Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4To/90/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110010850 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tibor Kubík ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1110010850.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Tibora Kubíka a sudcov JUDr. Karola Kováča a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci proti obžalovanému O., stíhanému pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. c/ Tr. zák. účinného do 31.12.2005, o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 2T/ 123/2010 zo dňa 06.11.2012, na verejnom zasadnutí konanom dňa 30. 01. 2014 takto r o z h o d o l : I. Podľa § 321 ods.1 písm. d/ Tr. por. zrušuje sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu. II. Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. s použitím § 285 písm. b/ Tr. por. sa obžalovaný O., nar. XX.XX.XXXX v P., T., trvale bytom T. oslobodzuje spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I. sp. zn. 2Pv 311/2006 zo dňa 05.11.2010, pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. c) Tr. zák. účinného do 31.12.2005, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že ako konateľ a súčasne generálny riaditeľ spoločnosti J. so sídlom (v čase skutku) W., IČO XXXXXXXX v období od 15.02.2001 do 13.11.2003 na území Slovenskej republiky aj v zahraničí použil pre osobnú potrebu na úhradu tovarov a služieb nesúvisiacich s výkonom jeho funkcie finančné prostriedky spoločnosti J. v celkovej výške 3.754.109,76 Sk, ktorými disponoval prostredníctvom jemu zverenej finančnej hotovosti a platobných kariet Q. tým spôsobom, že od 28.02.2001 do 02.11.2003 použil finančnú hotovosť v celkovej výške 944.298,12 Sk a to najmä za nákup leteniek na cesty nesúvisiace s výkonom jeho funkcie a ďalej použil platobnú kartu R. šíslo XXXXXXXXXXXXXXXX v období od 15.02.2001 do 22.03.2002, ktorou uskutočnil 94 platieb vo výške 1.136.536,39 Sk a platobnú kartu R. číslo XXXXXXXXXXXXXXXX v období od 29.03.2002 do 13.11.2003 s ktorou uskutočnil 38 platieb vo výške 1.673.275,25 Sk, čím spôsobil spoločnosti J. škodu v celkovej výške 3.754.109,76 Sk (124.613,61 Euro), pretože skutok nie je trestným činom. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 2T/ 123/2010 zo dňa 06.11.2012 bol obžalovaný O. podľa § 285 písm. c/ Tr. por. oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I. sp. zn. 2Pv 311/2006 zo dňa 05.11.2010, pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. c/ Tr. zák. účinného do 31.12.2005, ktorého sa mal dopustiť na skutkovom základe uvedenom v citovanom rozsudku, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie okresný prokurátor v neprospech obžalovaného, ktoré odôvodnil osobitným písomným podaním tak, že súd prvého stupňa dôsledne nevyhodnotil všetky vykonané dôkazy a v podstate sa len odvolal na predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu. Prokurátor považuje obhajobu obžalovaného za vyvrátenú radom priamych aj nepriamych dôkazov, najmä výpoveďami zástupcov poškodenej spoločnosti, pričom z nich vyplýva, že obžalovaný použil finančné prostriedky poškodenej spoločnosti na účely, ktoré vôbec nesúviseli s výkonom jeho funkcií, išlo hlavne o platby za veci výslovne osobného charakteru, napríklad letenky, dovolenky a podobne. Poukazuje na to, že je síce pravdou, že žiadny audit z materskej firmy zo Švajčiarska nevytýkal obžalovanému žiadne pochybenie, avšak išlo o audity, ktorých predmetom bolo dodržiavanie daňových pravidiel a teda sa to netýkalo položiek, ktoré boli evidované ako nedaňové náklady, tzv. náklady na reprezentáciu, ktoré sú predmetom žalovaného skutku, pričom z prehľadu výdavkov, ktoré predložila poškodená spoločnosť je zrejmé, že išlo o náklady, ktoré nesúviseli s reprezentáciou spoločnosti. Obžalovaný tak neoprávnene využíval svoje dispozičné oprávnenie k bankovému účtu a bankovými platobnými kartami hradil svoje a manželkine súkromné náklady. Prokurátor navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. K odvolaniu prokurátora sa pripojil splnomocnený zástupca poškodenej spoločnosti, ktorý vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že považuje za nesporné, že predmetom daňového auditu je posúdenie postupov účtovania, daňových výdavkov a účtovných operácií a jeho predmetom nie je položkovité skúmanie nákladov, ktoré sú spoločnosťou vykazované ako tzv. nedaňové náklady, ktorými sú napríklad rôzne pozornosti a darčeky obchodným partnerom. Takéto nedaňové náklady nie sú predmetom daňového auditu, ich suma neznižuje daňový základ, ale spoločnosť ich znáša zo zisku. Tvrdenie obžalovaného, že mu daňové audity nikdy nevytkli nesprávny postup účtovanie je teda pravdivé, avšak v jeho trestnej veci bezvýznamné. Krajský súd v Bratislave dňa 30.01.2014 vykonal vo veci verejné zasadnutie na ktorom zástupca Krajskej