Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/391/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110247729 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1110247729.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci navrhovateľa: Obec Pastuchov, so sídlom Pastuchov č. 247, zast. JUDr. Daliborom Kiselicom, advokátom so sídlom Nám. M. Benku č. 12, Bratislava, proti odporcom: 1./ Slovenská republika, zast. Ministerstvom financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova 5, Bratislava, 2./ Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Vazovova 2, Bratislava, o zaplatenie 20.228,28 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. apríla 2012, č. k. 26C/225/2010-119, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa titulom náhrady škody voči odporcom domáhal spoločne a nerozdielne zaplatenia sumy 20.228,28 Eur s príslušenstvom a odporcom náhradu trov konania nepriznal. Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že navrhovateľ, ako správca dane, vyrubil platobným výmerom zo dňa 08. 01. 2008, č. 1/2008 Slovenským elektrárňam, a. s., ako daňovníkovi, daň za jadrové zariadenie JE V-2 za rok 2007 vo výške 10.114,09 Eur (304.697,- Sk). Odporca 2/ uvedený platobný výmer zrušil, a to rozhodnutím č. 1/227/2113-37410/2008/994291-r a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľ opätovne vyrubil daň platobným výmerom č. 2/2009 zo dňa 26. 01. 2009, ktorým určil daňovníkovi daň za jadrové zariadenie vo výške 10.114,09 Eur. Odporca 2/ tento platobný výmer zmenil rozhodnutím zo dňa 17. 07. 2009 tak, že daňovníkovi vyrubil daň pomerne, vo výške 5.057,02 Eur. Platobným výmerom č. 4/2009 zo dňa 23. 01. 2009 vyrubil navrhovateľ uvedenému daňovníkovi daň za jadrové zariadenie za rok 2008, a to vo výške 10.114,09 Eur. Rozhodnutím zo dňa 17. 07. 2009, č. I/227/4818-73638/2009/994291-r odporca 2/ zmenil platobný výmer č. 4/2009 a daň určil sumou 5.057,02 Eur. Platobným výmerom zo dňa 08. 01. 2008, č. 2/2008 navrhovateľ vyrubil daňovníkovi- JAVYS, daň za jadrové zariadenie JE V-1 za rok 2007 v sume 10.114,09 Eur (304.697,- Sk). Platobný výmer na odvolanie daňovníka zrušil odporca 2/ rozhodnutím č. 1/227/1724-37797/2008/994291- r a vec vrátil navrhovateľovi na ďalšie konanie a rozhodnutie. Navrhovateľ rozhodol o vyrubení dane opätovne dňa 23. 01. 2009 a platobným výmerom č. 1/2009 vyrubil uvedenému daňovníkovi daň za jadrové zariadenie JE V-1 za rok 2007 v sume 10.114,09 Eur. Odporca 2/ tento platobný výmer zmenil rozhodnutím zo dňa 07. 07. 2009 a daňovníkovi vyrubil daň pomerne, vo výške 5.057,02 Eur. Platobným výmerom zo dňa 23. 01. 2009, č. 3/2009 vyrubil navrhovateľ daňovníkovi JAVYS daň za jadrové zariadenie za rok 2008 vo výške 10.114,09 Eur. Rozhodnutím zo dňa 07. 07. 2009, č. I/227/4738-70373/2009/994291-r odporca 2/ predmetný platobný výmer zmenil tak, že daňovníkovi určil daň vo výške 5.057,02 Eur. Na základe žiadosti navrhovateľa zo dňa 04. 07. 2008 o preskúmanie rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR zo dňa 28. 04. 2008 a zo dňa 24. 04. 2008 mimo odvolacieho konania, Ministerstvo financií SR v liste zo dňa 07. 11. 2008 uviedlo, že rozhodnutie Daňového riaditeľstva zo dňa 24. 04. 2008 nie je vydané v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom, a teda nie sú dôvody na jeho zmenu alebo zrušenie. Aplikáciou ust. § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. účinného v čase vydania zmeňujúcich rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR a § 420 Obč. zákonníka na vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav veci, prvostupňový súd dospel k záveru o nedôvodnosti návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáhal náhrady škody z titulu zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup podľa zák. č. 514/2003 Z. z., ako aj z titulu všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 Obč. zák. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Občiansky zákonník upravuje systém občianskoprávnej zodpovednosti fyzických a právnických osôb, ktoré spôsobili škodu iným osobám, avšak len za predpokladu, že na ich zodpovednosť nemožno aplikovať ustanovenia iného zákona o zodpovednosti za škodu. Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov upravuje konkrétny osobitný druh zodpovednosti orgánov verejnej moci za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a predstavuje lex specialis vo vzťahu k všeobecnej úprave zodpovednosti za škodu podľa § 420 Obč. zák., pred ktorou má prednosť. Z uvedeného prvostupňový súd vyvodil, že nárok navrhovateľa nie je možné v danom prípade posudzovať podľa všeobecných ustanovení o zodpovednosti za škodu obsiahnutých v Občianskom zákonníku. V tejto súvislosti tiež prvostupňový súd zdôraznil, že nie je viazaný právnou kvalifikáciou nároku uvedenou účastníkom konania a v zmysle už uvedeného nárok posudzoval podľa zák. č. 514/2003 Z. z., ktorý pre založenie zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci vyžaduje súčasné splnenie troch podmienok, a to existenciu nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu orgánu štátu, existenciu škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinnú súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ pritom odvodzoval zodpovednosť štátu za škodu od nesprávneho úradného postupu, ktorým malo byť podľa neho porušenie § 2 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. a tiež zák. č. 582/2004 Z. z. a zák. č. 541/2004 Z. z. odporcami. Prvostupňový súd sa stotožnil s námietkou odporcov, týkajúcou sa nedostatku aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa v konaní. Aj podľa prvostupňového súdu navrhovateľ nie je v zmysle ust. § 5 zák. č. 514/2003 Z. z. aktívne vecne legitimovaný domáhať sa náhrady škody, nakoľko nebol účastníkom daňového konania, v ktorom boli vydané dotknuté zmeňujúce rozhodnutia odporcu 2/, čo napokon ani sám nesporoval. Podľa § 75 zák. č. 582/2004 Z. z. bol navrhovateľ správcom dane a teda bol oprávnený vyrubiť daň za jadrové zariadenie. Uvedené vyplývalo aj z ust. § 1a písm. b) zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, ktorý označuje obec spolu s daňovým úradom za správcu dane; správca dane však nie je účastníkom konania, ktorých taxatívne vymedzuje ust. § 6 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb., pričom sporné rozhodnutia boli vydané práve v daňovom konaní pri aplikácii zák. č. 511/1992 Zb., ktoré má charakter správneho konania. Prvostupňový súd uznal za dôvodnú aj námietku odporcu 2/ namietajúceho nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní, čo odôvodnil tým, že pri nárokoch na náhradu škody uplatňovaných podľa zák. č. 514/2003 Z. z. je pasívne legitimovaným vždy štát, zastúpený príslušným orgánom podľa § 4 zák. č. 514/2003 Z. z. Nakoľko navrhovateľovi mala škoda vzniknúť pri výkone verejnej moci v oblasti správy daní, za štát v danom prípade koná Ministerstvo financií SR, ako ústredný orgán štátnej správy pre oblasť daní. V konaní je preto aj podľa názoru súdu pasívne vecne legitimovaným len odporca 1/. K namietanému nesprávnemu úradnému postupu súd prvého stupňa uviedol, že týmto sa v zmysle ustálenej judikatúry rozumie konanie štátneho orgánu, pri ktorom tento porušil právnymi normami predpísané pravidlá. Spravidla sa jedná o postup, úkony, ktoré s rozhodovacou činnosťou priamo nesúvisia, avšak nie je vylúčené, aby bola škoda spôsobená postupom uskutočneným aj v rámci rozhodovacej činnosti a to za predpokladu, že úkony nesprávneho úradného postupu priamo k vydaniu rozhodnutia nevedú a bezprostredne sa v obsahu rozhodnutia neprejavia. Nesprávnym úradným postupom pritom môže byť aj iná činnosť orgánu štátu alebo iné vady v spôsobe vedenia konania. Navrhovateľ v konaní namietal nesprávny úradný postup, ktorého sa mali odporcovia dopustiť tým, že platobné výmery, ktoré vydal prevádzkovateľom jadrových zariadení za roky 2007 a 2008 v plnej výške, odporca 2/ zmenil a daň vyrubil pomerne. Vzhľadom na už uvedenú skutočnosť, že nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci môže spočívať len v postupe, ktorý s rozhodovacou činnosťou priamo nesúvisí, nevyústi do nej a neprejaví sa v obsahu konkrétneho rozhodnutia prvostupňový súd konštatoval, že odporcovia sa nedopustili nesprávneho úradného postupu v dôsledku prehodnotenia správnosti platobného výmeru navrhovateľa, ktoré sa evidentne muselo prejaviť v rozhodnutí odporcu 2/. Opätovne prvostupňový súd zdôraznil, že nie je možné ako nesprávny úradný postup uplatňovať také vecné pochybenia v postupe odporcu 2/, ktoré by sa priamo odrazili v jeho rozhodnutiach, keďže ich nesprávnosť môže