Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/432/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109203419 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1109203419.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa: L.. M. M.Š., N. N., Š. XX, zastúpený Právnym centrom, s.r.o., Bratislava, Žilinská 8, proti odporcovi: DQS Automotive, s.r.o., Bratislava, Lazaretská 8, IČO : 43 855 903, zastúpeného Rodl&Partner Advokáti, s.r.o., Bratislava, Lazaretská 8, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie navrhovateľa i odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20. 6. 2012 č.k. 25C 39/2009 - 240, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z m e ň u j e takto : V časti o zaplatenie istiny 17.397 € p r i p ú š ť a späťvzatie návrhu, v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e. Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy v sume 9.341,56 €, s úrokom z omeškania vo výške 10,5 % ročne zo sumy 1.113,35 € od 6. 1. 2009 do 28. 6. 2012, s úrokom z omeškania 10 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 2. 2009 do 28. 6. 2013, úrokom z omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 3. 2009 do 28. 6. 2012, úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 4. 2009 do 28. 6. 2012, s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 5. 2009 do 28. 6. 2012, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 6. 2009 do 28. 6. 2012, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 7. 2009 do 28. 6. 2012, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 8. 2009 do 28. 6. 2012, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.372,48 € od 6. 9. 2009 do 28. 6. 2012 a s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 752,64 € od 6. 9. 2009 do zaplatenia, ďalej s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 10. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.157, 12 € od 6. 11. 2009 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 12. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.232,90 € od 6. 1. 2010 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcom výroku, výroku o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok a výroku o trovách prvostupňového konania p o t v r d z u j e. Žiadny z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Uvedeným rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru sumu 26.738,56 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 10,5 % ročne zo sumy 924,68 € od 6. 1. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 10 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 2. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 10 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 3. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,5 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 4. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 5. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 6. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 7. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 8. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 9. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 10. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 11. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 2.157,12 € od 6. 12. 2009 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 1.232,90 € od 6. 1. 2010 do zaplatenia, ako aj trovy konania vo výške 7.047,42 € titulom trov právneho zastúpenia navrhovateľa, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa zamietol. Odporcu napokon zaviazal povinnosťou zaplatiť na účet prvostupňového súdu súdny poplatok za návrh na začatie konania v sume 1.703,50 €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že týmto rozsudkom rozhodoval o návrhu navrhovateľa na priznanie mu náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, za obdobie od 16. 12. 2008, t.j. dňa, kedy navrhovateľ písomne oznámil odporcovi, že s okamžitým skončením pracovného pomeru, daného mu listom zo dňa 20. 11. 2008 nesúhlasí a trvá na ďalšom zamestnávaní, do 13. 2. 2012, v ktorý deň nadobudol právoplatnosť čiastočný rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. 5. 2010 č.k. 25C 39/2009 - 114 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 7. 2. 2012 sp. zn. 7Co 341/2010, ktorým súd určil okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľa zo strany odporcu za neplatné. Navrhovateľ si teda uplatňoval v konaní nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zák. práce. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že navrhovateľ doručil odporcovi oznámenie o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní dňa 16. 12. 2008, ktorý dátum tak považoval za rozhodný pre počiatok obdobia, za ktoré je navrhovateľ oprávnený požadovať náhradu mzdy. Súd prvého stupňa poukazoval v tejto súvislosti na ustálenú judikatúru, podľa ktorej patrí nárok na náhradu mzdy navrhovateľovi pri splnení zákonných predpokladov len do právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorý rozhodol o tom, že skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, tj. odporcu, je neplatné; v danej právnej veci je týmto dňom 13. 2. 2012. Odporca nesúhlasil s návrhom navrhovateľa na priznanie mu náhrady mzdy za celé uplatnené obdobie, t.j. od 16. 12. 2008 do 13. 2. 2012 a žiadal priznať navrhovateľovi náhradu mzdy v rozsahu zákonných 12 mesiacov, v zmysle § 79 ods. 2 Zák. práce, s ktorou požiadavkou sa prvostupňový súd stotožnil a navrhovateľovi priznal náhradu mzdy len za obdobie 12 mesiacov od neplatného skončenia pracovného pomeru s odporcom. Súd prvého stupňa v tejto časti rozhodnutia vzal do úvahy, že navrhovateľ bol po obdržaní okamžitého skončenia pracovného pomeru nezamestnaný, od 1. 