Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/372/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109225795 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1109225795.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členov senátu Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci navrhovateľky: R. L., nar. X.XX.XXXX, bytom K X. 4, Z., zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária GOLIAŚOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom Piaristická 25, Trenčín, IČO: 47 234 679, proti odporcovi: TESCO STORES SR, a.s., so sídlom Kamenné nám. 1/A, Bratislava, IČO: 31 321 828, o neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru, o určenie, že pracovný pomer trvá, a o náhradu mzdy, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 18C/197/2009-128 zo dňa 20.10.2011, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 18C/197/2009-128 zo dňa 20.10.2011 p o t v r d z u j e . Odporcovi súd n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru, uzatvorenej dňa 11.5.2009; určenia, že jej pracovný pomer u odporcu naďalej trvá a uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť jej náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku odo dňa, keď mu oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, kým jej umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Pri svojom rozhodovaní vychádzal zo zistení, že navrhovateľka pracovala u odporcu od 15.10.2003 ako pracovník objednávok a kontroly zásob, neskôr ako vedúca úseku, a s účinnosťou od 1.11.2008 ako obchodná manažérka, pričom v období prvých troch mesiacov mala možnosť zaúčať sa na danú pozíciu. Priamy nadriadený navrhovateľky C.. U. V. navrhovateľku v marci 2009 ohodnotil zelenou farbou, pretože splnila tréningové ciele, ktoré jej boli stanovené, a hodnotený bol spätne celý rok, kedy pracovala na pozícii vedúcej oddelenia. Pozíciu obchodného manažéra potravín však navrhovateľka nezvládala. Opakovane bola ústne aj písomne upovedomená o nedostatkoch v plnení pracovných úloh, a hoci mala priestor vyjadriť sa k tomu, neurobila to. Výzvou na odstránenie nedostatkov pri neuspokojivom plnení pracovných úloh zo dňa 24.4.2009 vyzval odporca navrhovateľku na odstránenie nedostatkov v plnení pracovných úloh do 1.5.2009 s tým, že toto upozornenie má navrhovateľka považovať za písomné upozornenie v zmysle § 63 ods. 1 písm. d) bod 4. Zákonníka práce. Odporca navrhovateľke ponúkol možnosť vrátiť sa na pozíciu vedúceho úseku potravín, ale túto možnosť odmietla s tým, že chce zostať na pozícii obchodného manažéra potravín. Dňa 11.5.2009 odporca navrhol navrhovateľke skončenie pracovného pomeru formou dohody ku dňu 30.6.2009, a dal jej možnosť rozmyslieť si to. Bez toho, aby navrhovateľka požiadala o nejakú lehotu na rozmyslenie, dohodu o skončení pracovného pomeru podpísala. Navrhovateľka tvrdila, že dohodu o skončení pracovného pomeru podpísala pod tlakom, a nikdy nemala v úmysle takto skončiť pracovný pomer. S poukazom na ust. § 60, § 17, § 77 zákona č. 311/2001 Z.z. (Zákonníka práce, ďalej len ZP), § 37 ods. 1 a § 49 zákona č. 40/1964 (Občiansky zákonník, ďalej len OZ) dospel súd prvého stupňa k záveru, že navrhovateľka v konaní dôkazne nepreukázala tvrdenú chýbajúcu vôľu uzavrieť dohodu (§ 37 OZ), ani dôkazne nepreukázala neplatnosť dohody v zmysle § 17 ZP, a ďalšie dôkazy neoznačila (§ 120 ods. 1, 4 O.s.p.). Nepreukázala svoje tvrdenia, že dohodu o skončení pracovného pomeru podpísala pod tlakom, a nikdy nemala