Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/69/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109204301 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1109204301.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci navrhovateľa: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, IČO: 00 603 481, Primaciálne nám. 1, Bratislava, proti odporcom: 1. Z. O., H.. XX. XX. XXXX, X. T. O., H.. XX. XX. XXXX, X. C. S. D. Z. X, C., o vypratanie ubytovacej bunky, na odvolanie odporcov 1. a 2. proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. novembra 2011 č. k. 17C/44/2009-174 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcom 1. a 2. povinnosť spoločne a nerozdielne vypratať a protokolárne navrhovateľovi odovzdať ubytovaciu bunku č. 212 nachádzajúcu sa na 2. poschodí ubytovne na ulici pri Habánskom mlyne č. 8 v Bratislave, zapísanej na LV č. 2031, súp. č. 3842, na parcele č. 4976/1, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, bez nároku na bytovú náhradu. V konaní neúspešným odporcom 1. a 2. podľa § 142 ods. 1 O.s.p. uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 99,50 Eur, za zaplatený súdny poplatok za návrh. Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že Štátny podnik Priemstav, š.p. Bratislava uzatvoril dňa 19.7.1989 zmluvu o poskytnutí ubytovacej služby v spoločnej ubytovni Patrónka s odporcom 1., na základe ktorej sa Štátny podnik Priemstav, š.p. zaviazal poskytnúť odporcovi 1. prechodné ubytovanie v ubytovacej bunke číslo 212, v ubytovni Patrónka na dobu určitú, v trvaní päť rokov. Odporca 1. sa zaviazal uvoľniť ubytovaciu bunku po uplynutí 5 rokov, alebo po získaní definitívneho ubytovania alebo pri rozviazaní pracovného pomeru so štátnym podnikom. Užívateľom ubytovacej bunky sa spolu s odporcom 1. stala aj jeho manželka, odporkyňa 2. Z listu vlastníctva č. 2031, vedeného Správou katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu súd zistil, že stavba so súp. č. 3842, nachádzajúca sa na parcele č. 4976/1 je vedená ako druh stavby: stavba so súpisným číslom. Obvodný úrad životného prostredia Bratislava I rozhodnutím zo dňa 12. 08. 1993 rozhodol o prípustnosti stavby na novostavbu trvalej ubytovne pozostávajúcej z predajne novín a mäsa, skladov, dvoch služobných bytov, ubytovacích buniek, kotolne, uholne, dielne a skladov pre domovníka. Po zániku štátneho podniku sa vlastníkom ubytovne Patrónka stal navrhovateľ, ktorý chce ubytovňu zrekonštruovať, a preto vyzval všetkých užívateľov ubytovne, aby sa z nej vysťahovali, nakoľko všetkým užívateľom ubytovne zaniklo právo ubytovacie bunky užívať. Odporcom právo užívať ubytovaciu bunku zaniklo po uplynutí päťročnej lehoty, t. j. 19. 07. 1994, odkedy užívajú ubytovaciu bunku bez právneho dôvodu a z tejto sa nevysťahovali ani na výzvu navrhovateľa zo dňa 31. 10. 2008. Odporca 1. vo svojej výpovedi, ku ktorej sa v celom rozsahu pripojila aj odporkyňa 2., uviedol, že pracoval v štátnom podniku Priemstav š.p. a ako zamestnanec štátneho podniku si podal žiadosť o pridelenie bytu. V roku 1989 získal ubytovanie v ubytovni Patrónka, prechodne na dobu 5 rokov, kým sa nevyrieši ich bytová otázka. V súčasnosti býva aj s odporkyňou 2. v ubytovni, trvalý pobyt má hlásený na Stavbárskej ulici č. 36 v Bratislave, v byte svojho otca, ktorý však už tento byt nevlastní. Ďalej uviedol, že ubytovacia bunka im bola poskytnutá ako pohotovostný byt a nejedná sa preto o ubytovanie v ubytovni. Odporcovia tam majú vlastný nábytok, každá bunka