12. 2008 bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie , z ktorej bol vyradený dňa 15. 11. 2009, keďže počnúc 16. 11. 2009 nastúpil na výkon práce v obchodnej spoločnosti MAGNA SLOVTECA, s r.o. ako rezident - riadiaci pracovník na riešenie kvalitatívnych problémov. Pracovný pomer mal dohodnutý na dobu neurčitú, v rozsahu 40 hodín týždenne, s mesačnou mzdou 2.200 € brutto. Navrhovateľ potvrdil vo svojej výpovedi, že jeho pracovná náplň bola obsahovo totožná s tou, ktorú vykonával u odporcu, s tým rozdielom, že nepracoval na projektoch v zahraničí, tiež že práca plne zodpovedala jeho kvalifikácii. Pracovný pomer v spoločnosti MAGNA SLOVTECA, s.r.o. ukončil navrhovateľ ku dňu 30. 4. 2011; následne bol dočasne práceneschopný ( do 21. 5. 2011 ) a od 23. 5. 2011 nastúpil do pracovného pomeru v spoločnosti Faurecia Slovakia, s.r.o., jeho pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú, v rozsahu 40 hodín týždenne, na pozíciu inžinier kvality, s miestom výkonu práce v bydlisku navrhovateľa. Podľa vyjadrenia navrhovateľa aj táto jeho práca zodpovedala jeho kvalifikácii, obsahovo bola totožná s pracovnou náplňou, s tou v spoločnosti MAGNA SLOVTECA, s.r.o., pričom mu prináležala mesačná mzda vo výške 2.500 € brutto. Pracovný pomer so spoločnosťou Faurecia Slovakia, s.r.o. navrhovateľ ukončil dohodou podľa § 76 ods. 2 Zák. práce. ku dňu 31. 1. 2012. Od 1. 2. 2012 sa navrhovateľ prihlásil do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Po tom ako nadobudol právoplatnosť čiastočný rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. 5. 2010, ktorým súd určil okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné, požiadal navrhovateľ odporcu o prideľovanie práce a zamestnanie, pričom od odporcu obdržal výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm.b/ Zák. práce zo dňa 16. 3. 2012. Z uvedených skutkových zistení súd prvého stupňa vyvodil, že navrhovateľ v období, za ktoré od odporcu žiadal náhradu mzdy, t.j. od 16. 11. 2009 do 31. 1. 2012, s výnimkou obdobia od 1. 5. 2011 do 22. 5. 2011, kedy bol práceneschopný, bol navrhovateľ zamestnaný a vykonával prácu, ktorá bola po obsahovej stránke totožná s tou, ktorý vykonával pre odporcu pred daním okamžitého skončenia pracovného pomeru, keď táto práca plne zodpovedala jeho kvalifikácii, nevyžadovala si žiadnu ďalšiu prípravu, či zaškolenie. Po zohľadnení týchto skutočností prvostupňový súd nepriznal navrhovateľovi náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov od neplatného skončenia pracovného pomeru, keď dospel k záveru, že navrhovateľ výkonom práce v spoločnostiach MAGNA SLOVTECA s.r.o. a Faurecia Slovakia, s.r.o. využíval svoje vedomosti, schopnosti a kvalifikáciu a tak plne zabezpečoval svoje existenčné a iné potreby, a bolo by neprimerané a nespravodlivé žiadať od odporcu ako jeho zamestnávateľa, aby mu za totožné obdobie za daného stavu vyplácal náhradu mzdy. Pri výpočte náhrady mzdy patriacej navrhovateľovi za obdobie od 16. 11. 2008 do 16. 12. 2009 vychádzal súd prvého stupňa z ust. § 134 Zák. práce a zistil, že priemerný zárobok navrhovateľa za obdobie 3.štvrťroka 2008, t.j. v mesiacoch júl, august a september 2008, ako štvrťroku rozhodného pre výpočet priemerného zárobku ( keďže k okamžitému skončeniu pracovného pomeru došlo v mesiaci december 2008 ) predstavoval 2.234,63 € ( v prepočte 67.320,60,- Sk ). Navrhovateľ mal totiž príjem : v mesiaci júl 2008 vo výške 65.000,- Sk ( v prepočte 2.157,60 € ) a odpracoval 23 dní; v mesiaci august 2008 vo výške 65.000,- Sk ( v prepočte 2.157,60 € ) a odpracoval 20 dní a v mesiaci september 2008 vo výške 65.000,- Sk ( v prepočte 2.157,60 € ) a odpracoval 20 dní. Hodinový zárobok navrhovateľa bo, určený sumou 386,90,- Sk ( v prepočte 12,84 €/hod.), keď súd prvého stupňa spočítal mzdu navrhovateľa za každý mesiac rozhodného obdobia a vydelil ju počtom odpracovaných hodín, t.j. : 65.000 + 65.000 + 65.000 = 195.000,- Sk; 195.000,- Sk : 504 = 386,90,- Sk/hod. Potom priemerný mesačný zárobok navrhovateľa predstavuje sumu 67.320,60,- Sk, v prepočte 2.234,63 € ( súd prvého stupňa vynásobil hodinový zárobok navrhovateľa 386,90,- Sk, t.j. 12,84 € koeficientom zodpovedajúcim 40-hodinovému týždňovému úväzku vo výške 174 ). Priemerný denný zárobok potom predstavuje sumu 3.095,20,- Sk, v prepočte 102,74 € ( súd prvého stupňa vynásobil hodinový zárobok navrhovateľa 386,90,- Sk, v prepočte 12,84 € denným pracovným časom v trvaní 8 hodín ). Prvostupňový súd tak priznal navrhovateľovi náhradu mzdy za obdobie od 16. 12. 2008 do 16. 12. 2009 tak, že : - za obdobie od 16. 12. 2008 do 31. 12. 2008, t.j. za 9 pracovných dní x priemerný denný zárobok 3.095,20,- Sk, činí náhrada mzdy 27.856,80,- Sk, t.j. 924,68 €; - za obdobie január až november 2009, t.j. za 11 mesiacov x priemerný mesačný zárobok 67.320,60,- Sk, činí náhrada mzdy 740.526,60,- Sk, t.j. 24.580,98 €; - za obdobie od 1. 12. 2009 do 16. 12. 2009, t.j. 12 pracovných dní x priemerný denný zárobok 3.095,20,- Sk, činí náhrada mzdy 37.142,40,- Sk, t.j. 1.232,90 €. Náhrada mzdy za priznané obdobie potom úhrnom činí 805.525,80,- Sk, v prepočte 26.738,56 €; vo zvyšnej časti potom prvostupňový súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. Spolu s istinou priznal súd prvého stupňa navrhovateľovi aj úroky z omeškania, za každú jednotlivú splatnú mesačnú náhradu mzdy, keď v zmysle pracovnej zmluvy bola mzda splatná vždy k 5-temu dňu nasledujúceho kalendárneho mesiaca, takže odporca sa dostal do omeškania vždy počnúc 6.dňom kalendárneho mesiaca. V tomto smere podoprel prvostupňový súd svoje rozhodnutie poukazom na judikát NS SR sp. zn. 1 Cdo 116/2008 zo dňa 17. 