Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/134/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110241263 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1110241263.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa: Obec Jablonka, Jablonica, Trnavská 801, zastúpená JUDr. Daliborom Kiselicom, advokátom, Bratislava, Nám. M. Benku 12, proti odporcom: 1/ Slovenská republika - Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Bratislava, Štefanovičova 5, 2/ Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Bratislava, Vazovova 2, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 17. 10. 2012 č.k. 25C 212/2010 - 135, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcom 1/, 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcom 1/, 2/ domáhal zaplatenia sumy 16.712,20 € s príslušenstvom, spoločne a nerozdielne, titulom náhrady škody. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ ako správca dane bol v zmysle § 2 ods. 1 písm.h/ zák. č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady oprávnený ukladať prevádzkovateľom jadrového zariadenia daň za jadrové zariadenie, v oblasti ohrozenia ktorého sa nachádzalo zastavané územie obce alebo jeho časť. Keďže sa nachádzal v zónach ohrozenia dvoch atómových elektrární V-1 a V-2, a tieto považoval za dve samostatné jadrové zariadenia prevádzkované dvomi rozdielnymi subjektami - spoločnosťami Jadrová vyraďovacia spoločnosť, a.s. ( „JAVYS“ ) a Slovenské elektrárne ( „SE“ ) predstavovali jadrové zariadenia súčasne dve samostatné oblasti ohrozenia. Navrhovateľ im preto v zmysle § 73 zák. č. 582/2004 Z.z. vyrubil prevádzkovateľom jadrových elektrární daň za jadrové zariadenia za roky 2007 a 2008 v plnej výške ( platobný výmer č. 2/2007 a č. 1/2008 vo vzťahu k JAVYS a platobný výmer č. 1/2007 a č. 2/2008 vo vzťahu k SE ). Platobné výmery navrhovateľa č. 2/2007 a č. 1/2008 bývalé Daňové riaditeľstvo SR ( právny predchodca odporcu 2 ) ako odvolací orgán zrušilo. Navrhovateľ aj po tomto zrušení opätovne rozhodol totožne a platobným výmerom č. 2A/2007 ( voči JAVYS ) a č. 1A/2007 ( voči SE ) vyrubil daň za jadrové zariadenie v plnej výške.; uvedené platobné výmery odporca 2 v rámci odvolacieho konania rozhodnutiami zo dňa 17. 7. 2009 zmenil, a to aj vo vzťahu k platobným výmerom č. 1/2008 ( voči JAVYS ) a č. 2/2008 ( voči SE ) a zaviazal daňovníkov na úhradu dane za jadrové zariadenie pomerne. Uvedený postup navrhovateľ považoval za v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, v zmysle ktorých mal ako odporca 1/, tak i odporca 2/ chrániť záujmy obce, daňových subjektov a iných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Následkom takého postupu bol podľa navrhovateľa vznik majetkovej ujmy, spočívajúcej v ukrátení navrhovateľa na jeho práve vyrubiť miestnu daň za jadrové zariadenie v plnej výške. Navrhovateľ prerokoval predbežne nárok na náhradu škody s Ministerstvom financií SR ako zástupcom štátu podľa § 15 zák. č. 514/2003 Z.z. na základe žiadosti doručenej ministerstvu dňa 15. 3. 2010. V dôsledku zmeny právnej úpravy prijatím zákona č. 333/2011 z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, ktorý v § 10 ustanovil, že Daňové riaditeľstvo SR podľa predpisov účinných do 31. 12. 2011 je Finančným riaditeľstvom SR, prechádzajú na neho práva a povinnosti podľa ods. 2 až 5 ust. § 10 cit. zákona, a to je podľa § 2 ods. 1 písm.b/ cit. zák. orgánom štátnej správy na úseku daní, poplatkov a colníctva; v ďalšom priebehu súd konal s Finančným riaditeľstvom SR ako s odporcom 2/, podľa § 107 ods. 4 O.s.p. Po právnej stránke oprel súd prvého stupňa svoje rozhodnutie o § 2 písm. a/ a b/, § 3 ods. 1, ods. 