byť vyslovená jedine v správnom konaní, a takýmto spôsobom nie je možné obchádzať dvojinštančnosť daňového konania. Navrhovateľ by preto za daného právneho stavu mohol namietať len nezákonnosť rozhodnutí odporcu 2/, ktorú by však konajúci súd vzhľadom na to, že predmetné rozhodnutia neboli pre nezákonnosť zrušené, ako to vyžaduje § 6 zák. č. 514/2003 Z. z., nemohol pri rozhodovaní o nároku navrhovateľa konštatovať. S poukazom na vyššie uvedené súd prvého stupňa zhrnul, že navrhovateľom uplatnený nárok nie je možné posudzovať podľa § 420 Obč. zák., ale podľa zák. č. 514/2003 Z. z., pričom navrhovateľ nie je v zmysle uvedeného zákona aktívne vecne legitimovaným pre uplatnenie nároku na náhradu škody a rovnako nie je daná ani pasívna vecná legitimácia odporcu 2/. Pokiaľ by však aj bola splnená podmienka aktívnej vecnej legitimácie, navrhovateľ súdu nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu, ani nezákonných rozhodnutí. Vzhľadom na potrebu kumulatívneho splnenia všetkých podmienok pre založenie zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z. z., prvostupňový súd sa v ďalšom nezaoberal skúmaním ostatných podmienok zodpovednosti štátu za škodu (existencie príčinnej súvislosti a škody) a návrh ako nedôvodný zamietol. K argumentácii navrhovateľa týkajúcej sa aplikácie čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky prvostupňový súd záverom uviedol, že právo navrhovateľa, ktoré realizoval podaním žaloby na súd, nebolo nijako upreté. Vyslovil tiež názor že postavenie navrhovateľa ako právnickej osoby nemožno oddeliť od postavenia správcu dane a domáhať sa predmetného nároku len v postavení právnickej osoby bez verejnoprávneho postavenia. O náhrade trov konania prvostupňový súd rozhodol podľa zásady úspechu v konaní vyjadrenej v ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a v konaní úspešným odporcom náhradu trov konania nepriznal, nakoľko títo si ju neuplatnili. Proti uvedenému rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, ktorým pre nesprávne právne posúdenie veci žiadal napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odvolaní navrhovateľ poukázal na znenie čl. 46 ods. 3, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/16/2005, ktorý konštatoval, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím štátu je vzťahom občianskoprávnym. Zdôraznil tiež dvojjediné postavenie obce, ktorá je orgánom verejnej moci pri vykonávaní úloh územnej samosprávy a delegovanej štátnej správy, ale zároveň aj právnickou osobou. V oboch prípadoch tak môže vstupovať do vzťahov s orgánmi štátnej moci. Z uvedeného navrhovateľ vyvodil, že v právnych vzťahoch založených vznikom škody vystupuje obec ako subjekt súkromného práva, nie ako verejnej moci. Nesúhlasil preto s tvrdením prvostupňového súdu, ktorý konštatoval, že nemožno oddeliť postavenie navrhovateľa ako právnickej osoby od jeho postavenia správcu dane. Obec ako právnická osoba je pri domáhaní sa náhrady škody subjektom ústavnoprávnej ochrany podľa čl. 46 Ústavy SR. Za porušenie práva navrhovateľa garantovaného čl. 46 Ústavy SR navrhovateľ považoval zamietnutie návrhu na začatie konania pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie v konaní. Podľa neho pokiaľ Ústava SR priznáva právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom každému, znamená to, že súdy pri výklade a uplatňovaní zákonov musia takéto vymedzenie subjektov ústavnoprávnej ochrany rešpektovať. Výkladom zákonov nie je podľa navrhovateľa možné zužovať množinu subjektov ústavnoprávnej ochrany podľa čl. 46 Ústavy SR iba na účastníkov správneho konania. Zdôraznil, že účinná ochrana poškodených osôb a účinná zodpovednosť štátu nie je zaručená, ak si tento, môže svojvoľne určovať, kto je a kto nie je účastníkom konania, a tým aj to, kto má a kto nemá nárok na náhradu trov konania. Za neprijateľný označil záver súdu prvého stupňa, podľa ktorého ústavné právo navrhovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR nebolo upreté, nakoľko tento ho realizoval podaním žaloby na súd. Okrem namietaného porušenia ústavného práva navrhovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR, navrhovateľ v odvolaní argumentoval aj tým, že prvostupňový súd mal na daný skutkový stav aplikovať ust. § 420 Obč. zák., prípadne, ak by dospel k záveru, že ústavne súladný