12. 2009. Prvostupňový súd zároveň nepriznal navrhovateľovi úroky z omeškania zo mzdy, na ktorú mu podľa § 79 ods. 2 Zák. práce nevznikol nárok, t.j. za obdobie presahujúce 16. 12. 2009 a pri náhrade mzdy za mesiace december 2009 a december 2009 sa súd prvého stupňa nestotožnil s výpočtom navrhovateľa, ktorý ustálil mzdu za mesiac december 2008 sumou 1.113,35€ ( od 16. 12. 2008 do 31. 12. 2008 ), resp. za mesiac december 2009 sumou 2.157,12 € ( za obdobie od 1. 12. 2009 do 16. 12. 2009 ), keď súd prvého stupňa túto vypočítal za mesiac december 2008 sumou 924,68 € ( za 9 pracovných dní ), resp. za mesiac december 2009 sumou 1.232,90 € ( za 12 pracovných dní ). V prípade náhrady mzdy požadovanej navrhovateľom za mesiace január až november 2009 vychádzal súd prvého stupňa z navrhovateľom uplatňovanej náhrady mzdy vo výške 2.157,12 € mesačne, hoci by mu prináležala vyššia mesačná náhrada mzdy vo výške 2.234,63 €, s poukazom na ust. § 153 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého je súd viazaný návrhom účastníka konania a tento nemôže prekročiť. Vo zvyšku návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. Po právnej stránke oprel súd prvého stupňa svoje rozhodnutie o ust. § 68 ods. 1 písm. b/, § 79 ods. 1, ods. 2, § 134 ods. 1, ods. 2 prvá veta Zák. práce. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 2 O.s.p. ( v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru pre prevažujúci úspech navrhovateľa, keď určovacie výroky týkajúce sa trvania pracovného pomeru a uloženia povinnosti odporcovi umožniť navrhovateľovi pokračovať v práci súd zamietol z dôvodu ich nadbytočnosti a ich obsiahnutia vo výroku o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru ) a podľa § 142 ods. 3 O.s.p. ( v časti týkajúcej sa náhrady mzdy za obdobie 12 mesiacov spolu s príslušenstvom, keď v presahujúcej časti týkajúcej sa náhrady mzdy síce navrhovateľ nebol úspešný, rozhodnutie tu však záviselo od úvahy súdu ). Prvostupňový súd tak priznal navrhovateľovi náhradu trov konania v celkovej výške 7.047,42 € titulom trov právneho zastúpenia za celkom 16 úkonov právnej služby, podľa vyhl.č. 655/2004 Z.z. : 1/ prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 15. 12. 2008, odmena 1.465,- Sk, v prepočte 48,63 € ( počítaná podľa § 11 ods. 1 písm.a/ cit. vyhl., z určovacieho výroku, keď v tom čase navrhovateľovi ešte neprináležala náhrada mzdy ) + 20 % DPH, spolu 58,36 €; 2/ písomné podanie na súd zo dňa 29. 1. 2009, odmena 104,94 € ( počítaná z určovacieho výroku + náhrady mzdy 924,68 € + 20 % DPH, spolu 125,93 €; 3/ ďalšia porada s klientom dňa 16. 9. 2009, odmena vo výške 390,43 € ( počítaná z určovacieho výroku + náhrady mzdy vo výške 18.181,64 € ) + 20 % DPH, 4/ ďalšia porada s klientom dňa 24. 9. 2009, odmena vo výške 390,43 € + 20 % DPH ( počítaná z určovacieho výroku + náhrady mzdy vo výške 18.181,64 € ), 5/ účasť na pojednávaní dňa 17. 9. 2009, odmena vo výške 390,43 € + 20 % DPH ( počítaná z určovacieho výroku + náhrady mzdy vo výške 18.181,64 € ), 6/ písomné podanie na súd dňa 1. 10. 2009, odmena vo výške 390,43 € + 20 % DPH ( počítaná z určovacieho výroku + náhrady mzdy vo výške 18.181,64 € ), 7/ ďalšia porada s klientom dňa 12. 5. 2010, odmena účtovaná vo výške 436,54 € ( hoci po správnosti by prináležalo právnemu zástupcovi navrhovateľa 492,03 € ) + 20 % DPH ( počítaná z určovacieho výroku + náhrady mzdy vo výške 26.738,56 € ), 8/ účasť na pojednávaní pred súdom dňa 14. 5. 2010, odmena účtovaná vo výške 436,54 € ( hoci po správnosti by prináležalo právnemu zástupcovi navrhovateľa 492,03 € ) + 20 % DPH ( počítaná z určovacieho výroku + náhrady mzdy vo výške 26.738,56 € ), 9/ písomné podanie na súd dňa 1. 7. 2010, odmena účtovaná vo výške 436,54 € ( hoci po správnosti by prináležalo právnemu zástupcovi navrhovateľa 492,03 € ) + 20 % DPH ( počítaná z určovacieho výroku + náhrady mzdy vo výške 26.738,56 € ), 10/ ďalšia porada s klientom dňa 28. 6. 2010, odmena vo výške 2/3-ín, t.j. v sume 328,02 € + 20 % DPH ( počítaná z určovacieho výroku + náhrady mzdy vo výške 26.738,56 € ), 11/ účasť na pojednávaní pred súdom dňa 16. 5. 2012, účtovaná odmena vo výške 436,54 € + 20 € ( počítané z určovacieho výroku a náhrady mzdy vo výške 26.738,56 € ), 12/ účasť na pojednávaní pred súdom dňa 20. 6. 2012, účtovaná odmena vo výške 436,54 € + 20 % DPH ( počítané z určovacieho výroku a náhrady mzdy vo výške 26.738,56 € ), 13/ písomné podanie na súd zo dňa 21. 5. 2012, účtovaná odmena vo výške 436,54 € + 20 % DPH ( počítané z určovacieho výroku a náhrady mzdy vo výške 26.738,56 € ), 14/ písomné podanie na súd zo dňa 18. 6. 2012, účtovaná odmena vo výške 436,54 € + 20 % DPH ( počítané z určovacieho výroku a náhrady mzdy vo výške 26.738,56 € ), 15/ ďalšia porada s klientom dňa 14. 5. 2012, odmena vo výške 2/3-ín, t.j. v sume 330,15 € + 20 % DPH ( počítané z určovacieho výroku a náhrady mzdy vo výške 26.738,56 € ), 16/ ďalšia porada s klientom dňa 21. 5. 2012, odmena vo výške 2/3-ín, t.j. v sume 330,15 € + 20 % DPH ( počítané z určovacieho výroku a náhrady mzdy vo výške 26.738,56 € ). Právnemu zástupcovi prináleží tiež režijný paušál 1 x 6,31 € ( r. 2008 ), 1 x 6,95 € r. 2009, bez DPH, ďalej režijný paušál 4 x 6,95 € ( r. 2009 ), 4 x 7,21 € ( r. 2010 ), 6 x 7,63 ( r. 2012 ), s 20 % DPH. Súd prvého stupňa nepriznal právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia za úkony právnej služby, a to písomné podanie zo dňa 15. 