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ďalej § 420 ods. 1 Obč. zák. V odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd uviedol, že navrhovateľ svoj nárok na náhradu škody odvodzoval primárne zo zodpovednosti odporcov na základe § 420 a nasl. Obč. zák. Všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 Obč. zák. prichádza do úvahy vždy vtedy, ak nejde o niektorý z prípadov osobitnej zodpovednosti za škodu. Zákon č. 514/2003 Z.z. upravuje konkrétny osobitný druh zodpovednosti orgánov verejnej moci za škodu pri výkone verejnej moci a predstavuje lex specialis vo vzťahu k všeobecnej úprave zodpovednosti za škodu podľa § 420 a nasl. Obč. zák. Potom, v prípade škody vzniknutej pri výkone verejnej moci, t.j. pri rozhodovaní a úradnom postupe orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb, je potrebné pre posúdenie zodpovednosti za škodu prednostne aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z. , ktorý v týchto prípadoch zakladá zodpovednosť štátu, ale len v tých prípadoch, pokiaľ pri výkone verejnej moci došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo k nesprávnemu úradnému postupu orgánov verejnej moci. Zodpovednosť štátu ( odporcu 1/ ) za škodu podľa § 420 a nasl. Obč. zák. preto nemožno na tieto prípady aplikovať. Táto zodpovednosť prichádza do úvahy len vtedy, ak došlo k inému porušeniu právnej ( zákonnej či zmluvnej ) povinnosti štátnym orgánom, mimo uplatňovania jeho pôsobnosti pri výkone verejnej moci. Navrhovateľ sa preto v danej veci v súvislosti s pochybeniami štátnych orgánov pri výkone ich pôsobnosti ako orgánov verejnej moci nemôže dovolávať náhrady škody za porušenie všeobecnej povinnosti podľa ust. § 420 a nasl. Obč. zák. Navrhovateľ využil svoje právo na náhradu škody v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR; svojich práv sa však možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré vykonávajú ustanovenia Ústavy. Právo na náhradu škody nie je právom „bezbrehým“, ale podlieha určitým obmedzeniam. Článok 46 ods. 3 Ústavy SR a v ňom deklarované právo domáhať sa náhrady škody nemožno vykladať tak, že zaručuje úspešnosť v konaní, v ktorom príslušný subjekt len využíva svoje oprávnenie a domáha sa žalobou na súde náhrady škody. Súd prvého stupňa poukazoval na to, že nie je viazaný právnou kvalifikáciou uvedenou účastníkom konania, a preto posudzoval nárok navrhovateľa v intenciách zákona č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia a z opatrnosti aj z titulu nesprávneho úradného postupu, ktorého sa odporcovia, resp. odporca 2/ mal dopustiť tým, že platobné výmery vydané navrhovateľom, ktorými vyrubil daň za jadrové zariadenia za roky 2007 a 2008 prevádzkovateľom jadrových zariadení v plnej výške zmenil tak, že daň vyrubil pomerne. Prvostupňový súd poukazoval v napadnutom rozsudku na to, že nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci spočíva v takom postupe, ktorý s rozhodovacou činnosťou priamo nesúvisí, nevyústi do nej a neprejaví sa v obsahu konkrétneho rozhodnutia. Úkony úradného postupu teda samy o sebe nevedú k vydaniu konkrétneho rozhodnutia a v prípade, že také rozhodnutie je vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia. Navrhovateľ tak mohol namietať vydanie nezákonných rozhodnutí odporcom 2 - a nie jeho nesprávny úradný postup - keďže postup odporcu 2, ktorým prehodnotil správnosť platobného výmeru navrhovateľa a teda aj správnosť vyrubenia miestnej dane za jadrové zariadenie by sa musel evidentne prejaviť v ( nezákonnom ) rozhodnutí odporcu 2. Navrhovateľ totiž nemôže uplatňovať ako nesprávny úradný postup také vecné pochybenia v rozhodnutiach daňového orgánu, ktoré by sa priamo odrazili v nezákonnosti jeho rozhodnutí, v jeho meritórnom výroku, ktorých nesprávnosť môže byť vyslovená jedine v správnom konaní na to inštančne oprávneným orgánom. Navrhovateľ za daného stavu preto mohol namietať a aj namietal ( alternatívne ) nezákonnosť rozhodnutí odporcu 2 podľa § 5 a § 6 zák.