Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/533/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108235230 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1108235230.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: W.. O. X., bytom M. Ú.X. X, Z., zastúpenej JUDr. Gabrielou Zelemovou, advokátkou so sídlom Heydukova 16, Bratislava, proti odporcovi v 1. rade: X.. W.. Š. X., B.., bytom M. Ú. X, Z., v 2. rade: W.. F. X., bytom M. Ú.X. X, Z., v 3. rade: X. X., bytom M. Ú. X, Z., všetci zastúpení JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, advokátom so sídlom Vajnorská 20, Bratislava, o vydanie veci, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 29.septembra 2011, č.k. 16C/194/2008-142, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh; ktorým sa navrhovateľka domáhala vydania obrazov; a navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcom náhradu trov konania vo výške 802,87 eur. Vychádzal zo zistenia, že matka navrhovateľky - L.. O. W., H.. darovala spolu s manželom výlučne do vlastníctva navrhovateľky v rôznych časových obdobiach viaceré (konkrétne) obrazy. Za stavu, keď účastníci konania na preukázanie svojich tvrdení boli v dôkaznej núdzi a ani navrhovateľka a ani odporcovia v 1. až 3. rade nemali k dispozícii žiadne listinné doklady a ani žiadnych svedkov, nakoľko pri stretnutí, na ktorom došlo k darovaniu, nebol okrem nich nikto prítomný, vychádzal z výpovedí účastníkov konania a prihliadol na to, že navrhovateľka sa pôvodne vydania obrazov domáhala len voči odporcovi v 1. rade, a z toho dôvodu bola odporkyňa v 2. rade vypočutá v konaní ako svedkyňa, bola poučená, aby vypovedala pravdu pod následkom trestného stíhania pre trestný čin krivej výpovede a potvrdila tvrdenia odporcu v 1. rade, keď uviedla, že navrhovateľka nie je vlastníčkou obrazov, pretože obrazy v máji 2008 darovala jej a jej sestre X. X.. Výpoveď odporkyne v 2. rade, v tom čase v pozícii svedkyne, tak posúdil ako dôkaz na podporu tvrdení odporcu v 1. rade, ktorý tvrdil, že došlo k darovaniu obrazov. Nemal dôvod neuveriť svedeckej výpovedi F. X., nakoľko táto vypovedala po poučení o trestných následkoch krivej výpovede, keď bola súdom poučená, že je povinná vypovedať pravdu a nič nezamlčovať, nakoľko inak sa dopustí spáchania trestného činu krivej výpovede, a ako svedkyňa uviedla, že poučeniu porozumela. Konštatoval, že navrhovateľka; ktorá má v konaní o vydanie veci dôkazné bremeno na preukázanie vlastníckeho práva k veciam, vydania ktorých sa domáha; neoznačila a nepredložila dôkaz vyvracajúci svedeckú výpoveď F. X., terajšej odporkyne v 2. rade. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 126 ods. 1, § 132 ods. 1, § 133 ods. 1, § 628 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na to, že aktívna legitimácia patrí vlastníkovi a pasívna legitimácia prislúcha osobe, ktorá má vec fakticky u seba, avšak nemá na to žiadny právom aprobovaný dôvod, a teda základnou podmienkou úspechu vo veci ochrany vlastníckeho práva je preukázanie vlastníckeho práva (aktívna legitimácia) a preukázanie toho, že odporca, teda subjekt proti ktorému návrh smeruje, predmet vlastníckeho práva neoprávnene zadržuje, respektíve užíva. Ďalej poukázal na to, že darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje obdarovanému a obdarovaný dar alebo sľub daru prijíma, a teda podstatnými náležitosťami darovacej zmluvy je dohoda o predmete daru a dohoda o jeho bezodplatnosti, že zachovanie písomnej formy darovacej zmluvy je povinné iba v prípade, keď je predmetom daru nehnuteľnosť, a taktiež musí byť darovacia zmluva písomná; pokiaľ nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní, u hnuteľných veciach prechádza vlastníctvo na obdarovaného v zmysle § 133 ods. 1 Občianskeho zákonníka okamžikom prevzatia veci obdarovaným, pričom prevzatie sa spravidla deje odovzdaním a prevzatím veci z ruky do ruky avšak podľa okolnosti konkrétneho prípadu nie je vylúčené, aby k prevzatiu veci v zmysle § 133 ods. 1 Občianskeho zákonníka došlo i inak a to napr. predaním veci, ktoré umožňuje faktické ovládanie veci. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že darovacia zmluva nebola uzavretá v písomnej forme, ale išlo o ústnu zmluvu, k odovzdaniu obrazov nedošlo priamo pri akte darovania, nakoľko k darovaniu obrazov došlo na inom mieste ako sa obrazy nachádzali, avšak dôvodil, že obrazy boli bezprostredne po prejavení vôle navrhovateľky, odporkyniam v 2. a 3. rade ako obdarovaným odovzdané odporcom v 1. rade; keď navrhovateľke bol uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20.02.2008 č.k. 21C 69/07-33 - predbežným opatrením zakázaný vstup do domu, a teda navrhovateľka sama obrazy pri akte darovania nemohla odporkyniam v 2. a 3. rade odovzdať. Nestotožnil sa tak s argumentáciou navrhovateľky, že v prípade, ak by zaujal stanovisko, že k darovaniu malo dôjsť, je darovanie neplatné, nakoľko Občiansky zákonník vyžaduje písomnú formu darovacej zmluvy ak hnuteľné veci, ktoré sú predmetom darovania, neboli pri darovaní odovzdané a prevzaté. V danej veci konštatoval, že k odovzdaniu obrazov odporkyniam v 2. a 3. rade došlo, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania. So zreteľom na uvedené návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietol, nakoľko dospel k záveru, že navrhovateľka nepreukázala splnenie zákonom stanovených podmienok na úspešné uplatnenie žalobného nároku, keď nepreukázala aktívnu legitimáciu na vydanie ňou uvádzaných obrazov a mal za preukázané, že vlastníkmi predmetných obrazov sa na základe ich darovania stali odporkyne v 2. a 3. rade. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešným odporcom v 1. , v 2. a 3. rade priznal náhradu trov konania spolu vo výške 802,87 eur. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka domáhajúc sa zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie alternatívne jeho zmeny tak, aby odporcom v 1. až 3. rade bola uložená povinnosť vydať jej súbor obrazov dôvodiac tým, že v konaní došlo k vade konania v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na výsledky vyšetrovania, v rámci ktorého bolo zistené, že "viacero ks umeleckých obrazov " sa nachádza v dome O. M. Ú., pričom nebolo konštatované, že ide o všetky obrazy i na to, že v priebehu vyšetrovania trestného činu nikto nespochybnil jej vlastníctvo k nim a pri ohliadke 09.06.2008 sa odporca v 1.rade nezmienil o darovaní súboru obrazov v jej vlastníctve a tiež odporkyne sa pri výsluchoch nevyjadrili, že im obrazy ona darovala, preto 28.08.2008 prokurátorka konštatovala "obrazy patriace poškodenej". Podľa nej je vylúčené, aby v máji 2008 došlo k darovaniu súboru obrazov odporkyniam v 2. a 3. rade, a preto považuje tvrdenia odporcov v tomto smere za účelové a zdôraznila, že podľa odporcov k darovaniu malo dôjsť počas trestného stíhania pre trestný čin krádeže tých istých obrazov, vydania ktorých sa domáha, avšak nik v trestnej veci neoznámil, že došlo k darovaniu obrazov. Poukazovala na to, že odporca neuviedol odkedy presne je dobromyseľný v tom, že súbor obrazov patrí dcéram, teda kedy sa o darovaní dozvedel, neuviedol zreteľne čo dcéram odovzdal, aký predmet daru. Ani z neskoršej výpovede odporkyne v 3.rade o darovaní všetkých obrazov nie je jasné, aké obrazy mala na mysli, či len všetky obrazy patriace jej alebo všetky obrazy, a aj tie, ktoré jej rodičia zakúpili alebo dostali darom pri rôznych príležitostiach a jubileách za trvania manželstva. Uviedla, že počas konania ani jedna z odporkýň neuviedla spôsob, ako im ona bližšie označila obrazy, ktoré im darovala, čo je závažná okolnosť, pretože počas vedenia spoločnej domácnosti sa v rodinnom dome O. M. Ú. X