výklad zákona nie je možný, bol povinný konanie prerušiť a podať Ústavnému súdu SR návrh na preskúmanie súladnosti predmetných zákonných ustanovení s ústavou podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p., čo vyplýva z čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Odporca 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Argumentáciu navrhovateľa v odvolaní označil za neopodstatnenú, pričom poukázal na rozhodnutie Rc 35/77 a rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/24/2004. Vyjadril tiež názor, že navrhovateľ si uplatnil nárok na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu účelovo, nakoľko, ak by si uplatnil svoj nárok titulom nezákonného rozhodnutia, nesplnil by podmienky na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., a to jednak navrhovateľ nikdy nebol účastníkom konania a rozhodnutia, ktoré boli vydané v rámci správneho konania, neboli nikdy zrušené. Navrhovateľ sa nároku na náhradu škody domáha ako orgán verejnej moci, ktorý konal a rozhodoval ako orgán prvého stupňa v rámci správneho konania. Paradoxne z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 15. 08. 2005, sp. zn. 3Sž-o-KS 25/2005, potvrdzujúceho uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/110/2003-29, na ktoré poukazoval sám navrhovateľ vyplýva, že je neprípustné, aby si správny orgán (orgán verejnej moci) nižšieho stupňa nárokoval náhradu škody z titulu odlišného rozhodnutia nadriadeného správneho orgánu. Odporca 2/ vo vyjadrení k odvolaniu rovnako žiadal napadnutý prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že z ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., v ktorom je upravená zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci je zrejmé, že toto ustanovene rieši len tie prípady vzniku škody, ktoré vznikli inou ako rozhodovacou činnosťou. Navrhovateľ sa však podaným návrhom domáha náhrady škody ktorá mu bola spôsobená tým, že Daňové riaditeľstvo SR (teraz Finančné riaditeľstvo SR) ako odvolací orgán svojimi rozhodnutiami zmenilo platobné výmery vydané navrhovateľom, čím mu ako správcovi dane odňalo právo aj povinnosť vyrubiť miestnu daň v celej výške. Z uvedeného tak jasne vyplýva, že navrhovateľ sa domáha náhrady škody, spôsobenej rozhodovacou činnosťou Finančného riaditeľstva. Zároveň navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal porušenie povinností zo strany Finančného riaditeľstva SR, ktoré by bolo možné posúdiť ako jeho nesprávny úradný postup. Súd prvého stupňa preto podľa jeho názoru vec správne právne posúdil, keď uzavrel, že v danej veci sa jedná o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a nie nesprávnym úradným postupom. Rovnako vzhľadom na osobitnú úpravu zák. č. 514/2003 Z. z., ktorý upravuje tak zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ako aj nezákonným rozhodnutím, vec nebolo možné posudzovať podľa všeobecného ust. § 420 Obč. zák. Prvostupňový súd správne vyhodnotil aj nesplnenie podmienok pre založenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, nakoľko napádané rozhodnutia správneho orgánu nikdy neboli zrušené pre nezákonnosť a navrhovateľ ani nebol účastníkom predmetného správneho konania. Za správne považoval aj vyhodnotenie námietky nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nebolo navrhovateľom podané dôvodne. V prejednávanej veci súd prvého stupňa z dokazovania vykonaného v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) vyvodil správny záver o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu v 2. rade v konaní a o nesplnení podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti odporcu v 1. rade v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), ktorý aj presvedčivo a náležite odôvodnil. Navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu škody, odôvodnený odňatím práva a povinnosti správcu dane (navrhovateľa) vyrubiť v plnej výške miestnu daň podľa zák. č. 582/2004 Z. z., prvostupňový súd správne posudzoval v zmysle ustanovení zák. č. 514/2003 Z. z., ktorý ako lex specialis vylučuje aplikáciu ustanovení o zodpovednosti za škodu podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka (lex generalis). Uvedené platí v prípadoch škody spôsobenej pri rozhodovaní a úradnom postupe orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb (viď § 