Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/329/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108230238 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1108230238.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a členov senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Beáty Jurgošovej v právnej veci navrhovateľa: K. A., H. 9, Q. K., zastúpeného advokátom JUDr. S. Z., H. XXX, N., proti odporcom: 1/ I. republika, za ktorú koná K. spravodlivosti I. republiky, U. nám. XX, D., 2/ I. republika, za ktorú koná Z. prokuratúra I. republiky, C. 2, D., 3/ I. republika, za ktorú koná K. vnútra I. republiky, N. 2, D., o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 14C/159/2008-103, zo dňa 29.3.2011, v spojení s opravným uznesením č.k. 14C/159/2008-121, zo dňa 18.5.2011, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcom 1/, 2/ a 3/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh a odporcom 1/ až 3/ nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal zaplatenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy 10.000.000,- Sk od odporcov 1/ až 3/ spoločne a nerozdielne titulom nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že trestným rozkazom Okresného súdu Žilina sp. zn. 3T 576/2000, zo dňa 13.11.2000, bol navrhovateľ uznaný vinným z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, 2 Tr. zák. Dňa XX.X.XXXX bol vydaný príkaz na zatknutie navrhovateľa; rovnako dňa XX.X.XXXX. Podľa rozhodnutia ministra spravodlivosti H. republiky zo dňa 1.4.2004 bolo nariadené vydanie a odovzdanie navrhovateľa, trestne stíhaného s príkazom na zadržanie na základe rozhodnutia Okresného súdu Žilina sp. zn. 3T 576/2000-25, zo dňa 28.4.2003, za podvod, úradom v SR s podmienkou, že navrhovateľ nebude stíhaný, súdený a zadržaný v krajine, do ktorej sa vydáva na vykonanie trestu alebo z bezpečnostných dôvodov a ani nebude obmedzená jeho osobná sloboda, nebude vydaný do tretej krajiny za spáchanie iných trestných činov, ktorých sa dopustil pred svojim vydaním okrem tých, kvôli ktorým bol vyžiadaný. Navrhovateľ bol eskortovaný na územie SR a pred sudcu Okresného súdu Žilina predvedený dňa X.X.XXXX o XX.XX hod. Opatrením uvedeného súdu bol dňa X.X.XXXX o XX.XX hod. prepustený zo zadržania. Okresný súd Liptovský Mikuláš rozhodnutím sp. zn. 13Tp/10/2004 zo dňa 9.9.2004 vzal navrhovateľa do väzby s tým, že väzba začala dňa 6.9.2004 o 17.45 hod. Okresný prokurátor v Liptovskom Mikuláši podal dňa 9.11.2004 obžalobu proti navrhovateľovi pre trestný čin zanedbania povinnej výživy. Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením sp. zn. 2T/210/2004, zo dňa 13.1.2005, prepustil navrhovateľa z väzby. Následne opravil odôvodnenie uznesenia o prepustení z väzby tak, že dôvody väzby zanikajú, nakoľko prichodí do úvahy zastavenie trestného stíhania navrhovateľa podľa § 11 ods. 1 písm. h) Tr. por. pre spáchanie trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. Okresný prokurátor v Liptovskom Mikuláši rozhodnutím sp. zn. Pv 1279/01-68, zo dňa 4.2.2005, zastavil trestné stíhanie navrhovateľa pre trestný čin zanedbania povinnej výživy, pretože zanikla trestnosť činu; uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.2.2005. Súd prvého stupňa k rozhodnutiu o väzbe vydanom Okresným súdom Liptovský Mikuláš dňa 9.9.2004, sp. zn. 13Tp/10/2004 (označeného navrhovateľom za nezákonné), uviedol, že toto nebolo zrušené, nakoľko navrhovateľ nevyužil právo na podanie sťažnosti; absentuje tak právny titul nezákonného rozhodnutia. Neuznal námietku premlčania vznesenú odporcu 1/ s poukazom na § 22 ods. 3 zákona č. 58/1969 Zb., keď rozhodnutie o väzbe bolo vydané za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. Nakoľko sa navrhovateľ dozvedel o zastavení trestného stíhania pre trestný čin zanedbania povinnej výživy dňa 4.2.2005, návrh na predbežné prerokovanie nároku u odporcu 1/ podal dňa 2.7.2007 a návrh na súde dňa 21.12.2007, teda s poukazom na § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. včas. V súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom mal za preukázané porušenie zásady špeciality. Podľa rozhodnutia ministra spravodlivosti Helénskej republiky zo dňa 1.4.2004 o vydaní a odovzdaní navrhovateľa úradom v Slovenskej republike (trestne stíhaného za podvod s príkazom na zadržanie na základe rozhodnutia Okresného súdu Žilina č.k. 3T/576/2000-25, zo dňa 28.4.2003) navrhovateľ nebude stíhaný, súdený a zadržaný v krajine, do ktorej sa vydáva na vykonanie trestu alebo z bezpečnostných dôvodov a nebude obmedzená jeho osobná sloboda, nebude vydaný do tretej krajiny za spáchanie iných trestných činov, ktorých sa dopustil pred svojím vydaním okrem tých, kvôli ktorým bol vyžiadaný a na základe ktorých bolo nariadené jeho vydanie. Na základe návrhu Okresného prokurátora v Liptovskom Mikuláši na vzatie do väzby pre trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods. 1 Tr. zákona rozhodol Okresný súd Liptovský Mikuláš rozhodnutím sp. zn. 13Tp/10/2004, zo dňa 9.9.2004 tak, že navrhovateľa vzal do väzby podľa § 68 ods. 1 Tr. por. z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1 písm. a) a c) Tr. por.; väzba začala dňa 6.9.2004 o 17.45 hod. Podľa súdu prvého stupňa navrhovateľ nevyužil právo na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe a dostupné práva pri obmedzení osobnej slobody. Mal za to, že navrhovateľ si titulom nesprávneho úradného postupu nemôže uplatňovať vecné pochybenia v právoplatnom rozhodnutí o väzbe, nakoľko nesprávnosť postupu či nezákonnosť môže byť vyslovená jedine v konaní na základe podaného opravného prostriedku proti rozhodnutiu o väzbe; v predmetnom konaní nemôže zákonnosť či správnosť rozhodnutia o väzbe posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu (tým sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia). Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že navrhovateľ nepreukázal tvrdenú nezákonnosť zatýkacieho rozkazu Okresného súdu Žilina, sp. zn. 3T/576/2000 zo dňa 28.4.2003. Nemal za nezákonné ani trestné stíhanie navrhovateľa OR PZ Liptovský Mikuláš, sp. zn. ČVS: OUV 464/2001, pretože nebolo zrušené. Nesprávny úradný postup do vydania rozhodnutia o väzbe posudzoval podľa zákona č. 58/1969 Zb.; podľa § 18 konanie a rozhodovanie uvedených orgánov možno posúdiť iba podľa príslušných ustanovení Tr. por. Na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody, príčinnú súvislosť s nesprávnym úradným postupom odporcov 1/ až 3/ a ani dôvodnosť nemajetkovej ujmy. Návrh s poukazom na § 1 ods. 1, § 5 ods. 1, § 9 ods. 1, § 22 ods. 3 zákona č. 58/1969 Zb. a § 8 ods. 5, § 9 ods. 1, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešným odporcom 1/, 2/ a 3/ však náhradu trov konania nepriznal, nakoľko im žiadne nevznikli. Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. Uviedol, že požadovaná nemajetková ujma 331.939,19 eura mu vznikla v dôsledku nezákonnej väzby v tzv. extradičnom konaní a následne v dôsledku porušenia zásady špeciality. Pre vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu Okresným súdom Žilina sp. zn. 3T 567/2000, dňa 28.4.2003, neboli splnené podmienky a neexistoval nijaký zákonný dôvod pre začatie a pokračovanie v extradičnom konaní. Väzba na základe uznesenia Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 13Tp/10/2004, zo dňa 9.9.2004, bola väzbou nezákonnou, pričom súd prvého stupňa mal za preukázaný fakt, že týmto rozhodnutím došlo k pochybeniu a porušeniu zásady špeciality. Týmto navrhovateľovi vznikla v dôsledku hlbokého zásahu do jeho základných ľudských práv, predovšetkým práva na osobnú slobodu, ľudskú dôstojnosť a česť, vážna nemajetková ujma. Poukázal na skutočnosť, že obhajca ustanovený v konaní sp. zn. 13Tp/10/04 nebol oboznámený s extradičným konaním; nemohol tak konštatovať porušenie zásady špeciality a nezákonnosť väzby v rámci trestného konania pre trestný čin zanedbania povinnej výživy. Navrhovateľ mal z opravného uznesenia Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 2T/210/2004 