Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/313/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110230966 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1110230966.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: P. R., B.. XX.XX.XXXX, bytom T. XX, X., zastúpenom advokátom JUDr. Jánom Vicianom, so sídlom Prievozská 14/A, Bratislava, proti odporcom v 1.rade: Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, IČO 00802603, Špitálska 22, Bratislava, v 2.rade: Slovenská republika - Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Kutuzovova 8, Bratislava, o návrhu na určenie, že odporcovia sú povinní započítať štúdium navrhovateľa v období od 01.09.1970 do 01.08.1972 na Vojenskej strednej škole tankovej a automobilovej v Nitre, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 20.novembra 2012, č.k. 19C/122/2010-197, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcom v 1. a 2. rade náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti odporcom započítať mu štúdium v období od 01.09.1970 do 01.08.1972 na Vojenskej strednej škole tankovej a automobilovej v Nitre (vojenské učilište) ako činnosť, počas ktorej mali žiaci a študenti v dôchodkovom zabezpečení také práva a povinnosti, ako zamestnanci v pracovnom pomere, ktorý sa na účely dôchodkového zabezpečenia hodnotil ako zamestnanie I. kategórie funkcií. Výsledky vykonaného dokazovania po právnej stránke posúdil podľa § 84, § 137 ods. 3 zákona č. 328/2002 Zb. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov, § 91 ods. 2 zákona č. 114/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení vojakov, § 33 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný pre nedostatok jeho aktívnej vecnej legitimácie, ako aj pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane odporcov. Konštatoval, že v danom prípade neexistuje žiadne zákonné ustanovenie relevantných, k veci sa vzťahujúcich právnych predpisov, na základe ktorých by sa mohol navrhovateľ úspešne domáhať proti odporcom v 1. a 2. rade uloženia povinnosti započítať mu jeho štúdium v období od 01.09.1970 do 01.08.1972 na Vojenskej strednej škole tankovej a automobilovej v Nitre, ako činnosť, počas ktorej mali žiaci a študenti v dôchodkovom zabezpečení rovnaké práva a povinnosti ako zamestnanci v pracovnom pomere. Považoval za opodstatnenú argumentáciu odporcov, že do vojenskej činnej služby mohol byť zaradený iba ten, kto dosiahol vek 18 rokov, pričom u navrhovateľa, ktorý sa narodil dňa 31.10.1954, tak bolo až ku dňu 31.10.1972. Z uvedeného dôvodu nemohli byť navrhovateľovi priznané prvé dva roky štúdia na vojenskom učilišti, ako obdobie vojenskej činnej služby. Pre úplnosť dodal, že až nástupom navrhovateľa na základnú službu mu mohla začať plynúť vojenská činná služba, na čom nemôže nič zmeniť ani záznam v jeho vojenskej knižke, kde je doba štúdia na vojenskom učilišti v Nitre vyznačená v záznamoch o vojenskej činnej službe. Ďalej poukázal na to, že navrhovateľ napáda nesprávnosť rozhodnutí odporcov v 1.a 2. rade, ktoré boli vydané v rámci správneho konania, pričom rozhodnutie odporcu v 1. rade zo dňa 10.03.2006, číslo VÚSZ-88-27/2006 nadobudlo právoplatnosť po vyčerpaní riadneho opravného prostriedku zo strany navrhovateľa, je právoplatné a preskúmateľné súdom podľa § 244 a nasl. O.s.p., t.j. jeho piatej časti. Navrhovateľ tak mal možnosť domáhať sa prípadnej nápravy podaním návrhu podľa § 247 ods. 1 a nasl. O.s.p. Pokiaľ navrhovateľ nepodal návrh na vecne príslušný krajský súd podľa § 250h ods. 1 O.s.p., konštatoval, že príslušnosť krajského súdu, v tomto prípade ako súdu prvého stupňa, nie je možné obchádzať, podávaním návrhov na plnenie, na ktoré navrhovateľ nemá voči odporcom akúkoľvek aktívnu legitimáciu, teda oporu v platných právnych predpisov, keďže žiadny právny predpis neukladá odporcom povinnosť započítať dobu štúdia navrhovateľa v zmysle petitu jeho návrhu. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom petitu nie je majetkové právo, nezaoberal sa odporcom v 2.rade vznesenou námietkou premlčania. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a procesne úspešným odporcom nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si trovy konania neuplatnili. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že mu nemohli byť prvé dva roky štúdia na vojenskom učilišti započítané, ako obdobie vojenskej činnej služby z dôvodu, že nedosiahol vek 18 rokov. V tomto smere poukázal na relevantné ustanovenia branného zákona, ktorý pozná aj inštitút dobrovoľnej odvodovej povinnosti pred dovŕšením veku, ktorý vyžaduje zákon pre odvodovú povinnosť. V tejto súvislosti poukázal na to, že pred nástupom do školy podpísali jeho zákonní zástupcovia dohodu o štúdiu a príprave na služobný pomer vojaka z povolania, čím dobrovoľne vstúpil do vojska so záväzkom, že absolvuje školu, ako prípravu na službu vojaka z povolania, v rámci štúdia 3. a 4. ročníka absolvuje základnú vojenskú službu a po ukončení školy maturitnou skúškou hodnosti rotmajstra, sa zaviazal na 8 rokov služby vojaka z povolania, pričom vojsko sa zaviazalo v uvedenej dohode uhradiť mu všetky náklady spojené so štúdiom, vrátane zdravotného a sociálneho zabezpečenia. V rámci doplnenia dokazovania žiadal, aby predmetná dohoda, nachádzajúca sa v archíve odporcov, bola od nich vyžiadaná. Argumentoval, že od nástupu do vojenskej školy absolvoval počas celého štúdia vojenský výcvik, chodil povinne vo vojenskej rovnošate, pripravoval sa v rámci odbornej vojenskej prípravy na funkciu vojaka z povolania, poberal slúžne. Dobrovoľná služobná povinnosť mu tak vznikla podpisom uvedenej dohody, ktorej predchádzala vojenská zdravotná prehliadka, ktorou bol uznaný za spôsobilého k vojenskej činnej službe. S poukazom na relevantnú právnu úpravu zdôraznil, že je potrebné rozlišovať pojem "vojenská činná služba" pre účely branného zákona a pre účely sociálneho zabezpečenia. Žiadal, aby bola v rámci doplnenia dokazovania uložená odporcom povinnosť predložiť ústrižok k výkazu určenému na sledovanie dĺžky vojenskej služby. S poukazom na zmluvu o štúdiu a tento ústrižok k výkazu mal jednoznačne za preukázané, že existujú právne relevantné podklady pre započítanie mu štúdia do doby vojenskej činnej služby. Odporca v 1.rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že súd prvého stupňa rozhodol správne na základe dostatočne vykonaného dokazovania. Zotrval na svojej argumentácii pred súdnom prvého stupňa, že navrhovateľovi mohla byť započítaná do doby vojenskej činnej služby len doba 18 rokov a 2 mesiace. Uviedol, že pokiaľ navrhovateľ nesúhlasil s rozhodnutiami, ktorými bola zamietnutá jeho žiadosť o výsluhový dôchodok, mohol sa domáhať nápravy len podaním žaloby na ich preskúmanie v rámci správneho súdnictva, a nie podaním určovacej žaloby, respektíve žaloby o uloženie povinnosti. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Odporca v 2.rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa zdôraznil, že tento nebol v dobe štúdia vojakom z povolania a počas 1. a 2. ročníka štúdia nebol ani vojakom, a preto nemohol spĺňať podmienky na zaradenie do prvej kategórie funkcií podľa § 130 zákona č. 100/1988 Zb. Zotrval na tom, že doba štúdia sa do doby zamestnania môže započítavať zásadne až od 18. roku veku. Poznamenal, že navrhovateľ nepodal v zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu súdom a ním uplatňovanou určovacou žalobou nemožno zmeniť právoplatné rozhodnutie príslušného orgánu, a navyše podaniu určovacej žaloby bráni prekážka veci rozhodnutej. Pokiaľ by bol navrhovateľ v danej veci úspešný, nemalo by to žiadny vplyv na právoplatné rozhodnutie o zamietnutí jeho žiadosti o priznanie výsluhového dôchodku. Mal za to, že rozsudok súdu prvého stupňa vychádza zo správneho právneho posúdenia veci a bol vydaný v súlade so zákonom. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako vecne správny potvrdiť. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods. 1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. V prejednávanej veci vykonal súd prvého stupňa náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa a na posúdenie opodstatnenosti tvrdení odporcov, uvádzaných na ich obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že nie je daný právny základ navrhovateľom uplatňovaného nároku na započítanie mu doby štúdia pre účely výsluhového dôchodku, pričom svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. Obsah odvolania navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2, písm. c/, d/, f/ O.s.p.), keď ani v odvolacom konaní neboli zistené žiadne nové rozhodujúce skutočnosti a ani nové dôkazy, ktoré by mohli mať za následok zmenu skutkového stavu, alebo by mohli spochybniť správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). V posudzovanej veci sa navrhovateľ domáhal rozhodnutia - uloženia povinnosti odporcom započítať mu dobu jeho štúdia v čase od 01.09.1970 do 01.08. 1972 na Vojenskej strednej škole tankovej a automobilovej v Nitre ako dobu zamestnania I. kategórie - na účely dôchodkového zabezpečenia, keďže uvedené považoval za dôležité pre splnenie hmotnoprávnej podmienky - „20 rokov vojenskej činnej služby“ pre priznanie výsluhového dôchodku v zmysle § 91 ods. 2 zákona č. 114/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení vojakov. Sociálne zabezpečenie vojakov je upravené osobitným zákonom č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov, podľa ktorého Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia priznáva, zvyšuje, znižuje, vypláca, zastavuje a odníma dávky výsluhového zabezpečenia profesionálnemu vojakovi a vojakovi prípravnej služby a pozostalým po nich (§ 81 ods. 3) a o žiadostiach na výsluhový dôchodok rozhoduje v správnom konaní (§ 84 ods. 1) s tým, že právoplatné rozhodnutia o dávkach sociálneho zabezpečenia sú preskúmateľné súdom v rámci správneho súdnictva (§ 84 ods. 6). Rozhodnutia príslušných orgánov vydané vo veciach týkajúcich sa sociálneho zabezpečenia vojakov teda neprináleží preskúmavať súdu podľa tretej časti O.s.p. v občianskom súdnom konaní a ani mu neprináleží v sporovom konaní rozhodovať o žiadostiach vojakov o priznanie dávok sociálneho zabezpečenia, keďže nejde o žiaden zo vzťahov občianskoprávnych, pracovnoprávnych, rodinných či obchodných (§ 7 O.s.p.). Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že vo veci žiadosti navrhovateľa o výsluhový dôchodok bolo v správnom konaní podľa § 83 a § 84 cit. zákona už právoplatne rozhodnuté, a to v prvom stupni rozhodnutím Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia zo dňa 10.03.2006, ktorého rozhodnutie bolo na základe odvolania navrhovateľa v druhom stupni potvrdené rozhodnutím Ministerstva obrany Slovenskej republiky zo dňa 18.04.2006. Navrhovateľ sa nedomáhal žalobou na vecne príslušnom (krajskom) súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia o zamietnutí jeho žiadosti. V danej veci bol predmetom konania návrh navrhovateľa o uloženie povinnosti započítania doby štúdia na účely dôchodkového zabezpečenia, a to konkrétne pre potreby vzniku nároku na priznanie výsluhového dôchodku. Vzhľadom na takéto znenie žalobného petitu návrhu išlo o návrh na plnenie podľa § 80 písm. b/ O.s.p., a preto neprichádzalo do úvahy