v úmysle takto skončiť pracovný pomer, resp. že dohodu podpísala preto, lebo ju to prekvapilo. Z výpovede svedkyne O. X., manažérky ľudských zdrojov, vyplynulo, že navrhovateľka mala dostatočné informácie o formách skončenia pracovného pomeru. Každý zamestnanec, ktorý vstúpi do radov odporcu, je preškolený a dostatočne informovaný v rámci pracovnoprávnych vzťahov i o formách skončenia pracovného pomeru, a to na vstupnom školení alebo v pracovnom poriadku odporcu. Navyše navrhovateľka riešila ukončenia pracovného pomeru formou dohody aj s ostatnými zamestnancami, tieto dohody však nepodpisovala. V konaní bolo preukázané výpoveďami svedkov C.. V. a O. X., že nepôsobili rušivo, násilne na mechanizmus vzniku vôle, neobmedzovali navrhovateľku pri výbere možnosti, či dohodu podpíše alebo nie. Súd tiež skonštatoval, že odporca mal možnosť využiť aj iné právne prostriedky na skončenie pracovného pomeru s navrhovateľkou, ako je napr. výpoveď z pracovného pomeru, avšak zvolil si miernejšiu alternatívu, a navrhol navrhovateľke skončenie pracovného pomeru dohodou. K tvrdeniu navrhovateľky, že uzatvorená dohoda bola pre ňu nevýhodná, lebo zamestnávateľ tak ušetril dvojmesačnú mzdu a odstupné, súd poukázal na to, že v prípade výpovede pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh by navrhovateľka nebola mala právny nárok na odstupné. Súd tiež zdôraznil, že predmetom konania nie je porušenie pracovnej disciplíny navrhovateľkou (na čo navrhovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne zameriavala otázky na svedkov), ale neplatnosť skončenia pracovného pomeru dohodou. Súd tak dospel k záveru, že medzi účastníkmi došlo platne k dohode o skončení pracovného pomeru, a preto žalobu v časti o určenie jej neplatnosti zamietol. Čo sa týka návrhu navrhovateľky o určenie, že pracovný pomer trvá naďalej, súd zdôraznil, že na určení, že pracovný pomeru trvá, nie je naliehavý právny záujem pretože z ustanovenia § 77 ZP vyplýva, že toto ustanovenie účastníkovi pracovnoprávneho vzťahu umožňuje uplatniť na súde neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Tým je zároveň z aspektu § 80 písm. c) O.s.p. vylúčené, aby sa niektorý z nich domáhal z rovnakého dôvodu (základu) žalobou, podanou v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. určenia, že pracovný pomer trvá (rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 147/2008). Preto súd návrh na určenie, že pracovný pomer medzi navrhovateľom a odporcom naďalej trvá, zamietol ako nadbytočný. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., ale úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žiadne trovy neuplatnil. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Namietla, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasí so zisteniami súdu, že nezvládla pozíciu obchodného manažéra potravín, ani že bola opätovne ústne aj písomne upovedomená o nedostatkoch a mala priestor vyjadriť sa, čo neurobila. Poukázala na to, že odporca predložil súdu jedinú písomnú výzvu na odstránenie nedostatkov pri neuspokojivom plnení pracovných úloh. Dôkazné bremeno ďalších výziev na odstránenie nedostatkov nepredložil, ani neoznačil. Navrhovateľka má za to, že z jediného písomného upozornenia nemôže súd odôvodňovať upovedomovanie ako opätovné. Odporca nielenže nepredložil ďalší písomný dôkaz o nespokojnosti voči navrhovateľke, ale ani neoznačil iných svedkov prípadných ústnych upozornení. Navrhovateľka sa už na predchádzajúcom pojednávaní vyjadrila, čo bolo