č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľ však nebol vecne aktívne legitimovaný domáhať sa náhrady škody z tohto titulu, pretože nebol účastníkom daňového konania, v ktorom boli vydané dotknuté zmeňujúce rozhodnutia odporcu 2 ( § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. ) a tiež nebol osobou, s ktorou sa malo konať ako s účastníkom konania a nesprávne sa nekonalo ( § 5 ods. 2 cit. zák. ). Navrhovateľ bol v zmysle ust. § 75 zák. č. 582/2004 Z.z. správcom dane za jadrové zariadenie, a teda orgánom oprávneným vyrubiť daň za jadrové zariadenie. Táto okolnosť vyplývala aj z ust. § 1a písm.b/ zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, ktorý označuje obec spolu s daňovým úradom za správcu dane; správca dane však nepatrí do kategórie účastníkov konania vymedzených taxatívne ust. § 6 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov. Na navrhovateľa sa podľa názoru prvostupňového súdu nevzťahovala ani podmienka podľa § 5 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., keďže dotknuté rozhodnutia odporcu 2 boli vydané v daňovom konaní pri aplikácii zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov ako zákona, ktorý má povahu predpisu upravujúceho správne konanie. Ak by aj bol navrhovateľ účastníkom správneho konania ( čo ale nebol daný prípad ), podľa záveru prvostupňového súdu nebola naplnená podmienka existencie nezákonného rozhodnutia v zmysle § 5 zák. č. 514/2003 Z.z. z vykonaného dokazovania totiž súd prvého stupňa nezistil, že by niektoré z navrhovateľom označených rozhodnutí odporcu 2 bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Zodpovednosť za škodu odvodzovanú od nezákonného rozhodnutia potom nemožno vyvodiť bez toho, aby také rozhodnutie bolo zmenené alebo zrušené pre nezákonnosť. Prvostupňový súd dodal, že mu v tomto konaní zároveň neprináležalo prehodnocovať právne závery daňového orgánu, ani posudzovať správnosť rozhodnutí o vyrubení pomernej dane za jadrové zariadenie, a teda posudzovať správnosť aplikácie ust. § 73 zákona č. 582/2004 Z.z., ako sa mylne domnieval právny zástupca navrhovateľa. Pri opačnom výklade by totiž došlo k neprípustnému zásahu súdov rozhodujúcich v rámci civilného konania do správneho/daňového konania a do výkonu pôsobnosti daňových orgánov pri rozhodovaní v daňovom konaní. Súdu rovnako neprináležalo v tomto konaní preskúmavať zákonnosť postupu odporcov 1, 2 v zmysle ust. § 2 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, nakoľko ich pochybenia by sa v tomto smere odrazili v nezákonnosti vydaných rozhodnutí, ktorú nezákonnosť by prináležalo posudzovať len v inštančne na to oprávneným správnym orgánom v rámci preskúmavania rozhodnutia na základe riadne podaného opravného prostriedku. Navyše, dodal prvostupňový súd, v prípade odporcu 2 v konaní chýbala vecná pasívna legitimácia, ktorú odporca 2 aj namietal, nakoľko pasívne legitimovaným subjektom pokiaľ ide o nároky na náhradu škody uplatňované na základe zákona č. 514/2003 Z.z. je vždy štát. keďže škoda mala navrhovateľovi vzniknúť pri výkone verejnej moci v oblasti správy daní, za štát v danom prípade koná Ministerstvo financií SR, ako ústredný orgán štátnej správy pre oblasť daní ( § 7 ods. 1 zák. č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy ). Návrh navrhovateľa smerujúci voči odporcovi 2 preto súd prvého stupňa zamietol pre nedostatok jeho vecnej pasívnej legitimácie. Navrhovateľ nebol aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie nároku zo zodpovednosti štátu za škodu a pokiaľ by aj bol, nepreukázal existenciu rozhodnutí vydaných odporcom 2 splňujúcich charakter nezákonnosti podľa § 6 a nasl. zák. č. 514/2003 Z.z.. keďže na vyvodenie zodpovednosti voči štátu je potrebné kumulatívne, t.j. súčasné splnenie všetkých zákonných podmienok, súd prvého stupňa návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol, bez toho, aby sa ďalej zaoberal skúmaním naplnenia ostatných zákonom predpokladaných podmienok ( vznikom majetkovej ujmy a príčinnou súvislosťou medzi nezákonným rozhodnutím a majetkovou ujmou ). V konaní úspešným odporcom 1/, 2/ náhradu trov konania nepriznal, nakoľko títo si náhradu trov konania neuplatňovali ( § 142 ods. 1 O.s.p. ). Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ, v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Nesúhlasil s právnymi závermi prvostupňového súdu, poukazoval na to, že sa v konaní domáha náhrady škody podľa ust. § 420 Obč. zák., ktorú neskôr rozšíril alternatívne aj o náhradu škody na základe zák. č. 514/2003 Z.z., a to z titulu jednak nesprávneho úradného postupu ako aj nezákonného rozhodnutia. Navrhovateľ vo svojom odvolaní argumentoval poukazom na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Mal za to, že navrhovateľovi musí byť daná možnosť uplatniť svoj nárok na náhradu škody ktorá mu bola spôsobená odporcom. , nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého jeho právo podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nebolo porušené, pretože mal možnosť podať žalobu o náhradu škody na súd. takéto chápanie ústavných práv a základných slobôd zo strany súdu označil za formálne. Ústavné právo na náhradu škody je zakotvené aj v čl. 36 ods. 3 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. , ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon. V tejto súvislosti poukazoval na názor vyslovený Ústavným súdom ČR ohľadom aplikácie čl. 36 ods. 3 Listiny, ktorý navrhovateľ považuje za relevantný aj pre predmetné konanie, a síce, že „v dôsledku zmeny spoločenských vzťahov po roku 1989, najmä v súvislosti s vydaním Listiny základných práv a slobôd, ktorá sa stala súčasťou ústavného poriadku Českej republiky ako zákon č. 2/1993 Zb. je nutné zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom vysvetľovať v súlade so zodpovedajúcimi článkami Listiny, keď v prípade, ak na konkrétny prípad nedopadá zákon č. 58/1969 Zb., sa aplikuje čl. 36 ods. 3 Listiny priamo ( I.ÚS 125/99 zo dňa 15. 4. 2003 )“. Nesprávnym právnym posúdením veci a aplikáciou zákona, ktorý neumožňuje navrhovateľovi domáhať sa jeho ústavných práv došlo zo strany súdu prvého stupňa aj k zásahu do ústavného práva navrhovateľa na náhradu škody podľa čl. 36 ods. 3 Listiny, argumentoval navrhovateľ vo svojom odvolaní. Na odvolanie navrhovateľa sa písomne vyjadrili odporcovia 1 aj 2. Odporca 1 označil tvrdenia navrhovateľa v jeho odvolaní za neopodstatnené, také, ktoré sa nezakladajú na skutočnostiach a dôkazoch zistených v rámci prvostupňového konania. V danom prípade nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nakoľko k vydaniu rozhodnutia došlo v zákonom stanovenej lehote. Odporca 1 sa domnieva, že navrhovateľ uplatňuje náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu účelovo, nakoľko, ak by ho uplatňoval na základe nezákonného rozhodnutia, nesplnil by podmienky na priznanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a to byť účastníkom konania - čo navrhovateľ nikdy nebol a ani nemohol byť a tiež rozhodnutia, ktoré boli vydané v rámci správneho konania, neboli nikdy zrušené. Odporca 1 ďalej poukazoval na to, že navrhovateľ sa domáha nároku na náhradu škody ako orgán verejnej moci, ktorý konal a rozhodoval ako orgán prvého stupňa v rámci správneho konania. Jeho nadriadený orgán verejnej moci - Daňové riaditeľstvo SR - zmenilo rozhodnutie prvostupňového orgánu. Navrhovateľ si škodu uplatňuje z titulu zmeny rozhodnutia nadriadeným orgánom, pričom poukazuje na nesprávny úradný postup Daňového riaditeľstva SR zo dňa 15. 