Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/388/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109201585 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1109201585.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, členov senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľa: Q. C., C. XXX, Š., zast. JUDr. Petrom Vačokom, advokátom, Vazovova 9/A, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody vo výške 7.673,14 eur a nemajetkovú ujmu vo výške 165.969,59 eur, na odvolanie navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 31. mája 2011, č.k. 21C 30/2009-106, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi istinu 910,91 eur titulom náhrady nákladov vynaložených na obhajobu v trestnom konaní, potvrdzuje. Vo zvyšnej vyhovujúcej ako i v zamietajúcej časti, a aj v časti trov konania, rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 11.249,89 eur a trovy konania vo výške 1.993,06 eur k rukám právneho zástupcu navrhovateľa do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, a vo zvyšku návrh zamietol. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal od odporcu zaplatenia 7.673,14 eur titulom náhrady škody (910,91 eur za vynaložené trovy právneho zastúpenia v súvislosti s nezákonným uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 01.07.2003, a 6.762,23 eur za stratu na zárobku počas výkonu väzby do augusta 2004, kedy si našiel prácu) a 165.969,59 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, spôsobenej nezákonnou väzbou a nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní. V rámci priznanej sumy 11.249,89 eur priznal navrhovateľovi náhradu škody vo výške 910,91 eur, spočívajúcej v nákladoch vynaložených na obhajobu, ktorá mu vznikla v súvislosti s nezákonným rozhodnutím o jeho trestnom stíhaní, náhradu škody vo výške 1.774,95 eur, spočívajúcej v jeho strate na zárobku počas trvania nezákonnej väzby, a nemajetkovú ujmu, spôsobenú jeho väzbou, vo výške 8.564,03 eur. Vo zvyšku uplatnenej náhrady škody za stratu na zárobku návrh zamietol, a rovnako zamietol aj návrh vo zvyšku uplatnenej nemajetkovej ujmy. Vec právne posúdil podľa ust. § 27 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z., § 1 ods. 1, a § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že dňa 01.07.2003 bolo navrhovateľovi uznesením ČVS: KÚJP-17/OVVK-2003-SY vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Nitre vznesené obvinenie pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa ust. § 160a ods. 1 a 2, spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa ust. § 158 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Dňa 05.07.2003 rozhodol Okresný súd Nitra o vzatí navrhovateľa (a aj ďalších spoluobvinených) do väzby od 02.07.2003 uznesením sp. zn. 2Tpr 68/03 podľa ust. § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. pre obavu, že obvinený, ako jeden zo spolupáchateľov trestnej veci, za stavu, že všetci spáchanie skutkov popierajú, by mohol vplývať na doposiaľ nevypočutých obvinených, osoby doposiaľ neobvinené, ako aj na svedkov, a tak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Z väzby bol prepustený na slobodu dňa 26.09.2003, po podaní sťažnosti, na základe uznesenia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7Tpo 38/03 zo dňa 25.09.2003, ktorý nezistil žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala väzbu navrhovateľa. Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR uznesením zo dňa 18.01.2008, č.k. VII Gv 117/04-114 zastavil trestné stíhanie voči navrhovateľovi a aj iným obvineným podľa ust. § 215 ods. 1 písm. c) Tr. por., pretože bolo nepochybné, že skutok nespáchali obvinení. Dospel k záveru, že navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu škody titulom nákladov vynaložených na svoju obhajobu, a navrhovateľ ho v konaní aj preukázal. Nakoľko uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané dňa 01.07.2003, za účinnosti zák. č. 58/1969 Zb., aplikoval ustanovenia tohto zákona na tento navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu škody, pozostávajúcej z nákladov na obhajobu, ktoré musel vynaložiť v dôsledku vydania uznesenia o vznesení obvinenia a následného zastavenia trestného stíhania z dôvodu, že skutok nespáchal. Vychádzal z ustálenej súdnej praxe, podľa ktorej škoda účastníkovi trestného konania nemusí vzniknúť len následkom existencie nezákonného rozhodnutia, ale aj následkom zastavenia trestného stíhania. Systematickým a logickým výkladom ust. § 4 zák. č. 58/1969 Zb. dospel k záveru, že rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení uznesenia pre nezákonnosť, má aj uznesenie o zastavení trestného stíhania z dôvodu, že skutok nespáchal obvinený alebo skutok nie je trestným činom. Z pripojeného trestného spisu a z vyúčtovania trov obhajoby vyplynulo, že navrhovateľ bol počas trestného stíhania zastúpený advokátom JUDr. Petrom Vačokom, pričom celková náhrada trov, cestovného a náhrada za stratu času obhajcu