Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/64/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110247732 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1110247732.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek senátu JUDr. Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci navrhovateľa: Obec Plavecký Peter, Plavecký Peter č. 137, 906 35 Plavecký Peter, právne zastúpeného JUDr. Daliborom Kiselicom, advokátom, Nám. Martina Benku 12, Bratislava, proti odporcom: 1. Slovenská republika - Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova 5, Bratislava, 2. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Vazovova 2, Bratislava, o náhradu škody vo výške 19.627,72 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 5.11.2012, č.k. 16C/226/2010-220, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 5.11.2012, č.k. 16C/226/2010-220 p o t v r d z u j e . Odporcom v 1. a 2. rade sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcom domáhal náhrady škody vo výške 19.627,72 eur s príslušenstvom, a odporcom náhradu trov konania nepriznal. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 8.12.2010 domáhal náhrady škody na tom skutkovom základe, že je ako správca dane v súlade s ust. § 2 ods. 1 písm. h) zák. č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, oprávnený ukladať prevádzkovateľom jadrového zariadenia daň za jadrové zariadenie, v oblasti ohrozenia ktorého sa nachádza zastavané územie obce (navrhovateľa) alebo jeho časť. Navrhovateľ ako obec sa nachádza v zónach ohrozenia dvoch atómových elektrární, a to atómovej elektrárne V1, prevádzkovateľom ktorej je spoločnosť JAVYS a.s., a atómovej elektrárne V-2, prevádzkovateľ ktorej je spoločnosť SE, a.s.. Jadrové zariadenia V-1 a V-2 predstavujú dve samostatné jadrové zariadenia, prevádzkované dvomi rozdielnymi subjektmi, pre ktoré ÚJD (Úrad jadrového dozoru SR) stanovil dve samostatné oblasti ohrozenia. Pretože sa navrhovateľ nachádza v dvoch samostatných oblastiach ohrozenia jadrovým zariadením, ktoré sú prevádzkované dvomi rozdielnymi subjektmi, vyrubil daňovníkom JAVYS a.s. a SE a.s. platobnými výmermi daň za jadrové zariadenie za rok 2007 a 2008, a to každému samostatne v plnej výške. Tieto platobné výmery odvolací orgán - Daňové riaditeľstvo SR (teraz odporca v 2. rade) zrušil, resp. zmenil tak, že prevádzkovatelia jadrových zariadení boli zaviazaní na úhradu dane za jadrové zariadenia pomerne. Odporca v 1. rade v súčinnosti s odporcom v 2. rade porušili svoje právne povinnosti uvedené v zákone o správe daní, a navrhovateľovi ako správcovi dane bolo odňaté právo a aj povinnosť vyrubiť miestnu daň v celej výške tak, ako to stanovuje zákon o miestnych daniach. Navrhovateľovi tak vznikla škoda, ktorú predstavujú príjmy z daní, o ktoré bol ukrátený, a ktoré by mu inak prináležali. K vzniku škody došlo v dôsledku rozhodnutia - konania odporcov v rozpore so zákonom (s § 73 zákona č. 582/2004 Z.z.) tým, že odporca v 2. rade zaviazal prevádzkovateľov zaplatiť nižšiu daň. Preto odporcovia v 1. a 2. rade zodpovedajú za škodu v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Navrhovateľ podaním doručeným súdu dňa 25.1.2011 doplnil zdôvodnenie nároku na náhradu škody a uviedol, že nárok na náhradu škody si uplatňuje v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., teda v dôsledku nesprávneho úradného postupu, a nie v zmysle § 5, teda z dôvodu spôsobenej škody nezákonným rozhodnutím. V dôsledku konania odporcu v 1. a 2. rade došlo k ukráteniu jeho práv tým, že odporca v 1. a 2. rade spôsobil, že navrhovateľovi ako správcovi dane bolo odňaté právo v dôsledku jeho rozhodnutia vyrubiť miestnu daň v celej výške, a vznikla mu majetková ujma, t.j. škoda, ktorú predstavujú príjmy z daní, o ktoré bol navrhovateľ ukrátený a ktoré by mu inak prináležali, pričom k jej vzniku došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu odporcu v 1. a 2. rade. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že rozhodnutím Úradu jadrového dozoru SR č. 191/220-70/2007 zo dňa 17.1.2007 schválil pre Jadrovú vyraďovaciu spoločnosť a.s. veľkosť oblasti ohrozenia jadrovým zariadením JE-V1 ako kruh s polomerom 25 km, pričom stred tohto kruhu je vo ventilačnom komíne JZ JE V-1. Rozhodnutím Úradu jadrového dozoru SR č. XXXX/XXX- XXX/XXXX XXXX/XXX-XXX/XXXX XXXX/XXX-XXX/XXXX zo dňa 22.3.2006 schválil pre Slovenské elektrárne a.s. veľkosť oblasti ohrozenia jadrovým zariadením JE - Bohunice V-2 v tvare kruhu s polomerom 21 km so stredom vo ventilačnom komíne pri Hlavnom výrobnom bloku JE V-2 určenom príslušnými súradnicami. Navrhovateľ ako správca dane podľa § 2 ods. 1 písmeno h) zák. č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, je oprávnený ukladať prevádzkovateľom jadrového zariadenia daň za jadrové zariadenie. Navrhovateľ sa nachádza v zónach dvoch atómových elektrární Atómová elektráreň V-1, prevádzkovateľ JAVYS, a.s. a Atómová elektráreň V-2, prevádzkovateľ SE, a.s. Navrhovateľ pre daňovníka Jadrová a vyraďovacia spoločnosť, a.s. platobným výmerom 1/2008 zo dňa 11.1.2008 vyrubil daň za jadrové zariadenie JE V-1 za zdaňovacie obdobie rok 2007 v sume 295.651,- Sk . Odporca v 2. rade na základe odvolania daňovníka rozhodnutím číslo I/XXX/XXXX-XXXXX/XXXX/ XXXXXX-r zo dňa 29.4.2008 platobný výmer X/XXXX zo dňa 11.1.2008 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, keď zistil procesné pochybenia. Navrhovateľ opätovne platobným výmerom č. X/XXXX zo dňa 23.1.2009 vyrubil daň za jadrové zariadenie JE V-1 za zdaňovacie obdobie rok 2007 v sume v sume 9.813,82 eur. Navrhovateľ pre daňovníka Jadrová a vyraďovacia spoločnosť, a.s. platobným výmerom 3/2009 zo dňa 23.1.2009 vyrubil daň za jadrové zariadenie JE V-1 za zdaňovacie obdobie rok 2008 v sume 9.813,82 eur. Odporca v 2. rade na základe odvolania daňovníka rozhodnutím číslom I/XXX/ XXXX-XXXXX/XXXX/XXXXXX-r zo dňa 22.7.2009 zmenil platobný výmer navrhovateľa č. 3/2009 zo dňa 23.1.2009 tak, že daň vyrubenú navrhovateľom vo výške 9.813,82 eur zmenil na 4.906,89 eur. Navrhovateľ pre daňovníka Slovenské elektrárne, a.s. platobným výmerom 2/2008 zo dňa 11.1.2008 vyrubil daň za jadrové zariadenie JE V-2 za zdaňovacie obdobie rok 2007 v sume 295.651,- Sk. Odporca v 2. rade na základe odvolania daňovníka rozhodnutím číslo I/XXX/XXXX-XXXXX/XXXX/XXXXXX-r zo dňa 5.5.2008 platobný výmer 2/2008 zo dňa 11.1.2008 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, keď zistil procesné pochybenia. Navrhovateľ opätovne platobným výmerom č. 2/2009 zo dňa 23.1.2009 vyrubil daň za jadrové zariadenie JE V-2 za zdaňovacie obdobie rok 2007 v sume v sume 9.813,82 eur. Navrhovateľ pre daňovníka Slovenské elektrárne, a.s. platobným výmerom č. 4/2009 zo dňa 23.1.2009 vyrubil daň za jadrové zariadenie JE V-2 za zdaňovacie obdobie rok 2008 v sume 9.813,82 eur. Odporca v 2. rade na základe odvolania daňovníka rozhodnutím číslom I/XXX/XXXX-XXXXX/XXXX/ XXXXXX-r zo dňa 28.7.2009 zmenil platobný výmer navrhovateľa č. 4/2009 tak, že daň vyrubenú navrhovateľom zmenil na 4.906,89 eur. Súd tiež zistil, že navrhovateľ podaním zo dňa 11.5.2010 podal na Ministerstvo financií SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škodu v celkovej výške 28.497,24 eur spôsobenej rozhodnutiami a postupom Daňového riaditeľstva SR týkajúci sa platobných výmerov za daň za jadrové zariadenia V-1 a V-2 i za rok 2009. Ministerstvo financií SR podaním číslo MF/XXXXX/XXXX-XXX zo dňa 21.5.2010 oznámilo navrhovateľovi, že nárok na náhradu škody nie je opodstatnený, navrhovateľ nie je oprávneným subjektom na priznanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. XXX/XXXX Z.z.. Navrhovateľ vydal platobné výmery na daň za jadrové zariadenia prevádzkovateľom Jadrová vyraďovacia spoločnosť, a.s. a Slovenské elektrárne, a.s., a v uvedenom prípade sám žiadateľ - navrhovateľ rozhodoval ako správca dane v prvom stupni o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach právnických osôb, nebol účastníkom konania, a preto nemožno tvrdiť, že bol ukrátený na právach a právom chránených záujmoch. S poukazom na ust. § 2, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. c), § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a na ust. § 420 ods. 1 OZ, súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. Uviedol, že v prípade škody vzniknutej pri výkone verejnej moci je nutné prednostne aplikovať ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z.. Zodpovednosť štátu za škodu podľa § 420 OZ v