má vlastný vchod, sociálne zariadenie, elektromer a po celý čas sa domnievali, že bývajú v byte. V záverečnej reči doplnil, že odporcovia preukázali zámer právneho predchodcu navrhovateľa, ktorý vyplynul z ust. čl. I ods. 2 Zmluvy o ubytovaní, a to že sa uzatvára do doby definitívneho vyriešenia bytového problému. Tvrdenie o tom, že navrhovateľ im prisľúbil odpredaj bytu, nepodložil žiadnym dôkazom. Za nespornú považoval súd prvého stupňa skutočnosť, že odporcovi 1. ako zamestnancovi štátneho podniku Priemstav š.p. bola na základe zmluvy o poskytnutí ubytovacej služby v spoločnej ubytovni Patrónka zo dňa 19. júla 1989 pridelená ubytovacia bunka č. 212, určená na prechodné ubytovanie. Odporkyňa 2. bola v evidenčnom liste vedená ako osoba bývajúca s užívateľom (spolubývajúce osoby). Po zániku štátneho podniku Priemstav š.p. sa vlastníkom ubytovne Patrónka stal navrhovateľ. Spornou bola v konaní otázka, či ubytovacia bunka má charakter bytu, a či zmluva zo dňa 19. júla 1989 zanikla po uplynutí doby, na ktorú bola uzatvorená, t. j. dňa 20. júla1994. Z výpovede samotného odporcu 1. vyplynulo, že ubytovacia bunka č. 212 mu bola pridelená ako dočasné riešenie bytovej situácie jeho rodiny, pretože štátny podnik Priemstav š.p. v roku 1989 nemal byt, ktorý by odporcovi pridelil, a o ktorý žiadal. Odporca vo výpovedi tiež uviedol, že sa pokúšal prihlásiť na trvalý pobyt v mieste svojho bývania a nebolo mu to umožnené, pretože vlastník nehnuteľnosti s prihlásením sa k trvalému bydlisku nesúhlasil. Odporcovia odôvodňovali svoje tvrdenie, že im poskytnutá bunka a jej užívanie majú charakter bývania v byte tým, že bývanie v ubytovni má iný charakter, a že ubytovacia bunka je samostatnou jednotkou, s vlastným vchodom, elektromerom, sociálnym zariadením, a že predchodcom navrhovateľa im bola poskytnutá na dobu do vyriešenia ich bytovej otázky, pričom povinnosť zo zmluvy prešla na základe Zmluvy o prevode privatizovaného majetku na navrhovateľa. Prvostupňový súd sa s argumentáciou odporcov v 1. a 2. rade, že ich bývanie v ubytovacej bunke má charakter bývania v byte nestotožnil a ich argumentáciu v tomto smere označil za právne irelevantnú, nemajúcu oporu v žiadnom právnom predpise, vychádzajúcu zo subjektívneho názoru a mylného pocitu. Charakter bývania odporcov vyplýva z predloženej zmluvy o ubytovaní zo dňa 19. júla 1989, kde je jednozančne uvedené, že predmetom zmluvy je ubytovacia bunka určená na prechodné ubytovanie. V evidenčnom liste zo dňa 19.7.1989 sa uvádza užívanie malometrážneho ubytovacieho priestoru, a nie užívanie bytu. Odporcovia v konaní nepreukázali, že poskytnutý ubytovací priestor je bytom, nepreukázali, že by im bolo navrhovateľom vystavované a doručované vyúčtovanie nájomného a preddavkov za služby spojené s užívaním bytu tak, ako to vyplýva zo zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Žiadnym spôsobom nepreukázali ani tvrdený prísľub navrhovateľa o odpredaní bunky odporcom. Samotní odporcovia si pri uzatváraní zmluvy boli vedomí, že ide o ubytovňu a ubytovanie má dočasný charakter, čo vyplynulo aj z ich výpovedí. Uvedené im muselo byť zrejmé aj zo skutočnosti, že v sídle ubytovne nemohli mať nahlásený trvalý pobyt. Pri posúdení charakteru ubytovacieho priestoru súd vychádzal z rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia Bratislava I č. OÚŽP 3505/92-1953/93/H/101/Mich zo dňa 12. augusta 1993, ktorým bolo povolené užívanie stavby trvalej ubytovne, a z ktorého vyplýva, že stavba pozostáva okrem