo nesprávnym úradným postupom Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal v konaní, že medzi rozhodnutím Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky a navrhovateľom uplatnenou škodou existuje príčinná súvislosť, z dôvodu ktorého návrh navrhovateľa voči odporcovi 1/ zamietol. Vo svojom rozhodnutí súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ za nesprávny úradný postup považoval nezákonné rozhodnutie odporcu 2/ zo dňa 29. 01. 2004, č. k. P139003OU-0416/04-O, ktorým mu mala byť spôsobená škoda, keď Slovenská národná akreditačná služba pozastavila navrhovateľovi účinnosť osvedčenia o akreditácii č. P006 zo dňa 17. 03. 2003, čo mu spôsobilo stratu zákazníkov a pokles tržieb, pričom z obsahu rozhodnutia Slovenskej národnej akreditačnej služby zo dňa 05. 01. 2005, ktorým rozhodnutím bola pozastavená účinnosť osvedčenia o akreditácii navrhovateľa pod č. P006 zo dňa 17. 03. 2003 dňom 07.01.2005 a následne z nasledujúceho rozhodnutia Slovenskej národnej akreditačnej služby (ďalej „SNAS“) zo dňa 26. 01. 2005, ktorým bola obnovená účinnosť osvedčenia o akreditácii č. P006 zo dňa 17. 03. 2003, nevyplýva, že by v čase od 05. 01. 2005 do 26. 01. 2005 bola navrhovateľovi pozastavená účinnosť o akreditácii v dôsledku rozhodnutia Úradu (odporcu 2/) zo dňa 29. 01. 2004, č. k. P139003OU-0416/04-O (keďže rozhodnutia neobsahujú žiadne bližšie zdôvodnenie, neobsahujú dôvod, pre ktorý Slovenská národná akreditačná služba počas 19 dní pozastavila účinnosť predmetného osvedčenia navrhovateľa) a dospel k záveru, že medzi vznikom škody na strane navrhovateľa a rozhodnutím Úradu zo dňa 29. 01.2004, č. k. P139003OU-0416/04-O nie je žiadna príčinná súvislosť (ako dôkaz o tejto skutočnosti bola súdu predložená písomná námietka navrhovateľa adresovaná Slovenskej národnej akreditačnej služby zo dňa 14. 01. 2005, pod sp. zn. 300/26/Ing./Po/Ing.Gu, ako aj samotná výpoveď štatutárneho zástupcu navrhovateľa Mgr. Jany Rychtárikovej na pojednávaní dňa 02. 04. 2009). Súd prvého stupňa mal za nesporné, že platnosť všetkých certifikátov vydaných na základe dokumentácie, ktorá bola vrátená prevádzkovateľovi Výskumnému ústavu zváračskému - Priemyselnému inštitútu so sídlom v Bratislave, na základe rozhodnutia zo dňa 29. 01. 2004, č. k. P139003OU-0416/04-O končila dňom 17. 01. 2005, z dôvodu ktorého boli všetky certifikáty k tomuto dátumu zrušené. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1, § 149 ods. 1, § 151 ods. 3 O. s. p. a vecne tým, že vzhľadom na zložitosť prejednávanej veci, o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré neboli doteraz uplatnené, ako i z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. d/, e/ a f/ O. s. p.) a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a jeho návrhu vyhovieť tak, že odporcovi bude uložená povinnosť zaplatiť istinu 51. 936 eur, ako i trovy konania. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nepreukázal príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím, nakoľko škoda, ktorá navrhovateľovi vznikla ako ušlý zisk, spočíva v poklese tržieb a straty zákazníkov a v priamych nákladoch na obnovenie účinnosti osvedčenia o akreditácii vynaložených navrhovateľom dôsledkom nezákonného rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že v prípade, ak by Úrad na ochranu osobných údajov SR svojim rozhodnutím zo dňa 29. 01. 2004, č. k. P139003OU-0416/04-O neuložil navrhovateľovi povinnosť vrátiť protokoly o skúškach, nebol by vznikol následok, t. j. nedostatok v plnení akreditačných kritérií a nebola by Slovenskou národnou akreditačnou službou navrhovateľovi pozastavená účinnosť osvedčenia o akreditácií, t. j. navrhovateľ by nemusel rušiť certifikáty pred uplynutím ich platnosti a nemusel by vynaložiť náklady na znovuobnovenie účinnosti osvedčenia o akreditácii. Navrhovateľ vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že nebyť nezákonného rozhodnutia nevznikli by medzi držiteľmi certifikátov a v odbornej verejnosti pochybnosti o akreditácii navrhovateľa a jeho