predstavovala výšku 1.054,57 eur. Presne špecifikoval, ktoré úkony právnej služby a v akom rozsahu obhajca v zmysle vyhl. č. 163/2002 Z.z. pre navrhovateľa vykonal, tarifnú odmenu určil podľa ust. § 15 ods. 1 písm. c) cit. vyhlášky, a po pripočítaní režijného paušálu a 19 % DPH ustálil trovy obhajoby sumou 744,65 eur. Cestovné obhajcu navrhovateľa vo výške 90,64 eur (2 x Bratislava - Nitra a späť) určil podľa ust. § 7 ods. 1, 2 a 4 zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, a náhradu za stratu času vo výške 219,28 eur určil podľa ust. § 20 zák. č. 163/2002 Z.z. vo výške 1/24 výpočtového základu za 12 polhodín straty času. Mal za to, že v prípade obhajoby navrhovateľa v trestnom konaní boli jednotlivé úkony vykonané na jeho účelnú obranu ako obvineného, a podmienené úkonmi a rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní. Vznesenie obvinenia navrhovateľovi vyvolalo zo strany jeho obhajcu procesné úkony smerujúce k odstráneniu pre navrhovateľa nežiaducich právnych následkov, ktoré by v prípade neexistencie tohto rozhodnutia neboli potrebné, z čoho vyvodil, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo príčinou vzniku trov obhajoby v záujme navrhovateľa. Navrhovateľovi potom priznal právo na zaplatenie sumy 910,91 eur, pretože túto sumu zaplatil podľa vystaveného príjmového pokladničného dokladu obhajcovi. O uvedenú sumu sa zmenšil jeho majetok, preto ju vyhodnotil ako škodu, ktorá mu vznikla ako následok rozhodnutia o vznesení obvinenia a následného zastavenia trestného stíhania. Ďalej uviedol, že sa navrhovateľ domáhal náhrady škody pozostávajúcej zo straty na zárobku za obdobie od augusta 2003, odkedy bol personálnym rozkazom Ministra vnútra SR prepustený zo služobného pomeru, do augusta 2004, kedy si našiel trvalé zamestnanie v celkovej sume 6.762,23 eur, keď vychádzal z priemernej mesačnej čistej mzdy vo výške 663,67 eur. Vyjadril názor, že časť nároku navrhovateľa bola opodstatnená, nakoľko mal právo na náhradu ušlého zisku spôsobeného rozhodnutím o väzbe v súlade s § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.. Právo na náhradu mzdy ako ušlého zisku, teda zmareného majetkového prospechu, navrhovateľovi patrí len za dobu, po ktorú bol vo väzbe, teda za obdobie od 02.07.2003 do 26.09.2003. Súd priznal navrhovateľovi právo na zaplatenie náhrady škody, pozostávajúcej zo straty na zárobku počas trvania väzby, vo výške 1.774,95, pričom pri výpočte vychádzal z priemernej mesačnej mzdy navrhovateľa za obdobie od 01.01.2003 do 31.07.2003 vo výške 19.090,- Sk (663,67 eur), ktorú ustálil z jeho mzdových listov. Náhradu straty na zárobku navrhovateľovi priznal za 30 dní mesiaca júl 2003, celý mesiac august 2003 a za 25 dní mesiaca september 2003, po vyhodnotení, že tento nárok mu patrí z dôvodu, že sa jeho majetok o mzdu za obdobie trvania jeho väzby nezväčšil, keďže nemohol pracovať a poberať mzdu. Ohľadom zvyšného uplatneného nároku na náhradu škody stratou na zárobku dospel k záveru, že neexistencia práce a následne príjmu navrhovateľa po tom, ako bol z väzby prepustený, nie je v príčinnej súvislosti s väzbou, ale v príčinnej súvislosti s jeho prepustením zo služobného pomeru, za čo odporca nezodpovedá. Za zvyšné obdobie by mu bolo možné náhradu priznať, len ak by preukázal, že ho zamestnávatelia odmietli zamestnať z dôvodu, že je trestne stíhaný, avšak navrhovateľ takýto dôkaz nepredložil, a ani ho nenavrhol vykonať, čiže v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Preto jeho návrh vo zvyšnej časti, presahujúcej priznanú sumu, zamietol. Vyjadril tiež názor, že ak sa navrhovateľ domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 165.969,59 eur, takýto nárok mu vznikol, pretože jeho väzbu možno považovať za nedôvodnú, čo vyplynulo z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Nitre zo dňa 25.09.2003, ktorým bola väzba zrušená. Výkon väzby bol spôsobilý vyvolať v tomto prípade popri vzniku materiálnej škody a ušlého zisku aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Uviedol, že aj keď na nárok na nemajetkovú ujmu, ktorá navrhovateľovi vznikla nezákonnou väzbou, aplikoval ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb., vzhľadom na skutočnosť, že tento zákon nárok na priznanie a výšku nemajetkovej ujmy neupravoval, postupoval podľa ustálenej súdnej praxe, a uplatnený nárok navrhovateľa posúdil v súvislosti s čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, a nemajetkovú ujmu v peniazoch mu priznal. Výšku nemajetkovej ujmy ustálil voľnou úvahou s prihliadnutím k ust. § 17 ods. 