Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/144/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108231791 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bahníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1108231791.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: HLCS investments s.r.o. Košice, Garbiarska 2, 040 71 Košice, IČO: 31 676 782, zastúpeného: JUDr. Martin Timcsák, advokát, s.r.o.. Zámocké schody 2/A, 811 01 Bratislava, IČO: 44430043, proti žalovanému: Národná banka Slovenska, ul. Imricha Karvaša 1, 813 25 Bratislava, IČO: 30 844 789, o zaplatenie 315,91 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 04.02.2013, č.k. 27Cb/53/2008-105, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava I č.k. 27Cb/53/2008-105 zo dňa 04.02.2013 p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania podľa ust. 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., aby konanie prerušil pre rozpor zákonných ustanovení: 1) § 2 ods. 3, § 4 ods. 3, § 6 ods. 1 písm. b), § 6 ods. 2 písm. d), § 6 ods. 2 písm. k), § 10, § 36, § 44 písm. b) zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenka, 2) § 5, § 40, § 45 zákona č. 747/2007 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a postúpil Ústavnému súdu Slovenskej republiky v súlade s článkom 125 v nadväznosti na článok 130 Ústavy Slovenskej republiky túto žalobu na zaujatie stanoviska o súlade týchto ustanovení zákonov s Ústavou Slovenskej republiky, najmä s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2, článkom 7 ods. 2, článkom 56, článkom 86 písm. f), článkom 122 Ústavy Slovenskej republiky. Súd prvého stupňa poukázal na tú skutočnosť, že prerušiť konanie podľa druhej vety ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. možno len vtedy, ak k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, dospel súd, a nie účastník konania. Súd prvého stupňa posúdil návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., citoval dotknuté ustanovenia zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska a zákona č. 747/2007 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a uviedol, že nedospel k záveru, že uvedené právne predpisy sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, a preto návrh žalobcu, aby prerušil konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) zamietol. Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal odvolanie žalobca. Vytýkal súdu prvého stupňa, že jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia a je aj nesprávne, podľa názoru žalobcu súd pri jeho vydaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 OZ sa žalobca domáha z dôvodu, že platil príspevky v zmysle § 40 zákona č. 757/2004 z. z. takému subjektu (žalovanému), ktorého pôsobnosť ako orgánu dohľadu nad finančným trhom odporuje Ústave Slovenskej republiky, a teda orgánu, ktorý nebol oprávneným veriteľom na poberanie týchto príspevkov. Je preto nepochybné, že súd v konaní musí ako predbežnú právnu otázku vyriešiť či žalovaný je z hľadiska ústavnosti orgánom oprávneným na výkon dohľadu nad finančným trhom. Žalobca v žalobe doplnenej písomným podaním a ústnym prednesom na pojednávam podrobne zdôvodnil, že ustanovenia právnych predpisov (zákona č. 566/1992 Zb. a zákona č. 747/2004 Z. z.), ktoré upravujú pôsobnosť žalovaného ako orgánu dohľadu nad finančným trhom odporujú Ústave Slovenskej republiky, nakoľko Ústava Slovenskej republiky nezveruje žalovanému výkonnú moc a neobsahuje ustanovenie, ktoré by žalovanému priznávalo postavenie orgánu štátnej správy. Žalobca zdôraznil, že v zmysle ustanovenia čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky majú právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, nie však pred samotnou ústavou. Podľa žalobcu prípadné európske pravidlá platné pre Európsky systém centrálnych bánk a pre národné centrálne banky členských štátov Európskej únie, prípadne iné právne akty Európskej únie, nemôžu žalovanému ako národnej centrálnej banke zverovať a ani viesť k zvereniu právomoci nad rámec Ústavy Slovenskej republiky, resp. v rozpore s ňou. Navrhol, aby odvolací súd, uznesenie Okresného súdu Bratislava I č.k. 27Cb/53/2008-105 zo dňa 4.2.2013 zmenil. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. a po preskúmaní obsahu spisu a dôvodov odvolania dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že povinnosť prerušiť konanie sa vzťahuje aj na prípady, ak súd pred rozhodnutím dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa veci týka, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou. Jediný orgán, ktorý je podľa Ústavy Slovenskej republiky oprávnený posudzovať ústavnosť vyššie uvedených právnych úprav je Ústavný súd Slovenskej republiky. V tejto súvislosti odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého, prerušiť konanie podľa druhej vety § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. možno iba vtedy, ak k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore s Ústavou, so zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná dospel súd a nie účastník konania (R 53/1999). Všeobecný súd je v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. oprávnený túto otázku posudzovať, avšak iba za účelom, či netreba konanie prerušiť a požiadať ústavný súd o zaujatie stanoviska. Konečný právny záväzný názor o otázke ústavnosti právneho predpisu je skutočne oprávnený vysloviť iba Ústavný súd Slovenskej republiky (čl. 125 ústavy). Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. výslovne umožňuje všeobecnému súdu skúmať, či všeobecne záväzný právny predpis nie je v rozpore s ústavou, túto otázku všeobecný súd je oprávnený a v zásade aj povinný riešiť kedykoľvek pred rozhodnutím vo veci, lebo by nemohol aplikovať všeobecne záväzný právny predpis v prípade, ak by dospel k záveru, že je v rozpore s ústavou. V tomto smere ide o špecifické subjektívne oprávnenie všeobecného súdu. K tejto problematike sa vyjadril aj NSSR vo svojom uznesení 1 Obdo V73/2006 a konštatoval, že v rámci skúmania podmienok na postup podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. je všeobecný súd oprávnený posudzovať, či zákon je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Zo strany všeobecného súdu nejde o prekročenie právomoci. Keďže súd prvého stupňa nedospel k záveru, že dotknuté ustanovenia sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, nie je tu dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľa, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné, keďže súd prvého stupňa jasne v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol svoj právny názor opierajúc sa o citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R53/1999 a z odôvodnenia taktiež vyplýva, že nedospel k záveru, že dotknuté ustanovenia zákona č. 566/1992 Zb. a zákona č. 747/2004 Z. z. regulujúce pôsobnosť žalovaného ako orgánu dohľadu nad finančným trhom sú v rozpore s ústavou. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Toto uznesenie je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov za 3 : 0 proti. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.