Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/76/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110246478 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1110246478.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa: Obec Jalšové, Jalšové č. 148, 922 31 Jalšové, zastúpená JUDr. Daliborom Kiselicom, advokátom, Bratislava, Nám. Martina Benku 12, proti odporcom: 1/ Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky, Bratislava, Štefanovičova 5, 2/ Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (predtým Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Bratislava, Vazovova 2, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. 9. 2011 č. k. 7C/219/2010-94, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcom 1/, 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcom 1/, 2/ domáhal náhrady škody titulom ust. § 420 Obč. zák., keď návrh navrhovateľa posudzoval aj z hľadiska ustanovení zák. č. 514/2003 Z. z. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ je v súlade s ust. § 2 ods. 1 písm. h/ zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady ako správca dane oprávnený ukladať prevádzkovateľom jadrového zariadenia daň za jadrové zariadenie v oblasti ohrozenia ktorého sa nachádza zastavané územie alebo jeho časť. Navrhovateľ tak vyrubil prevádzkovateľom JAVYS a SE daň za jadrové zariadenia za roky 2007 a 2008 v plnej výške, a to dňa 21. 1. 2008 vydal platobný výmer č. 1/2008 a dňa 26. 1. 2009 vydal platobný výmer č. 1/2009 na daň za jadrové zariadenie prevádzkovateľovi JAVYS za rok 2007 a 2008 za prevádzkovanie V-1. Daňovník JAVYS dňa 29. 1. 2008 podal voči predmetnému platobnému výmeru č. 1/2008 a dňa 3. 2. 2009 proti platobnému výmeru č. 1/2009 odvolanie. Dňa 29. 4. 2008 odporca 2/ DR SR ako odvolací orgán svojím rozhodnutím zrušil platobný výmer č. 1/2008 a vec vrátil na ďalšie konanie. Dňa 26. 1. 2009 navrhovateľ vydal Platobný výmer č. 1/2008, voči ktorému podal dňa 3. 2. 2009 prevádzkovateľ JAVYS odvolanie. Dňa 17. 7. 2009 odporca 2/ (DR SR) ako odvolací orgán svojím rozhodnutím zmenil platobný výmer č. 1/2009 tak, že zaviazal prevádzkovateľa JAVYS na úhradu dane za jadrové zariadenia pomerne. Dňa 23. 1. 2008 a dňa 26. 1. 2009 vydal navrhovateľ prevádzkovateľovi SE platobné výmery č. 2/2008 a č. 2/2009 za rok 2007 a 2008 za prevádzkovanie V-2. Dňa 5. 2. 2008 a dňa 13. 2. 2009 daňovník SE podal voči platobným výmerom č. 2/2008 a č. 2/2009 zo dňa 23. 1. 2008 a zo dňa 26. 1. 2009 odvolanie. Dňa 2. 5. 2008 odporca 2/ (DR SR) ako odvolací orgán svojím rozhodnutím zrušil platobný výmer č. 2/2008 a vec vrátil na ďalšie konanie. Následne dňa 26. 1. 2009 navrhovateľ vydal platobný výmer č. 2/2009, voči ktorému podal dňa 13. 2. 2009 prevádzkovateľ SE odvolanie. Dňa 28. 7. 2009 odporca 2/ (DR SR) ako odvolací orgán svojím rozhodnutím zmenil platobný výmer č. 2/2009 tak, že zaviazal prevádzkovateľa SE na úhradu dane za jadrové zariadenie pomerne. Dňa 28. 7. 2009 odporca 2/ (DR SR) ako odvolací orgán svojím rozhodnutím rovnako zmenil aj platobný výmer č. 2/2009 tak, že zaviazal prevádzkovateľa SE na úhradu dane za jadrové zariadenie pomerne. Navrhovateľ tak vyrubil daňovníkom JAVYS a SE každému samostatne platobnými výmermi daň za jadrové zariadenie za rok 2007 a 2008 až vo výške 6.194,41 € za každý rok. Po právnej stránke oprel svoje rozhodnutie súd prvého stupňa o čl. 46 ods. 3, ods. 4 Ústavy SR, ďalej o ust. § 5 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 6 ods. 1, ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., ako aj § 420 ods. 1 Obč. zák. Prvostupňový súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Predmetné rozhodnutia odporcu 2/ (Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky) od ktorých navrhovateľ odvíja škodu neboli nikdy zrušené (posudzovanie zákonnosti rozhodnutia štátneho orgánu vydaného