dôvodom nesplnenia úloh, ktoré jej boli vytýkané v písomnej výzve. Súd však jej vyjadrenia nezobral do úvahy, a ani jej nedal možnosť k takémuto pochybeniu sa opätovne vyjadriť a prípadne konfrontovať vyjadrenie svedkov. V jedinom písomnom upozornení bol navrhovateľke stanovený dátum odstránenia nedostatkov do 1.5.2009, ktorý aj splnila. Odporca tiež nezvládol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že jej ponúkol možnosť vrátiť sa na pôvodnú pozíciu, a že to navrhovateľka odmietla. Odporca navrhovateľke nikdy nepredložil žiadny písomný a ani ústny pokyn na preradenie na inú prácu. Pokiaľ odporca skutočne chcel navrhovateľke ponúknuť návrat na pôvodnú pozíciu, mal možnosť prerokovať s ňou možnosť preradenia na inú prácu podľa ustanovení Zákonníka práce, čo však neurobil. Navrhovateľka bezodkladne po podpise dohody o skončení pracovného pomeru písomne žiadala o prideľovanie práce a vyjadrila svoj záujem naďalej pracovať pre odporcu. Pokiaľ by jej naozaj bola ponúknutá možnosť vrátiť sa aj na nižšiu pozíciu, určite by to využila. Súdu predložila svoje písomné oznámenia zo dňa 23.6.2009 a z 2.7.2009, z ktorých je zrejmé, že má záujem o akúkoľvek prácu u odporcu. Súd ale pri svojom rozhodovaní predložené písomné dôkazy nezohľadnil. Nesúhlasí ani s tvrdením odporcu, že dal navrhovateľke možnosť rozmyslieť si, či podpíše dohodu o skončení pracovného pomeru. Obaja svedkovia sa vyjadrili, že celý rozhovor dňa 11.5.2009 pri podpise dohody o skončení pracovného pomeru trval len 15 minút. Dohodu mali vopred pripravenú, o čom navrhovateľka nevedela. Navrhovateľka nesúhlasí ani s tvrdením súdu, že takto uzatvorená dohoda nebola pre ňu nevýhodná. Poukázala na to, že dňa 11.5.2009 podpísala dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu 30.6.2009. Mala tak nárok iba na 1 mesačnú mzdu do skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ by odporca bol presvedčený o dôvodoch pre podanie výpovede z pracovného pomeru, pracovný pomer navrhovateľky by sa skončil uplynutím výpovednej doby, ktorá bola v jej prípade 3 mesiace. Je teda rozdiel, či navrhovateľka mala príjem ešte 1 mesiac, alebo by mala možnosť zotrvať u zamestnávateľa ďalšie 3 mesiace. Takto uzatvorená dohoda nebola teda pre navrhovateľku výhodná, ale bola uzatvorená za nápadne nevýhodných podmienok, čo je dôvodom jej neplatnosti. Odporca v konaní nepreukázal závažné, opätovné a dlhodobé porušovanie pracovnej disciplíny navrhovateľkou, ani neuniesol dôkazné bremeno neplnenia pracovných úloh navrhovateľky do takej miery, aby s ňou skončil pracovný pomer akýmkoľvek spôsobom. Odporca tiež nepreukázal, že by navrhovateľka riešila ukončenia pracovného pomeru formou dohody s ostatnými zamestnancami. Z predloženej pracovnej zmluvy navrhovateľky, ako i z jej pracovnej náplne, takéto povinnosti nevyplývali. Navrhovateľka je presvedčená, že preukázala dostatočne neplatnosť dohody v zmysle § 49 OZ. Nikdy nemala záujem uzatvoriť dohodu, a odporca jej návrh a textáciu dohody vopred ani nepredložil. Mal ju pripravenú už pred podpisom 11.5.2009. Dohoda bola uzatvorená za nápadne nevýhodných podmienok a navrhovateľka bezodkladne po jej podpise písomne vyjadrila odporcovi svoju vôľu nebyť dohodou viazaná. Takéto písomné výzvy boli súdu riadne predložené. Navrhovateľka je tiež presvedčená, že ju mal súd na pojednávaní opätovne vypočuť ako svedka a konfrontovať nejasné vyjadrenia svedkov. Napriek jej prítomnosti na pojednávaní jej však súd nedal možnosť vyjadriť sa k veci priamo. Žiada preto odvolací súd, aby zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a určil, že dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 11.5.2009, uzatvorená medzi navrhovateľkou a odporcom, je neplatná, a zároveň, aby navrhovateľke priznal náhradu mzdy a náhradu trov konania. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadril. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec na odvolacom pojednávaní. Navrhovateľka uviedla, že zmena v správaní jej priameho nadriadeného - C.. V. k nej, ju viedla k pocitu tiesne. Stále bol s niečím nespokojný a po skončení pracovnej doby pod zámienkou kontroly pracoviska, ju nútil zostávať v práci dlhšie aj o dve až tri hodiny. Pokiaľ ide o deň 11.5.2009, tento si riadne odpracovala. Pred koncom pracovnej doby ju zavolala pani X., aby prišla „hore“. Keď sa tam dostavila, bol tam prítomný aj C.. V., ktorý jej oznámil, že sa s ňou rozhodli skončiť pracovný pomer dohodou. Taktiež jej povedal, že nasledujúci deň nastúpi na riadnu dovolenku, ktorú si vyčerpá, a posledný mesiac od 1.6. do 30.6.2009 už nemusí nastúpiť do práce, a ako manažérovi jej bude vyplatená jednomesačná mzda. Naozaj nastúpila na dovolenku, pričom pred jej koncom si telefonicky zisťovala na oddelení ľudských zdrojov, či skutočne nemusí nastúpiť v júni do práce. Povedali jej, že nemusí, ale písomne jej to nedajú. Preto radšej do práce nastúpila a jún si riadne odpracovala. Na doplňujúce otázky členiek senátu navrhovateľka uviedla, že sa nevie vyjadriť k tomu, prečo dohodu podpísala, ani k tomu, prečo si pred jej podpisom nevyžiadala lehotu na rozmyslenie. Podpis dohody bol pre ňu skôr momentom prekvapenia a ona po tom, čo jej C.. V. povedal, aké sú výhody podpisu tejto dohody pre ňu, na to nepovedala nič. Až keď to urobila, na druhý deň si uvedomila, čo spravila, a oľutovala to. Má dve maloleté deti, ale nebola jedinou živiteľkou rodiny. Nesúhlasí s tvrdením, že pred podpísaním dohody jej C.. V. pravidelne vytýkal nedostatky v práci, pretože to bola len kontrola pracoviska, ktorá sa týkala práce iných. Popiera aj pravdivosť tvrdení C.. V., že bol nespokojný s jej prácou v období troch - štyroch mesiacov. Poukázala na svoje dobré hodnotenie v mesiaci február 2009, pričom len mesiac pred podpisom dohody sa z neznámych dôvodov k nej zmenil, a bol nespokojný. Žiadny konflikt na pracovisku nemala, a nevie čo bolo príčinou tej zmeny. Na pojednávanie konané dňa 20.10.2011 na okresnom súde prišla kvôli dopravnej nehode s 5 minútovým meškaním, a sudkyňa ju už nezapísala do zápisnice. Na celom pojednávaní však bola prítomná, ale počas výsluchu svedkov jej sudkyňa neumožnila, aby sa k ich výpovediam vyjadrila. Právna zástupkyňa navrhovateľky pred odvolacím súdom uviedla, že návrh na začatie konania je založený na tvrdení, že sporná dohoda je neplatným právnym úkonom. Súčasne však na odvolacom pojednávaní poukazovala na to, že navrhovateľka od spornej zmluvy odstúpila listami z 18.6.2009 a 23.6.2009, pretože zmluva bola uzavretá v tiesni za nápadne výhodných podmienok. Zástupca odporcu pred odvolacím súdom poukázal na to, že zo samotnej výpovede navrhovateľky pred súdom vyplynulo, že približne mesiac pred podpisom dohody ju jej nadriadený pravidelne informoval o nedostatkoch v jej práci. Preto nemohla byť prekvapená, že pristúpil k ukončeniu pracovného pomeru. Dokazovanie malo byť zamerané na okolnosti zakladajúcej neplatnosť tejto dohody, a nie na to, či navrhovateľka porušovala pracovnú disciplínu