Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/479/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110213755 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1110213755.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Aleny Svetlovskej v právnej veci navrhovateľa: A.J.P.PETRUS, s.r.o., Drobného 22, Bratislava, zast. JUDr. Petrom Arendackým, advokátom v Bratislave, proti odporcovi: G. Š., bytom R., Q. X, zast. JUDr. Kristiánom Kurthym, bytom Bratislava, Holého 22, o odporovateľnosť právneho úkonu, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 2. mája 2012, č.k. 11C 52/ 2010-321, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia, že zmluva uzavretá medzi Stavebným bytovým družstvom Trenčianska, Bratislava, a odporcom, registrovaná na Katastrálnom úrade v Bratislave, Správa katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu, pod č. XV-XXXX/XX dňa 30.03.2007, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti: byt č. XXX-X na X. poschodí bytového domu na ul. D. XX, súp.č. XXXXX, postavenom na parc.č. XXXX/XXX, č. XXXX/XXX a č. XXXX/XXX a k bytu prislúchajúci podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti XXXXX/XXXXXXX, zapísané na LV č. XXXX, vedenom na Katastrálnom úrade v Bratislave, Správa katastra pre hl. mesto SR Bratislavu, pre kat.úz. A. je voči navrhovateľovi právne neúčinná a neskôr uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 20.02.2012 pripustenou zmenou petitu návrhu podaním navrhovateľa zo dňa 27.12.2011 určenia, že zmluva uzavretá medzi Stavebným bytovým družstvom Trenčianska, Bratislava a odporcom, registrovaná na Katastrálnom úrade v Bratislave, Správe katastra hl. mesta Bratislava pod č. XV-XXXX/XX, predmetom ktorej boli rozostavaný byt č. XXX-X na X. poschodí rozostavaného bytového domu na ul. D. XX, súp.č. XXXXX postavenom na parc.č. XXXX/XXX, XXXX/ XXX K. XXXX/XXX a k rozostavanému bytu prislúchajúci podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti XXXXX/XXXXXXX v súčasnosti už dostavané a zapísané na LV č. XXXX vedenom na Katastrálnom úrade v Bratislave, Správe katastra hl. mesta SR Bratislavy, pre kat.úz. A. je voči navrhovateľovi právne neúčinná. Vychádzal zo zistenia, že odporca dňa 16.06.2004 uzavrel s SBD Trenčianska Zmluvu o obstaraní bytu, predmetom ktorej bol záväzok družstva obstarať pre neho ako člena družstva výstavbu bytu č. XXX-X, na X. poschodí polyfunkčného bytového domu a pozemku, a to na základe Zmluvy o obstaraní bytu uzatvorenej členmi družstva - budúcimi vlastníkmi bytov a nebytových priestorov a podľa čl. I bod 6 v spojení s čl. IV bod 2 písm. b/ uvedenej zmluvy sa odporca zaviazal byt prevziať a uhradiť družstvu cenu bytu (ďalší členský vklad). Stanovená dohodou zmluvných strán vo výške 88.264,95 € (2.659.070,- Sk). Zmluvou o prevode vlastníckeho práva k rozostavanému bytu č. XXX/X uzatvorenou medzi SBD Trenčianska a odporcom dňa 08.07.2005 bolo na odporcu prevedené vlastnícke právo k tomuto bytu, vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach rozostavaného bytového domu o veľkosti XXXXX/XXXXXXX a podľa čl. VI bod 2 uvedenej zmluvy predávajúci podpisom potvrdil, že nadobúdateľ - odporca mu pred uzatvorením tejto zmluvy dohodnutú cenu predmetu prevodu podľa ods. 1 tohto článku zmluvy v plnej výške uhradil a že nemá voči nemu ďalšie nároky akéhokoľvek charakteru alebo pohľadávky z tejto zmluvy ani zo Zmluvy o obstaraní bytu. Vklad vlastníckeho práva pre odporcu k uvedeným nehnuteľnostiam - rozostavenému bytu, spoluvlastníckemu podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach, príslušenstve rozostavaného domu, spoluvlastnícky podiel v X/ XX na rozostavanom nebytovom priestore - hromadnej garáži na 1. nadzemnom podlaží) bol povolený rozhodnutím Správy katastra pre hl. mesto SR Bratislavu zo dňa 30.03.2007 pod č. XV-XXXX/XXXX a bol zamietnutý návrh na vklad vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu na pozemkoch - parc.č. XXXX/XXX- zastavané plochy a nádvoria o výmere 213m2, parc.č. XXXX/XX- ostatné plochy o výmere 37m2 patriaci k rozostavanému bytu č. XXX/X na X. nadzemnom podlaží rozostavaného domu vo veľkosti XXXXX/XXXXXXX, k spoluvlastníckemu podielu na pozemkoch: parc.č. XXXX/XXX- zastavané plochy a nádvoria o výmere 213m2, parc.č. XXXX/XX- ostatné plochy o výmere 37m2 opatriaci k rozostavanému nebytovému priestoru- hromadnej garáži na 1. nadzemnom podlaží rozostavaného domu vo veľkosti X/XX z XXXXXX/XXXXXXX. Z právoplatných a vykonateľných rozsudkov Okresného súdu Bratislava II v konaniach vedených pod sp.zn. 26Cb 100/04, 22Cb 10/04, 25Cb 82/04, 22Cb 85/04, 22Cb 84/04, 26Cb 29/04, 25Cb 29/04, 23Cb 10/04, 26Cb 10/04 mal preukázanú existenciu vymáhateľnej pohľadávky navrhovateľa vo výške 22.522,84 € voči SBD Trenčianska. Súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 35 ods. 2 Obč. zák. konštatoval, že navrhovateľ na jednej strane zdôrazňoval, že nie je správny čisto formálny výklad pojmu spoločník obchodnej spoločnosti a člen družstva, na druhej strane však pri výklade formulácie použitej v zmluvách uzatváraných s členmi družstva cena bytu (ďalší členský vklad) trvá na striktne formálnom výklade. V súvislosti s týmto rozporom konštatoval, že obe zmluvy, a to Zmluvy o