12. 2008 označené ako „Neuznanie okamžitého skončenia pracovného pomeru a oznámenie navrhovateľa o trvaní na ďalšom zamestnávaní, ako aj za poradu s klientom zo dňa 28. 1. 2009, keďže vychádza z názoru, že súdne konanie začína podaním návrhu na súd, preto všetky úkony advokáta pred podaním návrhu nie sú trovami súdneho konania podľa § 137 a nasl. O.s.p., ďalej ani úkon spočívajúce v porade s klientom dňa 29. 6. 2010, ktorý nebol ničím preukázaný a ani za písomné podanie označené ako „Úprava petitu návrhu v časti náhrady mzdy zo dňa 14. 5. 2012“, nakoľko uvedené podanie bolo predložené súdu na pojednávaní dňa 16. 5. 2012, pričom právny zástupca navrhovateľa naň žiadal neprihliadať, keďže vzhľadom na zmenu požadovaného obdobia náhrady mzdy sa zaviazal vykonať prepočet náhrady mzdy, čo aj vykonal ďalším písomným podaním zo dňa 21. 5. 2012, za ktoré bola právnemu zástupcovi navrhovateľa priznaná odmena. Napokon podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. uložil odporcovi povinnosť zaplatiť na účet prvostupňového súdu súdny poplatok za návrh vo výške 1.703,50 € ( za určovací výrok 99,50 € a 6 % zo sumy 26.738,56 €, t.j. 1.604 € ), keďže navrhovateľ je od platenia súdnych poplatkov oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel. Uvedený rozsudok napadli v zákonnej lehote odvolaním ako navrhovateľ, tak i odporca. Odvolanie navrhovateľa smerovalo proti výroku rozsudku, ktorým súd prvého stupňa jeho návrh zamietol v časti, presahujúcej priznanú náhradu mzdy za 12 mesiacov s úrokmi z omeškania. Zároveň napadol aj výrok o trovách konania a výrok o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok, nakoľko tieto výroky vychádzali z nižšej hodnoty sporu. Podľa navrhovateľa odôvodnenie prvostupňového rozsudku len za obdobie 12 mesiacov z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru bolo nedostatočné, čím súd prvého stupňa porušil jeho práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia súd prvého stupňa sa stotožnil s požiadavkou odporcu v zmysle ust. § 79 ods. 2 Zák. práce platného a účinného ku dňu okamžitého skončenia pracovného pomeru, nevysporiadal sa vôbec s námietkami navrhovateľa, neprihliadol na správanie odporcu a ani nereagoval na skutočnosti, ktoré právny zástupca navrhovateľa zhrnul vo svojej záverečnej reči. Prvostupňový súd Bratislava I sa zaoberal pracovnými pomermi navrhovateľa počas rozhodného obdobia v spoločnostiach MAGNA SLOVTECA s.r.o., a Faurecia Slovakia, s.r.o., posudzoval vraj, či mal navrhovateľ možnosť obstarať si inú vhodnú prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, za akých podmienok, či a aké zárobky dosahoval, príp. prečo sa po skončení pracovného pomeru do práce nezapojil. Navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že jeho záver o tom, že navrhovateľ v období, za ktoré žiadal od odporcu náhradu mzdy ( konkrétne od 16. 11. 2009, kde súd prvého stupňa pochybil v dátume, pretože správne mal byť uvedený dátum 16. 11. 2008 do 31. 1. 2012, avšak navrhovateľ požadoval náhradu mzdy do 13. 2. 2012 s výnimkou obdobia kedy bol práceneschopný, t.j. od 1. 5. 2011 do 22. 5. 2011 ), bol zamestnaný a vykonával prácu, ktorá bola obsahovo totožná s tou, ktorú vykonával pre odporcu, že zodpovedala plne jeho kvalifikácii a nevyžadovala si ďalšiu prípravu alebo preškolenie, neobstojí, nakoľko je v rozpore so skutočnosťou. Navrhovateľ poukazoval na to, že v období od 9. 12. 2008 do 15. 11. 2009 bol v evidencii nezamestnaných, pričom poberal dávku v nezamestnanosti, ktorá dosahovala len cca 35 % jeho priemernej mzdy ( za 30 dní v sume 772,20 € a za 31 dní v sume 797,90 € ), ktorú dosahoval v pracovnom pomere u odporcu. Súd prvého stupňa na túto skutočnosť nijako neprihliadol ani sa s ňou nevysporiadal. Nevykonal dopyt na príslušný úrad práce sociálnych vecí a rodiny ohľadom sumy dávok v nezamestnanosti, ktoré boli vyplatené navrhovateľovi. Súd prvého stupňa tiež neprihliadol na správanie odporcu, ktorý po právoplatnom rozhodnutí o neplatnosti skončenia pracovného pomeru s navrhovateľom mu neumožnil ďalej pokračovať v práci, ale mu na stretnutí dňa 21. 3. 2012 vo VW Bratislava predložil spätne datovanú výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 15. 3. 2012 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce. Konanie odporcu poškodilo a naďalej poškodzuje osobu navrhovateľa, jeho dobré meno, zhoršuje mu podmienky pri hľadaní zamestnania. Odporcom uvádzané dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru nikdy neexistovali, vykonštruované boli tiež tvrdenia o údajnej škode, ktorú mal navrhovateľ odporcovi spôsobiť, táto napokon nebola zo strany odporcu nikdy preukázaná a špecifikovaná. Odporca nereagoval na podnety navrhovateľa, jeho ochotu naďalej pre odporcu pracovať. Počas trvania súdneho sporu si navrhovateľ musel zabezpečiť príjem vlastnými silami, aj napriek spomínaným prekážkam zo strany odporcu. Výška príjmov, ktoré navrhovateľ poberal, nie je dôvodom na nepriznanie náhrady mzdy alebo jej krátenie. Navrhovateľ si musel nejakým spôsobom zabezpečiť príjem na pokrytie svojich životných potrieb, preto si aktívne hľadal prácu, keďže o.i. napr. spláca úver na osobný automobil. V prípade svojho neúspechu alebo čiastočného neúspechu v odvolacom konaní žiadal navrhovateľ rozhodnúť o trovách konania podľa § 142 ods. 3 O.s.p., s prihliadnutím na to, že rozhodnutie o výške plnenia ( náhrady mzdy ) závisí od úvahy súdu. Navrhovateľ záverom svojho odvolania dodal, že odporca dňa 28. 