prejednávanej veci nemožno aplikovať, nakoľko navrhovateľ sa vo veci domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu štátu. Súd tiež dospel k záveru, že v konaní je vecne pasívne legitimovaným subjektom len odporca v 1. rade (štát zastúpený príslušným ministerstvom), a preto voči odporcovi v 2. rade návrh zamietol pre nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie. Voči odporcovi v 1. rade súd návrh zamietol z dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal, že by odporca v 2. rade postupoval úradne nesprávne tým, že prevádzkovateľom vyrubil daň len pomerne. Poukázal tiež na to, že rozhodnutia odporcu v 2. rade sú právoplatné, neboli nikdy zrušené, a súd vo veci nebol oprávnený preskúmavať správnosť právoplatných rozhodnutí odporcu v 2. rade o vyrubení pomernej dane za jadrové zariadenie, a nebol ani oprávnený preskúmavať zákonnosť postupu odporcu v 1. a 2. rade v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že nakoľko si odporcovia náhradu trov konania neuplatnili, súd im ju nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu s tým, že namietol nesprávne právne posúdenie veci. Poukázal na to, že svojim žalobným návrhom sa domáhal náhrady škody podľa ust. § 420 OZ, a neskôr právnu kvalifikáciu rozšíril alternatívne aj o nesprávny úradný postup podľa § 9 zák. č. 514/2003 Z.z.. Súd však aplikáciu ust. § 420 OZ vylúčil z dôvodu, že na škodu spôsobenú štátom pri výkone verejnej moci sa vzťahuje osobitný predpis - zák. č. 514/2003 Z.z.. Vo vzťahu k odporcovi v 2. rade súd návrh zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v 2. rade. Navrhovateľ v odvolaní poukázal na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Poukázal aj na judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej každý má právo na to, aby sa vo veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav. Pokiaľ Ústava SR priznáva právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom každému, znamená to, že súdy pri výklade zákonov musia takéto vymedzenie subjektov ústavnoprávnej ochrany rešpektovať. Zákonmi a ani ich výkladom nie je možné zužovať množinu subjektov ústavnoprávnej ochrany podľa čl. 46 iba na účastníkov správneho konania. Účinná zodpovednosť štátu za škodu nie je zaručená ak si tento môže svojvoľne určovať, kto je a kto nie je účastníkom konania, a tým aj to, kto má a kto nemá nárok na náhradu škody. Súd prvého stupňa preto aplikoval právne normy v rozpore s ústavou, a mal na daný skutkový stav aplikovať § 420 OZ. Ak súd mal za to, že ústavne súladný výklad zákona nie je možný, bol povinný konanie prerušiť a podať na ÚS SR návrh na preskúmanie súladnosti predmetných zákonných ustanovení s ústavou podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa. K odvolaniu navrhovateľa zaujali písomne stanovisko odporcovia. Odporca v 1. rade vo svojom vyjadrení uviedol, že tvrdenia navrhovateľa v jeho odvolaní sú neopodstatnené, a nezakladajú sa na skutočnostiach a dôkazoch zistených a preukázaných v rámci prvostupňového konania. V danej právnej veci sa jedná o rozhodovaciu činnosť štátneho orgánu v zmysle § 1 a nasl. zákona č. 514/2003 Z.z. s tým, že pojem nesprávneho úradného postupu možno vymedziť ako akékoľvek konanie orgánu štátu pri výkone svojich právomocí, výstupom alebo záverom ktorého nie je rozhodnutie (Rc 35/77). Aj z ďalšej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že „nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie (nie však vydanie rozhodnutia samo)..“ (4 Cdo 24/2004). Navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu účelovo. V prípade, že by svoj nárok uplatnil titulom nezákonného rozhodnutia, nesplnil by podmienky na náhradu škody vyplývajúce zo zákona č. 514/2003 Z.z., a to byť účastníkom konania (navrhovateľ nikdy nebol a nemohol byť účastníkom konania), a rozhodnutia, ktoré boli vydané v rámci správneho konania, neboli nikdy zrušené. Navrhovateľ sa nárokov na náhradu škody domáha ako orgán verejnej moci, ktorý konal a rozhodoval ako orgán prvého stupňa v rámci správneho konania. Jeho nadriadený orgán verejnej moci - Daňové riaditeľstvo SR zmenilo rozhodnutie prvostupňového orgánu. Navrhovateľ si škodu uplatňuje z titulu zmeny rozhodnutia nadriadeným orgánom, pričom poukazuje na