v dôsledku porušenia právnej povinnosti orgánu štátu je možné len v rámci správneho konania na vecne príslušnom krajskom súde), z uvedeného dôvodu nemôžu byť rozhodnutiami nezákonnými. Navrhovateľ bol vykonávateľom verejnej moci a v zmysle § 5 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Navrhovateľ nikdy nebol účastníkom správneho konania, ale vykonávateľom verejnej moci vydávajúcim rozhodnutia. Pri posudzovaním vecnej legitimácie je nutné brať do úvahy, že vecná legitimácia vychádza z hmotnoprávneho vzťahu účastníka k prejednávanej veci, t. j. svedčí len tým osobám, ktoré sú subjektami sporného hmotnoprávneho vzťahu. O aktívne vecnú legitimáciu ide v prípade navrhovateľa, ktorý tvrdí, že mu svedčí určité subjektívne právo z hmotného vzťahu o pasívne vecnú legitimáciu ide na strane odporcu vtedy, ak mu z hmotnoprávneho vzťahu svedčí nejaká povinnosť. Navrhovateľ nie je v danej veci aktívne vecne legitimovaným subjektom, nakoľko mu nevznikol nárok na náhradu škody z vyššie uvedeného dôvodu - nebol účastníkom správneho konania, ale vykonávateľom verejnej moci. V prípade odporcu 2/ by tento nebol vecne pasívne legitimovaným subjektom, nakoľko za spôsobenú škodu nezodpovedá konkrétny správny orgán, ale štát - Slovenská republika, zastúpená príslušným správnym orgánom. Konanie odporcu 2/ nemožno považovať ani za porušenie zákonom stanovenej povinnosti v zmysle § 420 ods. 1 Obč. zák., pre nesplnenie zákonných predpokladov, a to porušenie povinnosti, ujma, príčinná súvislosť medzi konaním porušujúcim povinnosť a ujmou a zavinenie. Rovnako nie je daná zodpovednosť ani odporcu 1/ podľa § 415 a § 420 ods. 1 Obč. zák., nakoľko porušenie prevenčnej povinnosti nie je predpokladom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z., pretože tým je jedine nesprávny úradný postup, resp. zrušenie nezákonného rozhodnutia (k čomu v danom prípade nedošlo). Porušenie prevenčnej povinnosti podľa § 415 Obč. zák. zakladá jedine všeobecnú zodpovednosť podľa ust. § 420 Obč. zák., ktorá je vylúčená voči štátu (odporcovi 1/) práve pre osobitnú úpravu zákonom č. 514/2003 Z. z. (lex specialis). O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O. s. p. V konaní úspešným odporcom 1/, 2/ náhradu trov konania nepriznal, pretože odporcovia 1/, 2/ si náhradu trov konania neuplatňovali. Uvedený rozsudok napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním navrhovateľ, v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukazoval na to, že rozsudok založil súd prvého stupňa o. i. aj na tom, že navrhovateľovi nevznikol nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že nebol účastníkom správneho konania a že samotné rozhodnutie nebolo zrušené ani zmenené, teda nezákonné. On si však uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom odporcu, nie nezákonným rozhodnutím. Vytýkal prvostupňovému súdu, že nesprávne zhodnotil skutkový a právny stav, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Argumentoval čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého „každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“. Z práva na náhradu škody Ústava SR výslovne nevylučuje ani právnické osoby. Navrhovateľovi teda musí byť daná možnosť uplatniť svoj nárok na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom odporcu. Nesprávnym úradným postupom je pritom aj porušenie ust. § 2 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov, ktorý zakotvuje zásady daňového konania a zároveň daňovým orgánom ukladá povinnosti, podľa ktorého „v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.