O. Z. nachádzali obrazy rôzneho pôvodu; teda bez dôkazu, že v máji 2008 pri údajnom darovaní obrazov dcéram bližšie označila darované obrazy, je tvrdenie odporcov o darovaní obrazov a v predmete údajného darovania, neurčité. Namietala, že ani jedna z odporkýň neuviedla rozsah predmetu daru či označenie pôvodu obrazov a označenie "ktorých sa domáha" je neurčité už vzhľadom na upresnenie petitu návrhu zo dňa 13.06.2001. Vytýkala súdu prvého stupňa, že neustálil, ku ktorému rozsahu predmetu daru sa vzťahujú výpovede odporkýň v 2. a 3. rade. Zdôraznila, že odporcovia sa nedohodli na tom, kedy a kde k darovaniu malo dôjsť, a teda pri jej zásadnej námietke, že k darovaniu nedošlo, je neurčitosť dátumu, spolu s rozpormi vo výpovediach odporcov v určení, kde sa darovací akt udial, závažným a podstatným spochybnením tvrdení odporcov o existencii aktu darovania. Vytýkala súdu prvého stupňa, že neustálil čas a miesto, kedy malo dôjsť k darovaniu, neustálil teda predmet daru, ktorý zostal vzhľadom na všeobecné označovanie predmetu sporu odporcami označením "obrazy" neurčitým a neustálil, nepresvedčil sa, či odporkyňa v 2. a 3. rade dar výslovne prijali, čo je ďalšou podstatnou a rozhodujúcou náležitosťou darovania a či im ona skutočne predmet daru výslovne prenechala bezplatne. Z odôvodnenia rozsudku podľa nej nie je jasné, ako mal súd prvého stupňa preukázaný predmet daru alebo jeho určenie, bezplatné prenechanie predmetu daru obdarovaným, nepotrebnosť písomnej darovacej zmluvy, prijatie daru a čas a miesto uskutočnenia darovacieho aktu. Domnieva sa, že pre daný spor bolo nevyhnutné právne posúdenie, respektíve určenie, či došlo vôbec k darovaniu a či došlo k uzavretiu platnej darovacej zmluvy z pohľadu zákonnej úpravy darovania. Rovnako žiadala zohľadniť morálne aspekty tohto sporu a účelovú obranu odporcov. Podľa nej bolo dostatočne ustálené zhodné tvrdenie odporkyne v 2. a 3. rade o tom, že im ona - matka obrazy dala, teda nedarovala, čo môže byť významom to isté, ale nemusí, pretože „dať“ sa môže aj do užívania, čo neznamená automaticky prechod vlastníckeho práva darovaním. S poukazom na ustanovenie § 133 ods. 1 Obč. zák. uviedla, že ak je predmetom darovania hnuteľná vec, obdarovaný nadobudne vlastnícke právo k nej jej prevzatím, ak nedošlo k prevzatiu daru pri darovaní, platí, že zmluva musí byť písomná, pričom, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, neplatný. Vytýkala súdu prvého stupňa, že v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nevysporiadal so všetkým, čo v konaní vyšlo najavo, pretože svoje rozhodnutie založil výlučne na kombinácii výpovedí svedkov, a to osôb zaujatých, údajne obdarovaných súborom vecí v značnej hodnote, pričom neodstránil nepresnosti a rozpory v ich výpovediach v opise rozhodujúcich náležitosti darovania. Za nedostatok rozhodnutia súdu prvého stupňa považovala nesprávne právne posúdenie celého skutkového stavu predmetnej veci, keď skutkový stav si prvostupňový súd prispôsobil, nevyhodnotil ho ako celok, čoho dôsledkom je, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Vzhľadom na veľký rozsah nepresností a rozporov vo výpovediach odporcov prvostupňový súd tiež dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Odporcovia sa k odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadrili. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 23.10.2012 č.k. 8Co 25/2012-130 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a odporcom nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že považoval, z hľadiska hodnotenie dôkazov, za opodstatnené prihliadnuť na dôkaznú silu výpovede odporkyne v 2. rade v postavení svedkyne, ktorej svedecká výpoveď korešpondovala s výpoveďami odporcov v 1. a 3. rade, ako účastníkov konania, a zhodne so súdom prvého stupňa, vyhodnotil výpovede odporcov o tom, že zo strany navrhovateľky došlo k darovaniu obrazov, ako dôveryhodné, nakoľko v podstatných skutočnostiach vzájomne korešpondovali, keď v konaní nevyšli najavo žiadne také podstatné skutočnosti, ktoré by ich v tomto smere spochybňovali a napokon v priebehu konania bol odstránený aj rozpor týkajúci sa miesta, kde malo dôjsť k darovaniu. Poukázal na to, že odporkyne v 2. a 3. rade zhodne vypovedali, že navrhovateľka im dala obrazy s tým, že sa ich vzdáva, a preto nebolo pochybností o tom, že tieto im neponechala len do (dočasného) užívania, ako spochybňuje tento prejav vôle teraz navrhovateľka, keď navyše dovtedy obrazy v ich držbe aj boli, nakoľko sa nachádzali v dome, ktorý, ako vyplynulo v konaní najavo, odporkyne užívali. Konštatoval, že nesporne išlo o darovanie súboru (zbierky) obrazov, „všetkých“ obrazov patriacich (darovaných) navrhovateľke a nachádzajúcich sa v dome, a teda navrhovateľka neopodstatnene argumentovala neurčitosťou predmetu darovania. Konštatoval, že v tomto prípade sa jednalo o darovanie hromadnej veci, tvoriacej jeden celok, ako súbor/zbierka obrazov, nachádzajúcich sa v rodinnom dome, bez potreby osobitnej špecifikácie každej jednotlivej, individuálne určenej veci. Dôveryhodnosť tvrdenia navrhovateľky a dôkaznú hodnotu jej výpovede v tom, že z jej strany k darovaniu nedošlo, považoval za oslabenú zistením, že často menila svoje postoje (najmä pod vplyvom alkoholu), ako aj zistením, že sa nepreukázala pravdivosť jej tvrdení o odcudzení obrazov z domu, keď prokurátorka konštatovala vo vyšetrovacom spise, že „všetky“ obrazy, ktorých odcudzenie navrhovateľka v trestnom oznámení namietala, sa nachádzajú v dome. Napokon prejav vôle navrhovateľky považoval za potrebné vyhodnotiť aj vzhľadom na to, že jej stretnutie s dcérami sa udialo pod vplyvom emócií, ktoré tak mohli ovplyvniť jej momentálne rozpoloženie, a tým aj jej rozhodnutie obrazy dcéram darovať, a preto aj z tohto dôvodu sa javila verzia podávaná odporcami dôveryhodnou. Ďalej konštatoval, že ani skutočnosť, že k darovaniu obrazov malo dôjsť v máji 2008, teda počas vyšetrovania z podozrenia ich krádeže na základe trestného oznámenia navrhovateľky zo dňa 10.08.2007, nevyvracia dostatočne spoľahlivo výpovede odporcov o ich darovaní, keď výpovede odporcov v trestnom konaní boli uskutočnené v decembri 2007 - preto v tom čase nemohli títo vypovedať o ich darovaní navrhovateľkou. Dodal, že napokon navrhovateľka mala možnosť si obrazy kedykoľvek do nariadenia predbežného opatrenia 20.02.2008 vyzdvihnúť, tieto si však nezobrala so sebou ani v auguste 2006 pri návšteve rodinného domu za prítomnosti jej právnej zástupkyne s manželom. Pokiaľ prokurátorka vo svojom uznesení zo dňa 28.08.2008 spomínala "obrazy patriace poškodenej", vychádzala z výpovedí odporcov ako svedkov, ktorí boli - vypočuli pred májom 2005 a ktorí preto vlastnícke právo navrhovateľky nemali dôvod dovtedy spochybňovať, a toto bolo doložené výpoveďou matky navrhovateľky, ktorá bola vypočutá dňa 02.04.2008. So zreteľom na uvedené uzavrel, že skutkové zistenia súdu prvého stupňa majú dostatočnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a ich zhodnotením dospel súd prvého stupňa k správnym skutkovým záverom. K námietke navrhovateľky týkajúcej sa neplatnosti darovania pre nedostatok odovzdania vecí pri darovaní uviedol, že pokiaľ ide o odovzdanie veci (tradícia), súdna prax dovodila, že prevzatie darovaných vecí obdarovanými od darcu sa spravidla deje odovzdaním a prevzatím veci z ruky do ruky. Podľa okolností konkrétneho prípadu (napr. u vecí hnuteľných, u ktorých pre ich hmotnosť alebo veľkosť neprichádza takéto odovzdanie do úvahy) však nie je vylúčené, aby k prevzatiu veci došlo aj inak, a to napr. odovzdaním takého jej príslušenstva, ktoré umožňuje faktické ovládanie veci a je jeho predpokladom (rozsudok Najvyššieho súdu ČSR z 19. 4. 