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z.). V predmetom prípade bolo nesporné, že k spôsobeniu škody malo dôjsť v dôsledku rozhodovacej činnosti, resp. úradného postupu štátneho orgánu pri výkone verejnej moci, konkrétne pri rozhodovaní druhostupňového daňového orgánu o právach a povinnostiach daňového subjektu (prevádzkovateľa jadrového zariadenia). Na prípadný zodpovednostný vzťah štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom daňového orgánu v správnom konaní preto nie je možné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu, ako sa nesprávne domnieva navrhovateľ, ale osobitnú právnu úpravu zák. č. 514/2003 Z. z. V ďalšom sa súd prvého stupňa zaoberal skúmaním vecnej legitimácie účastníkov konania a splnením kumulatívnych podmienok pre založenie zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z., ku ktorým patrí: existencia nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci, vznik škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnostných právach poškodeného a napokon príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím/ nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Navrhovateľ nárok na náhradu škody odôvodnil nesprávnym úradným postupom, ktorého sa mali dopustiť odporcovia tým, že platobné výmery, ktoré navrhovateľ vydal prevádzkovateľom jadrových zariadení za roky 2007 a 2008, boli odporcom 2/ zmenené tak, že daň bola vyrubená len pomerne, nie v plnej výške. Podľa ustálenej súdnej praxe štátny orgán pri zisťovaní podmienok a predpokladov pre vydanie rozhodnutia zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí a právne kvalifikuje zistené skutočnosti, pričom sa jedná o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, v obsahu ktorého sa potom prejavia aj prípadné nesprávnosti pri zisťovaní podkladov pre rozhodnutie a ich vyhodnocovaní. Z hľadiska zodpovednosti štátu môžu tieto vady a nesprávnosti zakladať len zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie podľa § 5 až 8 zák. č. 514/2003 Z. z. Ako správne uviedol prvostupňový súd za nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie, a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne, že malo byť vydané v inej podobe, či za iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať ani výklad zákona a právne posúdenie odlišné od predstáv a očakávaní toho, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. S poukazom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že navrhovateľ nemôže v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. namietať titulom nesprávneho úradného postupu také vecné pochybenia v rozhodnutiach daňových orgánov, ktoré by sa priamo odrazili vo výroku týchto rozhodnutí, a ktorých nesprávnosť (nezákonnosť) môže byť vyslovená jedine rozhodnutím nadriadeného správneho orgánu v konaní o opravnom prostriedku, resp. súdom v rámci konania o preskúmaní rozhodnutia správneho orgánu podľa 5. časti Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej správne súdnictvo. V predmetnom konaní sú preto neprípustné námietky navrhovateľa týkajúce sa hmotnoprávneho posúdenia vzniku a výšky daňovej povinnosti, či procesných pochybení, nachádzajúcich odraz v merite rozhodnutia daňového orgánu. Posúdením vecnej (obsahovej) správnosti rozhodnutí daňových orgánov súdom v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. a s odvolaním sa na nesprávny úradný postup by došlo k ústavne neprípustnému zásahu do výkonu pôsobnosti daňových orgánov pri rozhodovaní v daňovom konaní. Všeobecný súd je v uvedenom konaní rovnako ako navrhovateľ viazaný právoplatnými rozhodnutiami vydanými v daňovom konaní, a pokiaľ tieto neboli pre nezákonnosť zrušené na to oprávneným orgánom, neprináleží mu v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. prehodnocovať právne závery daňových orgánov, ani posudzovať správnosť ich rozhodnutia o vyrubení miestnej dane za jadrové zariadenie, a teda posudzovať správnosť aplikácie § 73 zák. č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, či zákonnosť postupu daňových orgánov v zmysle ust. § 2 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, nakoľko ich pochybenia by sa v tomto smere odrazili v nezákonnosti ich rozhodnutia. Aj napriek právnej argumentácii navrhovateľa prvostupňový súd správne a s prihliadnutím na obsah námietok