spôsobilosti vykonávať činnosti ako akreditovaný subjekt, t. j. nedošlo by k pozastaveniu účinnosti osvedčenia o akreditácii a k výraznému poklesu tržieb, ku ktorému došlo z dôvodu, že držitelia certifikátov v dôsledku pozastavenia účinnosti navrhovateľovho osvedčenia o akreditácii, po uplynutí platnosti svojich certifikátov, absolvovali skúšky na obnovenie ich platnosti u konkurencie, keďže sa dôvodne obávali o hodnovernosť a platnosť vydaných certifikátov navrhovateľa, čím sa súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal a porušil tým ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Navrhovateľ vo svojom odvolaní ďalej poukázal na skutočnosť, že v prípade, ak by nebolo vydané nezákonné rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov SR zo dňa 29. 01. 2004, č. k. P139003OU-0416/04-O, tak by nemusel navrhovateľ listom zo dňa 4. 05. 2004 oznámiť Slovenskej národnej akreditačnej službe, že na základe rozhodnutia - opatrenia Úradu na ochranu osobných údajov SR zo dňa 29. 01. 2004 odovzdal protokoly Výskumnému ústavu zváračskému, Priemyselnému inštitútu SR, SNAS by nemusela dňa 14. 07. 2004 zahájiť audit na základe zmluvy o dohľade č. 60/2004, uzavretej s akreditovaným subjektom - navrhovateľom, keď cieľom dohľadu zo strany SNAS bolo zistiť, či u navrhovateľa v mesiaci marec a apríl 2004 sú plnené podmienky na činnosti obsiahnuté v Osvedčení o akreditácii č. P 006, za ktorých mu bola akreditácia pridelená a následne by navrhovateľ nemusel na základe správy SNAS o zistených nedostatkoch - nezhodách, zaslať SNAS - u dňa 23. 07. 2004 návrh nápravných opatrení na odstránenie zistených nedostatkov - nezhôd č. 1 - 10, nemusel by listom zo dňa 30. 09. 2004 a 29. 10. 2004 oznámiť SNAS - u nápravné opatrenia na odstránenie všetkých pri dohľade zistených nezhôd, nemusel by listom zo dňa 12. 11. 2004 oznámiť SNAS - u, že pokiaľ ide o vyriešenie problému chýbajúcich protokolov, t. j. odstránenie nezhody uvedenej v bode 6 správy (ktoré ostalo nedoriešené) o vykonanom dohľade, podať na súd žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia - opatrenia Úradu na ochranu osobných údajov SR a zároveň by nemusel žiadať SNAS, aby k jej rozhodnutiu došlo až po vyhlásení rozsudku Krajského súdu v Bratislave. Poukázal na skutočnosť, že SNAS by mu nepozastavila účinnosť osvedčenia o akreditácii č. P 006 zo dňa 17. 03. 2003, ktorú účinnosť pozastavila dňa 07. 01. 2005 z dôvodu nezhôd zistených SNAS pri dohľade vykonanom u navrhovateľa, keďže dôvodom pozastavenia účinnosti osvedčenia bolo iba pretrvávanie nezhody č. 6 záverečnej správy o dohľade, týkajúcej sa uloženia protokolov o skúškach zváračov u Výskumného ústavu zváračskom, Priemyselný inštitút SR, a zároveň by navrhovateľ nemusel podať proti pozastaveniu účinnosti osvedčenia o akreditácii námietku listom zo dňa 14. 01. 2005 s tým, že po uvedenej realizácii by nemusel navrhovateľ predložiť dôkaz o jej realizácii SNAS a požiadať o zrušenie pozastavenia účinnosti osvedčenia o akreditácii č. P 006 a SNAS by nemusel dňa 26. 01. 2005 jej účinnosť obnoviť v celom rozsahu, na základe vykonaného mimoriadneho dohľadu u navrhovateľa dňa 24. 01. 2005. Odporca 1/ sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Odporca 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti, nakoľko odporca 2/ nie je nositeľom vecnej pasívnej legitimácie v konaní, keďže nie je ústredným orgánom štátnej správy a preto nie je spôsobilý mať v konaní o náhradu škody spôsobenej podľa zák. č. 58/1969 Zb. postavenie účastníka konania, s poukazom na ust. § 21 ods. 4 O. s. p., § 25 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. a § 33 ods. 1 zák. č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov. Za účelové, zmätočné a nevychádzajúce z platnej právnej úpravy označil odporca 2/ tvrdenie navrhovateľa v podanom odvolaní, že norma STN EN 45013 by mala byť tým predpisom, ktorý na základe príčinnej súvislosti s opatrením Úradu bol porušený, keďže táto norma bola zrušená ku dňu 01. 05. 