Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/16/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109231123 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1109231123.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľa: VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Košická 37, IČO: 31 342 841, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie spravodlivého zadosťučinenia, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. septembra 2012, č.k. 22C 302/2009-67, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia istiny 2.000,- Eur s príslušenstvom titulom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a jeho nesprávnym úradným postupom, a to Krajským súdom v Bratislave v konaní so sp. zn. 67Cbi 52/2000, v ktorom došlo dňa 15.11.2007 k vydaniu nezákonného rozsudku následne v dôsledku odvolania navrhovateľa zrušeného Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 1Obo 70/2008 z dôvodu, že podľa odôvodnenia rozhodnutia NS SR z uvedeného nezákonného rozsudku Krajského súdu nie je zrejmé, prečo súd prvého stupňa nevykonal navrhované dôkazy. Rovnako v konaní malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany Krajského súdu v Bratislave, nakoľko v odôvodnení rozhodnutia NS SR je konštatované, že postupom súdu prvého stupňa bolo obmedzené právo navrhovateľa na spravodlivé súdne konanie a že v období od 15.11.2007 až do rozhodnutia NS SR dňa 11.2.2009 vznikli prieťahy v konaní v dôsledku toho, že Krajský súd v Bratislave nekonal bezvadne a perfektne, a tak vyvolal stav právnej neistoty o výsledok konania na jeho strane, z ktorého dôvodu mu vznikla morálna ujma a za prieťahy v konaní označil neefektívne konanie Krajského súdu v Bratislave. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania, nakoľko napriek úspechu mu žiadne nevznikli, resp. si ich náhradu ani neuplatnil. Svoje rozhodnutie po právnej stránke súd prvého stupňa posúdil s poukazom na ust. § 7 ods. 1, 2, 3 O.s.p., § 2, § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, keď vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 16.2.2009 navrhovateľ podal návrh na Ministerstvo spravodlivosti SR na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle § 15 ods. 1 uvedeného zákona, v ktorom žiadal od odporcu zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 8.298,- Eur z dôvodu hrubého porušenia práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave, sp. zn. 67Cbi 52/2000, ako aj z dôvodu vydania nezákonného rozsudku vo veci samej dňa 15.11.2007, ktorý bol zrušený rozhodnutím NS SR so sp. zn. 1Obo 70/2008, a v ktorého odôvodnení sa konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (Krajského súdu v Bratislave) nie je zrejmé, prečo súd prvého stupňa nevykonal navrhované dôkazy, ktorým postupom došlo k obmedzeniu navrhovateľa v jeho práve na spravodlivé konanie a tiež pri podaní opravného prostriedku vo vzťahu k zákonom vymedzeným dôvodom. Súd prvého stupňa v rámci preskúmavaného konania považoval za potrebné vysporiadať sa otázkou aktívnej a pasívnej legitimácie ako nevyhnutného predpokladu pre úspešné uplatnenie nároku navrhovateľa, ktorá v konaní sporná nebola a ktorá je daná tým, že navrhovateľ bol účastníkom občianskoprávneho konania, počas ktorého bolo vydané rozhodnutie, ktorého nezákonnosť spája navrhovateľ so vznikom škody uplatnenej v preskúmavanom konaní. Pasívnu legitimáciu odporcu súd prvého stupňa ustálil s poukazom na ust. § 3 ods. 1 písm. a/ a d/ zák. č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého pasívne legitimovaným účastníkom v danom prípade je štát. Rovnako skonštatoval, že so zreteľom na ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1 orgánom konajúcim v danom prípade v mene štátu je Ministerstvo spravodlivosti SR. Vyhodnotiac vykonané dokazovanie podľa § 132 O.s.p. dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný, pretože štátne orgány v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a podľa čl. 142 Ústavy SR súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestných veciach, rovnako preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení a iných zásahov orgánov verejnej moci, ak to ustanoví zákon. Mal za to, že z uvedeného v spojitosti s § 7 O.s.p. vyplýva, že súdom SR neprináleží rozhodovať o zákonnosti iných súdnych rozhodnutí, resp. o správnosti ich úradných postupov a vzniknutých prieťahov v súdnych konaniach. Preskúmavať rozhodnutia súdov je možné len na základe podaného riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku v rámci inštančného postupu podľa príslušných ustanovení O.s.p., ktorú možnosť navrhovateľ i využil podaním odvolania proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.11.2007. Zároveň konštatoval, že by tiež muselo byť relevantné rozhodnutie právoplatné a zrušené alebo zmenené príslušným orgánom, ktoré podmienky splnené neboli. Relevantné rozhodnutie preto podľa súdu prvého stupňa nemá atribúty nezákonného rozhodnutia, ktorému zákon priznáva právo na náhradu škody. Pokiaľ ide o prieťahy v danom konaní Krajského súdu v Bratislave uviedol, že navrhovateľ nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by tvrdené prieťahy preukázal, či už v podobe rozhodnutia konštatujúceho prieťahy alebo že by sa vôbec domáhal ich odstránenia. Ustálil, že z pripojeného spisu prieťahy nevyplývajú a z dôvodu neexistencie nesprávneho úradného postupu návrh navrhovateľa na zaplatenie nemajetkovej ujmy vyhodnotil za nedôvodný. Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas odvolanie navrhovateľ a žiadal ho zrušiť a súdu prvého stupňa vrátiť vec na ďalšie konanie. Odôvodnenie napadnutého rozsudku označil za nedostatočne presvedčivé, čím súd prvého stupňa podľa neho prispel k ďalším prieťahom a jeho rozsudok za nespravodlivý a odporuje ust. § 3 O.s.p. Súd prvého stupňa si podľa neho nesprávne neosvojil čl. 6 ods. 1 Dohovoru pre ľudské práva a základné slobody a nerešpektoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, keď podľa ustálenej judikatúry sa morálna ujmy nepreukazuje, vinou Krajského súdu v Bratislave došlo k predĺženiu stavu právnej neistoty o výsledok konania, s ktorou otázkou sa súd prvého stupňa nevysporiadal. Mal za to, že v kompenzačnom konaní sa nevyžaduje vykonávanie dôkazov, pretože podľa judikatúry neprimeraná dĺžka súdneho konania zavinená nezákonným rozhodnutím a odmietnutím spravodlivosti súdneho konania znamená a vyvoláva vznik morálnej ujmy, pričom žiadne dôkazy k tomuto sa nevyžadujú, a tak bolo povinnosťou odporcu preukázať, že k žiadnym prieťahom a morálnej ujme nedošlo. Poukázal na svoju opätovnú diskrimináciu v dôsledku pomýlenia si otázky dôkaznej povinnosti súdom prvého stupňa. Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa nevyrovnal s tým, že pre výšku zadosťučinenia má význam iba to, aká bola celková doba konania v porovnaní s dobou, ktorú by bolo možné vzhľadom na skutkovú a právnu náročnosť veci a s prihliadnutím na počínanie účastníkov konania považovať za dobu primeranú. Nie je možné legalizovať zavinené prieťahy a konštatovať , že mu morálna ujmy nevznikla. Súd prvého stupňa si podľa neho neosvojil zásadu „iura novit curia“ a judikatúru ESĽP, keď namietané prieťahy vyplývajú so spisu KS v Bratislave so sp.zn. 67Cbi 52/2000 a zo zrušujúceho uznesenia NS SR, pričom ďalšie dôkazy nebol povinný pre úspešnosť v konaní produkovať. Mal za to, že zásada „iura novit curia“ neznamená len, že súd pozná právo, ale že si je aj vedomý účinkov, ktoré jeho aplikácia práva vyvoláva. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa zo dňa 20.12.2012 žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil. Odvolanie navrhovateľa označil za nedôvodné, keď v ňom navrhovateľ len opätovne uvádza argumenty odznené v rámci konania pred súdom prvého stupňa. Napadnuté rozhodnutie považoval za riadne odôvodnené a presvedčivé, teda i preskúmateľné. Podľa neho v konaní neboli splnené predpoklady na vyvodenie zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z.z., keďže nemožno konštatovať existenciu nezákonného rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 1 uvedeného zákona, pretože relevantný rozsudok Krajského súdu v Bratislave nebol zrušený ako právoplatný v rámci mimoriadnych opravných prostriedkov. Akákoľvek vada v konaní pred KS v Bratislave bola zhojená v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku pred NS SR. O existencii prieťahov navrhovateľ nepredložil žiaden relevantný dôkaz a teda neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o nesprávny úradný postup v konaní Krajského súdu v Bratislava, keď navrhovateľ mal možnosť domáhať sa odstránenia údajných prieťahov v konaní jednak sťažnosťou adresovanou predsedovi príslušného súdu alebo ústavnou sťažnosťou, ktoré prostriedky nevyužil. S ohľadom na uvedené teda podľa neho navrhovateľovi nárok na nemajetkovú ujmu nemohol vzniknúť. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. Rozsudok verejne vyhlásil za použitia § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p., nakoľko dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože súd prvého stupňa vo veci zistil riadne skutkový stav potrebný pre právne posúdenie veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Súd prvého stupňa vo veci vykonal náležité dokazovanie v potrebnom rozsahu, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým zisteniam a na ich základe vyvodil vo veci samej aj správny právny záver, keď na vec aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k nevyhoveniu návrhu aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. Prihliadnuc na obsah spisového materiálu a z neho vyplývajúci skutkový a právny stav odvolací súd nezistil v postupe súdu prvého stupňa ani