Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/472/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110249324 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1110249324.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľky: F.. I. A., B. B., I. X, zastúpená JUDr. Františkom Rojčekom, bytom Bratislava, Prešovská 30, proti odporcovi : AMET Australia-Asia Center, s.r.o., Bratislava, Obchodná 19, IČO : 36 745 642, zastúpená JUDr. Daliborom Kiselicom, advokátom, Bratislava, Nám. M. Benku 12, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 6. 2012 č.k. 4C 264/2010 - 178, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Uvedeným rozsudkom súd prvého stupňa určil, že skončenie pracovného pomeru zo dňa 21. 6. 2010 je neplatné. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 7.476 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.869 € od 19. 2. 2011 do zaplatenia a s úrokom z omeškania 8,5 % ročne zo sumy 5.607 € od 24. 2. 2012 do zaplatenia a sumu 102,81 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh navrhovateľky zamietol. Navrhovateľku zaviazal povinnosťou zaplatiť súdny poplatok za návrh na začatie konania vo výške 16,50 € na účet prvostupňového súdu, v lehote do 10 dní od doručenia rozsudku. Vyhradil si právo rozhodnúť o trovách konania do 30 dní po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozsudku prvostupňový súd uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že účastníci konania uzatvorili pracovnú zmluvu s dodatkom s dohodnutým nástupom do práce dňa 21. 6. 2010. Dňa 29. 10. 2010 prevzala navrhovateľka „Prepúšťací dekrét“. Súd prvého stupňa sa najprv zaoberal otázkou, či skúšobná doba bola v pracovnej zmluve dohodnutá platne. V čl. 5 pracovnej zmluvy je uvedené, že zamestnanie navrhovateľky je predmetom trojmesačnej záučnej lehoty a následnej trojmesačnej skúšobnej lehoty, pričom účelom záučnej a skúšobnej lehoty je posúdiť, či je vhodným kandidátom na danú pracovnú pozíciu. Z pracovnej zmluvy uzavretej účastníkmi konania vyplýva, že záučnú a skúšobnú dobu definovali obsahovo rovnako, a to tak, že jej účelom je overiť vhodnosť zamestnanca na danú pracovnú pozíciu. V pracovnej zmluve nebol vymedzený účel špeciálne pre záučnú a špeciálne pre skúšobnú dobu, z čoho súd prvého stupňa vyvodil, že v zásade spĺňali rovnaký cieľ, aj keď boli označené rôzne. Prvostupňový súd preto ustálil, že v danom prípade bola dojednaná skúšobná doba, hoci označená iným termínom, s poukazom na ustálenú judikatúru, podľa ktorej, ak bola dohodnutá skúšobná doba v lehote dlhšej ako je zákonná trojmesačná, pltí, že bola dojednaná na tri mesiace. Súd prvého stupňa uzavrel, že medzi účastníkmi bola v pracovnej zmluve dohodnutá skúšobná doba v trvaní troch mesiacov, ktorá začala plynúť dňom 21. 6. 2010 ( deň vzniku pracovného pomeru ) a mala uplynúť dňa 21. 9. 2010. Odporca sa v konaní bránil tým, že čerpaním dovolenky navrhovateľkou v trvaní 7 dní v čase, kedy jej na čerpanie dovolenky nevznikol nárok ( nedostatočný počet odpracovaných hodín ) sa predĺžila skúšobná doba v zmysle § 45 ods. 2 Zák. práce, t.j. o čas prekážok v práci na strane zamestnanca. Túto obranu však súd prvého stupňa posúdil ako nedôvodnú, keďže dovolenku zamestnanca nemožno považovať za čas prekážok na strane zamestnanca. Dovolenka je osobitný nárok zamestnanca, ktorého poskytnutie sa viaže na splnenie určitých zákonom stanovených