8. 2005 sp. zn. 3 Sž-o-KS 25/2005, ktoré potvrdilo uznesenie Krajského súdu v Trnave č.k. 14 S 110/2003 - 29. Je neprípustné, aby si správny orgán ( orgán verejnej moci ) nižšieho stupňa nárokoval náhradu škody z titulu odlišného rozhodnutia nadriadeného správneho orgánu. Odporca 1 navrhoval napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Odporca 2 poukazoval vo svojom vyjadrení na to, že navrhovateľ sa svojím návrhom domáha v skutočnosti náhrad škody, ktorá mu mala byť spôsobená tým, že Daňové riaditeľstvo SR ( teraz Finančné riaditeľstvo SR ) ako odvolací orgán svojimi rozhodnutiami zmenilo platobné výmery vydané navrhovateľom a tak navrhovateľovi ako správcovi dane odňalo právo aj povinnosť vyrubiť miestnu daň v celej výške. Podľa tvrdení navrhovateľa mu bola v uvedenom prípade spôsobená škoda rozhodovacou činnosťou Finančného riaditeľstva SR. Navrhovateľ ale žiadnym spôsobom nepreukázal porušenie povinností zo strany Finančného riaditeľstva SR, a ani porušenie takých povinností, ktoré by bolo možné posúdiť ako nesprávny úradný postup. Odporca 2 je názoru, že v danej veci sa jedná o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, nie však nesprávnym úradným postupom. V každom prípade však nárok navrhovateľa spadá pod zákon č. 514/2003 Z.z., a nie pod ust. § 420 Obč. zák. odporca 2 sa stotožnil s argumentáciou prvostupňového súdu v napadnutom rozsudku a naďalej trval na namietanom nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie v konaní. Odporca 2 navrhoval napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p., keď zistil, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo veci vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový súd vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p. Vec tiež správne právne posúdil, keď na danú právnu vec aplikoval predovšetkým ustanovenia zákona č. 514/2003 Zb., vysporiadal sa aj s aplikáciou ust. § 420 Obč. zák. na daný prípad. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom - vyčerpávajúco - odôvodnil, tak, ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné. Odvolací súd sa s jeho závermi stotožňuje a v podrobnostiach na tieto poukazuje. Odvolací súd len pre úplnosť poznamenáva, že ústavné právo navrhovateľa v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR ale tiež čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd nebolo porušené; naplnené bolo tým, že navrhovateľ inicioval na základe tohto návrhu konanie, v ktorom sa domáhal priznania náhrady škody. Jeho návrh bol príslušným súdom prejednaný a bolo o ňom rozhodnuté tak, že návrh navrhovateľa súd zamietol. Pod uplatnením práva na náhradu škody na súde ( v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, príp. čl. 36 ods. 3 Listiny ) nemožno totiž chápať rozhodnutie súdu v súlade s predstavami účastníka ( v danom prípade navrhovateľa ). Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil ( § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ), včítane výroku o trovách konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešným odporcom 1, 2 náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko im v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, resp. tieto ani neuplatňovali. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.