alebo nie. V konaní pritom neboli preukázané akékoľvek dôvody pre konanie navrhovateľky v tiesni, ani vyhrážky zo strany zástupcov odporcu. Preto nevidia žiadne dôvody neplatnosti spornej dohody, a žiadajú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) po tom, ako sa podrobne oboznámil s výsledkami dokazovania na súde prvého stupňa, ako aj s jeho skutkovými a právnymi závermi, a po prejednaní odvolania navrhovateľky na odvolacom pojednávaní, dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci (§ 120 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O.s.p.). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím. Námietky navrhovateľky o nesprávnych skutkových zisteniach, o neúplne zistenom skutkovom stave veci, a ani o nesprávnom právnom posúdení veci, neobstoja. Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal z vykonaného dokazovania tak, ako mu ho navrhli účastníci konania. Vypočul svedkov, a pretože ide o sporové konanie, nemal povinnosť vykonávať dokazovanie nad rámec procesnej snahy účastníkov. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 132 O.s.p., dospel súd aj k správnym záverom o tom, že pracovný pomer bol platne skončený dohodou. Vzhľadom na ukončenie pracovného pomeru ku dňu 30.6.2009 nemá navrhovateľka ani nárok na zaplatenie náhrady mzdy v sume jej priemerného zárobku odo dňa, keď odporcovi oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, kým jej umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Súd prvého stupňa správne návrh navrhovateľky zamietol v celom rozsahu. Odvolací súd zdôrazňuje, že predmetom konania je návrh navrhovateľky na určenie neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru uzatvorenej účastníkmi konania dňa 11.5.2009; určenie, že jej pracovný pomer u odporcu naďalej trvá a uloženie povinnosti odporcovi zaplatiť jej náhradu mzdy až do doby, kedy jej umožní v práci pokračovať alebo súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Nie neplatnosť výpovede z dôvodov výpovede zamestnávateľom v zmysle § 63 ods. 1 písm. d) bod 4. ZP. Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Súd prvého stupňa preto nepochybil, keď zameral dokazovanie na skutkové tvrdenia účastníkov konania viažuce sa na petit žaloby (žalované nároky), a nie na to, či navrhovateľka neuspokojivo plnila pracovné úlohy, príp. či, akou formou a koľko krát bola upozornená na nedostatky vo svojej práci a bola vyzvaná na ich odstránenie. Navrhovateľka v konaní tvrdila, že k podpisu dohody došlo v tiesni, pod tlakom okolností a pod psychickým nátlakom riaditeľa HM Tesco - jej priameho nadriadeného, ktorý od inventúry dňa 18.4.2009 vyhľadával na nej chyby, a vždy si našiel príčinu, aby bol s ňou nespokojný. Zároveň tvrdila, že dohodu podpísala preto, lebo ju to prekvapilo, išlo o skrat a podpísala ju za nápadne nevýhodných podmienok. Z vykonaného dokazovania však jednoznačne vyplynulo, že k návrhu dohody o skončení pracovného pomeru viedla odporcu nespokojnosť s prácou navrhovateľky na poste obchodného manažéra, ktorú podľa odporcu nezvládala. Skutočnosť, že odporca navrhovateľku na nedostatky opakovane upozorňoval, vyplýva zo svedeckých výpovedí C.. U. V., riaditeľa HM Tesco Trenčín a p. O. X., manažérky ľudských zdrojov HM Tesco Z., z písomnej výzvy na odstránenie nedostatkov pri neuspokojivom plnení pracovných úloh zo dňa 24.4.2009, ale aj z listu zo dňa 15.5.2009, adresovaného odborovej organizácii odporcu, v ktorom sama navrhovateľka spomína aj ústne upozornenie