6. 2012 vykonal čiastočnú úhradu dlhu v sume 17.397 €, ktorú navrhovateľ započítal na istinu a túto skutočnosť zohľadnil pri úrokoch z omeškania. Navrhovateľ tiež nesúhlasil s tým, že mu súd prvého stupňa titulom trov právneho zastúpenia nepriznal odmenu za niektoré úkony právnej pomoci : písomné podanie „Neuznanie okamžitého skončenia pracovného pomeru“ a oznámenie navrhovateľa o trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa 15. 12. 2008“ a tiež písomné podanie „Úprava petitu návrhu v časti náhrady mzdy zo dňa 14. 5. 2012“, nakoľko ide o úkony právnej služby v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z.z. navrhovateľ tak navrhoval v odvolacom konaní zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa tak, že mu odvolací súd prizná titulom istiny sumu 64.496,77 € spolu s príslušným úrokom z omeškania ročne, za každú mesačnú splátku náhrady mzdy a prizná mu aj plnú náhradu trov konania a zároveň aby odvolací súd rozhodol o povinnosti odporcu zaplatiť na účet prvostupňového súdu súdny poplatok s ohľadom na zmenený výrok o povinnosti zaplatiť navrhovateľovi uplatnený nárok. Odvolanie odporcu smerovalo proti výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateľa vyhovel, ako aj výroku o trovách konania a súdnom poplatku. Odporca vo svojom odvolaní nenamietal proti uloženiu mu povinnosti zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy v rozsahu 12 mesiacov, nesúhlasil však s výškou tejto povinnosti, tak ako ju vypočítal súd prvého stupňa. Poukazoval na to, že rozhodným obdobím pre výpočet priemerného zárobku zamestnanca v zmysle § 134 Zák. práce je kalendárny štvrťrok, predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa priemerný zárobok zisťuje a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodnom období. V prejednávanej veci týmto rozhodným obdobím boli mesiace júl, august a september 2008. Odporca namietal, že vo výpočte priemerného zárobku prvostupňový súd pochybil v tom, že v danom období nezohľadnil dni sviatkov. Keďže navrhovateľ bol odmeňovaný mesačnou mzdou, bolo potrebné ku skutočne odpracovaným hodinám, ktoré za uvedené obdobie predstavovali 504 hodín, pripočítať aj 24 hodín za sviatky - 8 hodín v auguste 2008 a 16 hodín v septembri 2008; mesačnú mzdu totiž nemožno krátiť z dôvodov sviatku a preto sa sviatky zahŕňajú do odpracovaných hodín. Výsledok by potom predstavoval 195.000,- Sk ( súčet miezd za rozhodné obdobie ) : 528 hodín = 369,31 Sk/hod., v prepočte 12,2588 €/hod. Potom priemerný hodinový zárobok predstavuje násobok priemerného hodinového zárobku priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca : 12,2588 € x 8 x 21,74 = 2.132,04 €/mesiac. Navrhovateľovi bol tak nesprávne priznaný 12 násobok sumy 2.157,12 €. Odporca dodal, že ním prezentovaný výpočet zodpovedá štandardným účtovným programom, tak ako to vyplýva aj zo mzdového listu navrhovateľa. Súd prvého stupňa teda pri svojom výpočte vychádzal z nesprávne zisteného priemerného zárobku navrhovateľa. Použitím správne určenej priemernej hodinovej či mesačnej mzdy navrhovateľa by súd dospel pri rovnakom matematickom postupe k výsledku : - v prípade náhrady mzdy za 9 pracovných dní v mesiaci december 2008 suma 882,63 € ( 9 dní x priemerný denný zárobok 98,07 € ); - v prípade náhrady mzdy za január až november 2009 v sume 23.452,44 € ( 11 mesiacov x priemerný mesačný zárobok 2.132,04 ); - v prípade náhrady mzdy za 12 pracovných dní v mesiaci december 2009 v sume 1.176,84 € ( 12 x priemerný denný zárobok 98,07 € ). Súčet týchto náhrad miezd tak tvorí sumu 25.511,91 € a nie 26.738,56 €. Odporca žiadal v zmysle jeho odvolania vykonať korektúru výpočtu náhrady mzdy a stanoviť nárok navrhovateľa zo správne vypočítanej priemernej mzdy. Odporca ďalej v odvolaní nesúhlasil s priznaním úrokov z omeškania, jednak z dôvodu namietaného nesprávneho výpočtu priemernej mzdy, ale hlavne preto, že navrhovateľovi vôbec nevznikol nárok na úrok z omeškania. Ustanovenie § 79 ods. 1 Zák. práce stanovuje pri neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa len nárok na náhradu mzdy. Zo žiadneho ustanovenia Zákonníka práce nevyplýva nárok zamestnanca uplatňovať aj úroky z omeškania. Predchádzajúci Zákonník práce ( zákon č. 65/1965 Zb. ) túto možnosť výslovne upravoval v ust. § 256 ods. 2; táto úprava však bola v novom Zákonníku práce - zákone č. 311/2001 Z.z. vypustená. Nemožno argumentovať ani úpravou v Občianskom zákonníku ( § 517 ods. 2 Obč. zák. ), ktorý má podľa § 1 ods. 4 Zák. práce subsidiárne postavenie vo vzťahu k Zákonníku práce. novelou Zákonníka práce účinnou k 1. 1. 2009 bolo ust. § 1 ods. 4 Zák. práce upravené tak, že došlo k zúženiu možnosti aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka na pracovnoprávne vzťahy, a to len na aplikovanie všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka ( t.j. § 1 až § 122 Obč. zák. ). Nárok na úroky z omeškania vyplýva z ust. § 517 ods. 2 Obč. zák., ktoré ale nie je zahrnuté vo všeobecných ustanoveniach. Navrhovateľ si uplatňuje nárok na úroky z omeškania počnúc 6. 1. 