“ Navrhovateľ trval na tom, že odporca 1/ i 2/ konali v rozpore s uvedeným ustanovením zákona o správe daní a nepostupovali v súlade so zákonom č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady a tiež so zákonom č. 541/2004 Z. z. o mierovom využívaní jadrovej energie (atómový zákon). Ako priamy dôsledok takéhoto konania odporcov 1/, 2/ vznikla navrhovateľovi škoda. Navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci. Na odvolanie navrhovateľa sa písomne vyjadrili odporca 1/ aj odporca 2/. Odporca 1/ vo svojom vyjadrení žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. S tvrdeniami navrhovateľa v jeho odvolaní nesúhlasil. Poukazoval na to, že v súdenej právnej veci ide o rozhodovaciu činnosť štátneho orgánu v zmysle § 1 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. Pojem nesprávneho úradného postupu možno vymedziť ako akékoľvek konanie orgánu štátu pri výkone svojich právomocí, výstupom alebo záverom ktorého nie je rozhodnutie, s poukazom na rozhodnutie Rc 35/77. Rovnako platí, že k vydaniu rozhodnutia došlo v zákonnej lehote, čo znamená, že ani z tohto dôvodu nemožno uplatniť nárok na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu. Podľa názoru odporcu 1/ navrhovateľ uplatňuje svoj nárok účelovo; v prípade, ak by ho uplatňoval titulom nezákonného rozhodnutia, nesplnil by podmienky v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., a to a/ byť účastníkom konania (navrhovateľ nikdy nebol a nemohol byť účastníkom konania) a b/ rozhodnutia, ktoré boli vydané v rámci správneho konania neboli nikdy zrušené. Navrhovateľ sa navyše nároku domáha ako orgán verejnej moci, ktorý konal a rozhodoval ako orgán 1. stupňa v rámci správneho konania. Jeho nadriadený orgán verejnej moci - Daňové riaditeľstvo SR zmenilo rozhodnutie prvostupňového orgánu. Navrhovateľ si uplatňuje škodu titulom zmeny rozhodnutia nadriadeným orgánom, pričom poukazuje na nesprávny úradný postup Daňového riaditeľstva SR. Práve v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 15. 8. 2005 sp. zn. 3Sž-o-KS 25/2005, ktorým sa navrhovateľ snaží podporiť svoju argumentáciu, v ktorom sa jednoznačne konštatuje, že „súd dospel k záveru, že z uvedených skutkových okolností vyplýva, že Obec Jaslovské Bohunice nebola účastníkom odvolacieho správneho konania a postupom správneho orgánu - žalovaného nebola ukrátená na svojich právach (§ 250 ods. 2 O. s. p.), keďže predmetom preskúmania bol platobný výmer, ktorý vydala ako orgán štátnej správy v zmysle § 1 ods. 1 písm. i/ zák. č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch v prvom stupni. Súd poukázal na ust. § 48 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, v zmysle ktorého je pre prvostupňový správny orgán - Obec Jaslovské Bohunice právny názor žalovaného ako odvolacieho orgánu, vyslovený v žalobou napadnutom rozhodnutí právne záväzný.“ Je teda neprípustné, aby si správny orgán (orgán verejnej moci) nižšieho stupňa nárokoval náhradu škody z titulu odlišného rozhodnutia nadriadeného správneho orgánu. Odporca 2/ rovnako navrhoval napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Poukazoval na to, že ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. rieši len tie prípady vzniku škody, ktoré vznikli inou ako rozhodovacou činnosťou. Navrhovateľ sa však domáha náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená tým, že Daňové riaditeľstvo SR ako odvolací orgán svojimi rozhodnutiami zmenilo platobný výmer č. 1/2008, 1/2009, 2/2008 a 2/2009, ktoré tak navrhovateľovi ako správcovi dane odňalo právo aj povinnosť vyrubiť miestnu daň v celej výške. Z toho plynie, že škoda mala byť navrhovateľovi spôsobená rozhodovacou činnosťou Daňového riaditeľstva SR. Navrhovateľ zároveň nepreukázal porušenie povinností zo strany Daňového riaditeľstva SR, ktoré by bolo možné posúdiť ako nesprávny úradný postup. Konajúci súd prvého stupňa preto podľa odporcu 2/ rozhodol správne, teda, že sa jedná o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nie nesprávnym úradným postupom. Keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom upravuje zákon č. 514/2003 Z. z., nie je možné domáhať sa náhrady škody na základe ust § 420 Obč. zák. Odporca 2/ preto tvrdenie navrhovateľa o odkaze pod čiarou k § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o aplikácii Občianskeho zákonníka na tieto právne vzťahy považuje za právne irelevantné. Odporca 2/ napokon poznamenal, že v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci zodpovedá Slovenská republika, zastúpená v konaní ministerstvom alebo iným ústredným orgánom štátnej správy, a to tým, do pôsobnosti ktorého patrí výkon štátnej správy. Daňové riaditeľstvo SR nie je preto v konaní vecne pasívne legitimované. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom (t. j. v celom) rozsahu podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. Vo veci na základe ust. § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p. verejne vyhlásil rozsudok, keď dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Prvostupňový súd správne zisťoval, či sú v danej právnej veci splnené základné predpoklady vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi v daňovom konaní na základe zákona č. 514/2003 Z. z. a dospel k správnemu právnemu záveru, že tieto splnené nie sú. V zmysle ustálenej súdnej praxe pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje, tak ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe či za iných okolností. Rovnako sa za nesprávny úradný postup nemôže považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. So zreteľom na všetky relevantné skutkové okolnosti prejednávanej veci a námietky navrhovateľa voči postupu a rozhodnutiam Daňového riaditeľstva SR a Ministerstva financií SR pri rozhodovaní o opravných prostriedkoch daňových subjektov (prevádzkovateľov jadrových zariadení) v daňovom konaní o vyrubení dane za jadrové zariadenie, je potrebné zdôrazniť, že navrhovateľ si nemôže v tomto občianskom súdnom konaní uplatňovať ako nesprávny úradný postup také vecné pochybenia v rozhodnutiach daňových orgánov, ktoré by sa priamo odrazili v nezákonnosti ich rozhodnutí, v ich meritórnom výroku, ktorých nesprávnosť môže byť vyslovená jedine v správnom konaní na to inštančne oprávneným orgánom na základe podaného opravného prostriedku oprávneného daňového subjektu. Súd teda nemôže v konaní o nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. vecnú (obsahovú) správnosť rozhodnutí daňových orgánov posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale týmito sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v občianskom súdnom konaní viazaný. Pri opačnom výklade by totiž došlo k neprípustnému zásahu zo strany súdov rozhodujúcich v rámci civilného procesu do správneho (daňového) konania a do výkonu daňových orgánov pri rozhodovaní v daňovom konaní vo veciach miestnych daní a poplatkov. Odvolaciemu súdu teda neprináležalo v tomto konaní prehodnocovať právne závery daňových orgánov a ani posudzovať správnosť ich rozhodnutia o vyrubení pomernej dane za jadrové zariadenie, a teda posudzovať správnosť aplikácie § 73 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady. Súdu prvého stupňa rovnako neprináležalo v tomto konaní ani preskúmavať zákonnosť postupu daňových orgánov v zmysle § 2 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, nakoľko ich pochybenia by sa v tomto smere odrazili v nezákonnosti ich rozhodnutia, ktorú by prináležalo posudzovať len inštančne na to oprávneným správnym orgánom v rámci preskúmavania rozhodnutia na základe riadne podaného opravného prostriedku. Súd je v tomto konaní viazaný právoplatnými rozhodnutiami vydanými v daňovom konaní, a pokiaľ tieto neboli pre nezákonnosť zrušené na to oprávneným orgánom, je v tomto konaní neprípustné zasahovať do výsledku daňového konania prehodnocovaním záverov správneho orgánu v tom smere, či mal vyrubiť každému daňovému subjektu daň za jadrové zariadenie v plnej výške a nie tak, ako ju vyrubil - pomerne. Odvolací súd tak dospel k záveru, že navrhovateľ si nemôže v konaní uplatňovať ako nesprávny úradný postup také pochybenia v postupe daňových orgánov, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia vzniku nároku a výšky daňovej povinnosti a nemôže sa ani dovolávať nezákonnosti ich postupu v daňovom konaní, ako podkladu pre ich rozhodovanie, pretože takéto hmotnoprávne či procesné pochybenia sa môžu priamo odraziť v ich rozhodnutiach, ktorých nezákonnosť môže byť vyslovená jedine na základe podaného opravného prostriedku oprávneného daňového subjektu. Odvolací súd z uvedeného dôvodu dospel k rovnakému záveru, aký bol záver súdu prvého stupňa, že daňové orgány svojím postupom v daňovom konaní neporušili svoje povinnosti, pretože pri výkone verejnej moci postupovali v rozsahu svojich kompetencií daných im zákonom, nedopustili sa pri rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovali spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd. Preto z ich strany nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Postup daňových orgánov mal oporu v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Námietky uvádzané v odvolaní navrhovateľom tak odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec tiež správne posúdil po právnej stránke. Odvolací súd poznamenáva, že konanie o zodpovednosti štátu nie je konaním o obnove daňových konaní, súd nie je oprávnený v občianskom súdom konaní prehodnocovať právne závery, v ktorých majú svoj základ právoplatné rozhodnutia vydané v daňovom (správnom) konaní. Súd pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní nemôže v rozsahu pôsobnosti zákona č. 514/2003 Z. z. nahrádzať postupy a ani naprávať rozhodnutia správnych orgánov, pretože nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k týmto orgánom. Správny bol aj záver prvostupňového súdu o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie odporcu 2/, keď pasívne legitimovaným pokiaľ ide o nároky na náhradu škody na základe zákona č. 514/2003 Z. z. je vždy štát, a pretože škoda mala vzniknúť pri výkone verejnej moci v oblasti správy daní, za štát v tomto prípade koná Ministerstvo financií SR, ako ústredný orgán štátnej správy pre oblasť daní (§ 7 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vláda a organizácii ústrednej štátnej správy). Napokon sa odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa v tom, že navrhovateľ sa v danej veci nemôže dovolávať v súvislosti s pochybeniami štátnych orgánov pri výkone ich pôsobnosti ako orgánov verejnej moci náhrady škody podľa ust. § 420 ods. 1 Obč. zák., pretože táto všeobecná zodpovednosť (lex generalis) je v týchto prípadoch vo vzťahu k štátu vylúčená práve osobitnou právnou úpravou (lex specialis) zákona č. 514/2003 Z. z. V prípade škody vzniknutej pri výkone verejnej moci, t. j. pri rozhodovaní a úradnom postupe orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb, je potrebné pre posúdenie zodpovednosti za škodu prednostne aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z. , ktorý v týchto prípadoch zakladá zodpovednosť štátu, ale len v tých prípadoch, pokiaľ pri výkone verejnej moci došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo k nesprávnemu úradnému postupu orgánov verejnej moci. Zodpovednosť štátu /štátneho orgánu/ za škodu podľa § 420 ods. 1 Obč. zák. preto nemožno na tieto prípady aplikovať, táto prichádza do úvahy len v tých prípadoch, ak došlo k inému porušeniu právnej (zákonnej či zmluvnej) povinnosti štátnym orgánom, mimo uplatňovania jeho pôsobnosti pri výkone verejnej moci. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.), včítane vecne správneho výroku o trovách konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní úspešným odporcom 1/, 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže odporcovia 1/, 2/ si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.