z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Z obsahu spisu nevyplýva, že súd svojím konaním (rozhodnutím) odňal účastníkom možnosť konať pred súdom. Rozsudok je dostatočne presvedčivý, obsahujúci všetky náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. V ňom dal súd prvého stupňa jasnú, presnú a kvalifikovanú argumentáciu o neexistencii uplatneného nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy. V odvolaní navrhovateľ neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu a jeho právneho posúdenia, alebo ktoré by mu v čase rozhodovania neboli známe. Z konania súdu prvého stupňa iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa je vyčerpávajúce a odvolací súd naň v podrobnostiach odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Ustanovenie čl. 46 ods. 3 Ústavy SR zakladá právo osoby voči štátu na náhradu škody, ktorá jej bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanovuje zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávnym úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti podaním treba rozumieť inú než rozhodovaciu činnosť štátnych orgánov, ale aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia či už stanovených alebo primeraných lehôt na ich vydanie. Ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade správnou úpravou, ide teda o úradný postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomoci orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti), ale aj ak poruší povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne ak je nečinnosť pri výkone verejnej moci, ak má zbytočné prieťahy v konaní, alebo či spôsobí iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Nakoľko úradný postup nemožno v právnych predpisoch upraviť do najmenších podrobností tak, aby zahŕňal všetko, čo je potrebné pri výkone právomoci orgánu verejnej moci vykonať, treba správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup orgánu verejnej moci smeruje. Nesprávny úradný postup má značný význam i pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej súvislosti s prieťahmi v konaní. Zavedenie ustanovení o prieťahoch v konaní ako dôsledkov nesprávneho úradného postupu umožňuje riešenie mnohých sporov už na vnútroštátnej úrovni - v rámci územia SR a nielen pred Európskym súdom pre ľudské práva („ESĽP“) v Štrasburgu. Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudcu sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.). Rozhodovanie o náhrade škody je závislé i na posúdení príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom alebo nesprávnymi úradným rozhodnutím a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide teda o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku, a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) sa v právnej teórii definuje ako priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi porušením povinnosti a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody aj iné skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, zodpovednosť nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba preto škodu „izolovať“ od všeobecných súvislostí a skúmať len to, ktorá príčina ju vyvolala, pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku. Pre záver o existencii príčinnej súvislosti nestačí pravdepodobnosť, príčinná súvislosť musí byť vždy s istotou preukázaná (bezpečne zistená), pričom dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. Navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáha zaplatenia nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť vydaním nezákonného rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.11.2007, č.k. 67Cbi 52/2000 a spôsobenými prieťahmi v rámci tohto konania, ktoré boli konštatované v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 1Obo 70/2008 a ku ktorým podľa tohto rozhodnutia malo dôjsť v období od 15.11.2007 do 11.2.2009. Z uvedených časových súvislostí je zrejmé, že na danú vec je preto potrebné aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vychádzajúc z dikcie relevantnej hmotnoprávnej normy zákonnou podmienkou priznania práva na náhradu škody (i nemajetkovej ujmy) je existencia právoplatného rozhodnutia za využitia podania riadneho opravného prostriedku prípadným poškodeným a jeho následné zrušenie pre nezákonnosť v rámci konania o mimoriadnom opravnom prostriedku alebo súdom v rámci konania preskúmavacieho vo vzťahu k rozhodnutiam orgánov verejnej správy. Pre úspešnosť prípadného poškodeného v takomto konaní nepostačuje, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo v dôsledku odvolania ako riadneho opravného prostriedku zrušené súdom odvolacím, nakoľko v takomto prípade absentuje základný zákonný predpoklad, a to existencia právoplatného nezákonného rozhodnutia. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v porušení zásady rýchlosti konania v súdnom konaní, podkladom a právnym základom pre priznanie náhrady škody alebo nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch môže byť iba konštatovanie prieťahov v konaní zákonom určeným orgánom, a to predsedom súdu v rámci sťažnostného režimu podľa zák. č. 757/2004 Z.z. alebo Ústavným súdom SR v rámci konania o sťažnostiach pre porušenie práva podľa zák. č. 38/1993 Z.z., prípadne iným orgánom stanoveným v právnych predpisoch. Uvedenému názoru svedčí aj novela zák. č. 514/2003 Z.z. účinná od 1.1.2013. Navyše pokiaľ ide o nárokovateľnosť nemajetkovej ujmy je potrebné dať do pozornosti, že tzv. druhá novela zák. č. 514/2003 Z.z. účinná od 1.1.2009 rozšírila ust. § 17 o nové odseky 3 až 5, ktorými bola dovtedajšia právna úprava týkajúca sa nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch doplnená, a to a/ zakotvením demonštratívneho výpočtu kritérií, na ktoré súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch a b/ zavedením mechanizmu určovania minimálnej výšky nemajetkovej ujmy odvíjajúcej s od priemernej nominálnej mzdy zamestnanca hospodárstve SR. V zmysle § 17 ods. 2 novelizovaného zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujmy v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa § 17 ods. 3 výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Zákonné kritérium pre priznanie nemajetkovej ujmy teda je, že samotné konštatovanie tejto skutočnosti nie je dostatočným zadosťučinením pre poškodeného a zásah takejto intenzity musí preukázať navrhovateľ, keď nemajetková ujmy má byť určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. Je pritom podstatné, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby, či dobré meno a povesť osoby právnickej. V danej veci navrhovateľ neoznačil a už vôbec nepreukázal (i pre prípad existencie základu jeho nároku, ktorý však v zmysle vyššie uvedených argumentov odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa absentuje) existenciu následkov takej intenzity, ktorá by zakladala jeho právo na priznanie peňažnej náhrady takto vymedzenej nemajetkovej ujmy ako jej vyššieho stupňa, keď satisfakcia v peniazoch má byť znakom a prostriedkom spravodlivej nápravy a nemá predstavovať prostriedok slúžiaci na obohatenie sa. Zákonodarca pri existujúcej právnej úprave všeobecnému súdu neposkytol oprávnenie na poskytnutie primeranej nemajetkovej ujmy len pri konštatovaní porušenia práva bez negatívneho prejavu v jeho sfére, a to na rozdiel od čl. 127 Ústavy SR relevantného pre Ústavný súd, resp. pokiaľ ide o zákonnú úpravu konania pred ESĽP. Vzhľadom na odvolacie námietky navrhovateľa odvolací súd ešte uvádza, že podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhoduje o jeho občianskych právach alebo záväzkoch..... Uvedená medzinárodná zmluva v príslušnom článku na rozdiel od priznaného nároku na odškodnenie pre prípad nezákonného zatknutia alebo pozbavenia slobody (čl. 5 ods. 5 Dohovoru) však nárok na odškodnenie pre prípad porušenia práva na bezprieťahovosť súdneho konania neustanovuje. Pokiaľ ide o odvolacie námietky navrhovateľa týkajúce sa údajnej nepreskúmateľnosti preskúmavaného rozhodnutia, odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu nevyplýva žiadna úvaha o prípadnej vade v procesnoprávnom postupe prvostupňového súdu a o prípadnej nesprávnosti jeho rozhodnutia. Súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú podľa neho pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu. Rovnako je postačujúce uviesť, ktoré právne normy na vec aplikoval, a preto nie je závadným postup súdu, ak v odôvodnení rozhodnutia neuvedie, ktoré právne normy nepoužil, prípadne prečo nezohľadnil judikatúru, na ktorú poukazovala niektorá z procesných strán. Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). V danom prípade súd prvého stupňa primerane uviedol rozhodujúci skutkový stav, primerane opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán a výsledky dokazovania. Primeranosť je daná hmotnoprávnou normou, ktorá má byť na posudzovaný prípad aplikovaná. Odvolací súd má za to, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 Ústavy SR. Navyše odvolací súd dáva o pozornosti, že v zmysle ustálenej judikatúry ÚS SR do práva na spravodlivý proces nepatrí ani právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), neznamená ani právo na to, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04), nepatrí sem ani právo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby sa riadil výkladom všeobecne záväzných predpisov predkladaným účastníkom (II. ÚS 3/97). Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspechu v konaní podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., avšak z dôvodu, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, resp. si ich náhradu ani neuplatnil, odvolací súd mu ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.