2009 ( prvý deň omeškania s prvou náhradou mzdy ), spadá jeho nárok pod novelizovanú úpravu Zákonníka práce. Aj v prípade navrhovateľovi priznaných trov konania vychádzal súd prvého stupňa z nesprávne určenej priemernej mzdy navrhovateľa, preto sú jednotlivé sumy trov právneho zastúpenia vypočítané nesprávne. Odporca namietal, že v prípade odmeny za ďalšie porady s klientom prináleží právnemu zástupcovi navrhovateľa odmena znížená na 2/3-iny základnej sadzby a nie vo výške celej sadzby, ako to urobil súd prvého stupňa. Tiež bolo potrebné preukázať ich trvanie, keďže tarifa diferencuje odmenu v prípade, kedy porada trvala menej ako jednu hodinu a v prípade, kedy trvala hodinu a viac. Za otáznu považuje odporca tiež hodnovernosť úkonov spočívajúcich v ďalších poradách s klientom a ich trvania a za týmto účelom si vyžiadal relevantný dôkaz o tom, že sa uskutočnili a o dĺžke ich trvania. Ako sporné označil odporca konkrétne ďalšie porady s klientom v dňoch 16. 9. 2009, 24. 9. 2009 a 12. 5. 2010. Napokon odporca nesúhlasil s výškou súdneho poplatku, ktorý mu uložil súd prvého stupňa zaplatiť, poukazujúc na tú časť poplatku, ktorá bola tvorená ako 6 % z priznanej náhrady mzdy. Keďže východiskom pre tento výpočet bola nesprávne vypočítaná výška priemernej mzdy, nesprávne bola stanovená aj výška súdneho poplatku. Tento má podľa odporcu po správnosti predstavovať 1.630,21 € ( 99,50 € + 1.530,71 € ). Odporca navrhoval odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvého stupňa v ním napadnutých výrokoch zmeniť a priznať navrhovateľovi náhradu mzdy, ako aj poplatkovú povinnosť odporcu podľa ním určenej výšky priemerného zárobku, resp. v prípade trov konania aj nesprávne stanovenej odmeny za úkony spočívajúce v ďalších poradách s klientom. Na odvolanie navrhovateľa sa odporca vyjadril písomne tak, že poukazoval na ním prezentované dôvody v jeho odvolaní. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa o porušení práva na riadne odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu. Skutočnosť, že sa navrhovateľ nestotožňuje s rozsudkom a jeho odôvodnením neznamená, že bol na svojich právach o riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu ukrátený. Odporca naopak považuje zdôvodnenie prvostupňového rozhodnutia v časti priznanej náhrady mzdy za dostatočne určité, keďže je z neho zrejmé, akou úvahou sa súd pri rozhodovaní riadil, z akých preukázaných skutočností vychádzal a o akú právnu úpravu sa opieral. Súd prvého stupňa využil svoje moderačné právo a vzhľadom na ďalší profesionálny život navrhovateľa a relevantné skutočnosti vyhovel návrhu odporcu na nepriznanie náhrady mzdy nad rámec 12 mesiacov. Zohľadnil aj skutočnosť, že navrhovateľ bol počas posudzovaného obdobia práceneschopný, za ktoré obdobie mu náhrada mzdy nepatrí, keďže mu patria nemocenské dávky. Je pravdou, že navrhovateľ bol určité obdobie, a to od 9. 12. 2008 do 15. 11. 2009 vedený na úrade práce v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Keďže toto obdobie, trvajúce približne rok, mal navrhovateľ pokles príjmu, súd odporcovi nariadil uhradiť navrhovateľovi náhradu mzdy za 12 mesiacov, čo má navrhovateľovi kompenzovať stratu príjmu. Navrhovateľ mal možnosť nájsť si a vykonávať primeranú prácu, čo do jeho kvalifikácie i výšky príjmu, súd prvého stupňa správne túto skutočnosť pri rozhodovaní zohľadnil. Navrhovateľ pre rozhodovanie o uplatnenom nároku považoval za relevantné, že odporca po tom, ako nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, neumožnil navrhovateľovi pokračovať v práci, ale s ním ukončil pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm.b/ Zák. práce, bez navrhnutia inej vhodnej alternatívy. Odporca však musel s navrhovateľom ukončiť pracovný pomer z dôvodu, že nemal možnosť prideľovať navrhovateľovi prácu, a to ani na kratší pracovný úväzok v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce a tiež pretože nedisponoval inou vhodnou alternatívou, ktorú by mu mohol ponúknuť. Nesúhlasil ani s tvrdením navrhovateľa o poškodení jeho dobrého mena a sťažení podmienok hľadania vhodnej práce, keďže napriek skončeniu pracovného pomeru s odporcom sa navrhovateľ zamestnal u ďalších zamestnávateľov, ktorí podľa vyjadrenia samotného odporcu boli oboznámení s predmetom prebiehajúceho súdneho sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a navrhovateľ dokonca vykonával prácu obdobnú ako u odporcu. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom, t.j. v celom rozsahu ( § 212 ods. 1 O.s.p., na odvolacom pojednávaní ( § 214 ods.1 písm.a/ O.s.p. ), v neprítomnosti navrhovateľa, ktorého neúčasť ospravedlnil jeho právny zástupca pracovnými dôvodmi ( § 101 ods. 2, § 211 ods. 2 O.s.p. ) a zistil, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je nutné zmeniť, avšak len v náväznosti na odporcom poskytnuté čiastočné plnenie po tom, ako vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa. Podľa § 79 ods. 1 Zák. práce ( v znení účinnom k 31. 12. 2008 ) ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Podľa § 79 ods. 2 Zák. práce ( v znení účinnom k 31. 12. 2008 ) ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. Podľa § 134 ods. 1 ods. Zák. práce ( v znení účinnom k 31. 12. 2008 ) priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období. Podľa § 134 ods. 2 prvá veta Zák. práce ( v znení účinnom k 31. 12. 2008 ) rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Podľa § 1 ods. 4 zák. práce ( v znení účinnom od 1. 1. 2009 ) ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový súd vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p. Vec tiež správne právne posúdil, keď na danú právnu vec aplikoval predovšetkým ust. § 79 ods. 1, 2, ďalej § 134 ods. 1, 2 prvá veta Zák. práce ( v znení účinnom do 31. 12. 2008 ), ako aj ust. § 517 ods. 2 Obč. zák. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom odôvodnil, tak, ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné. Odvolací súd sa s právnymi závermi prvostupňového súdu v plnom rozsahu stotožňuje a na tieto poukazuje. Pokiaľ odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, stalo sa tak len z dôvodu, že po rozhodnutí prvostupňového súdu o návrhu navrhovateľa na náhradu mzdy došlo zo strany odporcu k čiastočnému plneniu, keďže navrhovateľovi titulom istiny zaplatil dňa 28. 6. 2012 sumu 17.397 €, ktorú skutočnosť bolo potrebné v odvolacom konaní zohľadniť. Na odvolacom pojednávaní navrhovateľ vzal svoj návrh na náhradu mzdy späť čo do istiny 17.397 € ( v ktorej od odporcu obdržal plnenie ), pričom odporca so späťvzatím návrhu tejto časti súhlasil. Podľa § 222 ods. 2 O.s.p. odvolanie môže odvolací súd vybaviť aj tak, že pripustí vzatie návrhu na začatie konania späť, alebo schváli zmier. Podľa § 208 O.s.p. ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa, ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví. Odvolací súd vzhľadom na ust. § 208 O.s.p., s prihliadnutím na to, že odporca s čiastočným späťvzatím návrhu vyslovil súhlas, pripustil čiastočné späťvzatie návrhu navrhovateľom ( čo do istiny 17.397 € ), napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušil a konanie zastavil. Poskytnuté čiastočné plnenie bolo nutné následne premietnuť aj do výroku o povinnosti odporcu poskytnúť navrhovateľovi plnenie. Odvolací súd preto odporcu zaviazal na zaplatenie istiny ( titulom náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru ) už len vo výške 9.341,56 € ( t.j. prvostupňovým súdom priznané plnenie 26.738,56 € - 17.397 € ). Keďže navrhovateľ obdržal čiastočné plnenie od odporcu dňa 28. 6. 2012 ( preukázané výpisom z účtu navrhovateľa, č.l. 290 spisu ), poskytnutie čiastočného plnenia znamenalo tiež zmenu v omeškaní odporcu s plnením; odporca zostal v omeškaní s plnením už len do 28. 6. 2012, avšak len s tou náhradou mzdy, ktorých súčet splátok činí už poskytnuté plnenie 17.397 € ( t.j. súčet sumy 1.113,35 + 7 násobok sumy 2.157,12 € + sumy 1.372,48 = 17.397 € ). Splátku náhrady mzdy dlžnú od 6. 9. 2009 bolo potrebné rozdeliť na dve, keďže časť tejto splátky, a to vo výške 1.372,48 €, ešte pokrývalo už poskytnuté plnenie zo strany odporcu ( 2.157,12 € - 1.372,48 € = 752,64 € ) a so zvyškom tejto splátky, sumou 752,64 € je odporca naďalej v omeškaní, t.j. od 6. 9. 2009 do zaplatenia, rovnako ako s ďalšími splátkami náhrady mzdy, priznanými za nasledujúce obdobie. K jednotlivým odvolacím námietkam považuje odvolací súd za potrebné uviesť nasledovné. Navrhovateľ vytýkal prvostupňovému súdu, že mu priznal náhradu mzdy len v rozsahu zákonného nároku 12 mesiacov. Tvrdil, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v tejto časti trpí nedostatočným odôvodnením. Podľa odvolacieho súdu táto námietka navrhovateľa neobstojí. V danom prípade prináležal navrhovateľovi v zmysle platnej právnej úpravy nárok na náhradu mzdy najmenej v rozsahu 12 mesiacov, ktorý rozsah sa zhodou okolností v podstate prekrýva s obdobím, kedy bol navrhovateľ evidovaný ako uchádzač o zamestnanie a kedy poberal dávky v nezamestnanosti. Prvostupňový súd ako je zrejmé z obsahu spisu a aj odôvodnenia jeho rozhodnutia, skúmal, či navrhovateľovi patrí náhrada mzdy aj za ďalšie obdobie, nielen zákonný nárok za 12 mesiacov a dospel aj podľa názoru odvolacieho súdu k správnemu záveru, že pre priznanie náhrady mzdy za ďalšie obdobie nie sú splnené podmienky. Súd prvého stupňa pritom prihliadal na platnú judikatúru, keď zisťoval, či navrhovateľ v tomto ďalšom období ( po uplynutí 12 mesiacov od neplatného skončenia pracovného pomeru ) bol zamestnaný, ak áno, kde, na akej pracovnej pozícii, či táto zodpovedala jeho kvalifikácii a tiež, aký dosahoval príjem. Navrhovateľ v odvolaní argumentoval tým, že odporca poškodzuje jeho dobré meno a sťažuje mu podmienky hľadania práce, avšak uvedená námietka sa nejaví ako opodstatnená, keďže navrhovateľ si opakovane dokázal nájsť prácu v tom istom odbore a v podstate na rovnakej pracovnej pozícii, akú zastával u odporcu ( s tým rozdielom, že nepracoval na projektoch v zahraničí ), za v podstate buď rovnakú alebo dokonca vyššiu mzdu. Za týchto okolností považoval odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu zaviazať odporcu na zaplatenie náhrady mzdy v zákonnom rozsahu 12 mesiacov za vecne správne. Nedôvodná bola námietka odporcu týkajúca sa nesprávneho výpočtu priemerného zárobku navrhovateľa tým, že súd prvého stupňa nevzal do úvahy, že do obdobia rozhodného pre jeho výpočet spadajú 3 dni sviatkov ( 1 v auguste a 2 v septembri 2008 ). Vychádzajúc z ust. § 134 ods. 1 Zák. práce priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. V prípade mzdy zúčtovanej navrhovateľovi za rozhodné obdobie prvostupňový súd správne prihliadal na mzdu zúčtovanú na výplatu navrhovateľovi len za odpracované dni ( t.j. nie aj sviatky ). V súdenej právnej veci však súd prvého stupňa priznal mesačnú náhradu mzdy len vo výške uplatňovanej navrhovateľom ( t.j. nižšej, než aká by mu po správnosti patrila, podľa § 153 ods. 2 O.s.p. ). Odporca tiež nesprávne argumentoval v prípade priznaných úrokov z omeškania. Pokiaľ Zákonník práce ( v znení účinnom od 1. 1. 