navrhovateľa tieto kvalifikoval ako námietky nezákonnosti rozhodnutia, nie nesprávneho úradného postupu, ktorý v konaní preukázaný nebol. Na to, aby navrhovateľ bol vo svojich námietkach úspešný však neboli splnené podmienky podľa § 5 a 6 zák. č. 514/2003 Z. z., t. j. navrhovateľ nevystupoval v daňovom konaní ako účastník konania, ktorý je oprávnený domáhať sa nároku na náhradu škody z titulu nezákonnosti rozhodnutia, ale ako správny orgán rozhodujúci v prvom stupni o vzniku a výške daňovej povinnosti, súčasne nebol ani osobou, s ktorou sa malo konať ako s účastníkom konania a nesprávne sa s ním nekonalo a rovnako nedošlo k zmene alebo zrušeniu právoplatných daňových rozhodnutí, ktorými mala byť spôsobená škoda. Pre nesplnenie jednej z troch zákonom kumulatívne stanovených podmienok pre založenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to existencie nesprávneho úradného postupu či nezákonného rozhodnutia, nebolo zo strany prvostupňového súdu potrebné sa ďalej zaoberať skúmaním splnenia ostatných zákonných podmienok. Odvolací súd sa napokon stotožnil aj s právnym záverom súdu prvého stupňa, ktorý uznal za dôvodnú námietku odporcu 2/ týkajúcu sa nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v uvedenom konaní, keďže pasívne vecne legitimovaným v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. je vždy štát v konaní zastúpený príslušným orgánom podľa § 4 uvedeného zákona, ktorým je v prípade škody spôsobenej v oblasti správy daní Ministerstvo financií SR (ústredný orgán štátnej správy pre oblasť daní podľa § 7 ods. 1 zák. č. 575/2001 Z.. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy). K odvolacej námietke porušenia ústavného práva garantovaného čl. 46 os. 3 Ústavy SR odvolací súd uvádza, toto právo nezahŕňa rozhodnutie súdu o náhrade škody spôsobenej štátnym orgánom či orgánom verejnej správy v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka konania. Uvedený článok Ústavy SR tiež nemožno interpretovať oddelene od zvyšnej časti ústavného kontextu. Navrhovateľ vo svojej právnej argumentácii opomenul čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorých domáhať sa práv priznaných ústavou vo vymedzených článkoch (okrem iných aj v čl. 46 ods. 3) možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú, a ktoré upravujú podmienky a podrobnosti súdnej a inej právnej ochrany. Samotná Ústava SR tak v dotknutých článkoch priamo odkazuje na použitie zákonov, ktoré bližšie upravujú podmienky a predpoklady, ktorých nesplnenie môže mať okrem iného za následok aj to, že vylúči určitú skupinu osôb z možnosti uplatňovania konkrétneho práva. V zmysle uvedeného aj ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 467/08 konštatoval, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha podľa čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy SR zákonným obmedzeniam upravujúcich predpoklady pre jeho uplatnenie. Navrhovateľ tak podaním žaloby realizoval právo priznané čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a prvostupňový súd v rámci jej prejednania správne skúmal dodržanie zákonných podmienok pre uplatnenie práva na náhradu škody s tým, že jeho výklad nebol arbitrárny a v rozpore s čl. 46 ods. 3 v spojení s čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 Ústavy SR. V konaní preto nebol daný ani dôvod na jeho prerušenie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a podanie návrhu Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska, čo závisí výlučne od právneho záveru konajúceho súdu, a nie od pochybností účastníka konania o ústavnosti všeobecne záväzného právneho predpisu. V zmysle už uvedeného preto neobstojí ani argumentácia navrhovateľa, týkajúca sa dvojjediného postavenia obce, ako právnickej osoby a orgánu verejnej moci. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým návrh navrhovateľa voči odporcovi 2/ zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie a voči odporcovi 1/ pre nesplnenie zákonných predpokladov pre založenie zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z., ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1, v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p., a v odvolacom konaní úspešným odporcom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnili. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.