ďalších priestorov aj z ubytovacích buniek., ako aj z listu vlastníctva č. 2031, podľa ktorého je budova, v ktorej sa nachádza ubytovací priestor užívaný odporcami, zapísaná ako iná budova označená súpisným číslom. Podľa názoru súdu v danom prípade ide o ubytovňu s ubytovacími bunkami, a nie o bytový dom s bytmi, pričom na daný právny vzťah nemožno aplikovať ustanovenia týkajúce sa bytov a nájmu bytov. Uzavretú zmluvu o ubytovaní posúdil súd ako zmluvu uzavretú na dobu určitú, najviac v trvaní päť rokov, so záverom, že doba, na ktorú sa štátny podnik Priemstav zaviazal poskytnúť odporcom ubytovanie uplynula dňom 19. júla 1994, v súvislosti s čím konajúci súd ustálil, že odo dňa 20. júla 1994 užívajú odporcovia 1. a 2. ubytovaciu bunku neoprávnene, bez akéhokoľvek právneho dôvodu, a preto im uložil povinnosť ubytovaciu bunku v stanovenej lehote vypratať. Záverom súd prvého stupňa dodal, že aj napriek sociálnemu aspektu rozhodnutia a jeho následkov pre odporcov, ktorých si bol súd vedomý, by rozhodnutie, ktorým by návrh navrhovateľa zamietol, bolo vzhľadom na absenciu právneho základu rozhodnutím vecne nesprávnym, pričom zodpovednosť za konanie, resp. nekonanie odporcov v smere vyriešenia ich bytovej otázky nie je náležité a správne prenášať na navrhovateľa, resp. súd. Proti uvedenému rozsudku z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p. podali odporcovia 1. a 2. v zákonnej lehote odvolanie, ktorým sa domáhali zmeny napadnutého rozhodnutia tak, že súd návrh navrhovateľa zamietne. V odvolaní poukázali na čl. 2 zmluvy o poskytnutí ubytovacej služby, v zmysle ktorého bolo trvanie zmluvy viazané na definitívne vyriešenie bytového problému, t. j. na presne časovo neobmedzenú skutočnosť. Konštatovanie súdu prvého stupňa, ktorý posúdil predmetnú zmluvu ako zmluvu na dobu určitú v trvaní päť rokov, tak podľa odvolateľov odporuje zámeru a účelu záväzkového vzťahu (stabilizácia a definitívne vyriešenie bytového problému). Nakoľko k definitívnemu vyriešeniu bytového problému odporcov 1. a 2. nedošlo, medzi účastníkmi zmluvy existoval nerušený záväzkový právny vzťah do dňa zrušenia štátneho podniku bez likvidácie, t. j. do 31. júla 1995. Poukázali tiež na Privatizačný projekt č. 68 štátneho podniku Priemstav a dodatok k zápisnici v časti vecného odovzdania objektu pri Habánskom mlyne 8, ktoré neobsahovali žiadnu zmienku o neoprávnenom užívaní malometrážneho ubytovacieho priestoru č. 212, ďalej stanoviská dotknutých inštitúcií k veci bezodplatného prevodu majetku obce a tiež na právnu úpravu, v zmysle ktorej s vlastníckym právom k privatizovanému majetku prechádzajú na nadobúdateľa aj iné práva a záväzky súvisiace s privatizovaným majetkom. Odporcovia aj naďalej zotrvali na názore, že medzi účastníkmi konania existuje záväzkovoprávny vzťah, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že navrhovateľ listom zo dňa 25. 08. 1995 oznámil odporcovi 1., že došlo k zmene vlastníctva a správcovstva ubytovne, čo znamená, že vstúpil do právneho postavenia prenajímateľa predmetnej nehnuteľnosti a odporca 1. zostal v roli oprávneného nájomcu s tým, že predmet a účel nájmu zostal nezmenený. Súčasne podotkol, že v liste bol vymedzený aj rozsah práv a povinností prenajímateľa a nájomcu. Navrhovateľ v konaní nenamietal, že odporcovia 1. a 2. na jeho účet uhrádzali nájomné a preddavky za služby ako odplatu za užívanie ubytovacej bunky. Názor súdu prvého stupňa o neoprávnenom užívaní predmetu sporu preto považovali odporcovia 1. a 2. za