za zrejmé, že dôvodom neprípustnosti trestného stíhania a jeho následného zastavenia podľa § 11 ods. 1 písm. h) Tr. por. je, ak tak ustanovuje vyhlásená medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná; tento dôvod neprípustnosti trestného stíhania však v odôvodnení uznesenia nie je bližšie špecifikovaný; súd prvého stupňa sa s touto otázkou nijakým spôsobom nevysporiadal. Záverom odvolania navrhovateľ namietol odňatie možnosti konať pred súdom, nakoľko vo veci bolo rozhodnuté bez jeho vypočutia, čo bolo pre zistenie skutkového stavu nevyhnutné. Súd prvého stupňa teda nesplnil svoju povinnosť predvolať navrhovateľa na pojednávanie a nevypočul ho. Navrhovateľ však následne adresoval súdu prvého stupňa písomnosť, na základe ktorej žiadal osobné vypočutie a odročenie pojednávania. Odporca 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Odporca 3/ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že v konaní neboli kumulatívne splnené podmienky zakladajúce zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym rozhodnutím alebo nesprávnym postupom. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ohľadne vzniku škody, jej výšky, existencie nezákonného rozhodnutia či nesprávneho úradného postupu a tiež príčinnej súvislosti medzi škodou a nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 1 písm. a) O.s.p. na pojednávaní, na ktorom vykonal dokazovanie oboznámením obsahu založených listín. Nakoľko sa navrhovateľ náhrady škody a nemajetkovej ujmy titulom nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu domáhal proti označeným odporcom 1/, 2/ a 3/, hoci štát ako jediný zodpovednostný subjekt môže mať v konaní procesné postavenie odporcu len jedenkrát (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 149/2011, zo dňa 26.9.2012), odvolací súd ponechal uvedené označenie. Navrhovateľ v odvolaní namietol odňatie možnosti konať pred súdom, ku ktorému malo dôjsť nepredvolaním na pojednávanie a nevykonaním jeho výsluchu napriek písomnej žiadosti o vypočutie a o odročenie pojednávania. Súd prvého stupňa pojednávanie konané dňa 1.12.2010 odročil bez prejednania veci na deň 8.3.2011 o 13.00 hod. Na uvedené pojednávanie predvolal navrhovateľa a jeho právneho zástupcu. Zásielka adresovaná navrhovateľovi sa vrátila súdu prvého stupňa ako neprevzatá v odbernej lehote dňa 31.12.2000; právny zástupca navrhovateľa prevzal zásielku s predvolaním dňa 10.12.2010. Na pojednávaní konanom dňa 8.3.2011 sa právny zástupca navrhovateľa zúčastnil, pričom napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p. nemal návrh na doplnenie dokazovania (ani výsluchom navrhovateľa); súd prvého stupňa následne uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a pojednávanie odročil za účelom vyhlásenia rozsudku na deň 29.3.2011. Navrhovateľ v podaní doručenom súdu prvého stupňa dňa 25.3.2011 ospravedlnil neúčasť na pojednávaní dňa 8.3.2011 z dôvodu pobytu na území Grécka s tým, že predvolanie na uvedené pojednávanie mu doručené nebolo; trval na svojom výsluchu. Z uvedeného je zrejmý správny postup súdu prvého stupňa, keď vec prejednal na pojednávaní dňa 8.3.2011 za prítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa, ktorý bol predvolaný v súlade s § 115 ods. 1 v spojení s § 49 ods. 1 O.s.p. Účasť navrhovateľa na pojednávaní preto nebola nevyhnutná a nakoľko súd prvého stupňa vychádzal pri rozhodovaní zo založených listín, nebolo potrebné navrhovateľa predvolávať a ani vypočúvať. Dôkaz výsluchom navrhovateľa nebol navrhnutý ani v návrhu na začatie konania a ani do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa skončilo dokazovanie v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p.; práve naopak, právny zástupca navrhovateľa výslovne nemal žiaden návrh na doplnenie dokazovania. Súd prvého stupňa preto svojim postupom navrhovateľovi neodňal možnosť konať pred súdom. Za nezákonné rozhodnutia, titulom ktorých sa domáhal uplatneného nároku, označil navrhovateľ rozhodnutie o trestnom stíhaní OR PZ Liptovský