Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/511/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110226046 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1110226046.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Jany Vlčkovej v právnej veci navrhovateľa: A. I., E.. XX.XX.XXXX, I. J. XXX, I. I., zastúpeného JUDr. Ľubomírom Samuelom, advokátom so sídlom Horná 27, Banská Bystrica, proti odporcovi: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 09. októbra 2012, č.k. 21C 95/2010-76, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zo dňa 09. októbra 2012 č.k. 21C 95/2010-76 zamietol súd prvého stupňa návrh navrhovateľa; ktorým sa domáhal proti odporcovi zaplatenia sumy 3.429,29 Eur s prísl. ako aj náhrady trov konania, a to titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu; a odporcovi nepriznal náhradu trov konania, keď vykonaným dokazovaním zistil, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície odboru skráteného vyšetrovania v Nitre, sp.zn. ČVS: ORP-4631/1-OSV-NR-05 zo dňa 15.12.2005 bolo voči navrhovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin všeobecného ohrozenia a po prejednaní veci bol navrhovateľ rozsudkom Okresného súdu v Nitre zo dňa 23.04.2007 sp.zn. 4T 29/2006 uznaný vinným zo spáchania trestného činu všeobecného ohrozenia. Ďalej zistil, že Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 29.04.2008 sp.zn. 4To 12/2008 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a navrhovateľa spod obžaloby oslobodil. Takto zistený skutkový stav posúdil po právnej stránke podľa ust. § 1 ods. 1 písm. a/, § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“) v spojení s § 5, § 43 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len“ Obč. zák.“) a dospel k záveru; keď odporca nie je v danej veci pasívne vecne legitimovaným subjektom; že navrhovateľ sa nedôvodne domáha proti odporcovi náhrady škody, keďže za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom zodpovedá štát, navrhovateľ sa však tejto náhrady škody nedomáha voči štátu - Slovenskej republike; za ktorý koná odporca ako štátny orgán; ale priamo voči odporcovi ako štátnemu orgánu. Dôvodil, že vecná legitimácia vyjadruje stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní, pričom nositeľom vecnej legitimácie v spore je ten, kto je zúčastnený na právnom vzťahu, o ktorý v konaní ide. Uviedol, že „štát“ ako „subjekt“ občianskoprávnych vzťahov; v ktorých môže nadobúdať práva a povinnosti; je potrebné odlišovať od ostatných právnických osôb, organizácií a orgánov štátnej správy, a to tak ústredných ako aj miestnych, ktoré vystupujú v občianskoprávnych vzťahoch „v mene štátu“. Mal za to, že otázka pasívnej vecnej legitimácie nie je vadou návrhu a nebolo jeho povinnosťou vyzvať navrhovateľa na odstraňovanie vád návrhu, keďže jedine navrhovateľ je oprávnený označiť v návrhu na začatie konania osobu, proti ktorej smeruje jeho návrh a povinnosťou konajúceho súdu je voľbu navrhovateľa akceptovať a následne len skúmať, či navrhovateľom označenému odporcovi má, resp. nemá byť uložená povinnosť na plnenie (resp. na určenie), ktorého sa navrhovateľ vo svojom návrhu domáha. V tejto súvislosti sa nestotožnil so stanoviskom zo dňa 10.01.1980 publikovaný v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NSSR, nakoľko navrhovateľ sa domáhal proti odporcovi náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z., pričom v návrhu na začatie konania neoznačil subjekt, ktorý je podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nositeľom zodpovednosti za škodu (štát), ale označil odporcu ako „ústredný orgán štátnej správy“, a preto mal za to, že takto označený odporca (podľa hmotného práva) nie je nositeľom zodpovednosti za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Zdôraznil, že nesprávne určenie okruhu účastníkov v sporovom konaní nie je možné odstrániť z úradnej povinnosti a nie je možné navrhovateľa o tomto nedostatku ani poučiť podľa § 5 O.s.p. a taktiež nejde o vadu návrhu odstrániteľnú postupom podľa ust. § 43 O.s.p. Záverom uviedol, že takýmto postupom nedochádza k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom a v tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (sp.zn. 4Obo 285/1993, sp.zn. 3Cdo 78/2004, sp. zn. 3Cdo 309/2008, sp.zn. 3Cdo 38/2009, sp.zn. 6Cdo 132/2010). O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, keďže mu žiadne