2009 ) odkazuje na všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, nutno poznamenať, že všeobecné ustanovenia sa v Občianskom zákonníku nenachádzajú len v jeho ustanoveniach § 1 až § 122 ( t.j. v prvej časti Občianskeho zákonníka ), ale tiež v ustanoveniach § 488 až § 587 Obč. zák. ( t.j. v prvej hlave ôsmej časti Občianskeho zákonníka, upravujúcej záväzkové právo ), kde je zaradené aj ust. § 517 Obč. zák. Judikatúra súdov v otázke priznávania úrokov z omeškania spolu s náhradou mzdy prešla vývojom, čo vyplýva napr. z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 246/2010, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že k omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad mzdy spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V odôvodnení tohto uznesenia Najvyšší súd SR o.i. uviedol, že „pri náhrade mzdy ide nepochybne o uspokojenie peňažného nároku, ktorý zaniká splnením, pričom účastník je povinný nárok druhého účastníka uspokojiť včas a riadne. K omeškaniu zamestnávateľa s plnením nároku na náhradu mzdy dochádza aj v tomto prípade vtedy, ak nárok včas a riadne nesplní. Omeškanie nastáva uplynutím času určeného na plnenie, t.j. ak zamestnávateľ neposkytne plnenie zamestnancovi najneskôr v posledný deň splatnosti nároku. Čas splnenia môže byť predovšetkým dohodnutý účastníkmi; môže však byť ustanovený aj právnym predpisom z ust. § 119 ods. 1 Zák. práce ( v súčasnosti § 129 ods. 1 zák.č. 311/2001 Z.z., Zákonník práce, poznámka odv. súdu ) vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie ( ak v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie ), a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje, .... samotným právoplatným rozhodnutím o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, totiž právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny nárok .... nevzniká. Týmto deklaratórnym rozhodnutím sa len rieši otázka platnosti skončenia pracovného pomeru, ktorá v konaní o zaplatenie náhrady mzdy nemôže byť riešená ako predbežná... Aj keď teda pre rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu mzdy ... je potrebné, aby otázka platnosti bola vyriešená v samostatnom konaní na základe žaloby podanej podľa § 64 Zákonníka práce ( teraz § 77 zák.č. 311/2001 Z.z., poznámka odv. súdu ), omeškanie zamestnávateľa s plnením tohto nároku nastáva márnym uplynutím termínu splatnosti náhrady mzdy.“ Obdobným spôsobom riešil otázku omeškania zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. 1 Cdo 116/2008, v ktorom navyše poukázal na to, že „...úrok z omeškania je vo svojej podstate majetkovou sankciou. Má veriteľa ( zamestnanca ) odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy, úžitky ktorej na druhej strane mohol za čas meškania poberať dlžník ( zamestnávateľ ). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom stanovená lehota plnenia uplynula.“ Podobne ako opodstatnený posúdil Najvyšší súd Slovenskej republiky nárok na priznanie úrokov z omeškania z náhrady mzdy, a to z obdobných dôvodov v konaní sp. zn. 5 Cdo 269/2007. Odvolací súd vychádzajúc z vyššie uvedených právnych záverov, ku ktorým dospel Najvyšší súd SR, tieto použil aj pri rozhodovaní o spornom nároku navrhovateľa na priznanie úrokov z omeškania a v súlade s nimi vyhodnotil nárok navrhovateľa na úroky z omeškania ako dôvodný. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd nepochybil ani v prípade rozhodovania o trovách prvostupňového konania. Jednak vychádzal zo správneho základu pre určenie výšky odmeny advokáta za jednotlivé úkony právnej služby ( správne vypočítal výšku priemerného zárobku navrhovateľa ) a tiež správne postupoval pri rozhodovaní o tom, za ktoré úkony advokáta mu patrí odmena. Ďalšie porady s klientom, za ktoré prvostupňový súd priznal odmenu právnemu zástupcovi, boli v súdnom spise písomne zdokladované Protokolmi zo stretnutia a porady s klientom, aj s uvedením času trvania ( vždy v rozsahu dlhšom ako 1 hodina ). Odporca osobitne namietal priznanie plnej výšky odmeny za úkony právnej služby spočívajúce v ďalšej porade s klientom, poskytnuté v dňoch 16. 9. 2009, 24. 9. 2009 a 12. 5. 2010, keď tvrdil, že tieto mali byť po správnosti krátené a priznané buď v rozsahu 2/3-ín ( ak presahovali hodinu ), alebo 1/3-iny ( ak trvali kratšie ). Avšak podľa § 14 ods. 2 písm.g/ vyhl.č. 655/2004 Z.z. v znení platnom do 31. 5. 2010, patrila advokátovi odmena vo výške 1-ice základnej sadzby tarifnej odmeny aj za ďalšiu poradu alebo rokovanie s klientom, ak nepresiahne jednu hodinu. Keďže podľa zdokladovaných protokolov o rokovaní s klientom tieto porady v namietaných dňoch trvali dlhšie než 1 hodinu, vzhľadom na v tom čase platné znenie cit. vyhlášky bola právnemu zástupcovi plná odmena aj za tieto úkony právnej služby priznaná správne. Súd prvého stupňa tiež správne nepriznal odmenu za úkony, ktoré poskytol právny zástupca navrhovateľovi pre začatím súdneho konania, a ani za písomné podanie obsahujúce úpravu petitu zo dňa 14. 5. 2012, keďže uvedené podanie nebolo v konaní relevantné - petit návrhu bol následne zo strany právneho zástupcu navrhovateľa opätovne upravovaný podaním zo dňa 21. 5. 2012 a za tento úkon bola advokátovi aj priznaná odmena. Keďže súd prvého stupňa správne stanovil výšku priemerného zárobku, nepochybil ani pri výpočte výšky súdneho poplatku, ktorý je povinný uhradiť odporca ( § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb.). Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil podľa § 220 O.s.p. tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia ( po tom, ako v časti istiny 17.397 € konanie zastavil podľa § 208 a § 222 O.s.p. ). V zamietajúcom výroku, výroku o trovách prvostupňového konania a výroku o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil ( § 219 ods. 1 O.s.p. ). O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, 2 v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p., keď zohľadnil skutočnosť, že v odvolacom konaní ani jeden z účastníkov nedosiahol so svojím odvolacím návrhom úspech. Preto rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.