obstaraní bytu a Zmluva o prevode vlastníckeho práva nedôsledne a zmätočne používajú pojem cena bytu (ďalší členský vklad), avšak s použitím výkladového pravidla v ust. § 35 ods. 2 Obč. zák. ustálil, že vôľou oboch strán uzatvárajúcich uvedené zmluvy bolo kontrahovať záväzok SBD Trenčianska obstarať pre člena družstva výstavbu bytu a tento následne previesť do vlastníctva na člena družstva, ktorý z toho titulu zaplatí SBD Trenčianska cenu bytu splatnú podľa zmluvy v troch splátkach. Vychádzal z ustanovení § 42a ods. 1, § 42a ods. 4, § 42b ods. 1, 2 a § 42b ods.4 Občianskeho zákonníka a mal za to, že je nevyhnutné diferencovať medzi postavením spoločníka obchodnej spoločnosti a členom družstva a na druhej strane poukázal na ust. § 42a a nasl. Obč. zák., kde je presne vymedzená úprava odporovateľnosti právnych úkonov vo vzťahu k dlžníkovi, ktorým je právnická osoba a v ktorej absentuje člen družstva, čo by mohlo byť v rozpore s účelom odporovateľnosti právnych úkonov, nakoľko mal za to, že aj medzi družstvom a dlžníkom a členom družstva by mohlo dôjsť k uzatvoreniu odporovateľného právneho úkonu. Avšak aj v prípade pripustenia takéhoto extenzívneho výkladu ust. § 42a ods. 4 Obč. zák. mal za to, že nie sú naplnené všetky zákonom kumulatívne stanovené hmotnoprávne podmienky odporovacej žaloby. S poukazom na tvrdenia odporcu, že kúpnou zmluvou si SBD Trenčianska len splnilo záväzok vyplývajúci mu z predtým uzatvorenej zmluvy o obstaraní bytu, uviedol, že odporovať možno aj právnemu úkonu, ktorým si dlžník plní svoju morálnu alebo právnu povinnosť. Súd prvého stupňa mal preukázané, že existencia vymáhateľnej pohľadávky navrhovateľa ako veriteľa voči dlžníkovi SBD Trenčianska bola v konaní navrhovateľom preukázaná právoplatnými a vykonateľnými rozsudkami Okresného súdu Bratislava II v konaniach vedených pod sp.zn. 26Cb 100/04, 22Cb 10/04, 25CB 82/04, 22Cb 85/04, 22Cb 84/04, 26Cb 29/04, 25Cb 29/04, 23Cb 10/04, 26Cb 10/04, z ktorých vyplýva, že navrhovateľ mal v rozhodnom čase voči SBD Trenčianska splatnú pohľadávku v celkovej výške 22.522,84 € (678.523,20 Sk) s príslušenstvom, ktorá mu aj bola priznaná. Mal tiež za preukázané, že dňa 08.07.2005 bola medzi odporcom a SBD Trenčianska platne uzavretá Zmluva o prevode vlastníckeho práva k rozostavanému bytu č. XXX/X v polyfunkčnom dome na ul. D. Č.. XX v Bratislave, ako aj v zmluve špecifikovaného spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach rozostavaného bytového domu a prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu na tomto pozemku vo vlastníctve predávajúceho vklad ktorého vlastníckeho práva bol k týmto polený rozhodnutím Správy katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu pod č. XV-XXXX/XX dňa 30.03.2007 a vklad vlastníckeho práva k spoluvlastníckym podielom k pozemku, na ktorom je bytový dom postavený, bol zamietnutý. Nestotožnil sa s argumentáciou navrhovateľa, že podľa zmluvy o obstaraní bytu členmi družstva poskytnuté peňažné prostriedky predstavovali ďalšie členské vklady, nie cenu bytu a v spojitosti s vôľou strán uzatvárajúcich zmluvu považoval odporcom uhradené peňažné prostriedky za cenu prevádzaných nehnuteľností, ktorá bola platne dohodnutá v uzatvorenej zmluve o obstaraní bytu a odporcom riadne uhradená. Vyslovil, že o odporovateľný právny úkon pri splnení ďalších podmienok môže ísť vtedy, ak za prevedený majetok nebola dlžníkovi poskytnutá zodpovedajúca náhrada (protiplnenie) a teda v dôsledku neho by došlo ku kvalifikovanému zmenšeniu majetku dlžníka a pokiaľ by za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty bola poskytnutá obvyklá cena, alebo inak poskytnutá primeraná (rovnocenná) náhrada, nemôže dôjsť ku skráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky. Z vykonaných dôkazov, a to z príjmových dokladov o úhrade splátok ceny bytu, znaleckým posudkom č. 4/2005 ohodnocujúcim cenu obytného domu, ponukami obdobných bytov v danom mieste a čase zverejnenými na internete predložených odporcom na podporu svojich tvrdení za preukázané, že odporca za prevádzané nehnuteľnosti riadne a včas uhradil cenu dohodnutú v zmluve o obstaraní bytu, čím bolo družstvu poskytnuté protiplnenie zodpovedajúce trhovej cene nehnuteľnosti v čase prevodu vlastníckeho práva. Mal preukázané, že odporca zaplatil družstvu cenu bytu v celkovej sume 3.384.285,62 Sk, čo zodpovedá v tom čase ponuke obdobných bytov v danej lokalite, uviedol, že zmluva o prevode vlastníckeho práva v časti ceny prevodu priamo odkazuje na zmluvu o obstaraní bytu, čo vyvracia tvrdenia navrhovateľa o bezodplatnosti prevodu. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že právnym úkonom, ktorého neúčinnosti sa navrhovateľ v konaní domáha, nedošlo objektívne k zmenšeniu majetku družstva a nadobudnutím ekvivalentnej protihodnoty do majetku družstva nebola zmarená možnosť uspokojenia veriteľa z majetku družstva. Za neopodstatnené mal argumenty navrhovateľa, že po prevode bytu do vlastníctva odporcu nezostala v majetku družstva žiadna náhrada, nakoľko vykonanými dôkazmi je preukázané, že cena bytu bola odporcom uhradená ešte v rokoch 2004 a 2005, a to vo forme splátok a v termínoch stanovených zmluvou o obstaraní bytu, na ktorú odkazuje zmluva o prevode vlastníckeho práva k nemu. Uviedol, že neskoršia insolventnosť družstva nemá žiaden vplyv na to, že odporca uhradil protihodnotu primeranú uskutočnenému prevodu vlastníckeho práva. Nestotožnil sa s názorom navrhovateľa, že pre posúdenie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa je rozhodným deň povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, teda deň, kedy nastali vecno-právne účinky zmluvy. Tento deň považoval za rozhodný len pre plynutie trojročnej lehoty na uplatnenie odporovacej žaloby a tiež na posúdenie spôsobilosti ukrátenia uspokojenia pohľadávky veriteľa. Mal za to, že nie je možné posudzovať danosť úmyslu od tohto momentu, nakoľko, ak by tu aj bol úmysel ukrátiť veriteľa, tento by sa prejavil pri uzatváraní zmluvy a nie pri rozhodovaní správny katastra o povolení vkladu. Bol toho názoru, že vôľa sa prejavuje v právnom úkone, resp. právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Tiež sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že rozhodným pre určenie ceny bytu je deň povolenia vkladu vlastníckeho práva, nakoľko výška ceny nehnuteľností sa určuje pri uzatváraní zmluvy a nie pro futuro. V zmysle ust. § 42a ods. 4 Obč. zák. preto za rozhodný dátum na posúdenie vedomosti odporcu o úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa a za týmto účelom vynaloženej starostlivosti, považoval deň uzatvorenia zmluvy o prevode vlastníckeho práva, ktorej neúčinnosti sa navrhovateľ v konaní domáha. Dospel k záveru, že odporcovi sa v konaní úspešne podarilo vyvrátiť domnienku danosti úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa a vedomosti odporcu o tom, čo zhodne potvrdilo viacero dôkazov zabezpečených odporcom. Z týchto a nielen z tvrdení odporcu mal za preukázané, že odporca nemohol mať v čase uzatvárania zmluvy o prevode vlastníckeho práva vedomosť o tom, že navrhovateľ má ako veriteľ neuhradenú pohľadávku voči SBD Trenčianske, o tejto sa dozvedel podobne ako mnohí iní členovia až z podanej žaloby. Navyše z výpisov z účtu malo SBD Trenčianska v rozhodnom čase dostatok finančných prostriedkov Tvrdenie svedka B.. K.. N. L., ktorý je žalobcom SBD Trenčianska v inom súdnom konaní, o tom, že členovia družstva mali vedomosť o pohľadávke navrhovateľa, nemal za potvrdené žiadnym z vykonaných dôkazov. Mal za to, že túto vedomosť nemohol odporca nadobudnúť ani napriek kontrole vykonanej v septembri 2006 zvolenou trojčlennou komisiou, ktorej úlohou bolo preskúmanie účtovníctva SBD Trenčianska ku dňu 31.12.2005, ako aj preskúmanie hospodárskeho stavu družstva ku dňu vykonania kontroly, a to na základe účtovných dokumentov predložených kontrolnej komisii spoločnosťou DuoComp, s.r.o., ktorá viedla účtovníctvo družstva, s čím členovia družstva neboli oboznámení ani na členských schôdzach. Znaleckým posudkom vypracovaným znalkyňou B.. N. E. č. 6/2010 zo dňa 09.11.2010 mal potvrdené, že kontrola uskutočnená v roku 2006 bola vykonaná v potrebnom rozsahu a v súlade so zákonom o účtovníctve a v účtovníctve sa nenachádzali žiadne záväzky spol. A.J.P.PETRUS, spol. s r.o. a družstvo malo ku dňu 30.06.2005 stav finančných prostriedkov vo výške 150.405,44 € (4.531.114,24 Sk). Poukázal na to, že sám navrhovateľ vo svojich písomných vyjadreniach konštatoval, že v predloženej súvahe, výkaze ziskov a strát, ktoré mali členovia družstva k dispozícii, neboli obsiahnuté všetky záväzky družstva voči ďalším veriteľom. Vyslovil, že družstvo ako spoločenstvo neuzavretého počtu osôb je samostatným právnym subjektom, majetkovo oddeleným od svojich členov, ktoré zodpovedá za porušenie svojich záväzkov celým svojim majetkom a jednotliví členovia družstva za jeho záväzky neručia a bolo by aj v rozpore s dobrými mravmi preniesť zodpovednosť za škodu spôsobenú družstvu niektorým z členov predstavenstva, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone funkcie n jednotlivých členov. Odporca podľa neho ani pri vynaloženej starostlivosti nemohol mať vedomosť o účtovaní družstva v rozpore so zákonom a o viacerých záväzkoch družstva, ktoré neboli zavedené v účtovníctve a v dôsledku ktorých nevykazovalo družstvo po hospodárskej stránke taký stav, z akého vychádzal odporca, ako aj iní členovia družstva pri uzatváraní zmlúv o prevode vlastníckeho práva k družstvom vystavaným bytom. Vo vzťahu k judikátom NS ČR, predložených v konaní, poznamenal, že právna úprava odporovateľnosti právnych úkonov v komparácii so slovenskou právnou úpravou je odlišná. Navyše poukázal na to, že sám navrhovateľ bol výhradným marketingovým zástupcom výstavby predmetného polyfunkčného obytného domu, v ktorom sa nachádzajú byty členov družstva, bol sprostredkovateľom predaja niektorých z týchto bytov, z ktorého titulu mu vznikla aj pohľadávka voči družstvu za sprostredkovateľskú činnosť, keď mu družstvo nevyplatilo sprostredkovateľskú províziu. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi nepriznal náhradu trov konania s odôvodnením, že mu ako úspešnému účastníkovi v konaní, žiadne trovy nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a jeho návrhu vyhovieť, prípadne zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Nestotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa dôvodiac tým, že práve z obsahu predmetných zmlúv, t.j. zmluvy o obstaraní veci, ako aj zo zmluvy o prevode rozostavaného bytu a tiež zo skutočnosti, že odporca vstúpil do družstva, jednoznačne vyplýva, že odporca mal záujem obstarať si byt v právnom rámci bytového družstva, slobodne a určito si zvolil pre nadobudnutie bytu rámec výstavby bytovým družstvom, ktorú skutočnosť súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní ignoroval. Mal za to, že odporca, rešpektujúc stanovy družstva, ktorého sa stal dobrovoľným členom, a ktoré sa zaviazalo plniť, mal povinnosť voči družstvu uhrádzať ďalšie členské vklady, ktoré sa stali súčasťou imania družstva a aj zmluvou o obstaraní bytu sa zaviazal iba k úhrade ďalších členských vkladov a byt potom môže užívať na základe svojich členských práv obdobne ako keby bol vlastník, alebo získa byt priamo do vlastníctva vystúpením z družstva tým, že sa byt započíta na vyrovnací podiel vystupujúceho člena. Zo samotnej zmluvy o obstaraní bytu podľa neho jasne vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tom, že hodnota bytu bude uhradená družstvu vo forme členských vkladov, ktorý pojem zmluvné strany nepoužili náhodne a aj keby mali na mysli niečo iné, nebolo by možné v zmysle § 35 ods. 2 Obč. zák. vykladať právny úkon v tom zmysle, ako to urobil súd, pretože by to bolo v rozpore s urobeným jazykovým prejavom. Uviedol, že zo strany družstva nešlo o omyl, ani o zastretý právny úkon, preto pokiaľ by súd aj pripustil omyl na strane odporcu, takýto predpoklad neumožňuje vykladať si obsah zmluvy podľa jeho domnelých úmyslov. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 30Cdo 2432/07, z ktorého vyplýva, že odporovateľnosti právneho úkonu sa možno vyhnúť len vtedy, ak prevádzaná vec bola v majetku dlžníka reálne nahradená na základe a v dôsledku odporovaného právneho úkonu. Považoval za právne irelevantné, ak bola primeraná náhrada poskytnutá odporcom dlžníkovi na základe iných právnych úkonov a za právne bezvýznamné považoval aj fakt, že zmluva o prevode vlastníckych práv odkazuje v časti odplaty na zmluvu o obstaraní bytu Mal za to, že pojem kvalifikovaného zmenšenia majetku, resp. pojem ekvivalentnosti právnych úkonov si súd prvého stupňa vyložil nesprávne. Za rozhodujúci označil stav, aký nastal po urobení odporovaného právneho úkonu a jeho vplyv tohto stavu na uspokojenie pohľadávok veriteľov v exekučnom konaní a ak sa možnosť uspokojenia veriteľov zhoršila, pôjde vždy o odporovateľný právny úkon(poukázal na judikát NS ČR 21Cdo 2426/1999). Pokiaľ ide o úmysel družstva, tento je podľa neho potrebné vyvodiť z objektívneho stavu, ktorý nastal a zo spôsobu, akým nastal. Ponechal na posúdenie odvolaciemu súdu, či k predčasnému prevodu bytov na svojich členov pristúpilo družstvo z čistého rozmaru alebo ho k tomu viedli skutočnosti vyplývajúce z dodatku č.1 k zmluve o obstaraní bytu, v ktorom družstvo výslovne priznáva svoju insolventnosť. Nestotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že dňom rozhodným pre posúdenie existencie úmyslu dlžníka ukrátiť uspokojenie pohľadávky svojho veriteľa a pre posúdenie vedomosti tretej osoby o tomto úmysle je aj pri prevode nehnuteľnosti rozhodným dňom deň uzatvorenia odporovaného právneho úkonu. Mal za to, že podmienka ukracujúceho úmyslu a vedomosti o ňom musí byť splnená súčasne s ostatnými kumulatívnymi podmienkami, t.j. ku dňu zavkladovania vlastníckeho práva. K naplneniu kumulatívnych podmienok odporovateľnosti právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti ku dňu vzniku jeho vecnoprávnych účinkov poukázal na rozhodnutie NS ČR 30Cdo 2170/2003. Podľa neho predložené doklady nepreukazujú taký majetok družstva, ktorý by postačoval na úhradu všetkých jeho dlhov ani v čase uzatvárania zmluvy o prevode vlastníctva bytu. Konštatoval, že s poukazom na ust. § 42a ods. 1 Obč. zák. a ustálenej judikatúry odporovateľný úkon je každý úkon, v dôsledku ktorého prevedený majetok nie je nahradený protihodnotou, ktorá by reálne zostala v majetku dlžníka, pretože v čase predĺženia dlžníka každý takýto úkon ukracuje veriteľov. Mal za to, že skutočnosť, že si odporca bol vedomý predĺženia sa teda hroziaceho konkurzu, v dôsledku ktorého by nezískal ani prevedené nehnuteľnosti, naznačuje podľa neho nepriamy ukracujúci úmysel samotného odporcu, ktorý si musel byť vedomý, že ostatní veritelia nebudú riadne uspokojení ani vo výške, aká na nich v zmysle ustanovení konkurzného práva pripadá. Vytýkal súdu prvého stupňa, že ignoroval výpoveď svedka B.. K.. L. a spoľahol sa na výpovede svedkov navrhnutých odporcom poukazujúc na rozpornosť ich výpovedí a na to, že viacerí z nich sú členovia družstva a bola proti nim podaná obdobná obžaloba. Považoval všeobecnú argumentáciu súdu prvého stupňa o rozpore s dobrými mravmi za neprípustnú majúc za to, že rozpor s dobrými mravmi možno konštatovať vždy iba jednotlivo a odôvodniť ho takými skutkovými okolnosťami, ktoré nemajú právnu silu. Uviedol, že členovia družstva mali uhradiť kompletné náklady domu tak, aby družstvo zostalo bez záväzkov, napriek tomu družstvo previedlo byty na svojich členov podstatne skôr bez primeraného navýšenia a veľká časť veriteľov tak zostala bez uhradených pohľadávok. Mal za to, že odporca aj ostatní členovia družstva najmenej o jednom