Mikuláš zo dňa 30.9.2001 (keď Okresný súd Liptovský Mikuláš mal zastaviť trestné stíhanie podľa § 11 ods. 1 písm. h) Tr. por.), zatýkací rozkaz Okresného súdu Žilina zo dňa 28.4.2003 a rozhodnutie o väzbe Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 9.9.2004. K nesprávnemu úradnému postupu, titulom ktorého sa rovnako navrhovateľ domáhal uplatneného nároku, malo dôjsť OR PZ Liptovský Mikuláš pri zadržaní navrhovateľa dňa 6.9.2004, Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš pri podaní návrhu na vzatie navrhovateľa do väzby dňa 8.9.2004 a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorého dôsledkom bolo pozbavenie osobnej slobody dňa 6.9.2004. K námietke premlčania vznesenej odporcom 1/ odvolací súd uvádza, že uznesenie o zastavení trestného stíhania pre trestný čin zanedbania povinnej výživy zo dňa 4.2.2005 bolo navrhovateľovi doručené dňa 17.2.2005. Nakoľko až uvedeným rozhodnutím sa navrhovateľ dozvedel o tvrdenej nezákonnosti rozhodnutí a o nesprávnom úradnom postupe, plynula mu od uvedeného dátumu trojročná premlčacia doba v zmysle § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. pre uplatnenie nároku titulom rozhodnutia o začatí trestného stíhania a zatýkacieho rozkazu a v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. pre uplatnenie nároku titulom rozhodnutia o väzbe Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 9.9.2004; rovnako od uvedeného dátumu plynula premlčacia doba pre uplatnenie nároku titulom nesprávneho úradného postupu. Nakoľko návrh na začatie konania bol podaný dňa 21.12.2007, bol podaný v priebehu plynutia premlčacej doby. Nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 1.7.2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. Zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania. V predmetnej veci však trestné stíhanie navrhovateľa pre trestný čin zanedbania povinnej výživy nebolo zastavené preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu navrhovateľom (čo by malo rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania pre nezákonnosť). Trestné stíhanie proti navrhovateľovi pre trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. bolo zastavené uznesením Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš č.k. Pv 1279/01-68, zo dňa 4.2.2005, podľa § 172 ods. 1 písm. f) Tr. por., pretože zanikla trestnosť činu; podľa odôvodnenia uvedeného uznesenia navrhovateľ dňa 19.1.2005 uhradil dlžné výživné, pričom jeho neplatenie nemalo trvalo nepriaznivé následky. Nemožno preto skonštatovať nenaplnenie predpokladu o spáchaní trestného činu navrhovateľom. Na uvedenom základe potom nemožno považovať uznesenie o začatí trestného stíhania navrhovateľa za nezákonné rozhodnutie, titulom ktorého by mu vznikol uplatnený nárok v zmysle § 1 ods. 1 a nasl. zákona č. 58/1969 Zb. Nie je dôvodný poukaz navrhovateľa v odvolaní na zastavenie trestného stíhania Okresným súdom Liptovský Mikuláš podľa § 11 ods. 1 písm. h) Tr. por., keď Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením sp. zn. 2T 210/04, zo dňa 13.1.2005 rozhodol o prepustení navrhovateľa z väzby. V odôvodnení uznesenia síce skonštatoval, že uznesením sp. zn. 2T 210/04 zo dňa 13.1.2005 podľa § 231 ods. 1, § 223 ods. 1 a § 11 ods. 1 písm. h) Tr. por. zastavil trestné stíhanie navrhovateľa pre spáchanie trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. a že zastavením trestného stíhania zanikli dôvody väzby. Následne však uznesením sp. zn. 2T 210/04, zo dňa 13.1.2004 opravil uvedené odôvodnenie tak, že zanikajú dôvody väzby, pretože prichodí do úvahy zastavenie trestného stíhania navrhovateľa podľa § 11 ods. 1 písm. h) Tr. por. pre spáchanie trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods. 1 Tr. zák., preto ho podľa § 72 ods. 1 Tr. por. prepustil z väzby. Napriek úvahe Okresného súdu Liptovský Mikuláš o zastavení trestného stíhania podľa § 11 ods. 1 písm. h) Tr. por. (podľa ktorého trestné stíhanie nemožno začať, a ak bolo už začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak tak ustanovuje vyhlásená medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná) však trestné stíhanie proti navrhovateľovi pre trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. bolo zastavené uznesením Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš č.k. Pv 1279/01-68, zo dňa 4.2.2005, podľa § 172 ods. 1 písm. f) Tr. por., pretože zanikla trestnosť činu, keď navrhovateľ dňa 19.1.2005 uhradil dlžné výživné, pričom jeho neplatenie nemalo trvalo nepriaznivé následky. V predmetnej veci preto nebolo možné vychádzať z rozhodnutia o začatí trestného stíhania (keď uznesenie Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš o zastavení trestného stíhania nemá rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania pre nezákonnosť), ako základu pre vznik nároku navrhovateľa na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Rovnako nebolo možné vychádzať z uznesenia o vzatí do väzby ako z rozhodnutia, titulom ktorého vznikol navrhovateľovi nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, keď trestné stíhanie proti navrhovateľovi bolo síce zastavené, avšak v dôsledku zániku trestnosti činu (§ 8 ods. 6 písm. g) zákona č. 514/2003 Z.z.). Navrhovateľovi tak titulom rozhodnutia o začatí trestného stíhania a ani titulom rozhodnutia o väzbe nevzniklo právo na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy odôvodňoval i zatýkacím rozkazom Okresného súdu Žilina sp. zn. 3T 576/2000, zo dňa 28.4.2003, ktorý považoval na nezákonný. Zatýkací rozkaz však bol vydaný v súvislosti s trestným rozkazom Okresného súdu Žilina č.k. 3T 576/2000-25, zo dňa 13.11.2000, ktorým bol navrhovateľ odsúdený pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 2 Tr. zák. Uvedený trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 6.9.2004. Trestné stíhanie navrhovateľa pre trestný čin podvodu teda nebolo zastavené a ani navrhovateľ nebol oslobodený spod obžaloby, čo by odôvodňovalo základ uplatneného nároku titulom rozhodnutia o väzbe na základe zatýkacieho rozkazu ako nezákonného rozhodnutia pri aplikácii § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. V súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti sa nesprávnym úradným postupom rozumie iná než rozhodovaciu činnosť orgánu verejnej moci. V prípadoch, ak postup orgánu verejnej moci (vrátane súdu) bol nesprávny, avšak ak zároveň tento nesprávny postup bol zavŕšený vydaním samotného rozhodnutia, ktoré z tohto titulu možno považovať za nezákonné platí, že sa možno domáhať náhrady škody a nemajetkovej ujmy len z titulu nezákonného rozhodnutia, nakoľko takéto nezákonné rozhodnutie v sebe subsumuje aj nesprávny úradný postup (v danom prípade nesprávny postup smerujúci k vydaniu rozhodnutia, ktoré je potom práve z tohto titulu nesprávne), ktorý predchádzal jeho vydaniu. Nakoľko navrhovateľom označený nesprávny úradný postup (OR PZ Liptovský Mikuláš pri zadržaní navrhovateľa dňa 6.9.2004, Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš pri podaní návrhu na vzatie navrhovateľa do väzby dňa 8.9.2004 a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorého dôsledkom bolo pozbavenie osobnej slobody dňa 6.9.2004) bol zavŕšený rozhodnutím o väzbe, nemožno vychádzať z tvrdeného nesprávneho úradného postupu ako základu uplatneného nároku v zmysle § 9 a nasl. zákona č. 514/2003 Z.z. Na základe uvedených skutočností, keď v konaní nebola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia ani nesprávneho úradného postupu ako základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu (podľa zákona č. 58/1969 Zb. i zákona č. 514/2003 Z.z.) odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odporcov 1/, 2/ a 3/ odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešní odporcovia 1/, 2/ a 3/ by mali právo na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko si však náhradu trov konania neuplatnili a súčasne im v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, odvolací súd im ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.