podmienok; ak zamestnávateľ dobrovoľne poskytne zamestnancovi dovolenku napriek nesplneniu zákonných podmienok - v prípade navrhovateľky nedostatočný počet odpracovaných dní - nepredstavuje čerpanie dovolenky v takom prípade prekážku v práci na strane zamestnanca. Poskytnutá a čerpaná dovolenka nie je prekážkou na strane zamestnanca a teda ani časom, o ktorý sa predlžuje skúšobná doba. Štatutárny zástupca odporcu pred súdom vypovedal, že o potrebe čerpania dovolenky navrhovateľkou hneď v úvode pracovného pomeru vedel ešte pred uzavretím pracovnej zmluvy; pracovný pomer s navrhovateľkou chcel uzavrieť tak skoro, ako to len bolo možné, a to aj za podmienky, že bude navrhovateľka čerpať dovolenku v čase, kedy ešte nespĺňala počet odpracovaných dní potrebných na čerpanie dovolenky. Odporcovi tak zároveň muselo byť jasné, že o čas, kedy bude navrhovateľka čerpať dovolenku sa skráti skúšobná doba, v rámci ktorej bude možné overiť vhodnosť prijatého zamestnanca na danú pracovnú pozíciu. Vzhľadom na tento záver sa potom prvostupňový súd nezaoberal argumentami odporcu o uvoľňovaní navrhovateľky pred koncom jej pracovnej doby, ktoré malo v súhrne trvať celkovo 9 dní spolu s prestávkou na odpočinok a jedenie, čo by podľa odporcu znamenalo predĺženie skúšobnej doby do 30. 9. 2010; súd prvého stupňa poukazoval na to, že aj tak by odporca s navrhovateľkou neskončil pracovný pomer v skúšobnej dobe, pretože prepúšťacím dekrétom s ňou skončil pracovný pomer až ku dňu 29. 10. 2010. Z tohto dôvodu tiež súd prvého stupňa nevyhovel návrhu odporcu na vykonanie dokazovania výsluchom svedkyne D. F., ani vyžiadaním si podkladov z Ministerstva hospodárstva SR o výučbe angličtiny navrhovateľkou počas pracovného pomeru u odporcu a nevykonal ani dôkaz výsluchom svedka B. J., ani návrh odporcu na vykonanie dôkazu výsluchom svedkov - zamestnancov B. T. O. - ako nadbytočné pre rozhodnutie vo veci. Podobne nevyhovel návrhu odporcu na vykonanie dokazovania výsluchom svedkyne I. I. na preukázanie skutočností týkajúcich sa práceneschopnosti navrhovateľky, nakoľko práceneschopnosť navrhovateľky začala dňa 4. 10. 2010, t.j. v čase, kedy už navrhovateľke uplynula skúšobná doba a dokazovanie by tak bolo pre rozhodnutie vo veci nadbytočné. Súd prvého stupňa tak dospel k záveru, že odporca ukončil s navrhovateľkou pracovný pomer po uplynutí skúšobnej doby, a to spôsobom, ktorý nekorešponduje so zákonnými ustanoveniami, týkajúcimi sa skončenia pracovného pomeru. Odporcom zvolený spôsob skončenia pracovného pomeru s navrhovateľkou nemá oporu v zákone, nespĺňa podmienky ani dohody, ani výpovede či okamžitého skončenia pracovného pomeru ( keď odporca ani netvrdil, že by jeden z takýchto úkonov urobil ). Skončenie pracovného pomeru s navrhovateľkou preto vyhodnotil ako neplatné. Za nedôvodnú označil aj argumentáciu odporcu, že navrhovateľka sa snažila získať doménu odporcu s následným prebratím jeho klientov pre účely jej vlastného podnikania. Z listinných dôkazov, predložených odporcom, vyplynulo, že súdne spory, ktoré inicioval, smerovali proti J. Q. a spoločnosti Better Way s.r.o., teda proti iným osobám ako je navrhovateľka. Navyše dôvody uvádzané odporcom neboli dôvodmi skončenia pracovného pomeru s navrhovateľkou. Ak mal odporca vedomosť o ním tvrdenom konaní navrhovateľky, mal možnosť skončiť s ňou pracovný pomer v zmysle Zákonníka práce