postúpenie veci orgánu sociálneho zabezpečenia vojakov na správne konanie podľa šiestej časti cit. zákona (nešlo o rozhodovanie v správnom konaní podľa § 83, § 84 cit. zákona ako o dávkach sociálneho zabezpečenia, resp. ako o žiadosti o priznanie výsluhového dôchodku) a bolo ju preto potrebné; v intenciách ústavne zaručeného práva každého na súdnu ochranu; prejednať podľa tretej časti O.s.p.; v opačnom prípade by došlo zo strany konajúceho súdu k porušeniu zásady zákazu denegatio iustitiae. Úlohou súdu prvého stupňa preto bolo v meritórnom konaní posúdiť existenciu takej hmotnoprávnej úpravy (občianskoprávnej, pracovnej, rodinnej, obchodnej a pod.), na základe ktorej možno o konkrétne uplatnenom nároku navrhovateľa rozhodnúť. V nadväznosti na závery vyslovené odvolacím súdom v uznesení zo dňa 30.09.2011, č.k. 8Co 248/2011-86, postupoval súd prvého stupňa správne, pokiaľ sa v prvom rade zaoberal navrhovateľom uplatňovaným nárokom z hľadiska existencie hmotnoprávneho podkladu, na základe ktorého by odporcom v 1. a 2. rade mala vzniknúť povinnosť, ktorej splnenia sa navrhovateľ domáha, teda či povinnosť započítania štúdia vyplýva pre odporcov z noriem súkromného (občianskeho/pracovného) hmotného práva, zo súkromnoprávneho (občianskoprávneho/pracovnoprávneho) vzťahu účastníkov konania či z porušenia normy (§ 489, § 494 Obč. zák.), s prihliadnutím na tú právne významnú skutočnosť, že otázka započítania doby štúdia bola, ako predbežná, už záväzne vyriešená právoplatným rozhodnutím správneho orgánu o zamietnutí žiadosti navrhovateľa o priznanie výsluhového dôchodku, z ktorého musí súd prvého stupňa aj pri rozhodovaní v danej veci vychádzať (§ 135 ods. 2 O.s.p.). Súd prvého stupňa dospel k správnemu právnemu záveru, že v rámci právnej úpravy týkajúcej sa sociálneho zabezpečenia vojakov, neexistuje žiadne také ustanovenie, ktoré by zakladalo nárok navrhovateľa domáhať sa návrhom na plnenie (§ 80 písm.b/ O.s.p.) proti správnym orgánom, rozhodujúcim v správnom konaní o jeho žiadosti o priznanie výsluhového dôchodku, uloženia im povinnosti započítať mu dobu štúdia pre účely výsluhového dôchodku v občianskom súdnom konaní podľa tretej časti O.s.p. Súd prvého stupňa v tomto smere veľmi správne podotkol, že podaním návrhu podľa tretej časti O.s.p. nemožno obchádzať podanie žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu postupom podľa piatej časti O.s.p. Po dôkladnom zvážení všetkých skutkových okolností danej veci, vyvodil súd prvého stupňa správny právny záver, že pre nedostatok občianskoprávneho, pracovnoprávneho, resp. iného záväzkovo-právneho vzťahu medzi účastníkmi konania, neexistuje hmotnoprávny základ pre rozhodovanie o navrhovateľom uplatňovanom nároku, a preto boli jeho ďalšie úvahy, týkajúce sa správnosti postupu odporcov pri započítaní mu doby výkonu vojenskej činnej služby pre účely výsluhového dôchodku, nadbytočné. Z uvedeného dôvodu nepovažoval odvolací súd za potrebné reagovať na odvolacie námietky navrhovateľa, ktoré sa týkali týchto záverov súdu prvého stupňa. Vzhľadom na vyššie uvedené by bolo nadbytočné aj ďalšie, navrhovateľom navrhované doplnenie dokazovania, nakoľko ani na jeho základe by nebolo možné dospieť k iným právnym záverom, ku ktorým dospel už súd prvého stupňa na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania, v rozsahu dostatočne potrebnom pre zistenie a právne posúdenie rozhodujúcich skutočností. So zreteľom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p., podľa ktorého úspešným odporcom v 1. a 2.rade nepriznal náhradu trov odvolacieho konania pre absenciu ich návrhu podľa ust. § 151 ods.1 vety prvej O.s.p. na rozhodnutie o povinnosti nahradiť im trovy odvolacieho konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.