trovy konania nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že postupom súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a že jeho rozhodnutie vychádza i z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Dôvodil, že vo svojom návrhu na začatie konania jasne uviedol, na základe akého zákona sa domáha svojich nárokov, pričom tento zákon jasne upravuje i subjekt zodpovedný za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a preto bolo povinnosťou súdu prvého stupňa postupovať podľa ust. § 41 ods. 2 v spojení s § 43 ods. 1 O.s.p. a vyzvať ho na opravu jeho podania, resp. návrhu vo vzťahu k pomenovaniu odporcu, keď mal za to, že z jeho návrhu jednoznačne vyplýva, že sa svojho nároku na náhradu škody domáha proti štátu. Ak nastane situácia, pri ktorej je potrebné skúmať existenciu rozporu medzi prejavom účastníka urobeným v úkone a jeho vôľou, je podľa jeho názoru potrebné akceptovať objektívne hľadisko, keď ani podstatný omyl účastníka konania v tom, čo svojím procesným úkonom prejavil a čo ním chcel prejaviť, nemá žiadny vplyv na účinnosť takto urobeného procesného úkonu. Záverom si uplatnil trovy odvolacieho konania. Odporca vo svojom vyjadrení na odvolanie navrhovateľa navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť dôvodiac, že námietka ohľadne nedostatku pasívnej vecnej legitimácie bola z jeho strany vznesená na pojednávaní ešte pred prednesom záverečných rečí, napriek tomu však navrhovateľ neurobil žiadny procesný úkon smerujúci k správnemu označeniu štátu ako protistrany, v tomto smere preto neobstojí tvrdenie uvedené v jeho odvolaní, že jeho voľou bolo smerovať návrh proti štátu, a preto považoval za absurdné, že sa navrhovateľ; nereagujúci na vznesenú námietku ohľadne nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie; snaží preniesť zodpovednosť za svoje pochybenie na súd prvého stupňa. Záverom uviedol; keď Slovenská republika ako aj ústredný orgán štátnej správy sú subjektmi s vlastnou právnou a procesnou subjektivitou; že nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na jeho strane nie je možné odstrániť len opravou označenia protistrany, je preto potrebná zámena účastníkov podľa ust. § 92 ods. 4 O.s.p. Odvolací súd prejednal vec v medziach a z dôvodov podaného odvolania, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok a v dôsledku takéhoto nesprávneho postupu súdu bol účastník vylúčený z ich realizácie v konaní; k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen faktickou činnosťou súdu ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Ide najmä o prípady, keď súd znemožnil účastníkovi vykonať v priebehu konania práva priznané mu Občianskym súdnom poriadkom, a to najmä právo zúčastniť sa pojednávania, právo predniesť, či doplniť svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom súdu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom, svedkom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci; ide aj o prípady, keď účastníkovi bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom, spočívajúca v jeho práve skutkovo a právne argumentovať prejednávanú vec. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že súdy musia poskytovať v občianskom súdom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola účinne zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov všetkých účastníkov konania. V prejednávanej veci súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.) a následným zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správne právne závery o nedôvodnosti návrhu navrhovateľa, keď na vec aplikoval i zodpovedajúce ustanovenia ust. § 1 ods. 1 písm. a/, § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v spojení s § 5, § 43 ods. 1 Obč. zák., ktoré aj správne vyložil v súlade s ustálenou súdnou a výkladovou praxou a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu navrhovateľa z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane odporcu aj dostatočne v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa dôsledne vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto smere za presvedčivé. Navrhovateľ vo svojom odvolaní v jeho podstatnej časti už len zopakoval a podrobnejšie rozviedol svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvého stupňa, ktorý sa s nimi v odôvodnení svojho rozsudku dôsledne vyporiadal a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozsudok možno považovať v tomto smere za presvedčivý. So zreteľom na uvedené, odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré viedli súd prvého stupňa k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie, z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci. V odvolacom konaní nevyšlo tiež najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Odvola cí súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku poukazuje na dôvody, resp. na niektoré významné aspekty danej veci z hľadiska odvolacích námietok navrhovateľa. V prejednávanej veci je predmetom konania návrh navrhovateľa, ktorým sa domáha proti odporcovi zaplatenia sumy 3.429,29 Eur s prísl. ako aj náhrady trov konania, a to titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu uplatnenej podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je objektívnou zodpovednosťou štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nie je možné zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, a preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi v predmetnom trestnom konaní v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasné splnenie tri podmienky, a to: 1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnostných právach poškodeného 2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a 3./ príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Zákon č. 514/2003 Z.z. určuje v § 3 rozsah zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci tak, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú: a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Podľa § 5 ods. 1 uvedeného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Podľa § 6 ods. 1 uvedeného zákona ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje - ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za takéto rozhodnutie je možné považovať aj pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe či za iných okolností. Tak, ako v každom občianskom súdnom konaní, aj v danej veci je povinnosťou súdu na základe opisu rozhodujúcich skutočností podaného navrhovateľom v jeho návrhu na začatie konania (v žalobe) potrebné daný právny vzťah, z ktorého tento vyvodzuje uplatnený nárok (predmet súdneho konania) analyzovať a právne kvalifikovať tak z hľadísk významných pre posúdenie otázok procesnej povahy (právomoc, príslušnosť, spôsobilosť byť účastníkom), ako aj pre posúdenie veci samej a v tomto rámci vykonať aj posúdenie vecnej legitimácie účastníkov konania - aktívnej u navrhovateľa a pasívnej u v návrhu označeného odporcu. Pre posúdenie veci samej aj v danom prípade bolo preto potrebné venovať pozornosť, ako otázke základnej a zásadnej - tomu, či navrhovateľ a odporca sú v danom konaní vecne legitimovaní, tzn. posúdiť, či návrh podal ten, kto ho podľa hmotného práva mal a mohol podať, a či ho podal proti tomu subjektu (odporcovi), ktorý je spolu s ním účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje uplatnený návrh. Vecná legitimácia teda vyjadruje stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu. Účastník konania, ktorý je nositeľom tvrdeného hmotného práva alebo oprávnenia, má aktívnu vecnú legitimáciu a účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, má pasívnu vecnú legitimáciu. Súd môže návrhu vyhovieť len vtedy, ak navrhovateľ žaluje tú osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti a ak túto skutočnosť nepreukáže, súd návrh zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Subjektom zodpovednosti podľa druhej časti citovaného zákona je štát, ktorý svoju moc vykonáva prostredníctvom určených štátnych orgánov, resp. subjektov, na ktoré bola prenesená časť verejnej moci. Štát ako subjekt práva do súkromných právnych vzťahov nevstupuje priamo, ale zaň konajú poverené orgány, resp. subjekty. Zákon z toho dôvodu určuje orgány, ktoré sú oprávnené za štát v zodpovednostných vzťahoch vystupovať. V zmysle § 4 ods. 1 písm. a/ tohto zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle § 4 ods. 1 písm. k/ tohto zákona koná vo veci náhrady škody orgán príslušný podľa písmen a/ až j/, u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. V preskúmavanej veci je subjektom zodpovedným za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu štát - Slovenská republika, v mene ktorého je potom v zmysle § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. jediným zodpovedným konajúcim orgánom - Ministerstvo spravodlivosti SR; a to jednak z dôvodu, že škoda vznikla v trestnom konaní a jednak i z dôvodu, že na tento orgán bola podaná žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku; a teda nie samotné Ministerstvo spravodlivosti SR, t.j. takto navrhovateľom nesprávne (nesprávne) označený odporca. O takomto nedostatku návrhu vedúcom v konečnom dôsledku k jeho zamietnutiu, resp. o spôsobe odstránenia tohto nedostatku, neposkytuje súd poučenie v zmysle ust. § 5 O.s.p., a to predovšetkým z dôvodu, že poučovacia povinnosť súdu je obmedzená na poučenie účastníkov o ich procesných právach a povinnostiach, keď zo žiadnych ustanovení O.s.p. nemožno vyvodiť povinnosť súdu poučiť navrhovateľa o tom, že on sám, prípadne odporca označený v návrhu, nie je v spore vecne legitimovaný, pretože takéto poučenie by nebolo poučením o jeho procesných právach a povinnostiach, ale poučením o hmotnom práve, ktoré súd nie je oprávnený poskytnúť. V preskúmavanej veci sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi - Ministerstvu spravodlivosti SR náhrady škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím - rozsudkom Okresného súdu v Nitre zo dňa 23.04.2007 sp.zn. 4T 29/2006; ktorým rozsudkom bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu všeobecného ohrozenia a ktorý rozsudok bol rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 29.04.2008 sp.zn. 4To 12/2008 zrušený a navrhovateľ oslobodený spod obžaloby; pričom z odôvodnenia jeho návrhu na začatie konania vyplýva, že svoj nárok vyvodzoval zo zákona č. 514/2003 Z.z.; keď citoval konkrétne ustanovenie § 5 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 18 ods. 1, 3 tohto zákona; avšak za subjekt zodpovedný za vzniknutú škodu nesprávne označil Ministerstvo spravodlivosti SR a nie štát (napriek tomu, že tento zákon v § 3 ods. 1 určuje subjekt zodpovednosti ako aj rozsah tejto jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci), vzhľadom na čo možno vyvodiť, že úmysel navrhovateľa vyjadrený v jeho návrhu na začatie konania smeroval k uplatneniu zodpovednosti Ministerstva spravodlivosti SR; a nie štátu - Slovenskej republiky; za škodu spôsobenú mu pri výkone verejnej moci. Medzi skutkovým a právnym odôvodnením návrhu navrhovateľa; ktorým bol uplatnený jeho nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím; a označením odporcu - Ministerstva spravodlivosti SR; ktorý je v obdobných prípadoch len orgánom konajúcim v mene štátu; teda nebol logický rozpor, ktorý by mal za následok nezrozumiteľnosť, resp. neurčitosť jeho návrhu na začatie konania, a preto odvolací súd dospel; zhodne so súdom prvého stupňa; k záveru, že nebolo povinnosťou súdu prvého stupňa vyzvať navrhovateľa na odstránenie tejto vady, resp. na opravu označenia odporcu v zmysle ust. § 43 ods. 1 O.s.p.; keď v danej veci nešlo zo strany navrhovateľa o nedostatočné, resp. neúplné označenie odporcu, ale o nesprávne označenie odporcu - subjektu zodpovednosti; a preto navrhovateľ nedôvodne vytýka súdu prvého stupňa, že mu bola jeho postupom odňatá možnosť konať pred súdom. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že súd prvého stupňa svoj záver; že navrhovateľ nepreukázal dôvodnosť ním uplatňovaného nároku; založil na správnom právnom posúdení vec, keď za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom zodpovedá štát a navrhovateľom označený odporca ako ústredný orgán štátnej správy nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody spôsobenej mu pri výkone verejnej moci. Po právnom zhodnotení tých rozhodujúcich skutkových zistení, ktoré boli preukázané výsledkami dokazovania vykonaným pred súdom prvého stupňa, dospel odvolací súd k záveru, že navrhovateľ nedôvodne vytýka súdu prvého stupňa, že jeho postupom mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, resp. že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, stotožňujúc sa s vykonaným dokazovaním, so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, ako aj s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa majúcim všetky zákonom stanovené náležitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p., ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, keďže nepodal návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa ust. § 151 ods. 1 vety prvej O.s.p. a ani mu v odvolacom konaní žiadne trovy konania nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.