nesprávny. Za nesprávne považovali aj posúdenie charakteru predmetu sporu, keď súd neprihliadol na doslovný obsah rozhodnutia okresného úradu životného prostredia, podľa ktorého sa povoľuje užívanie trvalej ubytovne. Evidenčný list obsahuje presný popis malometrážneho ubytovacieho priestoru a jeho príslušenstva. Pochybenie súdu prvého stupňa odporcovia videli aj v tom, že pri posúdení charakteru ubytovacieho priestoru vychádzal aj z listu vlastníctva, ktorý predovšetkým vypovedá o existencii právneho vzťahu k nehnuteľnosti. Pre prípad potvrdenia prvostupňového rozhodnutia odporcovia žiadali, aby súd pripustil dovolanie, nakoľko sa jedná o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Odporcovia v zákonnej lehote na podanie odvolania, podaním doručeným súdu dňa 20. 12. 2011, doplnili odvolanie o námietku premlčania návrhom uplatneného nároku vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote. Za otázku zásadného právneho významu, pre ktorú by malo byť pripustené podanie dovolania označili otázku, či právo vlastníka nehnuteľnosti domáhať sa na základe určitej právnej skutočnosti vypratania nehnuteľnosti, podlieha premlčaniu. Navrhovateľ sa k odvolaniu vyjadril v podaní doručenom súdu dňa 23. 01. 2012, ktorým žiadal napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť. K navrhovanej otázke zásadného právneho významu a námietke premlčania vznesenej v odvolaní uviedol, že odporcovia po uplynutí dohodnutej doby ubytovaciu bunku navrhovateľovi neodovzdali, a to aj napriek výzve zo dňa 31. 10. 2008, čím dochádza k zásahu do vlastníckeho práva navrhovateľa, ktorý nemôže so svojim majetkom disponovať. Navrhovateľ pri uplatnení svojho nároku nie je v zmysle § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka viazaný žiadnou lehotou, nakoľko vlastnícke právo je právo absolútnym a nepodlieha premlčaniu. Navrhovaná otázka pre prípustnosť dovolania, nie je rozhodne otázkou zásadného právneho významu. Tvrdenie odporcov o tom, že zmluva o poskytnutí ubytovacej služby nebola zmluvou na dobu určitú nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Účelom zmluvy bolo poskytnúť odporcom prechodné ubytovanie na prechodný čas a nie pre uspokojovanie potreby trvalého bývania, ako je tomu napr. v prípade zmluvy o nájme. Listy navrhovateľa, na ktoré poukazujú odporcovia v odvolaní, boli len oznámeniami o zmene vlastníka objektu a zmene výšky úhrady za užívanie ubytovacej bunky a nemôžu zakladať legitímnosť užívania ubytovacej bunky po uplynutí doby dohodnutej v zmluve o poskytnutí ubytovacej služby. Charakter užívania ubytovacej bunky vyplýva zo zmluvy o poskytnutí ubytovacej služby, kde je jednoznačne uvedené, že predmetom zmluvy je ubytovacia bunka určená na prechodné ubytovanie. V evidenčnom liste, na ktorý poukazujú odporcovia sa tiež uvádza užívanie malometrážneho ubytovacieho priestoru. Z dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa nepochybne vyplýva, že sa jedná o ubytovňu s ubytovacími bunkami, a nie o bytový dom s bytmi, a preto na daný vzťah nie je možné aplikovať ustanovenia týkajúce sa bytov a nájmu bytov. Za nepravdivé označil navrhovateľ aj tvrdenie odporcov, že navrhovateľ nenamietal uhrádzanie nájomného a preddavkov za služby ako odplatu za užívanie priestoru odporcami. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že odporcovia uhrádzali navrhovateľovi po celú dobu užívania ubytovacej bunky poplatky nepokrývajúce ani náklady za služby, ktoré spotrebovali. Vzniknuté nedoplatky uhrádzal dodávateľským subjektom navrhovateľ a odporcom nikdy nebolo vyčísľované nájomné, preddavky za služby spojené s užívaním ubytovacej bunky a nebolo im doručované ani vyúčtovanie nákladov za služby spojené s užívaním ubytovacej bunky. Záverom navrhovateľ poznamenal, že rešpektuje všetky práva a záväzky viažuce sa k ubytovni, ktoré prevzal na základe zmluvy o prevode privatizovaného majetku. Právo na poskytnutie ubytovania ostalo po prechode vlastníckeho práva nedotknuteľné, avšak len v rámci existujúcich záväzkovoprávnych vzťahov vyplývajúcich z uzavretých zmlúv a z príslušných právnych predpisov, ktoré sa používajú podporne k príslušným zmluvným typom. V prípade užívacieho práva odporcov im už doba poskytnutého ubytovania uplynula a ubytovaciu bunku užívajú bez právneho dôvodu. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie odporcov bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. V konaní bolo nesporným, že ubytovanie v ubytovni Patrónka bolo odporcovi 1. poskytnuté na základe zmluvy o poskytnutí ubytovacej služby, uzatvorenej podľa § 300 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „O.z.“) v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Z uvedeného ustanovenia O.z., ako aj zo znenia čl. II. a čl. IV. zmluvy je nepochybné, že ubytovanie v ubytovacej bunke bolo právnym predchodcom navrhovateľa poskytnuté len na prechodnú dobu a to v zariadení na to určenom, t. j. od samého začiatku sa vyznačovalo dočasnosťou. Odporca ako užívateľ ubytovacej bunky sa ju zaviazal uvoľniť a odovzdať, ak nastane niektorá z troch skutočností uvedených v čl. IV. zmluvy (uplynutie päťročnej lehoty, získanie definitívneho ubytovania, rozviazanie pracovného pomeru s právnym predchodcom navrhovateľa). Nepochybným účelom zmluvy o poskytnutí ubytovacej služby bolo dočasné riešenie ubytovania odporcu 1. ako zamestnanca uvedeného štátneho podniku, do času definitívneho vyriešenia bytového problému. Z uvedeného však odporcovia nesprávne vyvodzujú neobmedzené trvanie zmluvy, nakoľko z jej obsahu je nepochybné, že bola uzatvorená najviac na dobu 5 rokov, ak pred uplynutím tejto doby nedôjde k rozviazaniu pracovného pomeru užívateľa v štátnom podniku Priemstav alebo k definitívnemu vyriešeniu ich bytovej otázky. Výklad odporcov o neobmedzenom trvaní zmluvy o poskytnutí ubytovacej služby do času vyriešenia ich bytovej otázky, nezodpovedá zákonom stanovenému ani zmluvnými stranami dojednanému účelu zmluvy, ktorým bolo prechodne zabezpečiť ich bytovú otázku. Privatizačný projekt, zápisnica o odovzdaní majetku a stanoviská dotknutých inštitúcii k veci bezodplatného prevodu majetku obce, ktoré podľa odporcov neobsahujú zmienku o neoprávnenom užívaní malometrážneho ubytovacieho priestoru, sú pre rozhodnutie vo veci samej irelevantné. Naviac uvedeným subjektom neprislúcha právo hodnotiť oprávnenosť užívania ubytovacieho priestoru v privatizovanej nehnuteľnosti odporcami, ktorí tiež nesprávne a arbitrárne vyvodzujú existenciu vzťahu medzi účastníkmi konania z oznámenia navrhovateľa o zmene vlastníka a správcu objektu, v ktorom odporcovia užívajú ubytovací priestor, a ktoré nemôže nahradiť medzi účastníkmi konania neuzatvorenú zmluvu o ubytovaní podľa § 754 O.z. v znení neskorších predpisov. V celom rozsahu sa odvolací súd stotožňuje aj s názorom súdu prvého stupňa, ktorý vzhľadom na v spise sa nachádzajúce listinné dôkazy ustálil, že v prejednávanej veci predmet vypratania tvorí ubytovacia bunka nachádzajúca sa v ubytovni, a nie bytový dom s bytmi, čo vylučuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka a súvisiacich právnych predpisov o nájme a užívaní bytu. Z listinných dôkazov založených v súdnom spise tiež vyplýva, že Priemstav, š.p. bol ku dňu 30. 