1984, 3 Cz 72/83 uverejnený pod R č. 17/1986). Vzhľadom na to, že sporné obrazy sa nachádzali v čase darovania v dispozícii odporkýň v 2. a 3. rade, nakoľko rodinný dom, kde sa obrazy nachádzali, odporkyne užívali, ako aj s prihliadnutím na veľkosť obrazov resp. ich množstvo a na to, že išlo o darovanie medzi blízkymi príbuznými a že navrhovateľka ako darca v tom čase nemala prístup k obrazom, prisvedčil správnosti záveru súdu prvého stupňa, že k odovzdaniu obrazov (odporcom v 1. rade) odporkyniam v 2. a 3. rade došlo vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu primeraným spôsobom, a týmto tak došlo aj zákonu zodpovedajúcim spôsobom k prevodu držby na odporkyne v 2. a 3. rade, ktoré tak sporné obrazy, ktoré už mali skôr vo faktickej dispozícii, začali týmto okamihom užívať ako ich vlastnícky; nemuselo teda nevyhnute dôjsť k odovzdaniu (zbierky) obrazov z ruky do ruky. Na základe ústavnej sťažnosti navrhovateľky rozhodol Ústavný súd SR nálezom zo dňa 11. júna 2013 č.k. III.ÚS 104/2013-34 tak, že základné práva sťažovateľky (navrhovateľky) vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co 25/2012 z 23. októbra 2012 porušené, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co 25/2012 z 23. októbra 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že právny názor krajského súdu týkajúci sa odovzdania daru v prípade ústneho darovania je arbitrárny a v rozpore so zmyslom a účelom § 628 ods. 2 Obč.zák. a neobstojí ani poukázanie na judikát uvedený v odôvodnení jeho rozsudku, pretože za daných skutkových okolností bola zjavná potreba darovania daru písomnou formou, keďže sťažovateľka predmet darovania nemala vo svojej moci a darovala ich v mieste odlišnom od miesta, kde sa obrazy nachádzali. Konštatoval, že za skutkovej situácie, keď odporcovia tvrdia, že došlo k ich obdarovaniu sťažovateľkou, pričom obrazy, ktoré mali byť predmetom daru, boli predmetom vyšetrovania (trestného činu krádeže) a neboli v moci sťažovateľky, ale odporcov s tým, že jediný dôkaz, na základe čoho súd ustálil skutkový stav, sú výpovede odporcov ako obdarovaných, pričom k odovzdaniu veci nemohlo dôjsť pri darovaní, je argumentácia, respektíve interpretácia § 628 ods. 2 Obč.zák. v okolnostiach prípadu nenáležitá a neprimeraná (že k odovzdaniu mohlo dôjsť aj následne) a je aj v priamom rozpore so zmyslom a účelom citovaného ustanovenia Obč. zák. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že miera interpretácie aplikovaného ustanovenia je ústavne nekonformná, pretože jednoznačné znenie normatívneho textu vylučuje takú interpretáciu, ktorou by malo dôjsť k popretiu účelu a zmyslu § 628 ods. 2 Obč. zák., preto je potrebné takéto odlišné ponímanie normatívneho textu považovať za prejav arbitrárnosti. Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa, ako aj krajským súdom ako odvolacím súdom, toto považoval za jednostranné, ba až tendenčné. Poukázal na to, že krajský súd na jednej strane tvrdí, že výpovede odporcov korešpondovali navzájom v podstatných skutočnostiach, na strane druhej uvádza, že v priebehu konania bol odstránený rozpor týkajúci sa miesta, kde malo dôjsť k darovaniu. V tejto časti odôvodnenia preto považoval napadnutý rozsudok krajského súdu za protirečivý a nepreskúmateľný. Konštatoval, že dôvody týkajúce sa dôveryhodnosti sťažovateľkiných tvrdení uvedené krajským súdom nepreukazujú jej nedôveryhodnosť a sú irelevantné, pretože nemožno paušálne spochybňovať vierohodnosť výpovede osoby len na základe tvrdenia žalovanej strany, že sťažovateľka "pod vplyvom alkoholu menila svoje postoje", pretože aj keby to bolo pravdivé tvrdenie, nemá to priamu vecnú súvislosť s jej výpoveďou v napadnutom konaní. Takisto nepreukázanie sťažovateľkiných tvrdení v rámci vyšetrovania podľa názoru ústavného súdu nemalo vplyv na vierohodnosť výpovede sťažovateľky v napadnutom