2004 a nahradená normami STN EN ISO/IEC 17024:2004-05, pričom konanie sa začalo oznámením navrhovateľa SNAS zo dňa 04. 05. 2004, teda tri dni po zrušení danej normy. Poukázal na skutočnosť, že z obsahu rozhodnutia, resp. jeho odôvodnenia vôbec nevyplýva, že pozastavenie účinnosti o akreditácii navrhovateľa v dňoch 05. 01. do 26. 01. 2005 bolo vykonané v dôsledku rozhodnutia - opatrenia Úradu s tým, že medzi vzniknutou škodou na strane navrhovateľa a rozhodnutím odporcu 2/ nie je žiadna príčinná súvislosť, o čom svedčí aj námietka navrhovateľa vznesená písomne SNAS zo dňa 14. 01. 2005, sp. zn. 300/26/Ing./Po/Ing.Gu, ako i výpoveď štatutárneho zástupcu navrhovateľa, Mgr. Jany Rychtárikovej na prvostupňovom pojednávaní dňa 02. 04. 2009 s tým, že platnosť všetkých certifikátov vydaných na základe dokumentácie, ktorá bola vrátená prevádzkovateľovi VÚZ PI na základe rozhodnutia Úradu zo dňa 29. 01. 2004, končila dňa 17. 01. 2005, z dôvodu ktorého boli všetky certifikáty k tomuto dátumu zrušené, t. j. k ich zrušeniu nedošlo v dôsledku rozhodnutia odporcu 2/. Navrhovateľ sa podaním zo dňa 09. 04. 2013 písomne vyjadril k vyjadreniu odporcu 2/ k ním podanému odvolaniu, v ktorom uviedol, že je neodborné, laické a preto neopodstatnené a preukazuje, že odporca 2/ nie je dostatočne znalý problematiky procesu certifikácie a akreditácie s tým, že norma STN EN 45013 bola v rozhodujúcom období platná, na jej základe navrhovateľ vydával certifikáty ako certifikačný orgán, pričom požiadavky tejto normy musel spĺňať s tým, že jej zrušenie ku dňu 01. 05. 2004 nemá žiadny vplyv na posudzovanie danej právnej veci a neznamená, že konanie pred SNAS - om o pozastavení osvedčenia o akreditácii navrhovateľa vychádzalo z neplatnej právnej úpravy. Poukázal na skutočnosť, že v návrhu na začatie konania a v rámci dokazovania pred súdom prvého stupňa, ako i podaným odvolaním dostatočne preukázal, že medzi vznikom škody na jeho strane a rozhodnutím Úradu zo dňa 29. 01. 2004, č. k. P139003OU-0416/04-O je daná príčinná súvislosť. Uviedol, že skutočnosť, že rozhodnutie Slovenskej národnej akreditačnej služby zo dňa 05. 01. 2005, ktorým bola pozastavená účinnosť osvedčenia o akreditácii navrhovateľa pod číslom P 006 zo dňa 17. 03. 2003 dňom 07. 01. 2005 a rozhodnutie Slovenskej národnej akreditačnej služby zo dňa 26. 01. 2005, ktorým bola účinnosť osvedčenia o akreditácii č. P 006 zo dňa 17. 03. 2003 obnovená, neobsahuje dôvod, pre ktorý Slovenská národná akreditačná služba počas 19 dní pozastavila účinnosť predmetného osvedčenia navrhovateľa neznamená, že to nebolo v dôsledku rozhodnutia odporcu 2/ zo dňa 29. 01. 2004, č. k. P139003OU-0416/04-O, nakoľko to, že sa v týchto rozhodnutiach necituje a neuvádza rozhodnutie Úradu zo dňa 29. 01. 2004 nevylučuje skutočnosť, že to bolo v dôsledku rozhodnutia Úradu, ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení ďalej uviedol skutočnosti, ktoré sú obsahom ním podaného odvolania. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení účinnom od 1.1.2013, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. februára 2014 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia , môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, ktorým návrh navrhovateľa zamietol. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané navrhovateľom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvého stupňa za úplné a ich právne posúdenie súdom prvého stupňa za správne. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Podľa § 18 zákona číslo 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenských organizácií uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosť podľa uvedeného zákonného ustanovenia je jednou z foriem zodpovednosti štátu bez ohľadu na zavinenie, ktorá je daná vtedy, ak sú súčasne splnené tri základné podmienky a to existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Podľa § 20 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že zákon č. 58/1969 Zb. (a ani zák. č. 514/2003 Z. z.) bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Všeobecná úprava (§ 442 Občianskeho zákonníka) škodu vo všeobecnosti chápe ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného, b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Pre posúdenie predmetnej právnej veci je významné, že škoda, ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie je daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej súvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom. Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon č. 58/1969 Zb. Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach; vyriešenie tejto otázky preto nemožno uložiť znalcovi (ten môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádza). Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia odseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že medzi nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným opatrením Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky zo dňa 29. 01. 2004, č. P139003OU-0416/04-O, ktorým bola navrhovateľovi uložená povinnosť do 30 dní od nadobudnutia jeho účinnosti, vrátiť protokoly o vykonanej skúške, ktoré boli vydané Výskumným ústavom zváračským do 31. 3. 2003, ako aj všetky ich kópie vrátiť prevádzkovateľovi - Výskumnému ústavu zváračskému - Priemyselnému inštitútu SR a súčasne bola navrhovateľovi uložená povinnosť do 60 dní vypracovať bezpečnostný projekt na ochranu osobných údajov spracúvaných v automatizovanom informačnom systéme o certifikačnom personále, zabezpečiť aplikácie bezpečnostných smerníc projektu podľa § 15 ods. 1, 2 a § 16 zák. č. 428/2002 Z. z. a napokon navrhovateľovi uložená povinnosť, písomne ho informovať o splnení týchto povinností, pričom SNAS (Slovenská národná akreditačná služba) rozhodnutím zo dňa 05. 01. 2005, dňom 07. 01. 2005 pozastavila navrhovateľovi účinnosť osvedčenia o akreditácii č. P 006 zo dňa 17. 03. 2003, keď z obsahu tohto rozhodnutia vyplýva, že dňom pozastavenia účinnosti osvedčenia o akreditácii bolo navrhovateľovi pozastavené aj právo používať akreditačnú značku a možnosť sa na uvedené osvedčenie odvolávať, pričom rozhodnutím SNAS zo dňa 26. 01. 2005 bola účinnosť osvedčenia o akreditácii č. P 006 zo dňa 17. 03. 2003 obnovená a nárokom na náhradu škody, ktorá mala spočívať v strate zákazníkov, poklesu tržieb a nákladoch, spočívajúcich v pozastavení a obnovení činnosti, neexistuje príčinná súvislosť. Je totiž nesporné, že samotným rozhodnutím (Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky zo dňa 29. 01. 2004, č. P139003OU-0416/04-O) ku škode na majetku navrhovateľa nedošlo a napokon v konaní nebolo ani preukázané, že v dôsledku tohto rozhodnutia pozastavila SNAS účinnosť osvedčenia o akreditácii navrhovateľa (s účinnosťou odo dňa 07. 01. 2005) do 26. 01. 2005, t. j. na dobu 19 dní, t. j. išlo o nie priame, ale sprostredkované pôsobenie zákonného rozhodnutia orgánu štátu na vznik škody navrhovateľa, a preto sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že v danom prípade nebola daná príčinná súvislosť medzi označeným nezákonným rozhodnutím a zmenšením majetku navrhovateľa, ktoré v konaní navrhovateľ ani nepreukázal. Z vyššie uvedeného vyplýva, že navrhovateľ v konaní nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody na jeho majetku. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je daná táto zodpovednosť, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je opodstatnené, lebo smeruje proti prvostupňovému rozsudku, ktorý spočíva na správnom právnom závere, že v danej veci nie sú splnené podmienky pre zodpovednosť odporcu 1/ (z obsahu odvolania navrhovateľa /§ 41 ods. 2 O. s. p./ vyplýva, že prvostupňový rozsudok vo výroku, ktorým bol návrh voči odporcovi 2/ zamietnutý z dôvodu nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie v konaní, nenapadol) za škodu, v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. O trovách konania rozhodne súd prvého stupňa samostatným uznesením v zmysle ust. § 224 ods. 4 O. s. p. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.