veriteľovi vedeli ako spoluzodpovední za chod družstva sa nijako k dlhom družstva nepriznávajú. Jednotlivé byty podľa neho predstavovali v podstate členské podiely, resp. hodnotu vyrovnacích podielov jednotlivých členov, ktorí nekontrolovali hospodárenie SBD Trenčianska a keď zistili, že družstvo je v problémoch, jeho záväzky neriešili, ale nechali si na seba previesť jednotlivé byty, čím prispeli k ukráteniu veriteľov. Navrhovateľ mal za to, že samotné postavenie družstva je obdobné postaveniu obchodných spoločností, čo vyplýva aj z ust. § 260 Obch. zák., podľa ktorého sa aj na družstvo použijú primerané ustanovenia o obchodných spoločnostiach a to isté platí aj o jeho členoch a spoločníkoch obchodných spoločností. Z rozsudku NS ČR 21Cdo 2192/2001 mal za zrejmé, že postavenie spoločníka voči spoločnosti, v ktorej má majetkovú účasť sa ničím nelíši od postavenia člena družstva k tomuto družstvu, keďže ani súd pri posudzovaní odporovateľnosti v danom prípade medzi postavením člena družstva a spoločníka nerozlišoval. Konštatoval, že úprava platná v ČR je totožná s úpravou, ktorá pred novelou v roku 1997 platila aj v SR. Odporca žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že do SBD Trenčianska vstupoval z dôvodu obstarania výstavby bytu a nadobudnutia vlastníckeho práva k nemu. V súvislosti s ust. § 223 Obch. zák. poukázal aj na ust. § 221 Obch. zák. s tým, že družstvo je spoločenstvom uzavretého počtu osôb založeným za účelom podnikania alebo zabezpečovania hospodárskych, sociálnych alebo iných potrieb svojich členov a že ustanovenie o ďalšom členskom vklade predpokladá skutočnosť, že družstvo bolo založené za účelom podnikania, avšak v zmysle čl. 2 Stanov družstva toto bolo založené za účelom obstarávania výstavby bytov sa nebytových priestorov do vlastníctva alebo nájmu svojim členom a iným subjektom. Z toho podľa neho vyplýva, že dojednanie povinnosti členov zaplatiť kúpnu cenu ako ďalší členský vklad je v rozpore s vyššie uvedeným zákonným ustanovením § 223 v spojení s § 221 Obch. zák., pričom zákon neumožňuje členom družstva, ktoré nie je zriadené za účelom podnikania, zaviazať sa k úhrade ďalšieho členského vkladu. Za byt zaplatil dohodnutú kúpnu cenu riadne a včas a prevedením vlastníctva k bytu poskytlo SBD Trenčianska primerané protiplnenie. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na rozhodnutie NS SR 2Cdo 109/2007 a rozhodnutie NS SR 3Cdo 61/2008. Vzhľadom k obsahu Zmluvy o obstaraní bytu v spojení so Zmluvou o prevode vlastníctva k bytu mal za to, že za prevedený byt bolo z jeho strany poskytnuté primerané protiplnenie. Za rozhodný dátum na posúdenie, či bolo za predmetnú nehnuteľnosť poskytnuté primerané plnenie, ako aj či v čase urobenia úkonu bol daný úmysel dlžníka navrhovateľa ho ukrátiť, považoval dátum podpisu odporovanej Zmluvy o prevode vlastníctva. Mal za to, že rozhodným dátumom pre podanie odporovacej žaloby je dátum, ku ktorému nastali vecnoprávne účinky predmetnej zmluvy ale pre posúdenie otázky náležitej starostlivosti týkajúcej sa vedomosti, je dátum, ku ktorému nastali obligačnoprávne účinky odporovanej zmluvy, teda dátum reálneho podpisu odporovanej zmluvy, z čoho je možné nepriamo dôvodiť, že dátum, ku ktorému nastali obligačnoprávne účinky odporovanej zmluvy, je rozhodným aj pre zistenie, či za predmetnú nehnuteľnosť bolo poskytnuté primerané protiplnenie. Bol toho názoru, že úmysel ako psychická kategória, sa môže sa môže skúmať len k času, kedy bol právny úkon vykonaný a nie k času nadobudnutia vecnoprávnych účinkov zmluvy o prevode. Nestotožňoval sa s názorom navrhovateľa, že všetky kumulatívne podmienky v zmysle § 42a Obč. zák. musia byť naplnené súčasne. Zastával názor, že je nutné rozlišovať medzi okamihom, od ktorého sa začína počítať lehota na podanie žaloby na odporovateľnosť právneho úkonu a ostatnými podmienkami odporovateľnosti, ktoré nastávajú a musia sa skúmať pri vykonaní právneho úkonu. Konštatoval, že odporca v právnom vzťahu s družstvom vystupoval ako spotrebiteľ a zaslúži si ochranu pri výklade zákona a okolností tohto prípadu. Považoval Zmluvu o obstaraní bytu za spotrebiteľskú zmluvu a s poukazom na ust. § 53 ods.1 Obč. zák. uviedol, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Mal tak za to, že ustanovenia Zmluvy o obstaraní bytu pojednávajúce o cene bytu ako o ďalšom členskom vklade sú pre rozpor s § 53 ods. 1 a 4 Obč. zák. neplatné. Nestotožni sa s tvrdením, že do majetku SBD Trenčianska sa za prevedený byt nedostala rovnocenná náhrada, že bez zavkladovania by aktíva SBD Trenčianska boli vyššie ako zostali po zavkladovaní. Nakoľko ekvivalent zo strany odporcu bol SBD Trenčianska vyplácaný postupne, (v splátkach), ešte pred prevodom vlastníctva, nemusí znamenať, že tento ekvivalent do času prevodu neminie. Za rozhodujúce pritom považoval len posúdenie, či bola protihodnota ekvivalentná a či bola skutočne uhradená. Poukázal na to, že ku dňu 30.03.2007 boli v majetku družstva ešte minimálne 2 byty, ku ktorým bolo vlastnícke právo zavkladované až po nadobudnutí bytu do jeho vlastníctva a tvrdenie navrhovateľa o neexistencii ďalšieho majetku po uskutočnení odporovaného právneho úkonu považoval za nesprávne. K otázke solventnosti družstva uviedol, že zo znaleckého posudku vyplýva, že družstvo malo k 31.12.2005, t.j. ku koncu roka, v ktorom došlo k podpisu prevodnej zmluvy, dostatok finančných prostriedkov. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vykonal, vo veci dostatočné dokazovanie, výsledky ktorého náležite zhodnotil, po vyhodnotení všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti, dospel aj k správnemu právnemu záveru a svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., keď v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol všetky relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil a s ktorým odôvodnením jeho rozhodnutia sa v celom rozsahu aj odvolací súd stotožnil (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený (§ 42a ods. 1 a 2 Obč. zák.). Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v zmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a § 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať (§ 42a ods. 2 Obč. zák.). Podľa § 42a ods. 4 Obč. zák., odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a, ktorý je právnickou osobou, a a/ členom jeho štatutárneho orgánu, jeho prokuristom, likvidátorom alebo spoločníkom, b/ osobou blízkou (§116 a 117)osobe uvedenej v písmene a/ c/ právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená v písmenách a/ a b/ majetkovú účasť aspoň 10% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon, d/ právnickou osobou, v ktorej je osoba uvedená v písmenách a/ a b/ štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom, e/ právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená v písmene d/ majetkovú časť aspoň 34% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon, alebo ktorý dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách a/,b/, c/,d/ alebo e/; to však neplatí ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Právo odporovať právnym úkonom môže uplatniť veriteľ žalobou. Právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech (§ 42b ods. 1, 2 Obč. zák.). Právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech (§ 42b ods. 4 Obč. zák.). Právne úkony dlžníka, ktoré sú urobené s úmyslom poškodiť veriteľa (in fraudem creditoris) sú odporovateľné. Takýmto právnym úkonom dlžníka môže teda veriteľ odporovať, t.j. môže sa domáhať žalobou na súde, aby súd vyslovil, že určitý právny úkon, ktorý urobil jeho dlžník, je voči veriteľovi právne neúčinný. Ide o odporovaciu žalobu. Pokiaľ veriteľ podá takúto žalobu, z odporovateľného právneho úkonu (v názve je vyjadrená len potencialita jeho odporovania) sa stáva odporovaný právny úkon, teda úkon, ktorý veriteľ považuje za taký, ktorý ukracuje uspokojenie jeho pohľadávky a ktorý urobil dlžník práve s týmto úmyslom. Určením právnej neúčinnosti právneho úkonu podľa § 42a Obč. zák. nastáva stav tzv. relatívnej neúčinnosti dotknutého právneho úkonu. Odporovaný právny úkon zostáva platným právnym úkonom, avšak v pomeroch účastníkov sa na neho hľadí tak, akoby nenastali jeho účinky. To, že odporovaný právny úkon zostáva platným úkonom znamená, že vyvolal všetky predvídané právne následky, napríklad prevod vlastníctva k veci, a len v pomere medzi veriteľom a osobou, ktorá od dlžníka nadobudla majetok, sa na tento právny vzťah hľadí, ako keby k právnemu úkonu nedošlo a jeho účinky, avšak len v tomto vzťahu, nenastali (uznesenie NS ČR sp.zn. 20Cdo 364/2002). Inštitút odporovateľnosti v zásade slúži potrebám exekučného konania, nakoľko jeho účelom je umožniť veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, domôcť sa v exekúcii uspokojenia tejto pohľadávky z majetku (vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt), ktorý ušiel dlžníkovi v dôsledku jeho odporovateľného právneho úkonu. Rozhodnutím, ktorým súd odporovacej žalobe vyhovel, t.j. určil, že voči žalujúcemu veriteľovi je dlžníkom urobený právny úkon, ktorý ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, neúčinný, je nevyhnutným podkladom na to, aby sa veriteľ na základe exekučného titulu vydaného proti dlžníkovi, mohol domáhať nariadenia exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. (To čo ušlo z dlžníkovho majetku však nemožno zužovať len na predmet právneho úkonu, ktorý bol vyhlásený za právne neúčinný (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3 M Cdo 5/2008 zverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 45/2008 ZSP.) Návrh na vykonanie exekúcie v takomto prípade smeruje nie proti dlžníkovi - osobe, ktorá je podľa exekučného titulu zaviazaná, ale proti tomu, s kým, alebo v koho prospech dlžník právny úkon urobil. Možno preto uzavrieť, že rozhodnutie súdu, ktorým bolo vyhovené žalobe na určenie, že právny úkon dlžníka je voči veriteľovi neúčinný, predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe titulu spôsobilého k exekúcii vydaného proti dlžníkovi domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovaným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi samotnému, ale voči osobe, v ktorej prospech bol právny úkon urobený. Ak sa vysloví neplatnosť právneho úkonu, jeho právne účinky vôbec nenastávajú, na právne vzťahy sa hľadí rovnako, akoby vôbec nebol urobený. Z toho logicky vyplýva, že pri právnom úkone, ktorý je neplatný, nemožno vysloviť jeho neúčinnosť. Neplatnosť