nesprávny úradný postup Daňového riaditeľstva SR. Je paradoxné, že práve navrhovateľ predložil ako dôkaz uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.8.2005, sp.zn. 3Sž-o- KS 25/2005, ktoré potvrdilo uznesenie Krajského súdu v Trnave č.k. 14 S 110/2003 - 29, kde sa jednoznačne konštatuje, že: „Súd dospel k záveru, že u uvedených skutkových okolností vyplýva, že obec Jaslovské Bohunice nebola účastníkom odvolacieho správneho konania a postupom správneho orgánu - žalovaného nebola ukrátená na svojich právach (§ 250 ods. 2 O.s.p.), keďže predmetom preskúmania bol platobný výmer, ktorý vydala ako orgán štátnej správy v zmysle § 1 ods. 1 písm. i) zákona č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch v prvom stupni. Súd poukázal na ust. § 48 ods. 5 zákona č. 511 /1992 Zb. o správe daní a poplatkov, v zmysle ktorého je pre prvostupňový správny orgán - obec Jaslovské Bohunice právny názor žalovaného ako odvolacieho orgánu, vyslovený v žalobou napadnutom rozhodnutí právne záväzný.“ Aj z uvedeného právneho názoru Krajského súdu v Trnave, potvrdeného názorom Najvyššieho súdu SR, je zrejmé, že je neprípustné, aby si správny orgán (orgánu verejnej moci) nižšieho stupňa nárokoval náhradu škody z titulu odlišného rozhodnutia nadriadeného správneho orgánu. Pretože prvostupňový súd dostatočným spôsobom preskúmal danú vec, vykonal potrebné dokazovanie, a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, navrhuje odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Odporca v 2. rade vo svojom vyjadrení uviedol, že aj keď § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. len demonštratívne vymedzuje, čo sa považuje za nesprávny úradný postup, je zrejmé, že rieši len tie prípady vzniku škody, ktoré vznikli inou ako rozhodovacou činnosťou. Navrhovateľ sa však podaným návrhom domáha náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená tým, že Daňové riaditeľstvo SR (teraz Finančné riaditeľstvo SR) ako odvolací orgán svojimi rozhodnutiami zmenilo platobné výmery vydané navrhovateľom, a tak navrhovateľovi ako správcovi dane odňalo právo aj povinnosť vyrubiť miestnu daň v celej výške. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že podľa tvrdení navrhovateľa mu bola v uvedenom prípade škoda spôsobená rozhodovacou činnosťou Finančného riaditeľstva SR. Navrhovateľ zároveň žiadnym spôsobom nepreukázal porušenie povinností zo strany odporcu v 2. rade, ktoré by bolo možné posúdiť ako nesprávny úradný postup. Súd teda na základe navrhovateľom uvedených skutočností správne posúdil, že sa jedná o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a nie nesprávnym úradným postupom. Pretože zákon č. 514/2003 Z.z. upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, či už nezákonným rozhodnutím, ako aj nesprávnym úradným postupom, nie je možné domáhať sa náhrady tejto škody podľa § 420 OZ. Preto tvrdenie navrhovateľa o odkaze pod čiarou k § 25 ods. 1 zákona č. 514 /2003 Z.z. o aplikácii Občianskeho zákonníka na tieto právne vzťahy považuje za právne irelevantné. Odporca sa stotožňuje s názorom súdu, že v uvedenom prípade vzhľadom na uvedené skutkové okolnosti je potrebné uplatnený nárok navrhovateľa posúdiť ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Pre jej uplatnenie však neboli splnené zákonom stanovené podmienky - zrušenie rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, navrhovateľ nebol účastníkom konania, a teda náhradu škody v uvedenom prípade nie je možné podľa platnej právnej úpravy priznať. Odporca v 2. rade zároveň poznamenal, že nemá vo veci pasívnu legitimáciu, pretože podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci zodpovedá v stanovených prípadoch Slovenská republika zastúpená príslušným ústredným orgánom. Ústredným orgánom štátnej správy je podľa zák. č. 575/2001 Z.z. vo veciach daňovej správy Ministerstvo financií SR. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal a prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania, postupom podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru, že nie je dôvod na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, a ani jeho zmenu. Súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav veci (§ 120 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O.s.p.). K odvolacím námietkam navrhovateľa odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť len nasledovné: Je pravda, že Ústava Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 3 zakotvuje právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci ako právo všeobecné pre „každého“. Nemožno však opomenúť ani ďalšie články ústavy - čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1, podľa ktorých domáhať sa práv priznaných ústavou vo vymedzených článkoch sa možno len v medziach zákona, pričom podmienky a podrobnosti pri uplatňovaní (okrem iného aj práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom) stanoví zákon. Samotná ústava tak odkazuje na použitie zákona, ktorý upravuje zákonné podmienky a predpoklady, ktorých nesplnenie môže mať okrem iného za následok aj to, že vylúči určitú skupinu osôb z možnosti uplatňovania si konkrétneho práva. V tomto zmysle rozhodol aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 467/08, podľa ktorého právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 <aspi:// module='ASPI'&link='460/1992 Zb.%2523%25C8l.46'&ucin-k-dni='30.12.9999'> Ústavy Slovenskej republiky nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 <aspi:// module='ASPI'&link='460/1992 Zb.%2523%25C8l.46'&ucin-k-dni='30.12.9999'> v spojení s čl. 51 ods. 1 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992 Zb.%2523%25C8l.51'&ucin-k-dni='30.12.9999'> Ústavy Slovenskej republiky) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Súd prvého stupňa správne skúmal dodržanie zákonných podmienok pre uplatnenie nároku na náhradu škody, jeho výklad zákonnej normy nebol arbitrárny a ani v rozpore s Ústavou SR s poukazom na čl. 46 ods. 4 a 51 ods. 1. Preto nebol dôvod ani na prerušenie konania a podávanie návrhu ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Je nepochybné, že navrhovateľ sa žalovaného nároku domáha z titulu spôsobenej škody nesprávnym rozhodnutím správneho orgánu. Predmetom konania teda nebol nesprávny úradný postup, za ktorý nemožno považovať ani pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojim rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie, a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne. Ak škoda mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím, treba skúmať základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu; teda, či existuje škoda, nezákonné rozhodnutie a príčinná súvislosť medzi nimi. Súd prvého stupňa správne konštatoval, že uplatnený nárok v konaní nemožno posudzovať podľa § 420 OZ, pretože túto všeobecnú zodpovednosť vylučuje lex specialis, ktorým je zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý ako jediný možno aplikovať v prípade škody vzniknutej pri výkone verejnej moci. Vychádzajúc zo zákona č. 514/2003 Z.z. bolo treba skúmať v konaní, či boli splnené podmienky na uplatnenie si tejto škody, t.j.: a) prvou podmienkou je, že za škodu zodpovedá vždy štát zastúpený príslušným orgánom, čo vylučuje existenciu pasívnej legitimácie na strane odporcu v 2. rade a ako legitimovaný subjekt by mohol vystupovať jedine odporca v 1. rade, b) § 5 ods. 1 citovaného zákona stanovuje, že nárok si môže v prípade nezákonného rozhodnutia uplatniť jedine účastník tohto konania, čo navrhovateľ nespĺňa, pretože on sám konal ako orgán verejnej moci, c) samotné rozhodnutie odporcu v 2. rade, ktorým mala byť spôsobená navrhovateľovi škoda, je platným rozhodnutím, ktoré nebolo nikdy zrušené a ani zmenené pre nezákonnosť. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že všeobecný súd nemá právomoc posudzovať správnosť rozhodnutia správneho orgánu. Výnimkou je len konanie podľa 5. hlavy O.s.p., upravujúcej správne súdnictvo. V rámci rozhodovania o výške dane za jadrové zariadenie rozhodoval odporca v 2. rade ako príslušný správny orgán, ktorého postup a právne posúdenie veci nemôže byť predmetom skúmania všeobecného súdu v konaní o nároku na náhradu škody. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nebol dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Odporcom, úspešným aj v odvolacom konaní, neboli trovy odvolacieho konania priznané, pretože návrh na ich náhradu nepodali (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.