prokuratúry v Bratislave navrhol zrušiť napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátiť opätovne okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Zástupca poškodenej spoločnosti rovnako zotrval na svojich doterajších prednesoch. Uviedol, že naďalej trvajú na tom, že obžalovaný finančné prostriedky spoločnosti použil na iné účely než mal, preto sa pripája k podanému odvolaniu prokurátora v plnom rozsahu. Naďalej trvajú na tom, že obžalovaný sa dopustil trestného činu sprenevery, respektíve porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku. Obhajca obžalovaného uviedol, že sa stotožňujú s výrokom súdu prvého stupňa. Navrhol, aby bolo odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietnuté. Obžalovaný O. uviedol, že sa necíti byť vinným a odmieta obvinenia. Krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že podané odvolanie prokuratúry nie je nedôvodné. Podľa § 321 ods.1 písm. d/ Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok, ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona. Podľa § 322 ods.3 Tr.por. veta prvá odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený, alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. Odvolací súd pripomína, že v predmetnej trestnej veci už Krajský súd v Bratislave rozhodoval a to uznesením pod sp. zn. 1To 124/2011 zo dňa 19.11.2011, keď postupom podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/, Tr. por. zrušil predchádzajúci odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 2T 123/2010 zo dňa 24.05.2011, ktorým bol obžalovaný O. uznaný vinným v zmysle podanej obžaloby a to za spáchanie trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. c/ Tr. zák. účinného do 31.12.2005 s uložením samostatného peňažného trestu vo výške 5.000 Euro s náhradným trestnom odňatia slobody v trvaní dva roky a odvolací súd, podľa § 322 ods. 1 Tr. por., vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Dôvodom kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu bola skutočnosť, že z vykonaného dokazovania vyplývalo len povrchne a nie dostatočne preukázanie viny obžalovaného za spreneverenie finančných prostriedkov poškodenej spoločnosti, bez konkrétneho stanovenia príslušných spreneverených nákupov a len na základe vnútorných a sporných a nie dostatočnými dôkazmi preukázanými konkrétnymi nákupmi kedy a v akej výške a na základe akých dôkazov. Odvolací súd bol názoru, že všetky tieto okolnosti je potrebné preveriť a jednotlivo ku každej položke preukázať zavinenie obžalovaného k predmetnej trestnej činnosti. Odvolací súd nariadil zabezpečiť interné a externé audítorské správy, ktoré boli vykonané počas pôsobenia obžalovaného vo funkcii generálneho riaditeľa ako aj správy regionálneho finančného kontrolóra, ktorý v spoločnosti vykonával kontroly a taktiež nariadil vypočuť zástupcu materskej spoločnosti vo Švajčiarsku, prípadne doložiť správu, či už v tomto období evidovala spoločnosti voči obžalovanému pohľadávku. Súd prvého stupňa následne postupoval v zmysle kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu a doplnil dokazovanie o audítorské správy spoločnosti J. za roky 2001 a 2002, pričom audítorská správa za rok 2003 nebola k dispozícii s tým, že poškodenej spoločnosti sa nepodarilo dohľadať správy regionálneho finančného kontrolóra ani správy o vykonaní kontrol inými orgánmi materskej spoločnosti zo R. a zástupca poškodenej spoločnosti nevedel, pre odstup času, označiť osoby pôvodne zastupujúce materskú spoločnosť, ktoré by k veci mohli uviesť relevantné informácie. Odvolací súd v tomto konaní konštatuje, a to ani nebolo medzi stranami sporné, a tieto skutočnosti vyplývajú aj z úplného dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa zákonným spôsobom, že obžalovaný vykonával odo dňa 16.08.1999 funkciu konateľa spoločnosti J. a to až do dňa 14.11.2003, kedy bol z funkcie konateľa odvolaný. Rovnako bolo nepochybne preukázané a nesporné, že obžalovaný ako konateľ spoločnosti a jej generálny riaditeľ mal k dispozícii platobné karty k bankovému účtu spoločnosti a mal dispozičné oprávnenie k finančným prostriedkom spoločnosti. Taktiež bolo v konaní nesporné, že práve obžalovaný uskutočnil úhrady uvedené v skutkovej vete obžaloby a to z časti platby kartami a z časti v hotovosti za poskytnutie rôznych služieb a tovarov. Obžalovaný bol jediným konateľom spoločnosti, v zmysle spoločenskej zmluvy bol oprávneným konať v mene spoločnosti samostatne, pričom nemal s poškodenou spoločnosťou uzatvorenú zmluvu o výkone správy. Ako konateľ spoločnosti, zodpovedal obžalovaný za riadny chod spoločnosti. Z uvedených skutočností je zrejmé, že z dokazovania, mimo rozumné pochybnosti, vyplýva, že sa stal skutok uvedený v obžalobe, teda je nepochybné, že obžalovaný v čase uvedenom v obžalobe (od 15.02.2001 do 13.11.2003) uskutočnil všetky úhrady obsiahnuté v skutkovej vete