Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/485/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110249429 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1110249429.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: W.. K. Y., trvale bytom T. - I., D. X, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova 5, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 3.júna 2013, č.k. 16C 4/2011-186, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal od odporcu zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 700,- eur, titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ku ktorému malo dôjsť nedodržaním zákonom stanovenej tridsaťdňovej lehoty Daňovým riaditeľstvom SR na vydanie rozhodnutia v konaní o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Navrhovateľom uplatňovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy posudzoval podľa zákona číslo 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zisťoval splnenie zákonných predpokladov vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť nedodržaním zákonom stanovenej lehoty daňovým orgánom v správnom (daňovom) konaní. S poukazom na relevantné ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov konštatoval, že zo zákona nevyplýva povinnosť Daňového riaditeľstva SR rozhodnúť v lehote tridsiatich dní od podania podnetu na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, a preto nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu tým, že Daňové riaditeľstvo SR rozhodlo až dňa 24.07.2008. S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania mal za to, že Daňové riaditeľstvo SR vo veci konalo, nebolo nečinné, priebežne navrhovateľa oboznamovalo s úkolmi a vo veci rozhodlo. Záverom konštatoval, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním vzniku ním tvrdenej nemajetkovej ujmy v požadovanej výške, túto nijakým spôsobom neodôvodnil, neuviedol žiadne skutočnosti na preukázanie, že by vytýkaným nesprávnym úradným postupom došlo k negatívnym následkom v jeho súkromnom živote a spoločenskom uplatnení. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal splnenie všetkých zákonom predpokladaných podmienok zodpovednosti štátu za škodu, keď nepreukázal ním vytýkaný nesprávny úradný postup Daňového riaditeľstva SR, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť, a preto návrh zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., avšak úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ju v konaní výslovne neuplatnil. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby mu bola priznaná nemajetková ujma vo výške 700,- eur alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac nesprávnym právnym posúdením veci. Uviedol, že žiadny štátny orgán nesmie konať ľubovoľne, svojvoľne a prispôsobovať si lehoty, ako si zmyslí a nie je jeho problémom, že štátne orgány vo svojej organizácii práce a vybavovaní podnetov nespĺňajú lehoty. Považoval za preukázané aj predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy a v tejto súvislosti poukázal na to, že je invalid so ZŤP a odporca ho dostal svojím konaním mimo pôvodný spoločenský status. Dodal, že odporca nevykonal v rámci kontrolnej činnosti žiadne opatrenia, teda nekonal ex offo pri zamedzení nezákonného stavu, hoci mu to zákon prikazuje. Trval na tom, aby bol na pojednávania prinútený chodiť - štatutárny orgán a nie len splnomocnenci, keď súdy sú aj na to, aby morálne pôsobili na procesné stránky, pričom nejaký splnomocnenec nemá žiadne výčitky svedomia za nezákonné konanie. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, keď návrh zamietol, a nakoľko navrhovateľ vo svojom odvolaní neuviedol žiadne relevantné argumenty, nepovažoval ďalej za potrebné sa k jeho odvolaniu vyjadrovať a navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods.1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. V prejednávanej veci súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom orgánu štátu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 1, § 3 ods.1, ods.2, § 9 ods.1, ods.4, § 17 ods. 2, ods.3) v spojení so zákonom č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (§ 2 ods.1, §30a ods.2, ods. 3, ods. 4, ods.6, § 53 ods. 2, § 101), ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu pre nesplnenie zákonom stanovených podmienok zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom daňového orgánu, aj dostatočne v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania. Navrhovateľ vo svojom odvolaní neuviedol žiadne iné námietky či argumenty ako tie, ktoré ním boli prednesené pred súdom prvého stupňa, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vysporiadal s tým, prečo na ne neprihliadol, a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvého stupňa k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie, z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). So zreteľom na uvedené odvolací súd, stotožňujúc sa s odôvodnením súdu prvého stupňa v celom rozsahu, napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. Na zdôraznenie jeho správnosti poukazuje na niektoré právne významné aspekty prípadu z hľadiska odvolacích námietok navrhovateľa. Z dikcie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že nesprávnym úradným postupom je aj nečinnosť orgánu verejnej moci, porušenie jeho povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote či zbytočné prieťahy v konaní; ide o prípady, keď úkony zo strany orgánu verejnej moci nie sú vykonávané vôbec, alebo v určitej lehote či v lehote primeranej - zodpovedajúcej právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Činnosť štátneho orgánu, pri ktorej realizuje svoju právomoc vymedzenú právnymi predpismi, predpokladá aktívny postup podľa príslušných procesných ustanovení, ktoré ho oprávňujú a súčasne zaväzujú na určité úkony v priebehu konania. Z uvedeného potom vyplýva, že za nečinnosť možno považovať pasivitu zo strany štátneho orgánu bez toho, aby existovala objektívna zákonná prekážka na to, aby vo veci konal a rozhodol. V danom prípade založil súd prvého stupňa svoje rozhodnutie na správnom konštatovaní, že zákon nestanovuje žiadnu lehotu pre rozhodovanie daňového orgánu pri preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho konania, a preto pokiaľ Daňové riaditeľstvo SR nerozhodlo v 30-dňovej lehote, nemohlo z jeho strany dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Zároveň v konaní nebola preukázaná taká nečinnosť z jeho strany, ktorú by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v konaní, keď v primeranej lehote vykonalo všetky potrebné, zákonu zodpovedajúce, úkony smerujúce k vecnému vybaveniu podnetu navrhovateľa. Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa by odvolací súd už len opakoval správnosť právnych záverov súdu prvého stupňa, ktorý v súlade so zákonnou právnou úpravou dôkladne vyhodnotil relevantnosť argumentácie navrhovateľa, na ktorej založil dôvodnosť svojho nároku v konaní, a na ktorej zotrval aj v odvolacom konaní. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p. a úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko nepodal návrh v odvolacom konaní na rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 vety prvej O.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.