10. 1995 vymazaný z obchodného registra a predmetná ubytovňa po zrušení štátneho podniku bez likvidácie prešla do vlastníctva Fondu národného majetku SR, ktorý následne previedol časť majetku tohto štátneho podniku, vrátane ubytovne, do vlastníctva navrhovateľa. Nakoľko navrhovateľ s odporcami preukázateľne novú zmluvu o ubytovaní neuzatvoril, užívaním ubytovacej bunky bez právneho titulu odporcovia 1. a 2. neoprávnene zasahujú do ústavou a zákonmi chráneného vlastníckeho práva navrhovateľa, v dôsledku čoho je rozhodnutie súdu prvého stupňa o vyprataní nehnuteľnosti vecne správne. So zreteľom na uvedené odvolací súd neakceptoval snahu odporcov zmeniť právny význam inštitútu prechodného ubytovania a svoju obranu odôvodniť existenciou právneho vzťahu vzniknutého v inom právnom režime, ako sa vykonaným dokazovaním preukázalo. Tvrdenie odporcov o existencii a pretrvaní právneho vzťahu medzi účastníkmi konania na základe zmluvy o poskytnutí ubytovacej služby zo dňa 19. júla 1989, pre právnu bezzákladnosť neobstojí a nemožno sa prikloniť ani k inému posúdeniu charakteru nehnuteľnosti obývanej odporcami 1. a 2., ako tomu, ktorý ustálil súd prvého stupňa. Pomerne rozsiahla argumentácia odporcov v snahe zvrátiť záver konajúceho súdu o užívaní ubytovacej bunky bez právneho dôvodu nemá oporu ani v zákone, ani vo vykonanom dokazovaní a súd prvého stupňa správne uzavrel, že pasivitu odporcov 1. a 2. v riešení ich bytovej otázky nie je možné prenášať na navrhovateľa ako vlastníka nehnuteľnosti, či súd rozhodujúci o vyprataní nehnuteľnosti. Záverom odvolací súd dodáva, že pri zániku vzťahu z prechodného ubytovania nie je podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ani podľa ustanovení bytových predpisov, právny nárok na žiadnu bytovú náhradu ( Z IV S 560). Podľa § 100 ods. 2 veta prvá O.z. premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Námietku premlčania návrhom uplatneného nároku vznesenú odporcami v odvolacom konaní, ako aj vyslovenie prípustnosti podania dovolania z dôvodu rozhodnutia po právnej stránke zásadného významu, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné, a to s poukazom na ust. § 100 ods. 2 veta prvá O.s.p. V prejednávanej veci sa navrhovateľ žalobou o vypratanie nehnuteľnosti domáha ochrany svojho vlastníckeho práva v zmysle ust. § 126 ods. 1 O.z. Z ust. § 100 ods. 2 veta prvá O.z. vyplýva, že vlastník veci (hnuteľnej či nehnuteľnej) sa pri neoprávnenom zásahu do svojho vlastníckeho práva môže kedykoľvek na súde domáhať ochrany vlastníckeho práva, nakoľko vlastnícke právo nepodlieha premlčaniu. Odpoveď na odporcami 1. a 2. nastolenú otázku, t. j. či právo vlastníka nehnuteľnosti domáhať sa na základe určitej právnej skutočnosti vypratania nehnuteľnosti podlieha premlčaniu, dáva bez akýchkoľvek pochybností priamo ust. § 100 ods. 2 veta prvá O.z., a preto sa v žiadnom prípade nemôže jednať o doposiaľ neriešenú otázku zásadného právneho významu dôležitú z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý náležite zistil skutkový stav v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p., vec po právnej stránke správne posúdil a svoje rozhodnutie aj náležitým spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2, 3 O.s.p.), ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.