obžaloby. Odvolací súd tu opätovne pripomína, že okolnosť, že skutok uvedený v obžalobe sa stal a že ho vykonal práve obžalovaný ani nebola v priebehu trestného konania sporná. Vzhľadom k uvedenému bol nesprávny procesný postup súdu prvého stupňa, keď obžalovaného oslobodil spod obžaloby za použitia § 285 písm. c/ Tr. por., teda, že nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Sporným medzi stranami, a podstatnou okolnosťou pre rozhodnutie, nie je totiž posúdenie toho kto spáchal skutok uvedený v obžalobe (je nepochybné, že všetky úhrady uvedené v skutkovej vete obžaloby realizoval práve obžalovaný, ktorý mal, z titulu svojho postavenia v spoločnosti, dispozičné právo k bankovému účtu spoločnosti, pričom ani obžalovaný neuvádzal, že by niektoré, či všetky platby uvedené v obžalobe realizovala iná osoba ako on), ale to, či skutok uvedený v obžalobe napĺňa znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu, t. j. trestného činu sprenevery podľa § 248 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, respektíve znaky skutkovej podstaty iného trestného činu, napríklad trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku. Pokiaľ ide o posúdenie otázky, či skutok uvedený v obžalobe napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 248 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, tak je nevyhnutné uviesť, že predmetom ochrany, podľa tohto trestného činu, sú len „veci“ (definíciou trestného činu sprenevery je totiž prisvojenie si cudzej „veci“, ktorá bola páchateľovi zverená). Trestný čin sprenevery teda nechráni pred útokmi iné majetkové hodnoty, ktoré povahu veci nemajú (napríklad pohľadávky), pričom iné majetkové hodnoty než veci sú predmetom ochrany podľa tých majetkových trestných činov, ktorých znakom základnej skutkovej podstaty je pojem „majetok“, pretože pojmom majetok sa označuje súhrn všetkých majetkových hodnôt (napríklad trestný čin podvodu, či trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku). V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že pri útokoch na finančné prostriedky je nevyhnutné posúdiť ich právnu povahu, pretože tá je odlišná podľa toho, či páchateľ útočí na finančné prostriedky v hotovosti, respektíve či útočí na finančné prostriedky, ktoré sa nachádzajú na účte v banke (tzv. nematerializované peniaze) a pri ktorých sú platby realizované bezhotovostným platobným stykom. Tieto právne zistenia sú, v posudzovanom prípade, podstatné, pretože podstatou obžaloby je to, že obžalovaný mal väčšiu časť realizovaných platieb uskutočňovať prostredníctvom dvoch platobných kariet R., pričom týmto spôsobom uhradil, v čase uvedenom v obžalobe, tovar a služby v celkovej hodnote 2.809.811,64 Sk (v týchto prípadoch išlo o „platbu kartou“, kde platba prebehla z bankového účtu poškodenej spoločnosti na bankový účet príjemcu, ktorý tovar alebo službu poskytol). Ostatná časť obžalovaným realizovaných výdavkov, ktoré sú uvedené v skutkovej vete obžaloby, prebehla v hotovosti za rôzny tovar a služby (hotovostné platby v celkovej výške 190.514,12 Sk) ako aj v hotovosti za úhradu leteniek (celková suma za úhradu leteniek je vo výške 753.784 Sk). Pokiaľ ide o tzv. nematerializované peniaze (peniaze na účte v banke), tak odvolací súd pripomína, že Trestný zákon účinný do 31.12.2005 neobsahoval osobitnú definíciu pojmu vec, ale len v ustanovení § 89 ods. 15 Tr. zák. uvádzal, že vecou sa rozumie aj ovládateľná prírodná sila a cenný papier bez ohľadu na jeho podobu (na účely Trestného zákona sa teda za vec považoval aj zaknihovaný cenný papier, avšak vklady na účtoch v banke pod pojem vec zaradené neboli). Trestný zákon účinný od 01.01.2006 už obsahuje v ustanovení § 130 ods.1, ods.2 Tr. zák. definíciu pojmu „vec“ (ide o osobitnú definíciu pojmu „vec“ na účely Trestného zákona), z ktorej však taktiež nemožno vyvodiť, že by sa za vec, v trestno-právnom zmysle, považovali aj „nematerializované“ peniaze na účtoch v bankách. Z logického výkladu ustanovenia § 130 ods.1 Tr. zák. vyplýva, že „nematerializované“ peniaze nemožno podradiť pod žiadne tam uvedené písmeno (na rozdiel od finančných prostriedkov v hotovosti) a taktiež ich nemožno považovať ani za nehmotnú informáciu v zmysle § 130 ods.2 Tr. zák. Za nehmotné informácie v zmysle § 130 ods. 2 Tr. zák. (presnejšie za nehmotný obsah informácie) je potrebné považovať rôzne údaje, fakty, udalosti, procesy alebo myšlienky, ktoré sú využiteľné a ktoré majú určitú hodnotu a ktoré sú prostredníctvom dát uchovávané na nosiči informácií. Môže ísť napríklad o údaje tvoriace obchodné tajomstvo, bankové tajomstvo, osobné údaje o pacientoch, poistencoch alebo môže ísť napríklad o evidenciu nehnuteľností, obyvateľstva, motorových vozidiel, register trestov a podobne. Pokiaľ ide o bezhotovostný platobný styk tak za takéto informácie je potrebné považovať všetky informácie o