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z.z., keď mal za to, že inak ustálená výška nemajetkovej ujmy by mohla vzbudzovať podozrenie účastníkov zo svojvôle súdu. S prihliadnutím na ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. priznal navrhovateľovi právo na zaplatenie nemajetkovej ujmy za 86 dní väzby vo výške 8.564,03 eur, zodpovedajúce sume 3.000,- Sk za jeden deň väzby (86 x 3.000 = 258.000,- Sk), argumentujúc, že sa vo väzbe ocitol policajt, ktorý mal dohliadať nad dodržiavaním zákonov, keď mal za preukázané, že sa s väzbou sa nevie vysporiadať doposiaľ, nevie sa sústrediť, často sa vracia k tejto udalosti a zmenil sa aj jeho rodinný život. Až do doby väzby vykonával svoju prácu svedomito, keď v jeho práci neboli zistené žiadne nedostatky, na poradách bol vyhodnocovaný ako jeden z najlepších policajtov. Vo väzbe bol s ľuďmi, ktorí ho po tom, čo zistili, že je policajt, ponižovali, vo väzobnej cele bol s odsúdeným za vraždu, opätovne podozrivým zo spáchania vraždy. Vo väzbe nemohol spávať, bál sa o svoj život, pretože sa mu väzni vyhrážali smrťou. Po prepustení na slobodu ostal bez práce a príjmu, nevedel zabezpečiť svoju rodinu, vzťah jeho staršej dcéry sa k nemu zmenil k horšiemu, ktorá bola pod vplyvom názorov spolužiakov, že má otca v base, zmätená. Jeho rodinný život, ktorý bol pred väzbou šťastnejší, sa zmenil. Preto s prihliadnutím k osobe navrhovateľa, jeho životu, a k závažnosti následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom živote, rozhodol o priznaní mu nemajetkovej ujmy vo výške 8.564,03 eur. Vo zvyšnej časti uplatnenej nemajetkovej ujmy návrh navrhovateľa zamietol. Uviedol, že navrhovateľ svoj nárok odvodzoval aj od nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v presne špecifikovaných prieťahoch v konaní, spôsobenými vyšetrovateľom a prokurátorom, keďže trestné stíhanie trvalo od 01.07.2003 do 18.01.2008. Podľa jeho názoru navrhovateľ počas konania nepreukázal, že by bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti v príčinnej súvislosti s prieťahmi v trestnom konaní, resp. v súvislosti s dĺžkou trestného konania, nakoľko následky zásahu do jeho osobnostných práv sa v ďalšom období nezhoršovali, postupne si našiel prácu a situácia v rodine sa upokojila. Ďalej uviedol, že konanie orgánov činných v trestnom konaní je potrebné považovať za výkon práv a povinností stanovených zákonom, ktorý vylučuje neoprávnenosť zásahu podľa ust. § 13 ods. 1 Obč. zák., a navyše súd v civilnom konaní nie je oprávnený preskúmavať postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska účelnosti a rýchlosti vykonávaných úkonov, keďže na to nemá právomoc, a preto aj z tohto dôvodu návrh navrhovateľa na priznanie nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s prieťahmi v trestnom konaní zamietol. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p. a priznal navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 1.993,06 eur za šesť úkonov právnej služby vo výške tarifnej odmeny 250,54 za jeden úkon (prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 11.02.2008, podanie návrhu vo veci samej zo dňa 16.01.2009, účasť na pojednávaniach v dňoch 18.02.2011, 11.04.2011 a 31.05.2011, vyjadrenie zo dňa 18.03.2011), režijný paušál 2 x 6,31 eur a 4 x 7,41 eur, a k úkonom právnej služby a režijnému paušálu za rok 2009 pripočítal 19 % DPH (105,50 eur) a k úkonom právnej služby a režijnému paušálu za rok 2010 pripočítal 20 % DPH (222,36 eur). Proti zamietajúcej časti uvedeného rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť, a jeho návrhu v plnom rozsahu vyhovieť. Nesúhlasil so zamietnutím jeho návrhu na náhradu škody titulom straty na zárobku za obdobie od 27.09.2003 do augusta 2004 a uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Mal za to, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď neprihliadol na skutočnosť, že bol prepustený zo služobného pomeru personálnym rozkazom ministra vnútra SR zo dňa 08.08.2003 v dôsledku vznesenia obvinenia, pričom ako vyplýva z obsahu personálneho rozkazu porušenie služobnej prísahy a služobnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom zo strany navrhovateľa malo spočívať v tom istom konaní, ktoré bolo predmetom trestného stíhania. Uviedol, že jeho konanie kladené mu za vinu považoval minister za preukázané práve dôkazmi zabezpečenými v rámci trestného konania. Argumentoval, že strata na zárobku u neho preto nastala v priamej príčinnej súvislosti s predmetným trestným stíhaním, čo nepochybne vyplýva aj z odôvodnenia personálneho rozkazu ministra vnútra SR, nakoľko vznesenie obvinenia malo za následok popri iných negatívnych skutočnostiach aj jeho prepustenie zo služobného pomeru, a preto mu rozhodnutím vyšetrovateľa o vznesení obvinenia vznikla škoda aj v podobe straty na zárobku po jeho prepustení z väzby. Poukázal na to, že vypočutí svedkovia vo svojich výpovediach zhodne vypovedali, že mal úmysel a aj vyvíjal snahu smerujúcu k získaniu zamestnania, avšak vzhľadom na podmienky v malom meste a jeho trestné stíhanie, nebol úspešný. Ďalej argumentoval, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom si uplatnil podľa ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., a teda súd prvého stupňa na jeho nárok nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, upravujúce nárok na ochranu osobnosti. Zdôraznil, že pre nesprávny úradný postup vyšetrovateľa a prokurátora prebiehalo trestné stíhanie viac ako 5 rokov, v dôsledku čoho bol vystavený neistote v zásadných otázkach svojej budúcnosti a budúcnosti svojej rodiny. Prieťahy v trestnom konaní presne špecifikoval, a videl ich v konaní prokurátora a vyšetrovateľa po tom, čo bol vyšetrovací spis Krajskou prokuratúrou v Nitre vrátený späť vyšetrovateľovi so záväzným pokynom zo dňa 14.06.2005 na doplnenie dokazovania (okrem iného aj vypracovať a na realizáciu prokuratúre predložiť žiadosť o poskytnutie právnej pomoci do Maďarskej republiky). Vyšetrovateľ a prokuratúra boli v tejto veci následne viac ako rok nečinné, nakoľko k vypracovaniu žiadosti došlo až 25.08.2006, pričom ani jednému z týchto orgánov v jeho činnosti nevznikla žiadna prekážka, pre ktorú došlo k oddialeniu vypracovania a realizácie tejto žiadosti. Ďalší zbytočný prieťah v konaní je podľa jeho názoru možné zistiť v tom, že hoci bol na prokuratúru návrh na podanie obžaloby vyšetrovateľom doručený dňa 27.07.2007, prokuratúra o ňom rozhodla až s odstupom pol roka tak, že zastavila trestné stíhanie. Rovnako možno zbytočné prieťahy konštatovať aj v období roka 2005 po tom, čo bol spis z krajskej prokuratúry vrátený vyšetrovateľovi so záväzným pokynom. Vyšetrovateľ začal v zmysle pokynov realizovať výsluchy niektorých obvinených, pričom v období od 26.09.2005 až do 25.05.2006 nebol v trestnom konaní zo strany vyšetrovateľa vykonaný žiaden procesný úkon, a po tom, čo dňa 25.05.2006 a 31.05.2006 uskutočnil dva výsluchy, až do júna 2007 nevykonal žiaden procesný úkon vo veci. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa, že prieťahy v konaní nevyvolali ujmu v osobnostných právach navrhovateľa a následky v jeho súkromnom živote a spoločenskom uplatnení, považoval za nesprávne s poukazom na ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. Mal tiež za to, že záver súdu prvého stupňa, že súd v civilnom konaní nie je oprávnený preskúmavať postup orgánov činných v trestnom konaní, odporuje ust. § 7 O.s.p. Poukázal na ust. § 10 a § 26 zák. č. 58/1969 Zb. a ust. § 16 ods. 1 a § 25 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.. Namietal aj výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe, nakoľko ju považoval s ohľadom na správne skutkové zistenia súdu prvého stupňa o ujme spôsobenej navrhovateľovi, za neprimeranú. Podal odvolanie aj voči trovám konania z dôvodu, že súd prvého stupňa nepriznal trovy konania za úkon právnej služby - podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Dôvodil, že toto písomné podanie navrhovateľa odporcovi je predpokladom pre podanie návrhu na súd, a trovy zaň preto mali byť priznané. Proti vyhovujúcej časti rozsudku a v časti trov konania podal odvolanie odporca a žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť a návrh v celom rozsahu zamietnuť. Mal za to, že trestné konanie, ktoré bolo vedené proti navrhovateľovi, prebehlo v súlade s trestným poriadkom, a iba samotná skutočnosť, že voči navrhovateľovi ako obvinenému v trestnom konaní bolo trestné stíhanie zastavené, nezakladá automaticky jeho nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie. Zastavenie trestného stíhania bez ďalšieho neznamená, že tu vôbec neboli podmienky pre vznesenie obvinenia. Podľa ustálenej súdnej praxe neoprávneným zásahom je zásah do osobnosti, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti je vylúčená vtedy, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania, ak zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi. Trestné stíhanie a v jeho rámci výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca, vyvolávajú ďalšie negatívne dopady pre jeho osobnosť. Do väzby možno vziať len osobu, ku ktorej bolo vznesené obvinenie a len na základe rozhodnutia súdu. Preto ak v čase zásahu sú splnené zákonom predvídané podmienky, ide o zásah zákonný a preto je oprávnený. Za predpokladu, že v dôsledku nových dôkazných skutočností je trestné stíhanie voči obvinenému zastavené, nemožno rozhodnutie o väzbe následne považovať za rozhodnutie, ktorým došlo k neoprávnenému zásahu. Pokiaľ orgány činné v trestnom konaní aplikujú ustanovenia Trestného poriadku, postupujú počas trestného stíhania pri vzatí do väzby v súlade so zákonom, nejde o neoprávnený zásah, a to ani v prípade, ak následne dôjde k zastaveniu trestného stíhania. Pri posudzovaní oprávnenosti a proporcionality zásahu do práv navrhovateľa v trestnom konaní je potrebné vziať taktiež do úvahy špecifickosť trestného činu (prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody), pričom za účelom odhalenia páchateľov korupcie musí páchateľ strpieť dôraznejšie zákonné zásahy do jeho práv a slobôd. Uviedol, že napriek skutočnosti, že uplatňovaný nárok na nemajetkovú ujmu považuje za nedôvodný, namietal aj jej výšku. Odvolací súd prejednal vec podľa ustanovenia ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (ust. § 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je v časti uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi istinu 910,91 eur titulom náhrady nákladov vynaložených na obhajobu v trestnom konaní správny, a preto ho v tejto časti potvrdil. Vo zvyšku vyhovujúcej i zamietajúcej časti napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie alebo zmenu. Podľa ust. § 1 ods. 1 a 2 zák. č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Podľa ust. § 2 zák. č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím v tomto konaní. Podľa ust. § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Podľa ust. § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené, alebo ak bol spod obžaloby oslobodený. Podľa ust. § 5 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody nemá ten; a/ kto si väzbu zavinil sám, najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia; b/ kto bol spod obžaloby oslobodený, alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný. Podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Podľa ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. V posudzovanej veci je nesporné, že dňa 01.07.2003 bolo navrhovateľovi uznesením ČVS: KÚJP-17/ OVVK-2003-SY vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Nitre vznesené obvinenie pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa ust. § 160a ods. 1 a 2, spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa ust. § 158 ods. 1 písm. a) Tr. zák.. Dňa 05.07.2003 rozhodol Okresný súd Nitra o vzatí navrhovateľa (a aj ďalších spoluobvinených) do väzby od 02.07.2003 uznesením sp. zn. 2Tpr 68/03 podľa ust. § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. pre obavu, že obvinený, ako jeden zo spolupáchateľov trestnej veci, za stavu, že všetci spáchanie skutkov popierajú, by mohol vplývať na doposiaľ nevypočutých obvinených, osoby doposiaľ neobvinené, ako aj na svedkov, a tak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Z väzby bol prepustený na slobodu dňa 26.09.2003, po podaní sťažnosti, na základe uznesenia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7Tpo 38/03 zo dňa 25.09.2003, ktorý nezistil žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala väzbu navrhovateľa. Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR uznesením zo dňa 18.01.2008, č.k. VII Gv 117/04-114, zastavil trestné stíhanie voči navrhovateľovi a aj iným obvineným podľa ust. § 215 ods. 1 písm. c) Tr. por., pretože bolo nepochybné, že skutok nespáchali obvinení. Navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy z titulu nezákonného rozhodnutia (uznesenie o vznesení obvinenia voči navrhovateľovi, rozhodnutie o jeho vzatí do väzby), a tiež z titulu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaní, keďže jeho trestné stíhanie trvalo od 01.07.2003 do 18.01.2008, kedy bolo zastavené. Uplatnil si náhradu škody v celkovej výške 173.642,73 eur, a táto suma pozostávala z náhrady na stratu na zárobku za obdobie od augusta 2003, odkedy bol personálnym rozkazom Ministra vnútra SR prepustený zo služobného pomeru, do augusta 2004, vo výške 6.762,23 eur, z náhrady trov právneho zastúpenia v trestnom konaní vo výške 910,91 eur, a z náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 165.969,59 eur, ktorú si uplatnil jednak z dôvodu nezákonného rozhodnutia o väzbe v zmysle zák. č. 58/1969 Zb., ako aj z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánov činných v trestnom konaní podľa zák. č. 514/2003 Z.z., spočívajúceho v neodôvodnených prieťahoch. Vzhľadom na takto uplatnené nároky bolo potrebné vec s poukazom na ust. § 27 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, platného a účinného od 01.07.2004 do 31.12.2008, právne posúdiť v časti uplatnenej náhrady škody z nezákonných rozhodnutí, keďže tieto boli vydané dňa 01.07.2003 a 05.07.2003, podľa príslušných ustanovení zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, a v časti uplatnenej náhrady škody, spôsobnej nesprávnym úradným postupom, podľa zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodu, že pokiaľ bola v konaní navrhovateľovi spôsobená škoda prieťahmi, ktorých vznik spadal do obdobia pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., avšak prieťahy pretrvávali aj po nadobudnutí účinnosti tohto zákona, treba uplatnený nárok na náhradu škody posudzovať podľa ustanovení uvedeného zákona (uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo 107/2009). Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď aplikoval len ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. v spojení s čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Otázkou posudzovania nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pri zastavení trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, sa zaoberal už Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 4MCdo 15/2009 zo dňa 18.8.2010 (R 57/2010) so záverom, že takéto zastavenie trestného stíhania má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Na závery uvedeného rozhodnutia odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje. Zodpovedané sú nimi aj odvolacie námietky odporcu, ktorý spochybňoval samotný navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím, čo do jeho základu. V posudzovanej veci je uznesenie vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Nitre ČVS: KÚJP-17/OVVK-2003-SY zo dňa 01.07.2003 o vznesení obvinenia navrhovateľovi, a uznesenie Okresného súdu Nitra sp. zn. 2Tpr 68/03 zo dňa 05.07.2003 o vzatí navrhovateľa do väzby nezákonným rozhodnutím, a navrhovateľ, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov pre priznanie náhrady škody, podľa ust. § 1 až § 4, resp. § 5 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody, spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia a rozhodnutím o vzatí do väzby. Súd prvého stupňa teda posúdil čo do základu navrhovateľom uplatnené nároky na náhradu škody, spočívajúcej vo vynaložených trovách právneho zastúpenia v trestnom konaní a titulom straty na zárobku správne. Odvolací súd dospel vzhľadom na vyššie uvedené k rovnakému záveru ako súd prvého stupňa, že navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu škody titulom nákladov vynaložených na svoju obhajobu v trestnom konaní vo výške 910,91 eur. V konaní ani nebolo sporné, že navrhovateľ bol v trestnom konaní zastúpený advokátom JUDr. Vačokom, ktorý za účelom jeho obhajoby vykonával úkony právnej služby. Správny je aj záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľ zaplatenie trov právneho zastúpenia vo výške 910,91 eur svojmu obhajcovi v trestnom konaní JUDr. Vačokovi preukázal príjmovým pokladničným dokladom, ako i záver, že vznik týchto trov bol v priamej príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami o vznesení obvinenia navrhovateľovi, a o jeho vzatí do väzby. Súd prvého stupňa zistený skutkový stav, právne posúdenie, ako i svoje úvahy, ktoré ho viedli k rozhodnutiu v tejto časti aj podrobne a náležite odôvodnil, a odvolací súd na jeho odôvodnenie, s ktorým sa stotožnil, týmto poukazuje. Odporca v odvolaní ani vznik ani výšku navrhovateľovi priznanej náhrady škody titulom vynaložených trov na právne zastúpenie v trestnom konaní nenamietal ani nespochybňoval, preto sa odvolací súd obmedzil len na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto časti. Napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi istinu 910,91 eur titulom náhrady nákladov vynaložených na obhajobu v trestnom konaní potom ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. V prípade náhrady škody titulom straty na zárobku súd prvého stupňa navrhovateľovi priznal stratu na zárobku za čas trvania jeho väzby, teda za obdobie od 02.07.2003 do 25.09.2003 vo výške 1.774,95 eur, keď mal preukázanú príčinnú súvislosť medzi škodou, ktorá navrhovateľovi vznikla titulom straty na zárobku a nezákonnou väzbou, a vo zvyšku, za obdobie od prepustenia navrhovateľa z väzby na slobodu do augusta 2004, kedy sa zamestnal, návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, a nepreukázal, že mu strata na zárobku za toto obdobie vznikla v priamej príčinnej súvislosti s jeho trestným stíhaním. Nepreukázal totiž, že ho potencionálni zamestnávatelia odmietli zamestnať z dôvodu, že bol v tom čase trestne stíhaný, keď neprodukoval ani nenavrhol vykonať v tomto smere žiadny dôkaz. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v čase väzby je príčinná súvislosť medzi vznikom škody (stratou na zárobku) a väzbou daná, ako i so záverom, že navrhovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť medzi ním tvrdenou škodou vo forme straty na zárobku za obdobie od jeho prepustenia z väzby do augusta 2004 a nezákonnými rozhodnutiami o jeho trestnom stíhaní a vzatí do väzby. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že dôkazné bremeno preukázať ním tvrdenú skutočnosť spočíva na navrhovateľovi, ktorý však, ako odvolací súd zistil z predloženého spisu, napriek tvrdeniu, že si kvôli tomu, že bol trestne stíhaný, nemohol nájsť prácu, neuviedol ani, v akých spoločnostiach sa bezúspešne uchádzal o zamestnanie, a nenavrhol žiadne dokazovanie za účelom preukázania, že dôvodom jeho neprijatia do zamestnania bolo jeho trestné stíhanie. Napriek vyššie uvedenému dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa o navrhovateľom uplatnenom nároku na náhradu za stratu na zárobku nie je možné ani potvrdiť, ani zmeniť. Navrhovateľ sa návrhom domáhal náhrady straty na zárobku za obdobie mesiacov august 2003 až august 2004, ktorú vyčíslil sumou 6.762,23 eur, predstavujúcu jeho priemernú mesačnú mzdu 633,67 eur (19.090,- Sk) za 12 mesiacov po odrátaní výsluhového príspevku. Súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi z uvedeného titulu 1.774,95 eur, a to za obdobie trvania väzby od 02.07.2003 do 25.09.2003, keď pri výpočte vychádzal z dní strávených vo väzbe a priemernej mesačnej mzdy navrhovateľa podľa návrhu. Keďže navrhovateľ sa nedomáhal zaplatenia straty na zárobku za každý mesiac vo výške jeho priemernej mzdy, ale iba rozdielu medzi priemernou