konaní, skôr naopak, zvolený postup sťažovateľky (podanie trestného oznámenia a následne podanie žaloby o vydanie veci) z hľadiska časových súvislostí spochybňuje vierohodnosť výpovedí odporcov, ktorí tvrdili, že počas prebiehajúceho vyšetrovania sťažovateľka mala darovať "obrazy" odporcom. Odvolací súd opätovne prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a vychádzajúc z právneho názoru Ústavného súdu SR, dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa nie je vecne správny. Podľa § 126 ods. 1 Obč. zák., vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Základným predpokladom úspechu vlastníckej žaloby na vydanie veci je preukázanie, že vlastníkom vecí, ktoré sú predmetom vydania, je navrhovateľ a že odporca mu tieto veci neoprávnene zadržuje, teda, že sa nachádzajú vo faktickej moci odporcu bez toho, aby ho k tomu oprávňoval relevantný právny titul a skutočnosť, že tento ich odmieta vydať vlastníkovi. Revindikačná žaloba chráni obsah vlastníckeho práva, t.j. právo vlastníka vec držať, užívať a požívať jej plody a úžitky, vrátane oprávnenia nakladať s ňou. Vzhľadom na uvedené bolo dôkaznou povinnosťou navrhovateľky v konaní preukázať skutočnosti, na základe ktorých nadobudla vlastnícke právo k veciam - vydania ktorých sa domáha, a to, že odporcovia ich majú fakticky u seba, teda, že sa u nich nachádzajú - bez právneho dôvodu, a sú nimi neoprávnene zadržiavané. Dôkaznou povinnosťou odporcov bolo v danej veci preukázať relevantné skutočnosti nasvedčujúce zániku vlastníckeho práva navrhovateľky k požadovaným veciam, resp. svedčiace oprávnenosti ich držby na základe platného darovania vecí odporkyniam v 2. a 3.rade navrhovateľkou ( § 628 ods. 1,2 Obč. zák.). S poukazom na vyššie uvedené závery Ústavného súdu SR, ktorého rozhodnutie (nález) je pre konajúce súdy záväzné v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z., možno vyvodiť záver, že v danom prípade mala byť darovacia zmluva vyhotovená písomnou formou, keďže navrhovateľka predmet darovania nemala vo svojej moci a darovala ho v mieste odlišnom od miesta, kde sa obrazy nachádzali. Súd prvého stupňa sa danou vecou, z hľadiska potreby obligatórnej písomnej darovacej zmluvy nezaoberal, výsledky vykonaného dokazovania v tomto smere neposudzoval, a nárok navrhovateľky preto nesprávne posúdil, pokiaľ dospel k záveru, že pre platnosť darovania v danom prípade postačovala ústne uzatvorená darovacia zmluva. Pokiaľ ide výsledky vykonaného dokazovania vo vzťahu k ustáleniu skutkových okolností, za ktorých malo dôjsť k odovzdaniu predmetu darovania, a teda k uzatvoreniu darovacej zmluvy, bude potrebné ich vyhodnotiť v ďalšom konaní, vzhľadom na závery ústavného súdu, ktorý považoval z hľadiska hodnotenia dôkazov za rozhodujúce, že odporcovia ako obdarovaní mali záujem na výsledku sporu a pokiaľ ide o nedôveryhodnosť tvrdení navrhovateľky, túto nepovažoval za dostatočne preukázanú a zaujal stanovisko, že doposiaľ v tomto smere zistené skutočnosti boli založené na irelevantných dôvodoch. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že pokiaľ sa súd prvého stupňa nezaoberal danou vecou z vyššie uvedených hľadísk, ktoré boli potrebné pre posúdenie opodstatnenosti návrhu navrhovateľky na vydanie veci, nemožno považovať jeho rozhodnutie za vecne správne. S poukazom na ústavným súdom zistené nesprávne skutkové a právne závery prvostupňového súdu a na ne nadväzujúce, rovnako nesprávne, závery krajského súdu, odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h./ O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O.s.p., v ktorom posúdi opodstatnenosť návrhu navrhovateľky v intenciách záväzného právneho názoru Ústavného súdu SR s tým, že v novom rozhodnutí rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania ( § 224 ods. 3 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné