Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/351/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110246688 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1110246688.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členov JUDr. Branislava Krála a Mgr. Barbory Bartekovej právnej veci navrhovateľa: Obec Madunice, sídlo P.O. Hviezdoslava 8/368, Madunice, zastúpený: JUDr. Dalibor Kiselica, advokát, sídlo Nám. Martina Benku 12, Bratislava, proti odporcom: v 1. rade Slovenská republika zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky, sídlo Štefanovičova 5, Bratislava, v 2. rade Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, sídlo Vazovova 2, Bratislava, IČO: 42 499 500, o náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka vo výške 31.854,40 EUR s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 15C/159/2010-100 zo dňa 10.4.2012, pomerom hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, č.k. 15C/159/2010-100, zo dňa 10.4.2012 p o t v r d z u j e. Odporcom v 1. a 2. rade súd nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh navrhovateľa zamietol. Odporcom v 1. a 2. rade náhradu trov konania nepriznal. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že návrhom zo dňa 24.11.2010 sa navrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal odporcov na zaplatenie 31 854,40 EUR s príslušenstvom titulom náhrady škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Po vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa ustálil tento skutkový stav: Navrhovateľ je správcom dane v súlade s § 2 ods. 1 písm. h) zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady. Je tak oprávnený ukladať prevádzkovateľom jadrového zariadenia daň za jadrové zariadenie, v oblasti ohrozenia ktorého sa nachádza zastavané územie obce alebo jeho časť. Navrhovateľ sa nachádza v zónach dvoch atómových elektrární V1 ( prevádzkovateľ JAVYS, a.s.) a V2 ( prevádzkovateľ SE, a.s.). Týmto daňovníkom navrhovateľ vyrubil každému samostatne platobnými výmermi za jadrové zariadenia za roky 2007 a 2008 daň vo výške 479 820,-Sk za každý rok. Odporca v 2. rade tieto výmery ako odvolací orgán zrušil a vrátil vec navrhovateľovi na nové konanie. Navrhovateľ opäť rozhodol tak, že prevádzkovateľov jadrových zariadení zaviazal na zaplatenie dane v plnej výške. Odporca v 2. rade na základe opätovne podaných opravných prostriedkov prevádzkovateľmi jadrových zariadení tieto výmery zmenil tak, že zaviazal prevádzkovateľov jadrových zariadení na zaplatenie dane pomerne. Odporca v 2. rade pri rozhodnutí o daňovej povinnosti postupoval v zmysle stanoviska MF SR z 17.3.2008, kedy bolo odporučené zohľadniť ustanovenie § 73 tretej vety zák. č.582/2004 Z.z., podľa ktorého ak je daňovníkov viac v jednej oblasti ohrozenia jadrovým zariadením, správca dane vyrubí pomernú časť dane za jadrové zariadenie každému daňovníkovi. Pomerná časť dane za jadrového zariadenie sa určí ako podiel dane pripadajúci na jednotlivých daňovníkov. Vo veci nebolo sporné, že zmeňujúce rozhodnutia vydané odporcom v 2. rade neboli do rozhodnutia súdu zrušené pre nezákonnosť súdom v správnom konaní. Pokiaľ ide o právne posúdenie súd prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľ si nárok na náhradu škody uplatnil podľa ustanovenia § 420 OZ. Toto ustanovenie upravuje všeobecnú zodpovednosť a aplikuje sa vtedy, kedy neplatí osobitný predpis. V súvislosti s pochybením štátneho orgánu, ako orgánu verejnej moci, pri výkone jeho právomoci sa navrhovateľ nemôže dovolávať náhrady škody podľa § 420 OZ. V tomto prípade je daná zodpovednosť štátu podľa osobitnej úpravy zákona č. 514/2003 Z.z.. Všeobecná zodpovednosť štátu prichádza do úvahy jedine v prípadoch iného porušenia právnej povinnosti štátnym orgánom mimo jeho pôsobnosti výkonu verejnej moci. Odporca v 2. rade nemá voči uplatnenému nároku pasívnu legitimáciu. Ak by mal súd skúmať všeobecnú zodpovednosť, musel by ustáliť existenciu základných predpokladov - či na strane odporcov došlo k porušeniu právnej povinnosti. Teda skúmať správnosť aplikácie § 73 zák. č. 582/2004 Z.z., ako aj zákonnosť postupu odporcu v 2. rade podľa § 2 ods. 1 z. 511/1992 Z.z. Toto však všeobecnému súdu neprináleží, pretože takáto právomoc je daná len správnym orgánom v rámci preskúmavania rozhodnutí po podaní opravného prostriedku. Odporca v 2. rade rozhodoval ako správny orgán, ktorého rozhodnutia sú pre orgány nižšieho stupňa záväzné, keďže neboli súdom pre nezákonnosť zrušené. Všeobecná zodpovednosť odporcu v 1. rade podľa § 420 OZ voči štátu je vylúčená pre existenciu osobitnej úpravy v zákone č. 514/2003 Z.z., ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis. Preto aj u odporcu v 1. rade je nedostatok vecnej pasívnej legitimácie v spore. Prvostupňový súd napriek tomu skúmal návrh voči odporcom aj v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého je však pasívne vecne legitimovaným subjektom len štát zastúpený príslušným orgánom. Predpoklady vzniku nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. bolo možné skúmať len voči odporcovi v 1. rade pokiaľ ide o nezákonné rozhodnutie s poukazom na § 5 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého právo na náhradu má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Navrhovateľ však nie je účastníkom správneho konania, ale priamo vykonávateľom verejnej moci. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, súd vychádzal z jeho definície, podľa ktorej ide o také škody, ktoré vznikli inou ako rozhodovacou činnosťou. Aj v prípade nesprávneho úradného postupu by však súd musel v prejednávanej veci skúmať nesprávnosť aplikácie právneho predpisu odporcom v 2. rade. Na takéto posudzovanie nemá všeobecný súd dostatok právomoci. V konaní podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je všeobecný súd viazaný rozhodnutím správneho orgánu, v opačnom prípade by došlo k neprípustnému zásahu do správneho konania zo strany všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní. Súd by rovnako musel prehodnocovať právne závery daňového orgánu, posudzovať správnosť jeho rozhodnutí a zákonnosť jeho postupu. Takúto právomoc má len inštančne nadriadený správny orgán a súd jedine podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ ide o aplikáciu čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, súd bol toho názoru, že zásadne každé rozhodnutie resp. postup správneho orgánu sú preskúmateľné za podmienok daných v § 247 O.s.p., pričom navrhovateľovi ako prvostupňovému orgánu v rámci správneho konania nie je možné priznať právo v zmysle ust. § 247 O.s.p.. Toto právo je priznané len účastníkom správneho konania a osobám, s ktorými sa ako s účastníkmi súdneho konania nekonalo, hoci sa s nimi ako účastníkmi konať malo, a ktorí zároveň tvrdia, že boli na svojich právach ukrátení rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu. Keďže všeobecný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov, nie je možné sa spornou žalobou domáhať práv garantovaných v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. Z týchto dôvodov prvostupňový súd žalobný návrh navrhovateľa zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p.. Hoci boli odporcovia v konaní úspešní, súd im náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si výslovne žiadne neuplatnili, resp. im trovy nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ podaním zo dňa 30.5.2012. Poukázal na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Poukázal aj na judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej každý má právo na to, aby sa vo veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav. Pokiaľ Ústava SR priznáva právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom každému, znamená to, že súdy pri výklade zákonov musia takéto vymedzenie subjektov ústavnoprávnej ochrany rešpektovať. Zákonmi a ani ich výkladom nie je možné zužovať množinu subjektov ústavnoprávnej ochrany podľa čl. 46 iba na účastníkov správneho konania. Účinná zodpovednosť štátu za škodu nie je zaručená ak si tento môže svojvoľne určovať, kto je a kto nie je účastníkom konania, a tým aj to, kto má a kto nemá nárok na náhradu škody. Súd prvého stupňa preto aplikoval právne normy v rozpore s ústavou, a mal na daný skutkový stav aplikovať § 420 OZ. Ak súd mal za to, že ústavne súladný výklad zákona nie je možný, bol povinný konanie prerušiť a podať na ÚS SR návrh na preskúmanie súladnosti predmetných zákonných ustanovení s ústavou podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. Naznačený výklad súdu prvého stupňa by znamenal, že zákonodarca by mohol kedykoľvek vylúčiť uplatňovanie ústavných práv jednotlivca tým, že by prijal zákonnú úpravu, ktorá by ich uplatňovanie znemožňovala. Všeobecný súd by potom konštatoval, že ústavné právo nemá „oporu v zákone“ a návrh osoby poškodenej na právach by zamietol ako nedôvodný. Takýto výklad by bol v rozpore s ústavným princípom, že predpisy nižšej právnej sily musia byť v súlade s ústavou. Navrhovateľ preto žiada zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci prvostupňovému súdu. K odvolaniu sa vyjadril odporca v 2. rade podaním zo dňa 14.6.2012. Poukázal na to, že v konaní ide o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nie nesprávnym úradným postupom. Náhrady takejto škody je možné sa domáhať len podľa zákona č. 514/2003 Z.z., pričom na jeho aplikáciu nebola splnená podmienka zrušenia nezákonného rozhodnutia. Odporca v 2. rade nemá vo veci pasívnu legitimáciu, pretože podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci zodpovedá v ustanovených prípadoch Slovenská republika zastúpená príslušným ústredným orgánom. Ústredným orgánom štátnej správy je podľa zák. č. 575/2001 Z.z. vo veciach daňovej správy Ministerstvo financií SR. Navrhuje preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Odporca v 1. rade sa k odvolaniu vyjadril podaním zo 16.7.2012. Aj on zdôraznil, že vo veci ide o rozhodovaciu činnosť štátneho orgánu, a nie o nesprávny úradný postup. Navrhovateľ nesplnil zákonné predpoklady uplatňovanie svojho nároku z tohto titulu podľa zák. č. 514/2003 Z.z., pretože on sám nie je účastníkom konania a rozhodnutie nebolo nikdy zrušené ako nezákonné. Navrhovateľ rozhodoval ako prvostupňový orgán verejnej moci, pričom ako odvolací orgán rozhodol vo veci odporca v 2. rade. Jeho právny názor bol pre navrhovateľa právne záväzný. Je paradoxné, že práve navrhovateľ predložil uznesenie NS SR zo dňa 15.8.2005 č.k. 3Sž-o-KS 25/2005, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, pričom týmito rozhodnutiami bol potvrdený právny názor odporcov aj v tomto konaní. Preto sa rovnako domáha potvrdenia napadnutého rozsudku. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O.s.p. ) preskúmal a prejednal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania, postupom podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru, že nie je dôvod na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa a ani jeho zmenu. Súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci (§ 120 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O.s.p.), a s uvedeným odôvodnením napadnutého rozsudku sa odvolací súd plne stotožňuje a odkazuje naň (§ 219 ods. 2 O.s.p.). K odvolacím námietkam navrhovateľa odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť len nasledovné: Je pravda, že Ústava Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 3 zakotvuje právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci ako právo všeobecné pre „každého“. Nemožno však opomenúť ani ďalšie články ústavy - čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1, podľa ktorých domáhať sa práv priznaných ústavou vo vymedzených článkoch sa možno len v medziach zákona, pričom podmienky a podrobnosti pri uplatňovaní (okrem iného aj práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom) stanoví zákon. Samotná ústava tak odkazuje na použitie zákona, ktorý upravuje zákonné podmienky a predpoklady, ktorých nesplnenie môže mať okrem iného za následok aj to, že vylúči určitú skupinu osôb z možnosti uplatňovania si konkrétneho práva. V tomto zmysle rozhodol aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 467/08, podľa ktorého právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 <aspi:// module='ASPI'&link='460/1992 Zb.%2523%25C8l.46'&ucin-k-dni='30.12.9999'> Ústavy Slovenskej republiky nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 <aspi:// module='ASPI'&link='460/1992 Zb.%2523%25C8l.46'&ucin-k-dni='30.12.9999'> v spojení s čl. 51 ods. 1 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992 Zb.%2523%25C8l.51'&ucin-k-dni='30.12.9999'> Ústavy Slovenskej republiky) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Súd prvého stupňa správne skúmal dodržanie zákonných podmienok pre uplatnenie nároku na náhradu škody, jeho výklad zákonnej normy nebol arbitrárny a ani v rozpore s Ústavou SR s poukazom na čl. 46 ods. 4 a 51 ods. 1. Preto nebol dôvod ani na prerušenie konania a podávanie návrhu ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Je nepochybné, že navrhovateľ sa žalovaného nároku domáha z titulu spôsobenej škody nesprávnym rozhodnutím správneho orgánu. Predmetom konania teda nebol nesprávny úradný postup, za ktorý nemožno považovať ani pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojim rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne. Ak škoda mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím, treba skúmať základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu; teda, či existuje škoda, nezákonné rozhodnutie a príčinná súvislosť medzi nimi. Súd prvého stupňa správne konštatoval, že uplatnený nárok v konaní nemožno posudzovať podľa § 420 OZ, pretože túto všeobecnú zodpovednosť vylučuje lex specialis, ktorým je zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý ako jediný možno aplikovať v prípade škody vzniknutej pri výkone verejnej moci. Vychádzajúc zo zákona č. 514/2003 Z.z. bolo treba skúmať v konaní, či boli splnené podmienky na uplatnenie si tejto škody, t.j.: a) prvou podmienkou je, že za škodu zodpovedá vždy štát zastúpený príslušným orgánom, čo vylučuje existenciu pasívnej legitimácie na strane odporcu v 2. rade a ako legitimovaný subjekt by mohol vystupovať jedine odporca v 1. rade, b) § 5 ods. 1 citovaného zákona stanovuje, že nárok si môže v prípade nezákonného rozhodnutia uplatniť jedine účastník tohto konania, čo navrhovateľ nespĺňa, pretože on sám konal ako orgán verejnej moci, c) samotné rozhodnutie odporcu v 2. rade, ktorým mala byť spôsobená navrhovateľovi škoda, je platným rozhodnutím, ktoré nebolo nikdy zrušené a ani zmenené pre nezákonnosť. V tejto súvislosti je správny aj záver súdu prvého stupňa, že všeobecný súd nemá právomoc posudzovať správnosť rozhodnutia správneho orgánu. Výnimkou je len konanie podľa 5. hlavy O.s.p., upravujúcej správne súdnictvo. V rámci rozhodovania o výške dane za jadrové zariadenie rozhodoval odporca v 2. rade ako príslušný správny orgán, ktorého postup a právne posúdenie veci nemôže byť predmetom skúmania všeobecného súdu v konaní o nároku na náhradu škody. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Odporcom v 1. a 2. rade, úspešným aj v odvolacom konaní, trovy odvolacieho konania neboli priznané, pretože si návrh na ich priznanie nepodali, resp. žiadne trovy im v odvolacom konaní nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.