mesačnou mzdou a vyplácaným výsluhovým dôchodkom (priznaným podľa rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky), pričom za 30 dní strávených vo väzbe v mesiaci júl 2003 sa nedomáhal náhrady škody v žiadnej výške, súd prvého stupňa postupoval v rozpore s § 153 ods. 2 O.s.p., keď v uvedenej zaväzujúcej časti rozsudku prekročil návrh navrhovateľa a prisúdil viac, ako sa tento domáhal. Navrhovateľovi teda priznal za mesiac júl 2003 náhradu za stratu na zárobku, hoci ju navrhovateľ priznať nežiadal, a za celú dobu jeho väzby tiež vo výške prekračujúcej jeho návrh. Naviac odôvodnenie tejto časti rozsudku nie je preskúmateľné, nakoľko súd prvého stupňa priznal priemernú mesačnú mzdu vo výške podľa tvrdenia navrhovateľa bez toho, aby túto odôvodnil v zmysle ust. § 134 ods. 4 Zákonníka práce a bez toho, aby od nej odpočítal výsluhový príplatok. Vôbec tiež neustálil obdobie, za ktoré požadoval navrhovateľ náhradu za stratu na zárobku, a rozhodoval o inom, ako ním vymedzenom období, čím konanie zaťažil vadou, ktorú nie je možné napraviť v odvolacom konaní. Vzhľadom na tieto pochybenia odvolací súd napadnutý rozsudok v časti, ktorou bolo rozhodnuté o návrhu navrhovateľa na náhradu za stratu na zárobku, zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd ďalej zistil, že navrhovateľ sa návrhom domáhal aj priznania nemajetkovej ujmy v celkovej výške 165.969,59 eur, ktorú si uplatnil jednak z dôvodu nezákonného rozhodnutia o väzbe v zmysle zák. č. 58/1969 Zb., ako aj z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánov činných v trestnom konaní podľa zák. č. 514/2003 Z.z., spočívajúceho v neodôvodnených prieťahoch. Súd prvého stupňa bez toho, aby jednoznačne ustálil navrhovateľom požadovanú výšku nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie, a požadovanú výšku nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup, rozhodol o celom žalovanom nároku tak, že navrhovateľovi priznal nemajetkovú ujmu vo výške 8.564,03 eur titulom nezákonného rozhodnutia o jeho väzbe, a vo zvyšku návrh na zaplatenie nemajetkovej ujmy zamietol. Odvolací súd dospel k záveru, že v tejto časti nie je rozsudok súdu prvého stupňa preskúmateľný, keďže nie je riadne odôvodnený. Nie je z neho totiž možné zistiť, v akej výške sa navrhovateľ domáhal náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe (a teda ani ustáliť, či nebol rozhodnutím súdu prvého stupňa jeho návrh prekročený, prípadne v akej časti bol jeho návrh zamietnutý), a v akej výške náhrady nemajetkovej ujmy nesprávnym úradným postupom. Súd prvého stupňa mal tento nedostatok návrhu odstrániť postupom podľa ust. § 43 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľa vyzvať na presnú špecifikáciu jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko bez riadneho ujasnenia skutkového a tým aj právneho základu rozhodnutia o návrhu na splnenie povinnosti, potom nie je zrejmé, v akých konkrétnych častiach, teda v akých sumách, zamietol návrh na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom a časť návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe. Rozsudok v tejto časti potom nemožno považovať za riadne odôvodnený v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.. Ohľadom náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti nezákonným rozhodnutím o vzatí do väzby, sa odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, že náhradu nemajetkovej ujmy je možné za splnenia ďalších podmienok priznať aj podľa zákona č. 58/1969 Zb. v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.. Nie je však možné výšku náhrady tejto nemajetkovej ujmy určiť i keď voľnou úvahou podľa kritérií, uvedených v ust. § 17 ods. 3 a 4 zák. č. 514/2003 Z.z., ako to urobil prvostupňový súd s odôvodnením, že zákon č. 58/1969 Zb. výšku nemajetkovej ujmy neupravoval. Ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. sa na posudzovanú vec totiž nevzťahujú. Súd prvého stupňa mal na vec priamo aplikovať čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom pri stanovení peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu, spôsobenú nezákonným obmedzením osobnej slobody zo strany štátu, mal vychádzať zo základných kritérií, ktorými sú spravidla povaha trestnej veci, celková dĺžka obmedzenia osobnej slobody, a následky v osobnej sfére poškodenej osoby. Povahu trestnej veci je možné interpretovať najmä ako typovú závažnosť trestného činu, pre ktorý bola poškodená osoba stíhaná, a v spojení s tým väzobne držaná. Ohľadne kritéria celkovej dĺžky obmedzenia osobnej slobody (trvania väzby) sa vychádza z toho, že časové okolnosti väzby sú objektívne vyjadriteľným kritériom pre posúdenie celkovej výšky odškodnenia. Pri hodnotení následkov neoprávneného držania vo väzbe v osobnej sfére poškodenej osoby je nutné vychádzať z toho, že samotné držanie vo väzbe má z povahy veci negatívne dôsledky na slobodu pohybu, na právo na súkromie, a že v tomto ohľade výkon väzby sám osebe spôsobuje ujmu na základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby. Inými slovami povedané, pri hodnotení okolností, spadajúcich pod tretie kritérium, je možné vychádzať z toho, že relevantnými skutočnosťami sú všetky tie, ktoré sa hodnotia pri uplatnení práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Obč. zák., najmä zásah do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti a vážnosti, do súkromného a rodinného života, osobnej slobody, slobody pohybu i pobytu (rozsudok NS ČR 30Cdo 2357/2010). Navrhovateľ sa domáhal tiež priznania náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánov činných v trestnom konaní podľa zák. č. 514/2003 Z.z., spočívajúceho v neodôvodnených prieťahoch, keďže jeho trestné stíhanie trvalo od 01.07.2003 do 18.01.2008, kedy bolo zastavené. Právny záver súdu prvého stupňa, že súd v občianskom súdnom konaní nemá právomoc, a teda nie je oprávnený preskúmavať postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska účelnosti a rýchlosti vykonávaných úkonov, na základe ktorého návrh navrhovateľa v tejto časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy zamietol, nie je správny. Ustanovenie § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení platnom a účinnom od 01.07.2004 do 31.12.2008 považuje za nesprávny úradný postup aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Vzhľadom na uvedené je súd v rámci občianskoprávneho konania o náhradu škody povinný skúmať, či tu existuje tvrdený nesprávny úradný postup, v tomto prípade nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní, resp. či nedošlo k prieťahom v rámci trestného konania, a či tento nesprávny úradný postup je v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Tomuto záveru nasvedčuje aj skutočnosť, že až novelou zákona č. 514/2003 Z.z., uskutočnenej zákonom č. 412/2012 Z.z., bolo ustanovenie § 9 doplnené odsekom 3, podľa ktorého pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy, spočívajúceho v porušení povinnosti, urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci, alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy prokurátorom. Vzhľadom na absenciu prechodných ustanovení zákona č. 412/2012 Z.z., je ale potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom a účinnom od 01.07.2004 do 31.12.2008. Bude preto úlohou súdu prvého stupňa doplniť a vykonať dokazovanie oboznámením sa s trestným spisom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR sp. zn. VII Gv 117/04 za účelom zistenia, či došlo k naplneniu podmienok zodpovednosti štátu za škodu, t.j. či došlo k nečinnosti orgánov činných trestnom konaní (k nesprávnemu úradnému postupu) a či táto je v príčinnej súvislosti so vznikom škody tak, ako si ju uplatnil navrhovateľ (po tom, čo výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy špecifikuje). Ak súd prvého stupňa dospeje k záveru, že podmienky zodpovednosti sú splnené, bude potrebné doplniť dokazovanie na určenie výšky nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení platnom a účinnom od 01.07.2004 do 31.12.2008. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetné ustanovenie § 17 ods. 2 je normou s relatívne neurčitou hypotézou, ktorá nie je stanovená priamo právnym predpisom (ustanovenie § 17 ods. 3, 4, 5, boli doplnené až zákonom č. 517/2008 Z.z., účinným od 01.01.2009, resp. ďalej zmenené až zákonom č. 421/2012 Z.z., účinným od 01.01.2013), a ktorá tak prenecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností, bude potrebné aj pri výške náhrady nemajetkovej ujmy vychádzať z obdobných kritérií ako pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 v spojení aplikáciou čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi istinu 910,91 eur titulom náhrady nákladov vynaložených na obhajobu v trestnom konaní ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, a vo zvyšnej vyhovujúcej ako i v zamietajúcej časti, a v časti rozhodnutia o trovách konania, podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil, a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa ust. § 221 ods. 2 O.s.p.. V ďalšom konaní bude súd prvého stupňa povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa ust. § 226 O.s.p. viazaný. Bude jeho úlohou postupom podľa ust. § 43 ods. 1 O.s.p. vyzvať navrhovateľa na doplnenie návrhu na začatie konania tak, aby bolo jednoznačne zrejmé, v akej výške sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej I.) rozhodnutím o väzbe, II.) tvrdeným nesprávnym úradným postupom. Po doplnení návrhu opätovne prejedná vec v rozsahu, v ktorom bolo jeho rozhodnutie zrušené, pričom bude dôsledne skúmať podmienky pre priznanie náhrady škody, doplní dokazovanie v naznačenom smere, a po doplnení dokazovania a jeho vyhodnotení opätovne vo veci rozhodne, a svoje rozhodnutie odôvodní spôsobom zodpovedajúcim ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. V novom rozhodnutí rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (ust. § 224 ods. 3 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.