záležitostiach týkajúcich sa klienta banky, ktoré nie sú verejne prístupné, pričom pôjde najmä o informácie o tuzemských a cezhraničných prevodoch, stavoch na účtoch a stavoch vkladov. Útoky voči týmto údajom tvoriacim predmet bankového tajomstva, bude spravidla možné podradiť pod skutkovú podstatu trestného činu poškodenia a zneužitia záznamu na nosiči informácií podľa § 247 Tr. zák (prípadne aj v súbehu s iným majetkovým trestným činom). Možno preto uzavrieť, že údaje o „nematerializovaných“ peniazoch a údaje o osobách, ktoré s nimi disponujú možno na účely Trestného zákona považovať za veci, avšak uvedené sa už netýka samotných „nematerializovaných“ peňazí. Trestný zákon účinný v čase spáchania skutku ako aj Trestný zákon účinný v čase rozhodovania odvolacieho súdu teda vklady na účtoch v banke (tzv. nematerializované peniaze) nepovažuje za „veci“ a preto je nevyhnutné vyriešiť otázku, či peniaze na účtoch v banke, ktoré nemajú materializovanú podobu, je možné považovať za vec v právnom zmysle slova aj napriek tomu, že tak nestanovuje Trestný zákon a ak nie, tak akú právnu povahu majú. Pri posudzovaní otázky či peniaze na účtoch v banke sú alebo nie sú „veci“ je potrebné vychádzať z mimotrestnej právnej úpravy a to hlavne zo zákona o bankách, z Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka. Právna úprava vkladov vychádza z ustanovenia § 778 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluva o vklade vzniká medzi fyzickou alebo právnickou osobou a peňažným ústavom zložením vkladu v peňažnom ústave a jeho prijatím peňažným ústavom, pričom vkladateľ má právo na úroky alebo iné majetkové výhody určené peňažným ústavom. V zmysle § 121 ods.3 sú úroky príslušenstvom pohľadávky a samotnú pohľadávku definuje ustanovenie § 488 tak, že ide o právo veriteľa na plnenie od dlžníka vyplývajúce zo záväzkového právneho vzťahu, čomu zodpovedá povinnosť dlžníka na splnenie záväzku. Záväzok tak spája v jednom slove a pojme pohľadávku veriteľa a dlh dlžníka. Na uvedenú právnu úpravu nadväzuje Obchodný zákonník v tom smere, že upravuje zmluvu o bežnom účte (§ 708 až § 715) a zmluvu o vkladovom účte (§ 716 až § 719a). Zmluvou o bežnom účte sa banka zaväzuje zriadiť od určitej doby na určitú menu bežný účet pre jeho majiteľa, pričom je povinná prijímať na bežný účet peňažné vklady alebo platby uskutočnené v prospech majiteľa účtu alebo pri splnení podmienok určených v zmluve vyplatiť mu požadovanú sumu alebo uskutočniť v jeho mene platby ním určeným osobám. Banka je povinná pripísať v prospech bežného účtu jeho majiteľa peňažné prostriedky ku dňu, kedy banka získala právo s nimi nakladať, a od tohto dňa patria majiteľovi účtu úroky z týchto prostriedkov. Zmluvou o vkladovom účte sa zaväzuje banka zriadiť vkladový účet v určitej mene pre jeho majiteľa a platiť z peňažných prostriedkov na účte úroky a majiteľ účtu sa zaväzuje vložiť na účet peňažné prostriedky a ponechať ich na využitie banke. Z uvedených právnych úprav vyplýva, že medzi osobou, ktorá si zriadila v banke účet (vkladateľom) a medzi bankou vzniká záväzkovo-právny vzťah, v ktorom sa vkladateľ zaväzuje, že prenechá banke finančné prostriedky na voľnú dispozíciu, ktorá s nimi môže následne podnikať a banka sa, okrem iného, zaväzuje platiť vkladateľovi za poskytnuté finančné prostriedky úrok. Zjednodušene povedané medzi vkladateľom a bankou ide v danom prípade o určitý špecifický druh pôžičky, v ktorom vkladateľ má postavenie veriteľa poskytujúceho banke finančné prostriedky na využitie a banka má postavenie dlžníka. Na základe tohto záväzkovo-právneho vzťahu má vkladateľ voči banke pohľadávku. Uvedenú skutočnosť zvýrazňuje aj ustanovenie § 5 písm. a) zákona o bankách (č. 483/2001 Z. z.) podľa ktorého sa vkladom rozumie zverenie peňažných prostriedkov, ktoré predstavujú záväzok voči vkladateľovi na ich výplatu. Vklady na účtoch v banke (tzv. nematerializované peniaze) sú teda pohľadávky a nie veci v právnom zmysle slova. Alebo povedané inak, ak páchateľ útočí proti peniazom na účte v banke a to prostredníctvom bezhotovostného platobného styku, napríklad si prisvojuje neoprávnene finančné prostriedky nachádzajúce sa na bankovom účte tak, že ich neoprávnene prevádza z jedného bankového účtu na druhý, tak útočí voči pohľadávkam a nie voči veciam. Pohľadávky sú súčasťou majetku vkladateľa (v danom prípade boli vklady na účte v banke súčasťou majetku poškodenej spoločnosti), pričom tu treba pripomenúť, že pojem „majetok“ je širší ako pojem „vec“, pretože v sebe zahŕňa nielen veci (napríklad hnuteľné a nehnuteľné veci, peniaze v hotovosti, cenné papiere a podobne), ale aj ďalšie majetkové hodnoty, ktoré sa za veci nepovažujú (napríklad pohľadávky a iné práva a peniazmi oceniteľné iné hodnoty). Z trestnoprávneho hľadiska ide, v posudzovanom prípade, o podstatné zistenie, pretože pri neoprávnených bezhotovostných prevodoch z účtu na účet nebude možné použiť právne kvalifikácie, predmetom ktorých je len ochrana vecí. Pri neoprávnenom prevádzaní nematerializovaných finančných prostriedkov z jedného bankového účtu na iný bankový účet osobami, ktorým sú finančné prostriedky na bankovom účte právnickej osoby zverené za určitým účelom (tak ako to bolo aj v prípade obžalovaného), ide o „spreneveru“ pohľadávok a nie vecí, pričom právna kvalifikácia trestného činu sprenevery podľa § 248 Tr. zák. tu neprichádza do úvahy, nakoľko toto ustanovenie (tento trestný čin) nechráni útoky na iné majetkové hodnoty než veci. V tomto smere odvolací súd poukazuje, za využitia komparatívnej metódy výkladu práva (právna úprava v Českej republike bola ohľadne posudzovanej problematiky obdobná ako právna úprava v SR), aj na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, ktorý vyslovene konštatoval, že peniaze, ktoré nemajú materializovanú podobu, nemožno považovať za vec v právnom zmysle slova, ale ide o inú majetkovú hodnotu (pohľadávku) a preto bude vylúčené použitie právnej kvalifikácie skutku ako napríklad trestného činu krádeže podľa § 212 Tr. zák., sprenevery podľa § 213 Tr. zák., či zatajenia veci podľa § 236 Tr. zák. (uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 11 Tdo 40/2004, ktoré bolo nás- ledne schválené trestným kolégiom a uverejnené v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek č. 3/2006 pod č. 14 a uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 5 Tdo 1060/2002. Najvyšší súd ČR v rozhodnutí zo dňa 7.6.2006 vyslovene odmietol aj argumentáciu najvyššej štátnej zástupkyne, ktorá, vo vzťahu ku vkladom na účtoch, uvádzala, že vec v právnom zmysle je charakterizovaná svojou užitočnosťou a ovládateľnosťou, pričom tieto vlastnosti nepochybne majú peniaze v hotovosti a prípadným vložením na účet tieto vlastnosti nestrácajú, pretože osoba, ktorá má dispozičné právo k bankovému účtu s nimi môže prevádzať bezhotovostné platby a používať ich k úhrade svojich potrieb. Navyše, môžu byť kedykoľvek tieto peniaze jednoducho transformované späť do svojej hmotnej podoby a je v rozpore so spoločenskou a ekonomickou realitou charakterizovať vzťah vkladateľa k peniazom na účte len ako záväzkový vzťah medzi ním a peňažným ústavom. Vyslovila preto názor, že aj peniaze na účte možno považovať za vec. Najvyšší súd ČR túto argumentáciu odmietol a naďalej zotrval na svojom stanovisku, že medzi vkladateľom a bankou vzniká záväzkový vzťah na podklade ktorého má vkladateľ voči banke pohľadávku (uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 3 Tdo 582/2006). Odvolací súd sa s týmto názorom najvyššieho súdu stotožňuje, pričom dodáva, že záväzkový vzťah medzi bankou a vkladateľom vyplýva priamo z ustanovení jednotlivých právnych predpisov a preto je bez významu či táto skutočnosť je alebo nie je v rozpore so spoločenskou alebo ekonomickou realitou. Odvolací súd aplikoval všetky vyššie uvedené práve závery na skutok uvedený v obžalobe a zistil, že ohľadne platieb realizovaných obžalovaným prostredníctvom bezhotovostného platobného styku za použitia platobných kariet R. (v celkovej hodnote 2.809.811,64 Sk) neprichádza právna kvalifikácia trestného činu sprenevery podľa § 248 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku vôbec do úvahy, pretože vklady na účte v banke (tzv. nematerializované, či bezhotovostné finančné prostriedky) sú pohľadávky a nie veci s tým, že skutková podstata trestného činu sprenevery je pritom zameraná len na ochranu vecí. Túto časť konania obžalovaného preto v žiadnom prípade nie je možné podradiť pod znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu. Obdobné prípady, ak sú naplnené všetky znaky skutkovej podstaty, je preto možné právne kvalifikovať spravidla len ako trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, nakoľko práve tento trestný čin chráni nielen veci poškodeného, ale aj celý zvyšný majetok poškodeného, teda aj pohľadávky (v danom prípade tzv. nematerializované peniaze). Napokon, trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 Tr. zák. je vo vzťahu subsidiarity k trestnému činu sprenevery podľa § 248 Tr. zák. a využíva sa spravidla podporne v prípadoch, ak sa nepodarí preukázať všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery, najmä znak prisvojenia si zverenej veci. Pokiaľ ide o zvyšnú časť obžalovaným realizovaných platieb, ktoré boli uskutočnené v hotovosti a išlo o finančné prostriedky poškodenej spoločnosti (hotovostné platby za rôzny tovar a služby v celkovej výške 190.514,12 Sk ako aj hotovostné platby za úhradu leteniek v celkovej výške 753.784 Sk), tak len v prípade týchto finančných prostriedkov v hotovosti ide o „veci“ v zmysle skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 Tr. zák. Ohľadne týchto „hotovostných položiek“ však z dokazovania nevyplýva, mimo rozumné pochybnosti, že by išlo celkom zjavne o použitie finančných prostriedkov v rozpore s účelom zverenia, teda, že by si obžalovaný, v celom rozsahu, tieto jemu zverené finančné prostriedky patriace poškodenej spoločnosti prisvojil. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že samotná poškodená spoločnosť označovala napríklad výdavok na letenky v celkovej sume 753.784 Sk za sporný (v prehľade výdavkov, ktorý sa nachádza vo vyšetrovacom spise, č. l. 88, poškodená spoločnosť tieto výdavky nazýva „sporné letenky“). Z uvedeného je zrejmé, že poškodená spoločnosť sa len domnievala, že tieto výdavky neboli realizované v prospech spoločnosti (preto ho označovala ako sporný), nakoľko účel ciest sa už nedal dodatočne presne zistiť a svoje pochybnosti ohľadne účelne vynaložených nákladov zo strany obžalovaného vyvodzovala prakticky len z toho, že obžalovaný cestoval aj do miest, kde poškodená spoločnosť nevyvíjala podnikateľskú činnosť (napríklad mesto Sofia). Odvolací súd pripomína, že len na domnienkach, predpokladoch, či len na indíciách nemožno založiť výrok o vine, teda výrok o tom, že je nepochybne preukázané, že obžalovaný predmetné hotovostné finančné prostriedky spreneveril, teda, že ich použil v rozpore s účelom ich zverenia. Odvolací súd dáva do pozornosti, že pojem nepreukázané výdavky (v tom smere, že nie je dostatočne zdokladovaný ich účel, teda to či sa týkali chodu spoločnosti) ešte neznamená, sám o sebe, že išlo o neoprávnené výdavky (takéto výdavky možno preto považovať za výdavky sporné, ale nie, a priori, za výdavky, ktoré celkom určite nesúviseli s chodom spoločnosti, či s výkonom funkcie obžalovaného ako konateľa spoločnosti). V tomto smere nebola vyvrátená obhajoba obžalovaného, ktorá bola uvedená už v jeho písomnom vyjadrení k žalobe o náhradu škody (sp. zn. 9 Cbs 158/04), v ktorej spoločnosť Siemens s.r.o. žalovala obžalovaného o náhradu škody v podstate na tom istom skutkovom základe ako je uvedený v skutkovej vete obžaloby. Obžalovaný uvádzal, že počas svojho konateľského pôsobenia v spoločnosti vykonal veľký počet služobných ciest a to zahraničných ako aj domácich, na ktorých sa stretol s obchodnými partnermi alebo potenciálnymi partnermi, ktorých účelom bolo nadviazanie, prípadne utuženie trvalejších obchodných vzťahov. Išlo o služobné cesty o ktorých rozhodoval ako konateľ spoločnosti a preto ich vynaloženie nemožno považovať za nehospodárne výdavky, či za výdavky nesúvisiace s výkonom funkcie konateľa. Možno preto uzavrieť, že hotovostné výdavky vynakladané obžalovaným za letenky vyvolávajú, pri niektorých položkách, síce dôvodné pochybnosti o účelnosti ich vynaloženia, avšak z dokazovania nepochybne nevyplýva, že by celkom určite (nepochybne) nešlo v týchto prípadoch o výdavky (či aj o výdavky), ktoré sa týkali chodu spoločnosti, respektíve výkonu funkcie konateľa (trestný čin sprenevery, teda prisvojenie si zverených finančných prostriedkov nie je možné vyvodiť len z názvu mesta, či miesta, ktoré obžalovaný navštívil, pretože nie je vylúčené, že návšteva tohto mesta nemala prípadne aj služobný účel). Pokiaľ ide o námietky splnomocneného zástupcu poškodenej spoločnosti, že obžalovaný v trestnom konaní nepreukázal účel týchto výdavkov, tak odvolací súd pripomína, že vinu je povinný dokazovať prokurátor, ktorý má v konaní pred súdom dôkazné bremeno a len z toho, že obžalovaný neuviedol bližšie údaje z týchto ciest, prípadne mená obchodných partnerov s ktorými sa stretol nie je možné vyvodzovať vinu obžalovaného, nakoľko obžalovaný nie je povinný dokazovať svoju nevinu, či akokoľvek vyvracať tvrdenia prokurátora. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné z vykonaného dokazovania nepochybne vyvodiť, že hotovostné výdavky obžalovaného boli, v celkom rozsahu, vynaložené v rozpore s účelom ich zverenia, teda na súkromné účely. Tento záver sa týka aj zvyšných výdavkov za tovar a služby, ktoré boli realizované v hotovosti. Podľa názoru odvolacieho súdu obžalovaný konaním popísaným v skutkovej vete obžaloby naplnil formálne znaky skutkovej podstaty trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účinného do 31.12.2005, pretože ako konateľ spôsobil poškodenej spoločnosti škodu v dôsledku neplnenia si zákonnej povinnosti opatrovať a spravovať majetok poškodenej spoločnosti, ktorý bol vo vzťahu k nemu majetkom cudzím. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že podľa § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka je konateľ povinný, okrem iného, vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Výkon funkcie konateľa s odbornou starostlivosťou je objektívnym hľadiskom a vyžaduje, aby konateľ vykonával svoje povinnosti vždy v súlade so záujmami spoločnosti a zdržal sa akéhokoľvek konania, z ktorého by mohla vzniknúť spoločnosti škoda, respektíve je nevyhnutné, aby konateľ plnil svoje povinnosti tak, aby nedošlo k neoprávnenému zmenšovaniu majetku spoločnosti. Všetky kroky konateľa, ktoré vykonal vo svojej funkcii (a to sa týka aj konania obžalovaného v tejto funkcii) musia byť konateľom realizované tak, aby prípadne mohli byť spoločnosťou preskúmateľné. V prípadoch, keď konateľ nakladá s majetkom spoločnosti (napríklad finančnými prostriedkami spoločnosti) vyžaduje pôsobenie konateľa s odbornou starostlivosťou aj to, aby vedel riadne a bez pochybností zdokladovať (zdokumentovať) pre spoločnosť v mene ktorej koná, účel nakladania s majetkom spoločnosti, teda to, prečo bolo nevyhnutným v záujme spoločnosti, aby realizoval určité výdavky z majetku spoločnosti. Ak sa tak nestane a o určitých výdavkoch konateľa existujú dôvodné pochybnosti v tom, či boli vynaložené v záujme spoločnosti, respektíve na iný účel nesúvisiaci s funkciou konateľa, či konaním v mene spoločnosti, je možné tieto nepreskúmateľné výdavky konateľa označiť za škodu spôsobenú spoločnosti. Ak konateľ takto nepreskúmateľne postupuje dlhšie časové obdobie a realizuje takéto platby so sporným účelom vo väčšom rozsahu (v celkovej hodnote cez tri milióny Sk) je možné prijať záver, že koná v rozpore s ustanovením § 135a ods. 1 Obdchodného zákonníka, teda nekoná s náležitou odbornou starostlivosťou a rovnako je možné dospieť k záveru, že tak koná úmyselne a to v tom zmysle, že mu je ľahostajné zdokumentovanie realizovaných platieb z majetku spoločnosti a možnosť preskúmať jeho postup samotnou spoločnosťou. Konateľ sa teda nemôže správať k majetku spoločnosti, s ktorým nakladá z titulu svojej funkcie tak, aby nebolo zistiteľné na čo konkrétne majetok spoločnosti vynaložil, prečo ho vynakladal a aký prospech to prinieslo, či mohlo reálne priniesť spoločnosti. Len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že obdobnú povinnosť akú upravuje § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka bolo možné vyvodiť, aj pred 01.01.2002, kedy predmetné ustanovenie bolo zavedené do do Obchodného zákonníka, z ustanovenia § 66 ods. 2 v spojení s ustanovením § 566 a nasledujúce Obchdoného zákonníka účinného pred 01.01.2002 (konanie obžalovaného je časovo pokryté obdobím rokov 2001 až 2003, teda počas celého tohto obdobia mal zákonnú povinnosť konať s odbornou starostlivosťou v záujme spoločnosti). Vzhľadom k tomu, že povinnosť obžalovaného konať v záujme spoločnosti s odbornou starostlivosťou vyplývala priamo z ustanovení Obchodného zákonníka, je bez významu, že obžalovanému nebol stanovený spoločnosťou žiadny limit na čerpanie prostriedkov spoločnosti, tak ako to uvádzal obžalovaný, pretože tento limit stanovoval priamo Obchodný zákonník a jeho výška je určovaná záujmami spoločnosti a účelne vynaloženými výdavkami, ktoré sú zároveň aj riadne zdokumentované. V tejto súvislosti však odvolací súd zdôrazňuje, že podľa Trestného zákona účinného do 31.12.2005 nestačí na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti len zistenie, že obžalovaný naplnil formálne znaky skutkovej podstaty určitého trestného činu, ale na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti je nevyhnutné aj zistenie, že konanie obžalovaného vykazuje potrebný stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť, teda okrem formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu, musí byť naplnený aj tento materiálny znak každého trestného činu a ak tomu tak nie je, o trestný čin ísť nemôže. Podľa § 3 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 môže byť teda za trestný čin považovaný len taký čin, ktorého stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť je vyšší ako nepatrný. Predmetné ustanovenie teda obsahuje zásadu podľa ktorej konanie, ktoré nedosahuje určitú minimálnu výšku nebezpečnosti pre spoločnosť, nie je vôbec trestné, hoci inak vykazuje formálne znaky niektorej skutkovej podstaty trestného činu. Predmetné obmedzenie trestnej represie touto minimálnou hranicou je výrazom materiálneho pojatia trestného činu a uplatnenia zásady pomocnej úlohy trestnej represie. Ide o korektív, ktorý vylučuje prípady, ktoré aj napriek tomu, že formálne napĺňajú znaky niektorého trestného činu, nevyžadujú trestný postih. Uvedené vyplýva aj z ustálenej judikatúry k predmetnému ustanoveniu, ktorá konštatovala, že pre posúdenie, či konkrétny trestný čin je trestným činom alebo nie je, nestačí jeho zhodnotenie len vo vzťahu k znakom uvedeným v príslušnom ustanovení osobitnej časti Trestného zákona, ale je potrebné zhodnotiť aj stupeň jeho nebezpečnosti pre spoločnosť (R 29/1966). Trestný zákon účinný do 31.12.2005 v ustanovení § 3 ods. 4 demonštratívne stanovoval kritériá, ktoré spoluurčujú stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť (spôsob vykonania činu, následok, okolnosti za ktorých bol trestný čin spáchaný, osoba páchateľa, miera zavinenia a podobne) a z ktorých bolo nutné vychádzať pri ustaľovaní toho, či konkrétne