výpoveďou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru. Ako nedôvodné vyhodnotil prvostupňový súd tvrdenia odporcu o jeho podozreniach o nekalom konaní navrhovateľky - strate dokumentov, založení obchodnej spoločnosti - a tým spôsobenej škody odporcovi, keďže tieto neboli dôvodom skončenia pracovného pomeru v prepúšťacom dekréte a rovnako vyhodnotil aj dôkazy navrhnuté navrhovateľkou i odporcom ( mailovú komunikáciu ). Navrhovateľke vznikol nárok na vyplatenie náhrady mzdy v sume priemerného zárobku odo dňa, keď oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď jej zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. V predmetnej veci bol rozhodujúcim obdobím tretí štvrťrok 2010. Zo mzdového listu navrhovateľky za mesiace júl, august a september 2010 vyplýva, že navrhovateľka odpracovala za uvedené obdobie spolu 472 hodín ( 120 hodín júl, 178 hodín august a 176 hodín september ), pričom dosiahla hrubý zárobok spolu 1.869 € ( 623 € júl, 623 € august, 623 € september ). Potom priemerný hodinový zárobok činí 3,96 € ( 1.869 : 472 ); priemerný mesačný zárobok predstavuje 689,04 € ( 3,96 x 174, t.j. koeficient pripadajúci na týždenný pracovný čas 40 hodín ). Navrhovateľka uplatňovala náhradu mzdy vo výške len 623 € mesačne, súd prvého stupňa preto priznal navrhovateľke náhradu za 12 mesiacov odo dňa, kedy oznámila odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, vo výške 7.476 € ( § 79 ods. 1, 2 Zák. práce ). Navrhovateľke priznal tiež úroky z omeškania ( § 517 Obč. zák. § 3 nar. vlády č. 87/1995 Z.z. ) vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.869 € ( náhrada mzdy uplatnená v návrhu na začatie konania ) od 19. 2. 2011, t.j. od 3 dní odo dňa doručenia návrhu odporcovi a zo sumy 5.607 € ( náhrada mzdy uplatnená v rozšírenom návrhu ), pretože čas uspokojenia nároku nie je upravený právnym predpisom, ani rozhodnutím, či dohodou. Preto je potrebné nárok splniť do troch dní odo dňa, kedy o uspokojenie požiadal oprávnený účastník podľa § 33 ods. 3 Zák. práce ( tri dni po doručení návrhu na začatie konania odporcovi a tri dni po doručení rozšíreného návrhu odporcovi ); z uvedeného dôvodu súd návrh vo zvyšnej časti uplatňovaných úrokov ohľadom náhrady mzdy zamietol. Navrhovateľka si uplatnila tiež nárok na stravné za obdobie od 21. 6. 2010 do 30. 10. 2010 v sume 124 €. Odporca sa v konaní bránil tým, že hodnota stravných lístkov bola navrhovateľke zohľadnená vo výške mzdy; uvedená skutočnosť však nevyplýva z pracovnej zmluvy ani z jej dodatku. V zmysle Zákonníka práce, § 152 ods. 3, 4, ako aj § 1 opatrenia MPSV SR č. 110/2009 Z.z. je zamestnávateľ povinný prispievať na stravovanie v sume najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného, poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu. Podľa Opatrenia MPSV SR č.110/2009 Z.z. je suma stravného pre časové pásmo 5 až 12 hodín 3,60 €. Hodnota stravovacej poukážky musí predstavovať 75 % zo sumy stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín. Potom minimálna hodnota stravovacej poukážky na základe vyššie citovaného opatrenia je 2,70 € a minimálny príspevok zamestnávateľa je najmenej 55 % ceny jedla ( 55 % zo sumy 2,70 € ), čo predstavuje sumu 1,49 €. Navrhovateľka podľa mzdového listu odpracovala počas trvania pracovného pomeru celkom 69 dní, preto jej patrí stravné poskytnuté zamestnávateľom v sume 102,81 €. Vo zvyšku návrh navrhovateľky zamietol. Prvostupňový súd uložil navrhovateľke povinnosť na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania vo výške 16,50 € podľa položky 1 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov, vypočítaný z uplatňovanej sumy stravného 124 € , v lehote 10 dní odo dňa doručenia rozsudku. Súd prvého stupňa si vyhradil právo rozhodnúť o trovách konania do 30 dní od právoplatnosti rozsudku ( § 151 ods. 3 O.s.p. ). Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním odporca; jeho odvolanie smerovalo proti výroku, ktorým súd prvého stupňa návrhu navrhovateľky vyhovel. Odporca sa domáhal v napadnutej časti jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odporca nesúhlasil so záverom prvostupňového súdu, že dovolenka je osobitným nárokom zamestnanca, ktorý nie je prekážkou v práci a teda sa o jej čas nepredlžuje skúšobná doba. Odporca argumentoval ust. § 100, § 101, § 105, § 113 ods. 1 Zák. práce, z ktorých vyplýva, že pre určenie vzniku nároku na dovolenku je relevantná skutočne odpracovaná doba. Odporca trval na tom, že už v úvode pracovného pomeru s navrhovateľkou vedel o tom, že navrhovateľka má záujem o poskytnutie dovolenky v rozsahu jedného týždňa, s čím bol odporca ako zamestnávateľ uzrozumený. Neznamená to však, že odporca mal záujem na skrátení dĺžky skúšobnej doby, čo vyplýva aj z pôvodného zámeru oboch účastníkov konania trvať na skúške skúšobnej doby 2 x 3 mesiace ( 3 mesiace záučná doba a 3 mesiace skúšobná doba ). Záver prvostupňového súdu o tom, že prospech z daného stavu mal aj odporca, označil za ničím nepodložený; tento názor sa neopiera o žiadne zákonné ustanovenie, nevedno, na základe akých skutočností k nemu súd prvého stupňa dospel. Odporca vytýkal súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie veci. Počas dovolenky zamestnanec objektívne nemôže vykonávať svoju prácu. Potom si ani zamestnávateľ nemôže overiť schopnosti zamestnanca a naopak. Žiadne ustanovenie Zák. práce nezakazuje zamestnávateľovi určiť čerpanie dovolenky pred vznikom oprávnenia na jej čerpanie. Odporca trval na tom, že počas sedemdňovej dovolenky skúšobná doba navrhovateľke neplynula a táto by bola uplynula až dňa 30. 9. 2010. Odporca v odvolaní poukazoval na to, že ho navrhovateľka počas trvania pracovného pomeru požiadala, aby ju uvoľňoval z práce od pondelka do štvrtka z práce pred skončením pracovnej doby, z dôvodu jej výučby na Ministerstve hospodárstva SR. Pracovná doba navrhovateľky bola stanovená od 9.00 do 17.30 hod. z dôvodu výuky odchádzala navrhovateľka z práce už o 14. 30 hod. navyše navrhovateľka aj v tých dňoch, kedy odchádzala z pracoviska odporcu skôr, čerpala prestávku na odpočinok a jedenie v trvaní minimálne 30 minút každý deň, hoci na takúto prestávku nemala nárok, keďže jej pracovná zmena nebola dlhšia ako 6 hodín. Navrhovateľka sa s odporcom dohodla, že vymeškanú pracovnú dobu si nahradí, najmä prácou cez víkendy, čo však navrhovateľka nikdy neurobila. Počas skúšobnej doby, ktorá mala uplynúť dňa 30. 9. 2010, opúšťala navrhovateľka pracovisko odporcu pred uplynutím pracovnej doby od 6. 9. 2010 až do 30. 9. 2010, a to o 14.30 hod. každý deň. Navrhovateľka tiež využívala prestávku v trvaní 30 minút, hoci jej na ňu nevznikol nárok. Celkovo tak navrhovateľka vymeškala denne 3.30 hod. denne, v rozsahu 16 dní, celkovo teda 72 hodín, čo predstavuje 9 dní, počas ktorých skúšobná doba nemala plynúť a uplynúť mala tak až dňa 13. 10. 2010, s ktorou skutočnosťou sa súd nevysporiadal. Počas trvania skúšobnej doby bola navrhovateľka tiež práceneschopná, a to od 4. 10. 2010 do 27. 10. 2010. V čase, kedy začala práceneschopnosť navrhovateľky, predstavoval zostatok jej skúšobnej doby 10 dní. Skúšobná doba navrhovateľky sa tak mala predĺžiť o trvanie práceneschopnosti, teda o 24 dní. Podľa odporcu mala potom skúšobná doba navrhovateľky uplynúť až dňa 6. 11. 2010, s ktorou skutočnosťou sa prvostupňový súd rovnako nevysporiadal. Dňa 29. 10. 2010 doručil odporca navrhovateľke skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, písomným oznámením. Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe tak bolo vykonané počas trvania skúšobnej doby, v súlade so Zákonníkom práce, a je teda platné a účinné od 29. 10. 2010. Prvostupňový súd vo veci nevykonal navrhované dôkazy, nedostatočne zistil skutkový stav, vec nesprávne právne posúdil, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Na odvolanie odporcu sa písomne vyjadrila navrhovateľka tak, že žiadala rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch potvrdiť. Tvrdenie odporcu, že počas čerpania dovolenky neplynula skúšobná doba nemá oporu v Zákonníku práce. Dovolenka jednoznačne nie je prekážkou v práci. Prerušenie výkonu práce titulom dovolenky nemá žiadny vplyv na plynutie skúšobnej doby. Za nesprávny označila navrhovateľka aj názor odporcu, že pracovný pomer s ňou bol skončený v súlade so Zákonníkom práce. Skončiť pracovný pomer možno len spôsobmi taxatívne vymenovanými v § 59 ods. 1 Zák. práce. Odporcom zvolený spôsob skončenia pracovného pomeru nemá oporu v zákone a skončenie pracovného pomeru je preto neplatné. Potom aj tvrdenia odporcu o uvoľňovaní navrhovateľky z práce a ani jeho výpočty zamerané na ustálenie stavu tak, aby sa nedosiahlo prekročenie skúšobnej doby v čase skončenia pracovného pomeru sú irelevantné. Zo strany odporcu ide o vykonštruovaný časový sled, ktorý nezodpovedá ani skutkovému a ani právnemu stavu danej veci. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutých výrokoch ( t.j. vo výroku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru a vo výroku, ktorým bol odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľke peňažné plnenia ) podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p. ). Vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo veci vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový súd vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p. Vec tiež správne právne posúdil, keď na danú právnu vec aplikoval predovšetkým ust. § 45, § 46, § 59 ods. 1, 2, § 61, § 62, § 63, § 64 ods. 1 písm.a/, § 77, § 79 ods. 1, 2, § 134 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 141 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, § 152 ods. 3, 4 Zák. práce, § 1 Opatrenia MPSV SR č. 110/2009 Z.z., § 517 ods. 2 Obč. zák. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom odôvodnil, tak, ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné. Svoje závery týkajúce sa dojednania skúšobnej doby v pracovnej zmluve navrhovateľky, začiatok plynutia zákonnej trojmesačnej skúšobnej doby a následne aj záver o neplatnom skončení pracovného pomeru s navrhovateľkou v odôvodnení svojho rozhodnutia dôkladne vysvetlil. Súd prvého stupňa sa vyčerpávajúcim spôsobom zaoberal všetkými okolnosťami, ktoré spôsobili, že pracovný pomer s navrhovateľkou nebol skončený v súlade so zákonom ( ani jedným zo spôsobov upravených v Zákonníku práce ). Odporca v odvolaní zopakoval svoje námietky, prezentované v priebehu konania pred súdom prvého stupňa, ktoré však súd prvého stupňa vyhodnotil správne ako neopodstatnené. Odporca sám súhlasil s čerpaním dovolenky navrhovateľkou v rozsahu 7 pracovných dní hneď na začiatku pracovného pomeru, kedy súčasne začala navrhovateľke plynúť aj trojmesačná zákonná skúšobná doba. Bolo vecou odporcu, že navrhovateľke ešte pred tým, než fakticky pre neho odpracovala potrebný počet dní, poskytol dovolenku v rozsahu 7 dní, a to ešte počas plynutia trojmesačnej skúšobnej doby, o ktorú tak ( vlastným pričinením ) skrátil čas, v priebehu ktorého si mohol overiť schopnosti a vhodnosť navrhovateľky na výkon práce na prijatej pracovnej pozícii. Napriek urputnej snahe odporcu dosiahnuť predĺženie obdobia, kedy by skončila skúšobná doba v prípade navrhovateľky, je nutné dať za pravdu záveru prvostupňového súdu, že dovolenka nepredstavuje prekážku v práci na strane zamestnanca ( nejde o žiadny z taxatívne uvedených dôvodov v § 141 Zák. práce ) a preto jej čerpanie nemohlo mať za následok predĺženie skúšobnej doby v zmysle § 45 ods. 2 Zák. práce. Pokiaľ odporca v priebehu súdneho konania vytýkal navrhovateľke iné tvrdené nedostatky v práci ( napr. nedostatočné využívanie fondu pracovného času ), tieto rovnako nemohli mať dosah na posudzovanie platnosti či neplatnosti skončenia pracovného pomeru s navrhovateľkou, nakoľko neboli dôvodom ( neplatného ) skončenia pracovného pomeru s navrhovateľkou ( neboli pojaté do „prepúšťacieho dekrétu“ ), rovnako tak neboli spôsobilé ( opätovne nepredstavovali prekážku v práci na strane zamestnanca ) predĺžiť skúšobnú dobu v zmysle § 45 ods. 2 Zák. práce. Práceneschopnosť navrhovateľky ( od 4. 10. 2010 do 27. 10. 2010 ) na plynutie skúšobnej doby nemala žiadny dosah, keďže v prípade navrhovateľky zákonná trojmesačná skúšobná doba uplynula ešte dňa 21. 9. 2010. Odporca ako zamestnávateľ teda skončil pracovný pomer s navrhovateľkou neplatne, pretože - bez pochybností - hoci jeho úmyslom bolo ukončiť ho v skúšobnej dobe podľa § 59 ods. 1 písm.d/ Zák. práce, učinil tak až po tom, ako už navrhovateľke skúšobná doba uplynula. Po tom, ako sa súd prvého stupňa vysporiadal s otázkou neplatnosti skončenia pracovného pomeru s navrhovateľkou, vecne správne rozhodol aj o ňou uplatnených peňažných nárokoch, t.j. náhrade mzdy, úrokoch z omeškania ako aj stravného, keď v samotnom odvolaní odporca vo vzťahu k uplatnených finančných nárokom neuviedol žiadne konkrétne námietky ( čo do ich priznanej výšky ich nijako nespochybnil ). Nevykonanie ďalších odporcom navrhovaných dôkazov - výsluch svedkov - nebolo pre zistenie skutkového stavu potrebné; uvedené dôkazy by totiž neboli relevantné pre posúdenie, či došlo ku skončeniu pracovného pomeru s navrhovateľkou ešte počas skúšobnej doby, alebo až po jej uplynutí. Odvolací súd sa s právnymi závermi prvostupňového súdu v plnom rozsahu stotožňuje a na tieto poukazuje. Z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach ako vecne správny ( § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ) potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v zmysle § 224 ods. 4 O.s.p. v rozhodnutí spolu s trovami prvostupňového konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.