svojho nadriadeného dňa 21.4.2009 s tým, že jej dal počas víkendu na rozmyslenie, či sa vráti na post vedúcej úseku alebo nie. Podľa jej tvrdení v tomto liste bolo len otázkou času, kedy jej dá odporca výpoveď. Nemohlo byť preto pre navrhovateľku prekvapujúce, keď jej odporca dňa 11.5.2009 navrhol skončiť pracovný pomer dohodou. Taktiež nie je podstatné, že návrh dohody mal odporca vopred pripravený, ani že ju o tomto svojom zámere vopred neinformoval. Bolo len na odporcovi, či využije skutočnosti nasvedčujúce tomu, že sa navrhovateľka dopustila konania, ktoré by napĺňalo znaky porušenia pracovnej disciplíny ako výpovedný dôvod, resp. dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru (§ 63 alebo § 68 ZP). Zamestnávateľ nemá povinnosť podľa Zákonníka práce uplatniť výpovedný dôvod pre skončenie pracovného pomeru pred dohodou o skončení pracovného pomeru, a preto je právom zamestnávateľa skončiť pracovný pomer so zamestnancom v súlade so zákonom a spôsobom, ktorý považuje podľa konkrétnych okolností za vhodný. Dohodu navrhovateľka nepodpísala v tiesni, ani skratovo. Mohla síce subjektívne pociťovať sled krokov odporcu ako určitý nátlak a mohlo to u nej vyvolávať stres, bez ďalšieho však nešlo o taký objektívne existujúci stav, ktorý by vylučoval slobodu jej vôle. Dohodu mohla odmietnuť podpísať, čo však neurobila. Vôľa navrhovateľky však bola prejavená navonok podpisom dohody o rozviazaní pracovného pomeru, teda bola prejavená určitým a zrozumiteľným spôsobom. Odvolací súd konštatuje, že čo sa týka samotnej dohody o skončení pracovného pomeru s navrhovateľkou, podpísaním dohody o skončení pracovného pomeru prejavila navrhovateľka dobrovoľne pri plnom vedomí svoju vôľu skončiť pracovný pomer u odporcu dňom 30.6.2009. Neobstojí tak ani tvrdenie navrhovateľky, že dohoda je neplatná v zmysle § 49 OZ. Nielenže dohodu nepodpísala v tiesni, ale ani za nápadne nevýhodných podmienok. Ako dlhoročnej a preškolenej pracovníčke jej muselo byť zrejmé, že v prípade výpovede pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh by nemala právny nárok na odstupné, ako aj to, že mzda prislúcha zamestnancovi len za vykonanú prácu. Neobstojí ani tvrdenie navrhovateľky, že nemala možnosť vyjadriť sa na pojednávaní k vykonaným dôkazom. Navrhovateľka bola v konaní zastúpená advokátskou kanceláriou, zástupca ktorej kládol na pojednávaní konanom dňa 20.10.2011 svedkom otázky, a v priebehu pojednávania sa k veci vyjadroval v mene navrhovateľky. Navrhovateľke napriek tomu nič nebránilo, aby sa sama k veci vyjadrila, pokiaľ by o to mala záujem. Námietky navrhovateľky v jej odvolaní tak podľa odvolacieho súdu nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Z hľadiska odvolacích dôvodov v nich uvádzaných, a ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. V odvolacom konaní ani nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Možno preto uzavrieť, že dohoda o skončení pracovného pomeru je platná, nakoľko je podpísaná obidvomi zmluvnými stranami, datovaná, písomná, obsahuje súhlasný prejav vôle účastníkov skončiť pracovný pomer, deň jeho skončenia a spĺňa tak predpoklady pre jej platnosť ustanovené v § 60 ZP. Odvolací súd preto nevzhliadol dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, a napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, 2 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.. V konaní úspešný odporca náhradu trov konania nežiadal, a preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.