konanie, ktoré napĺňa formálne znaky skutkovej podstaty trestného činu, dosahuje aj potrebný stupeň spoločenskej nebezpečnosti. Odvolací súd vyhodnotil stupeň spoločenskej nebezpečnosti konania obžalovaného a dospel k záveru, že je nepatrný a preto nejde o trestný čin (absencia materiálnej stránky trestného činu). Odvolací súd tieto skutočnosti vyvodil z toho, že primárne ide o súkromnoprávny vzťah medzi konateľom a spoločnosťou, pričom je úlohou súdov v občianskom právnom konaní, aby riešili všetky sporné otázky, ktoré z tohto vzájomného vzťahu vyplynú a to najmä prípady, ktoré sa týkajú vzniku škody zo strany konateľa a nárokov spoločnosti na jej úhradu. Tak to bolo napokon aj v posudzovanom prípade, keď spoločnosť J. podala na obžalovaného žalobu (03.09.2004) o náhradu škody na totožnom skutkovom základe ako je uvedený v obžalobe. Tento súdny spor bol napokon skončený súdnym zmierom (09.11.2006) s tým, že obžalovaný sa zaviazal nahradiť poškodenej spoločnosti spôsobenú škodu vo výške 2.080.999,67 Sk, pričom zvyšná časť dlžnej sumy bola vyrovnaná obžalovaným mimosúdne. Pokiaľ ide o následok, spôsobenie škody, tak obžalovaný uznal a uhradil celú sumu, ktorú poškodená spoločnosť označila za škodu (splnomocnený zástupca poškodenej spoločnosti na hlavnom pojednávaní potvrdil, že poškodená spoločnosť nemá už pohľadávky voči obžalovanému). K reparácii spôsobeného následku teda postačovalo civilné súdne konanie, ktoré je primárne určené k tomu, aby riešilo obdobné sporné prípady ohľadne náhrady škody. Odvolací súd tieto skutočnosti uvádza aj preto, nakoľko trestné právo je prostriedkom ultima ratio (ide o poslednú a najkrajnejšiu možnosť, ktorú je nevyhnutné brať do úvahy v rámci materiálnej stránky trestného činu), pričom podľa tejto zásady má byť trestné právo použité len ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví, nie sú dostatočné, teda už boli vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné. Princíp trestného práva ako prostriedku ultima ratio sa prejavuje najmä v prípadoch, ktoré majú súkromnoprávny základ, pričom v takýchto prípadoch musia orgány činné v trestnom konaní a súd vykladať znaky skutkových podstát, s vedomím, že princíp ultima ratio má vplyv aj na subjektívnu stránku trestného činu a musia tiež náležite zvažovať, či je možné využiť inštitúty iných právnych odvetví na namietané porušenie práva a či týmito inštitútmi možno reálne dosiahnuť nápravy, ak k porušeniu práva skutočne došlo. Princíp ultima ratio tak umožňuje orgánom činným v trestnom konaní a súdu odlíšiť prípady, ktoré spadajú výhradne do sféry občianskoprávnych, či obchodných vzťahov a ktoré len zdanlivo vykazujú znaky skutkovej podstaty trestného činu od trestnej činnosti (princíp ultima ratio aplikuje a využíva vo svojich rozhodnutiach Ústavný súd SR, napríklad nález I. ÚS 402/2008, uznesenie IV. ÚS 55/2009 a akceptuje ho aj Najvyšší súd SR, napríklad uznesenie z 13. augusta 2013, sp. zn. 2 Tdo 35/2013). V rámci hodnotenia stupňa spoločenskej nebezpečnosti konania obžalovaného je ďalej nutné uviesť, že obžalovaný mal, aj podľa vyjadrení zástupcu poškodenej spoločnosti, dosahovať pri vedení spoločnosti uspokojivé výsledky (nešlo teda zo strany obžalovaného o obdobu tzv. tunelovania spoločnosti), ale je zrejmé, že obžalovaný viedol spoločnosť tak, že mala kladné hospodárske výsledky. Okrem uvedeného je nutné zdôrazniť aj určité spoluzavinenie materskej spoločnosti na spôsobenom následku, keď materská spoločnosť žiadnym spôsobom nereagovala na každý mesiac zasielaný prehľad výdavkov spoločnosti (konateľa) a to aj ohľadne tzv. reprezentatívnych výdavkov a žiadnym spôsobom neupravila, či nevytkla obžalovanému tento spôsob hospodárenia s majetkom spoločnosti, respektíve nevykonávala žiadne pravidelné kontroly dcérskej spoločnosti, ktoré by dokázali schodku na finančných prostriedkoch včas zamedziť. Rovnako tak znižuje stupeň spoločenskej nebezpečnosti osoba obžalovaného, ktorý doposiaľ nebol súdne trestaný, pričom viedol riadny život tak pred spáchaním skutku ako aj po ňom. V neposlednom rade je nutné vziať do úvahy aj čas, ktorý uplynul od dokonania skutku (rok 2003), teda ide o obdobie presahujúce desať rokov, v ktorom sa obžalovaný nedopustil žiadneho protiprávneho konania o ktorom by mal odvolací súd vedomosť. Všetky vyššie uvedené skutočnosti spôsobujú, že stupeň spoločenskej nebezpečnosti konania obžalovaného je v posudzovanom prípade nepatrný a preto nejde o trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 a to aj napriek tomu, že inak boli naplnené formálne znaky tejto skutkovej podstaty. Ak splnomocnený zástupca poškodenej spoločnosti namietal, že obžalovaný sa celkom zjavne dopustil protiprávneho konania, tak odvolací súd konštatuje, že nie každé protiprávne konanie musí byť zároveň aj konaním trestným. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.