právneho úkonu „má prednosť" pred jeho odporovateľnosťou a odporovať možno len platnému právnemu úkonu. Ak zákon určité konanie dlžníka za stanovených podmienok sankcionuje odporovateľnosťou právneho úkonu nemôže byť to isté konanie za tých istých podmienok sankcionované neplatnosťou právneho úkonu (právny úkon, ktorý nie je platný a ktorý teda nevyvoláva žiadne právne účinky, nemôže naplniť jeden zo základných predpokladov odporovateľnosti, a teda ukrátenie uspokojenia pohľadávok dlžníkových veriteľov. Inak by sa totiž nemohol prakticky uplatniť inštitút odporovateľnosti právnych úkonov, čím by bol popretý jeho účel a zmysel, ktorým je občianskoprávna ochrana veriteľa brániť sa účinkom takých právnych úkonov dlžníka, ktoré sú vykonávané na ukrátenie veriteľa (NS SR, sp.zn. 4Cdo 163/2007). Pretože odporovať možno len platnému právnemu úkonu, má prípadné zistenie o tom, že právny úkon je neplatný, okrem iného za následok, že odporovacej žalobe súd nemôže vyhovieť. Predpokladmi úspešného odporovania právnemu úkonu dlžníka, ktoré musí veriteľ preukázať sú (teda musí tvrdiť a dokázať, aby bola jeho žaloba úspešná): vymáhateľnosť svojej pohľadávky voči dlžníkovi, skutočnosť, že konkrétny právny úkon dlžníka ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa ak žalovanému (druhej strane odporovaného právneho úkonu) musel byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy, teda že o ňom vedel alebo musel vedieť a skutočnosť, že právny úkon dlžník urobil v posledných troch rokoch, t.j. troch rokoch predchádzajúcich podaniu žaloby. Podmienky, za ktorých veriteľ môže právnym úkonom dlžníka odporovať, určuje ustanovenie § 42a ods. 2 Obč. zák.. Právny úkon dlžníka je za podmienok uvedených v ustanovení § 42a ods. 2 Obč. zák odporovateľný nielen vtedy ak pohľadávka veriteľa bola vymáhateľnou už v dobe, kedy bol urobený, ale aj v prípade, že bol urobený skôr, než sa veriteľova pohľadávka voči dlžníkovi stala vymáhateľnou. Dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa najmä vtedy, ak vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a ak v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, pričom ak by nebolo týchto úkonov, mohol by svoju pohľadávku z majetku dlžníka uspokojiť. K ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa teda nemôže dôjsť, ak dlžník vlastní napriek odporovanému právnemu úkonu a ďalším svojim dlhom taký majetok, ktorý stačí k tomu, aby sa z neho veriteľ uspokojil. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie jeho pohľadávky nesie veriteľ. Odporovateľnými nemôžu byť nikdy tzv. ekvivalentné právne úkony, pri ktorých nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka. Je však nevyhnutné, aby išlo o reálne ekvivalentné právne úkony. V konaní o odporovacej žalobe musí byť preto záver, že napadnutý právny úkon je úkonom ekvivalentným, vždy bezpečne preukázaný, a to nielen odkazom na samotné znenie právneho úkonu, ale zistením, že za plnenie, ktoré ním dlžník stratil, nadobudol iné plnenie skutočne ekvivalentnej povahy (porovnaj L. Drápal: Zápis zo školenia na tému „Odporovateľnosť a konkurzy" uverejnený v časopise Justiční praxe č. 5, ročník 2002, str. 240, NS ČR sp.zn. 30Cdo 2435/2006, pozri aj NS ČR, sp.zn. 21Cdo 2426/1999). K ukráteniu uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa teda nemôže dôjsť, ak sa síce zmenší majetok dlžníka, avšak ak vlastní dlžník napriek odporovanému právnemu úkonu a ďalším svojim dlhom taký majetok, ktorý sám o sebe postačuje k tomu, aby sa z neho veriteľ uspokojil (takým majetkom môžu byť aj peniaze, ktoré dlžník reálne získal z predaja svojich vecí!). V prípade, že dlžníkov právny úkon nemal za následok zmenšenie jeho majetku, nakoľko za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty obdržal ich obvyklú cenu alebo mu za ne bola inak poskytnutá primeraná (rovnocenná) náhrada, rovnako nemôže dôjsť k ukráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky. Aj keď má dlhy, nenastalo v dôsledku tzv. ekvivalentného právneho úkonu zmenšenie dlžníkovho majetku a k uspokojeniu veriteľovej pohľadávky môže slúžiť dlžníkov majetok - aj keď zmenil podobu svojich aktív - v rovnakej hodnote (cene), ako keby k týmto právnym úkonom nedošlo. O tzv. ekvivalentný právny úkon dlžníka ide len vtedy, ak za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty sa dlžníkovi naozaj (reálne) dostala ich obvyklá cena alebo iná skutočne primeraná (rovnocenná) náhrada. Ak sa v konaní o odporovacej žalobe zistí, že žalovaný nadobudol od dlžníka jeho nehnuteľnosť bez toho, aby mu za ňu reálne poskytol jej obvyklú cenu použiteľnú na úhradu jeho dlhov alebo inú rovnocennú náhradu, je možné náležite posúdiť aj to, či dlžník na žalovaného previedol nehnuteľnosť v úmysle ukrátiť veriteľa. Existencia úmyslu dlžníka ako aj druhej strany, resp. vedomosť druhej strany o tomto úmysle sa relatívne obtiažne preukazuje aj v prípade jej existencie. Pokiaľ veriteľ jednoznačne nepreukáže existenciu úmyslu ukrátiť veriteľa realizovaným právnym úkonom, resp. vedomosť druhej strany o takomto úmysle, nie je splnená základná podmienka, aby mohol súd takejto žalobe vyhovieť. Preukázanie úmyslu dlžníka, že mienil ukrátiť právnym úkonom svojho veriteľa nie je podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak druhou stranou sú osoby blízke dlžníkovi (blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu). Úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľa v takomto prípade zákon predpokladá a je na osobách dlžníkovi blízkych, aby preukázali opak, t.j., že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli aj pri náležitej starostlivosti poznať. Ustanovenie § 42a ods. 2 OZ neviaže odporovateľnosť právneho úkonu dlžníka na ukrátenie uspokojenia konkrétnej vymáhateľnej pohľadávky, preto je irelevantné, či úmysel dlžníka smeroval k ukráteniu všetkých jeho veriteľov alebo len niektorých z nich, prípadne či dlžník urobil právny úkon, bez toho, že by jeho úmysel ukrátiť svojich veriteľov vôbec smeroval voči konkrétnym osobám, ktoré proti nemu majú pohľadávku. Pri právnych úkonoch, na základe ktorých vznikajú práva vkladom do katastra nehnuteľností možno v zmysle § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka považovať za právny úkon urobený dlžníkom iba taký právny úkon, na základe ktorého bolo vložené právo do katastra nehnuteľností. Trojročné plynutie lehoty pre uplatnenie práva odporovať takémuto právnemu úkonu dlžníka začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, ku ktorému vznikli účinky vkladu práva do katastra nehnuteľností. Z hľadiska ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka pre unesenie dôkazného bremena odporcom o tom, že o dlžníkovom úmysle ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedel a ani nemohol vedieť, napriek tomu, že vyvinul náležitú starostlivosť, aby tento dlžníkov úmysel poznal, je dátum urobenia tohto právneho úkonu, ktorého odporovateľnosti sa veriteľ domáha. Súd prvého stupňa sa vo veci so všetkými pre danú vec podstatnými vyššie uvedenými skutočnosťami dostatočne vysporiadal a vec aj správne právne posúdil a na odôvodnenie jeho rozhodnutia odvolací súd v celom rozsahu aj poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti jeho rozhodnutia odvolací súd zdôrazňuje, že v danom prípade navrhovateľ preukázal existenciu vymáhateľnej pohľadávky voči SBD Trenčianska z ním predložených právoplatných a vykonateľných rozsudkov Okresného súdu Bratislava II. Avšak v konaní nepreukázal, že konkrétny právny úkon dlžníka ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť ho ako veriteľa a že žalovanému (druhej strane odporovaného právneho úkonu) musel byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy, teda že o ňom vedel alebo musel vedieť. Právny úkon - zmluvu uzavretú medzi Stavebným bytovým družstvom Trenčianska, Bratislava a odporcom, registrovanú na Katastrálnom úrade Bratislava, Správa katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu pod č. XV-XXXX/XX dňa 30.03.2007, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti - byt č. XXX-X na X. poschodí bytového domu na ul. D. XX, súp.č. XXXXX, postavenom na parc.č. XXXX/XXX, Č.. XXXX/XXX K. Č.. XXXX/XXX a k bytu prislúchajúci podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti XXXXX/ XXXXXXX, zapísané na LV č. XXXX, vedenom na Katastrálnom úrade v Bratislave, Správa katastra pre hl. mesto SR Bratislavu, pre kat.úz. A. a ktorej neúčinnosti voči navrhovateľovi sa navrhovateľ domáhal, je tzv. ekvivalentným právnym úkonom, pri ktorom nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka, pretože touto zmluvou došlo len k splneniu si povinnosti SBD Trenčianska previesť predmetné nehnuteľnosti na odporcu, keď na základe Zmluvy o obstaraní bytu uzavretej medzi SBD Trenčianska a odporcom dňa 16.06.2004 z čl. I bod 1 vyplýval záväzok družstva obstarať pre odporcu ako člena družstva výstavbu predmetného bytu spolu s nadobudnutím vlastníckeho práva k nemu a odporca mu uhradil aj dohodnutú cenu tohto bytu (a to aj keď v čl. V bod 1 je za slovným spojením cena bytu v zátvorke uvedené uvedené : ďalší členský vklad. Pochybnosť o tom, že išlo o cenu bytu vylučuje aj druhý odsek tohto bodu 1 čl. V, ktorý dopĺňa prvý odsek tohto čl. V slovami: “V cene bytu je zahrnutá aj cena spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach, spoločných zariadeniach obytného domu a cena spoluvlastníckeho podielu na pozemku vo výške 78.095,- Sk“. SBD Trenčianska ako navrhovateľov dlžník tak nadobudol iné plnenie od odporcu, a to peňažné plnenie ekvivalentnej hodnoty. Aj keď má dlhy, nenastalo v dôsledku tzv. ekvivalentného právneho úkonu zmenšenie dlžníkovho majetku a k uspokojeniu veriteľovej pohľadávky môže slúžiť dlžníkov majetok - aj keď zmenil podobu svojich aktív - v rovnakej hodnote (cene), ako keby k tomuto právnemu úkonu nedošlo. Navrhovateľ ako veriteľ tiež nepreukázal existenciu úmyslu ukrátiť veriteľa realizovaným právnym úkonom, resp. vedomosť druhej strany, t.j. odporcu o takomto úmysle, takže nie je splnená ani táto základná podmienka, aby mohol súd návrhu navrhovateľa vyhovieť. Súd prvého stupňa tak dospel k správnemu záveru, že návrhu navrhovateľa nemožno vyhovieť. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil stotožňujúc sa aj s jeho odôvodnením (§ 219 ods. 2 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, úspešnému v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil a ani mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.